33. schôdza

Vážená pani predsedajúca, vážená pani ministerka, dámy, páni, dostali sme návrh zákona, na ktorom je pozitívne už to, že sa venuje skutočnému dátumu, kedy Slováci aktívne rozhodli o svojom budúcom bytí a nie vtedy, keď niekto v ich mene, proti zmyslu ich snažení rozhodol inde.
Takže to je veľmi pozitívny prvok, že sme sa upriamili pri storočnici na kľúčový dátum našej národnej minulosti, a to je dátum vyhlásenia Deklarácie slovenského národa, ktorá sa občas nazýva aj Martinská deklarácia, ale len kvôli tomu, aby sa zakryl jej štátoprávny obsah, lebo mnohým a pravdepodobne v nasledujúcom vystúpení ľuďom vadí, prekáža, keď sa niekde spomína slovenský národ.
Ale myslím si, že pri tejto príležitosti by sme si mali povedať, aj čo chceme sláviť, pretože v tej storočnici by sme nemali oslavovať to, čo vlastne viedlo dvakrát k tomu, že ten štát odišiel do minulosti. To, že ten štát nesplnil to, čo naši predkovia od neho očakávali, aké nádeje doňho vkladali.
Na úvod by som povedal dva citáty z rôznych období a možno pán Dostál bude vedieť, aký je v nich rozdiel v obsahu. Ja viem, aký je v ňom rozdiel vo forme.
Keď Svetozár Miletič, poslanec Uhorského snemu, protestoval proti zatvoreniu Matice slovenskej a žiadal, aby jej majetok bol odovzdaný slovenskému národu, vtedajší minister vnútra a neskorší päťnásťročný premiér Uhorska povedal, že nepozná v Uhorsku slovenský národ.
Keď sa v roku 1922 pýtali prezidenta Československej republiky na otázku slovenského národa, tak odpovedal, že slovenský národ neexistuje, je to výmysel maďarskej propagandy.
Nuž, dalo by sa povedať dva fatálne odsudky, dva odsudky, ktoré hovoria, že slovenský národ neexistuje, nie je, a jeden tvrdí, že ho nepozná, druhý, že si to niekto vymyslel. A nikto sa nepýtal Slovákov, čo chceli. A pozrime sa teda, čo tí Slováci chceli, za čo bojovali, za čo boli ochotní položiť svoje životy - a boli tam aj moji predkovia pritom, hej - a čo chceli dosiahnuť tým, že sa pripojili napríklad do československých légií, do československého zahraničného odboja.
Základným politickým programom Slovákov v 19. a v začiatku 20. storočia bolo Memorandum národa slovenského. Nebudem ho tu celé vysvetľovať, ale boli tam tri základné body. Prvý, uznanie Slovákov za svojbytný politický národ, vtedy v rámci Uhorska, ale potom sa ukázalo, že v rámci Uhorska to nie je možné, tak sa hľadali iné cesty. Hej. Vytvorenie hornouhorského slovenského okolia alebo slovenského okolia, ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom svojich volených zástupcov, teda aby mali svoju vlastnú autonómnu samosprávu, aby si svoje veci mohli riadiť sami podľa svojich potrieb a podľa toho, čo chceli. A, samozrejme, bola aj jazyková požiadavka, aby sa v úradoch, na súdoch a v školách ako úradný jazyk používala slovenčina. Ostatné všetko už boli len technické veci.
Za tento program bojovali mnohé generácie Slovákov a v roku 1914 po vypuknutí 1. svetovej vojny, keď skončila alebo sa obmedzila možnosť domácej politickej reprezentácie vyjadrovať sa k základným otázkam budúcnosti Slovákov, tak túto úlohu prevzali americkí Slováci. Americkí Slováci, ktorí od roku 1907 boli spojení v Slovenskej lige v Amerike, ktorá si osvojila Americké hodnoty demokracie, federalizmu a samourčenia. A preto keď vypukla vojna v roku 1914, myslím, že to bolo na začiatku augusta, v septembri vydala Slovenská liga memorandum, o čo sa budú Slováci usilovať v nasledujúcej vojne. Môžem prečítať: "My chceme, aby zavedená a poctivo prevedená bola úplná rovnoprávnosť všetkých národov", pán Dostál, všetkých národov, "bez akýchkoľvek predpráv jedného národa alebo reči nad inými alebo na úkor iných, a preto ustanovujeme, že by všetky krivdy páchané na slovenskom národe boli odstránené a náš národ bol považovaný za rovnoprávneho a rovnocenného činiteľa medzi ostatnými národmi. Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj kultúrnom a hospodárskom poli."
