19. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, milí hostia, nie je to tak dávno, kedy som tu na pôde tohto pléna vyhlásil, aký som veľký optimista. Nuž, ale určité udalosti spôsobili a spôsobujú, že možno mal by som takéto odvážne výroky prehodnocovať a v duchu sa stotožňujem s výrokom britského filozofa Rogera Scrutona, ktorý svojho času povedal: "Optimista s prehnanými očakávaniami má po viacnásobnom sklamaní sklon znechutenia, rezignovať. Naopak, skeptik, ktorý nemá ilúzie ani nadmerné očakávania, sa nenechá odradiť a vo svojom snažení vytrvá." Preto som tu zase spolu s mojimi kolegami s ďalším návrhom zákona.
Je to návrh zákona, ktorý nie je úplne nový. Priznávam rovno, ako som už naznačil aj pri odôvodnení, že neobjavili sme žiadnu Ameriku. V súčasnosti už ustanovenia o vekovom strope máme v našej legislatíve, veď sme ho prijímali, toť, nedávno. V paragrafe, nachádza sa v zákone č. 55/2017 o štátnej službe, konkrétne ide o § 82 ods. 1, kde je presne citácia: "Štátnozamestnanecký pomer na základe zákona sa skončí v bode k) posledným dňom kalendárneho mesiaca, v ktorom štátny zamestnanec dovŕši vek 65 rokov. To neplatí, ak dôjde k zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. u)." A keď som pri tom písm. u), v inom paragrafe, tak tam to znie takýmto spôsobom, alebo tak je to naformulované: "Zmena štátnozamestnaneckého pomeru je v bodu u) predĺženie trvania štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca, ktorý dovŕši vek 65 rokov, na dobu najviac troch po sebe nasledujúcich rokov. V rámci uvedenej doby je možné štátnozamestnanecký pomer predĺžiť aj opakovane."
Pretože hlavnou pointou napriek tomu, ako, jemne povedané, už minulý týždeň bolo informované v médiách, nie je natvrdo ukončiť alebo vyhnať starých učiteľov na dôchodok, ale je tu hlavne šanca vytvárať priestor pre učiteľov, ktorí v mnohých regiónoch Slovenska majú problém nájsť si pracovné miesto. Zase naopak, pokiaľ samotný šéf, to znamená, keď samotný riaditeľ školy nemá na daný odbor kvalifikovaného zamestnanca, aby mal tú možnosť uzatvoriť zmluvu s kvalitným pedagógom, ktorý je osvedčený, preto je tam uvedená tá dvojročná doba, pokiaľ sa nenájde na jeho miesto náhrada, ktorá by ho dokázala plnohodnotne nahradiť.
Inak, toto obmedzenie máme predsa aj vo vysokoškolskom zákone. Paragraf 77 ods. 6 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách predsa hovorí: "Pracovný pomer vysokoškolských učiteľov sa skončí koncom akademického roku, v ktorom dovŕšia 70 rokov veku, ak sa ich pracovný pomer neskončil skôr podľa osobitných predpisov. Rektor alebo dekan, ak ide o zamestnanca zaradeného na fakulte, môže s osobou nad 70 rokov veku uzavrieť pracovný pomer na pracovné miesto vysokoškolského učiteľa, ak ide o zamestnanca zaradeného na fakulte, najdlhšie na jeden rok. Takto možno uzavrieť pracovný pomer aj opakovane."
Samozrejme, v diskusiách, keď sme o tomto návrhu hovorili s riaditeľmi aj učiteľmi, často vystávala práve problematika toho veku 65 rokov. A pokiaľ by som chcel pristupovať k tejto problematike zvoľna a až možno populisticky, tak možno by som navrhoval nižšiu vekovú hranicu. Ale vieme, aký je skutočný stav a vieme, čo môžeme od našej ekonomiky očakávať. Ak by protiargumentami mali byť nejaké formulácie o prípadnej možnej diskriminácii, dovolím si uviesť niekoľko faktov, ktoré sú uvedené v dôvodovej správe. Konkrétne súlad čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kde zamestnanecký pomer skončí až v prípade dosiahnutia nároku na dôchodok v minimálnej výške stanovenej zákonom. Presná citácia, ako určite poznáte, je, že: "Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa." A aj preto sme nepristúpili k zadefinovaniu nižšej vekovej hranice, pretože bol by som veľmi nerád, ak by nám hrozil stav, ako sa to stáva v prípadoch matiek, ktoré majú viac detí, že ak idú do dôchodku, ten dôchodok nie je v dostatočnej výške.
