43. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Milé dámy kolegyne, vážení páni kolegovia, teda tí, ktorí ste mali ešte vôľu zostať tu pri takomto vážnom návrhu zákona a verím, že ste to aj vy, ktorí ho nakoniec podporia, pretože naozaj nejde o málo, ide o všetko, ide o našich občanov. O občanov, o ktorých už, ako povedal kolega Peter Osuský, Slovenská republika prichádza posledných deväť rokov a podľa nášho skromného politického názoru v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. A keďže sa náš Ústavný súd nemá k tomu, aby za tých deväť rokov dal jasné stanovisko, či to tak naozaj je alebo nie je, musíme to riešiť a musíme to riešiť bezodkladne, podľa možnosti okamžite aj v súvislosti so spomínanou problematikou odchodu Veľkej Británie z Európskej únie.
Ja k tej štatistike, ktorú povedal kolega Peter Osuský, ako spolupredkladateľ si dovolím dať ešte do pozornosti pár ďalších dôležitých čísel, a teda že o vrátenie slovenského občianstva, pretože aj takúto výnimku tu už od roku 2015 máme, požiadalo doteraz od 1. 2. 2015 do 21. 2. 2019 na základe tejto výnimky 786 občanov Slovenskej republiky, ktorí o toto občianstvo prišli. Slovenský pas už získalo späť 670 žiadateľov a ďalšie žiadosti ministerstvo vnútra vybavuje. Z čoho teda vyplýva, že takmer každý, kto si o túto výnimku požiada, toto občianstvo dostane naspäť. Ešte spomeniem pár ďalších čísiel.
S českým občianstvom požiadalo o takúto výnimku 251 občanov, s britským 119 občanov, nemeckým 110 občanov, americkým 57 občanov, austrálskym 40 občanov, kanadským 23 občanov, švajčiarskym 22 občanov a – to by som rád zdôraznil – maďarským 10 občanov. S luxemburským, talianskym po osem, holandským päť, dánskym štyri, belgickým, francúzskym, izraelským, rakúskym po dve, fínskym, írskym, poľským, rumunským a švédskym po jednom.
Takýto je obraz súčasného stavu. Napriek tomu sa Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na základe veľmi zvláštnych, pravdepodobne tých priateľských dohôd, ktoré tu spomínal kolega Peter Osuský, s Maďarskou republikou tvári, že sa nič nedeje, a tvári sa, že takéto prichádzanie o to najcennejšie, čo Slovenská republika má, o svojich občanov, je v poriadku.
My si to nemyslíme a veríme, že podporíte tento náš návrh legislatívnej zmeny, a veríme, že nielen v súvislosti s brexitom, ale so všetkým globálnym dianím sa naši občania budú mať o motív navyše vrátiť jedného dňa späť domov. A na to potrebujú, aby si k tomuto domovu uchovali pozitívny vzťah, čo rozhodne nie je za situácie, že im už deväť rokov – podľa nášho názoru v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky – občianstva odnímame.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Vážené kolegyne, kolegovia, novela zákona o štátnom občianstve, ktorá má zrušiť podľa nášho názoru protiústavný stav, ktorým sú slovenským občanom, ktorým je slovenským občanom odnímané občianstvo, je evergreenom tohto parlamentu prinajmenšom z našej strany. Niektorí poslanci opakovane predkladajú návrhy zákonov, keď im ich neschvália, tak po uplynutí, uplynutí lehoty, tak s tým prídu znovu. Myslím, že u nás v klube SaS nepraktizujeme toto dôsledne, že by sme všetky návrhy dávali opäť a opäť, ale novela zákona o štátnom občianstve je určite čestnou výnimkou medzi návrhmi, ktoré predkladáme. A je ňou úplne oprávnene, lebo tam nejde o nejaké drobné zlepšenie podnikateľského prostredia, ktoré by odstránilo nejaký byrokratický nezmysel.
Zákon o štátnom občianstve sa dotýka občianstva slovenských občanov, ktorí oňho prichádzajú, hoci nerobia nič zlé. Sú trestaní, hoci sa nijako neprevinili, len z dôvodu, že za prvej Ficovej vlády chcela vládna koalícia zareagovať na umožnenie prijímania dvojitého občianstva vládou Fideszu a z toho dôvodu sú postihovaní všetci slovenskí občania, ktorí nadobudnú občianstvo iného štátu.