Keď rozmýšľali, lebo bolo treba realizovať tento politický cieľ, naši politickí predstavitelia, akým spôsobom a s kým, tak prvé vylúčili Rusko ako mocnosť, ktorá je jednak silná, je pravoslávna, je iná ako naše stredoeurópske cítenie. Vylúčili Poľsko, ktoré je síce blízke, bližšie k Slovensku, ale je silné a aj silno nacionalistické a Slováci by v ňom nemohli nejakým spôsobom nájsť ten správny domov. A Matúš Jankola, teda jeden činiteľ Slovenskej ligy, to nasledovným spôsobom zhodnotil: "Naším heslom musí byť "Preč od Maďarov", musíme agitovať za samosprávu Slovenska. Nikdy ale nie v rámci Uhorska a v spojení s Maďarmi. Rusi sú pravoslávni a sčiastky prisilní, pohltili by nás. Poliaci sú nám bližší, ale tiež arogantní, domýšľaví a dosť neznášanliví a pre nás prisilní vo všetkom. Spojiť môžeme sa iba s Čechmi. Na príklad nech nám je Rakúsko-Uhorsko. Vláda, najvyššia diplomacia, vojsko, spoločné a ostatné všetko samé."
Na základe týchto úvah v Slovenskej lige bola prijatá Clevelandská dohoda. Mám ju tu, nebudem ju ukazovať. Každý poslanec, ktorý by chcel vidieť mám faksimile, môžeš sa pozrieť, hej, že neklamem, ale nebudem provokovať rokovací poriadok. A tam sa hovorí o federatívnom zväzku českých krajín a Slovenska a stále sa píše o tom, že ideme budovať Česko spojovník Slovensko. Nikde sa nehovorí o žiadnom Československu. Nikde sa nehovorí o tom, že by Slováci mali v tom danom novom štáte prísť o to, čo by bolo podstatné, čo sa snažili celé generácie - o svoje samostatné bytie a existencie. Pretože Koloman Tisza nás chcel utopiť v maďarskom mori, nuž ale Slováci sa nechceli ísť topiť do českého rybníčka. Slováci chceli mať svoj vlastný rybník a chceli spoločne s Čechmi spravovať svoju budúcu vlasť. Asi tak by sme povedali to, o čo našim predkom v minulosti išlo.
Na Clevelandskú dohodu nadväzoval aj Kyjevský protokol, ktorý vlastne zabezpečil Milan Rastislav Štefánik tým, že spojil slovenské a české spolky v Rusku, a Kyjevský protokol hovorí o vytvorení Česko-Slovenska, opäť s tým odióznym spojovníkom. Nikde sa nehovorí o žiadnom Československu a v zápise neskoršom sa hovorí: "Programový cieľ Slovákov v Rusku v roku 1916: náš cieľ je slobodný slovenský národ. Slovensku v budúcom štáte musí byť zabezpečené úplná národná samospráva, voľnosť sebaurčenia a vývinu."
O to išlo tým, ktorí vstupovali do československých légií, ktoré v Rusku organizoval Milan Rastislav Štefánik.
Masarykovi sa nepáčila Clevelandská dohoda, pretože jeho koncept budovania štátu bol trochu iný a hovoril o nezávislých Čechách, o nezávislej Bohémii, ale nemohol opomenúť obrovskú slovenskú menšinu v Amerike, a preto ich prišiel v roku 1918 presviedčať, že federácia nie je dobrá, že to nie je dobré riešenie. Nuž dlho trvalo, kým pán Masaryk skoncipoval dohodu, ktorá by vyhovovala zástupcom Slovákov v Amerike. No možno by ju ani nekoncipoval, ale Slováci mali na stole milión dolárov, s ktorým chceli podporiť slovenský odboj. Tak nakoniec podpísal s nimi Clevelandskú dohodu, opäť neukazujem, každý si môže prísť pozrieť, kde sa sľúbila aj autonómia, aj samostatné... (Reakcia z pléna.) V Pittsburgu, Pittsburgu, prepáčte. Pán poslanec, ďakujem za upozornenie.
A podpísal to pán Masaryk a neskôr, keď to bolo treba realizovať, samozrejme, od toho odskočil, ale to už nie je také podstatné.
Podstatné je to, čo chceli Slováci doma. Slováci vedeli doma, čo sa robí v zahraničí. Vedeli, že sa pripravuje nový česko-slovenský štát, a preto začali už od začiatku roku 1918 pripravovať sa na to, aby mohli nejakým spôsobom participovať na vytvorení tejto, tohto štátu, aby mohli na svojom oslobodení participovať. Vedeli, že nemôžu vystúpiť príliš skoro, lebo uhorská vláda bola dostatočne silná, takže určitým spôsobom išli takou tichou cestou. Ale keď 19. októbra 1918 vystúpil v Uhorskom sneme Ferdiš Juriga, tak v mene Slovenskej národnej rady vyhlásil tri veci. Tie tri veci boli tie najpodstatnejšie, čo Slováci v roku 1918 chceli.
