2. schôdza

Ďakujem za slovo. Ďakujem veľmi pekne poslancovi Vašečkovi, že opäť tu zaznel apel na podporu rodiny, pretože rodina je vskutku pre spoločnosť nesmierne dôležitá. Opäť chcem zdôrazniť, veľkú podporu, že je potrebná podpora spoločnosti práve pre mladých rodičov, treba im ponúknuť veľa nástrojov pomoci, finančne i morálne ich oceniť, pretože skutočne starostlivosť a výchova detí je veľmi náročná.
Veľmi známa zakladateľka rodinnej terapie Virginia Satirová ho už sama poukazovala na to, že rodina a spoločnosť je malá a veľká verzia tej istej podstaty a hovorili o tom aj naši starí múdri rodičia, keď hovorili, že aká rodina, taká dedina a aká dedina, taká krajina. prosím naozaj aj v rámci predsedníctva , slovenského predsedníctva, aby sa tu konali v tomto čase aj mnohé podujatia práve k téme rodiny. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Chcem poďakovať pánovi Vašečkovi, že teda vytiahol ako stredobod pozornosti práve rodinu. Chcem vás podporiť vo vašich tvrdeniach, že v oblasti demografie je naozaj rodina v nejakých veľmi zlých číslach, a to nielen teraz, počas tejto vlády alebo minulej vlády. Ale je to vlastne výsledkom vlád ako takých. Ako naozaj už kolega spomínal, v sedemdesiatych rokoch bola rodina podporovaná a ten výsledok nastal. Naozaj tam boli silné opatrenia v zmysle podpory rodiny, príklad rodinné prídavky a iné opatrenia, ktoré podporili rodinu, a teda ten demografický rast išiel hore. Možno na to by sme sa mali zamerať.A tiež k tej tvojej spojitosti silná rodina ako principiálna vec ja si trúfnem povedať ešte ďalej a prepojiť to, čo možno aj je vo vyhlásení vlády, silná rodina znamená aj silný štát. Ak budeme mať silnú rodinu, budeme mať aj silný štát, lebo ak bude silná rodina, tak senior neostane v seniorskom dome, ale ostane doma za podpory nejakých terénnych služieb a tá rodina bude družná a pomôže si a tým pádom sa nebude zaťažovať štát. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem za tvoj prejav. Myslím si, že sme na rovnakej vlnovej dĺžke. A chcel by som ešte pripomenúť, lebo tu máme, samozrejme, školstvo, výchovu detí našich a ďalšie generácie. Uvedomme si, že každý jedinec narodený na tejto Zemi je jedinečný, neopakovateľný, má svoje talenty a dostáva svoju časť spoločnosti. A je iba na tej spoločnosti, či je šikovná, či je múdra alebo je nešikovná, aby tie jeho talenty v čase jeho vývoja, toho človeka, respektíve produktívneho veku, keď to chcete takto počuť, vedela alebo nevedela využiť, respektíve podporiť ho, aby v prospech celej spoločnosti ten jeho talent bol použitý. Preto bol by som veľmi rád a vyzývam všecky vlády, ktoré prídu a sú u nás na Slovensku, aby sme sa snažili podporiť našich občanov, naše talenty, ktoré tu máme, aby sa mohli u nás rozvíjať, pretože idú von a tam sú špičky v mnohých oblastiach. A môžeme ísť aj do histórie, môžeme ísť aj do súčasnosti. Tak myslím si, že to neni veľmi dobrá vizitka šikovnosti našej spoločnosti, nášho štátu, ako to tu vedieme. Takže každopádne poďme podporiť našich s našimi peniazmi, na našom území, aby odovzdávali našej krajine svoje talenty. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Nepočul som celý prejav pána kolegu poslanca Vašečku, ale to, čo som počul, sa mi veľmi páčilo. Naozaj ste povedali aj z mojej duše to, čo aj ja cítim niekedy ako otec piatich detí a čo by mohlo fungovať lepšie.A rád by som nadviazal na to, čo ste povedali, a doplnil ak môžem, máme tu dvoch ministrov, to je úplne presne situácia, akú sme potrebovali dostať. Je tu pán minister práce, sociálnych vecí Richter, pán minister školstva Plavčan. A prečo o tom hovorím? Preto, lebo v tejto snemovni sme opakovane upozorňovali a dávali návrhy, pokiaľ ide o jeden finančný nástroj, pre mladé rodiny veľmi dôležitý. Je to príspevok na starostlivosť o dieťa, ktorý sa dnes poskytuje len do veku troch rokov dieťaťa, pričom je to príspevok, ktorý vlastne pomôže rodičom zaplatiť náklady na predškolské zariadenie. Problém je ten, že sa tento príspevok poskytuje len pri veku dieťaťa do troch rokov, do 2,99 roka. Pán minister Richter vždy, keď sme namietali a navrhovali, aby sa ten vekový limit posunul na štyri, päť alebo dokonca šesť rokov, argumentoval tým, že to nie je v jeho kompetencii, to už je v kompetencii ministerstva a ministra školstva. Čiže pán minister školstva Plavčan, chcem vás upozorniť na tento problém a vyzvať vás, aby ste sa skúsili s vaším tímom ľudí zamyslieť, ide o príspevok na starostlivosť o dieťa, je čerpaný najmä z eurofondov vo výške 75 %, či by ste mohli v tejto veci niečo podniknúť a takto pomôcť mladým rodinám. Ďakujem.

Ďakujem vám za slovo. Pán Vašečka, ja by som sa tiež rád vyjadril k problému, ktorému ste venovali podstatnú časť svojho prejavu. A to je ten negatívny demografický vývoj obyvateľstva našej vlasti. Spomínali ste, že na jednu ženu dnes štatisticky pripadá 1,4 dieťaťa. Ja chcem ale povedať, že to číslo je v skutočnosti o dosť horšie, o dosť horšie preto, že do tohto čísla dnes rátame aj obrovskú populačnú explóziu v asociálnych cigánskych komunitách nielen na východnom Slovensku, čo by v podstate nebolo nič zlé, ak by existoval logický predpoklad alebo nejaká prognóza do budúcnosti, že títo ľudia budú v živote ekonomicky aktívni a nebudú pre štát predstavovať viac než len záťaž, ako je to v súčasnosti. Bohužiaľ, ale aj programové vyhlásenie vlády nám hovorí o tom, že takúto nádej do budúcnosti nemáme.
Každopádne rád by som sa aj vyjadril k problému, ktorý sa ma bytostne dotýka. Spomínal sa tu pojem mladá rodina. Mladá rodina je pojem, ktorý v podstate dnes už neznamená nič. Ja to vidím na svojich rovesníkoch, kamarátoch, známych. Jednoducho mladí ľudia dnes nemajú deti. Takmer nikto z nich nemá deti, ani ich do budúcnosti mať neplánuje. No tie dôvody sú častokrát aj subjektívne. Ale tú najhlavnejšiu príčinu predstavujú ekonomické problémy. Mladý človek dnes na Slovensku nemá fakticky nijakú perspektívu, nemá možnosť osamostatniť sa, nájsť si slušnú prácu za dôstojnú mzdu, ktorá mu zabezpečí aj dôstojný život, a tým pádom si založiť rodinu. Pokiaľ nevyriešime tieto problémy, nezabezpečíme to, aby mladí ľudia na Slovensku mali konečne perspektívu a mohli žiť život, aký si reálne zaslúžia, tak tento problém s demografickým vývojom nikdy nevyriešime.Ja viem, že mnoho ľudí má problém s tým, že takto mladý človek je dnes v parlamente, v Národnej rade Slovenskej republiky ako v najvyššom zákonodarnom orgáne Slovenskej republiky, ale ja sa pýtam, kto iný má zastupovať mladých ľudí, ak nie mladí ľudia Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Pán poslanec Vašečka, súhlasím s tým, čo ste hovorili. Súhlasím s tým, že teda tá rodina a dôležitosť teda v demografii je na Slovensku dôležitá, ale chcem upozorniť na niekoľko faktov. Od roku 2004 máme poistný systém nezabezpečujúci systém ten, ktorý každý tu chcel na Slovensku, čiže rôzne úvahy o tom, akým spôsobom odpúšťať odvody tým, ktorí majú deti alebo rôzne možno kalkulačné náležitosti, sú dosť náročné. Ale veľmi rád si vypočujem, povedzme, vaše návrhy. Už tu boli poslanci za KDH, ktorí takéto návrhy dávali. A väčšinou boli také, by som povedal, utopistické.
