Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, vážení páni poslanci, doba, keď sa učitelia mohli tešiť spoločenskému uznaniu, hoci ani vtedy neboli dostatočne finančne ohodnotení, je preč. Motiváciou pre nich bola ich práca a relatívne dobré medziľudské a iné pozitívne nastavené podmienky v školstve.
Mnohí zo starších pedagógov si pamätajú na roky, keď do tried chodili so vztýčenou hlavou, hrdo a sebavedome, uvedomujúc si svoje spoločenské postavenie. Aj keď to nebola doba elektronizácie a technického rozmachu, dokázali svojich žiakov naučiť a pripraviť do praxe či štúdium na vysokej škole. Roky života obetovali vzdelávaniu, výchove a práci s mladými ľuďmi bez nároku na nejaké zásluhy či vyznamenania. Áno, často sa skloňovalo slovo poslanie, veď učiteľ nie zriedka vykonával svoje povolanie až tak obetavo, že sa z neho postupne stával mučeník, ktorý na úkor trávenia času s vlastnou rodinou, či na úkor rodinného rozpočtu uprednostnil svojich žiakov. Ale aj tak sa tešil zo svojej práce. Pre mnohých nepochopiteľný jav, no predsa v mnohých prípadoch realita.
Po nežnej revolúcii, ktorá definitívne ukončila éru tzv. svetlých zajtrajškov, sa aj učitelia postupne stávali súčasťou trhového a konkurenčného prostredia, kde kapitál a zisk prevážili nad morálnymi hodnotami. To sa samozrejme odrazilo aj v školskom prostredí. Spoločenský status učiteľa začal upadať a súbežne s tým sa začala vytrácať aj úcta žiakov k svojim pedagógom. Začali pribúdať prípady fyzického násilia voči učiteľom, ako aj slovných atakov zo strany rodičov. Čím ďalej tým viac sa začala zväčšovať priepasť medzi školstvom a inými oblasťami spoločenského života, čo sa však hlavne dotýkalo finančného ohodnotenia. No učitelia to nevzdali. Zavádzali inovatívne prvky do vyučovacieho procesu, prispôsobovali sa novým trendom. Často aj na úkor svojho zdravia či rodiny s vedomím svojho poslania.
Všeobecne sa na učiteľa díva ako na tvora pokorného, nekonfliktného, lojálneho a poslušného, a práve preto aj ľahko manipulovateľného, o čom by mohli rozprávať tí politici, ktorí za 28 rokov od nežnej revolúcie neboli schopní vrátiť vzdelaniu a ľuďom, ktorí mu zasvätili svoj život, čestné miesto v spoločnosti. A ja z tohto miesta svojim kolegom, ktorí všetok ten spoločenský, morálny nápor ustáli a nestratili svoju učiteľskú česť, vzdávam hold za ich obetavú a spoločnosťou nedocenenú prácu. Bez nich, nech už je úroveň školstva na Slovensku akokoľvek spochybňovaná, by vzdelanie dávno stratilo hodnotu. A na to by nemali zabúdať ani generácie, ktoré prešli rukami tých istých pedagógov, ktorí sa teraz neodvratne blížia k svojmu dôchodkového veku.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v súčasnosti žije na Slovensku zhruba 130-tisíc pracujúcich dôchodcov. Mnohí z nich sú v dobrej fyzickej a duševnej kondícii, a preto necítia dôvod, prečo by mali opustiť zamestnanie, naopak, chcú ďalej pracovať a byť užitočnými pre spoločnosť. Zákonník práce je nastavený tak, že zamestnávateľ musí ich požiadavke vyhovieť. Dovŕšenie dôchodkového veku totiž nie je u nás dôvodom na výpoveď. Navyše nevylučuje sa súčasné poberanie starobného dôchodku a platu, ak dôchodca stále pracuje so zmluvou na dobu neurčitú. Pre mnohých pracujúcich slovenských dôchodcov však nie je rozhodujúcou motiváciou potreba sebarealizácie, ale ich finančná situácia. Pre väčšinu z nich by totiž odchod do starobného dôchodku znamenal dramatický prepad ich životnej úrovne. V porovnaní s nemeckými či škandinávskymi dôchodcami, ktorí si dôchodok užívajú pri mori alebo na poznávacích cestách, tých našich často čaká iba preratúvanie každého zvyšného eura. Niektorým klesne príjem o viac ako polovicu, čo je naozaj významný úbytok peňazí. Poberať plat a dôchodok zároveň je oveľa lepšie a navyše takto odpracované roky zvyšujú hodnotu vyplácaného starobného dôchodku v budúcnosti.