Ďalším faktom je, že zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov definuje aj niektoré prípustné formy rozdielneho zaobchádzania. V danej súvislosti je smerodajné ustanovenie § 8 ods. 3 písm. a), podľa ktorého sa za diskrimináciu nepovažuje ustanovenie minimálnej alebo maximálnej vekovej hranice ako podmienky na vstup do zamestnania, pričom takéto opatrenia musia byť objektívne odôvodnené, nevyhnutné a primerané s ohľadom na dosiahnutie sledovaného cieľa.
Sme v prvom čítaní. Vieme veľmi dobre, že v minulosti už boli pokusy v tomto pléne definovať rôznymi spôsobmi vekový strop. Možno sú tu aj pamätníci návrhu pána poslanca Kadúca, sú tu možno ľudia, ktorí si ešte pamätajú na návrh, ktorý predkladala vtedy poslankyňa, ešte v minulosti poslankyňa Gibalová, čiže tých pokusov bolo v minulosti viac. A uznávam, že ide o veľmi citlivú tému. Citlivú tému, ktorá sa dá komunikovať rôznymi spôsobmi. Spôsob, ktorým chcem túto tému a chcem o nej rozprávať, je ale ten, že musíme o tomto hovoriť. Musíme prichádzať s takými návrhmi, ktoré budú neustále zdôrazňovať, tak ako som uviedol na začiatku, dôležitosť pedagogickej profesie. Zároveň budem stále a neustále hovoriť o tom, ako sa v súčasnosti spoločnosť stavia k adekvátnemu ohodnoteniu pedagogických zamestnancov. Dneska sme v médiách predsa čítali, čo dosiahli odborári v Českej republike. Pre tých, ktorí nevedia, vyrokovali navýšenie platu od 1. 11. o 15 percent. Musíme sa rozprávať o tom, akým spôsobom chceme umožniť mladých pedagógov pritiahnuť do zamestnania. Určite ste postrehli správy v médiách, aký je kritický stav práve v Bratislave a okolí. Sú to všetko vážne veci.
A v neposlednom rade treba hovoriť aj o tom, ako je možné, že vekový automat končí len pri 32. roku života a ďalej nepokračuje. A práve tí starší zamestnanci sa cítia právo opomínaní, pričom aj oni na sebe pracujú, i keď možno nestíhajú, pretože naozaj ide o náročné zamestnanie, tak ako na fyzickú, i psychickú kondíciu.
Preto zhrniem. Tento návrh je tu a prichádzam s ním aj kvôli tomu, aby táto diskusia sa otvorila a aby sme potlačili kompetentných na ministerstve, ministerstvách, aby tieto, túto problematiku riešili. Z pozície opozície poznám parlamentnú matematiku, asi na viac sa nedá, i keď ktohovie, vyhlásil som predsa, že z optimistu sa stáva skeptik a tento skeptik mieni vo svojom snažení vytrvať. Teším sa na diskusiu, na vaše príspevky a budem rád, keď táto téma prerazí tieto múry a dostane sa von a bude sa o tomto v našej spoločnosti rozprávať a hlavne bude sa vyvíjať snaha, aby sme mohli dať pedagogickej profesii, stavu učiteľskému naozaj adekvátnu hodnotu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ja súhlasím s predkladateľom, že situácia v rezorte školstva je veľmi vážna. Sama pôsobím vo vysokom školstve viac ako pätnásť rokov, som garantkou a tak ďalej. V súvislosti s predkladanou novelou mi dovoľte osloviť jej predkladateľov otázkou, či mysleli, a bolo to tu už aj spomínané, aj na vysokoškolských pedagógov kvôli dovŕšeniu veku 65 rokov, ktorí budú musieť odísť zo školy, pretože mnohí z nich sú garanti študijných programov a sú jedinými garantmi. V tejto súvislosti upozorňujem na všeobecný nedostatok odborných garantov. Ak hrozí, že kvôli veku prídeme o ďalších, významnou mierou to ohrozí štúdium nielen budúcich študentov, ale aj študentov, ktorí sú už dnes zapísaní na jednotlivé študijné programy a odbory. Garanti zo zahraničia sú riešením len vtedy, ak by vykonávali pedagogickú, výskumnú a riadiacu činnosť na týždenný dohodnutý čas, o čom možno dôvodne pochybovať.
