2. schôdza

Pán minister školstva, to nemyslíte vážne, že toto bol príhovor ministra tejto vlády a odpoveď na tie všetky problémy, ktoré som načrtol ja, pán Sopko, ale aj ďalší, ktorí tu vystupovali a hovorili o školstve. Vaši kolegovia v predchádzajúcich dňoch tu stáli 10 – 15 minút, rozprávali o problémoch, rozprávali o tom, aké sú ďalšie ich vízie a vy tu poviete pár viet nič nehovoriacich.A znovu hovoríte, budeme rokovať. To ste, pán minister, hovorili aj pred utvorením programového vyhlásenia, budeme rokovať. Učitelia vám poslali svoje požiadavky. Nakoniec ste nimi síce možno zaoberali, ale nič z nich ste neprijali do programového vyhlásenia. Ako vám majú učitelia na Slovensku veriť, keď stále hovoríte len, budeme rokovať. budeme rokovať? Veď to je už ako mantra, ktorú stále hovoríte. Alebo druhá mantra vaša je, budeme robiť reformu, za dvadsaťpäť rokov najväčšiu reformu v školstve. Pán Plavčan, trošku viacej úcty k učiteľom, viac empatie a viac pochopenia by som vám prial. Ja vám držím prsty, aby vám to vyšlo s tou reformou. Ja nechcem ísť proti vám. Len tí učitelia nie sú figúrky, ktoré vy môžete ťahať na nejakej šnúrke. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážení zástupcovia vlády, kolegyne, kolegovia, dovolím si pridať aj ja zopár pripomienok k programovému vyhláseniu vlády, ktoré som si zapísala po jeho prečítaní. Ja nie som zástancom princípu kritiky za každú cenu. Ak by sme sa pozreli na niektoré kapitoly z prísne rezortného pohľadu, tak nájdeme určite aj zopár čiastkových momentov v rámci tohto programového vyhlásenia, ktoré stoja za zmienku a ktoré sú pre daný rezort určite zmysluplné. Za všetky spomeniem trebárs kultúru, lebo tento program patrí medzi tie, ktoré podľa mňa majú hlavu aj pätu.

Obnova hradu Krásna Hôrka, to je chvályhodné predsavzatie, pekný cieľ. A keď sa splní alebo podarí, tak bude to zásluha, ktorú tomuto rezortu treba dopriať. Rovnako mu netreba uprieť snahu napríklad o dialóg s kultúrnou a umeleckou obcou, ktorý sa osvedčil. Pán minister vychádza z tohto prostredia, hľadá v tomto prostredí, ako tejto komunite pomôcť. A to je fajn. Ale môžme polemizovať o tom, že či oprava jedného hradu je práve to, čo sa dá považovať za záchranu kultúrneho dedičstva ako takého. Veď hradov máme veľa. A všetky predsa potrebujú obnovu.

Rovnako sa môžeme zamýšľať nad tým, že či je naozaj tou najlepšou pomocou kultúre zriaďovanie ďalších a ďalších inštitúcií na prerozdeľovanie dotácií, mám na mysli tie štátom zriaďované fondy, alebo či je potrebné zvyšovať koncesionárske poplatky, či by ich napríklad nebolo lepšie zrušiť, či je dobré zásahom zhora zriaďovať v každom krajskom meste z verejných zdrojov dotované centrum kultúrneho a kreatívneho priemyslu, či to náhodou nekazí trh, či je tam taký silný kultúrny potenciál, ktorý ho dokáže prevádzkovať, či tam bude odbyt a podobne, ale to už by sme sa museli venovať nie čisto rezortným, ale prierezovým, systémovým, medzirezortným otázkam, museli by sme hovoriť o kvalite života ľudí ako takej, či vôbec na nejakú kultúru popri svojich ťažkostiach majú pomyslenie, o ich odvodovom či daňovom zaťažení, o zlepšení podmienok pre podnikateľov všeobecne, nielen tých v kúpeľníctve alebo v cestovnom ruchu alebo tých, ktorí majú trvalý pobyt v nejakom zaostalom regióne, museli by sme hovoriť o úlohe štátu ako takej, o jeho zoštíhlení, o decentralizácii, ktorá zastala niekde na polceste, o neefektívnosti vyšších územných celkov napríklad a ich nezmyselnom počte osem, o tom, koľko si vôbec ako štát môžeme dovoliť dávať do kultúry, ale aj do vzdelávania, vedy, výskumu a či by to náhodou nemohlo byť pri lepšom hospodárení aj viac. Museli by sme teda hovoriť o celom komplexe navzájom súvisiacich reforiem, ktoré sú pre našu krajinu potrebné. To ale v programovom vyhlásení, bohužiaľ, nenachádzame, ale ani nemôžeme nachádzať, pretože táto vláda nie je reformná vláda.
