35. schôdza

Ďakujem všetkým trom kolegom, zareagujem na pána poslanca Farkašovského.
Vôbec si neodporujeme. To, že je nedostatočná úroveň právnického vzdelávania na, na fakultách, je jeden problém, ktorý, samozrejme, súvisí, súvisí s tým, ako sú potom kvalitní advokáti. Ale keď niekto bude nosiť spisy alebo, alebo prepisovať veci a nebude reálne vykonávať, vykonávať právnickú činnosť, ale bude využívaný ako pomocná pracovná sila, tak či to robí 2 roky, 3 roky, 5 rokov alebo aj 15 rokov, tak sa nemusí nikam, nikam posunúť.
To skrátenie, skrátenie je iba vrátenie do pôvodného stavu. Keď, keď sme sa rozprávali o tom, ako zmeniť, však budeme budúci týždeň sa baviť o Ústavnom súde, to pripomenul pán poslanec Budaj, tam je to, tam je to veľmi podobné. Dnes tam máme hranicu 40 rokov, keď sa môže, môže stať človek ústavným sudcom, ale v návrhu, ktorý, s ktorým prišla vláda, je, že sa to má zvýšiť na 45, medzi 40 a 45 rokmi nie je žiadna taká zásadná hranica, že, že teda ten 40-ročný ešte nie je dosť skúsený, aby bol, bol, mohol byť ústavným sudcom a 45-ročný už áno. To je opäť iba pokus obmedziť, obmedziť tú, tú nejakú ponuku vhodných, vhodných ľudí.
A, áno, tá úroveň vzdelávania, vrátim sa opäť k právnickým fakultám, je problém a je problém, že aj tým, ako sa dnes správa napríklad váš predseda, čo ma mrzí, že ste sa k tomu nijako nevyjadrili, ju ešte viac dehonestujeme, lebo tým vlastne hovoríme, že niekto mohol získať prácu, teda doktorát za prácu, za ktorú dnes sa asi hanbí alebo sa ju bojí ukázať, a je to druhý najvyšší ústavný činiteľ.

Vyhlasujem všeobecnú rozpravu k tomuto bodu za skončenú.
A pýtam sa pána navrhovateľa v rámci záverečného slova, nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne. Už len veľmi krátko, čo sa týka ešte tej kvality vysokých škôl, zopakoval by som svoju myšlienku z rozpravy.
Kto učí budúcich právnikov a advokátov na tých vysokých školách? Dlhoroční advokáti, dlhoroční právnici. Oni vychovávajú, oni učia, oni skúšajú tých budúcich advokátov, tých budúcich koncipientov. To sú tí advokáti a právnici, ktorí hovoria, že, fú, tí dnešní mladí, tak to je katastrofa, čo vychádza z tých fakúlt. No ale ich vychovávajú tí starí, dlhoroční absolventi právnických fakúlt.
Ministerstvo školstva momentálne riadi práve nominantka Slovenskej národnej strany, takže ak treba riešiť kvalitu vysokých škôl, možno ona je tá kompetentná osoba vo výkonnej moci, ktorá by mohla v tejto veci niečo urobiť.
Posledná myšlienka bude parafráza ústavy alebo možno aj presný citát. Štátna moc pochádza od občanov, od všetkých občanov, nie od Slovenskej advokátskej komory, ktorá predĺženie koncipientskej praxe presadila, prelobovala počas jednofarebnej vlády SMER-u.
Milé kolegyne, vážení kolegovia, urobte niečo pre to, aby mladí absolventi právnickej fakulty mali pocit, že platí ústava, že štátna moc pochádza od všetkých občanov, nie od lobistických, záujmových a iných združení.
Ďakujem pekne.

Pán spravodajca. Ešte má právo vystúpiť ako ďalší navrhovateľ v tej zlúčenej rozprave pán poslanec Pčolinský, ale nenachádza sa v rokovacej sále. Dobre.
Takže prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
A pokračovať budeme prvým čítaním o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 434/2010 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Návrh zákona je pod tlačou 1168 a návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí pod číslom 1221.
Poprosím pána navrhovateľa, pána poslanca Budaja, aby tento návrh zákona uviedol. Nech sa páči.

(Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 434/2010 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, tlač 1168.)