Prvá bola, že uhorské orgány, to znamená vláda a snem, nie sú kompetentné rozhodovať v slovenskej otázke.
Druhá vec bola, že žiadali neobmedzené samourčovacie právo pre Slovákov.
A tretia, samostatné zastúpenie na mierovej konferencii.
Keď prídeme k tomu, ako bol vyhlásený československý štát 28. októbra 1918, musíme povedať, že vo vzťahu k Slovákom, ktorí venovali svoj život, svoje peniaze na oslobodenie spoločne s Čechmi, to vyhlásenie bolo neúprimné. Neúprimné bolo v tom, že obyčajne sa to vyhlasuje v mene niekoho, niečo a čo s tým sledujeme.
Tento, toto vyhlásenie bolo napísané nasledovným spôsobom: "Samostatný československý štát vstúpil do života." Nemohli ho vyhlásiť v mene československého národa, lebo by to bola neexistujúca entita. Ale tým, že sa vyhlásil samostatný československý štát, pani ministerka, 28. októbra nebola vyhlásená Československá republika, bol vyhlásený československý štát. Republikou sa stala, myslím, fú, teraz neviem presne, ale niekedy v novembri, asi 11. novembra alebo 4. novembra, neviem to presne, kedy sa prijalo tzv. dočasné ústavné zriadenie. Až na základe toho môžeme hovoriť, že bola ustanovená Československá republika, 28. októbra bol vyhlásený československý štát.
A 30. októbra bola prijatá Martinská deklarácia alebo Deklarácia slovenského národa. A tu treba povedať, že mnohé generácie, jej odporcovia slovenskej suverenity, upierali štátoprávny význam. Martinská deklarácia mala mimoriadny štátoprávny význam v dvoch rovinách a nebolo to jednoduché pre tých, ktorí ich prijímali, pretože niektorí aj čo tam podpísaní boli, potom prešli na druhú stranu, vrátili sa do Uhorska.
Ale tá podstatná časť bola tá, že sa rozviazal vzťah s Uhorskom, že sa tá deklarácia síce trošku konfúznym spôsobom vyjadrovala aj k osobitosti slovenského národa, kde ho jednoducho klasifikovala ako vetvu československého národa, ale nakoniec aj hovorí, že dúfa, že slovenský národ v budúcej rodine európskych národov získa svoje rovnoprávne postavenie. To bol zmysel Martinskej deklarácie a, samozrejme, tá, to prihlásenie sa československému štátu.
Takže keď si to zoberieme, celé generácie Slovákov bojovali za slovenskú samosprávu, teda za to, aby Slováci si mohli vládnuť svojej krajine sami podľa svojej vôle. A keď sa rozhodli, že túto samosprávu budú budovať s niekým spoločne, konkrétne s Čechmi, nechceli sa v tomto štáte rozplynúť, nechceli zanechať svoju národnú identitu, ale chceli ju rozvíjať.
A v tomto zmysle si musíme uvedomiť, čo chceme sláviť pri tejto storočnici. V prvom rade, áno, odchod z Uhorska a v druhom rade by sme mali sláviť to, čo naši predkovia chceli, túto mám napríklad (rečník na okamih zdvihol materiál a ihneď ho položil), každý si môže pozrieť, nebudem ukazovať, dohodu, ktorú podpísal 21. apríla 1918 Milan Rastislav Štefánik v Ríme o vytvorení Česko-slovenských légií a je to "Condizione tra il governo italiano e il Consiglio nazionale dei paesi Ceco-Slovacchia", Štefánik.
Keď písal a podpisoval Manifest Česko-slovenskej národnej rady (rečník na okamih zdvihol materiál a ihneď ho položil), opäť si môžeme pozrieť, Milan Rastislav Štefánik podpísaný (rečník na okamih zdvihol materiál a ihneď ho položil), bol to Manifest Česko-slovenskej národnej rady.
Slováci nebojovali za Česko-Slovensko, ako ho chce osláviť napríklad ministerstvo dopravy vydaním známky, dokonca Československej republiky, lebo 28. nevznikla Československá republika, ale Slováci chceli Česko-Slovensko a toto aj dosiahli. Toto aj dosiahli na medzinárodnej úrovni.
Mám tu faksmile (rečník na okamih zdvihol materiál a ihneď ho položil)... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, pán Hrnko, viete o tom, že je to v rozpore s rokovacím poriadkom, tak...

