2. schôdza

Ja chcem veľmi pekne poďakovať všetkým vám, ktorí ste sa vyjadrili k môjmu prejavu. A pevne verím, že takáto téma, ako sú ľudské práva, ako sú práva ľudí s hendikepom, práva detí, práva žien, obetí, tak to je práve téma, ktorá by nás mohla prierezovo, naprieč celou koalíciou aj opozíciou spojiť, pretože toto sú témy, na ktorých sa nerieši ideológia, ako pán kolega Hrnko spomenul, toto sú témy, ktoré by mali zaujímať nás všetkých, a to rovnako pálčivo. Ďakujem veľmi pekne.

Pán predsedajúci, chcem ťa požiadať, aby si informoval Národnú radu o ďalšom priebehu schôdze, pretože bolo dohodnuté na poslaneckom grémiu, že medzi trinástou a štrnástou hodinou je prestávka, tak ak pôjdeme v zmysle rokovacieho poriadku a budeme rokovať do šestnástej hodiny, tak potom už dvanásť minút sme mali mať prestávku. A v prípade, že pôjdeme podľa ustálenej praxe, keď rokovania v piatok idú bez prestávky, tak vtedy trvajú do štrnástej hodiny podľa mojich skúseností, tak sa chcem spýtať, ktorým z týchto dvoch spôsobov budeme postupovať.

Ďakujem za slovo. Ja mám presne taký istý problém, teda procedurálnym návrhom navrhujem, aby sme mali prestávku.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
No ale počuli ste, nie je s tým všeobecný súhlas, to znamená, môžem dať o tom hlasovať, keď chcete.

Laurenčík, Milan, poslanec NR SR
Ale podľa rokovacieho poriadku prestávka existuje, nemôžeme predsa rokovať od rána do večera.

Príjemný dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, dámy a páni, dovoľte mi, aby aj ja som mohol niekoľkými vetami ohodnotiť programové vyhlásenie vlády, ktorého sme všetci tuná súčasťou. A v podstate už niekoľko dní debatujeme o jeho podstate, a teda aj obsahu.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne a kolegovia, sme dnes svedkami a spoluaktérmi skutočne historického okamihu. V dejinách nášho štátu po prvý raz vzniká vláda, ktorej program nie je pretavením predstáv iba pravice alebo iba ľavice o správe vecí verejných. S trochou zveličenia možno povedať, že dnes máme možnosť byť pri tom, ako vzniká vláda a vládny program, ktorý chce byť projekciou toho objektívne v súčasnosti najlepšie možného spravovania štátu. A treba skutočne veľmi zodpovedne povedať, že je to istým spôsobom historická udalosť, keď dianie v tejto republike už nie je o pravici alebo o ľavici, ale výlučne o existencii tohto štátu. Sú oblasti, v ktorých dospieť k dohode nebolo veľmi komplikované, pretože niektoré ciele sú, skrátka, objektívne podstatné a dôležité, počnúc jasne artikulovanou geopolitickou orientáciou Slovenskej republiky cez naliehavé ekonomické úlohy, znižovanie nezamestnanosti, rozvoj vytipovaných území, odstránenie či aspoň minimalizácia škôd spôsobovaných korupčným správaním jednotlivcov, skvalitnenie zdravotníctva, justície a školstva, dobudovanie diaľničnej siete a podobne až po podporu cestovného ruchu.
Chcem sa však pristaviť pri oblasti, v ktorej sa profesijne pohybujem po celý život, teda kultúre.

Ja si na rozdiel od niekoľkých svojich predrečníkov, ktorí sa venovali kultúre, dovolím tvrdiť, že minulé volebné obdobie bolo obdobím veľmi úspešným, že to bol veľmi úspešný príbeh Slovenskej republiky v oblasti kultúry a hlavne v porovnaní s inými ministrami kultúry aj kultúra rástla po stránke aj formálnej. A myslím si, že už len to ohodnotenie, že počas tých štyroch rokov nebola zrušená jedna jediná kultúrna inštitúcia spravovaná nad štátom, je hodné obdivu. Porovnajte tieto obdobia napríklad s obdobím Milana Kňažka alebo pána ministra Chmela. O týchto dvoch ministroch hovorím náročky, preto, lebo to boli tí tzv. zaradení pravicoví ministri, koľko inštitúcií za ich vlády bolo zrušených, koľko inštitúcií za ich vlády prestalo existovať. A nemám na mysli len veľké inštitúcie, ale aj komorné telesá, ktoré sú v každom prípade súčasťou kultúrneho diania každej vyspelej republiky. Jednoducho dnes môžeme konštatovať, že takéto čosi za posledné štyri roky sa nestalo.

