19. schôdza

Ďakujem pekne. Pri úvode toho vystúpenia, pani poslankyňa Grausová, som mal pocit, že skutočne sa nad nami vznáša chmára nechápania textu a posolstva, pretože úvodná tiráda venovaná Benešovi vyvolávala dojem, že ideme prijať lex Beneš: "Edvard Beneš zasloužil se o stát." Nie, ten Beneš nie je témou tohto zákona. A, samozrejme, je veľmi pozoruhodné, ako mu s hlbokou neznalosťou historických faktov pripisujeme obrovskú moc zakázať bojovať proti boľševikom. Beneš v tom čase nemohol nič nikomu zakázať, maximálne pani Hane, aby sadila hriadky nakrivo. Nebol v pozícii zakazujúceho.
Na tému Štefan Osuský len toľko. To, ako miloval Štefan Osuský Tisov fašistický štát, bolo vidieť v tom, že bol prvý, ktorý v dejinách Československa na pôde vyslanectva vo Francúzsku začal organizovať odboj, ktorého cieľom - ktorý sa naplnil - bol vznik opätovne Československej republiky.
Takže brať jeho meno do huby nadarmo neuráža mňa ani jeho, lebo psí hlas do neba nedôjde, ale je to proste historická lož. A on leží v Pensylvánii veľmi spokojne. (Potlesk.)