Čo ale mňa osobne na programovom vyhlásení vlády sklamalo najviac, tak to je oblasť regionálneho rozvoja. Už ho spomínali viacerí moji predrečníci, ale ja si dovolím trochu iný uhol pohľadu. Prakticky celým týmto dokumentom sa prelína téma vyrovnávania regionálnych rozdielov, podpora zaostalým regiónom, vyrovnávanie disparít. Je to dookola opakovaná pesnička už mnohé roky. Je to stále to isté doslova a do písmena. Ja ako perličku uvediem, že práve pasáž o odstraňovaní slabých stránok regiónov je do programového vyhlásenia vlády prevzatá od slova do slova z programového vyhlásenia vlády 2012 (copy paste). Spracovatelia si nedali ani tú námahu, aby trošku zmenili slovosled. Pozrite si kapitolu sedem v programovom vyhlásení vlády 2012. Toto je smutné, lebo už desať rokov dávame peniaze do zaostalých regiónov, alebo sa tak tvárime, ale prax je taká, že sú stále zaostalejšie. Decentralizácia, ktorá sa začala niekedy pred pätnástimi rokmi, tá nám zastala a odvtedy idú naše regióny od desiatich k piatim. To je holý fakt. Kolega Eugen Jurzyca je macher na grafy a pripravil takýto jednoduchý graf. (Ukazovanie grafu.) A to je priemerný vývoj HDP jednotlivých krajov ako podiel HDP z Bratislavského kraja. To je vývoj našich regiónov od roku 1995 po súčasnosť. Štátne centrálne politiky riadenia regiónov jednoducho zlyhali.

Uvedomuje si to dokonca už aj Európska únia, ktorá už niekoľko rokov razí princíp presne opačnej tvorby regionálnych politík. A to je zdola nahor. Už nechce kropiť iba tak trošku všade, ale potrebuje polievať korene, to znamená podporiť potenciálny rast. A týmto princípom dokonca podmieňuje aj formy pomoci prostredníctvom fondov EŠIF v programovacom období 2014 – 2020, čiže v súčasnom. Rozhodujúcu úlohu pri tom majú zohrávať mestá, mestá ako spádové centrá pre svoje širšie okolie. Ale o ich rozvoj neni v programovom vyhlásení vlády ani ich zmienka. Je to paradox, pretože pri predsedníctve Slovenska v Európskej komisii bude ako prvé podujatie, ktoré budeme organizovať, júlový samit regiónov a miest, ktorý bude v Bratislave. Samit regiónov a miest nadväzuje na holandskú agendu, ktorá dominovala holandskému predsedníctvu. A to je urbárna agenda. Vzišiel z nej Amsterdamský pakt. Možno aj preto sa princíp regionálneho rozvoja zdola nahor v niektorých pasážach programového vyhlásenia vlády aj mihne. Je tam niekoľko zmienok o potrebe integrovaného teda medzirezortného prístupu k regionálnemu rozvoju a niekoľko zmienok o potrebe partnerstiev. Ale tu je vidno, že tento dokument proste zrejme zlepili dohromady rôzne a možno navzájom vôbec nekomunikujúce tímy a jednoducho jeden ťahá čihy a druhý ťahá hota.
Ja chcem zdôrazniť, že absentujúci princíp tvorby regionálnych politík zdola nahor je veľmi nebezpečný, okrem iného aj v tom, že priamo ohrozuje získanie eurofondov, na ktoré sa tu, ako zaznelo z mnohých príspevkov kolegov, mnohí spoliehame ako na poslednú možnosť získania peňazí pre svoje regióny z Bruselu. Málokto totiž vie, že to, čo sa tu tri roky na Slovensku deje pri nastavovaní národných procesov čerpania a implementácie týchto posledných eurofondov, je v priamom rozpore s bruselskými nariadeniami. Tie jasne hovoria o tom, že operačné programy a ich implementácia sa nemajú pripravovať z centrály na rezortnom princípe, ale zospodu, z obcí, miest a regiónov. A toto sa tu nedeje. Deje sa to formálne naoko. Kamufluje sa to, to je to správne slovo. A na Slovensku neexistuje odborná koordinácia, to bude tým, existuje tu len koordinácia politická. Doplatia na to koncoví prijímatelia, to budú poväčšine mestá a obce, lebo tie už dnes vo vidine čerpania vynakladajú nemalé prostriedky na prípravu projektov. Rovnako štát vynakladá nemalé prostriedky na prípravu projektov a naozaj veľkých projektov, veľkej cestnej infraštruktúry, ale ich oprávnenosť nie je zatiaľ vôbec jasná, pretože nie sme administratívne ani obsahovo pripravení, nemáme národný generel dopravy napríklad. Na základe čoho vieme, že ten alebo tamten obchvat je naozaj potrebný? Ja v neschopnosti Slovenska čerpať eurofondy nemaľujem čerta na stenu. Pozrime sa na reálne výsledky z minulého programovacieho obdobia. Sú tam pozastavené platby v troch operačných programoch? Takže tá hrozba, že prídeme aj o ďalšie, je reálna.