Preto si myslím, že je namieste aj návrh kolegu Mamojku, ktorý práve kvôli dôvodom, ktoré som teraz nadškrtla, navrhuje, aby sa veková hranica pre vykonávanie povolania vysokoškolského učiteľa zvýšila na 70 rokov.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Chcem poďakovať kolegovi Mirovi Sopkovi za to, že posilnil rady nás skeptikov a neváhal to priznať a že zotrvá v tomto svojom snažení aj naďalej, čo týmto vlastne prisľúbil, pretože toto je jediná cesta, akým sa dajú meniť veci vo vzdelávaní. A zároveň mu chcem veľmi pekne poďakovať za to, čo vo svojom príspevku povedal, že chce otvoriť diskusiu o tejto téme. Ja sa domnievam, že toto je snáď jedna z tých najcennejších vecí, ktorú môžeme urobiť predkladaním návrhov zákona, o ktorých vieme vopred, ako dopadnú, pretože sú predkladané v opozícii, ale takýto prístup ja nesmierne oceňujem, chcela som to povedať nahlas. Jedine v diskusii je možné meniť veci a je mi veľmi ľúto, že tu znova a opäť o opozičných návrhoch diskutuje len opozícia medzi sebou.

Tak v prvom rade je mi to veľmi ľúto, pán poslanecký kolega Kresák, že na vašu konkrétne faktickú som bol veľmi zvedavý. Ďakujem za pochvalu.
K tomu konkrétnemu, či som myslel, respektíve či sme mysleli alebo nemysleli. Veď v samotnom paragrafovom znení je uvedené, že to neplatí, ak dôjde k predĺženiu pracovného pomeru dohodou o zmene pracovných podmienok. Takže my sme sa snažili vytvoriť možnosť voľby v prípade naozaj potreby daného zamestnanca, aby skutočne tu bola zachovaná kontinuita, aby jednoducho nedošlo k jednoduchému vyhodeniu človeka len preto, že uplynul ten vek, pretože naozaj sa musíme snažiť vytvárať podmienky, možnosti. Všetko je umením možného a ja som maximálne otvorený, pokiaľ by sa stala možno nepredstaviteľná vec, že motyka vystrelí a bol by tento návrh podporený aj koaličnými poslancami, som maximálne otvorený ďalším a ďalším úpravám, ktoré toto opatrenie môžu doviesť, nechcem povedať k dokonalosti, také asi zákony nemáme, ale môže vytvoriť čo najlepšie riešenie k prospechu všetkých zamestnancov v školstve.
Ďakujem.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, vážení páni poslanci, doba, keď sa učitelia mohli tešiť spoločenskému uznaniu, hoci ani vtedy neboli dostatočne finančne ohodnotení, je preč. Motiváciou pre nich bola ich práca a relatívne dobré medziľudské a iné pozitívne nastavené podmienky v školstve.
Mnohí zo starších pedagógov si pamätajú na roky, keď do tried chodili so vztýčenou hlavou, hrdo a sebavedome, uvedomujúc si svoje spoločenské postavenie. Aj keď to nebola doba elektronizácie a technického rozmachu, dokázali svojich žiakov naučiť a pripraviť do praxe či štúdium na vysokej škole. Roky života obetovali vzdelávaniu, výchove a práci s mladými ľuďmi bez nároku na nejaké zásluhy či vyznamenania. Áno, často sa skloňovalo slovo poslanie, veď učiteľ nie zriedka vykonával svoje povolanie až tak obetavo, že sa z neho postupne stával mučeník, ktorý na úkor trávenia času s vlastnou rodinou, či na úkor rodinného rozpočtu uprednostnil svojich žiakov. Ale aj tak sa tešil zo svojej práce. Pre mnohých nepochopiteľný jav, no predsa v mnohých prípadoch realita.