Tých pokusov bolo už nespočetne veľa, boli už, boli už za vlády Ivety Radičovej, potom za druhej vlády Roberta Fica, tretej vlády Roberta Fica, teraz štvrtej vlády Roberta Fica, teda Pellegriniho vlády, a teda musím povedať, že budeme sa snažiť tento stav napraviť, lebo ho považujeme za nespravodlivý a za odporujúci ústave, o čom, žiaľ, Ústavný súd odmietol rozhodnúť. Teda nekonštatoval, že ten stav je v poriadku, že zákon, ktorý umožňuje odnímať občanom Slovenskej republiky proti ich vôli štátne občianstvo, je v poriadku, len jednoducho sa nenašlo dosť hlasov ani na jedno, ani druhé rozhodnutie.
A teraz zvlášť, keď sa blíži brexit, keď hrozba brexitu a tvrdého brexitu stále trvá, že Británia odíde bez toho, aby si upravila s Európskou úniou vzťahy na zmluvnom základe, ale aj keby si ich upravila alebo keby sme si tie vzťahy upravovali bilaterálne tým, že európska, tým, že Británia nebude súčasťou Európskej únie, tak pre ľudí zo Slovenska, ktorí majú slovenské občianstvo a žijú vo Veľkej Británii, skôr či neskôr nejaký problém vznikne. Nemusí, nemusí to byť hneď problém, že budú riešiť, či ostanú a zrieknu sa slovenského občianstva, alebo odídu, aby si ho mohli zachovať, ale pokiaľ Británia nebude súčasťou Európskej únie, tak sa na občanov Slovenskej republiky bude nahliadať ako na cudzích štátnych príslušníkov. Kým doteraz sme občanmi inej členskej krajiny Európskej únie, ktoré podľa práva Európskej únie; ktorí podľa práva Európskej únie nemôžu byť diskriminovaní v porovnaní s vlastnými občanmi, toto sa odchodom Veľkej Británie zmení. Môže to byť nejako zmluvne upravené, ale už to nebude v tej istej pozícii a môže sa stať, že pre našich ľudí, ktorí dlhodobo žijú v zahraničí, a teda špeciálne vo Veľkej Británii, kde ich je mimoriadne veľa aj vzhľadom na historický vývoj tesne po vstupe Slovenska do Európskej únie, keď Veľká Británia neuplatňovala prechodné obdobia a slovenskí občania mohli vycestovať aj za prácou do Veľkej Británie skôr ako do niektorých iných členských krajín Európskej únie, je ich tam veľa a budú mať veľké problémy.
My sa naším návrhom snažíme im tieto problémy zmierniť, snažíme sa, aby v prípade, že sa rozhodnú nadobudnúť britské občianstvo, mohli nadobudnúť britské občianstvo aj bez toho, aby stratili občianstvo Slovenskej republiky, ktoré by im v zmysle slovenskej ústavy nemalo byť odnímané proti ich vlastnej vôli. Ale, samozrejme, netýka sa to iba Veľkej Británie a občanov Slovenskej republiky vo Veľkej Británii, ale všetkých iných občanov Slovenskej republiky žijúcich v rôznych krajinách, ktorí môžu mať rôzne dôvody na to, aby nadobudli občianstvo inej krajiny, a Slovenská republika by ich za to nemala trestať.
Ak ten návrh neprejde ani na tejto schôdzi, tak predpokladám, že skôr či neskôr sa s ním vrátime do parlamentu, lebo toto je jedna z najdôležitejších vecí – ukončiť stav, keď občania Slovenskej republiky proti svojej vôli prichádzajú o svoje vlastné občianstvo.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja len ako dovetok poviem, že je pozoruhodné, ako sa roky dojemne staráme o tzv. zahraničných Slovákov. Tu sa títo zahraniční Slováci, samozrejme, sa stali zahraničnými Slovákmi v časoch, keď ich predkovia odišli na Dolnú zem, do Rumunska, keď odišli do Spojených štátov a všelikam do kútov sveta, keď tu boli kráľovstvá a impériá a viedli sa vojny a každý, kto odchádzal, zatváral za sebou dvere, hľadajúc lepšiu vlasť. Samozrejme, dnes sme v 21. storočí a my teraz, paradoxne, vyrábame zahraničných Slovákov vlastnými zákonmi tejto krajiny. My proste máme zákon na výrobu zahraničných Slovákov, my ich vyženieme zo slovenského občianstva a potom sa stanú zahraničnými Slovákmi. Tak ako tí americkí zahraniční Slováci v piatej generácii, ktorí už nevedia slovo po slovensky, ale možno v srdci ešte stále sú zahraniční Slováci. My odrezávame živé výhonky slovenského stromu vďaka blbému zákonu, ktorý zaviedla Ficova strana ako primitívny akt pomsty.