Pán Pellegrini, podpredseda vlády pre investície, ste zodpovedný za kontrolu a koordináciu implementácie EŠIF, viem, máte veľmi ťažkú úlohu, lebo veľmi veľa času sme už stratili. Ten doterajší proces sme ako krajina veľmi pokazili, nezvládli. Tečie nám všetkým do topánok, lebo na splnenie podmienok máme doslova už len pár mesiacov, do konca roka 2016. Vy to viete. Ale ešte by sa to možno zachrániť dalo. Prosím vás, prehodnoťte svoju taktiku voči regiónom, k nastaveniu podmienok čerpania z posledných eurofondov, lebo to, čo sa tu robilo doteraz, nepôsobí v prospech regiónov, ale spôsobuje pravý opak, ich úpadok. Ak v tom budeme pokračovať, tak budeme riskovať nepreplatenie projektov. Viete, potom sa vám, nie vám osobne, ale tejto vláde možno splní ten cieľ, ktorý sa prelína celým vyhlásením, že budeme mať konečne vyrovnané rozdiely medzi regiónmi, akurát s tým rozdielom, že všetky regióny budú rovnako zaostalé, budeme jeden veľký zaostalý región v srdci Európy.To je asi tak zhruba, čo som chcela povedať. Ak to mám zhrnúť, tak by sa to dalo vlastne dalo povedať piatimi-šiestimi vetami. Programové vyhlásenie vlády ako jednu z najväčších priorít uplatňuje prioritu posilnenie úlohy štátu namiesto decentralizácie. V oblasti regionálneho rozvoja nedáva Slovensku žiadnu víziu. Absolútne nerieši, ako dospieť k zdravému rastu našich miest, ktoré majú práve, naopak, zohrávať v rozvoji Európy kľúčovú rolu a mali by byť aj našimi výkladnými skriňami. Rozvojovú agendu rieši v rozpore s európskym trendom a podmienkami Bruselu na čerpanie financií z eurofondov, a tým vystavuje Slovensko riziku nepreplatenia projektov. Táto politika nevedie k rozvoju, ale k úpadku regiónov. Štátom riadená politika rozvoja regiónov zlyhala a potrebuje zmeny. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Na niektoré veci by som rád reagoval, pretože ten príspevok by som skôr tak charakterizoval, aj keď teda robíte v samospráve, práve by som povedal, že možno v Trenčíne sa tieto veci takto javia, ale v regiónoch, ktoré sú naozaj zaostalé, tak sa minulý rok prijal konečne komplexný zákon o pomoci menej rozvinutým okresom, ktoré tie iniciatívy, ako a čo robiť, idú práve zdola. V mnohých veciach, ktoré ste tam spomínali, nechcem povedať tvrdšie, boli ste mimo podľa môjho názoru, napriek tomu teda, že vidím, že robíte v samospráve v Trenčíne. A tie akčné plány, ktoré sa teraz pripravujú, sa práve pripravujú zdola. Napríklad v Rimavskosobotskom okrese je takmer hotový akčný plán, ktorému predchádzalo možno desať, možno dvanásť stretnutí, vytvorila sa funkcia splnomocnenca pre menej rozvinuté regióny. V tých akčných plánoch sa nájde podnikateľské prostredie, školstvo, mestá. To znamená, že napriek tomu, že predchádzajúce vlády mali snahu nejak pomôcť regiónom, ale boli to len také čiastkové veci, ktoré nejak možno minuli sa účinku, napriek tomu tento zákon je komplexnejší a zasahuje celé to pole. A myslím si, že pokiaľ budú, tak ako bolo deklarované, podporené tieto veci finančné, tak myslím si, že nie v až tak dlhej dobe pocítime aj nejaké to zlepšenie.Čo sa týka eurofondov, takisto aj mestá participovali pri tvorbe... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pani poslankyňa, ďakujem za tvoj príspevok. Spomenula si formu podpory v oblasti kultúry, že by sa tam mali vytvárať nejaké fondy alebo teda mala by byť nejak ináč nastavená podpora kultúry. Musím podotknúť, že zrovna ministerstvo kultúry založilo Fond na podporu umenia. Problém ja tam vidím ale iný, že neexistujú nejaké jasné pravidlá verejne zverejnené na vyhodnocovanie žiadostí o uchádzačov, ktorí sa uchádzajú o tú podporu. Nehovorím to preto, že sme ako obec neuspeli pri žiadosti o podporu veľkého folklórneho festivalu Jánošíkove dni, ale hovorím to preto, že sme sa nedozvedeli, prečo iní uspeli, vidíte tam v zápisnici len žiadanú sumu a pridelenú sumu a tí, čo neuspeli, dostali strohý mail, že: „Vaša žiadosť nebola podporená.“ Myslím si, že tam vznikajú potom rôzne otázniky, že prečo, nevieme sa vlastne dopátrať tejto informácie ani zo zápisnice, ani teda z tých zverejnených dokumentov, ktoré fond poskytuje. Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážená pani poslankyňa, skutočne si vážim na vás, že viete v určitom momente povedať aj pravdu. A tú pravdu ste povedali v závere svojho vystúpenia, ktorá, žiaľ, netýka sa vášho vystúpenia, lebo bolo krátke a vecné, ale možno sa týka ostatných vystúpení, ktorých jediným cieľom bolo naťahovať čas. Vy ste povedali, že to viete zhrnúť do štyroch viet. No boli by ste to povedali za minútu, takto ste rozprávali desať minút, ale mnohí vaši kolegovia, namiesto toho, aby to zhrnuli tak ako vy to tých niekoľkých viet, tu obsiahlo trištvrte hodinu rozprávali o ničom a vlastne čas beží a my by sme mohli hádam pristúpiť aj k užitočnejším veciam ako k mláteniu prázdnej slamy. Ďakujem vám za váš príspevok.

Áno, tak najprv pán poslanec Bagačka. Áno, ja viem o zákone o menej rozvinutých okresoch a dávam mu šancu, ja dúfam, že niečo zmení. Ja som tvrdila, že doterajšie centrálne politiky zlyhali, toto je ďalšia centrálna politika, tak dúfajme, že bude úspešnejšia ako tie doteraz. Chcem tomu veriť.
Ďalšia pripomienka, že mestá predsa participovali pri tvorbe nastavovania a nastavovaní podmienok pre eurofondy. Ja viem, ako na tom participovali, je to na dlhú debatu, ako sa tvorili regionálne integrované územné stratégie, ako sa do nich začleňovali stratégie pre rozvoj funkčných mestských území a tak ďalej, a preto viem, čo hovorím.Pán Laurenčík, fondy, áno, to je na diskusiu. Vznikol Fond na podporu umenia. Je na diskusiu. On funguje veľmi krátko, od 1. 1. Či bude fungovať lepšie ako systém, kedy dotácie prideľovali priamo ministerskí úradníci, je to na diskusiu, či to bude lepšie. Možno to bude fungovať lepšie. Vaša prvá skúsenosť ukazuje, že možno to ani nebude lepšie, takže tiež si počkajme, dajme tomu šancu.
A, pán Hrnko, ďakujem za ocenenie môjho príspevku.
Ďakujem.

Prajem dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, členovia vlády, pán podpredseda, pán spravodajca, ja by som chcel začať toto vystúpenie takou krátkou pripomienkou alebo spomenutím toho, že som opozičný poslanec, programové vyhlásenie vlády nepodporím a nevyslovím dôveru tejto vláde, ale to nič nemení na tom, že v situácii, keď mám informácie aj z médií, že pána premiéra operujú, v tejto chvíli že si naňho spomíname, že naňho tiež myslíme, jako veriaci človek sa zaňho modlím a prajem úspešnú operáciu, žehnám lekárom, aby dopadla tá operácia dobre. A dúfam aj v takú skorú a úspešnú rekonvalescenciu. Takže myslíme v dobrom na pána premiéra.
Začnem teda k programovému vyhláseniu vlády. Sme Slovenská republika a sme Národná rada Slovenskej republiky, hovoríme o vláde Slovenskej republiky. Musím povedať, že milujem Slovensko, že je to krajina, v ktorej veľmi rád žijem. Nikdy mi nenapadlo sa z nej odsťahovať za nejakými lepšími podmienkami. Mám veľmi rád jej prírodu aj ľudí. Sme krásna krajina, podľa mňa veľmi požehnaná. Máme všetko, čo potrebujeme. Máme úrodnú pôdu, dostatok na to, aby nás uživila. Máme kvantá pitnej vody, čo je úžasné v tomto svete dnes. Máme veľké zalesnenie, ešte dostatočné stále v porovnaní s veľkou časťou Európy, Máme šikovných a pracovitých ľudí. Čo nám chýba, čo nemáme v poslednej dobe, sú deti. Nemyslím tým možno individuálne, ale skôr ten demografický ráz alebo nie ráz, ale pokles a vývoj. Slovensko má veľmi nízku pôrodnosť. Myslím, že ak som dobre pozeral do tabuliek, tak tá miera pôrodnosti na ženu, lebo tak sa to ráta, je 1,4 v roku 2015. A máme teda negatívny demografický vývoj so všetkými jeho dôsledkami, sociálnymi, hospodárskymi, kultúrnymi. Slovensko vymiera. Tie štatistiky, samozrejme, sú rôzne. Ja som nedávno čítal jednu štatistiku, kde v roku 2100, to tu pravdepodobne nikto z nás už nebude, by malo byť možno len 3,7 mil. obyvateľov Slovenska pri tomto demografickom vývoji. A takisto vekové zloženie obyvateľstva sa mení, čo má, samozrejme, dopad na rôzne oblasti, napríklad aj na zdravotníctvo a takisto, samozrejme, sociálny systém, dôchodkový systém, ktorý sa stáva stále viac neudržateľný, hlavne ak sa spoliehame najmä len na ten priebežný I. pilier.
