18. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, sme presvedčení, že výsledky činnosti Ústavu pamäti národa vrátane aktivít na medzinárodnej úrovni sú dôkazom zodpovedného plnenia úloh ústavu spojených so zverejňovaním zločinov spáchaných v dobe totalitných režimov. Snaha prepisovať dejiny, a to najmä členmi bývalej totalitnej polície, je typická pre všetky postkomunistické krajiny. Odolávanie týmto snahám si nepochybne vyžaduje občiansku odvahu. Preto vyzývame predstaviteľov politických strán na Slovensku, aby sa zasadili o zodpovedné hodnotenie obdobia neslobody a aby pre Ústav pamäti národa vytvorili priaznivé pracovné prostredie, ktoré mu umožní riadne fungovať.
Takto netradične – citáciou podporného listu zástupcov Európskej siete úradov spravujúcich písomnosti tajnej polície z novembra 2016 na adresu slovenského Ústavu pamäti národa – uvádzam výročnú správu o činnosti Ústavu pamäti národa za rok 2016. Včera totiž bez jedinej otázky, bez jediného slova kritiky výbor pre ľudské práva odmietol zobrať na vedomie výročnú správu za rok 2016.
Medzi hlavné úlohy ústavu patrí úplné a nestranné hodnotenie obdobia neslobody, sprístupňovanie dokumentov bezpečnostných zložiek štátu z toho obdobia, zverejňovanie informácií a údajov svedčiacich o zločinoch nacizmu a komunizmu a ich vykonávateľoch a obetiach, ako aj poskytovanie informácií orgánom verejnej moci. Pre súčasnosť aj budúcnosť je nemenej dôležitá aj úloha šíriť myšlienky slobody a obrany demokracie pred režimami podobnými nacizmu a komunizmu. Rastúci záujem – najmä zo strany mladej generácie – prikláňať sa k nedemokratickým myšlienkovým prúdom či politickým snahám vyžaduje aj na strane Ústavu pamäti národa zvýšené úsilie o spoluprácu so vzdelávacími inštitúciami, ktoré sa zaoberajú jednak formovaním historického povedomia a výchovou k demokratickým hodnotám. Takéto iniciatívy sú najlepšou odpoveďou voči prejavom rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu, extrémizmu a inými formami intolerancie.
Predkladaná výročná správa bola prerokovaná v správnej a dozornej rade ústavu v dňoch 5. a 20. apríla 2017, ako aj včera vo výbore pre ľudské práva. Správu predkladám za štvrtý rok môjho pôsobenia vo funkcii predsedu správnej rady ústavu. Rád konštatujem, že ústav aj v uplynulom roku si splnil všetky zákonné povinnosti voči verejnosti, ako aj štátnym orgánom a inštitúciám.
V októbri minulého roku na základe uznesenia výboru pre ľudské práva požiadala Dozorná rada Ústavu pamäti národa o kontrolu Najvyššieho kontrolného úradu v súvislosti s predloženými obvineniami na moju adresu. Následne NKÚ vyzval Ústav pamäti národa, aby predložil stanovisko. V reakcii na poskytnuté informácie ústavu Národný kontrolný úrad oznámil, že v roku 2017 neplánuje v Ústave pamäti národa vykonať kontrolu.
V októbri minulého roku, bezprostredne po obvinení Dozornej rady Ústavu pamäti národa, bola v ústave vykonaná kontrola Inšpektorátu práce, ktorá následne vydala potvrdenie, v ktorom je uvedené, že v Ústave pamäti národa nebolo zistené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania ani päť rokov dozadu. Ďalej na základe potvrdenia daňového úradu, Sociálnej poisťovne, Všeobecnej zdravotnej poisťovne a poisťovní Union či Dôvera v roku 2016 si Ústav pamäti národa splnil všetky povinnosti a nemá nijaké nedoplatky. Na základe potvrdenia Centrálneho registra exekúcií nie je voči Ústavu pamäti národa vedená nijaká pohľadávka.
Vážení páni poslanci, ústav svoju činnosť opiera o tri piliere. Archív, vedecké bádanie a živú pamäť spojenú s výchovnovzdelávacími aktivitami inštitúcie. Špecializovaný archív ústavu si aj v tomto roku splnil všetky úlohy týkajúce sa sprístupňovania dokumentov bývalej komunistickej Štátnej bezpečnosti tak pre verejnosť, ako i pre orgány štátnej moci. V súvislosti s vykonávaním bezpečnostných previerok ústav vstupoval ako partner bezpečnostných orgánov štátu a v súlade so zákonmi týkajúcimi sa tejto oblasti vybavil požiadavky Národného bezpečnostného úradu v 790 prípadoch, v 363 prípadoch požiadavky Vojenského spravodajstva a v 16 prípadoch Ministerstva obrany Českej republiky.
V oblasti archívneho bádania žiadateľom sprístupnil a pripravil spolu 451 373 strán dokumentov. Od roku 2016 ministerstvo školstva zaradilo Ústav pamäti národa medzi odporúčané inštitúcie, ktoré by mali študenti navštevovať. Preto v oblasti budovania živej pamäte sme pre študentov, ale aj pre ich pedagógov pripravili viaceré osvetové a vzdelávacie projekty, ako napr. dni otvorených dverí, školenia pre učiteľov, prednáškové aktivity, každoročne konaný Festival slobody sme okrem Bratislavy preniesli aj do iných regiónov Slovenska. Súčasťou festivalu sa stali jeho populárne aktivity, ako napr. filmová prehliadka, medzinárodné diskusie o dobe neslobody, víkend zatvorených hraníc, rekonštrukcia politického procesu z 50. rokov realizovaná študentmi Karlovej univerzity, divadelné predstavenia a inscenácie, slávnostný program oceňovania osobností, udeľovanie ceny Ústavu pamäti národa, slávnostná bohoslužba na úmysel obetí zločineckých režimov.