Existovali krajiny, ktoré mali napr. pravidlo, že keď chceš prijať iné občianstvo, musíš sa zrieknuť ich občianstva. Boli to nezriedka i postkomunistické krajiny, ale aj iné. Moja manželka napríklad, keď sa pred dobrými dvadsiatimi ôsmimi či tridsiatimi rokmi stala občiankou Slovenskej republiky, tak sa musela vzdať bulharského občianstva, ale aj bulharskému štátu – na rozdiel od Fica – došlo, že nerobí dobre, a zmenil zákon a vyzval tých, ktorých predchádzajúci zákon zbavil občianstva, aby sa vrátili k bulharskému občianstvu. A tak má moja manželka dve občianstva a považujem to za správne a dobré, pretože človek môže byť srdcom Bulhar i Slovák, Brit i Slovák, a dokonca som presvedčený, že možno Vietnamec i Slovák. A ja sám, ktorý mám len jedno občianstvo, som vďaka tomu, že z Bulharska som dostal to najcennejšie, čo ma v živote stretlo, som svojím srdcom i Bulhar.
A jednoducho si nemyslím, že by mal existovať zákon v krajine, ktorá ctí ústavu a ústavnosť a ktorá si do ústavy napísala ten čl. 5 ods. 2 o tom, že sa nesmie proti vôli, aby ona to tým občanom robila. To je nízke, hanebné, ten dôvod bol trápny a tupý, neviedol vôbec k svojmu cieľu, aj keby viedol, vôbec by ho to neospravedlňovalo. To znamená, že je načase, aby sme nahliadli; my sme nahliadli, ale aby tí, ktorí to zaviedli, aby nahliadli, že pochybili a nezotrvávali v blude. Ak v ňom ale zotrvávajú, škodia Slovenskej republiky, škodia tým, ktorí sa cítia byť Slovákmi, a nezachráni to nijaké existovanie inštitúcie starajúcej sa o zahraničných Slovákov. Výroba zahraničných Slovákov týmto zákonom je protiústavná a hanebná.
Ďakujem.

Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som stručne uviedol návrh novely zákona č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku. Jeho cieľom je umožniť ženám slovenskej národnosti zmeniť si svoje priezvisko na formu bez koncovky slovenského prechyľovania aj bez toho, aby to podliehalo povoľovaniu. Táto možnosť existuje aj v súčasnosti, ale týka sa iba osôb inej ako slovenskej národnosti. Osoby slovenskej národnosti si takto môžu zmeniť priezvisko, ale iba na základe povolenia.
Návrh predkladám spolu s kolegami Milanom Laurenčíkom, Zuzanou Zimenovou, Vladimírom Slobodom a Petrom Osuským.
Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie ani na podnikateľské prostredie.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Bližšie k obsahu nášho návrhu by som rád povedal niečo v rozprave, do ktorej sa týmto hlásim ako prvý.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, predseda Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma určil za spravodajcu k návrhu zákona o mene a priezvisku (tlač 1392). V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj.
Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 3. mája 2019 a gestorský výbor do 7. mája 2019 od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Vážené kolegyne, kolegovia, cieľom našej iniciatívy je zmeniť zákon o mene a priezvisku, je umožniť ženám slovenskej národnosti zmeniť si svoje priezvisko na formu bez koncovky slovenského prechyľovania aj bez toho, aby to podliehalo povoľovaniu.
Dôvodov pre ktorý, pre ktoré prichádzame s týmto návrhom, je viacero. Ja by som si dovolil sústrediť sa a zmieniť sa o dvoch základných. Jeden dôvod by som nazval právnym a druhý praktickým.
K tomu právnemu. Zákon o mene a priezvisku v § 7 ods. 2 písm. c) uvádza, že povolenie na zmenu priezviska nie je potrebné, ak ide o zmenu spočívajúcu v zápise ženského priezviska osoby inej ako slovenskej národnosti bez koncovky slovenského prechyľovania. Zákon o mene a priezvisku umožňuje zmeniť meno, zmeniť priezvisko. A v niektorých prípadoch, ak sú na to dôvody, tak umožňuje zmeniť, zmeniť priezvisko aj bez toho, aby to muselo prejsť nejakým povoľovacím procesom, teda inak povedané, je na to nárok.
