35. schôdza

Vážené kolegyne, kolegovia, na úvod poviem, že možnože teda ohlásim, že, že možno sa aj tento zákon môže teoreticky dotýkať aj mňa v zmysle ústavného zákona o výkone funkcie verejných funkcionárov alebo ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, pretože som vyštudovaný právnik, a teda možno niekedy v budúcnosti budem aj koncipient, tak je to vec, ktorá sa ma môže osobne dotknúť, či bude prax trojročná alebo päťročná, ale teda bez ohľadu na to, či sa dotkne, alebo nedotkne, tak chcem vyjadriť podporu tomu návrhu.
Ja som v minulosti, keď sa päťročná advokátska prax zavádzala, tak som proti tomu protestoval, organizoval som hromadnú pripomienku. Nepomohlo to, lebo teda vtedy si, si advokáti prelobovali, že, že sa prax predĺžila z 3 na 5 rokov, hoci na to neboli vecné a reálne dôvody, hoci aj teda jedna z dnešných vládnych strán MOST - HÍD vtedy bola, bola proti tomu, ale, ale teda nič, nič sa na tom nezmenilo ani, ani po tom, čo už tu nevládne samostatne SMER, ale má aj koaličných partnerov.
Som presvedčený, že toto opatrenie je iba obmedzovaním potenciálnej konkurencie, obmedzovaním vstupu, vstupu nových advokátov na trh a chránením si nejakého svojho, svojho políčka, že nijako zásadne nezvyšuje kvalitu budúcich advokátov toho, ak koncipientsku prax neabsolvujú 3 roky, ale až, až 5 rokov. Dôležité, dôležitý je tam ten spôsob prípravy, teda to, ako tú koncipientsku prax vykonávajú. Pokiaľ robia právne činnosti, pokiaľ ich tí advokáti vedú a využívajú ich na, na právne, právne práce, tak, tak môžu byť dobre pripravení po troch rokoch, môžu byť dobre pripravení aj po dvoch rokoch alebo po roku, lebo mnohí dnes šikovní študenti robia pre nejaké právne advokátske kancelárie už počas štúdia, čiže to kvantitatívne kritérium, nejaký limit tam zrejme, zrejme musí byť. Ale, ale je to tak, že niektorí študenti, alebo teda absolventi práva sú v momente, keď skončia štúdium práva, lepšie pripravení z hľadiska vedomostí aj z hľadiska praktických skúseností ako koncipienti, ktorí päť rokov niečo niekde flákali, boli tam iba formálne alebo ktorých, ktorých advokáti neviedli, nepracovali s nimi alebo ich nepoužívali na, na právne činnosti, ale iba na nejaké pomocné, pomocné administratívne práce.
Obaja predrečníci sa dotkli aj ďalšieho aspektu, že kvalita advokátov nezáleží len na tom, ako sa, ako sa pripravujú počas toho koncipientskeho obdobia, ale, samozrejme, že to súvisí aj s kvalitou vysokých škôl, s tým, že vysoké školy, teda právnické fakulty, masovo produkujú budúcich právnikov, nedajú si záležať na kvalite, častokrát je to, je to formálne.
A teda nedá mi nepovedať, že zvlášť smutné je, že sa, že sa k niektorým titulom, alebo teda aj k absolvovaniu právnickej fakulty, aj k niektorým titulom dá dostať veľmi pochybným spôsobom a že, že tu nehovoríme o nejakých prípadoch z Českej republiky, keď boli pochybnosti o tom, že či daný politik náhodou nezískal svoje vzdelanie za pochybných okolností, alebo sa zistilo, že jeho diplomová či iná záverečná práca bola plagiát.
Žiaľ, riešime tu, a teda prvýkrát na schôdzi parlamentu, vážne pochybnosti vo vzťahu k predsedovi Národnej rady, ktorý zatajuje svoju rigoróznu prácu, a nevieme, čo sú skutočné dôvody. Ale keby tým dôvodom bolo, že tá práca, nie, nespracoval ju on, je veľmi nevalnej kvality alebo dokonca je to plagiát, tak by sa správal presne tak, ako sa správal.