Po nežnej revolúcii, ktorá definitívne ukončila éru tzv. svetlých zajtrajškov, sa aj učitelia postupne stávali súčasťou trhového a konkurenčného prostredia, kde kapitál a zisk prevážili nad morálnymi hodnotami. To sa samozrejme odrazilo aj v školskom prostredí. Spoločenský status učiteľa začal upadať a súbežne s tým sa začala vytrácať aj úcta žiakov k svojim pedagógom. Začali pribúdať prípady fyzického násilia voči učiteľom, ako aj slovných atakov zo strany rodičov. Čím ďalej tým viac sa začala zväčšovať priepasť medzi školstvom a inými oblasťami spoločenského života, čo sa však hlavne dotýkalo finančného ohodnotenia. No učitelia to nevzdali. Zavádzali inovatívne prvky do vyučovacieho procesu, prispôsobovali sa novým trendom. Často aj na úkor svojho zdravia či rodiny s vedomím svojho poslania.
Všeobecne sa na učiteľa díva ako na tvora pokorného, nekonfliktného, lojálneho a poslušného, a práve preto aj ľahko manipulovateľného, o čom by mohli rozprávať tí politici, ktorí za 28 rokov od nežnej revolúcie neboli schopní vrátiť vzdelaniu a ľuďom, ktorí mu zasvätili svoj život, čestné miesto v spoločnosti. A ja z tohto miesta svojim kolegom, ktorí všetok ten spoločenský, morálny nápor ustáli a nestratili svoju učiteľskú česť, vzdávam hold za ich obetavú a spoločnosťou nedocenenú prácu. Bez nich, nech už je úroveň školstva na Slovensku akokoľvek spochybňovaná, by vzdelanie dávno stratilo hodnotu. A na to by nemali zabúdať ani generácie, ktoré prešli rukami tých istých pedagógov, ktorí sa teraz neodvratne blížia k svojmu dôchodkového veku.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v súčasnosti žije na Slovensku zhruba 130-tisíc pracujúcich dôchodcov. Mnohí z nich sú v dobrej fyzickej a duševnej kondícii, a preto necítia dôvod, prečo by mali opustiť zamestnanie, naopak, chcú ďalej pracovať a byť užitočnými pre spoločnosť. Zákonník práce je nastavený tak, že zamestnávateľ musí ich požiadavke vyhovieť. Dovŕšenie dôchodkového veku totiž nie je u nás dôvodom na výpoveď. Navyše nevylučuje sa súčasné poberanie starobného dôchodku a platu, ak dôchodca stále pracuje so zmluvou na dobu neurčitú. Pre mnohých pracujúcich slovenských dôchodcov však nie je rozhodujúcou motiváciou potreba sebarealizácie, ale ich finančná situácia. Pre väčšinu z nich by totiž odchod do starobného dôchodku znamenal dramatický prepad ich životnej úrovne. V porovnaní s nemeckými či škandinávskymi dôchodcami, ktorí si dôchodok užívajú pri mori alebo na poznávacích cestách, tých našich často čaká iba preratúvanie každého zvyšného eura. Niektorým klesne príjem o viac ako polovicu, čo je naozaj významný úbytok peňazí. Poberať plat a dôchodok zároveň je oveľa lepšie a navyše takto odpracované roky zvyšujú hodnotu vyplácaného starobného dôchodku v budúcnosti.
Tento fenomén zasiahol aj oblasť školstva. Učiteľov starších ako 60 rokov je viac ako 10 % a neustále pribúdajú. Najstaršie kolektívy sú v bratislavskom kraji a najmladšie v žilinskom kraji. Učitelia s dlhoročnou praxou tvrdia, že nájsť náhradu za dôchodcov je v radoch mladých ťažké. Za katedru sa totiž nehrnú. Najviac dôchodcov pritom učí na konzervatóriách a na stredných odborných školách. V roku 2009 bol priemerný vek učiteľa v školstve 41 a pol roka a v roku 2014 to už bolo 45,2 roka. Môžeme len predpokladať, aký je vekový priemer v roku 2017. Učiteľov, ktorí majú nad 50 rokov a učia aktívne na základných školách, je trikrát viac ako učiteľov, ktorí sú mladí, začínajúci, do 30 rokov.
