46. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi predložiť spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Antona Hrnka, Jaroslava Pašku, Štefana Zelníka, Magdalény Kuciaňovej a Juraja Soboňu na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 274/2007 Z. z. o príplatku k dôchodku politickým väzňom v znení neskorších predpisov.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1788 z 13. mája 2019 pridelila predmetný návrh zákona na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru, výboru pre financie a rozpočet, výboru pre sociálne veci, pre obranu a bezpečnosť a výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. Určila zároveň Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci ako gestorský výbor a lehoty na prerokovanie návrhu zákona v druhom čítaní vo výboroch.
Predmetný návrh zákona prerokovali a odporučili Národnej rade Slovenskej republiky schváliť všetky určené výbory. Z uznesení výborov Národnej rady Slovenskej republiky pod bodom III tejto spoločnej správy vyplývajú dva pozmeňujúce a doplňujúce návrhy. Gestorský výbor odporúča hlasovať o návrhoch 1 a 2 v IV. časti tejto spoločnej správy spoločne so stanoviskom gestorského výboru schváliť.
Gestorský výbor odporúča návrh zákona v znení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov schváliť.
Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu zákona vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci č. 170 z 18. júna 2019. Týmto uznesením ma výbor zároveň poveril, aby som na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky pri rokovaní o predmetnom návrhu zákona informovala o výsledku rokovania výborov a predkladala návrhy v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu.

Vážený pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, my s pánom poslancom Hrnkom obvykle máme na veci dosť rozdielne názory a neraz vstupujeme aj do vzájomných polemík a stretov, ale musím povedať, že táto téma je vec, ktorá nás spája. A teda vystúpil som najmä preto, aby som podporil návrh zákona, s ktorým prichádza, pretože považujem za dôležité, aby sme si takto, nie síce zásadne, je to, je to vo vzťahu k tomu, čo politickí väzni a ich rodiny museli zažiť počas komunistického režimu, naozaj iba symbolické odškodnenie, ale je to dôležité, aby sme nezabúdali. Aby sme nezabúdali, ako pán poslanec Hrnko povedal na úvod svojho vystúpenia, tento rok si pripomenieme 30 rokov od konca komunistického režimu. Mnohí z tých ľudí, ktorí sa aktívne postavili komunistickému režimu alebo boli prenasledovaní komunistickým režimom a trpeli v dôsledku toho, akým spôsobom komunistický režim postupoval voči svojim kritikom aj voči ich rodinám, tak mnohí z tých ľudí už dnes nie sú medzi nami, mnohí, mnohí z nich sú, sú, patria už do starších vekových kategórií a postupne odchádzajú. Tak ak takýto krok má prísť, tak je najvyšší čas.
Aj viacerí kolegovia z opozície sa nie raz pokúsili otvoriť túto tému a prísť s podobným návrhom. Spájali túto tému aj s témou výsluhových dôchodkov pre eštebákov, ktoré sú takým zaujímavým kontrapunktom k tomu, akým spôsobom sa spoločnosť stavia k obetiam komunistického režimu a k tým, ktorí sa podieľali na páchaní zločinov komunistického režimu a ktorí sú dnes práve v dôsledku tých výsluhových dôchodkov často zabezpečení výrazne nadštandardne, kým tie obete sú v dôsledku toho, že boli perzekvované a boli znevýhodňované, naopak, na tom horšie ako priemer. Preto, tak ako v prvom čítaní, ten návrh, s ktorým prichádza s kolegami pán poslanec Hrnko, podporím a podporím aj to navrhované zvýšenie v rámci spoločnej správy zo štyroch na päť eur. Je to naozaj to minimum, čo môžeme pre obete komunistického režimu spraviť. A vyzývam aj vás, aby ste ten návrh podporili.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, kolegyne a kolegovia, zákony tohto typu, týkajúce sa totalitnej minulosti, majú tri roviny kvalít. Jedna rovina je v uchovávaní, pestovanie pamäti. Myslím, že tento zákon už tým, že ho predkladateľ predložil, dokazuje, že v tomto prípade si zaslúži všeobecnú podporu, pretože pripomína dobu neslobody a pripomína naše záväzky voči, najmä voči tým, ktorí tu už nie sú, ale aj voči tým zvyškom politických väzňov, ktorí stále žijú a často žijú vo veľmi nedobrej sociálnej situácii.