Ďakujem pekne. Dámy a páni, navrhujeme podporu Ondrejského cintorína v Bratislave, čo je najstarší historický cintorín v našom hlavnom meste, ktorým by Národná rada pomohla dobehnúť jeden z deficitov, ktoré máme pri budovaní hlavného mesta, ale trúfam si povedať, že aj pri budovaní štátu. Všetky európske národy, pokiaľ majú štátnosť, majú v hlavnom meste miesto odpočinku, ktoré sa považuje za národný cintorín a na ktoré prichádzajú nové generácie, aby si pripomenuli, odkiaľ a kam kráčame, aby si pripomenuli príbehy tých, ktorí sa usilovali o slušný a dobrý život v tej danej lokalite, v tom danom národe, v tom danom štáte pred nimi.
Poslaním takéhoto cintorína je predovšetkým uchovávať pamäť národa. A práve tu v strednej Európe sa tá pamäť národa vskutku uchováva aj cintorínskou kultúrou a pietou k nebohým na našich cintorínoch. Vidíme to každý rok. A návrh tohto zákona som predložil vlastne v predvečer Pamiatky zosnulých, ktorú budeme si pripomínať aj tento rok, a znovu sa zaplnia slovenské cintoríny, aj Ondrejský, na ktorom nie je veľa hrobov, o tom budem chvíľu hovoriť, sa zaplnia ľuďmi, ktorí si budú pripomínať svojich predkov, ktorí si budú pripomínať časom aj anonymných ľudí, vskutku sa pália sviečky a ľudia sú stíšení aj pred centrálnymi krížmi, kde si pripomínajú osudy tých, ktorí nás predišli do večnosti.
Cintorín je teda v strednej Európe svojho druhu pamäťovou inštitúciou. Tento moderný termín poznáme z mnohých štátov dnes okolo Slovenska aj u nás máme pamäťovú inštitúciu ÚPN. A ak sa pozriete na dôvodovú správu alebo na návrh tohoto zákona, ktorý predkladáme, ktorý predkladá, predpokladá bagateľné výdaje na podporu, dotvorenie tohoto cintorína, tak si aj uvedomíte, že je to nesmierne nenáročný návrh na štátny rozpočet a je to nenáročný návrh na vytvorenie a podporu tejto kultúry pamäti národa, ktorú smeruje aj Ústav pamäti národa.
Tým, samozrejme, nechcem nejak znižovať význam Ústavu pamäti národa alebo iných inštitúcií, ktoré sa zaoberajú národnou históriou, ale je okaté, že práve absencia v hlavnom meste národného cintorína poukazuje aj na tú autentickú skutočnosť, že slovenský príbeh sa začínal ťažko, že tvorba národného štátu trvala dve storočia a v priebehu tých dvoch storočí sa Národný cintorín ocitol v Martine, tam sa aj zaplnil našimi národnými dejateľmi a potom najmä v období totality sa táto idea, v období teda aktívne presadzovaného tzv. doktríny internacionalizmu, sa táto otázka, kde pokračuje tá pamäť národa, neriešila.
Príbeh Ondrejského cintorína, samozrejme, môžete si položiť otázku, prečo práve Ondrejský cintorín v Bratislave, prečo nevytvoriť nejaký nový cintorín. Ondrejský cintorín má, samozrejme, neopakovateľnú polohu, je v Starom Meste, má neopakovateľný príbeh, je to cintorín, ktorý bol terčom útoku bývalého režimu na pamäť práve tohoto mesta, na pamäť tohoto génia loci. Bývalý režim si predsavzal ničiť v hlavnom meste vôbec všetky kresťanské symboly, v odôvodnení na zničenie historických cintorínov sa vyskytovali pojmy alebo výrazy, že treba zničiť tmárske symboly v srdci hlavného mesta, ktoré sa musí stať socialistickým.