Nezáujem pomerne veľkého počtu absolventov pedagogických fakúlt o učiteľské povolanie súvisí s platovými podmienkami či s celospoločenským ocenením. Nehovoriac o roky pretrvávajúcom jave, ktorým je prefeminizované školstvo. Až 82 % učiteľov na Slovensku sú ženy, pričom priemerný vek učiteľov, respektíve učiteliek je 43 rokov. Rovnako v zastúpení riaditeľov tvoria väčšinu ženy, a to 60 % a priemerný vek je 53 rokov.
Na trhu práce v tejto oblasti tak možno pozorovať dve protichodné tendencie. Počet absolventov učiteľstva a ich chuť zamestnať sa v školstve klesá, na druhej strane priemerný vek a počet učiteľov blížiaci sa k dôchodkovému veku stále rastie. V situáciách, v ktorých nie je možné zaplniť voľné miesto absolventom, tak prichádza na rad možnosť zamestnať dôchodcu. Najväčším prínosom učiteľov s dlhoročnou praxou sú ich skúsenosti, vedomosti, ako aj schopnosť zaúčať mladších kolegov do neraz spletitých byrokratických, ale aj metodických obsahov vzdelávania. Na druhej strane mnoho z nich už nemá dostatok síl držať krok s novými trendmi a učiť sa nové techniky a technológie. Za všetkým môžeme vidieť predovšetkým nedostatočné finančné zázemie. Mladší učitelia, absolventi vysokých škôl sa nehrnú do školstva pre nízke finančné ohodnotenie a učitelia v dôchodkovom veku zase nechcú ísť do dôchodku, lebo sa boja nízkeho dôchodku, čo je ich oprávnená obava. A preto toto je začarovaný kruh, z ktorého sa zatiaľ žiadnej vláde nepodarilo vymaniť.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, učiteľské povolanie patrí, čo sa týka podaných výkonov, medzi najnáročnejšie povolania, a to tak z hľadiska fyzickej, ako aj z psychickej záťaže, keďže obe sú zastúpené v učiteľskej práci. Na druhej strane učitelia predstavujú niečo ako ohrozený druh, pretože záujem o výkon tohto povolania najmä v ekonomicky silnejších regiónoch má klesajúcu tendenciu. Príčinou toho je práve jeho vysoká náročnosť pri realizácii, ale aj príprave na vyučovanie. Súčasne s tým ruka v ruke kráča potreba neustále zvyšovať si odborný obzor a za nie práve lichotivých finančných podmienok. Pracovný úväzok učiteľa je stanovený ako týždenný úväzok, ktorý je povinný odučiť. Je to 22 hodín týždenne, no môže obsahovať aj ďalšie, tzv. nadpočetné hodiny, ktoré sa mu pridávajú k úväzku. Niekomu sa to môže zdať málo. No z vlastnej skúsenosti vám môžem s istotou povedať, že odučiť 6 hodín denne s niekoľkými desaťminútovými prestávkami je nesmierne náročné a vyčerpávajúce. Ďalšie povinnosti súvisia s triednictvom, s metodickým združením alebo predmetovými komisiami, stále sa však pohybujeme vo sfére povinných týždenných činností. Na každú vyučovaciu hodinu je učiteľ povinný riadne sa pripraviť. Okrem výchovnovzdelávacích cieľov, ktoré má danou vyučovacou hodinou naplniť, musí dbať aj na to, aby boli v súlade s plánmi, ktoré musia byť zase v súlade so školským vzdelávacím programom a štandardmi. Zároveň si musí pripraviť a premyslieť formy a prostriedky, ako ich s danou skupinou žiakov či študentov naplniť. Súčasťou každodennej pedagogickej praxe je aj riešenie výchovných a vzdelávacích problémov žiakov, ako aj pomoc pri riešení osobných problémov žiakov a neustála komunikácia s nimi. Okrem priamej pedagogickej činnosti, do ktorej nesmieme opomenúť zaradiť aj voľnočasové aktivity na škole, prípravu detí na súťaže, doučovanie, aktívnu účasť s deťmi na triednych, školských, celoštátnych a medzinárodných projektoch, v školách v prírode a špeciálnych výcvikoch, exkurziách, výletoch, kde je zodpovednosť a záťaž ešte vyššia, vykonáva učiteľ podľa rozpisu dozory, množstvo administratívnych úkonov, vedenie triednej dokumentácie o každom žiakovi, jeho prospechu a dochádzke, zároveň o priebehu vyučovacieho procesu, čiže o každej vyučovacej hodine a množstvo, množstvo ďalších úkonov.