Natália, ja si myslím, že už to, aké besné reakcie niektorých kolegov sú na tvoje vystúpenie, znamená, že si to povedala veľmi pekne.
Ja by som len zdôraznil jednu vec. Nebudem tu haniť ani Československú republiku, pretože aj ona mala svoje pozitíva, samozrejme. Ale zdôraznil by som teda jednu vec, že kolegovia predkladatelia chcú zameniť štátny sviatok, ktorého cieľom je oslava prijatia slovenskej ústavy ako základného zákona štátu, za štátny sviatok, ktorý má oslavovať vznik niekedy spoločného štátu Čechov a Slovákov.
To znamená, kolega Osuský pred chvíľou rozprával o tom, že je hrdý na to, že nejaký jeho predok sa podieľal v boji proti slovenskej štátnosti. A oni dnes, aj keď veľmi jemným spôsobom a opatrne, ale znova sa hlásia k tomuto boju proti slovenskej štátnosti. O nič iné nejde.
Takže, Natália, ešte raz ďakujem a som rád, že si to povedala tak na rovinu.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, za seba môžem povedať, že tu s takýmto návrhom nestojím prvýkrát a spolu s predkladateľmi si dovoľujem sľúbiť vám, že, ako hovoria starí Rimania: "Dum spiro, spero". (Kým dýcham, dúfam.) Vás ubezpečujem, že tu budem stáť znova a znova, keď nie ja, tak niekto z mojich kolegov, ktorí si myslia, že triáda rozhodujúcich udalostí 20. storočia, ktorá nás doviedla k vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993, bola práve tá, ktorá začala 28. októbrom 1918, pokračovala Slovenským národným povstaním a zavŕšila sa naším návratom k demokracii 17. novembra. Považujeme tieto tri míľniky za existenčne dôležité pre vznik demokratickej Slovenskej republiky.
Vo vystúpeniach v rozprave a vo faktických poznámkach zaznelo kdečo. Ja si, a ozaj ma k tomu nevedie koalično-opozičná dohoda, by som raz a navždy, aj keď viem, že to nebude nič platné, pretože tak ako streľbu do robotníkov a žobračenky vytiahnu boľševici a náckovia vždy, tak chcem povedať, že som bol svedkom toho vystúpenia kolegu Františka Šebeja pred mnohými rokmi, myslím, že to bolo presne pred 19 rokmi, keď hovoril vonkoncom nie o slovenskom znaku. Ale už aj vtedy, myslím, bol to poslanec Engliš, mal problémy s pochopením hovoreného slova, pretože František Šebej hovoril presne o tom znaku, ktorý používala Slovenská pospolitosť, t. j. o gardistickom dvojkríži.
V rámci dovzdelávania chcem upozorniť teda pani poslankyňu Grausovú, ktorá s tým vyšla, že ten gardistický dvojkríž sa líši od slovenského apoštolského dvojkríža rôznou dĺžkou najnižšieho ramena. Bolo by dobré vtĺcť si to do hlavy a nepripisovať odmietnutiu gardistického dvojkríža, zameniť ho za odmietnutie slovenského štátneho znaku. Všetci demokrati i v dobe komunizmu ctili slovenský znak.
Ja som vystavoval na 1. svetovej výstave olympijskej filatelie v Lausanne a vo svojom exponáte som mal na titulnom liste československú zástavu a slovenský znak, slovenský, dnešný slovenský znak. Zhodou okolností to zaujalo bývalého poslanca, ktorý tu jedno obdobie bol, volal sa Rydlo, a poslal mi ďakovný list, že videl na exponáte zo socialistického Československa slovenský znak. Áno, my sme odmietali ako slušní Slováci Husákovu živánsku pod Kriváňom a nie sme, teda Novotného, pardon, Novotného živánsku pod Kriváňom a jednou (správne "jedným") z takých bonmotov Husákových bolo na jar ´68, že by sa to malo zmeniť. No, samozrejme, nič sa nezmenilo a Husák normalizoval aj so živánskou pod Kriváňom. Toľko teda ten historický exkurz.
A ešte raz, František Šebej nemal nevoľnosť pri pohľade na slovenský znak, ale na to, čo zdobí vašu stranu. Toľkoto k tomuto bodu.
A nebudem sa ďalej šíriť o tom, čo všetko zaznelo a na čo by som mohol a nemusel reagovať. Chcem len povedať jedno. Ja napríklad sa domnievam, a to je otázka ďalšej diskusie, že tak ako prichádzajú občania do tejto, slovami Janka Mičovského, sály zákonnosti a do parlamentu 1. septembra, by sem mohli veľmi dobre prichádzať 17. novembra, pretože v ten deň sa tento Šalgovičov dom zmenil na to, čo je dnes: zákonodarná sieň demokratickej Slovenskej republiky. Myslím si, že Deň otvorených dverí 17. novembra vynikajúco napĺňa to, že sme - akokoľvek kráčame cez kaluže, kamenie a tŕnie - na ceste k lepšej demokracii. Pevne verím, že sa k nej raz dopracujeme.
A preto si myslím, že urobiť z 1. septembra pamätný deň je úplne primerané a sláviť vznik republiky, a prosím vás, tá námietka, že vtedy je Silvester a Nový rok, no, tí, čo sa opijú natoľko, že si prvého nevedia spomenúť v januári, že vznikla ich republika, to je problém, ktorý ja nevyriešim, ani dátum. A všetci ostatní si ten vznik republiky slobodne pripomenúť môžme v tento deň.
Úplne na koniec, keďže som si tu vypočul ďalšiu obľúbenú, čože hoax, nehoráznosť o zavraždení Štefánika, tak na tému tohto človeka, ktorého si podobne ako Štefana Osuského berú mnohí do úst nehodní, by som povedal jeden jeho citát, ktorý možno nie je u náckov veľmi známy a iste ich neteší, ale poviem ho: "Neexistujú Česi, existujú len Slováci hovoriaci po česky. Neexistujú Slováci, existujú len Česi hovoriaci po slovensky." V tejto vete, samozrejme, alegoricky, Milan Rastislav Štefánik zhrnul spolupatričnosť našich národov tak, ako ju vnímal, tak, ako za ňu bojoval, a tak, ako sa 28. októbra naplnila.
Myslím si, že to bolo pri predchádzajúcom pokuse o tento zákon, oslava 28. októbra je oslavou všetkých tých, ktorí cedili krv, riskovali svoje životy a bojovali za vznik toho, čo otvorilo Slovensku bránu k jeho dnešnej štátnosti.
Nerobím si ilúzie, ale napriek tomu prosím o podporu tohto návrhu zákona.
Off records som sa bavil s ministrom kultúry, pánom ministrom Maďaričom a ten sa ma spýtal, že za čo to chceme meniť. Musím povedať, že v prípadnom druhom čítaní sme otvorení akejkoľvek inej alternatíve, ak sa okrem bojovníkov proti žobračenkám a za postrieľaných robotníkov bude zdať vhodné, iste sa dá zmeniť deň, ktorý by sme vymenili napríklad za 1. máj. Ale rozhodne sa domnievam, že tento zákon si zaslúži úvahu a blížiace sa 100. výročie československej štátnosti by si zaslúžilo, aby bol po mnohých rokoch tento návrh zákona prijatý.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Peter, jedna vec, ktorá je veľmi zaujímavá, je ten planúci vzťah slovenských fašistov k slovenskej ústave. To je niečo, čo ma neskutočne teda baví, že ľudia, ktorí sú živým popretím toho, na čom je ústava postavená, sa k nej idú teraz takýmto významným spôsobom hlásiť. Ľudia, ktorí nevedia, čo je liberálna demokracia, ktorí obhajujú slovenský fašistický štát, ktorí mali zrušenú stranu kvôli tomu, že presadzovali stavovský štát napríklad predtým, tak títo ľudia sa tu teraz idú hrdo biť do pŕs za 1. september Deň Ústavy Slovenskej republiky. Nie je vám to smiešne? Lebo mne je.
Ľudia, ktorí nevedia, čo sú to ľudské práva, ktorí rozdeľujú ľudí na základe príslušnosti k etnicite, rase alebo na základe ich sexuálnej orientácie, popierajú základy Ústavy Slovenskej republiky, pán Kotleba. Ľudia, ktorí by chceli ísť znárodňovať, ktorí by chceli brať ľuďom majetok, popierajú základy Ústavy Slovenskej republiky.
Za čo sa tu teda bijete a prečo by sme 1. september nemohli vrátiť naspäť študentom a deťom, ktorí nastupujú do školy? Lebo tam patrí. Na Ústavu Slovenskej republiky môžme kľudne spomínať v rámci pamätného dňa, ale 1. septembra má byť deň, ktorý deti nastupujú naspäť do škôl. Máte medzi sebou pár bývalých, chvalabohu, učiteľov, možno práve tí by to mali vedieť najlepšie.