Po druhé, chcem upozorniť na to, že všeobecne objímajúca náležitosť podpory rodín naráža na jeden fakt, že ten fakt predstavujú ľudia, ktorí do budúcna nebudú vytvárať hodnoty. Ono už to bolo možno nejako spomenuté, ale ide o to, že práve preto v Maďarsku zaviedli ten systém na daňové úľavy, práve preto aj na Slovensku sú vlastne nielen rodinné prídavky, ale daňová výhoda alebo daňová odpočítateľná položka práve na počet detí. Čiže treba rozmýšľať systémom tým, kde vytvoriť predpoklady na to, aby tá demografia mala aj ten výrazný účel. A je tu niekoľko príkladov a jeden príklad chcem spomenúť ako to, čo aj bývalej vašej opozícii bolo proklamované, to znamená to, že napríklad rodičovský príspevok bol niekedy rozdelený pre tých, ktorí pracovali 270 dní pred nástupom na materskú dovolenku, a pre tých, ktorí nepracovali vôbec alebo kde bol veľký predpoklad, že nebudú pracovať ani potom. A práve aj takouto malou, by som povedal, kozmetickou úpravou sme znechutili týchto ľudí. A tí pracujúci by mali o 100 až 120 eur vyšší rodičovský príspevok, čo by im pomohlo k lepšiemu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za postrehy, budem vecný.

Ockovia na materskej, výborná pripomienka, samozrejme, takisto príspevok na starostlivosť o dieťa.

Dôležitá poznámka k tej pochvale pána Borisa Kollára. Pôrodnosť sa ráta na ženu, nie na muža. Myslím, že mnohí muži by mali aj lepšie výsledky, ale v každom prípade tá úcta a česť patrí špeciálne ženám a na ne sa ráta. Takže v tom prípade mám, myslím, na jednu ženu lepší priemer ja, mám štyri deti s jednou ženou. (Potlesk.)

Ďalšia vec. Áno, ekonomika s tým úzko súvisí, ale všimnime si, že aj v západnej Európe, kde je ten ekonomický blahobyt výrazne vyšší, pôrodnosť nie je nejak zásadne vyššia, čiže nie je to absolútne prepojená nádoba alebo samozrejmosť.K pánu Burianovi. Áno, súhlasím, zodpovedné rodičovstvo, vystihol by som to asi slovami, že ani nie tak, aby štát dal zodpovedným rodičom, ale aby im menej zobral. To znamená, ak pracujem, nechám ti viac, lebo investujem do detí, ktoré sú tvoje, ale aj sú to občania Slovenska.
Chcem ešte sa vyjadriť k tej poznámke ohľadom vyznávania viery. Chcem uistiť všetkých, že svoju vieru v Ježiša Krista budem stále vyznávať, Slovensko je sekulárny štát, ale ja nie som sekulárny človek a neverím na sekulárnu spoločnosť, verím na to, že slobodne môžeme vyznávať svoje presvedčenie. (Potlesk.) Viera nie je súkromná záležitosť, ešte raz, viera nie je súkromná záležitosť, viera je osobná záležitosť, a preto je osobnou vecou každého, či ju bude vyznávať verejne alebo súkromne. Ja ju, samozrejme, vyznávam aj vo svojom súkromnom živote, ale budem ju opakovane vyznávať veľmi rád a hrdo aj verejne. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pani predsedajúca. Dostali sme sa k záveru písomne prihlásených rečníkov do veľmi dôležitej rozpravy, ktorá sa týka jednak programového dokumentu vlády, ktorá cez tento programový dokument si pýta dôveru tohto pléna. Počas debaty sme sa dostali k mnohým záverom a mnohým hodnoteniam. A jedno veľmi dôležité v rámci atmosféry tej debaty, chcel by som veriť, si pýta dôveru tohto pléna. Z debaty mám pocit, že si pýta dôveru iba niektorých poslancov, my už ich pracovne, tak ako to býva, voláme, koaličných.
Preto tiež úvodom svojho príspevku, ktorý sa, byť posledný v tejto rozprave, bude týkať aj symbolicky hlavne rezortu kultúry, ktorá dlhodobo veľmi smutno a veľmi na škodu veci býva často a stále na poslednom mieste, ak či už pozrieme na množstvo financií, či už na vplyv, na spoločenskú debatu a podobne. Čiže naša popoluška popolušiek, kultúra ako bola spracovaná a ako ju máme zapracovanú do programového vyhlásenia vlády, k tomu by som chcel povedať pár slov. Mám pocit, že v tejto rozprave naozaj zaznelo mnoho a, nebudem hovoriť, nie všetko. A musím povedať, že málokto (vystupujúci teda iba opoziční poslanci väčšinou) sa práve dotkol rezortu kultúry. Ja sa teda budem venovať prioritne tomuto výseku, verejnej alebo štátnej správy, a to z mnohých dôvodov. A dúfam, že po tom, keď skončím, bude jasné prečo.
Ako sa píše v tomto najnovšom programovom vyhlásení vlády, kultúra spolu so štátom a ekonomikou predstavujú tri zdrojové znalosťami a tvorivosťou národa vzájomne prepojené strategické zložky rozvoja spoločnosti. Každý inteligentný človek vie a bude súhlasiť, že táto veta je pravdivá a možno s ňou iba súhlasiť. Škoda len, že pán minister, ktorý je zodpovedný, predpokladám, za túto stať programového vyhlásenia, na to prišiel až teraz, povedzme si, kultúru a kultúrne prostredie z rezortu pán minister Maďarič, ten, ktorý predstavuje aj kontinuitu a mal by predstavovať aj pokrok, tam už je osem rokov. Čiže je škoda, že po ôsmich rokoch sa objavujú v programovom vyhlásení vlády slová, ktoré mňa dosť zarazili, pretože sme dvadsaťšesť rokov od revolúcie, resp. od zlomového obdobia v roku 1989 a dnes v programovom vyhlásení vlády čítame slová o tom, že mala by sa naša spoločnosť prestať dívať na kultúru ako na nadstavbu. Tí, čo si pamätajú marxizmus, marxizmus-leninizmus, presne vedia, čo bola spoločenská báza a čo v tomto pohľade na svet predstavovala nadstavba, to, že sa minister kultúry dnes v roku 2016 pre dôveru vlády, ktorú žiada na roky 2016 až 2020, vyjadruje ku kultúrnemu pôsobeniu a k svojmu vlastnému odpočtu, že spoločnosť sa stále díva na kultúru ako na nadstavbu. A ak je niečo zlyhaním ministra kultúry po ôsmich rokoch riadenia tohto rezortu, je to z východiskovej bázy a z myšlienkového prúdu práve toto. Kultúra nemôže byť nadstavba, nesmieme sa na ňu dívať ako na nadstavbu.
A hlavne to programové vyhlásenie vlády pokračuje, že definuje kultúru, a teraz sa podržte, je to úvodzovkách, „ako neuchopiteľný spoločenský kapitál“. Vyzývam ľudí kultúry aj z tohoto pléna a vyzývam ľudí kultúry v celej spoločnosti, aby vysvetlili nášmu ministrovi kultúry, že kultúra nie je a nemôže byť neuchopiteľným spoločenským kapitálom. Je veľmi uchopiteľný, mnohými žitý a mnohými veľmi oprávnene vyžadovaný uchopiteľný rozmer našej spoločnosti. Kultúra nás totižto formuje, vzdeláva a hlavne to všetko, čo po nás zostane, dokáže pretavovať do takých artefaktov, že si ich všimnú aj budúce generácie. Kultúra totižto formuje pamäť národa, ktorá nesmie byť zatvorená v ústave, ale musí byť v uliciach, musí sa o nej rozprávať, musí sa kultúrne rozprávať... (Ruch v sále.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec, chcela by som pána poslanca Gála poprosiť... Ďakujem veľmi pekne, prepáčte.