Som veľmi rád, že programové vyhlásenie deklaruje obraz kultúry ako jednu zo základných strategických zložiek rozvoja slovenskej spoločnosti. V dobe neobyčajnej akcelerácie migračných pohybov a globalizovanej ekonomiky si tento fakt musíme uvedomiť obzvlášť naliehavo, pretože národy a štáty bez kultúrneho ukotvenia môžu v tomto veľkom mlyne veľmi rýchlo prísť o svoju identitu a jednoducho sa rozpustiť, tak ako sa historicky vytratilo množstvo svojho času dôležitých a veľkých národných spoločenstiev, spomeňme, hoci z čias dávnych Skýtov a z čias relatívne nedávnych, Lužických Srbov.

Musíme si uvedomiť, že kultúra nie je len súčasná umelecká tvorba, ale aj vzťah k hodnotám našej minulosti, ochrana toho, čo sme zdedili po svojich otcoch a dedoch. Programové vyhlásenie vlády hovorí, citujem: „Kultúra má schopnosť humanizovať, kultivovať a estetizovať život, rozvíjať v ľuďoch tvorivosť a originalitu.“ V posledných decéniách akoby sme zabúdali, že kultúra má nielen výrazný vplyv na tých, ktorí kultúrne hodnoty sami tvoria, ale aj schopnosť ovplyvňovať aj širšie vrstvy obyvateľstva a je teda aj vhodným prostriedkom pre výchovu cez reflexiu historických skúseností či artikuláciu mravných problémov doby. Tu je veľký priestor nielen pre súčasnú tvorbu, ale aj pre naše pamäťové inštitúcie, v prvom rade Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici alebo Múzeum holokaustu v Seredi.
Trvalým problémom vo všetkých postsocialistických štátoch je vynímanie kultúry ako sektora, ktorý je „neproduktívny“, ktorý odčerpáva verejné zdroje, ale ktorý neprináša do príjmových kapitol rozpočtu dostatok peňazí. Programové vyhlásenie vlády s touto tézou polemizuje poukazom na vyššiu kvalitu spoločenských vzťahov, bolo by ale možné pripomenúť aj viacero zahraničných analýz, ktoré jasne dokázali, že investície do viacerých oblastí kultúry dokážu vygenerovať veľmi efektívny ekonomický pohyb v naviazaných sektoroch, najmä v oblasti služieb. Pred niekoľkými rokmi, keď som tuná takto stál, sme si pripomínali rakúsku štúdiu, z ktorej vyplýva, že dotácia operného divadla sa mestu Viedeň bohato vracia cez ubytovacie, stravovacie, dopravné a ďalšie služby. Kto si myslí, že návštevníci divadla pricestujú autobusom na devätnástu hodinu a po predstavení utekajú na najbližší spoj domov, tomu odporúčam prejsť sa medzi 17.30 hodinou a 24. hodinou po nákupnom centre pri novostavbe Slovenského národného divadla a skutočne tam uvidíte plné kaviarničky ľudí, ktorí debatujú, ktorým sa ešte nechce ísť tzv. domov a rozoberajú všetko to, vrátane tých umeleckých zážitkov, ktoré v tých dvoch divadlách, tých dvoch scénach, respektíve troch scénach národného divadla, ktoré občas hrajú aj spoločne, mohli vidieť.

Mimochodom, dodnes som nezaregistroval jediný ospravedlňujúci výrok spomedzi tých, ktorí novostavbu Slovenského národného divadla označovali za bieleho slona a podporovali zámer druhej Dzurindovej vlády predať ju a premeniť ju na nákupnú galériu. Nebolo by možno márne, keby na znak istého spoločenského zmierenia, ktoré reprezentuje aj vznik tejto koaličnej vlády a prijímanie jej programu, také priznanie si omylu zaznelo, hoci je fakt, že hlavní iniciátori tohto hanebného kšeftu, teda páni okolo pána Ruska a Mikloša a ani strany, ktoré reprezentovali túto pochybnú teóriu a filozofiu, tu už nie sú. Iste si pamätáme na to pamätné stretnutie, keď sa muselo meniť parlamentom uznesenie vlády, ktoré už rozhodlo o novostavbe Slovenského národného divadla. Rozhodlo hanebným spôsobom, že z istej časti národného divadla tuším tam, kde bola činohra, mali byť garáže a v tej ďalšej časti mali byť okrem iného televízne štúdio Markízy, okrem iného tam mali byť nákupné centrá a tak ďalej a tak ďalej. Proste tento tzv. biely slon mal byť absolútne vykynožený z mapy divadiel na Slovensku. Našťastie vďaka parlamentu, ktorý toto uznesenie vlády zmenil, respektíve dal návrh na zmenu vládneho uznesenia, ktoré, pochopiteľne, nemalo šancu v tomto parlamente prejsť, sa stalo, že novostavba Slovenského národného divadla bola dokončená, no a dnes presne aj tí, ktorí boli proti tomuto, proti tejto novostavbe Slovenského národného divadla, sa v tomto národnom divadle veľmi dobre cítia. A ja som veľmi rád, že tomu tak je. Ale, viete, žiada sa mi aspoň to jediné, aby títo ľudia povedali, že: „No, prepáčte, mýlili sme sa.“ Totiž toto divadlo dnes dokazuje každým dňom opodstatnenosť svojej existencie.
Dámy a páni, nazdávam sa, že treba jasne pri tejto príležitosti povedať, že v rezorte kultúry sa faktom široko koaličnej vlády nič zásadne nemení. Od nástupu pána ministra Maďariča do čela tohto rezortu je totižto jeho prvoradým zámerom kultúru vnímať ako priestor, ktorý občanov štátu spája, kde idú bokom parciálne stranícke záujmy.