A toto je, toto je vážnejšia vec, lebo toto dehonestuje právnické povolanie, že niekto, kto dnes to dotiahol na druhého najvyššieho ústavného činiteľa a visí nad ním tieň podozrenia, že svoj titul JUDr., doktor práv, získal pochybným spôsobom, získal za prácu, za ktorú si ju nezaslúžil, alebo za prácu, ktorú si sám nenapísal, alebo dokonca za prácu, ktorú on alebo niekto iný odpísal, plagioval, porušoval pravidlá, ktoré boli vtedy rovnaké ako dnes, lebo ani vtedy sa nemohli robiť diplomové, bakalárske, záverečné práce ako plagiáty, aj vtedy to museli byť originálne diela, aj vtedy v nich musel autor preukázať nejaký prínos. A dnes je druhým najvyšším ústavným činiteľom Slovenskej republiky právnik, bavíme sa tu o advokácii, právnik, u ktorého sú vážne pochybnosti, že svoj doktorský titul nenadobudol korektným spôsobom. Správa sa až nevysvetliteľne a jediné vysvetlenie pre to je, že sa snaží pred nami niečo zatajiť.
Toto je vec, ktorá oveľa viac ovplyvňuje aj to, ako je vnímané právnické povolanie, aká je kvalita advokátov, lebo keď niekto môže pochybným spôsobom či už absolvovať štúdium, alebo získať nejaký titul, tak to dehonestuje to vzdelanie, hovorí to o tom, že to vzdelanie je zlé a deformuje to aj celé akademické prostredie. A táto kauza, to, ako dopadne, to, ako sa vysvetlí, to, či sa dozvieme, alebo nedozvieme, ako to naozaj bolo s rigoróznou prácou Andreja Danka, je aj pre kvalitu budúcich advokátov oveľa dôležitejšie ako akékoľvek predĺženie doby, počas ktorej študenti práva alebo absolventi práva absolvujú koncipientsku prax.
Pokojne môžme skrátiť na 3 roky, ale je potrebné správať sa seriózne a zodpovedne, nielen hrdo, odborne a slušne.
Ďakujem.

Ďakujem. Dôležité je, že kolegovia sa snažia vnášať nový vietor do naozaj zatuchnutých vôd. Sudcovia, advokáti, právnici, to je v každej spoločnosti mimoriadne významný stav. Mimoriadne významný. Nielenže odjakživa z tohto stavu, z tejto profesie sa ovplyvňuje miera pocitu spravodlivosti v krajine, ale ovplyvňuje sa, samozrejme, politika, Slovensko je, má v tomto ešte osobitnú tradíciu.
Ukazuje sa posledné roky, že tento stav sa uzatvára do seba, sú tu náznaky, aj pri návrhu ústavných sudcov vznikol náznak, že sa mladí nemajú ešte vpustiť do arény a k tomuto presne smeruje aj to, že koncipienti musia odmakať 5 rokov často za bagateľné platy a tým sa stav advokátsky bráni pred konkurenciou mladých ľudí. Slovensko sa tak či tak domôže tohoto nového vetra, urobilo by sa, urobilo by sa to skôr a kvalitnejšie, keby sa táto stredoveká 5-ročná prax predsa len upravila na primeraný čas - primeraný v bežných európskych krajinách - tak, ako to navrhujú predkladatelia.

Ďakujem pekne. Ja by som sa ešte vrátil k tomu, čo kolega Dostál, s ktorým, samozrejme, súhlasím, čo hovoril o tom, že čo vlastne odrádza mladých ľudí od toho, aby vstupovali do právnických povolaní vo všeobecnosti a advokácie špecificky.
Čestní a nadaní ľudia nechcú pracovať v advokácii preto, lebo nevedia svoje ambície, svoj zmysel pre spravodlivosť zrealizovať v takto nastavenom systéme. Nevedia dosiahnuť to, že vďaka ich talentu, ich usilovnosti, že vedia vyhrať spor, ktorý vnútorne vedia, že ho majú vyhrať, nevedia sa pozerať na svojich klientov, ktorým nevedia vysvetliť, prečo ten spor nevyhrali. Nevedia im vysvetliť to, že žijeme v štáte, kde je lotériou ísť na súd.