Tento fenomén zasiahol aj oblasť školstva. Učiteľov starších ako 60 rokov je viac ako 10 % a neustále pribúdajú. Najstaršie kolektívy sú v bratislavskom kraji a najmladšie v žilinskom kraji. Učitelia s dlhoročnou praxou tvrdia, že nájsť náhradu za dôchodcov je v radoch mladých ťažké. Za katedru sa totiž nehrnú. Najviac dôchodcov pritom učí na konzervatóriách a na stredných odborných školách. V roku 2009 bol priemerný vek učiteľa v školstve 41 a pol roka a v roku 2014 to už bolo 45,2 roka. Môžeme len predpokladať, aký je vekový priemer v roku 2017. Učiteľov, ktorí majú nad 50 rokov a učia aktívne na základných školách, je trikrát viac ako učiteľov, ktorí sú mladí, začínajúci, do 30 rokov.
Nezáujem pomerne veľkého počtu absolventov pedagogických fakúlt o učiteľské povolanie súvisí s platovými podmienkami či s celospoločenským ocenením. Nehovoriac o roky pretrvávajúcom jave, ktorým je prefeminizované školstvo. Až 82 % učiteľov na Slovensku sú ženy, pričom priemerný vek učiteľov, respektíve učiteliek je 43 rokov. Rovnako v zastúpení riaditeľov tvoria väčšinu ženy, a to 60 % a priemerný vek je 53 rokov.
Na trhu práce v tejto oblasti tak možno pozorovať dve protichodné tendencie. Počet absolventov učiteľstva a ich chuť zamestnať sa v školstve klesá, na druhej strane priemerný vek a počet učiteľov blížiaci sa k dôchodkovému veku stále rastie. V situáciách, v ktorých nie je možné zaplniť voľné miesto absolventom, tak prichádza na rad možnosť zamestnať dôchodcu. Najväčším prínosom učiteľov s dlhoročnou praxou sú ich skúsenosti, vedomosti, ako aj schopnosť zaúčať mladších kolegov do neraz spletitých byrokratických, ale aj metodických obsahov vzdelávania. Na druhej strane mnoho z nich už nemá dostatok síl držať krok s novými trendmi a učiť sa nové techniky a technológie. Za všetkým môžeme vidieť predovšetkým nedostatočné finančné zázemie. Mladší učitelia, absolventi vysokých škôl sa nehrnú do školstva pre nízke finančné ohodnotenie a učitelia v dôchodkovom veku zase nechcú ísť do dôchodku, lebo sa boja nízkeho dôchodku, čo je ich oprávnená obava. A preto toto je začarovaný kruh, z ktorého sa zatiaľ žiadnej vláde nepodarilo vymaniť.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, učiteľské povolanie patrí, čo sa týka podaných výkonov, medzi najnáročnejšie povolania, a to tak z hľadiska fyzickej, ako aj z psychickej záťaže, keďže obe sú zastúpené v učiteľskej práci. Na druhej strane učitelia predstavujú niečo ako ohrozený druh, pretože záujem o výkon tohto povolania najmä v ekonomicky silnejších regiónoch má klesajúcu tendenciu. Príčinou toho je práve jeho vysoká náročnosť pri realizácii, ale aj príprave na vyučovanie. Súčasne s tým ruka v ruke kráča potreba neustále zvyšovať si odborný obzor a za nie práve lichotivých finančných podmienok. Pracovný úväzok učiteľa je stanovený ako týždenný úväzok, ktorý je povinný odučiť. Je to 22 hodín týždenne, no môže obsahovať aj ďalšie, tzv. nadpočetné hodiny, ktoré sa mu pridávajú k úväzku. Niekomu sa to môže zdať málo. No z vlastnej skúsenosti vám môžem s istotou povedať, že odučiť 6 hodín denne s niekoľkými desaťminútovými prestávkami je nesmierne náročné a vyčerpávajúce. Ďalšie povinnosti súvisia s triednictvom, s metodickým združením alebo predmetovými komisiami, stále sa však pohybujeme vo sfére povinných týždenných činností. Na každú vyučovaciu hodinu je učiteľ povinný riadne sa pripraviť. Okrem výchovnovzdelávacích cieľov, ktoré má danou vyučovacou hodinou naplniť, musí dbať aj na to, aby boli v súlade s plánmi, ktoré musia byť zase v súlade so školským vzdelávacím programom a štandardmi. Zároveň si musí pripraviť a premyslieť formy a prostriedky, ako ich s danou skupinou žiakov či študentov naplniť. Súčasťou každodennej pedagogickej praxe je aj riešenie výchovných a vzdelávacích problémov žiakov, ako aj pomoc pri riešení osobných problémov žiakov a neustála komunikácia s nimi. Okrem priamej pedagogickej činnosti, do ktorej nesmieme opomenúť zaradiť aj voľnočasové aktivity na škole, prípravu detí na súťaže, doučovanie, aktívnu účasť s deťmi na triednych, školských, celoštátnych a medzinárodných projektoch, v školách v prírode a špeciálnych výcvikoch, exkurziách, výletoch, kde je zodpovednosť a záťaž ešte vyššia, vykonáva učiteľ podľa rozpisu dozory, množstvo administratívnych úkonov, vedenie triednej dokumentácie o každom žiakovi, jeho prospechu a dochádzke, zároveň o priebehu vyučovacieho procesu, čiže o každej vyučovacej hodine a množstvo, množstvo ďalších úkonov.