Pracovníci ústavu uskutočnili na školách viac ako 60 prednášok. V spolupráci na projekte Zabudnuté Slovensko sa historik Ústavu pamäti národa zúčastňoval verejných diskusií s názvom Otvorene o extrémizme. Diskusie sa zúčastnili v Brezne, vo Veľkom Krtíši, v Dolnom Kubíne a v Revúcej.
Pokračovali sme v nakrúcaní pamätníkov z obdobia neslobody, ich digitalizácie prepisov a v ďalšom mediálnom spracovaní. V roku 2016 sme nakrútili 30 svedeckých výpovedí, film Stopy v snehu bol vysielaný v poľskej verejnoprávnej televízii.
Pracovníci sekcie vedeckého výskumu sa aktívne podieľali na historickom výskume podľa zadaných vedeckých okruhov a v súlade s plánom činnosti ústavu. Spoločne s ďalšími odbornými pracovníkmi predniesli 13 príspevkov na deviatich domácich aj zahraničných konferenciách a zúčastnili sa 15 diskusných večerov v Bratislave a v Košiciach. Taktiež publikovali viac ako 30 prác vo vedeckých a odborných časopisoch, zborníkoch a iných publikáciách.
Ústav pamäti národa pokračoval vo vydávaní štvrťročníka Pamäť národa. Vydali sme zborník z konferencie, ktorá sa konala v deň 30. výročia černobyľskej jadrovej katastrofy, pod názvom Černobyľ ´86, minulosť, dôsledky a východiská. S vydavateľstvom Perfekt sme spolupracovali na vydaní publikácie Slovenská armáda v druhej svetovej vojne slovom a obrazom. V spolupráci s občianskym združením Krásny Spiš sme spolupracovali na vydaní publikácie Udavačstvo.
Ústav pamäti národa aj v uplynulom roku pokračoval vo zverejňovaní citlivých dokumentov. Po prvýkrát od pádu železnej opony sprístupnil mená 158 prokurátorov, 228 sudcov a 86 vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti, ktorí sa podieľali na sankcionovaní občanov pre trestný čin nedovolené opustenie republiky. Ústav pamäti národa zverejnil podrobnú rekonštrukciu personálneho obsadenia a organizačnej štruktúry Krajskej správy ŠtB Bratislava a tým ako prvý z krajín bývalého východného bloku zverejnil a uzavrel kompletnú štruktúru ŠtB na území Slovenska od roku 1966.
Rok 2016 bol úspešným rokom z pohľadu zahraničnej spolupráce. Ústav pokračoval v spolupráci s partnerským Ústavom pre štúdium totalitných režimov Českej republiky tak na spoločných projektoch v oblasti výskumu aktivít bývalej ŠtB, ako aj na poskytovaní kópií dokumentov týkajúcich sa občanov Slovenskej republiky, ktoré nám neboli doteraz odovzdané. Rovnako pokračovala spolupráca aj s Etickou komisiou Českej republiky. Úspešná spolupráca pokračovala s európskou sieťou Pamäť a solidarita, v ktorej Slovenskú republiku zastupuje predseda Správnej rady ÚPN, poverený ministrom kultúry Slovenskej republiky.
V novembri sa v Bratislave uskutočnilo spoločné rokovanie riadiaceho výboru ENRS, vedeckej rady a poradného výboru, následne vedenie ENRS ďakovným listom ocenilo profesionálnu prípravu a organizačné zabezpečenie stretnutia a tiež vyjadrilo mimoriadnu spokojnosť s doterajšou spoluprácou s Ústavom pamäti národa. V rámci spolupráce s ENRS sme v uplynulom roku čerpali prostriedky v objeme 50-tisíc eur, vďaka ktorým sme realizovali multižánrový Festival slobody. Pokračovali sme vo vydávaní informačno-edukačných letákov určených pre študentov a pedagógov našich škôl. Spolupracovali sme na medzinárodnom projekte Hi Story Lessons, určený pre študentov a učiteľov dejepisu či náuky o spoločnosti.
Ústav pamäti národa v spolupráci s ENRS vyprodukoval dokumentárny film Tóny v tichu, ktorý očami mladých Európanov reflektoval na udalosti holokaustu v prostredí koncentračného tábora Auschwitz. Film mal premiéru na Festivale slobody. V auguste v rámci slovenského predsedníctva v EÚ pri príležitosti európskeho dňa pamiatky obetí totalitných režimov sa konala v Bratislave medzinárodná konferencia za účasti 20 ministrov spravodlivosti z krajín Európskej únie. Ústav pamäti národa bol organizátorom druhého bloku konferencie pod názvom Spravodlivosť a trestnoprávne vyrovnávanie sa so zločinmi totalitných režimov. Na konferencii vystúpilo 17 zástupcov národných aj medzinárodných pamäťových inštitúcií.
V novembri v Kyjeve bol Ústav pamäti národa prijatý za riadneho člena medzinárodnej pamäťovej siete s názvom Platforma európskej pamäti a svedomia. Platforma združuje 51 inštitúcií a organizácií z 18 krajín Európy, Kanady a Spojených štátov amerických. Jedným z cieľov tejto živej a dynamickej platformy je prispieť k vytvoreniu medzinárodného súdneho tribunálu, ktorý by mohol súdiť zločiny spáchané predstaviteľmi komunistického režimu.
Koncom novembra 2016 sme sa zúčastnili rokovania Európskej siete úradov spravujúcich písomnosti tajnej polície v Krakove. V rokovaní sa zúčastnili aj zástupcovia pamäťových inštitúcií z Poľska, Nemecka, Maďarska, Česka, Rumunska, Lotyšska, Slovinska, Bulharska, Estónska a Slovenska. A práve na tomto stretnutí vzišiel podporný list pre Ústav pamäti národa, z ktorého som na začiatku môjho vystúpenia citoval.