Druhá rovina takýchto zákonov je rovina toho tzv. odškodnenia. Nie raz som tuná pri predkladaní práve zákona o odškodnení obetí, ktoré ale, žiaľ, vtedy koalícia nepodporovala, nebolo pred voľbami, tak som pripomínal, že odškodnenie je a vždy zostane symbolickým. Čiže či ide o takú väčšiu, menšiu sumu, zmarené životy, zmarené osudy, zmarené šance, ľudské šance, ktoré zmenili celkom príbehy ľudí, lebo málokto, kto je odsúdený celý život robiť povedzme na traktore, tak sa už stane potom po revolúcii jadrovým fyzikom. Málokto, kto bol z lekárskej rodiny odsúdený nedostať sa na vysokú školu, málokto si to dobehne popri práci sústružníka, aj keď nebol rovno vo väzení. Toto sú osudy, ktoré nevieme vrátiť, ani tento parlament a žiaden parlament na svete. Preto hovoríme o symbolickom odškodnení, ktoré by aspoň obete politického, politických perzekúcií z éry totality nerobilo bezdomovcami alebo proste dávalo by im šancu dôstojne žiť, aj keď ich sociálny status neprenesieme a nikdy som to ani nenavrhoval, aby sa preniesol nad úroveň tých plukovníkov, kapitánov, generálov ŠtB, ktorí ich prenasledovali, nad úroveň bývalých prokurátorov a sudcov, ktorí ich odsudzovali, nad úroveň bacharov, ktorí ich bili, a tak ďalej a tak ďalej. Nenavrhoval som to, hoci iste by to bolo namieste.
Tretia úroveň takýchto zákonov je spravodlivosť. Toto slovo, ktoré sa tak často krčí v kúte, áno, aj na Slovensku, toto slovo stále existuje a cítia ho ľudia, cítia ho často trpko aj politickí väzni. Nejeden z nich vie, že či mu teraz na sklonku života parlament prihodí štyri alebo päť eur, to jeho život výrazne neovplyvní, ale cítil by satisfakciu, keby sa mu nesmiali do očí jeho niekdajší kati, väznitelia, mučitelia, tí, ktorí celý ten systém totality stvorili a ktorí ich odsúdili na často trpké roky vo väzeniach alebo rovnako trpké roky občanov druhej kategórie.
Tento zákon neobsahuje odobratie dôchodkov, vysokých dôchodkov tých, ktorí v minulosti potláčali slobodu a demokraciu. Naďalej ich považujeme v našej legislatíve za hrdinov štátu, čiže za tých občanov, ktorí si zasluhujú špecifické dôchodky, ktoré sa neodrátavajú len od bežných rokov odpracovaných, ale tzv. odslúžených pre štát. Že je to celé kontradikciovaný adjekt, to, že ako môže človek, ktorý, ako môže človek dostávať extra odmenu, výsluhový dôchodok v demokratickom štáte za potláčanie slobody a demokracie, to je absurdita, to je súčasť absurdného sveta, v ktorom stále jednou nohou sme a ktorému predkladateľ mohol odpomôcť, ak by prijal ten návrh, ktorý som predkladal ja, že peniaze na zlepšenie sociálnej situácie bývalých politických väzňov sa nájdu práve v často extrémne vysokých dôchodkoch, v tzv. výsluhových dôchodkoch tých, ktorí priamo pracovali napríklad na vnútornom nepriateľovi a to znamená, že skutočne sa zaoberali osobne a konkrétne potláčaním slobody a demokracie na Slovensku.