Hrnko, Anton, poslanec NR SR
Ja len ukazujem, že to môžu... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Neukazujte, lebo nemáte čo ukazovať, vy ste si to presadili do rokovacieho poriadku. Veľmi pekne vás chcem poprosiť, aby ste to nerobili, pokračujte vo svojom prejave, ale bez tých pomôcok. Ja len dodržiavam váš rokovací poriadok.

Hrnko, Anton, poslanec NR SR
Ja len upozorňujem pánov poslancov, že si to môžu tuto pozrieť, hej.
A je to, sú to dohody o, mierové dohody, ktoré boli podpísané, myslím, 11. septembra 1919 medzi Spojenými štátnymi americkými, Veľkou Britániou, Francúzskom a Talianskom a Japonskom a sú v troch jazykoch, vo francúzskom, anglickom a talianskom, a hovoria o tom vo svojej preambule, že sa rozpúšťa Únia krajín Bohémia, Moravia a vojvodstvo Sliezsko s Rakúskom a národ Česka, Moravy a časti, teda Česka, Moravy a časti Sliezska, ako aj národ Slovenska vytvorili úniu za vytvorením "independent state under the title of Czecho-Slovak republic", teda so spojovníkom.
To je fakt, to sú fakty, ktoré jednoducho nie je možné vyvrátiť, a preto ak chceme byť nejakým spôsobom verní odkazu tých ľudí, ktorí za našu slobodu bojovali, tak by sme si mali pripomínať to, o čo oni bojovali, teda Česko-Slovensko, poprípade Česko-Slovenskú republiku, lebo to, čo nám bolo vnútené Československá republika, nebolo podľa toho, čo daní naši predstavitelia chceli, ale bolo základom toho, že ten štát, ktorý možno mal v tej duálnej podobe možnosť sa vyvíjať, zanikol. Zanikol dvakrát, raz nasilu, druhýkrát dobrovoľne, ale keby neboli predpoklady, ani nasilu by sa to nedalo rozložiť.
A na záver čo navrhujem? Myslím si, že je trošku také neštandardné mať štátny sviatok raz za 100 rokov. Urobiť z pamätného dňa ad hoc štátny sviatok. Ja viem, čo viedlo predkladateľov tohto návrhu, išlo urobiť vlastne deň pracovného pokoja na storočnicu, aby národ mohol si tú storočnicu dôstojne pripomenúť. Ale myslím si, že to by sa dalo urobiť aj tým, že by sa pamätný deň 30. október výročia Deklarácie slovenského národa stal dňom pracovného pokoja. Tento konkrétny deň v 2018. roku a to aj navrhnem do budúceho pokračovania vo výboroch.
Si musíme uvedomiť, že odkaz našich predkov je nám svätý, musíme si uvedomiť jednotlivé etapy našich dejín, ani v Uhorsku nebolo všetko zlé, ani v Česko-Slovensku nebolo všetko zlé, v každom prípade ten režim, ktorý nastal po roku 1918, bol omnoho demokratickejší, bolo tam všeobecné volebné právo, sloboda spolkov, sloboda politickej súťaže, to všetko je pozitívne, to všetko musíme brať ako jeden stupeň na ceste k 1. januáru 1993, čo je ten náš hlavný sviatok.
Ďakujem za pozornosť.

Štyri faktické poznámky. Nech sa páči, pán poslanec Klus.