Pozitívny mediálny ohlas o činnosti ÚPN vyvolalo odhalenie pamätnej tabule jednej z obetí železnej opony, iba osemnásťročnému Harmutovi Tautzovi z bývalej NDR, ktorého pred tridsiatimi rokmi na hranici v Petržalke smrteľne zranili psy Pohraničnej stráže. Podujatie sme zorganizovali v spolupráci s Bratislavským samosprávnym krajom a s platformou Európskej pamäti a svedomia.
Ústav pokračoval aj v intenzívnej spolupráci na spoločných projektoch so zastupiteľskými úradmi Českej republiky, Rakúska, Poľska, Maďarska a Bulharska. Aj na domácej scéne sme rozvíjali spoluprácu s mnohými inštitúciami, ako napr. s Konfederáciou politických väzňov Slovenska, Nadáciou Konrada Adenauera, so Svetovým združením bývalých politických väzňov, s Dokumentačným strediskom holokaustu, s Fórom kresťanských inštitúcií, s Múzeom SNP, so Slovenským národným múzeom a podobne.
Ústav v uplynulom roku bol zastúpený na početných pietnych spomienkach organizovaných bývalými politickými väzňami či štátnymi alebo samosprávnymi inštitúciami.
Ústav podľa zákona č. 219/2006 o protikomunistickom odboji priznal v roku 2016 postavenie účastníka protikomunistického odboja 27 osobám a postavenie veterána protikomunistického odboja 31 osobám. Dekréty žiadateľom sme odovzdali v spolupráci s miestnou samosprávou a s vyššími územnými celkami na slávnostných stretnutiach v Košiciach, Michalovciach a v Trnave. Pre ocenených to bol silný moment morálneho zadosťučinenia.
Ústav v roku 2016 s členmi Dozornej rady a Správnej rady ÚPN bol kritizovaný pre vysoké náklady na právnu agendu. V priebehu roku 2016 bol Ústav pamäti národa účastníkom konania v 16 súdnych sporoch a iba dva z nich boli začaté v roku 2016. Z celkového počtu sporov sa deväť týkalo ochrany osobnosti. Ústav pamäti národa bol účastníkov štyroch pracovnoprávnych sporov. Spomedzi sporov na ochranu osobnosti je najmarkantnejší prípad pána Hudzoviča. V dôsledku súdneho rozhodnutia, že nebol vedomým agentom Štátnej bezpečnosti, si uplatnil od Ústavu pamäti národa náhradu ujmy vo výške viac ako milión 200-tisíc eur. Okresný súd v Leviciach pánovi Hudzovičovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 150-tisíc eur, ktorú má Ústav pamäti národa zaplatiť. Proti tomuto rozhodnutiu súdu sme sa ihneď odvolali. Čo sa týka náhrady majetkovej ujmy, súd na základe aktívnej obrany žalobu voči ÚPN zamietol. Čiže zatiaľ Ústav pamäti národa nemusí žalobcovi zaplatiť nič. Súčasne povinnosť uhradiť majetkovú ujmu vo výške viac ako 300-tisíc eur súd uložil Slovenskej republike v zastúpení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Aktuálny výsledok týchto dvoch súdnych sporov pre Ústav pamäti národa znamená záchranu finančných prostriedkov, teda ich ušetrenie, vo výške takmer 1 mil. 100-tisíc eur oproti pôvodne žalovanej sume. Spolu s ďalšími vyhratými spormi s Marcinkom a Kubovčákom Ústav pamäti národa zachránil štátu viac ako 1 mil. 150-tisíc eur. Aktívna obrana Ústavu pamäti národa na súdoch tak prináša svoje ovocie, deväť konaní bolo ukončených v prospech ústavu, kedy došlo buď k výhre v spore, k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu, alebo k priaznivej mimosúdnej dohode.
Oproti pasívnemu postoju z minulosti Ústav pamäti národa v zmysle jeho poslania, ktoré mu prikazuje zákon, zaujíma aktívny postoj. Pasívnym postojom v tejto oblasti by sme spochybnili hodnovernosť nielen archívu bývalej Štátnej bezpečnosti, ale aj existenciu jej zločinov či existenciu celého komunistického režimu ako zla, ktoré tu pôsobilo 40 rokov a ako nepriateľov prenasledovalo tisícky svojich nevinných občanov a spôsobovalo im najrôznejšie utrpenie.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, napriek napätiu medzi predsedom správnej rady a správnou radou či dozornou radou ústav, pre Ústav pamäti národa bol rok 2016 z hľadiska činnosti ústavu úspešným rokom. Zatiaľ čo v minulosti odborná verejnosť vyčítala ústavu jeho smerovanie, v uplynulom roku široká verejnosť ocenila snahu ústavu o jeho úplné a nestranné hodnotenie obdobia neslobody.
Národná rada Slovenskej republiky v roku 2016 schválila rozpočet ústavu na rok 2017 v takej výške, aby umožnila realizáciu základných úloh, národných aj medzinárodných projektov. Aj vďaka tomu zamestnanosť v ústave v roku 2016 mohla byť zachovaná, respektíve zvýšená o dvoch zamestnancov. Väčšine zamestnancom Ústavu pamäti národa mohli byť udelené odmeny. Dokonca mzda pre zamestnancov podľa platového výmeru bola za posledné štyri roky zvýšená priemerne o 40 eur na osobu.