Nedá mi, aby som sa nedotkol prejavu pána Viskupiča, ktorý, keď tu stál za týmto pultom, hovoril o straníckosti výberu riaditeľov divadiel, ktoré patria pod ministerstvo kultúry. Myslím si, že toto je hlboký omyl a je to obyčajné klamstvo, preto, lebo kto z týchto riaditeľov je stranícky nominant SMER-u? Je to pán Himič v Košiciach, ktorý tam je niekoľko rokov, bol dávno predtým, ako SMER sa ujal vedenia, alebo hádam pán riaditeľ Hromada v Banskej Bystrici, kde môžem zopakovať pri jeho mene to isté, alebo pán Polák v Činohre Slovenského národného divadla, alebo pán Chudovský, generálny riaditeľ? Pán poslanec Viskupič, ja by som veľmi pekne poprosil, aby ste si doplnili vedomosti v tomto slova zmysle, lebo naozaj pracujete možno s nejakými informáciami, ktoré vám niekto napísal, ale vedomosti z tejto oblasti sú niekde inde.

Dôkazom toho, že je to tak, je rozpočet. A nie je náhoda, že na rozdiel od dávnejšej minulosti sa oblasti kultúry vyhli všetky eskalácie spoločenského napätia, ktorých najmä v uplynulých mesiacoch nebolo málo. Neznamená to, samozrejme, že by v rezorte vládla úplná spokojnosť. Veď úroveň odmeňovania prevažne vysokoškolsky a stredoškolsky vzdelaných slovenských knihovníkov, pracovníkov múzeí a galérií, hercov, hudobníkov, organizačných pracovníkov je nesmierne biedna, určite biednejšia ako našich zdravotných sestier či učiteľov, vítam preto zámer vlády, citujem, zlepšiť sociálne postavenie kultúrnych pracovníkov v spoločnosti, prostredníctvom zvýšenia rozpočtov jednotlivých kultúrnych inštitúcií v rezorte ministerstva kultúry zlepšiť ich mzdové ohodnotenie.
V tejto súvislosti by som rád vyjadril aj spokojnosť so zámerom uskutočniť významný krok k diverzifikácii disponibilných zdrojov v rezorte kultúry aktivovaním súkromných finančných zdrojov. Je pochopiteľné, že tieto zdroje môžu veľmi efektívne pomôcť pri naliehavých úlohách v oblasti rekonštrukcie pamiatkových objektov, ale časom ich možno pocítia aj tvorcovia novovznikajúcich kultúrnych a umeleckých hodnôt, napokon už v medzivojnovom období bolo ambíciou každej zreteľa hodnej bankovej inštitúcie mať vo svojich priestoroch verejne prístupnú a pravidelne aktualizovanú výstavu vynikajúcich diel súdobých umelcov, no tak by bolo fajn podobné tradície zachovávať a rozvíjať.

Čaká nás teda všetkých spoločne ešte úloha efektívne skončiť veľkolepý projekt digitalizácie kultúrneho dedičstva, ktorý bol prioritou minulého volebného obdobia a vyžiadal si nemálo úsilia i finančných zdrojov. Všetko dôležité dnes jestvuje v digitalizovanej podobe. Teraz bude dôležité, aby sa zabezpečilo sprístupnenie týchto obsahov verejnosti. Nie je to len úloha organizačná. Ale viacerých správcov nášho kultúrneho dedičstva bude potrebné presvedčiť, že sú len jeho správcami, nie majiteľmi a že s digitalizovanými obsahmi nemajú podnikať ako so zdrojom svojich perspektívnych príjmov, ale musia si uvedomiť, že verejnosti slúžia, teda neobchodujú s ňou.
Vážim si zámer vlády zrekonštruovať v tomto volebnom období areál Slovenskej národnej galérie, ale na okraj pripomínam, že túto úlohu si vytýčila kedysi druhá vláda Mikuláša Dzurindu. Realizácia vtedy široko medializovaného zámeru zostala na tejto vláde.