Viskupič, Jozef, poslanec NR SR
Pán poslanec Gál, ďakujem. Musí sa o nej rozprávať, musí sa rozprávať kultúrne, pretože nevybavíme kultúru len návštevou galérií a múzeí, kultúru nevieme vybaviť tým, že budeme do nemoty hovoriť o tom, že je v nej málo peňazí. Ale dnes pri zlyhávaní mnohých vecí je nám úplne jasné, kde nastala základná chyba, a to je, že národ, ktorý nemá kultúru a nevenuje sa jej, bude z logiky veci nekultúrnym národom. Myslím si, že toto si nezaslúži, a myslím si, že všetkých vás by som chcel vyzvať, keďže to nie je v programovom vyhlásení vlády, aby kultúra bola jednou z priorít našej činnosti a cez našu činnosť aby sa dostávala na pozornosť a na program dňa aj vlády, ktorá chce po schválení programového vyhlásenia vlády nastúpiť svoj mandát. Myslím si, že nedostatočný rozvoj kultúry, ktorý sa odvoláva na programové vyhlásenie vlády novej koalície alebo novej vlády, ktorú ja pracovne volám vládou národnej nehody, limituje totižto rozvoj aj nás ostatných.
Myslím si, že zlyhanie ministra za posledných osem rokov môže ukázať aj zlyhanie celej predchádzajúcej vládnej garnitúry. A tým, že sa definujú ako vláda kontinuity, môže sa to prejaviť aj vo vláde, ktorá nastupuje, pretože opäť ako po ostatné roky práve pri príprave tohoto programového dokumentu z môjho pohľadu a na môj veľký smútok, ktorý priznávam, zlyhala.
V programovom vyhlásení vlády sa okrem iného píše, že: „Vláda považuje kultúru za vnútorný základ spoločnosti, ktorý ju určuje hodnotovo a spoluvytvára jej jedinečnú národnú, národnostnú či miestnu identitu. Kultúra má schopnosť humanizovať, kultivovať, estetizovať život, rozvíjať v ľuďoch tvorivosť a originalitu. Je tiež dôležitou súčasťou výchovného a vzdelávacieho procesu a voľnočasových aktivít obyvateľstva a posilňuje spoločenskú súdržnosť.“ Ono to znie fakt perfektne. Ale dovoľte mi, aby som sa vás spýtal, to ste doteraz, vážený pán minister, nevedeli, skutočne ste nevedeli, že morálnu výšku národa nebude určovať ministerstvo dopravy ani ministerstvo financií? Toto ste mali robiť osem rokov. A to, čo ste do toho programového vyhlásenia napísali ako všeobecnú deklaráciu, ja považujem za prázdne slová. Očakával som, že práve nová vláda, zložená, tak ako sa pomenúva, z tradičných politických strán, chcel by som raz počuť definíciu tej tradičnosti, navráti kultúre jej adekvátne postavenie v spoločnosti, že sa pre vládu stane naozaj rovnocenným partnerom aj tých rezortov, ktoré som spomínal, a bude sa na ňu prihliadať ako na dôležitý článok a základný kameň našej spoločnosti. Mýlil som sa. Naozaj som sa mýlil a je mi z toho smutno. Tento alibistický dokument, ale aj udalosti, ktoré sa v tomto rezorte v programovom vyhlásení vlády, ale aj za posledné roky odohrávajú, majú jasný výsledok. A ten výsledok je, a to je ďalší odpočet minulej vlády, súčasné zloženie parlamentu. Preto verejne vystupujem a chcem vystúpiť s alternatívou voči súčasnému smerovaniu kultúrnej politiky. Cieľom je tak prispieť aspoň k otvoreniu širokej diskusie o tom, čo všetko kultúra znamená, na čo slúži, slúžiť má, na možnosti zlepšenia jej stavu, ale hlavne čo všetko si zaslúži naša spoločnosť a tento národ.
Posledné roky ministerstvo kultúry, a tomu sa budem venovať podrobne, zadefinovalo viacero ciest a chcel by som veľmi stručne odhaliť, kde nastali chyby a prečo si myslím, že v nasledujúcich aktivitách by sa nemalo pokračovať.
Myslím si, ako prvá vec, ktorú treba zadefinovať, je, že ministerstvu kultúry je treba dať prvýkrát v novodobej histórii Slovenska podobu skutočnej politickej inštitúcie, inštitúcie, ktorá nielen manažuje, ale riadi, stanovuje politiky a snaží sa pre svoj rezort urobiť čo najviac, lebo doteraz slovami viacerých priamo zamestnancov ministerstva kultúry, a dúfam, že im tým neuškodím, sa im zdá, že ministerstvo levituje v bdelej kóme. Kultúra, sa otočím smerom na vzniknutú vládnu koalíciu, nie je totižto len Audiovizuálny fond, ale je to aj ochrana kultúrneho dedičstva, pri ktorej predchádzajúca jednofarebná garnitúra zlyhala na celej čiare. Zlikvidované keltsko-rímske pamiatky nevyčísliteľnej hodnoty tu vedľa, tam kde budeme parkovať, na severnej terase Bratislavského hradu a stavba predražených garáží, atrapy Zimnej jazdiarne a pseudobarokovej betónovej záhrady sú toho živým dôkazom. Ako inak ako zlyhanie môžem pomenovať fakt, že pod tento barbarský čin hodný kultúrneho Talibanu, lebo presne tak sa na vás národ díva, sa podpísal priamo a bez okolkov šéf krajského pamiatkového úradu? Ako je možné, že to nezastavila ani šéfka štátneho pamiatkového úradu, ale, naopak, celé toto barbarstvo svojimi vyjadreniami kryla? Kde bol vtedy minister kultúry? Presne tam, kde bol za posledné roky pri stretnutí ministrov kultúry Európskej únie, jednoducho tam nebol. Presne tak to je. Za posledné roky nebol slovenský minister kultúry na zasadnutí ministrov kultúry v Rade EÚ ani raz. Tam sa tiež formuje kultúrna politika. Nebol tam ani raz. A to budeme predsedníckou krajinou. Ak to je vláda kontinuity, tak sa pýtam pre účely tejto debaty, kontinuity čoho, pokračovanie čoho, ochrany pamiatok? V tom ministerstvo zlyhalo na celej čiare. Kauza Berniniho, kauza Bratislavského hradu, kauza Bojníc a najnovšie Múzeum holokaustu Sereď, tu je možné, že v tejto krajine vznikajú podozrenia, že aj pracovný tábor, ktorý má hlboký morálny odkaz, dokážeme tunelovať? Je toto vôbec možné? Asi ste zachytili, že sa míňali prostriedky z fondov Európskej únie na to, aby tento pracovný tábor alebo, môžeme byť aj tvrdší, koncentračný tábor bol obnovený. To, akým spôsobom sa prikročilo k tomu, bude ešte asi otázkou, a ja budem iniciovať poslanecký prieskum na výbore pre médiá a kultúru, aby sme sa teda šli pozrieť na miesto, kde mal byť symbol toho, čo sa v tejto krajine dialo počas slovenského štátu. A ešte aj tu vznikajú podozrenia, že niekto predražoval, rozkrádal, tuneloval. Myslím si, že toto si naozaj naša krajina nezaslúži. A tieto kauzy sú iba malý výsek z reálnych a pridrahých prešľapov ministra kultúry tak, ako nastavoval zákony, ako sústredil moc a rozhodovacie právomoci, prerozdelenie peňazí, ale aj kontrolnú činnosť v rámci pamiatkového úradu do rúk jedného človeka, šéfa štátneho pamiatkového úradu. A tým z môjho pohľadu flagrantne porušil princípy verejnej súťaže. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, ktorý má dbať na naše kultúrne dedičstvo, má rozhodovacie právomoci a nielen to, on je zároveň aj odvolacím orgánom vo všetkých správnych konaniach na úseku ochrany pamiatkového fondu (správne konania o povolení obnovy, respektíve reštaurovania národnej kultúrnej pamiatky vrátane správnych konaní o priestupkoch a iných správnych deliktoch). Vyhlasuje národné kultúrne pamiatky, má riadiace a kontrolné právomoci, riadi a kontroluje výkon štátneho pamiatkového fondu vykonávaný krajskými pamiatkovými úradmi, je zamestnávateľom všetkých zamestnancov pôsobiacich na krajských pamiatkových úradoch. Generálna riaditeľka pamiatkového úradu vymenúva a odvoláva všetkých riaditeľov krajských pamiatkových úradov, má právomoc na výkon odborných činností v oblasti ochrany a podobne. Táto kontrolná monopolizácia jedného úradu nás dostala presne do stavu, že musel sám s nasadením vlastného krku náš kolega Janko Mičovský, myslím, že aj s Martinom Feckom a Maňom Hubom chrániť národnú kultúrnu pamiatku v Polomke. A nevedeli sa dovolať spravodlivosti a o Polomke asi viac-menej všetci vieme ako dopadla, národná kultúrna pamiatka nebude.