Aj v roku 2016 sme pokračovali v obnove výpočtovej techniky a technického zabezpečenia. Žiaľ, ani po 14 rokoch od svojho založenia Ústav pamäti národa nemá vlastnú budovu. Archív sídli v inej budove na inom mieste a pravidelné sťahovanie inštitúcie zbytočne komplikuje činnosť ústavu a predražuje jeho prevádzku. Naše partnerské inštitúcie v krajinách strednej a východnej Európy majú dôstojné štátne budovy, ktoré svedčia o vnímaní ich dôležitosti a o dôstojnom vzťahu spoločnosti voči nim. Bol by som rád, kedy sa nám v spolupráci s vami, členmi zákonodarného zboru, ako i s vládou Slovenskej republiky konečne podarilo zabezpečiť trvalé sídlo pre ústav, v ktorom by našiel svoje miesto aj archív Ústavu pamäti národa a tiež aj zamýšľané Múzeum zločinov komunizmu.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, Ústav pamäti národa nemá byť sudcom minulosti, ale rozhodne má byť advokátom nespravodlivo prenasledovaných. V roku 2016 sa Ústavu pamäti národa podarilo zodpovedne zhostiť tejto úlohy. V roku 2015 ministri spravodlivosti členských krajín Európy, teda aj zo Slovenska, prijali v Tallinne vyhlásenie, v ktorom sa uvádza: "Základom pre uzmierenie a budovanie budúcnosti je spravodlivosť." Zatiaľ čo prenasledovaní nahlas vyriekli slová "odpustili sme", ich prenasledovateľom aj naďalej odhaľujú pamätníky. Na Slovensku za spôsobené zločiny nebol nikto odsúdený. Príslušníci Štátnej bezpečnosti aj 30 rokov od pádu železnej opony aj naďalej poberajú výsluhové dôchodky za obdobie, kedy preukázateľne škodili. Ich svedectvá v súdnych sporoch s Ústavom pamäti národa majú väčšiu váhu ako listinné dôkazy, ktoré sami vytvorili. Za poškodenie ich dobrého mena žiadajú od Ústavu pamäti národa odškodné v astronomických číslach, zatiaľ čo ich obete častokrát žijú na hranici chudoby.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vieme, že nestačí o extrémizme iba hovoriť, ale je nevyhnutné mu aktívne aj predchádzať. Z hľadiska vyrovnania sa s minulosťou som urobil to, čo bolo v mojich silách. Teraz je čas aj na vás, aby ste v úsilí o vyrovnanie sa s minulosťou pokračovali. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Ondrej Krajňák predložil Národnej rade Správu o činnosti Ústavu pamäti národa za rok 2016 v súlade s § 12 zákona č. 553/2002 Z. z. o pamäti národa.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky pridelil správu na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny.
Schôdza výboru k prerokovaniu správy bola zvolaná 14. júna 2017, keď výbor nebol uznášaniaschopný. Výbor na svojej ďalšej schôdzi 20. júna správu prerokoval, ale neprijal k nej uznesenie, nakoľko predložený návrh uznesenia nezískal potrebnú podporu nadpolovičnej väčšiny prítomných členov výboru.
Výbor svojím uznesením č. 60 poveril mňa, aby som ako spravodajkyňa podala informáciu o rokovaní gestorského výboru a predložila návrh na uznesenie Národnej rady. Preto predkladám návrh na uznesenie Národnej rady, ktorý znie: Národná rada Slovenskej republiky berie správu o činnosti Ústavu pamäti národa za rok 2016 na vedomie. 
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa, dnes nebudem hovoriť dlho. Mám pocit, že práve k Ústavu pamäti národa bolo povedané na tejto schôdzi už veľmi veľa. Debata sa týkala hlavne, čo bol dôvod aj tej debaty, zmeny zákona, ktorý má zmeniť pôsobenie, riadenie Ústavu pamäti národa.
Viacerí poznáme viac-menej situáciu, ktorou je sprevádzaná celá činnosť Ústavu pamäti národa už nejaký čas. Takže nebudem sa nejako obracať už alebo vracať k tomu, čo tu bolo vo veľkej miere oddebatované. Zameriam sa naozaj na správu činnosti, ktorú sme mali predloženú a ktorá hovorí o veľmi bohatej činnosti Ústavu pamäti národa.
Hneď v úvode správy, ten úvod na mňa pôsobí naozaj tak, že by to asi chcelo nejakú tú, nejaké to upratovanie v Ústave pamäti národa v základných dokumentoch, možno v štruktúre v tej riadiacej, ale určite nie tak zhurta, ako nám to bolo predstavené na tejto schôdzi. Zopakujem to, čo som už povedala, hrubý, považujem to za hrubý a necitlivý zásah do vedenia Ústavu pamäti národa, tak ako bol podaný na tejto schôdzi koaličnými poslancami. Veľmi si vážim, že Ústav pamäti národa aj napriek situácii, ktorá tam vládne, úplne a nestranne hodnotí obdobie neslobody.
Považujem za veľmi dôležitú otázku, ktorú som si vypichla práve pri správe o činnosti Ústavu pamäti národa, považujem doriešenie nástupníctva. Je to vec, ktorá sa takisto ťahá touto schôdzou. Ale pokiaľ nevyriešime otázku naozajstného nástupníctva, bolo by som veľmi rada, keby toto sa snažili doriešiť aj práve koaliční poslanci, aby to bolo súčasťou novely, tak nevyriešime ani možno niektoré finančné problémy ústavu, ktoré sú spojené práve so žalovaním osôb, ktoré sa nachádzajú v zväzkoch Ústavu pamäti národa alebo v zväzkoch ŠtB, tak. Ústav pamäti národa nie je právnym nástupcom ŠtB ani pôvodcom archívnych dokumentov, a preto nemôže niesť zodpovednosť za činnosť bývalej ŠtB. Preto opätovná výzva koaličným kolegom, aby v debatách o úpravách zmien, ktoré nám predložili v parlamente, aby zahrnuli aj takúto otázku.