Chcem povedať, že, samozrejme, ak hovoríme o počte detí, o demografickom vývoji, tak nejde len o kvantitu, ale, samozrejme, ide o stabilné rodinné prostredie a kvalitnú výchovu v rodine, v škole, v spoločnosti. Prečo o tom hovorím? V programovom vyhlásení vlády je táto oblasť spomenutá napríklad aj v časti Sociálna politika, ale podľa mňa nedostatočne, nie však len v prípade tejto vlády. Ale mám taký pocit, že celkovo vlády Slovenskej republiky rezignovali na túto oblasť. Pritom ju pokladám za jeden z najväčších problémov, ak nie úplne najväčší problém Slovenska, komplexný, ktorý ovplyvňuje všetko. Korene tohto zlyhania ja osobne vidím v rezignácii a v zanechaní toho princípu, že potomstvo je požehnaním, že to nie je záťaž, že to nie je niečo, čo sa neoplatí, ale že, naopak, je to požehnanie. A opakujem znova, nejde len o kvantitu, ale o dobre vychované, šikovné, pracovité potomstvo.

Možno taký exkurz malý, biblický, keď hovorím o tej židovsko-kresťanskej civilizácii. Viete, aké je prvé Božie prikázanie? Tým nemyslím teraz prvé z desatora alebo hlavné prikázanie milovať Boha celým srdcom a blížneho ako seba samého, ale časovo prvé, chronologicky prvé, ktoré sa nachádza hneď na prvej stránke Biblie v knihe Genezis, prvé, čo povedal Boh ľuďom, také to úplne prirodzené, ktoré neriešia len ľudia, ktorí čítajú Bibliu. A to je to: „Poďte a množte sa, naplňte Zem, podmaňte si ju.“ A je to niečo, čo vyjadruje taký základný princíp, dokonca inštinkt mať deti. Zdá sa, ako keby tento inštinkt, tento princíp sme na Slovensku zanechali, zabudli. A nie je to vec viery, nie je to len vec nejakého kultúrneho pohľadu, ale vec toho, že to má naozaj vážny dopad na našu spoločnosť a nemôžeme ju ignorovať ani ako vláda, ani ako Národná rada.
Ja osobne tu vidím naozaj priestor na rast, na progres, na rozvoj, na pozitívny rozvoj. Viete, niekedy niektorí ľudia hovoria, to už sa nedá zvrátiť. Ten negatívny rozvoj alebo teda to vymieranie sa už tak zmenilo, že sa to už nedá zvrátiť. No predstavte si, že by napríklad tí, ktorí uvažujú o automobilovej doprave, povedali: „Už nestihneme nahradiť elektromobilmi, všetky autá so spaľovacími motormi, tak to nechajme tak, neriešme to proste, to už nestihneme.“ Určite sa to dá. A sú špecialisti na svetovom trhu ako napríklad z Tesly alebo u nás s tým napríklad aeromobilom alebo ďalšími elektromobilmi, ktorí sa tým zaoberajú a neriešia, či to stihnú alebo nestihnú nahradiť všetko, ale vidia v tom zmysel, vidia v tom progres a pracujú na tom. Ja si tak isto myslím, že má veľký význam úplne vážne urobiť všetko možné, čo môžeme pre ten pozitívny demografický rozvoj. Je tu pre to aj priestor.