Myslím si, že kultúrny sektor a tento výsek zvlášť disponuje obrovskými prostriedkami. Nejde o malé peniaze, navyše v programovom vyhlásení vlády sa píše, že ich bude omnoho viacej. A mám pocit, že týmito prostriedkami disponuje bez reálnej povinnosti odpočtu a spätnej väzby... (Ruch v sále.)

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Odpustite mi, pán poslanec, že vás prerušujem. Pani poslankyňa Vaľová, chcela by som vás veľmi pekne poprosiť, keby ste netelefonovali v sále. Ďakujem.

Viskupič, Jozef, poslanec NR SR
Kultúra. Myslím si, že tento úrad disponuje obrovskými prostriedkami bez reálnej povinnosti odpočtu a spätnej väzby voči daňovým poplatníkom. Vytvorili sa skupiny ľudí, ktoré si nárokujú podporu štátu len za správny politický názor, pričom často sami o týchto prostriedkoch rozhodujú v príslušných grémiách a rozdeľovacích komisiách. V rekonštrukcii pamiatok totižto lietajú milióny, ale len pre firmy. A asi poznáme firmu ako VÁHOSTAV, možno menej známe firmy ako HORNEX, COFELY. Myslím si, že aj mediálny svet sa časom pozrie na to, čo znamená ochrana kultúrnych pamiatok, akým spôsobom sú prerozdeľované peniaze. A upozorňujem na to, že nie sú to malé peniaze, sú to skutočné milióny. Žiaľ, táto vec sa deje na úkor reštaurátorov a pamiatok samotných. Ako inak si napríklad možno vysvetliť, že zákazku na rekonštrukciu tak vzácnej pamiatky ako je Oltár Majstra Pavla v Levoči, nezískal reštaurátorský ateliér, ale skúste to uhádnuť. Kto? Právnická firma. Ešte raz, Oltár Majstra Pavla z Levoče v súťaži nezískal reštaurátorský ateliér, ale právnická firma.
V programovom vyhlásení vlády sa píše toto: „Vláda si uvedomuje význam a hodnotu nášho kultúrneho dedičstva. Preto spracuje Stratégiu ochranu národného kultúrneho dedičstva na nasledujúce obdobie. V záujme ochrany vláda zvýši podporu pre obnovu národných kultúrnych pamiatok.“ A ja sa pýtam, prečo až teraz, keď mnohé pamiatky ľahli pod bagrami len preto, že stáli na lukratívnych pozemkoch? A nehovorím len o Bratislave, samozrejme. Spomeňme len zbúranú synagógu v Rajci, či betónom zaliate zvyšky Žilinského hradu pod obchodným centrom Mirage.
Ďalšia časť, ktorej som sa chcel venovať, sú naši autori. Kultúru formujú autori a prinášajú a chcú byť tou špičkou kreatívy, pretože bez autorov sa veľmi v umení a v kultúre nepohneme. Zákon je postavený tak, že umelci svojím každým podpisom zmluvy televízie či produkcie sa vzdávajú svojich autorských nárokov, takže na celom trhu niet jediného zadávateľa práce, ktorý by autorstvo nechal umelcovi, a to napriek tomu, že v programovom vyhlásení vlády tvrdíte, že s cieľom vytvárať vhodné podmienky pre umeleckú tvorbu bude vláda riešiť aj sociálny status umelcov v slobodnom povolaní. Tak zatiaľ tie zmeny zákonné tento status veľmi nevytvorili. Umelci sa vedia uživiť sami, len im na to musíme vytvoriť prostriedky.
Ďalšia vec, to, že za vašej vlády a predchádzajúcich vlád zaniklo producentské centrum vysielania pre deti a mládež jeho pričlenením k producentskému centru dramatickej tvorby, napriek tomu, že tvorba pre deti a mládež má veľmi špecifické zamestnanie, je obludné. Totižto deti sa nemajú len zabávať a baviť, ale v prvom rade by ich aj vysielanie malo vzdelávať a vychovávať, a to hlavne v rozsahu médií verejnej služby. Výsledok vašich rozhodnutí, pán minister Maďarič, dnes sedí v poslaneckých laviciach. O producentskom centre spravodajstva ani nebudem hovoriť.
Ak si takto, vážená koalícia, predstavujete verejnoprávne médium, nemám veľké očakávania, čo sa stane, verejnoprávne médium má byť apolitické a nezávislé. Nesmie dopadať tak, že v diskusiách hlavných predstaviteľov politických strán sa objavujú niektorí príliš často a niektorí vôbec, sú tam niektorí poslaneckí kolegovia skoro stále a niektorí v pomere nula. Toto nie je otvorená, objektívna a nestranná diskusia, tak inak znie aj zákon. Apolitickosť, a to je dosť dôležitá vec pre celú verejnosť, sa totižto nebuduje zvyšovaním koncesionárskych poplatkov, ale finančnou nezávislosťou tejto inštitúcie. Médium verejnej služby u nás je priamo pod vplyvom ministerstva kultúry. Diabolská zmluva so štátom je totižto nastavená tak, že cez koncesionárske poplatky, ako ich ľudovo voláme, je médium verejnej služby príjmovo podvyživené. Ak to povieme zhruba v číslach, televízia v dvoch kanáloch alebo v dvoch programových službách potrebuje zhruba 100 mil. eur., 75 mil. dokáže vybrať na koncesiách a pre všetko ostatné musí ad hoc v októbri alebo novembri prísť jej generálny riaditeľ na ministerstvo a cez diabolský nástroj zmluvy so štátom si pýtať peniaze. Ak mu ich nedá, dokonca aj v zákone je napísané, je to dôvodom na jeho odvolanie. Viete si v personálnej oblasti predstaviť vyššiu mieru závislosti, ako je táto? Toto treba jednoznačne odstrániť, pretože médium verejnej služby nesmie byť pod finančným nástrojom ministerstva kultúry do nemoty vydierateľné a čakať, či tie peniaze budú alebo nebudú. Náš návrh v programe bol, aby sme načas celé médium verejnej služby zaplatili zo štátneho rozpočtu a keď bude dobrá programová štruktúra, ak budeme vysielať to, za čo Towercomu platíme (všetky štyri kanály), a platíme to 15 rokov v utajenej zmluve, a jeden z tých kanálov, a tu vás prosím o podporu, bude vzdelávací a výchovný a kanál pre deti, tak potom môžeme začať verejnosti predstavovať program, ktorý má zvýšiť koncesionárske poplatky. Ono to tak totižto, vážení súdruhovia a súdružky a všetci ostatní, ktorí ste v koalícii, funguje. Ak predstavím produkt alebo službu, potom si pýtam peniaze, nie naopak. Naopak to robia podvodníci. Vystavajú vzdušné zámky, vypýtajú si peniaze a potom sľub nedodržia. Ešte raz, táto republika si zaslúži, aby sa s ňou jednalo raz a navždy fér. A hlavne si zaslúži, aby prvý kanál verejnoprávnej televízie ako prvú prioritu rozprával k našim deťom po slovensky. Toto by mala byť ambícia, ktorú na pôde kultúry a médií by mala celú túto snemovňu spojiť. Viete si predstaviť, že v Maďarsku by nemali televíziu, ktorá rozpráva po maďarsky k deťom? Viete si to predstaviť v Čechách, v Nemecku? My sme krajina kde veľmi ťažko poskytneme našim deťom vzdelávací, kultúrny program v slovenskom jazyku, pretože nám chýba programová služba, ktorá k vzdelávaniu a ku kultúre vedie. Nemáme z pohľadu verejnoprávnych médií takúto programovú služby. A keďže nie je zadefinované v Programovom vyhlásení vlády, ktorý tretí kanál chcú urobiť, píšu iba všeobecne o treťom, ja sa prihováram za to, aby to bol kultúrno-vzdelávací kanál s obnovením detskej tvorby. Myslím si, že sa mi nepodarí urobiť kompletný výpočet deravého programového vyhlásenia vlády. A nie je mojou ambíciou, aby som tu stál príliš dlho. Alternatívne programové vyhlásenie vlády budeme ponúkať v jednotlivých opozičných návrhoch, na ktoré sa nasledujúce štyri roky z opozičných lavíc chcem s kolegami podujať.