Ako veľký úspech Ústavu pamäti národa vnímam zaradenie do Platformy európskej pamäte a svedomia. Je to významný medzinárodný úspech a všimla som si aj aktivity, ktoré na medzinárodnom poli Ústav pamäti národa vykonáva. Musím pochváliť bohatú činnosť, medzinárodnú spoluprácu, prizývanie verejných inštitúcií, rôznych domácich inštitúcií, organizovanie medzinárodných konferencií, dokonca v spolupráci s ministerstvom spravodlivosti. Oceňujeme množstvo domácich podujatí, medzi nimi, samozrejme, aj Festival slobody. Nie menšiu dôležitosť dávam takisto dokumentácii a beriem, že naozaj je to personálne najviac náročná časť, ktorá súvisí s rekonštrukciou správ Zboru národnej bezpečnosti na Slovensku. Som veľmi rada, že v tom pokračujete aj za nevôle mnohých tých, ktorí sa v týchto zväzkoch nachádzajú.
Chcem pochváliť edičnú činnosť, publikačnú činnosť, audiovizuálnu tvorbu Ústavu pamäti národa, ktorá podľa informácií by bola po novele zákona pozastavená. A ako to, čo je tak isto veľké plus a ktoré, činnosť čoho sa veľmi otvorila smerom k verejnosti, je osveta a vzdelávanie. Počula, započula som o množstve osvetových projektov, ktoré robí Ústav pamäti národa práve medzi študentami stredných škôl, vysokých škôl, laickej verejnosti. A neopomeniem ani výročia, pripomienky výročí, výstavy, festivaly, diskusie, exkurzie, prednášky. Sama som sa na niektorých akciách tohto ústavu zúčastnila. Vždy sa rada zúčastním, pretože je naozaj veľmi dôležité tú pamäť národa udržiavať a nechávať živú.
Možno na záver iba pripomeniem, že je v takom kontraste tá bohatá činnosť Ústavu pamäti národa, ktorá je popísaná veľmi živo aj v samotnej správe, v kontradikcii zlého riadenia alebo kompetenciách, ktoré vyčítajú ústavu práve koaliční poslanci. Tak vyvstáva taká otázka, že či by bolo možné, keby ten ústav naozaj nefungoval, aby činnosť bola takto pozitívne vnímaná nie mnou, ale verejnosťou, ľuďmi, ktorých sa priamo dotýkajú akcie, ktoré sú spoločne organizované. Alebo že by to bolo iba zrejme vďaka zanietenosti a obetavosti odborných pracovníkov? Kladiem si otázku, že prečo sa začal robiť pohon na predsedu správnej rady, ak si prečítame úlohy, podľa ktorých, podľa zákona, ktoré má plniť Ústav pamäti národa, a nenájdeme tam jedinú úlohu, ktorú by naozaj Ústav pamäti národa neplnil. Preto vyzývam aj kolegov, ktorí predkladali koaličný návrh, aby naozaj pomenovali z hľadiska zákonnosti, čo vlastne Ústav pamäti národa podľa zákona neplní. Ja som také úlohy nenašla v zákone.
Ďakujem veľmi pekne za činnosť Ústavu pamäti národa, že naozaj napriek všetkým problémom, ktoré v samotnom ústave sú, dokážete plniť všetky úlohy a dokážete robiť naozaj veľmi hodnotné akcie. Tak ako ste povedali, Ústav pamäti národa nie je sudcom minulosti, ale advokátom nespravodlivosti. To je veľmi dôležité, aby takéhoto ducha ústav udržal. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja by som sa pripojila ku kolegyni pani Jurinovej a rovnako poďakovala. Ďakujem veľmi pekne pánovi Krajňákovi za všetko, čo vo svojom funkčnom období na poste predsedu vykonal, samozrejme, spolu so svojimi spolupracovníkmi. Ten vymenovaný zoznam bol vskutku úctyhodný. A je mi nesmierne ľúto, že vládni poslanci majú v úmysle väčšinu týchto aktivít jednoducho zrušiť svojím návrhom, poslaneckým návrhom zákona. Tieto politické zásahy do nezávislej inštitúcie sú jednoducho nebezpečné a zrejme majú slúžiť na demontáž ústavu a jeho funkčnosti. A je to hlavne ohrozenie jeho nestrannosti.
To, čo sa okolo ÚPN deje, je dôkazom toho, že v politike a vo verejnom živote je ešte stále veľa eštebákov a nomenklatúrnych kádrov KSČ. Naproti tomu obete totalitného režimu nezažili po páde režimu žiadnu satisfakciu za svoje utrpenie. To svedčí o tom, že nemáme úctu k histórii, že sa z nej nevieme poučiť.
A možno niekto z predkladateľov návrhu počúval tento úctyhodný zoznam skvelých aktivít, ktoré ÚPN za, len za tento rok robilo a ktoré povzbudili pamäť národa. Preto aj vo svetle týchto informácií žiadam predkladateľov, aby tento svoj návrh čo najskôr stiahli, pretože nič nezlepšíte, vy len poškodíte.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Chcem sa aj ja z tohto miesta poďakovať pánovi riaditeľovi za obsažnú správu a za všetky činnosti, ktoré naozaj tento úrad vykonával. Nedá mi v podstate nezopakovať aj to, čo hovorila pani kolegyňa Jurinová a Blahová. Obe sme členkami, teda všetky tri sme členkami výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, kde sme túto správu prerokúvali a mňa opakovane udivuje postoj vládnych poslancov, ktorí odmietli čo i len prijať túto správu na vedomie. A ja sa domnievam rovnako ako Erika Jurinová, že niet najmenšieho dôvodu nevziať túto správu na vedomie, pretože všetky činnosti, ktoré mal tento úrad vykonávať, ich vykonával zodpovedne a kvalitne. A rovnako sa domnievam, že všetky snahy o demontáž tohto úradu alebo jeho kompetencií, tak ako sú nastavené, sú nebezpečné.