Ale ako som už citoval, táto možnosť zmeniť si ženské priezvisko alebo zapísať si ženské priezvisko bez koncovky slovenského prechyľovania je daná iba osobám inej ako slovenskej národnosti. Takáto úprava je podľa nášho názoru neodôvodnene diskriminačná a predstavuje neprimeraný zásah do osobnej identity osôb slovenskej národnosti. To, že sa má, to, že sa, že sú nejaké pravidlá slovenského jazyka, že sa v slovenskom jazyku používa, používajú ženské priezviská s koncovkou ženského prechyľovania, je jedna vec. Druhá vec je, že tie pravidlá nevylučujú, aby aj osobám slovenskej národnosti bol, bolo zapísané priezvisko bez tej prechyľovacej koncovky. Čiže nie je to nejaký absolútny problém. Nakoniec aj tá osoba hlásiaca sa k inej ako slovenskej národnosti môže mať ľubozvučné slovenské meno a má možnosť bez povolenia si zapísať priezvisko bez koncovky ženského prechyľovania, kdežto, kdežto osoba slovenskej národnosti, žena slovenskej národnosti, Slovenka, takúto možnosť nemá. Respektíve má, ale musí jej to byť povolené. Čiže úrad rozhoduje o tom, či môže alebo nemôže. A v niektorých prípadoch, samozrejme že rozhodne, že môže. Čiže nie je to zásadný problém, že by niekoho práva, oprávnené záujmy boli narušené, že by bol narušený nejaký verejný záujem. Jednoducho je na posúdení úradníka, že či povolí alebo nepovolí takúto zmenu.
Domnievame sa, že niet reálneho, vážneho dôvodu na to, aby sme diskriminovali osoby ženského pohlavia podľa toho, či patria k slovenskej národnosti, či sa hlásia k slovenskej národnosti, alebo sa hlásia k inej národnosti, a v jednom prípade sme im umožňovali zapísať si meno bez koncovky slovenského prechyľovania aj bez povolenia a v druhom prípade nie.
Druhú vec, na ktorú chcem poukázať, je ten praktický aspekt. Pretože, samozrejme, tento zákon je veľmi jednoducho obíditeľný. Stačí, ak žena, žena slovenskej národnosti, ktorá chce mať zapísané meno bez koncovky ženského prechyľovania, vyhlási, že nepatrí k slovenskej národnosti, že má inú ako slovenskú národnosť a tým pádom si aj ona môže nárokovať, aby jej bolo zapísané jej priezvisko v takej forme. Národnosť nie je žiadnym spôsobom objektívne overiteľná. Štát nevedie zoznam občanov alebo osôb žijúcich na jeho území a neeviduje ich národnosť. Národnosť sa nepíše v občianskom preukaze a zodpovedá to aj realite, lebo je potrebné rešpektovať, kto sa čím cíti. Keď sa niekto cíti Slovákom, tak je Slovák, keď sa niekto cíti Rómom, tak je Róm.
Čiže bez nejakých veľkých problémov, ak napríklad žene nevyhovejú, chce si zapísať priezvisko bez koncovky ženského prechyľovania, úrad jej to povolenie nedá, lebo usúdi, že nie je dôvod na to, no tak to môže obísť tým, že povie, že nemá slovenskú národnosť. A nemožno považovať za vyhovujúci stav, keď je bez vážneho dôvodu takýmto spôsobom diskriminované podľa toho, čo občan alebo v tomto prípade občianka povie, povie úradom, či sa cíti Slovenkou, alebo sa cíti patriť k inej národnosti. A zároveň zavádzame pravidlo alebo existuje pravidlo, ktoré nie je nijako vymožiteľné, ktoré je možné veľmi jednoducho obísť, nie je s tým žiadny problém. Ale predkladatelia nevidia dôvod, aby sme buď osobám slovenskej národnosti bránili, aby aj bez povolenia od úradu si mohli zapísať svoje meno, teda svoje priezvisko bez koncovky ženského prechyľovania, alebo aby sme ich, aby sme ich motivovali k tomu, aby ten zákon obchádzali tým, že uvedú, že nepatria k slovenskej národnosti.