Myslím si, že jeden dôležitý fakt, ktorý bude mať obrovské peniaze ústami ministra kultúry až 270 mil. eur, bude podpora tzv. kultúrno-kreatívneho priemyslu. To, že tento poklad sa rozhodla vláda budovať dva roky iba prijímaním uznesení o tom, že niečo prijmú, a koniec koncov realizáciu a aplikáciu zapracovania kultúrno-kreatívneho priemyslu prijali v decembri v roku 2015 s mandátom dva mesiace do odchádzajúcej vlády, je opäť zlyhaním. Ale tento dokument je na svete a pre ďalšie štyri roky vás vyzývam na dôsledné sledovanie 270 mil. eur, ktoré do programu Kultúrny a kreatívny priemysel pôjdu. Z hľadiska ministerstva kultúry je to totižto obrovský balík. Zhruba 200-miliónový rezort je, kde 40 mil. odchádza na platy duchovných a 30 mil. cez zmluvu so štátom na RTVS, bavíme sa o kultúrnej politiky zhruba za 130 mil. eur. Ak k nemu na nasledujúce štyri roky pribudne 270 mil. eur, tak sú to zhruba dva štátne rozpočty na tento výsek do budúcna. Čiže nebavíme sa o programovom vyhlásení vlády pre rozpočet kultúry na štyri roky, ale de facto na šesť rokov. To, akým spôsobom s týmto veľkým balíkom naložia, je na nás opozičných, ale aj na vás koaličných poslancoch, aby sme to skontrolovali a aby sa nám opäť a raz nestalo, že ich premrháme. Totižto kultúrno-kreatívny priemysel generuje 2,5-krát vyššiu zamestnanosť ako automobilový priemysel. To vytvára vyšší počet pracovných miest, aký majú také sektory, ako je spracovanie kovov, oceliarstvo, telekomunikácie či chemický priemysel. Potrebuje však fungovanie inštitúcií, silnú verejnú podporu, vzdelanú populáciu a zodpovedajúci legislatívny rámec. Tieto kritériá nie sú na Slovensku dostatočne napĺňané a niektoré sú stále iba na papieri.
Pozrime sa na stratégie pre roky 2013 – 2020, ktoré samotný minister spomína v programovom vyhlásení, a takisto na stratégie pre roky 2012 až 2016. Tieto sa opäť a raz premieľajú v tomto novom programovom vyhlásení vlády s absolútne žiadnym odpočtom. Čiže kreatívny priemysel by nemal mať oporu len v týchto eurofondoch a nemal by byť míňaný iba cez, keďže sa nachádza v operačnom programe integrovaného regionálneho rozvoja, ale mal by byť jasne pomenovaný, do akých oblastí a kde by naštartovaniu kultúry a kreatívy pomohol. Bude však následne veľmi dôležité a nevyhnutné stanoviť podmienky pre prideľovanie a čerpanie financií tak, aby sa nenapĺňali len formálne, aby nám nešlo o percento vyčerpania, ale aby sme sa naozaj hlboko zaujímali o to, na čo tie peniaze idú. Vládu totižto nemá z hľadiska odpočtu kvalifikovať alebo diskvalifikovať, aké percento peňazí vyčerpá. Opustime túto debatu. Poďme sa baviť, na čo tie peniaze míňajú. A ak ich míňajú nezodpovedne, resp. na také veci, aké nám nie sú treba, urobme tomu škrt. Nechcem hovoriť, radšej ich nevyčerpajme, ako ich dať nejakému oligarchovi, ale skúsme pre dobeh eurofondov do roku 2020 spraviť to, že aspoň tieto štyri roky nám nebudú vybuchovať kauzy, aké odhalila Veronika Remišová napríklad s exkluzívnym študijným programom na jednej z bájnych univerzít na Slovensku.
Myslím si, že pre rozvoj kreatívneho priemyslu bude potrebná realizácia siete Creative Labour s prepojením na kooperujúce spoločnosti. Len zasieťované a veľmi prepojené s dôležitým fókusom z ministerstva kultúry, ako aj regiónov budú vytvárať želaný efekt. A kreatívny priemysel mal by byť aj nositeľom opomenutého faktu v programovom vyhlásení vlády, nosným pilierom kultúrnej diplomacie. Výsek pre program Politika kultúry v programovom vyhlásení vlády absolútne rezignoval na kultúrnu diplomaciu, pričom v štandardných krajinách Európskej únie je najväčší fókus to, že ak je to spracované pre účely ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí, svedčí o mnohom. Ja sa pýtam, prečo naše ministerstvo kultúry nie je ministerstvom kreatívy, napriek tomu, že má manažovať kultúrny a kreatívny priemysel s takto veľkým balíkom, ale aj eventové akcie napríklad pri predsedníctve posúva na ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí. Tak teda ministerstvo kultúry máme alebo nemáme.
Fondy. Vytváranie nekonečného množstva fondov, znepriehľadňuje toky financií a vytvára priestor pre ich zneužívanie. Chceme presadiť efektívny a funkčný mechanizmus financovania a budeme to kontrolovať a opakovane atakovať aj plénum Národnej rady a vládu, aby namiesto viacerých zle fungujúcich fondov vznikol jeden alebo dva fondy s jednou sústavou orgánov, aby peniaze nešli manažérom, zastupiteľom do fondov, ale priamo do kultúry s jedným modelom financovania, ktorý bude jasný všetkým a musí byť hlavne napojený na privátny sektor. A musíme prehodnotiť zákon o športe, ktorý spravil protežovanú oblasť zo športu a z kultúry, to absolútne zaznávam. Je tu absolútna potreba prijať jeden rovný, spravodlivý zákon o sponzoringu. Potrebujeme začať budovať atmosféru donorstva, atmosféru sponzorov tak, že si to zaslúži jednu skutočnú normu čiže, ľudsky povedané, pravidlá. Ak tie pravidlá budú existovať. Tu na čom aj celá európska kultúra stojí a stála, a to je donorstvo. A mnohé veci si vieme pozrieť, kto kedy si ich objednal, musíme zapracovať aj do slovenskej spoločnosti a musí to byť honor pre toho donora, že nejakú kultúrnu aktivitu podporí. Ak má s niečím štát pomôcť, musí pomôcť s týmto. To, že tento zákon nemáme, a opakovane sme hovorili, že je potreba jeho prijatia, a stalo sa to len pre výsek športu, je naozaj ďalším zlyhaním. A to, že sa to nachádza vo veľmi zvláštnej formulácii v programovom vyhlásení vlády o nejakých sponzorských zmluvách, je málo. My potrebujeme naozaj pravidlá, pretože účasť privátneho sektora v kultúre, podvyživenom rezorte, je treba. Myslím si, že v rámci fondov je treba hovoriť o naozaj prehodnotení, pretože aj v samotnom programovom vyhlásení vlády sa spomína ďalší fond, ďalšia inštitúcia, ďalšia budova, ďalšie peniaze na manažment a podobne, a myslím si, že podvyživené ministerstvo kultúry alebo kultúra ako taká vyzerá, že bude bežať podľa hesla: „A teraz si vás kúpim všetkých, síce za málo, ale keďže ste podvyživení, bude vám stačiť aj toto, pretože umenie má fond, budú mať menšiny fond, hudba fond, výtvarníci fond, spisovatelia fond, oligarchovia eurofond.“ Si myslím, by sme mali raz a navždy toto odstrániť, spraviť jeden kultúrny fond a jeden fond na podporu kreatívy, hotovo. Ale to chce odvážneho ministra, s reálnou podporou partnerov, aby sme sa v tej spleti finančných tokov vyznali. To je možno účel, nemáme sa v tom vyznať. Ale živiť sa na podvyživenej kultúre je hanba.