Ďakujem za slovo. Pripájam sa ku kolegyni Jurinovej a chcem poďakovať predsedovi správnej rady za jeho činnosť. Domnievam sa, že svojou činnosťou, svojou aktivitou, svojou osobnosťou prerástol tých, ktorí ho do tejto funkcie nominovali. Podobne ako včera pri voľbe generálneho riaditeľa RTVS, tak je to niečo obdobné, že nominant strany SMER sa vykľul na odborníka, ktorý je aktívny, ktorý prináša zmeny a ktorý si robí naozaj zodpovedne bez akýchkoľvek vplyvov a tlakov svoju prácu. Za toto vám patrí vyjadrenie našej úcty, naše poďakovanie. A veríme, že raz Slovensko naozaj dozreje a takíto ľudia ako vy budú mať ešte čo povedať pre všetkých občanov Slovenskej republiky v zápase za spravodlivosť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Erika, spomenula si tam viacero vecí a ja mám tú česť možnože už nejakú šiestu alebo siedmu správu počas môjho pôsobenia v politike od Ústavu pamäti národa absolvovať a je mi smutno, že stále nemáme miestnosť, nemáme sídlo, stále sa niekde sťahujeme, stále niečo prenášame, stále sa niečo konštatuje, ale stále niet tej kotvy, ktorá by povedala, že a tu a dosť a stačilo. Tak chcel by som apelovať na všetkých poslancov terajšej vládnej koalície, ktorí sú noví, to nie sú tí, čo boli v minulom volebnom období, aby si svoje svedomie pospytovali, pretože toto je Ústav pamäti národa, nie ústav nepamäti národa. A ako budú roky pribúdať, samozrejme, pamätníci budú zomierať, tým pádom ďalšia generácia nebude mať z čoho čerpať, pokiaľ tento ústav nebude mať svoju publikačnú, edičnú a ďalšiu činnosť, aby sme tú pamäť národa zachovali pre ďalšie generácie.
Je na uváženie, ako povedal pán riaditeľ, že na súdoch sa viac berie slovo toho bývalého eštebáka ako toho, tých listinných dôkazov, ktoré voči nemu svedčia, ako sa správal, keď bol v socializme a keď bol mocipánom života a smrti. A pritom tie jeho obete žijú na hranici chudoby. To je neskutočné. A preto by som apeloval znovu na poslancov, že zamyslime sa, že aj tu musíme urobiť nápravu, lebo to dlhujeme našim rodičom a našim starým rodičom, ktorí to zažili. A naše deti, naši vnuci to už nebudú poznať, ale myslím si, že raz tú spravodlivosť musíme v národe uskutočniť, lebo ináč, myslím si, že nevieme sa poučiť z minulosti a takéto chyby sa môžu robiť aj v budúcnosti.
Ďakujem pekne, pán riaditeľ, za všetku vašu činnosť.

Ďakujem kolegom za reakcie. Ja som naozaj presvedčená, že úroveň aktivít ústavu už niekoľko rokov stúpa. Jednoznačne treba povedať, že úroveň aktivít je naozaj zlepšená, je veľmi vysoká, vysoko hodnotená aj odborníkmi. A rovnako chápem, že sa robí veľmi ťažko v priestore, kde cítite, že nemáte podporu. Ten spor medzi správnou, dozornou radou a predsedom úradu teda presiahol až do Národnej rady, zastali sa ho kolegovia z koalície, ale aj napriek tomuto sporu, kde sa, mám pocit, že až podkopávajú možnože kolená práve predsedovi správnej rady, dokážu vyprodukovať kvalitu. Takže opäť otázka: Fakt sú tie problémy takéto neprekonateľné, ak ústav dokáže fungovať takto kvalitne?
Jednu vec som ešte nespomenula vo svojom krátkom vystúpení. Ústav pamäti národa prvý prejavil snahu, teda som tretí alebo dva a pol volebného obdobia v tomto parlamente a prví vlastne prejavili snahu o to, aby sa prijal zákon, kde sa odškodnia obete komunizmu a úprava výsluh. Náš klub Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti sa toho chytil a pripravili sme novelu. Zo začiatku vyzeralo, že ešte aj minister vnútra s tým bude chcieť, aj keď; nejakým spôsobom spolupracovať, aj keď teraz už vidíme, že záujem na tom nemá. Prečo nemá záujem, to už nech vysvetľuje on. Ale toto beriem ako takisto veľké pozitívum, pretože Ústav pamäti národa sa pozeral po okolitých krajinách, ako tam fungujú nastavenia práve obraňujúce alebo odškodňujúce obete, a zistili sme, že Slováci sú naozaj veľmi v smiešnom postavení. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda, vážení kolegovia a kolegyne, áno, Ústav pamäti národa v minulom roku, v roku 2016, organizoval veľký počet úžasných aktivít, nehovorím o tom, o celej tej činnosti, ale hovorila už aj kolegyňa, aj vo faktických kolegovia. Ja som si všimla v správe personálne obsadenie Ústavu pamäti národa. O tom by som možno teraz krátko poinformovala. O tom by som chcela teraz aj ja trošku informovať mojich kolegov poslancov, poslankyne.