Lebo, pozor, ja nehovorím, že všetci sudcovia sú skorumpovaní, veď ani nemôžu byť. Nám úplne stačí, keď je skorumpovaná nejaká ich časť, ktorá zabezpečí to, že na súdoch na Slovensku je možné všetko a že nie je možné očakávať nič. O to tu ide. A to odrádza mladých, slušných ľudí od toho, aby vstupovali do advokátskeho povolania na Slovensku. Tí šikovnejší, tí idú do Čiech, vyštudujú tam a robia advokáciu v Čechách, kde to má význam, kde človek, keď má talent a nadanie, môže, a usilovnosť, môže byť úspešný a mať pocit spravodlivosti zrealizovaný.

Ďakujem pekne za slovo. Ja fandím mladým ľuďom v každej profesii, to znamená aj v právnickej.
Chcem len poukázať na jeden rozpor, ktorý som si všimol vo vašom tvrdení a v tom, čo tu už odznelo na túto tému, a síce, že úroveň právnických fakúlt, resp. toho právnického vzdelania na Slovensku je veľmi zlá, bola tu dokonca porovnaná tá úroveň k bieloruskej úrovni, neviem síce, aká to je, ale v poriadku.
Na jednej strane kritizujete úroveň právnického vzdelania a poukazujete na to, že právnikov je zrejme asi prebytok, že asi toľko ani nepotrebujeme. Ale čo je dôležité povedať a uviesť v tejto súvislosti, je to, že ak je tá úroveň vzdelania taká zlá, že je na úrovni bieloruského vzdelania, tak potom ako je to možné, že tvrdíte, že právnickú, teda koncipientsku prax treba skrátiť z 5 rokov na 3? Ak je to vzdelanie také zlé, tak potom treba tým koncipientom umožniť, aby v tejto právnickej profesii dozreli profesionálne a potom ju začali vykonávať.
Čiže na jednej strane tvrdíte jedno a odporujete si v zmysle toho návrhu zákona, ktorý ste tu predložili. Čiže na jednej strane zlé vzdelanie a na druhej skracujete možnosť absolventom právnických fakúlt, aby si svoju profesionalitu zvyšovali počas koncipientskej praxe.

Ďakujem všetkým trom kolegom, zareagujem na pána poslanca Farkašovského.
Vôbec si neodporujeme. To, že je nedostatočná úroveň právnického vzdelávania na, na fakultách, je jeden problém, ktorý, samozrejme, súvisí, súvisí s tým, ako sú potom kvalitní advokáti. Ale keď niekto bude nosiť spisy alebo, alebo prepisovať veci a nebude reálne vykonávať, vykonávať právnickú činnosť, ale bude využívaný ako pomocná pracovná sila, tak či to robí 2 roky, 3 roky, 5 rokov alebo aj 15 rokov, tak sa nemusí nikam, nikam posunúť.
To skrátenie, skrátenie je iba vrátenie do pôvodného stavu. Keď, keď sme sa rozprávali o tom, ako zmeniť, však budeme budúci týždeň sa baviť o Ústavnom súde, to pripomenul pán poslanec Budaj, tam je to, tam je to veľmi podobné. Dnes tam máme hranicu 40 rokov, keď sa môže, môže stať človek ústavným sudcom, ale v návrhu, ktorý, s ktorým prišla vláda, je, že sa to má zvýšiť na 45, medzi 40 a 45 rokmi nie je žiadna taká zásadná hranica, že, že teda ten 40-ročný ešte nie je dosť skúsený, aby bol, bol, mohol byť ústavným sudcom a 45-ročný už áno. To je opäť iba pokus obmedziť, obmedziť tú, tú nejakú ponuku vhodných, vhodných ľudí.
A, áno, tá úroveň vzdelávania, vrátim sa opäť k právnickým fakultám, je problém a je problém, že aj tým, ako sa dnes správa napríklad váš predseda, čo ma mrzí, že ste sa k tomu nijako nevyjadrili, ju ešte viac dehonestujeme, lebo tým vlastne hovoríme, že niekto mohol získať prácu, teda doktorát za prácu, za ktorú dnes sa asi hanbí alebo sa ju bojí ukázať, a je to druhý najvyšší ústavný činiteľ.