Zápas o Ondrejský cintorín, ktorý sa odohral na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia, bol zápasom, ktorý primárne sa vtedy vnímal ako zápas politický, ako kritika režimu a takisto režim sa bránil akoby pred útokom opozície. V skutočnosti to bol ale zápas vskutku civilizačný. Siahalo sa priamo na kosti, tie sa vyberali bagrami a s tým mali byť zničené aj všetky pamiatky Bratislavy a v širšom zmysle aj Slovenska v jeho kresťanskom kontexte a v jeho kontexte historickom. Tomu ešte predchádzalo preverovanie pozostalých, kde bola myšlienka ponechať len tých, podotýkam, že na Ondrejskom bolo 18-tisíc hrobov, ponechať len tých, ktorí sa zaslúžili o komunistické hnutie. Alebo nejakým spôsobom by boli využiteľní na komunistickú propagandu. Našťastie tento politický cieľ sa na základe odporu obyvateľstva zastavil, aj keď veľa hrobov bolo zničených. Keď mám byť úprimný, tak väčšina, významná väčšina bola odvezená, zničená, predsa len cintorín si zachoval pietny charakter, dnes je tam asi 1 200 hrobov, tá kapacita teda po tých 18-tisíc je obrovská.
Práve tento drastický, nekultúrny zásah bývalého režimu spôsobil situáciu, ktorá sa dnes núka, situáciu, že máme historický cintorín s najdlhšou tradíciou v našom meste siahajúcou do 17. storočia a tento cintorín je ani nie poloprázdny, ale takmer prázdny.
Jeho údržba, jeho starostlivosť by mala byť, samozrejme, na bedrách mesta podobne, ako je to aj s cintorínom, ktorý je v Martine. Podobne s týmto cintorínom už spontánne vznikla situácia, že viaceré významné osobnosti prejavili záujem, aby miesto ich posledného odpočinku bolo na tomto cintoríne. Sú tam už významní štátnici, sú tam významné osobnosti kultúry, sú tam významné osobnosti demokratického exilu. Menoslov je priložený v dôvodovej správe a nechcem vás ním zaťažovať.
V každom prípade už spontánne vzniká situácia, že realita, že Slovenská republika je samostatným štátom a že má hlavné mesto, vedie k tomu, že sa hľadalo miesto posledného odpočinku pre osobnosti kultúry, vedy, cirkvi alebo politiky tu v hlavnom meste, keďže cintorín v Martine je už na pochovávanie uzavretý.
Ďalšie, ďalšie starosti a problémy s dobudovaním cintorína, samozrejme, budú ležať na pleciach samosprávy, tak ako ležia aj v tejto chvíli. Ak by ste podporili myšlienku, že Národná rada k tomu prispeje, tak by to znamenalo len tú jedinú vetu, ktorá je aj v zákone o meste Martin, že sa zmieni, že, že toto mesto je miestom umiestnenia cintorínu takéhoto charakteru a Národná rada potom bude môcť umožniť ministerstvu kultúry, aby prispievalo podľa jeho úvahy a jeho možnosti aj na ochranu a ďalšie zveľaďovanie tohoto vzácneho miesta.
To prispievanie v meste Marin je, myslím, 200-tisíc eur ročne, a ak by sa ministerstvo rozhodlo rovnakou mierou podporovať aj cintorín v Bratislave, nevyriešilo by to síce celé financovanie, to by bolo naďalej ťažiskovo na bedrách mesta, ale bol by to symbol, bolo by to gesto, že slovenský príbeh dospel k tomu, že môžeme mať Národný cintorín v Bratislave, že táto Bratislava je plnohodnotným hlavným mestom a že podobne, ako je Paríž alebo Viedeň, každý návštevník aj zo Slovenska bude môcť hľadať ten pokračujúci príbeh, najmä od vzniku samostatnej slovenskej a demokratickej štátnosti v roku 1993, ten príbeh tu v hlavnom meste aj na cintoríne, ktorý navrhujem, aby sa stal Národným cintorínom v Bratislave.
Rozmýšľam, čo by bolo ešte treba dodať k tomuto príbehu, hádam len to, že návrh na tento cintorín už len samotnou myšlienkou ide o ľudí, ktorí spomedzi nás budú odchádzať v budúcnosti a bude ich mesto, resp. orgán, ktorý sa vytvorí na zvažovanie toho, že kto bude pochovaný na tomto cintoríne, bude ich postupne na Ondrejskom cintoríne pribúdať. Podotýkam, že to sa bude diať bez ohľadu na to, či sa Národná rada postaví chrbátom k tomuto návrhu, alebo nie, že tento návrh teda sa týka naozaj takej témy, ktorá presahuje aj naše osobné príbehy, a verím, že aj naše rozpory. A naše možno často dnes silne vnímané, ale z pohľadu večnosti malicherné hádky.
Umožnite, prosím, tomu, aby sa Bratislava dočkala toho, že Národný cintorín bude aj v hlavnom meste.
Ďakujem.