Toto je jediná moja výhrada k tomuto zákonu, že tie dve kategórie, ktoré sa od takýchto zákonov očakávajú, pripomenutie pamäti aj symbolická pomoc obetiam, tie spĺňa, ale to vyrovnávanie spravodlivosti nenastáva, nad tým zatvára tento navrhovateľ v tejto chvíli oči. Ja verím, že skôr alebo neskôr bude toto ustanovenie, že aj 30 rokov po revolúcii odporcovia slobody a demokracie boli odmeňovaní ako hrdinovia tohoto štátu, bude raz hanbou, nad ktorou budú dvíhať obočie naši pokračovatelia v tomto parlamente a najmä naši potomkovia, ktorí naozaj nebudú rozumieť, že ako sme boli schopní toľkého pokrytectva a ako sme boli schopní tak nelogicky konať, že naozaj tu každý poslanec prisahá, keď vstupuje, na slovenskú demokratickú ústavu, každý ústavný činiteľ sa oháňa tým, ako uznáva, že v minulosti sa Slovensku demokracia ani sloboda nedostávali, a predsa mlčíme a akosi bezradne stojíme pred tým, ak sú ako štátni hrdinovia vyzdvihovaní zločinci. Doslova zločinci, ktorí nie raz majú na rukách krv. Ak aj mnohí z nich už nežijú, zaslúžili si odsúdenie, aby slovenská mladá generácia dokázala odlišovať dobro od zla. Bez toho, že vypískame jedných a tlieskať budeme druhých, nie je možné vytvoriť v nastupujúcich generáciách pochopenie, čo je teda vlastne dobré a zlé. Je to teda len pomiešané čierne s bielym, akási šeď, ktorá, kto je šikovný, tak sa cez všetko prepletie a ešte aj zbohatne a nakoniec ho tzv. nechytia a smeje sa všetkým do očí tak, ako sa do poslednej chvíle smial ideológ bývalého režimu Vasil Biľak, ktorý žil vo vile, ktorú nezískal legálnym spôsobom, a predsa až do jeho smrti – napokon aj do týchto chvíľ – mu ten majetok nikto nevzal. Napriek tomu, koľko je tu odkázaných ľudí, často aj bezdomovcov, on sa nám smial až do smrti, v pokročilom veku do tváre, akí sme neschopní pochopiť, že práve takéto príklady demoralizujú slovenskú realitu.
Dámy a páni, ešte raz chcem poďakovať predkladateľovi, že urobil tento krok, minimálne v tých dvoch bodoch si dostál toho, čo tento, tento zákon potrebuje. V tej tretej otázke zrejme, pokiaľ ide o výsluhové dôchodky prenasledovateľov politických väzňov, ja osobne budem pokračovať v úsilí, aby tento paradox slovenský skončil.
Ďakujem.

Pán Budaj, ďakujem, že ste teda ocenili tento zákon, ale trošku ma mrzí, že to dávate do súvislosti s volebnou kampaňou. Mňa oslovili cirka pred pol rokom politickí väzni, ktorí sem prišli a povedali, že by bolo vhodné, keby sa ich dôchodky nejakým spôsobom valorizovali, lebo že to je nedôstojné. Ja som si to dal overiť, ja som si urobil, urobil som veľmi veľký kus práce, aby som zistil, ako to v skutočnosti je, a verte, že na volebnú kampaň v tomto, hocikto by to predkladal, by nemyslel, pretože tých cirka 3-tsíc voličov, ktorých sa to týka, je v tejto veci nepodstatných. Ja som to robil úplne z iných motívov a mrzí ma, že ste túto vec takto povedali.
Ináč s vaším vystúpením môžem len súhlasiť, ale na druhej strane treba povedať, že vy ste boli vodcom revolúcie, vy ste boli v niekoľkých vládach a neurobili ste v tom doteraz nič. A viete ako, takže treba si pozrieť aj na svoj dvor.
Ďakujem.