Ďakujem pekne. Už len veľmi krátko, čo sa týka ešte tej kvality vysokých škôl, zopakoval by som svoju myšlienku z rozpravy.
Kto učí budúcich právnikov a advokátov na tých vysokých školách? Dlhoroční advokáti, dlhoroční právnici. Oni vychovávajú, oni učia, oni skúšajú tých budúcich advokátov, tých budúcich koncipientov. To sú tí advokáti a právnici, ktorí hovoria, že, fú, tí dnešní mladí, tak to je katastrofa, čo vychádza z tých fakúlt. No ale ich vychovávajú tí starí, dlhoroční absolventi právnických fakúlt.
Ministerstvo školstva momentálne riadi práve nominantka Slovenskej národnej strany, takže ak treba riešiť kvalitu vysokých škôl, možno ona je tá kompetentná osoba vo výkonnej moci, ktorá by mohla v tejto veci niečo urobiť.
Posledná myšlienka bude parafráza ústavy alebo možno aj presný citát. Štátna moc pochádza od občanov, od všetkých občanov, nie od Slovenskej advokátskej komory, ktorá predĺženie koncipientskej praxe presadila, prelobovala počas jednofarebnej vlády SMER-u.
Milé kolegyne, vážení kolegovia, urobte niečo pre to, aby mladí absolventi právnickej fakulty mali pocit, že platí ústava, že štátna moc pochádza od všetkých občanov, nie od lobistických, záujmových a iných združení.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Dámy a páni, navrhujeme podporu Ondrejského cintorína v Bratislave, čo je najstarší historický cintorín v našom hlavnom meste, ktorým by Národná rada pomohla dobehnúť jeden z deficitov, ktoré máme pri budovaní hlavného mesta, ale trúfam si povedať, že aj pri budovaní štátu. Všetky európske národy, pokiaľ majú štátnosť, majú v hlavnom meste miesto odpočinku, ktoré sa považuje za národný cintorín a na ktoré prichádzajú nové generácie, aby si pripomenuli, odkiaľ a kam kráčame, aby si pripomenuli príbehy tých, ktorí sa usilovali o slušný a dobrý život v tej danej lokalite, v tom danom národe, v tom danom štáte pred nimi.
Poslaním takéhoto cintorína je predovšetkým uchovávať pamäť národa. A práve tu v strednej Európe sa tá pamäť národa vskutku uchováva aj cintorínskou kultúrou a pietou k nebohým na našich cintorínoch. Vidíme to každý rok. A návrh tohto zákona som predložil vlastne v predvečer Pamiatky zosnulých, ktorú budeme si pripomínať aj tento rok, a znovu sa zaplnia slovenské cintoríny, aj Ondrejský, na ktorom nie je veľa hrobov, o tom budem chvíľu hovoriť, sa zaplnia ľuďmi, ktorí si budú pripomínať svojich predkov, ktorí si budú pripomínať časom aj anonymných ľudí, vskutku sa pália sviečky a ľudia sú stíšení aj pred centrálnymi krížmi, kde si pripomínajú osudy tých, ktorí nás predišli do večnosti.
Cintorín je teda v strednej Európe svojho druhu pamäťovou inštitúciou. Tento moderný termín poznáme z mnohých štátov dnes okolo Slovenska aj u nás máme pamäťovú inštitúciu ÚPN. A ak sa pozriete na dôvodovú správu alebo na návrh tohoto zákona, ktorý predkladáme, ktorý predkladá, predpokladá bagateľné výdaje na podporu, dotvorenie tohoto cintorína, tak si aj uvedomíte, že je to nesmierne nenáročný návrh na štátny rozpočet a je to nenáročný návrh na vytvorenie a podporu tejto kultúry pamäti národa, ktorú smeruje aj Ústav pamäti národa.
Tým, samozrejme, nechcem nejak znižovať význam Ústavu pamäti národa alebo iných inštitúcií, ktoré sa zaoberajú národnou históriou, ale je okaté, že práve absencia v hlavnom meste národného cintorína poukazuje aj na tú autentickú skutočnosť, že slovenský príbeh sa začínal ťažko, že tvorba národného štátu trvala dve storočia a v priebehu tých dvoch storočí sa Národný cintorín ocitol v Martine, tam sa aj zaplnil našimi národnými dejateľmi a potom najmä v období totality sa táto idea, v období teda aktívne presadzovaného tzv. doktríny internacionalizmu, sa táto otázka, kde pokračuje tá pamäť národa, neriešila.