Učiteľ však okrem žiakov intenzívne komunikuje aj s ich rodičmi, a to nielen na triednych schôdzkach, ale aj mimo nich. Pomáha riešiť problémy rodičov a detí, jednak z hľadiska naplnenia výchovnovzdelávacích cieľov, ale aj osobných a sociálnych pomerov, komunikuje s nimi mnohokrát takmer denne. Nie som si istý, či pri pohľade na vymenované činnosti, ktorých výpočet ešte stále nie je konečný, má niekto chuť ešte povedať, že: čo tí učitelia stále chcú, veď dokopy nič nerobia a majú veľa prázdnin?! Nuž, učiteľ nemá svojou dovolenkou pokryté prázdniny na celý rok, takže vykonáva suplovanie tak, aby získaným náhradným voľnom, pretože si nadčasovú prácu často nenechá preplácať, pokryl ostávajúce prázdniny, ktoré nie vždy využije na regeneráciu, ale zvyčajne sa aj počas nich venuje aj samovzdelávaniu a kreatívnym projektom. A ako plynú roky, syndróm vyhorenia je bližší ako vzdialený. Prichádza oveľa skôr ako učiteľ dosiahne svoj dôchodkový vek. Nie je možné dať si platenú pauzu pri výkone povolania aspoň na jeden rok ako vo Fínsku. Nie je možnosť úplne vypnúť aj počas prázdnin, pretože neustále legislatívne a spoločenské zmeny, ako aj zmeny sociálnej klímy nedovoľujú učiteľovi neštudovať a nehľadať nové odborné riešenia problémov.
Učiteľ vo veku 65 rokov si zaslúži oddych a hlavne zniesť zo svojich pliec záťaž a prenechať ju mladším ročníkom. Určenie vekového stropu pre výkon tohto povolania preto vítam, nehovoriac o tom, že v regiónoch, ktoré sú stále pracovne poddimenzované a výkon učiteľského povolania je v skutočnosti lukratívnym miestom, častokrát práve mladší a začínajúci učitelia nemajú možnosť ho vykonávať, pretože je vytvorený priestor na špekulácie aj niektorých riaditeľov škôl, ako aj starších kolegov v súvislosti s učiteľským pracovným postom.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, určenie zákonného stropu veku pre výkon pedagogického povolania je logickým vyústením a pevným ukotvením podmienok, ktoré tvoria právnu istotu nielen pre samotných pedagógov a chránia ich, ale v konečnom dôsledku aj pre ich zverencov, pretože práve im poskytujú istotu plnohodnotnej prípravy do života v bezpečných podmienkach. Nehovoriac o tom, že pedagogickí pracovníci si aj v tomto ohľade zaslúžia našu plnú pozornosť a úctu. Starší učitelia disponujú cenným znalosťami a skúsenosťami z praxe a môžu byť pre mladšie ročníky veľkým prínosom. Z tohto dôvodu je nevyhnutné vytvoriť taký systém zamestnávania učiteľov, v ktorom budú rovnomerne zastúpené všetky vekové skupiny.
Možnosť opätovného zamestnávania dôchodcov by sa tak mala využívať s mierou a osobitne formou veľmi skrátených úväzkov, pretože len rovnomernou reguláciou oboch protipólov sa dá nájsť východisko zo súčasnej situácie. Pokiaľ sa však nezlepší finančné ohodnotenie učiteľov, a tým aj motivácia mladých, začínajúcich učiteľov, aby nastúpili do školstva a postavili sa za katedru, problém so starnúcim učiteľským stavom sa tak skoro nevyrieši. Samozrejme, nehovoriac o nízkych dôchodkoch, ktoré učitelia po celoživotnej učiteľskej praxi dostanú ako almužnu od štátu.