Dovoľte mi ešte krátko k jednotlivým oblastiam kultúry vyjadriť sa.
Napríklad na srdci mám dlhodobo takzvaný, nechce sa mi moc to slovo používať, lebo volá sa to, je to hudobný priemysel, ale poviem to jednoducho a budem hovoriť o hudbe. Totižto pri tvorbe kreatívneho prostredia nesmieme zabudnúť práve na hudbu, ktorá v posledných rokoch, ako sa zdá, začína naberať na sile, a nové, mladé kapely, umelci vytvárajú základy umeleckého smerovania slovenskej spoločnosti. Vždy som bol za podporu hudobnej scény či už ako šéf klubu v Trnave alebo ten, čo v Trnave sa snažil čokoľvek, čo v deväťdesiatych a následných rokoch sa mihlo v kultúre v tomto mojom prostredí, ktoré ja vnímam ako moje prirodzené, podporiť. Myslím si, že aj tento výsek kultúry nám vie mnohé priniesť a dokonca mnohé pre pamäť národa urobiť. Myslím si, že môj názor, ktorý som zastával, že postupný nárast najmä novej slovenskej hudby by prispel k podpore hudobnej tvorby, k zachovaniu kultúrnej rozmanitosti, podpore predaja domácich hudobných diel či zvyšovaniu propagácie mladých umelcov. Kde sú? Ak vám ich vymenujem desať, málo ich budeme počuť v rádiách. Moja snaha síce nevyšla nazmar, no smotanu za nápady a podnety a hodiny strávené na vytváraní efektívneho modelu mi takpovediac vyfúkli z kredenca poslanci vládnej strany, ale nevadí. Politické nápady totižto nemajú autorstvo. A to, že sa nakoniec pod to podpísalo ministerstvo kultúry, je dobré, lebo sa to presadilo. V tomto volebnom období preto budem presadzovať vyššiu liberalizáciu, aby sme tým, ktorých sme zaviazali hudobnými kvótami, uvoľnili aj ruku, a ja som to chcel predkladať v balíku, a podporu alternatívnych médií, čo by malo viesť k vytvoreniu bohatšej programovej štruktúry a ponuky, z čoho by prosperovali najmä poslucháči, ale aj celá verejnosť. Budem aj naďalej presadzovať model, ktorý by dal možnosť fyzickej či právnickej osobe vlastniť viacero licencií. Hlavným dôvodom tejto iniciatívy je fakt, že daná držba viacerých licencií by umožnila aj jednému veľkému mainstreamovému rádiu živiť svoje alternatívne rádio, že v Bystrici by mohli mať džezové, v Bratislave rockové alebo akékoľvek iné informačné rádio, môžeme ho volať regionálne. Tým by sa udržala životnosť alternatívnych rádií. To, že to teraz nejde, je len zmena zákona. Táto iniciatíva úzko súvisí aj s vlastníckou štruktúrou jednotlivých médií, keďže nejde iba o držiteľov licencie, aby sme im to umožnili, ale aj o to, aby sme vedeli, kto tie licencie drží. Čiže v prvom rade ide o to, aby sme Slovensku umožnili mať vlastnícku štruktúru, ktorá sa zúčastňuje licenčných konaní, priehľadnú, cieľom je vytvoriť zákonný rámec, ktorý sa zameriava na vlastníkov a jednotlivých žiadateľov o licenciu a vysielanie. Súčasná zákonná úprava je v tomto bode nevyhovujúca, lebo neposkytuje detailné údaje o majetkových a personálnych prepojeniach pri udeľovaní licencie a zahŕňa iba prvú a v niektorých výnimočných prípadoch druhú úroveň prepojení. Schránkové firmy totižto sa nevyskytujú iba pri veľkých zákazkách pri verejných obstarávaniach, ale usídlili sa aj v sektore médií. A oligarchizácia médií je dlhodobo skloňovaný fakt a dúfam, že toto volebné obdobie tomu urobí ak nie bariéru, tak rovno prietrž.
Divadlá a umelecké súbory. Ďalšími inštitúciami, ktoré spadajú či už pod priamu alebo nepriamu pôsobnosť ministerstva kultúry, sú slovenské divadlá a umelecké súbory, ktoré predovšetkým trpia nedostatkami či už finančnými, ľudskými alebo nekvalitným manažérskym potenciálom. Ich kapacita je závislá hlavne na financiách a motivácii jednotlivých divadiel umelecky napredovať. Mojím cieľom v rámci tohto volebného obdobia je posilniť postavenie jednotlivých divadiel spolu s Vierkou Dubačovou. A za to jej ďakujem, sme sa zúčastnili stretnutia riaditeľov divadiel, kde bolo jedno, či sú nezávislé, mestské, VÚC-karské alebo dokonca aj politicky nominované divadlá, ako je Národné divadlo a podobne. Riaditelia týchto divadiel sa stretli v Martine, kde mali jasnú predstavu o tom, čo treba s divadlami robiť. Pre účely tejto debaty si myslím, že je dôležité, že pre transparentné financovanie, jasné nastavenie kritérií a jasné stanovenie postavenia pojmov a pravidiel budeme odtiaľto iniciovať nový zákon o divadlách a umeleckých súboroch. Je treba jasne pomenovať zase pravidlá. Ak chýbajú pravidlá, nastáva chaos. Ten, kto pravidlá stanovuje, je toto plénum. Prečo túto ambíciu ministerstvo kultúry nedalo do programového vyhlásenia vlády, je pre mňa záhada.
K ochrane pamiatok som hovoril úvodom, a preto mi dovoľte prejsť ešte k múzeám, galériám a osvetovým centrám. Poslednou novelizáciou zákona, ktorá nadobudla účinnosť 1. 1. 2016, došlo v oblasti reštaurovania zbierkových predmetov výtvarného umenia k zmene v rovnakom smere ako pri vyššie zmienenej novelizácii zákona o ochrane pamiatkového fondu v prospech pamiatkového úradu. V záujme minimalizácie rizík ohrozenia kultúrneho dedičstva je potrebné právnu úpravu vrátiť do predchádzajúceho stavu a zabezpečiť, aby reštaurovať zbierkové predmety z oblasti výtvarného umenia mohla len kvalifikovaná osoba, to jest reštaurátor. To, že túto zákonnú úpravu napadol aj samotný prezident, vrátil ju plénu a plénum ju prehlasovalo naspäť, je nedobrým stavom a myslím si, že naozaj kultúrne dedičstvo si zaslúži to, aby odborníci na reštaurovanie reštaurovali.
Ďalšia oblasť by som chcel spomenúť, a teda v tomto období urobíme všetko pre to, aby sme otvorili otázku nefunkčnosti a netransparentnosti jednotlivých pochybných metodických a informačných centier. Zaväzujeme sa iniciovať, aby bola vykonaná pasportizácia plnenia funkcií metodických a informačných centier v gescii rezortu, ktoré sa stali izolovanými a netransparentnými inštitúciami bez možnosti spätnej kontroly ich výsledkov či vplyvu zriaďovateľa na ich chod, kde najlepším príkladom je SCVÚ, Slovenské centrum vizuálnych umení, organizácia, ktorej meno ste pravdepodobne počuli prvýkrát, pričom už niekoľko rokov spravuje kontroverznú Kunsthalle či Kunsthalle LAB v Dome umenia a patrí pod Národné osvetové centrum, výsledkom doterajšej činnosti je takmer nulová návštevnosť týchto priestorov, dve výstavy a petície obce výtvarných umelcov a fotografov, ktorí priamo vkladali do vzniku SCVÚ veľa energie a nádejí. A táto iniciatíva práve týchto umelcov a fotografov viedla k iniciatíve na odvolanie tamojšieho vedenia. Čiže toto veľmi kultúre nepomohlo.