Ja by som možno uviedol zopár faktov z krajín, ktoré sú v niečom podobné ako Slovensko, pre zopakovanie kvôli aj tej možno lásky k Slovensku, tak jeho miery. Takže Slovensko má približne 49-tisíc kilometrov štvorcových a približne 5,4 mil. obyvateľov. Pozrime sa na iné krajiny, ktoré sú úspešné, prosperujúce, napríklad také Holandsko, v prípade Holandska takmer pätinu územia tvoria vodné plochy, celkovo je menšie ako Slovensko, má 41 500 kilometrov štvorcových. Viete, koľko má obyvateľov? Šestnásť miliónov. Krajina menšia plochou ako Slovensko s veľkými vodnými plochami má 16 mil. obyvateľov. Belgicko má 30-tisíc kilometrov štvorcových, 11 mil. obyvateľov. Švajčiarsko, ktoré sa často spomína ako vzor demokracie a prosperity, má 41-tisíc kilometrov štvorcových, veľká časť tohto územia sú vysoké hory neobývateľné, má 7,7 mil. obyvateľov. Napríklad taký Izrael, aby sme zašli troška aj ďalej, ale stále ešte nie až príliš ďaleko, má iba 20-tisíc kilometrov štvorcových, kto ste boli v Izraeli, viete, že veľká časť toho sú aj púšte a napriek tomu má vyše 8 mil. obyvateľov. Je veľmi jednoduchá vec, prečo to hovorím. Na Slovensku máme naozaj priestor, veľký priestor na rast. Opakujem znova, nehovoríme o číslach, tie sú na porovnanie, ale ide nám aj o kvalitu. Máme pôdu, máme vodu, máme priestor a ak sa bude Slovensko rozvíjať, a nie vymierať, tak to bude pozitívne. Treba urobiť kroky, ktoré nás nastavia spoločensky, mentálne, ale aj politicky a ekonomicky v prospech tohto rozvoja.
Ja by som chcel spomenúť vo svojom vystúpení niekoľko myšlienok, ktoré teda nie sú len moje, ale ktoré napríklad predložila, adresovala aj vláde skupina občianskych združení ako napríklad Fórum života, Slovenská spoločnosť pre rodinu alebo Fórum pre verejné otázky a takisto aj iniciatíva Hlas za rodinu. Ja som si, aby som bol aj konkrétny, osvojil niekoľko bodov.

Prvá vec je bez ohľadu na to, aké máme názory( konzervatívne, liberálne), je žiaduce pre spoločnosť, aby sme podporili aj deklaratívne, aj konkrétnymi krokmi prirodzenú rodinu (otec, mama, deti), pretože to je najlepšie, nie takým spôsobom, že ten, kto nie je v kompletnej rodine alebo kto nevyberá si takýto štýl, je nejaký horší, menejcenný, v žiadnom prípade, ale preto, že je to dobré pre Slovensko, že je to dobré pre našu krajinu, podporiť prirodzenú rodinu (otec, mama, deti). Čo konkrétne sa v tom dá urobiť? Zastaviť nejaké spochybňovanie a jasne deklarovať a zvýrazniť podporu. To znamená neprijímať dokumenty, ako by prirodzená rodina bola jednou z rovnocenných alternatív, ktorú si ľudia individuálne vyberú. Samozrejme, na úrovni jednotlivca s tým súhlasím, je to výber kohokoľvek. Ak sa rozhodnú nejakí manželia napríklad, že nechcú mať deti, alebo niekto, že nechce žiť v manželstve, je to jeho osobná vec. A keď si niekto urobí iný výber, nie je preto lepší. No z hľadiska spoločnosti, jej vývoja, sociálnej štruktúry, ekonomickej štruktúry je dobré podporovať prirodzenú rodinu. To je prvý bod.

Ďalšia oblasť, ja to poviem tak veľmi ľudovo, až neodborne, lebo viacerí tu o tom hovorili v tej časti o sociálnych veciach odborne, mamičky na materskej. Dalo by sa povedať, ako keby to boli takí vyhnanci zo spoločnosti často, a môžeme a určite podporujeme slobodu, to znamená, mamička, ktorá chce zostať doma, nech má možnosť slobodne zostať doma, ktorá chce sa vrátiť do pracovného procesu čiastočne alebo aj na plný úväzok čím skôr, je to zase jej slobodná vec bez akéhokoľvek hodnotenia. Ale bolo by dobré, aby sme vytvorili podmienky – aby to pre tie mamičky nebola nejaká Sophiina voľba, že musím proste sa odtrhnúť od toho dieťaťa, lebo neprežijeme –, umožniť naozaj skutočnú slobodnú voľbu a zároveň netrestať, ale podporiť tie matky, ktoré zostávajú na materskej, majú deti, vychovávajú ich, venujú im čas, konkrétne veci, konkrétne návrhy, ktoré sme navrhovali aj my ako Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti vo svojom programe, ale aj spomínané občianske organizácie, zvýšiť hodnotu materského na 100 % dovtedajšieho zárobku. Môj názor osobný je, že mamička na materskej si zaslúži minimálne minimálnu mzdu, pretože robí pre štát niečo veľmi osožné. Nerobí to len pre seba, pre svoju rodinu, ale pre Slovensko, takisto podporiť možnosť čiastočného úväzku, zdieľaných pracovných miest, podnikania popri materskej.