Zo správy vyplýva, že naozaj je ústav dlhodobo personálne poddimenzovaný. Nielenže nemá budovu, ale je aj naozaj pracovníkmi poddimenzovaný. A my tu často tu v pléne hovoríme o enormnom náraste pravicového aj ľavicového extrémizmu, a to najmä v radoch mladej generácie, a preto naozaj práveže táto situácia kladie nové a zvýšené nároky na Ústav pamäti národa. A práve preto si myslím, že 65 zamestnancov v ústave je naozaj veľmi, veľmi málo. Až sa čudujem, že toľko aktivít a toľko činností vyvinul ústav v minulom roku so 65 zamestnancami. A to s pracovníkmi archívu, ako tu čítam v správe.
Porovnali, a to sa mi veľmi páčilo, v správe je porovnaný počet zamestnancov v Českej republike a v Poľsku. Tak ak by to teda niekoho zaujímalo, tak v Ústave pro studium totalitních režimů v Českej republike, ten má vyše 300 zamestnancov a v Poľsku pôsobí Inštitút národnej pamäti, v ktorom spolu aj v regionálnych pobočkách pracuje 3 000 zamestnancov. Takže u nás 65, v Čechách 300, v Poľsku 3 000. Možno si poviete, krajiny sú veľké, a aj keď to teda s počtom obyvateľov nemá nejakú relevantnú, relevantnosť dokazovania, že teda oni sa správajú k tomuto trošku inak, tak predsa som si tak pomyslela, že aká je veľká krajina, tak som tak porovnala, tak v podstate v porovnaní s Poľskom by sme mali mať skoro 500 pracovníkov a s Českom asi 150 pracovníkov. Ale, samozrejme, hovorím, že nejde o porovnanie obyvateľov. Ale chcela som tak ukázať trošku, že akú chcú mať pamäť. Zdôrazňujem, že akú chcú mať tieto národy, Poľsko a Česko, pamäť, keď takto naozaj dokážu takto personálne obsadiť toľkýmto počtom pracovníkov svoje ústavy pamäti národov.
Keď už tu spomínam Poľsko, tak si nejak tak neodpustím a musím to spomenúť, v minulom týždni, takže naozaj je to pár dní, som sa spolu s kolegami zúčastnila takej pracovnej návštevy v Auschwitzi v koncentračnom tábore a okrem toho teda, že sme prešli týmito hroznými miestami, tak som mala tú možnosť, tú príležitosť sme mali vidieť aj výstavu umelca Mariana Kolodzieja, ktorá je umiestnená v priestoroch, resp. pod kostolom, v pivničných priestoroch františkánskeho kostola. No tak, ak teda Auschwitz má, na mňa pôsobil hrozne ako vždy, keď som tam, tak táto výstava, ja som to nazvala, že som prešla peklom. A boli to totiž obrazy človeka, ktorý koncentračný tábor prežil a až po päťdesiatich rokoch začal maľovať to, čo tam prežil. Predtým o tom nerozprával. Takže odporúčam a určite; aj vám chcem ešte povedať, františkánska rehoľa toto umožňuje a hovorí o tom, že aj zo Slovenska chodí málo návštev. Takže určite dám kontakt, dám typ, aby sme školám oznámili, že aby navštevovali aj toto miesto, ktoré je hrozivé.
Ústav pamäti národa má naozaj dôležitú úlohu, nesmierne dôležitú úlohu. My si na toto musíme spomínať. Na všetky tie obete totalitných režimov, fašistického aj komunistického. Je naozaj smutné, že obete aj v našej krajine zažívajú chudobu, že sa majú horšie ako tí, ktorých prenasledovali, ktorí sú teda ešte stále, majú finančné podmienky alebo príspevky oveľa vyššie ako tieto obete. Je to strašné. Je to strašné si len pomyslieť.
A ja vám teda naozaj chcem aj poďakovať, pán predseda, že pod vaším vedením si tento ústav naozaj plnil vzorne tieto úlohy, aby sme stále nestrácali pamäť a aby sme naozaj stále hovorili o komunistickom a fašistickom režime. To je veľmi potrebné pre národ.
Ja som, a musím teraz spomenúť teda tú skúsenosť z októbra, novembra na zasadnutiach výboru pre ľudské práva v minulom roku, kedy aj bola som veľmi prekvapená, keď poslanci Národnej rady na týchto zasadnutiach veľmi atakovali vlastne Ústav pamäti národa a predsedu v tom, že má nejaké problémy v pracovnoprávnych vzťahoch svojich zamestnancov. My sme tam už vtedy hovorili, že pracovnoprávne vzťahy nepatria na zasadnutie výboru, ale následne sme potom, teda prišla na zasadnutie výboru aj dozorná rada, členovia dozornej rady, a teda hovorili o rôznych nedostatkoch, zistených nedostatkoch v činnosti a riadení Ústavu pamäti národa. Ja som pozorne počúvala, lebo je to teda už iné, keď dozorná rada s niečím takým príde, tak naozaj treba vážne počúvať. A nakoľko tam boli aj také nejaké zistené nedostatky, dokonca až o čiernej práci, tak som sa pýtala priamo predkladateľky, že teda či inšpektorát práce potvrdil takéto skutočnosti. Nakoniec vyplynulo a bolo to tu aj predstavené pánom predsedom ÚPN, že nič také sa nezistilo. Takže vidíte, že to nie je ale len tak jednoduché povedať takú závažnú skutočnosť na výbore, na zasadnutí výboru ľuďom, ktorí si možno práve len toto zapamätajú a odídu.
Takže ja som chcela ešte vystúpiť, hoci sme už veľa hovorili aj k výročnej správe aj na zasadnutiach výboru, že som sa zúčastnila niektorých vašich aktivít Ústavu pamäti národa a z tejto strany chcem vám naozaj poďakovať za vedenie a za činnosť Ústavu pamäti národa a v minulom roku. Ďakujem vám pekne.

Vážený pán predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dnes je pamätný deň. Nie síce tak pamätný, ako to navrhoval pán poslanec Budaj, teda pamätný deň v zmysle zákona o štátnych sviatkoch, ale pripomíname si dnes dôležité výročie.