Ďakujem pekne za slovo. Dovolím si pár možno poznámok alebo pripomienok. Ja osobne sa domnievam, že je historický veľmi neférové povedať, že o Slovákoch rozhodol niekto iný, obzvlášť generál Milan Rastislav Štefánik by sa iste v hrobe obracal, keby sme to tu tvrdili, pretože bol to práve on, kto zohral podľa mňa až kriticky dôležitú úlohu pri vyjednávaniach o vzniku samotnej Československej republiky. A práve v tejto súvislosti mám pocit, že jeho osobou mal slovenský národ dostatočne silné zastúpenie pri rozhodovaní o budúcnosti a osude Slovákov.
Ja si ale predsa dovolím dve také špekulatívne otázky, hoci ich nemám rád v histórii, ale predsa len. Bol by dnes slovenský národ v súčasnej podobe bez vyhlásenia Československej republiky alebo, keď chceme, československého štátu 28. októbra? Druhá otázka trošku detailnejšia. Bola by tzv. Martinská deklarácia 30. 10. bez vyhlásenia Československej republiky, alebo teda tzv. československého štátu 28. októbra?
Ja osobne sa domnievam, že nie, aj preto sme predložili návrh zákona, ktorý ustanoví iný štátny sviatok, a teda ten, ktorý sme oslavovali ešte spoločne s naším bratským českým národom do roku 1993, a teda 28. október.
A stále mi neprichádza celkom jasno, že prečo jednorazový štátny sviatok, na toto nám zatiaľ pani ministerka odpoveď nedala. A opýtam sa aj teba, pán poslanec Hrnko, budeš hlasovať aj za jednorazový štátny sviatok alebo považuješ toto za nezmysel, tak ako ho považujeme za nezmysel v opozícii?
A nakoniec ešte k tej infografike. Vidím a verím, že už teraz chápete aj vy poslanci koalície, aký nezmysel ste si schválili do rokovacieho poriadku, lebo ja by som si veľmi rád tú infografiku pozrel, ktorú si nám ponúkal.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Hrnko, ja oceňujem tento váš príspevok, lebo bol naozaj veľmi, teda bol to príspevok pravdivý, erudovaný a veľmi poučný, hoci ja osobne tieto veci poznám.
Len mi je ľúto, že je tu tak málo poslancov, pretože by to nezaškodilo celému plénu tohoto parlamentu, aby si toto vypočul, túto, naozaj tento exkurz do histórie. A dokonca si myslím, že by nezaškodil ani poslancom vládnej koalície. Takže je mi ľúto, že ich je tu tak málo.
Ďakujem.

Pán poslanec Jarjabek.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Hrnko vystúpil, vystúpil ako historik, čo sa mi veľmi páči, a ja by som ešte čakal, žeby vystúpili ešte ďalší páni ako historici, napríklad pán Čaplovič alebo ďalší ľudia, ktorí sa touto problematikou profesne zaoberajú, a z toho dôvodu, že takýchto debát máme strašne málo. Takýchto debát máme strašne málo aj vo verejnoprávnej televízii, v rozhlase či už hocikde inde. A tento exkurz do histórie bol o to zaujímavejší, že, priznajme sa, kto v tomto parlamente pozná 10 % faktov, o ktorých hovoril kolega Hrnko? Kto? Desať, hovorím o 10 %.
A keď pôjdete ďalej do verejnosti, veď dnes mladá generácia nevie, čo bolo v roku 1968, a už nevie ani, čo bolo 1989, a už vôbec nevie, čo bolo 1993, čiže ako to je veľmi, to je veľmi dôležité, aby sme sa o týchto veciach rozprávali.
Ja vítam rozhodnutie vlády aj z toho dôvodu, že je to isté dôstojné, symbolické rozhodnutie k storočnici, kde si môžeme veľa vecí pripomenúť. Opäť budú určite polemiky, či by to nemal byť štátny sviatok, budú hlasy za, budú hlasy proti, ale hlavne sa o tom rozprávajme. Lebo tým, že sa o tom rozprávame, vlastne poznávame našu spoločnú históriu, a hoci aj takto polemicky, to vôbec nevadí, ale v každom prípade je to, je to o našej histórii a je to o nás.

Pán poslanec Dostál.

Pán poslanec Hrnko, priznám sa, že ja som sa trochu v tom vašom vystúpení strácal, lebo myslel som, že ako koaličný poslanec idete podporiť vládny návrh zákona, ale teda to, čo ste hovorili, nedávalo veľmi dôvod, že prečo by sme si mali vôbec pripomínať toto výročie. Možnože keby ste to naformulovali, že treba, treba urobiť nejaký pamätný deň odchodu z Uhorska, tak to možno by dávalo zmysel v kontexte vášho vystúpenia. Ale teda nemal som, nemal som z toho dojem, že by ste zrovna vy mali chuť nejako špeciálne potrebu a chuť oslavovať 100. výročie vzniku, vzniku Československa. Ale teda našťastie ste to zakončili tak, že som aj ja tomu porozumel.
Ono v skutočnosti teda nejde o to, aby to bol štátny sviatok, ono ide o to, aby bol jeden voľný deň a vy ste navrhli inú fintu ako jednorazový štátny sviatok, ako k tomu jednému voľnému dňu navyše dospieť, teda že pamätný deň bude aj deň pracovného pokoja. No tak je to, je to rovnako, rovnako čudné a neštandardné, ale asi je to úprimnejšie.

Reakcia na faktické poznámky pán poslanec Hrnko. Pani poslankyňa Milanová, vy ste neboli prihlásená.