Kultúra, vzdelávanie a audiovízia bola naznačená úvodom a chcel by som povedať, že asi tým, že tu sedíte, pán minister, je veľmi dôležitý ten vzdelávací proces. A dúfam, že nájdeme v sebe spojenca, že tie materiály, ktoré často tvoria a sú v archívoch, sa dostali naozaj na obrazovky. Možnože bude aj na debatu, ak presvedčíme ministra, že tým tretím kanálom alebo tou treťou programovou službou by mohol byť vzdelávací program pre mládež, alebo volajme ho pracovne detský kanál, že sa nám vráti do škôl prvého stupňa aj druhého stupňa to, na čo sme boli my zvyknutí, že nám vedela učiteľka v nejakom čase proste pustiť program, ktorý sa venoval fyzike, chémii, divadlu, niečomu, a následne na to bola debata. To, že sme od tohoto upustili, je obžalobou toho. Alebo obžalobu dostávame z tej spoločnosti, pretože zlyhávame. A hlavne ešte treba okrem toho, že budeme mať priestor, kadiaľ vysielať, že sa k detskej tvorbe tento štát vráti. Je najväčším zlyhaním ponovembrového vývoja, že sme dopustili, že nám pri verejnoprávnom médiu alebo akomkoľvek inom projekte, dúfam, že to nebude fond, zlyhalo to, že nemáme autentickú a reálne vznikajúcu detskú tvorbu. Myslím si v tomto bode, že sa dá čerpať z bohatých archívov RTVS, preto v tomto volebnom období budeme sa snažiť v spolupráci s ministrami presadiť tak z môjho pohľadu vo veľkých workshopoch, ktoré zastrešovala pre tvorbu nášho volebného programu Veronika Remišová, vznikol nápad takzvanej audiovizuálnej vzdelávacej knižnice vo forme špecializovaného portálu pre všetky stupne škôl. Sme si vedomí, že RTVS, a to obe zložky, skrývajú vo svojom archíve množstvá pokladov vo forme vzdelávacích cyklov, dokumentov či inscenácií, dramatizácií knižných diel. Dokonca tam sa to dá prepojiť už na vyslovene digitálny svet cez aplikácie, ktoré majú dodnes študenti v zoznamoch povinného čítania. S tým tiež úzko súvisí efektívnejšie prepojenie audiovizuálnej tvorby s rezortom školstva a vyčlenenie financií pre vznik nových vzdelávacích cyklov ako prostriedku pomoci pri procese vzdelávania.
Ako som hovoril úvodom, keďže si myslím, že ministerstvo kultúry je ministerstvom v bdelej kóme, a na to, aby sme čosi s tým mohli urobiť, sú len dve cesty. Prvá cesta, vážený pán minister školstva, ktorá je bežná v Európe, je, že vzdelávanie, kultúra a šport sú v jednom rezorte. Ak má byť ministerstvo kultúry ministerstvom bdelej kómy, spravme jeden rezort, inak, a to je skôr ten scenár, za ktorý by som bojoval ja, dajme pod ministerstvo kultúry oblasti, ktoré pod neho z hľadiska kreatívy a z hľadiska zriaďovania inštitúcií ministerstvo kultúry môže zriaďovať, povedzte ministrovi Maďaričovi, že aj po ôsmich rokoch ešte nemusí byť vyhoreným človekom, a teda keď prebral túto zodpovednosť, tak nech rezort ťahá rázne, pretože ak zlyháva kultúra, zlyháva z môjho pohľadu všetko. Čiže budem kopať za alternatívu, aby ministerstvo kultúry pod seba prebralo cestovný ruch z hľadiska kreatívy a šport, šport preto, že z inštitúcií, ktoré zriaďuje ministerstvo z môjho pohľadu vzdelávania, u nás sa veľmi zle volá ministerstvo školstva, má jeden typ inštitúcií, školy a je to financované viac-menej normatívne, kdežto športové a kultúrne inštitúcie majú veľmi podobnú štruktúru v kultúre nezávislých, v rámci športu sú to tie kluby, ktoré fungujú len na základe rodičov a rodičovských príspevkov, a potom máme rôznu vrstvu mestských, VÚC-karských alebo možno aj štátom veľmi ad hoc podporovaných inštitúcií. Čiže myslím si, že ak by sme mali reálne politiky definované ako ministerstvo pre kultúru, cestovný ruch a šport a dokopy ho volali ministerstvo pre kreatívu, urobili by sme dobre. Bolo by to o veľkej ambícii, bolo by to možno o razantnej zmene a to by bolo to, čo v roku 2016 by som od rezortu ministerstva kultúry čakal.
A posledná poznámka. Ministerstvo kultúry za minulé obdobie sa zúčastňovalo ako prizvané ministerstvo takzvanej prípravy (skratkovo SK presun) predsedníctva Slovenskej republiky. Ja som často chodil na ministerstvo zahraničných vecí a za to patrí vďaka vtedajším štátnym tajomníkom, že tento priestor otvorili, a často som sa pýtal, kde sú zástupcovia našej kreatívy. Ministerstvo kultúry totižto neiniciovalo napríklad výrobu toho pamätného loga. To iniciovalo ministerstvo zahraničných vecí. Ja sa pýtam pre tie potreby tejto debaty, tak bude ministerstvo kultúry vedieť administrovať kreatívu a kultúrny priemysel s tak obrovským balíkom, o ktorom som rozprával, alebo, keď nastanú problémy, posunie to pod ministerstvo nejaké iné, ktoré sa bude vedieť s týmto popasovať? Myslím si, že ministerstvo kultúry nemá byť transferovým ministerstvom, ktoré dostáva balík peňazí, v januári sa zatočí kľuka a rozíde to sa na ostatné inštitúcie, ktoré zriaďuje a rozdelí peniaze, ale má naozaj skutočne formovať politiky. Myslím si, že je jeden príklad za všetkých, že v pracovnom medzirezortnom tíme v rámci toho predsedníctva, ale aj v rámci jednej iniciatívy, a možno ste viacerí zachytili, že až od februára tohoto roku sme sa konečne dohodli na značke Slovensko, volal sa ten proces branding, 17. februára 2016 prišlo k dohode, že akým spôsobom a kto teda dodá našej krajine jednotné označovanie na to, aby sme mohli nejak vystupovať voči zahraničiu, nejak vystupovať tu medzi sebou navzájom. To, že za ministerstvo kultúry sa vo verejnom obstarávaní nenachádzal ani jeden zamestnanec ministerstva a už vôbec nie minister kultúry, ma prekvapilo. Pri teda konci funkčného obdobia sa 11. februára pripojil k tímu jeden člen poroty za ministerstvo kultúry, i keď alibizmus v tomto prípade je tak neuchopiteľný ako minister kultúry sám a ako samotná kultúra z jeho pohľadu. Posledný klinec do rakvy, sa mi zdá, nastal v medzirezorte pri formovaní značky Slovensko, pretože v medzirezorte, ak si pozriete, čo pripomienkovalo ministerstvo kultúry, tak to boli veci, ako keby sa tam vyzúril nejaký jazykovedný terorista, pretože okrem poznámok, že za slovo témy, ktoré treba nahradiť slovom úlohy, vypúšťajú sa slová v horizonte za slovom rokov alebo odrážky za bodmi začínajú sa malými začiatočnými písmenami, tam nenájdete k značke v tomto medzirezorte nič. Toto je kreatíva. Ak z toho zase vypadne niečo, ako niečo vypadlo pri predstavovaní predsedníckeho loga, nemôžte sa, vážený pán minister, čudovať, že veľa ľudí to má na smiech. Totižto aj samotné predstavovanie loga je veľkým symbolom. Pri SK PRES-e v eventovej organizácii, organizácii, sem budú chodiť zahraničné delegácie, sme mohli prezentovať sa, naše regióny, mohli sme prezentovať našu kultúru a podobne, sa ministerstvo kultúry zúčastňuje tak, že zapožičiava budovy.
A tu budem končiť, keďže som kolegom v opozícii oznámil, že mám prejav zhruba na hodinu, a myslím si, že si ho kultúra zaslúži. Chcel by som spomenúť ešte dve veci.