Pán poslanec Osuský, spomenul si tri dôležité udalosti, ktoré v 20. storočí pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky formovali modernú a demokratickú slovenskú štátnosť: 28. október 1918, 29. august 1944 a 17. november 1989. Dva z týchto troch formujúcich bodov už máme medzi štátnymi sviatkami a je to dobré.
Ale teda chcel by som pripomenúť, že Slovenské národné povstanie bolo nielen vystúpením proti fašizmu, Slovenské národné povstanie bolo aj prihlásením sa k československej štátnosti a obnovením Československej republiky na povstaleckom území. Kto sa teda hlási k Slovenskému národnému povstaniu a 29. augustu, zároveň by sa mal hlásiť aj k 28. októbru.
A 17. november 1989 je prihlásením sa takisto k demokratickej tradícii prvej Československej republiky, ale zároveň ten 17. november sa aj priamo udial práve preto, že 17. novembra 1939 boli zavreté vysoké školy v okupovanom Česku a tie boli zavreté práve preto, lebo 28. októbra na výročie vzniku Československej republiky protestovali Česi a českí študenti proti okupácii. Takže hlásiť sa k 17. novembru zároveň znamená hlásiť sa k 28. októbru, ak by ste nevedeli.

Pán Osuský, spomínate Štefánika. Štefánik nežil v tej vašej demokratickej prvej Československej republike možno ani minútu. Takže vy nemôžete zaňho hovoriť, čo si myslel a čo by, ako by bol konal, keby ho nebol dal Beneš, masový vrah Beneš, zavraždiť.
Ďalej, 17. november, je už dokázané, že to bol podvod, pri ktorom sa beztrestne mnoho boľševikov a komunistických funkcionárov premenilo, pretransformovalo na demokratov.
A okrem toho by ma zaujímalo, len sa divím, že Čechoslovakisti a Sorosovi zahraniční agenti nemajú hanbu sedieť v slovenskom parlamente.