Vítam aj vôľu a odhodlanie začať s komplexnou rekonštrukciou historickej budovy Bratislavského mestského divadla, teda pôvodnej budovy Slovenského národného divadla na Hviezdoslavovom námestí, ktorá 55 rokov po predchádzajúcich opravách je už značne poznačená časom a intenzívnym využívaním.
Vážené kolegyne a kolegovia, nemôžem nespomenúť, že po Audiovizuálnom fonde začal v tomto roku fungovať aj Fond na podporu umenia a vládny program predpokladá aj vytvorenie Fondu pre financovanie menšinových kultúr. Skúsenosti hovoria, že tieto kroky odstraňujúce priamy vplyv štátu na rozdeľovanie podporných zdrojov sú efektívne, hoci istú mieru subjektivizmu v rozhodovaní odstrániť asi nie je možné. Vždy bude časť žiadateľov nespokojných, pretože ich projekty neuspeli. Vždy bude diskutabilné, prečo žiadať o prostriedky ten subjekt môže a iný nemôže. Rozhodne ale tento trend zodpovedá praxi, obvyklej vo vyspelých demokratických spoločnostiach, kde však je tiež obvyklé, že ten, kto projekty posudzuje, sa správa nezaujato a objektívne. Azda aj k tomu smerujeme a raz dospejeme. Tu ťažko čakať nejaký zásah od ministerstva kultúry, keďže ide skôr o obyčajnú mravnosť tých oných konkrétnych ľudí, ktorí majú možnosť v rozhodujúcom grémiu vysloviť svoj názor.

Nezávideniahodná úloha čaká ministerstvo kultúry v súvislosti so zabezpečovaním funkčnosti médií verejnej služby.

Bude nevyhnutné riešiť výšku takzvaných koncesionárskych poplatkov, ktoré sa už vyše desaťročia nemenili a nezodpovedajú súčasným potrebám.