Učiteľ však okrem žiakov intenzívne komunikuje aj s ich rodičmi, a to nielen na triednych schôdzkach, ale aj mimo nich. Pomáha riešiť problémy rodičov a detí, jednak z hľadiska naplnenia výchovnovzdelávacích cieľov, ale aj osobných a sociálnych pomerov, komunikuje s nimi mnohokrát takmer denne. Nie som si istý, či pri pohľade na vymenované činnosti, ktorých výpočet ešte stále nie je konečný, má niekto chuť ešte povedať, že: čo tí učitelia stále chcú, veď dokopy nič nerobia a majú veľa prázdnin?! Nuž, učiteľ nemá svojou dovolenkou pokryté prázdniny na celý rok, takže vykonáva suplovanie tak, aby získaným náhradným voľnom, pretože si nadčasovú prácu často nenechá preplácať, pokryl ostávajúce prázdniny, ktoré nie vždy využije na regeneráciu, ale zvyčajne sa aj počas nich venuje aj samovzdelávaniu a kreatívnym projektom. A ako plynú roky, syndróm vyhorenia je bližší ako vzdialený. Prichádza oveľa skôr ako učiteľ dosiahne svoj dôchodkový vek. Nie je možné dať si platenú pauzu pri výkone povolania aspoň na jeden rok ako vo Fínsku. Nie je možnosť úplne vypnúť aj počas prázdnin, pretože neustále legislatívne a spoločenské zmeny, ako aj zmeny sociálnej klímy nedovoľujú učiteľovi neštudovať a nehľadať nové odborné riešenia problémov.
Učiteľ vo veku 65 rokov si zaslúži oddych a hlavne zniesť zo svojich pliec záťaž a prenechať ju mladším ročníkom. Určenie vekového stropu pre výkon tohto povolania preto vítam, nehovoriac o tom, že v regiónoch, ktoré sú stále pracovne poddimenzované a výkon učiteľského povolania je v skutočnosti lukratívnym miestom, častokrát práve mladší a začínajúci učitelia nemajú možnosť ho vykonávať, pretože je vytvorený priestor na špekulácie aj niektorých riaditeľov škôl, ako aj starších kolegov v súvislosti s učiteľským pracovným postom.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, určenie zákonného stropu veku pre výkon pedagogického povolania je logickým vyústením a pevným ukotvením podmienok, ktoré tvoria právnu istotu nielen pre samotných pedagógov a chránia ich, ale v konečnom dôsledku aj pre ich zverencov, pretože práve im poskytujú istotu plnohodnotnej prípravy do života v bezpečných podmienkach. Nehovoriac o tom, že pedagogickí pracovníci si aj v tomto ohľade zaslúžia našu plnú pozornosť a úctu. Starší učitelia disponujú cenným znalosťami a skúsenosťami z praxe a môžu byť pre mladšie ročníky veľkým prínosom. Z tohto dôvodu je nevyhnutné vytvoriť taký systém zamestnávania učiteľov, v ktorom budú rovnomerne zastúpené všetky vekové skupiny.
Možnosť opätovného zamestnávania dôchodcov by sa tak mala využívať s mierou a osobitne formou veľmi skrátených úväzkov, pretože len rovnomernou reguláciou oboch protipólov sa dá nájsť východisko zo súčasnej situácie. Pokiaľ sa však nezlepší finančné ohodnotenie učiteľov, a tým aj motivácia mladých, začínajúcich učiteľov, aby nastúpili do školstva a postavili sa za katedru, problém so starnúcim učiteľským stavom sa tak skoro nevyrieši. Samozrejme, nehovoriac o nízkych dôchodkoch, ktoré učitelia po celoživotnej učiteľskej praxi dostanú ako almužnu od štátu.
Podobný návrh by som však uvítal aj v prípade nastavenia vekového stropu pre riaditeľov škôl. Na Slovensku je viacero škôl, kde riaditelia presluhujú aj do sedemdesiatky. Voči radovým učiteľom by to bolo spravodlivejšie, ak by vekový strop na ukončenie učiteľskej profesionálnej dráhy, samozrejme, za predpokladov, ktoré daný návrh stanovuje, bol rovnaký tak pre riaditeľov škôl, ako aj pre ostatných učiteľov. Preto tento návrh zákona určite podporím.
Ďakujem za pozornosť.