Príbeh Ondrejského cintorína, samozrejme, môžete si položiť otázku, prečo práve Ondrejský cintorín v Bratislave, prečo nevytvoriť nejaký nový cintorín. Ondrejský cintorín má, samozrejme, neopakovateľnú polohu, je v Starom Meste, má neopakovateľný príbeh, je to cintorín, ktorý bol terčom útoku bývalého režimu na pamäť práve tohoto mesta, na pamäť tohoto génia loci. Bývalý režim si predsavzal ničiť v hlavnom meste vôbec všetky kresťanské symboly, v odôvodnení na zničenie historických cintorínov sa vyskytovali pojmy alebo výrazy, že treba zničiť tmárske symboly v srdci hlavného mesta, ktoré sa musí stať socialistickým.
Zápas o Ondrejský cintorín, ktorý sa odohral na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia, bol zápasom, ktorý primárne sa vtedy vnímal ako zápas politický, ako kritika režimu a takisto režim sa bránil akoby pred útokom opozície. V skutočnosti to bol ale zápas vskutku civilizačný. Siahalo sa priamo na kosti, tie sa vyberali bagrami a s tým mali byť zničené aj všetky pamiatky Bratislavy a v širšom zmysle aj Slovenska v jeho kresťanskom kontexte a v jeho kontexte historickom. Tomu ešte predchádzalo preverovanie pozostalých, kde bola myšlienka ponechať len tých, podotýkam, že na Ondrejskom bolo 18-tisíc hrobov, ponechať len tých, ktorí sa zaslúžili o komunistické hnutie. Alebo nejakým spôsobom by boli využiteľní na komunistickú propagandu. Našťastie tento politický cieľ sa na základe odporu obyvateľstva zastavil, aj keď veľa hrobov bolo zničených. Keď mám byť úprimný, tak väčšina, významná väčšina bola odvezená, zničená, predsa len cintorín si zachoval pietny charakter, dnes je tam asi 1 200 hrobov, tá kapacita teda po tých 18-tisíc je obrovská.
Práve tento drastický, nekultúrny zásah bývalého režimu spôsobil situáciu, ktorá sa dnes núka, situáciu, že máme historický cintorín s najdlhšou tradíciou v našom meste siahajúcou do 17. storočia a tento cintorín je ani nie poloprázdny, ale takmer prázdny.
Jeho údržba, jeho starostlivosť by mala byť, samozrejme, na bedrách mesta podobne, ako je to aj s cintorínom, ktorý je v Martine. Podobne s týmto cintorínom už spontánne vznikla situácia, že viaceré významné osobnosti prejavili záujem, aby miesto ich posledného odpočinku bolo na tomto cintoríne. Sú tam už významní štátnici, sú tam významné osobnosti kultúry, sú tam významné osobnosti demokratického exilu. Menoslov je priložený v dôvodovej správe a nechcem vás ním zaťažovať.
V každom prípade už spontánne vzniká situácia, že realita, že Slovenská republika je samostatným štátom a že má hlavné mesto, vedie k tomu, že sa hľadalo miesto posledného odpočinku pre osobnosti kultúry, vedy, cirkvi alebo politiky tu v hlavnom meste, keďže cintorín v Martine je už na pochovávanie uzavretý.
Ďalšie, ďalšie starosti a problémy s dobudovaním cintorína, samozrejme, budú ležať na pleciach samosprávy, tak ako ležia aj v tejto chvíli. Ak by ste podporili myšlienku, že Národná rada k tomu prispeje, tak by to znamenalo len tú jedinú vetu, ktorá je aj v zákone o meste Martin, že sa zmieni, že, že toto mesto je miestom umiestnenia cintorínu takéhoto charakteru a Národná rada potom bude môcť umožniť ministerstvu kultúry, aby prispievalo podľa jeho úvahy a jeho možnosti aj na ochranu a ďalšie zveľaďovanie tohoto vzácneho miesta.