Ďalší konkrétny bod, zohľadňovať to, že človek má a vychováva deti pri výpočte dôchodkov a pri sociálnych odvodoch.

Prvá vec, rodičia, ktorí majú deti, vychovávajú ich, vychovajú z nich deti slušné, pracovité, ktoré teda pracujú v tomto štáte, odvádzajú odvody, tak aj pre tento štát priniesli konkrétny ekonomický prínos. A by bolo spravodlivé, aby ten bol zohľadnený. Sú ľudia, ktorí chcú, ale možno nemôžu mať deti, ale v každom prípade nemajú potom s nimi ani náklady a môžu si na dôchodok odložiť tie peniaze, alebo ľudia, ktorí to môžu a nechcú takisto. Ale ľudia, ktorí naozaj sa rozhodnú pre to, že oni sami to chcú, nie kvôli dôchodku, nie kvôli peniazom, toto je niečo, čo je žiaduce pre tento štát. Vymierame, rozvoj je negatívny, je to zvrat negatívnym smerom.

Takisto myšlienka, ktorou by sa podľa mňa vláda mohla zaoberať, je zohľadniť aj odvodové zaťaženie. Ak mám deti, pracujem a odvádzam výpočet do Sociálnej poisťovne, a teda prispievam na dôchodky, tak ako to bude so mnou? Keď sa mi nezohľadní v dôchodku ten výpočet, tak mohlo by sa mi zohľadniť, že teraz pracujem a vychovávam deti a tieto odvody sa znížia. Naozaj tu ide aj o konkrétnu pomoc, ale najmä o silný symbol.Poviem teraz tak osobne. Nikdy, nikdy pri rozmýšľaní o tom s manželkou, že chceme mať deti, nechceme mať deti, koľko chceme mať detí, nikdy som neuvažoval nad ekonomickými parametrami, hlavne zo strany štátu. To znamená, aké vysoké sú detské prídavky. Dvadsať eur, to je málo, keby dali aspoň 25 eur, tak budeme mať štvrté dieťa, nikdy som tak neuvažoval a to som, možno špeciálne pre poslucháčov nebol celý život poslancom Národnej rady, ale učiteľom s učiteľským platom a s manželkou popri mojich pätnástich produktívnych rokoch v školstve dvanásť rokov na materskej, nikdy som sa nezamýšľal nad ekonomickými parametrami. Ale veľmi som ocenil, ak niekto nejakým spôsobom povedal: „To je super, že ste rodina, máte deti, že sú vzdelané, vychované, že teda ich dobre vediete.“ Takže myslím si, že tá konkrétna pomoc nie je v tom, aby sme rodičom zaplatili, aby mali deti. To by ani nefungovalo, ale v tom, dať im konkrétnu podporu, konkrétne ocenenie ako symbol a zároveň aj konkrétny krok, ktorý môže pomôcť, lebo to je naozaj tá najlepšia investícia pre štát v tomto čase. Slovensku nepomôže filozofia individualizmu, čo znamená, ja si žijem takto, mne to vyhovuje takto. Okej, to je tvoja sloboda, ale to nie je dobré pre Slovensko a to nemá Slovensko prečo podporovať. To, čo ho môže podporovať, je to, čo je dobré pre spoločné dobro. A bezpochyby tým je rodina, ktorá má deti. Potom je to totižto posun aj v našej mentalite. Ak sa pozrieme do programového vyhlásenia vlády, ale celkovo do postupu filozofie štátu na Slovensku a v Európe, tak vidíme, že je tu snaha často budovať silný štát. Moja vízia, môj návrh je budovať silnú rodinu. A potom aj keď štát v nejakej oblasti zlyhá, napríklad v oblasti dôchodkového zabezpečenia, nebude to mať také katastrofálne dôsledky. Tým nechcem povedať, že štát má byť slabý, taký nejaký roztrasený. Ale určite treba budovať a podporovať silnú rodinu.
Ďakujem vám za pozornosť a verím, že Slovensko potrebuje podporu rodiny, že to je to, čo je pre nás dobré, verím rovno ako veriaci kresťan, že nič nejde bez Božieho požehnania, a ja preto znova, tak ako som na úvod hovoril, že prajem, modlím sa, žehnám pánu premiérovi, tak žehnám vláde Slovenskej republiky, aby všetky dobré úmysly, ktoré má, sa jej podarili pre dobro nás všetkých. Ďakujem. (Potlesk.)