Je jasné, že televízia verejnej služby potrebuje akútne tretí program, aby uspokojila nároky divákov najmä v oblasti športových prenosov, ale aj aby dôslednejšie a efektívnejšie plnila svoje povinnosti voči menšinovým spoločenstvám divákov, ktorí sa ich oprávnene dožadujú. Je len na vedení televízie, akým spôsobom a kde a ako bude tretí program zameraný a akej oblasti sa tretí program Slovenskej televízie bude venovať.
Televízia verejnej služby sa musí znova zapojiť aj do nepriamych výchovných aktivít. Veď uvidíme, aký zhubný vplyv majú tie takzvané vzory správania šírené komerčnými vysielateľmi najmä na hodnotové preferencie mladých občanov. Proti rozličným smotánkovým celebritám by mala televízia verejnej služby postaviť programy propagujúce reálne hodnoty a ich konkrétnych predstaviteľov a nositeľov.Rozhlas a televízia verejnej služby musia ďalej pokračovať v úsilí o poskytovanie objektívnych a vyvážených informácií. Mali by nájsť vnútorné mechanizmy garantujúce názorovú pluralitu a zabraňujúce prenikaniu straníckych vplyvov do ich vysielania. Bude preto dôležité pripraviť kvalitnú informačnú kampaň, aby občan už v predstihu vedel, čo médiá verejnej služby chcú ponúknuť v prípade, že k úprave výšky úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska príde.
V tejto súvislosti treba tiež spomenúť potrebu nových legislatívnych aktivít v oblasti regulácie mediálneho priestoru, keďže prax ukazuje, že doteraz prijaté právne predpisy majú isté medzery. Určujúci je tu vplyv spoločnej európskej legislatívy, ktorú ako členská krajina postupne zapracúvame do našich zákonov.
Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, považujem predložený program vlády za dokument neobyčajne ambiciózny. Základným predpokladom pre jeho naplnenie bude schopnosť nás politikov presvedčiť verejnosť, že v tomto parlamente nenašli útočisko nejakí stroskotanci a samozvanci, ale že sme zástupcami našich voličov, že naozaj vážne počúvame, o čom si ľudia hovoria, že vnímame ich problémy a starosti a hlavne sa ich usilujeme aj riešiť. Migračná hrozba je veľká, viditeľná, paneurópska, medializovaná, ale malé tragédie našich spoluobčanov musia byť pre nás rovnako znepokojujúce. Budeme teraz pol roka na očiach celej Európy. Máme dve možnosti, buď sa predstavíme ako normálny, vyspelý, demokratický štát, ktorý vie riešiť si svoje vnútorné diskusie a dospieť k dohode, alebo sa všetkým predvedieme ako rozhašterené klbko do seba zahľadených egoistov, ktorí svoje nenaplnené ambície prenášajú na medzinárodné fóra a zaťažujú ostatných tým, čo si majú riešiť sami.
Vláda svojím programom vyslovila vôľu ísť tou prvou cestou. A verím a dúfam, že ju v tom väčšinovo nielen podporíme, ale aj budeme nasledovať. Preto sa z tohto programového vyhlásenia vlády úprimne teším a držím mu palce, aby sa realizovalo, predpokladám, aj spolu s vami, bez ohľadu na to, či ste v koalícii alebo v opozícii. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Pán predseda výboru, vy vždycky začnete politicky a začnem tentokrát aj ja tak. Viete, kultúra je dôležitá vec, ale keď som rozprával o kultúre ja, tak tu bola celá opozícia, náš klub v plnej sile. A pozrite sa, kto počúval vás. Keď som rozprával ja, minister kultúry prišiel, keď ste začali vy rozprávať, minister kultúry odišiel. Možnože toto by sme mali zmeniť úplne na začiatku. A ak rozpráva a obhajuje programové vyhlásenie vlády vládny poslanec, tak je podľa mňa nekultúrne, že minister kultúry si nenájde čas, aby si vypočul jeho slová.
Druhá vec. Vy ste použili zas a opäť tvrdé slová a často nás vyzývate na to, aby sme to nerobili ako keby my. Ja som neklamal. Ja som hovoril, že v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva kultúry priamo sú inštitúcie, ktoré riadia ľudia. Pretože je to vymyslené takto, tak o nich môžeme hovoriť ako o politických nominantoch. Vy ste povedali, že klamem, lebo mám ukazovať prepojenie na SMER. Nič také som nepovedal. Ak by sme neboli v politickom kolbišti, asi by sme sa veľmi dobre rozumeli.
Áno, vaše programové vyhlásenie ako ďalšia téma hovorí o tom, že sa bude zvyšovať koncesionársky poplatok. Treba to povedať otvorene a jasne. A poslanci, ktorí budú hlasovať za toto programové vyhlásenie vlády, nech vysvetľujú verejnosti, začo a prečo to bude.
No a posledná vec, ktorú budem sa snažiť povedať v ústnej časti svojho prejavu, kde som sa prihlásil, je to strašné, čo sa deje v našich múzeách a čo sa stalo a napriek všetkej snahe čo sa deje v Seredi. Bolo to medializované a dúfam, že sa potvrdí, že to nebola pravda.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán kolega, ja chcem vysoko oceniť váš prejav v oblasti kultúry. A teda je to také symptomatické, keďže ste hovorili o kultúre. Ten prejav bol aj kultúrny, mal aj obsah, mal aj formu. A tak to má byť. Na rozdiel od toho, čo tu zaznievalo predtým, aj keď musím zase objektívne povedať, že vcelku z väčšiny hodnotím túto diskusiu k programovému vyhláseniu vlády ako vecnú, tak zaznievajú tu aj veci, ktoré sú veľmi kontroverzné, a zaznelo aj v niektorom z vystúpení, že ak by sme neboli v politickom kolbišti, tak by sme sa rozumeli. Ja si osobne myslím, že je konečne potrebné v prospech veci pomenovávať veci tak, ako sú, napriamo, pomenovávať problémy, spôsoby riešenia a dohodnúť sa, ako môžeme pomôcť, aby aj oblasť kultúry napredovala.To politické, ktoré je, je hlasovanie, ktoré bude nakoniec. Nikto nepredpokladá, že opozičná politická strana v pléne Národnej rady Slovenskej republiky bude hlasovať za programové vyhlásenie vlády a za vyslovenie dôvery vláde týmto svojím hlasovaním, ale každá politická strana, ktorá má záujem na riešení problémov, môže sa racionálne vyjadrovať a pomenovávať vecné problémy, na ktorých sa vieme dohodnúť, a môže byť súčinná pri ich plnení. Preto vysoko oceňujem opätovne vaše vystúpenie, ktoré dávalo tomuto dostatok podnetov alebo, ak chcete, nahrávok na smeč, aby aj druhá strana barikády mohla zmysluplne a aktívne zareagovať. Ďakujem.