To prispievanie v meste Marin je, myslím, 200-tisíc eur ročne, a ak by sa ministerstvo rozhodlo rovnakou mierou podporovať aj cintorín v Bratislave, nevyriešilo by to síce celé financovanie, to by bolo naďalej ťažiskovo na bedrách mesta, ale bol by to symbol, bolo by to gesto, že slovenský príbeh dospel k tomu, že môžeme mať Národný cintorín v Bratislave, že táto Bratislava je plnohodnotným hlavným mestom a že podobne, ako je Paríž alebo Viedeň, každý návštevník aj zo Slovenska bude môcť hľadať ten pokračujúci príbeh, najmä od vzniku samostatnej slovenskej a demokratickej štátnosti v roku 1993, ten príbeh tu v hlavnom meste aj na cintoríne, ktorý navrhujem, aby sa stal Národným cintorínom v Bratislave.
Rozmýšľam, čo by bolo ešte treba dodať k tomuto príbehu, hádam len to, že návrh na tento cintorín už len samotnou myšlienkou ide o ľudí, ktorí spomedzi nás budú odchádzať v budúcnosti a bude ich mesto, resp. orgán, ktorý sa vytvorí na zvažovanie toho, že kto bude pochovaný na tomto cintoríne, bude ich postupne na Ondrejskom cintoríne pribúdať. Podotýkam, že to sa bude diať bez ohľadu na to, či sa Národná rada postaví chrbátom k tomuto návrhu, alebo nie, že tento návrh teda sa týka naozaj takej témy, ktorá presahuje aj naše osobné príbehy, a verím, že aj naše rozpory. A naše možno často dnes silne vnímané, ale z pohľadu večnosti malicherné hádky.
Umožnite, prosím, tomu, aby sa Bratislava dočkala toho, že Národný cintorín bude aj v hlavnom meste.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením určil za spravodajcu k návrhu zákona o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (tlač 1168). V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem vám za slovo. Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne a kolegovia, chcem vám predstaviť náš návrh zákona o sociálnom poistení, ktorý vyplýva z našej takej dlhodobej perspektívy a zacielenia našej podpory a pomoci rodinám, teda z rodinnej politiky pre Slovensko, kde sme pripravili aj koncepciu za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Tento sa týka práve pronatalitných opatrení.
Návrh zákona predstavuje opatrenie na zvýšenie pôrodnosti zavedením niektorých nových prvkov v sociálnom, presnejšie v nemocenskom poistení. Z dostupných analýz vyplýva, že sú dve cieľové skupiny obyvateľov, ktoré by vhodne zvolené nástroje mohli motivovať k zvýšeniu pôrodnosti. Ide o najmä študentky najmä vysokých škôl, ktorí po skončení štúdia odkladajú rodičovstvo z dôvodu nedostatočného finančného zabezpečenia, počas štúdia nemajú nárok na materské a rodičovský príspevok je slabou náhradou potenciálneho príjmu matky dieťaťa. A druhou cieľovou skupinou sú ženy, ktoré stratia zamestnanie a prekážkou otehotnenia počas obdobia nezamestnanosti je skutočnosť, že im nevznikne nárok na materské.
Na podporu pôrodnosti uvedených dvoch cieľových skupín navrhujeme zaviesť dobrovoľné nemocenské poistenie študentov najmä vysokých škôl, z ktorého sa bude poskytovať výlučne materské. Sadzbu poistného navrhujeme určiť na 2 % zo zvoleného vymeriavacieho základu.
Druhým opatrením je zavedenie ochrannej lehoty, ktorá sa bude uplatňovať taktiež výlučne pri materskom v trvaní 15 mesiacov od zániku nemocenského poistenia.
Návrh zákona vyvoláva pozitívne sociálne vplyvy. Nepredpokladá sa vplyv na podnikateľské prostredie, na životné prostredie a ani vplyv na informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona však vyvoláva negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy.
Návrh nášho zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Viac o našom návrhu poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim.

Ďakujem za slovo. V súlade § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola predsedníčkou výboru určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1169. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1222 z 1. októbra 2018 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.