Pán poslanec Vašečka, hovorili ste o nepriaznivom demografickom vývoji Slovenska. A bol to pre mňa veľmi zaujímavý prejav a stopercentne súhlasím so všetkým, čo ste v ňom povedali. Chýbala mi tam iba jedna jediná vec. A to je pochvala pre tých, ktorí niečo pre zvrátenie tohto nepriaznivého demografického vývoja už robia nielen slovami, ale aj činmi. Ja dúfam, že vo svojom najbližšom vystúpení menovite pochválite nášho predsedu Borisa Kollára.
A teraz vecná pripomienka. Samozrejme, štát nikdy nemôže uplatiť rodičov, aby mali deti. To nefunguje. Ale ako sa ukázalo v Maďarsku a v niektorých ďalších krajinách, funguje jedna konkrétna aj finančná vec. Sú totiž rodiny, ktoré majú dve deti. A manželia veľmi rozmýšľajú nad tým, že možno by chceli mať aj tretie dieťa. Nie sú si istí, ale možno by ho aj chceli mať. A v tom prípade ak ten štát vlastne tiež nejakým spôsobom podporí to ich rozhodnutie, nemusia sa báť ako vyžijú s tromi deťmi z jedného príjmu, pretože napríklad to, čo aspoň navrhujeme my, podobne ako v Maďarsku, že im dáme napríklad možnosť daňových prázdnin na nejaký čas, tak to môže pomôcť, v tom momente, keď sa oni rozhodujú, lebo ako sa ukázalo podľa všetkých prieskumov, ak chceme demograficky nevymierať, úplne najdôležitejšie je rozhodnutie pre pracujúcich rodičov alebo pracujúceho otca či mamy a potom toho druhého na materskej, a to vtedy, keď sa rozhodujú, či budú mať k dvom deťom ešte tretie dieťa. A toto podľa mňa štát môže aj, povedal by som, ekonomicky stimulovať, pretože tí rodičia v zásade majú to rozhodnutie za sebou. Oni to dieťa chcú mať, len sa boja, či to zvládnu. Inak ďakujem veľmi pekne za vaše vystúpenie.

Príjemné dobré ráno. Ďakujem pekne za slovo. Ja sa ako otec dvoch dcér plne podpisujem pod túto výzvu, aby sme demograficky začali naozaj riešiť problém, ktorý tu na Slovensku máme. Avšak rád by som pripomenul v rámci tej diskusie, ktorá tu odznela včera, že my liberáli zásadne nechceme spájať sekulárny štát s náboženskými otázkami. A myslím si, že sa to naozaj nehodí sem do Národnej rady Slovenskej republiky. A teda vzhľadom na to, čo bolo včera vyčítané kolegovi Hegerovi alebo kolegovi Krajniakovi, tak poprosím, aby sme sa držali naozaj v tom duchu, že náboženstvo je naša súkromná záležitosť. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca. Ja som veľmi rád, že pán poslanec Vašečka otvoril túto tému a položil tento dôraz, pretože sám som človek, ktorý sa pohybuje medzi mladými alebo teda rodinami, mojimi rovesníkmi, sme ľudia, ktorí sme dá sa povedať plodom toho baby boomu z tých sedemdesiatych rokov. A mňa veľmi teší, že vidím odhliadnuc od toho, tak ako to bolo povedané, či sú to sekulárni alebo akokoľvek zmýšľajúci ľudia, že dneska ľudia v mojom veku alebo mladí ľudia chcú mať aj viacej detí a naozaj sa zamýšľajú nad tým, ako to urobiť, pretože dneska vidíme, že tá spoločnosť funguje trošku ináč, rodičia chcú klásť väčší dôraz na kvalitu, výchovu detí, chcú deti vodiť po rôznych krúžkoch a podobne. A je to omnoho náročnejšie, lebo tá spoločnosť to už neposkytuje, ako sme možno na to boli zvyknutí za starých čias. Čiže tí rodičia musia omnoho viacej času aj financií investovať do tej výchovy. A naozaj tu vidím, že je tu veľký priestor pre to, ako pomôcť týmto rodinám aj z pohľadu štátu. Takže som veľmi rád, že to pán poslanec Vašečka vyjadril. A určite podporím a budem rád, keď sa budeme zamýšľať týmto smerom, lebo tá vôľa tu je. A myslím si, že stále je tu dosť Slovákov, ktorí chcú mať nielen jedno a dve deti, ako sme možno boli zvyknutí. Ale ja som sám prekvapený, ako mladé rodiny chcú mať aj tri, štyri deti a ako to aj dobre pôsobí na rozvoj tých detí, keď majú tých súrodencov, že proste sa v nich budí iný rozmer. A toto je, myslím, veľmi dôležitá oblasť pre nás ako pre národ. Takže ďakujem.