Podobný návrh by som však uvítal aj v prípade nastavenia vekového stropu pre riaditeľov škôl. Na Slovensku je viacero škôl, kde riaditelia presluhujú aj do sedemdesiatky. Voči radovým učiteľom by to bolo spravodlivejšie, ak by vekový strop na ukončenie učiteľskej profesionálnej dráhy, samozrejme, za predpokladov, ktoré daný návrh stanovuje, bol rovnaký tak pre riaditeľov škôl, ako aj pre ostatných učiteľov. Preto tento návrh zákona určite podporím.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Priznám sa, ja som, keď som počúval vystúpenie kolegu Žarnaya, tak som bol pomerne dlho presvedčený, že jeho záver bude negatívny k tomuto návrhu zákona. Pretože argumenty, ktoré odzneli, podľa môjho myslenia smerovali proti tomu, čo sa navrhuje. Na moje veľké prekvapenie, na záver som sa dozvedel, že tento návrh bude podporovať. Ale samozrejme, je to dobré právo každého z nás. Ja iba si dovolím aj v reakcii na to, čo odznelo, iba uviesť niektoré vlastné skúsenosti a niektoré fakty.
Možno by som začal tým, že pár dní pred začatím tohto školského roku, základným školám v Bratislave chýbalo 80 učiteľov a dodám, že ďalších 130 učiteľov chýbalo v stredných a materských školách. Taká je situácia v Bratislavskom kraji. Znamená to, že máme chronický nedostatok učiteľov a som presvedčený a mám informácie, že podobná situácia je aj inde.
Prečo to hovorím? Hovorím to kvôli tomu, že nemôžem súhlasiť s názorom, že hlavným dôvodom, prečo učitelia nadsluhujú, je snaha zlepšiť si svoju finančnú situáciu. Podľa mojich informácií je hlavným motívom zachovanie existencie niektorých škôl. Školy sú žalostne odkázané na dôchodcov v súčasnej situácii, žiaľ. A poviem, že, hovorím to aj na základe vlastnej rodinnej skúsenosti, pretože ja som síce učiteľ na vysokej škole, to je troška iné, ale moja mama bola učiteľkou na základnej škole a na základe opakovaných žiadostí riaditeliek nadsluhovala a učila. Učila predmet, ktorý nebol veľmi lukratívny, ale to je úplne jedno, pretože tá situácia je aj v iných predmetoch. Učila, vtedy učila slovenčinu a ruštinu. O ruštinu nebol záujem po roku 89, čomu rozumiem, ale to neni jediný prípad predmetu, kde proste tí mladí učitelia nemajú záujem. A tá situácia je teda spôsobená... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Keď som pozorne počúval pána poslanca Žarnaya, tak ma napadlo, že, ajhľa, učiteľ. Bolo povedané všetko, čo bolo treba povedať k tomu, aby každému bolo jasné, čo obsahuje profesia učiteľa. A to, že vyjadril podporu tomuto návrhu, za to mu osobne ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ja musím takisto povedať, že súhlasím s mnohým, čo povedal pán poslanec Žarnay ako pedagóg, ktorý fakt pôsobí pätnásť rokov na vysokej škole. Mňa ešte trápi jedna oblasť, ktorá nie je doriešená, a to sú výberové konania. Tie výberové konania majú svoje pravidlá, ale pravdou je, že často sú vyberaní tí učitelia na pôde vysokej školy, na rok, na dva roky a za veľmi takých špecifických pravidiel. Takže aj to je možno oblasť, na ktorú by sa mohli navrhovatelia alebo teda do budúcna by sme sa mohli na toto pozrieť.