Záverom by som spomenul, že s podobným návrhom už v minulosti uvažovalo aj ministerstvo vnútra. V roku 2012 pripravilo návrh novely zákona o matrikách, ktorý išiel aj do pripomienkového konania, akurát že potom nešiel ani na rokovanie a neocitol sa, neocitol sa na rokovaní parlamentu, takže tá úprava ostala v tomto ohľade nezmenená. Preto s takouto iniciatívou prichádzame teraz my a dovoľujem si vás týmto požiadať o podporu nášho návrhu.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ondro, chcel by som len potvrdiť z mojej starostovskej praxe, že k obchádzaniu toho zákona, presne tak, ako si to popísal, dochádza. A nebol som teda dlho starostom, ale za ten čas, čo som bol, tak som sa viackrát stretol, že tým ženám sa nechcelo čakať na to, aby im niekto povolil zmenu priezviska, keď nechceli mať tú prechyľovaciu príponu -ová a využili to, že v podstate zapreli svoju slovenskú národnosť a napísali si v tej žiadosti, že sú národnosti inej.
Keď som sa ich pýtal, že prečo to robia, tak veľakrát to bolo z praktických dôvodov. A ten praktický dôvod môžem znova potvrdiť aj na svojom rodinnom nejakom príklade, kde moja nevesta, hoci bola sobášená v Anglicku, keď chcela požiadať o slovenský sobášny list, aby ho mala teda v osobitnej matrike zapísané aj v slovenskom sobášnom liste, tak musela znovu povedať, že je Angličanka, lebo ináč jej to nechceli zapísať. Hoci anglický sobášiaci list má bez tej, bez tej prípony a tam by sa prakticky veľmi čudovali, keď prídu manželia a jeden sa volá tak a druhý sa volá ináč, pretože oni nechápu to, že my máme túto príponu -ová. Takže má to aj taký praktický význam pre tých ľudí, hlavne čo žijú v zahraničí, že nie preto, že by chceli nejak vyzerať, že sa volajú nejak ináč, že sú nejakí moderní alebo niečo iné, ale v podstate prakticky potrebujú, aby sa volali tí manželia rovnako, aby nemal jeden -ová a druhý mal bez tejto prípony.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Podporujem tento návrh, aj keď chápem, že dať právo ženám, aby odmietli prechyľovaciu podobu mena podráždi tradicionalistov a je pre nich proste niečím podozrivým. Ale nech sa aj oni zamyslia nad výrečnosťou toho nášho jazyka, ktorý sa, ktorý nám uchováva pravdu o tom, že je aj kdesi v zadnom mozgu a v hĺbke srdca na Slovensku zostáva postavenie žien adekvátne možno ani nie stredoveku, ale staroveku.
My si síce používame slovo "sobášenie" na ten známy a ústavou chránený vzťah muža a ženy, ale keď na to príde, ženy sa vydávajú. Už v tom slove je veru povedané, o čo kedysi išlo. Po svadbe musia prijať alebo zvyklo sa, že prijali manželovo meno, ale to nestačí. Prípona -ová, ktorej hovoríme tak spoločensky, slušne prechyľovanie, je príponou, ktorá označuje vlastníctvo predmetov, vlastníctvo zvierat. V každom prípade vlastníctvo. Mnohé ženy to dnes v 21. storočí nevnímajú ako žiadnu poctu a plne podporujem, aby bolo na nich, ako sa rozhodnú volať po tom, čo, najmä po tom, čo sa vydajú, zosobášia. Ale aj, ale aj predtým, pretože nielen praktické stránky veci, ale aj symbolické vytvárajú kultúru.

Ďakujem obom kolegom za reakcie. Tie dôvody, pre ktoré môžu ženy chcieť mať meno bez koncovky ženského prechyľovania, teda priezvisko, môžu byť rôzne, môžu to byť praktické dôvody, môžu to byť dôvody, dôvody ich pocitu, môže to byť, že žijú v zahraničí a sú vydaté a môžu byť nezrozumiteľné, prečo má iné priezvisko ako jej manžel, môže sa to prakticky z hľadiska používania, používania, pokiaľ komunikujú často s niekým v cudzine. Ale ja by som to nechal úplne na nich, ony majú mať možnosť sa rozhodnúť, či chcú alebo nechcú používať tú koncovku ženského prechyľovania, či si to nechajú zapísať alebo nenechajú zapísať, či majú na to taký alebo onaký dôvod, to nie je úloha zákonodarcov. Myslím si, že ani to nie je úloha úradov, aby to posudzovali. Nie je to nič, s čím by mal byť, mal byť problém, pretože v iných prípadoch alebo vo viacerých prípadoch to tak funguje, že ženy aj na Slovensku, aj Slovenky majú priezvisko a nepoužívajú koncovku ženského prechyľovania. Tak je len vecou dobrej vôle zákonodarcu, aby to umožnil aj osobám slovenskej národnosti, to, čo už dnes umožňuje osobám, ktoré k slovenskej národnosti nepatria.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem aj svojim predrečníkom Ondrejovi Dostálovi, ktorý túto tému uchopil najmä z toho právneho a ľudskoprávneho hľadiska, ale aj kolegovi pánovi poslancovi Budajovi, ktorý bol akýmsi predskokanom toho, čo ja by som chcela teraz v rozprave predniesť.