Ďakujem pekne nielen diskutujúcim, ale aj všetkým kolegom, ktorí v tejto piatočnej obedňajšej dobe sú v sále. A to myslím skutočne vážne, preto, lebo určite majú aj iné povinnosti. A toto je práve taký termín, ktorý skutočne nepraje parlamentnému sedeniu.
Ale k obsahu faktických poznámok. Ešte raz veľmi pekne ďakujem.No politickí nominanti, pán podpredseda, tak ako ste to vy povedali v tom vašom prejave, sú politickí nominanti, ale vyznelo to tak, ako keby to boli politickí nominanti súčasného ministerstva kultúry, respektíve väčšiny, ktorá v období štyroch rokov vládla. Ja si myslím, že to tak nie je, a skutočne si myslím, že na slová „politický nominant“ by sa všetci tí riaditelia, sú riaditelia, ktorí sú riaditeľmi či už filharmónie alebo divadiel, ktoré patria priamo pod ministerstvo kultúry, mali právom uraziť. Jednak sú to ľudia, ktorí svojou činnosťou, svojím dramaturgickým plánom, svojou činnosťou v rámci divadiel a svojou prevádzkou tých divadiel, ktoré fungujú, dokazujú, že nech by boli akíkoľvek politickí nominanti, čo nie sú, preto, lebo sú tam roky, určite nie za vlády SMER-u, aj tak tie divadlá by fungovali. Sú skvelé predstavenia v Košiciach, v Bystrici, v bratislavskom národnom divadle (Slovenskom národnom divadle, či už v činohre alebo v opere, alebo v balete). A to vôbec nemá nič spoločného s tým, akí sú riaditelia. Tie predstavenia sú tak či tak skvelé.
No a o koncesionárskych poplatkoch určite tuná bude jedna veľmi živá debata, keď tento návrh zákona z dielne ministerstva kultúry príde. Čiže v tejto chvíli hovoriť áno alebo nie? Určite koncesionársky poplatok, jeho zvýšenie je aj vecou politickej odvahy, máte pravdu, plne sa k tomu hlásim, ak k takémuto niečomu príde. Ale hovorím, to je debata na tie ďalšie mesiace.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, vážené poslankyne a vážení poslanci, tí, ktorí ste tu v sále ostali, dovoľte mi, aby som stručne za poslanecký klub Ľudovej strany Naše Slovensko vystúpil k programovému vyhláseniu vlády, pretože plných päť dní tu Národná rada Slovenskej republiky viac alebo menej predvádza kabaret, päť dní sa poslanci znižujú k útokom, k osobným invektívam a k tomu, že odborná stránka samotnej veci, a síce programového vyhlásenia vlády, je pre niektorých absolútne nepodstatná, za tých päť dní, ktoré nás sledujú médiá, sme v podstate pre Slovensko nespravili nič, neurobili sme nič. Okrem tých hádok a trápnych cirkusov, vyhlásení pre médiá sme nespravili absolútne nič. Preto ja veľmi stručne dnes poviem, aký je názor nášho poslaneckého klubu na tento vládny alebo vládou predkladaný dokument. Mohol by so ho hodnotiť po jednotlivých oblastiach alebo mohol by som sa zvlášť venovať či hospodárstvu, školstvu, sociálnej politike, zdravotníctvu, ale to by som sa len tak kĺzal po povrchu tých problémov, ktoré dnes zmietajú Slovenskou republikou, po povrchu tých problémov, ktoré trápia všetkých normálnych slušných ľudí. Preto sa na programové vyhlásenie vlády pozriem nie z pohľadu jednotlivých oblastí, ale z pohľadu systematického a z pohľadu zdroja týchto problémov, ktoré následne zasahujú všetky oblasti, ktorým sa tento vládny dokument venuje.

Vláda sa v programovom vyhlásení nazvala vládou kontinuity a pokroku, ja sa pýtam, akou vládou akej kontinuity? Ak tí z vás, ktorí ešte ste nestratili nejaký kontakt s reálnym životom, s reálnou skutočnosťou, v akej žijú ľudia, obyvatelia Slovenskej republiky, tak sa pravdepodobne budete musieť pýtať tiež, je to vláda akej kontinuity, kontinuity rozkrádania štátu, kontinuity ohrozovania tradičnej slovenskej rodiny a tradičných hodnôt, kontinuity likvidácie strednej triedy, kontinuity zvýhodňovania zlodejov a parazitov pred slušnými ľuďmi, kontinuity privatizácie verejných statkov a v poslednej dobe najmä privatizácie zdravotníctva či kontinuity deštrukcie posledných zvyškov zvrchovanosti Slovenskej republiky? Vláda v programovom vyhlásení ponúka naozaj veľké množstvo pekných sľubov, ktoré na papieri vyzerajú lákavo a neodvolateľne, skutočnosť je však taká, že mnohé a, dovolím si povedať, väčšinu z tých sľubov vláda nebude môcť ani pri najlepšej vôli zrealizovať. Nebude ich môcť zrealizovať, pretože na realizáciu týchto svojich sľubov nebude mať buď možnosti, alebo odvahu.