A vrátim sa ešte k tej mojej prvej poznámke, ktorú som mala k navrhovateľovi. Ja naozaj vidím zásadný problém v tom vysokom veku pri garancii a garanciách. Ja sama veľmi vítam, aby mladí teda boli tútorovaní napr. staršími, ale tie kritériá, ktoré sa musia plniť na vysokej škole, ich naplnenie trvá niekoľko rokov, takže je nemysliteľné momentálne, aby, potrebuje to nejaký čas, časovú etapu, aby boli vystriedaní tými novými generáciami. Jednoducho, keď by sme to posunuli na tých 65 rokov aj s možnosťou plus dva roky, tak by sme ohrozili existenciu mnohých škôl.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za faktické poznámky všetkých troch kolegov. Najskôr k pani poslankyni Bašistovej. Súhlasím s tým, že situácia na vysokých školách je špecifická a iná ako na stredných a základných školách, a dovolím si tvrdiť, že vysokoškolskí učitelia nie sú tak opotrebovaní ako, s prepáčením, že som použil to slovo, ako učitelia na stredných a základných školách. Nežijú alebo nepôsobia v takých stresujúcich podmienkach a nemajú až takú záťaž, nielen čo sa týka náročnosti práce, ale hlavne čo sa týka tlaku zo strany rodičov, zo strany žiakov, ako učitelia na vysokej škole. Preto ten vekový strop sme aj, Miro Sopko a ďalší poslanci, ktorí ho podporujú, mysleli hlavne na učiteľov základných a stredných škôl.
Čo sa týka pána poslanca Kresáka, dovolím si mu oponovať v tom, že zo všetkých kútov Slovenska okrem Bratislavy, priznávam, že v Bratislave je prebytok, v súčasnosti prebytok učiteľov, čo je pozoruhodný jav, pardon, nedostatok učiteľov, v Bratislavskom kraji je nedostatok učiteľov, ale zo všetkých končín Slovenska dostávam správy o tom, ako mladí učitelia nemôžu nastúpiť do školy, pretože na tých školách presluhujú dôchodcovia a starší učitelia, dokonca sú prepúšťaní zo škôl učitelia, ktorí ešte nedovŕšili dôchodkový vek a na školách ostávajú zamestnaní učitelia – dôchodcovia, pretože riaditeľovi sa oplatí skôr ponechať si dôchodku ako zamestnať mladého absolventa alebo prípadne ponechať kolegu, ktorý ešte nedovŕšil dôchodkový vek. Sú to prípady či z Košíc, či z východného Slovenska, ale aj z Banskej Bystrice. Rovnaká situácia je aj na dedinských školách. Preto porovnávať špecifikum Bratislavského kraja s inými regiónmi na Slovensku nie je adekvátne.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, ja len veľmi krátko, okrem toho, že vás chcem opätovne požiadať, nielen tých, čo ste tu, ale aj tých, ktorí nás počúvajú, o podporu tohto návrhu zákona a vysvetliť, že ten samotný mechanizmus tých dvoch rokov, tam je možnosť opakovane uzatvárať tú zmluvu. Dva roky boli určené kvôli tomu, pretože áno, pozeral som sa na to z pohľadu človeka, ktorý sa pohybuje hlavne v regionálnom alebo pohyboval sa v regionálnom školstve, a vieme, že v súčasnosti máme dvojročné odbory, kde môžu adepti na učiteľskú profesiu za tie dva roky si danú kvalifikáciu a odbornosť nadobudnúť.
A pokiaľ je to, a čo je pre mňa dosť dôležité, týmto návrhom zákona zároveň chcem aj zvýrazniť dôležitú úlohu riaditeľa, resp. toho, ktorý je, má na starosti alebo, alebo má tú zodpovednosť v rukách, aby mal možnosť rozhodovať o tom personálnom obsadení. V súčasnosti majú tie ruky, dá sa povedať, skôr zviazané, nemajú úplne takéto možnosti a my musíme vytvárať pre nich podmienky pre to, aby mali väčšiu, áno väčšiu možnosť. Fakt nastavovať kritériá pre ten kolektív, ktorý manažujú, a samozrejme, aby sme sa im aj venovali ako tým lídrom, ktorí vedú ten kolektív, pretože na nich to všetko stojí a padá.
Bez naozaj výnimočných vedúcich zamestnancov, ktorí majú tie správne páky, v školstve nepohneme s ničím. To si musíme všetci uvedomiť, ako sme tu. Takže budem veľmi vďačný, ak nezdieľate moju skepsu, resp. my ju budete chcieť vyvrátiť a podporíte tento návrh zákona, pretože ide o naše deti, ide o ich vzdelanie.
Ďakujem.