Budem sa opierať v mojej, v mojom príhovore k tomuto návrhu zákona, resp. k vám, aby ste ho podporili, budem sa opierať o argumenty, ktoré som si vytiahla z viacerých jazykovedných štúdií, ktoré boli k téme prechyľovania ženských priezvisk zverejnené na pôde Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. A tam, kde to považujem za potrebné, si dovolím aj citovať jednotlivé odborné stanoviská.
Na úvod si dovolím zasadiť tému do stručného historického kontextu ako v rovine jazyka, tak aj v rovine spoločenskej. Obe roviny totiž v tejto téme spolu úzko súvisia a v tomto súzvučím s pánom kolegom Budajom.
Priezvisko sa síce vo všeobecnosti definuje ako dedičné meno rodiny, avšak v súčasnosti ide o zadefinovanie mena rodiny, ktoré sa už môže, ale nemusí následne dediť u potomkov, a teda už nevyjadruje automaticky takú dlhú dedičnú líniu ako kedysi. Toto moderné chápanie priezviska podporuje súčasné znenie zákona, ktorý párom umožňuje vybrať si pri uzavretí manželstva meno, pod akým bude rodina formálne vystupovať. A to troma spôsobmi: Buď sa budú obaja volať po manželovi, buď po manželke, alebo si každý z nich ponechá vlastné meno, pričom majú právo zvoliť si aj priezvisko budúcich potomkov. Avšak ak si manželia zvolia spoločné priezvisko po manželovi, musí byť toto meno v ženskom tvare doplnené o koncovku -ová.
Napriek spomínanej modernizácii je pri povinnom prechyľovaní ženského priezviska stále otázne, do akej miery je toto pravidlo výsledkom vývoja v oblasti jazyka a ustálenia tejto podoby v jazykovom systéme a do akej miery je zároveň aj akousi stereotypnou ozvenou dnes už prekonaných spoločenských konvencií, v rámci ktorých sa kedysi žena počas sobášneho aktu vydala nielen de iure, ale v zásade aj de facto do rúk manžela.
Živý odborný diskurz ohľadom prechyľovania ženských priezvisk dokazuje, že aj medzi jazykovedcami panujú rozpory v hľadaní odpovedí na otázku, či jazyk dostatočne odráža moderné chápanie postavenia ženy v manželstve a právo jednotlivca na slobodné vyjadrenie svojej vlastnej identity. Viacerí jazykovedci zastávajú názor, že prechyľovanie ženských priezvisk je v našom jazykovom systéme dôležitým nástrojom nielen na prenos informácií o osobe, ktorá je nositeľkou priezviska, vďaka tej prípone vieme, že ide automaticky o ženu, ale aj na identifikáciu ďalších významov, ktoré sú pre porozumenie v komunikácii dôležité. Z týchto dôvodov sa prikláňajú k tomu, aby bolo zachované status quo.
Naproti tomu ďalšia skupina jazykovedcov hovorí, že na zaryté lipnutie na povinnom prechyľovaní nie je žiaden dôvod, a preto by mala byť jazykovo aj právne uznaná možnosť používať aj iné tvary ženského priezviska bez koncovky -ová. Argumentujú, že jazyková prax ukazuje, že sa už aj tak deje, aj bez formálneho uznania, pretože jazyk sa vyvíja spontánne a ľudia sa dostávajú v bežnom živote do situácií, kedy je pre nich neprechyľovaná podoba ženského priezviska výhodnejšia, napríklad ak sa rozhodnú pracovať alebo žiť v zahraničí. Zároveň argumentujú, že v praxi vidno, že ženské priezviská v mužskom tvare nespôsobujú ľuďom v komunikácii problémy, ktoré by znemožňovali vzájomné porozumenie. Považujú preto za prirodzené, ak sa jazykové pravidlá a právne normy upravia tak, že budú túto novú realitu kopírovať.