V roku 1991 v tento deň, teda 21. júna, opustil územie Česko-Slovenska posledný vojak okupačnej Sovietskej armády. Je to taká zaujímavá symbolika, že parlament sa zaoberá správou o činnosti Ústavu pamäti národa práve v tento deň, ktorý je dôležitým dňom z hľadiska našej slobody, ale aj z hľadiska našej neslobody, aj keď tento deň už nepatrí do obdobia, ktoré v zmysle zákona skúma Ústav pamäti národa, pretože už to bolo obdobie slobody, ktoré začalo novembrom 1989, ale v skutočnosti až týmto dňom, 21. júnom 1991, prišla tá definitívna bodka za obdobím komunistickej neslobody a my ľudia žijúci v Česko-Slovensku sme sa stali slobodnými.
Ústav pamäti národa je dôležitá inštitúcia, budovanie pamäte, pripomínanie si histórie, vzdelávanie, osveta, to všetko sú veci, ktoré sú dôležité všeobecne, vždy a všade, ale my, čo sme prežili obdobie dvoch dlhých totalít alebo, teraz hovorím nie my ako jednotlivci, ale my ako krajiny, ktoré máme za sebou desaťročia období neslobody, si svoju históriu máme zvláštne dôvody pripomínať. A ďalším zvláštnym dôvodom je tá súčasná doba, doba relativizácie faktov, doba alternatívnej reality, doba fašistov v parlamente, doba konšpiratívnych médií, doba, keď sa spochybňuje, že nesloboda bola neslobodou, fašizmus fašizmom, komunizmus komunizmom, totalita totalitou. Hovorili sme o tom na tejto schôdzi dlhé hodiny počas návrhu koaličných poslancov na zmenu zákona o pamäti národa, ale aj včera počas správy generálneho prokurátora. Hovorili sme o potrebe vysporiadania sa s oboma totalitami, teda fašistickou aj komunistickou. Nie toho dvojakého metra, ktorý sa občas uplatňuje, pretože tak zakladal Ján Langoš Ústav pamäti národa, tak je zákon napísaný, tak má Ústav pamäti národa zmysel, že bude rovnako dôsledne sa snažiť vysporiadať s fašistickou aj s komunistickou totalitou, s jedným aj s druhým obdobím neslobody. Tak to bolo za čias prvého šéfa ÚPN Jána Langoša, nie vždy to tak bolo v minulosti počas fungovania Ústavu pamäti národa a som rád, že dnes to tak znovu je.
A myslím, že je to aj vaša zásluha, pán predseda, a preto sa pripájam ku kolegom, ktorí vám vyslovili poďakovanie, aj ja vám, a teda aj vašim kolegom, lebo je to aj ich zásluha a je to aj vec ich práce, ďakujem za to, čo robíte. Som presvedčený, že robíte dobrú prácu, robíte to tak, ako to bolo myslené a ako je to potrebné. Chcem vám vyjadriť podporu, budeme sa snažiť, aby ste v tejto dobrej práci mohli pokračovať aj naďalej.
Na záver by som už povedal iba, že mám také mierne déja vu, mám déja vu so správami, ktoré v parlamente prednášala pani verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová. Najprv ten moment déja vu nastal, keď som sa pozrel na túto tradične poloprázdnu sálu, čo asi odráža záujem poslancov v tom prvom prípade o ľudské práva, ktoré mala a má v náplni verejná ochrankyňa práv, v tom druhom, dnešnom prípade o pamäť národa a obdobie neslobody. A to ešte čakáme, že o chvíľu sa bude hlasovať, tak je tu možno viac poslancov, ako by bolo bez toho.
A ten druhý moment déja vu mi prišiel, keď som počul kolegyne a kolegov, ako vám ďakujú, lebo takto sme pri prednášaní niekoľkých správ ďakovali aj pani Dubovcovej, ktorej sa ale končilo riadne funkčné obdobie. Napriek negatívnemu postoju najmä SMER-u k pôsobeniu pani Dubovcovej sa SMER ani nikto iný neodhodlal k tomu, aby jej umelo skracoval volebné obdobie, tak ako sa kolegovia z koalície odhodlali umelo, zákonom skrátiť vaše funkčné obdobie v prechodných ustanoveniach.
No a to posledné déja vu som si uvedomil, až keď som sa dozvedel, že výbor pre ľudské práva neprijal uznesenie k tomu, aby zobral alebo odporučil parlamentu zobrať na vedomie správu o činnosti ÚPN, tak aj to sme tu už mali. Mali sme to práve s pani verejnou ochrankyňou práv Dubovcovou, keď parlament odmietal zobrať na vedomie jej správu a tiež obvykle to bolo bez nejakej diskusie. Príznačné je, že ani v tejto rozprave nevystúpil žiadny poslanec vládnej koalície. Takže budem veľmi zvedavý, či rovnako ako vo výbore sa poslanci vládnej koalície zachovajú aj v pléne a či bez toho, aby povedali nejaký dôvod, lebo žiadny dôvod nepovedali, odmietnu zobrať na vedomie správu o činnosti ÚPN.
Ak sa to stane, bude to taká zaujímavá symbolika, táto schôdza je zaujímavá práve tými symbolickými momentmi. Minulý týždeň 15. júna v prvom čítaní schválil parlament návrh novely zákona o pamäti národa, ktorý posúva úrad pamäti národa niekde ďalej od dedičstva Jána Langoša, a bolo to práve na výročie tragickej smrti Jána Langoša. Dnes máme opäť pamätný deň, dnes si pripomíname výročie odchodu posledného okupačného vojaka z Česko-Slovenska, tak som veľmi zvedavý, či symbolika tejto schôdze bude pokračovať aj dnes.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)