Dotknem sa dvoch absolútne konkrétnych príkladov, aby mi nikto nemohol povedať, že som rozprával veľmi všeobecne a že som nenapadol nič z toho, čo som mal na mysli.
Prvý príklad, programové vyhlásenie vlády (strana č. 42), oblasť zdravotníctva, kde sa tvrdí, že pacient bude na prvom mieste. Ja sa pýtam, vážení prítomní, ako chce vláda zabezpečiť to, aby pacient bol konečne v našom zdravotníctve na prvom mieste, keď dnes, a to vnímame absolútne všetci, je v zdravotníctve na prvom mieste zisk súkromných finančných skupín? Vláda na to, aby tento neutešený stav zmenila, nikdy nenájde odvahu, pretože ju nenašla doteraz, keď strana SMER bola jedinou samostatnou vládnou stranou. Vláda v tomto zložení nenájde odvahu na to, aby realizovala zoštátnenie zdravotných poisťovní, aby zrealizovala jednu veľkú silnú štátnu poisťovňu zdravotnú, ktorá sa bude starať o pacienta, a nie o zisk svojho majiteľa.
Druhý príklad, ktorý je už teraz jasný, že bol iba sľubom, je programové vyhlásenie vlády (strana č. 19), pôdohospodárska politika štátu. V nej sa tvrdí, alebo na tejto strane sa tvrdí, že vláda podporí zvýšenie podielu slovenských potravín z domácich surovín na spotrebnom trhu. Je to veľmi pekné, veľmi pekné a ako myšlienka určite nespochybniteľné. A dokonca aj náš program Ľudovej strany Naše Slovensko sa s tým musí stotožniť, problém je však v tom, že ani táto vec nie je z pohľadu súčasnej vlády realizovateľná. Možno sa pýtate prečo. Tak ja vám poviem prečo. Podporu zvýšenia slovenských výrobkov, najmä potravinárskych, na domácom trhu by bolo možné realizovať jedine úpravou viacerých zákonov. Tie však dnes musia vďaka členstvu Slovenskej republiky v Európskej únii rešpektovať ustanovenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorá je nanešťastie pre Slovenskú republiku záväzná. Ak by chcela tieto zákony vláda zmeniť, ak by chcela naozaj pomôcť slovenským potravinárom, poľnohospodárom a túto podmienku Európskej únie by chcela obísť, aby mohla zrealizovať tento svoj sľub, ktorý nám všetkým dala v programovom vyhlásení vlády, vláda by musela zabezpečiť odstránenie čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom sa hovorí, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Na takúto vec, na takýto počin však vláda znova nenájde za celé štyri roky, ak bude mať štvorročné volebné obdobie, v sebe odvahu. A tak už dnes môžeme povedať, že naozaj mnohé z tých pekných sľubov, zásadných sľubov, sľubov v zásadných oblastiach ostanú len sľubmi.

Ešte horšie však je, že podľa programového vyhlásenia vlády je národnoštátnym záujmom Slovenskej republiky jednoznačná kontinuita v proeurópskej a proatlantickej orientácii Slovenskej republiky. Vláda sa týmto tvrdením vo svojom dokumente jednoznačne prihlásila k prehĺbeniu podriadenosti Slovenskej republiky voči diktátu Európskej únie . Európska únia je však dnes potápajúci sa Titanic. Európska únia je potápajúci sa Titanic, ktorý so sebou ku dnu stiahne všetkých, ktorí z neho nestihnú vystúpiť. Vidíme to na stupňujúcej sa tendencii orgánov Európskej únie likvidovať všetky národné štáty a ich identitu v Európe. Nástroje na likvidáciu identity národných štátov dnes nabrali rozmery v minulosti naozaj nevídané. Organizovaná riadená imigračná vlna, ktorá má doslova premiešať a zmiesť európske národné štáty, je toho najlepším príkladom. Žiaľ, dnes to už nevidí iba slepý a ja mám pocit, že tých slepých, hlavne tých, ktorí o týchto veciach rozhodujú, a hlavne tých, ktorí o tom rozhodujú v Európskej únií, je stále veľmi veľa. Všetkým, ktorí rozmýšľajú nad vecami, musí byť jasné, že Slovenská republika nemá šancu nejakým spôsobom reformovať Európsku úniu. Jediné, čo pre Slovensko môžeme spraviť, je čím rýchlejšie potápajúci sa Titanic opustiť.