Ďakujem za slovo. Nechcem tu nejaké vášne vyvolávať, ale už v svojom vystúpení pri zákone o pamäti národa som na vecných veciach ukázal, že predložený návrh je založený na nepravdách, na nepravdivých tvrdeniach a, pán Osuský, teraz vám ešte doplním ďalšie.
Český národ, česká politická reprezentácia nikdy, ani dnes nie, nechápe Československo ako vznik nového štátu Čechov a Slovákov. Chápe to ako obnovenie českej štátnosti, ku ktorej bolo pripojené Slovensko. Vy chcete, aby tento parlament schválil zákon, kde bude sa hlásiť k obnovenej československej štátnosti? Veď je to smiešne!
A ďalšia vec. K tým 17. novembrom. Ja som tu žil a viem, že na Slovensku tie udalosti nezačali 17. novembra, ale veľkou študentskou manifestáciou 16. novembra a orgán, ktorý sa zaslúžil o to, že sa ten parlament zmenil, ako vy hovoríte, bol založený, verejne vystúpil až 23. novembra. Takže opäť tu dávate fakt, ktorý nie je relevantný.
Ako pri pamäti národa opäť vám pripomínam, vy si nechcete pamätať, čo tento národ zažil, vy chcete mu vnútiť svoju selektívnu pamäť a to je, myslím, že neprijateľné.
Ďakujem. (Ruch v sále.)

Ďakujem. Pán poslanec Osuský, no v tomto vašom poslednom vystúpení ste, žiaľ... (Ruch v sále.)
Pán predsedajúci, môžem vás poprosiť trošku, aby sa tu dalo... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
77.
Páni poslanci! Páni poslanci, budem vás upozorňovať po mene.
Nech sa páči.

Kotleba, Marian, poslanec NR SR
78.
Ďakujem pekne.
Pán poslanec Osuský, v tomto poslednom vystúpení ste, žiaľ, nepovedali absolútne nič k vášmu návrhu, len ste sa nejako obmedzili na rôzne reakcie na jednotlivých poslancov a ich argumenty. Čiže nedá sa s vami polemizovať o tom, že čo je dobré alebo nie. Kolega Hrnko to teraz asi pred chvíľkou zhrnul, že z jeho historického hľadiska je ten váš návrh diletantský.
Takže nebudem to kritizovať ešte aj ja, len stačí povedať, že, a zdôrazniť, že ak niekto chce vymeniť sviatok ústavy za sviatok vzniku cudzieho štátu, tak to naozaj nie je asi celkom v poriadku. A to nespochybňujem tú vec, ktorú ste povedali, že ide o spolupatričnosť Čechov a Slovákov, lebo si myslím, že s nejakým priateľským vzťahom k Čechom nemá nikto ani z nás žiadny problém. (Zaznenie gongu kvôli ruchu v sále.)
No a čo sa týka, len tak veľmi rýchlo, reakcie vášho kolegu Poliačika, no na poslednom branno-bezpečnostnom výbore, keď bola debata o tom, že...

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
79.
Pán kolega...

Kotleba, Marian, poslanec NR SR
80.
On sa tiež dotkol mňa, pán podpredseda, musím.
Bola debata o tom, že homosexuáli volia SaS-ku, tak kolega Galko povedal, že to nie je pravda, homosexuáli volia Poliačika. (Zasmiatie sa v sále.)

Je isteže diskutabilné mnohé z toho, čo tu zaznieva. Je diskutabilné aj to, že v Česku vyzdvihli na najvyššiu úroveň politika ako Edvard Beneš. Je isteže diskutabilné a hodné historického hodnotenia, ako prebiehali vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi.
Čo ale nie je diskutabilné, že slovenská cesta by bez vzniku Československa nemala tú podobu, akú mala v 20. storočí, že to bola úspešná cesta a že to bola cesta, ktorá z neznámeho subjektu alebo skôr objektu svojich dejín urobila subjekt v Európskej únii, samostatný štát so svojím sebavedomím a budúcnosťou. Aj preto si zaslúži 28. október vyzdvihnúť za štátny sviatok. Za aký má byť zamenený, to malo byť prípravou v nejakej verejnej diskusii.
Navrhovatelia si iste uvedomujú, že práve toto je chúlostivé, a som presvedčený, že budúcnosť takúto diskusiu prinesie.

Ďakujem za slovo. Pán Osuský, na začiatku ste hovoril o demokracii u nás. Na rozdiel od vás si myslím, že u nás je pseudodemokracia, vládne tu oligarchia a tretí sektor.
Potom ste hovoril o náckoch. No, splnila sa predpoveď, že najväčší fašisti budúcnosti budú antifašisti. Keď si predstavím nácka, tak ste to vy. Ste bitkár, bijete novinárov, máte rázne vystupovanie, uniforma by vám sekla, poprípade by vám sekla aj uniforma českého četníka a hor sa strieľať robotníkov do Volkswagenu, keď štrajkujú.
Ďakujem za slovo.