Bol som oslovený spolu s vami všetkými a spolu s Martinom Klusom osobne, aby som doručil poslancom, ktorí budú chodiť do garáží a ktorí budú chodiť na hrad, výzvu občianskej iniciatívy SOS Bratislavský hrad. Zdá sa mi, keďže som toľko hovoril o ochrane kultúrnych pamiatok, že je veľmi vhodné, aby pri pýtaní si mandátu vlády od tejto snemovne táto výzva, nie je nejak dlhá, zaznela. Táto výzva je a citujem:
„Vážené poslankyne, vážení poslanci, len prednedávnom ste skladali svoje sľuby. V nich ste sľubovali na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Sľúbili ste, že svoje povinnosti si budete plniť v záujme jej občanov a že budete dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života. Prišiel teda čas, aby ste po voľbách začali svoje sľuby napĺňať. Vaši kolegovia, vaši zamestnanci a zamestnanci vašich zamestnancov hrubo porušili Ústavu Slovenskej republiky, keď povolili a následne vykonali devastáciu pamiatok nevyčísliteľnej hodnoty, a to priamo v areáli národnej kultúrnej pamiatky Bratislavský hrad. Šiesty oddiel Ústavy Slovenskej republiky Právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva v čl. 44 ods. 2 hovorí, že každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne pamiatky. Slovo každý chápeme tak, ako je napísané a vzťahuje sa aj na tých, ktorí z národnej kultúrnej pamiatky Bratislavský hrad spravili Disneyland, ktorý likvidáciou vzácnych pamiatok pochádzajúcich z 1. storočia pred Kristom, ale i z obdobia Veľkej Moravy trestuhodne premenili na betónové garáže a betónovú záhradu, a to za asistencie tých, od ktorých sme očakávali, že budú naše národné kultúrne pamiatky chrániť, ministerstva kultúry, štátneho pamiatkového úradu i krajského pamiatkového úradu, teda tých, ktorí sú platení z daní občanov tejto krajiny.
Vážené poslankyne a vážení poslanci, prisahali ste na Ústavu Slovenskej republiky, naplňte teda slová prísahy, lebo národ tejto krajiny od vás očakáva vyvodenie politickej, personálnej a trestnoprávnej zodpovednosti za stav národnej kultúrnej pamiatky Bratislavský hrad.“
Občianska iniciatíva SOS Bratislavský hrad.
Nechcem, aby to vyzeralo, že som si splnil povinnosť a chcem pre účely tejto debaty povedať, že s touto výzvou sa v mnohom stotožňujem, a členov tohto fóra, tejto siene zákonnosti, ktorí zastupujú kultúru a médiá vo výbore, pozývam na to, aby sme iniciovali poslanecké prieskumy a urobili z výboru pre médiá a kultúru funkčný výbor, ktorý bude dohliadať a snažiť sa presadiť to, čo som sa snažil ja pomenovať a osvetliť.
Úplne na záver chcem urobiť, tak ako to premiér robí, odpočet ministra kultúry, aby to bolo aj graficky znázornené, ako sa teda neuchopiteľný minister kultúry správal ku kultúre a v čom chce vzhľadom na znenie programového vyhlásenia pokračovať. (Ukázanie grafu.) Sú žiadosť o mandát na eurovýbore za minulé volebné obdobie pre výsek kultúry nula, porady ministra a účasť ministra kultúry na zasadnutí formácie Rady EÚ nula, vyjadrenie ministra kultúry k likvidácii keltsko-rímskych nálezov na Bratislavskom hrade nula, účasť na odbornom grémiu k likvidácii keltsko-rímskych nálezov na Bratislavskom hrade nula, vyjadrenie ministra k rušeniu predstavenia Kováči a tzv. Biely mys nula. Novinárom na otázky odpovedať, čo treba, na to sme mali výbor, tak isto neprišiel (nula). Toto by sa nemalo po roku 2020 zopakovať a dúfam, že hodnoty, ktoré kultúra predstavuje, budú dobiehať rezorty hospodárske, že témy, o ktorých sa budeme baviť budú aj z tohto prostredia. Ja vás na tú debatu pozývam a dúfam, že sa nám podarí v tomto rezorte urobiť aspoň také kroky, aké opozícia zvládne, v rámci iniciácie, v rámci poukazovania, v rámci kontroly. Na to sme dostali mandát a ja sa chystám ho do bodky naplniť. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pán poslanec, pravdupovediac povediac neviem, kde sa vo vás vzala tá dramatická prísnosť za tých posledných niekoľko dní odvtedy, ako sme sedeli s ministrom kultúry. Chcem pre všetkých len povedať jednu poznámku, že programové vyhlásenie na výbore pre kultúru a média prešlo ústavnou väčšinou a pán Viskupič nebol proti nemu. Podľa tohto, čo tu dnes čítal, ja s tým, samozrejme, nebudem polemizovať, hoci mám na množstvo vecí úplne odlišný názor ako on, budem o tom hovoriť trošku vo svojom príhovore, nebol proti nemu. Tam vládla jedna priateľská atmosféra, ba až nadštandardná. Pán poslanec Viskupič, prečo ste toto všetko nepovedali pánovi ministrovi kultúry do očí a tak dramaticky, ako ste to tuná hovorili pred touto... (Ruch v sále.) Nevykrikujte, pán poslanec Viskupič z miesta, nepatrí sa to, pán poslanec Viskupič, pán podpredseda. Prečo ste to nepovedali pánovi ministrovi kultúry do očí? Prečo to hovoríte tuná v pléne a takýmto spôsobom, úplne neprístojne dramaticky. Preto, nehnevajte sa, potom to vyznieva celé ako veľmi falošne z vašej strany. Ja mám na to svedkov na tom výbore. A neboli ste proti programovému vyhláseniu, tak ste to aj prezentovali tam na tom výbore. Tie dopyty, čo ste mali ohľadne programového vyhlásenia, to nebolo ani nič z toho, čo ste tuná dneska rozprávali. Škoda, mohli ste si to s pánom ministrom vyjasniť zoči-voči a určite by to bolo korektnejšie, preto, lebo takto to vyše vystúpenie vzhľadom na výbor, na ktorom sme skutočne všetci boli, no aby som sa vyjadril veľmi zmierlivo, vyznieva tak trošku falošne. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec Viskupič, ja som vás počul na výbore pre európske záležitosti, kde ste sa odvolávali aj na najvyššieho. No po vypočutí aj tohto vášho prejavu, aj ďalších prejavov ako veriaci človek musím povedať, že verím v to, že Pán Boh nikdy nepotrestá túto krajinu tým, že strana, akú reprezentujete vy, by ju niekedy spravovala. Za to sa budem aj modliť. Ale nie k tomu som chcel hovoriť.

Váš prejav v niektorých záležitostiach bol skutočne taký, že sa dalo nad tým zamyslieť, nebol taký sadomasochistický, ako, som si to vypočul, iný prejav, kde rečník hovoril, že do tejto krajiny nič nikdy pozitívne z východu sem nedošlo. Nuž to je sadomasochizmus, pretože aj naši predkovia sem prišli z východu, aj predkovia Maďarov sem prišli z východu. Takže neviem inak sa to nedá pomenovať. A je to aj neúcta k tým 6-tisíc alebo koľko vojakom, ktorí ležia na Slavíne, ktorí sem tiež podľa tohto rečníka nič pozitívneho nedoniesli. Ale v podstate de gustibus non est disputandum, ako sa hovorí u nás na Záhorí.Len jedna vec. A teraz ide o česť tých ľudí, ktorých som mal tú možnosť jeden rok ako generálny riaditeľ pamiatkového úradu, vtedy sa to ináč volalo, zastupovať. Keď rozprávate o hrade, aj to vyjadrenie, ktoré ste tu pred chvíľou prečítali, to je znôška klamstiev, neprávd a nehoráznych lží. Ja som túto otázku ako odborník prediskutoval nielen s pamiatkarmi, ale aj s archeológmi, nielen červenými, ale aj modrými, aj iných politických orientácií. Všetci povedali, že nič sa tým pamiatkam, ktoré sú tam nestalo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)