Žiaľ, v programovom vyhlásení vlády sa zachádza ešte ďalej, ešte ďalej, a síce, proatlantická orientácia, ktorá je tam jasne deklarovaná, hovorí o tom, že bezpečnosť našej vlasti chce vláda znova vložiť do rúk Severoatlantickej aliancie. Avšak dnes naozaj len hlupák môže vkladať bezpečnosť našej vlasti, našich rodín do rúk Severoatlantickej aliancie čiže NATO. Zločinecká organizácia NATO síce dokázala zbombardovať, humanitárne zbombardovať Juhosláviu a dokázala rozvrátiť severoafrické štáty, nedokáže však ochrániť hranice svojich členských krajín ani pred inváziou imigrantov z radov civilistov, z radov civilistov. Ja sa tu v pléne Národnej rady pýtam, ako potom takáto vojenská organizácia dokáže ochrániť svoje členské krajiny v prípade skutočného vojenského útoku, čo by táto organizácia pre nás reálne spravila, pretože jediné, čo zatiaľ Severoatlantická aliancia pre Slovensko spravila, a spravila to úplne naisto, je to, že z nás spravila terč v prípade plánovaného konfliktu medzi NATO a Ruskou federáciou.
Ja preto z tohto miesta apelujem na všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aj na tých, ktorí tu teraz nie sú, na všetkých tých, v ktorých ešte aspoň drieme ten slovenský duch, v ktorých srdce ešte aspoň trošku bije pre slovenský národ a pre Slovensko, aby nepodporili toto programové vyhlásenie vlády.Zvlášť apelujem na poslancov Slovenskej národnej strany, Slovenskej národnej strany, ak vo vás ešte ostalo niečo slovenské, niečo národné a niečo kresťanské, tak vás prosím, ja vás nežiadam, ja vás prosím v záujme Slovenska, aj keď ste súčasťou vládnej koalície, nepodporte tento vládny dokument. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Pán Kotleba, váš prejav bol zhruba taký, aký som očakával, ale mňa by zaujímala konkrétna vec. Vy ste vo svojom vystúpení hovorili o podpore slovenských potravín, potravinovej sebestačnosti. Bolo to dosť také všeobecné. Ste sa tam odvolali na nejaký článok ústavy, ktorý je potrebné zmeniť. Ale mňa by skôr zaujímalo, či by ste mi vedeli povedať trošku konkrétnejšie aspoň tromi-štyrmi vetami nejaké opatrenia, ktoré by ste aplikovali do praxe na podporu slovenských potravín. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Pán Kotleba povedal, že Slovensko nemá šancu reformovať Európsku úniu, ja osobne sa domnievam, že to nie je celkom pravda a máme na to všetky predpoklady, napr. aj prostredníctvom nášho predsedníctva v Rade Európskej únie. Takže privítam, keď sa aj poslanci za jeho politickú stranu začnú aktívnejšie vyjadrovať k tomu, ako si predstavujú napríklad naše priority v tejto súvislosti.

Povedal, že len hlupák môže ukladať našu bezpečnosť do rúk Severoatlantickej aliancie. Ja sa tu verejne hlásim k tomu, že som hlupák, aspoň teda z pohľadu pána Kotlebu, pretože ja si práveže myslím, že Severoatlantická aliancia je nateraz jedinou alternatívou, ako zabezpečiť ochranu a bezpečnosť Slovenskej republiky. A možno by bolo dobré poznať aj prepočet, na ktorý som sa pýtal aj jeho kolegov na výbore pre európske záležitosti, ako si predstavuje zabezpečenie ochrany nášho územia v samostatnej réžii, o to zvlášť, že sme najmenšou krajinou v okolí a naši susedia sú všetci väčší, o to zvlášť, že tu máme reálne hrozby, predovšetkým z východu, tak ako sa to stalo napríklad nedávno na Kryme.

A ak pán Kotleba hovorí o tom, že dnes Severoatlantická aliancia nevie ochrániť Slovensko alebo teda členské štáty ani len podľa neho organizovaným náporom civilistov, rád by som sa ho opýtal, čo s tým má spoločné Severoatlantická aliancia a ako konkrétne si predstavuje, že by nás mala táto inštitúcia chrániť pred civilistami, ktorí sem podľa neho organizovane prichádzajú, či by to malo byť napríklad potápanie týchto lodí, či by to malo byť napríklad strieľanie týchto ľudí, lebo uvedomme si, prosím, že Severoatlantická aliancia je bezpečnostná organizácia a nemá, bohužiaľ, v tejto súvislosti žiadne zásadnejšie kompetencie s výnimkou patroly, ktorá sa už dnes deje.A na druhej strane musím povedať, že s ním súhlasím v tom, že ak niekomu záleží na Slovensku, tak nepodporí programové vyhlásenie vlády... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)