Ďalším argumentom, ku ktorému sa veľká časť z tejto skupiny jazykovedcov prikláňa, sú zdôvodnenia z oblasti antropológie a sociológie. Tie nás upozorňujú na to, že hoci koncovka -ová, s dlhým á, nie je z jazykového hľadiska vyjadrením vlastníckeho vzťahu, vo významovej rovine môže ľuďom podprahovo podsúvať obsah, ktorý kedysi reálne bol s touto podobou mena úzko previazaný, a to, že vydajom a prijatím manželovho mena sa žena stáva akoby jeho majetkom. Koniec koncov ešte aj dnes nevestu obvykle vedie k oltáru otec, muž, ktorý ju budúcemu manželovi do rúk fyzicky odovzdá. Tento pre nás už len dojímavý akt mal kedysi hlboký praktický význam, ktorý vonkoncom nebol iba symbolický. Vydaj kedysi skutočne znamenal úplne odovzdanie sa mužovi, vzdanie sa dovtedajšieho života slobodnej ženy a úplnú oddanosť novým povinnostiam a koncovka -ova a neskôr -ová, s dlhým á, tento fakt administratívne potvrdzovala.
Preto ak by sme chceli dotiahnuť túto úvahu do absurdných dôsledkov, mohli by sme pokojne argumentovať, že lipnutie na prechyľovanie ženských priezvisk môže byť u niektorých ľudí ešte aj dnes vedené presvedčením, že manželka manželovi jednoducho patrí a početné prípady domáceho násilia na území Slovenska nám napovedajú, že minimálne v týchto prípadoch by sme neboli ďaleko od pravdy.
Samozrejme, zástancovia takéhoto názoru sa mýlia ako v rovine jazyka, tak v rovine právnej i sociálno-etickej, avšak pod kožou zažité tradície racionálnu úvahu neraz prebijú. Preto možno pokojne vysloviť hypotézu, že pomýlené predstavy o asymetrickom postavení ženy v manželstve v našej spoločnosti prežívajú možno aj vďaka povinnému prechyľovaniu ženských priezvisk. Tieto pomýlené predstavy sú v našej spoločnosti živené rodovými stereotypmi, ktoré sú v slovenskej kultúre silno zakorenené a koncovka -ová s nimi akosi inštinktívne súzvučí bez ohľadu na to, že z hľadiska súčasného jazyka ju v žiadnom prípade nemožno považovať za vyjadrenie vlastníckeho vzťahu muža voči žene.
Odhliadnuc od faktu, že v slobodnej demokratickej spoločnosti nie je možné vlastniť žiadnu osobu, pretože všetci sú slobodné bytosti rovné v právach a povinnostiach, z jazykového hľadiska vyjadruje vlastnícky vzťah len prípona -ova, s krátkym a, mužova, vojakova, predsedova. Pravdou však je, že súčasná koncovka -ová, s dlhým á, vznikla postupne práve z pomenovaní, v ktorom istý druh vlastníckeho vzťahu predsa len zrejmý bol.
Prechyľovanie ženských priezvisk sa na slovenskom území vyvíjalo od 13. storočia, kedy sa v rozvíjajúcej feudálnej spoločnosti začala vyžadovať predovšetkým pri administratívno-právnych úkonoch presnejšia identifikácia osoby. Tzv. prímená a prídomky, z ktorých sa neskôr vyvinuli dnešné priezviská, sa spočiatku nededili, ale postupne sa stávali dedičnými a tak vytvárali kontinuitu rodín a rodov. Dvojmenný pomenovací systém s prechyľovaním priezvisk vydatých žien bol bežný už pred uzákonením dedičných priezvisk počas jozefínskych reforiem. Prechyľovanie ženských priezvisk má teda na Slovensku dlhú tradíciu a hoci bol, boli motorom vývoja jazyka v tejto oblasti najmä administratívne požiadavky, vecnou podstatou bola snaha identifikovať osobu, teda ženu ako tú, ktorá žije pod strechou konkrétneho muža, či už otca, alebo manžela.
Niektorí lingvisti na obranu prechyľovania v tejto súvislosti uvádzajú, že predsa ani v minulosti nešlo o vyjadrenie majetníckeho vzťahu muža voči žene, ale len o vyjadrenie rodovej línie dôležitej v súvislosti s predkami a potomkami. Keď sa však obzrieme späť do histórie a bez príkras skúmame dôsledky prísneho rozdelenia mužských a ženských rolí patriarchálnej spoločnosti čias minulých, jasne vidíme, že jazyk verne odrážal nielen administratívne požiadavky doby, ale aj spoločenské predstavy o postavení muža a ženy v rodine.
Ako som povedala, dnes je spoločenská situácia úplne iná. Ženy a muži sú formálne rovnoprávni. No napriek tomu sa ešte aj dnes v našej spoločnosti nájdu muži, ktorí považujú ženy za svoj majetok, čo treba brať do úvahy ako jeden z legitímnych dôvodov, pre ktorý niektoré ženy odmietajú používať priezvisko s príponou -ová. Viacerí jazykovedci sa voči takémuto argumentu ohradzujú a bagatelizujú vôľu žien používať priezvisko v nezmenenej forme mužského rodu napríklad tým, že ju považujú iba za módny výstrelok. To je však hrubé zjednodušenie problému, ktoré by mohli dotknuté ženy považovať dokonca až za znevažujúce, keďže sa opiera o stereotypnú predstavu ženy ako iracionálnej, nestálej, módnym trendom podliehajúcej bytosti.
Ďalší lingvisti argumentujú, že zdôrazňovanie sociálno-etického významu pri riešení problematiky vlastných mien je tzv. extra lingválnou motiváciou, ktorej síce neupierajú isté racionálne jadro, ale považujú ju skôr za okrajovú, pretože je podľa nich limitovaná neodborným prístupom. Dokonca si kladú otázku, ako napríklad Iveta Valentová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, citujem, "či na základe názorov a pocitov niekoľkých žien zo sociolingvistických ankiet, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou nemajú znalosti o vývine pomenúvania osôb a zväčša nemajú skúsenosti s fungovaním neprechýlených foriem priezvisk žien v bežnej komunikácii, treba meniť právne normy a pravidlá spisovného jazyka", koniec citátu.
Nuž, ja osobne sa prikláňam k názoru, že jazyk je živý nástroj komunikácie, ktorý nie je vytesaný do kameňa, ale flexibilne reaguje na vývoj spoločnosti a zároveň ju významne ovplyvňuje. Jazyk má obrovskú moc nielen odrážať realitu, ale ju aj utvárať. Preto s vyššie uvedeným vyjadrením pani Valentovej nemôžem súhlasiť ani ako vyštudovaná lingvistka, ani ako učiteľka slovenčinárka, ani ako poslankyňa.
Ako lingvistka som presvedčená, že jazyk principiálne umožňuje aj také používanie ženských priezvisk, ktoré nie je v súlade s tradíciou, a ako poslankyňa som presvedčená, že je našou povinnosťou prijímať také zákony, ktoré život ľuďom uľahčujú a nie komplikujú. Taktiež sa domnievam, že je úplne jedno, koľko žien volá po možnosti neprechyľovať priezvisko, ale používať s manželom spoločné meno v rovnakom tvare. Podstatné je, že po tejto zmene volajú a majú na to racionálne a praktické dôvody, ktorým máme my zákonodarci načúvať.
Preto ma veľmi teší, že na Slovensku sú aj takí jazykovedci, ktorí považujú voľbu ženy ohľadom formy priezviska za legitímnu a nevidia žiadny problém v tom, aby popri sebe existovali obe formy ženských priezvisk: prechyľované aj neprechyľované. Práve o tento odborný názor sa pri predkladaní návrhu zákona opieram. Napríklad Jaroslava Kmiťová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra na podporu používania neprechyľovaného priezviska uvádza, citujem, že sa tým "nijako nenarúša systém jazyka a ani úspešnosť komunikácie", koniec citátu. Argumenty, že v komunikácií pri neprechyľovaných priezviskách nastane chaos, lebo nebudeme vedieť, či ide o ženu alebo o muža, nepovažuje za relevantné. Naopak, pripomína, že výskumy potvrdili, citujem, že používateľky a používatelia neprechýlených mien aktivujú tú časť mentálnych schopností, ktoré umožňujú používať priezvisko bez prípony rovnako dobre ako priezvisko s príponou. Dodáva zároveň, že pri úsilí uzákoniť používanie oboch tvarov nejde o snahu potlačiť alebo zrušiť prechyľovanie v slovenskom jazyku, ale o rozvíjanie nových vyjadrovacích možností, teda o využitie komunikačného potenciálu slovenského jazyka.
Vážené kolegyne, kolegovia, citované stanovisko považujem za jeden z dôležitých argumentov, o ktoré sa pri predkladaní tohto návrhu opierame, a chcem veriť, že toto moje odborné vysvetlenie dokáže rozptýliť prípadne pochybnosti niektorých kolegýň a kolegov a potvrdiť zmysluplnosť tohto návrhu zákona.
Ďakujem vám za pozornosť.