Pán poslanec Budaj upozornil na to, že aj on alebo teda aj s kolegami z opozície prišiel opakovane s podobným návrhom, ktorý teda obsahoval aj riešenie toho problému nadmerných výsluhových dôchodkov eštebákov, ktorí bojovali s vnútorným nepriateľom. A teda ja som si tiež všimol, že keď povedal, že škoda, že ho vtedy koalícia nepodporila a teraz prichádza s vlastným návrhom, lebo však vtedy nebola volebná kampaň, tak pán poslanec Hrnko zdvihol obočie a veľmi škaredo sa na pána poslanca Budaja pozrel. A ja teda plne súhlasím s tým, že tá prax, keď koalícia neschváli opozičný návrh a potom príde s veľmi podobným návrhom, je neblahá, aj keď, samozrejme, že my vždycky hlasujeme potom za ten návrh, lebo však ide nám o vec, nejde nám o nejaké zviditeľnenie. Ale tu by som sa možno trochu aj pána poslanca Hrnka zastal, lebo naozaj si nemyslím, že toto je vec, z ktorej sa dá vytĺkať nejaké veľké množstvo voličských hlasov, len, áno, nejakí ľudia, sa ich to dotkne a môžu byť potom vďační a radi, nejakí ľudia môžu oceniť, že sa urobí zadosť historickej spravodlivosti, ale naozaj by som nevidel ani ako prvý, ani ako najdôležitejší, ani ako nijako podstatný motív toho, že pán Hrnko s kolegami predložili tento návrh, snahu vytĺkať z toho nejaké politické body.
No a pokiaľ ide o tú druhú vec, ja som hlasoval aj za ten návrh pána poslanca Budaja, ktorý to spájal s výsluhovými dôchodkami, ale v tomto ohľade by sme mali byť pragmatickí, keď sa nedajú riešiť obe veci naraz, tak pokúsme sa urobiť aspoň jednu z tých dvoch dobrých vecí.

Ďakujem pekne. Pán kolega, pravda, pravda a ešte raz pravda. Všetko, čo si povedal. A nebudeme teraz tu polemizovať, že tak alebo onak, myslím si, že je to výsmech tej spravodlivosti, čo sa tu deje. A ja som tiež z jednej rodiny, kde nás to postihlo, pretože som pravnuk kulaka a naši si zažili tiež svoje a moji strýkovia všetci dookola, rovesníci môjho otca, nemohli ísť na vysoké školy a skončili na učňovkách a kade-tade. Takže prakticky to, čo teraz oni, už sú nebohí a čo vnímajú a vnímajú naše rodiny, už teda rozšírené, je jedna veľká krivda, ktorá sa nie a nie nejakým spôsobom odčiniť.
Národ, ktorý sa nevie vysporiadať s históriou a nevie sa z nej poučiť, znovu do tej histórie padne a bude si ju musieť znovu prežiť a tu je ten veľký problém, že my strácame čas. My strácame čas a potom aj tá nádej pre našu ďalšiu generáciu, ktorú vychovávame a chceme vychovávať na Slovensku, má taký obraz, aký má. Mladí sa nechcú vrátiť, pretože tu nevidia, áno, aj tú spravodlivosť, aj tú čestnosť, aj tú otvorenosť proste, aby sme sa vysporiadali s tými, ktorí spôsobili ten 40-ročný útlak. A netvárme sa, že sme túto históriu neprežili a neboli sme tu. A žiaľ, my sme jej súčasníci, my sme ju zažili na vlastnej koži, niektorí možno mali vtedy 10 rokov, keď bola revolúcia ´89, niektorí mali 20, niektorí 30, ale my nemôžme ju kriviť. A eštebácke výsluhové dôchodky, to je doslova že výsmech. A dávali sme to už niekoľkokrát, aj keď sme tu mali našu kolegyňu Janku Šípošovú, tak ona bola tá bojovníčka, ktorá bojovala za to, a stále nie a nie, tento parlament sa s týmto nevie vysporiadať. Je to, kolegovia, kolegyne, nehnevajte sa, hanba, my opozícia robíme, čo môžme, ale nedá sa.
Takže, pán Hrnko, samozrejme, ja to podporím, neni s tým problém, ale s tým sa musíme vysporiadať aj do budúcna... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Nechám bokom tento vítaný súzvuk medzi Dostálom a Hrnkom, ako bývalý politický väzeň sa teším, že premostil tento návrh tieto dve, týchto dvoch politikov.
Chcem pripomenúť, pán predkladateľ, že všetky odškodnenia, ktoré sa udiali, sa udiali za vlád demokratov, aj všetky pamäťové zákony a bývalí predstavitelia bývalého režimu alebo teda členovia bývalej totalitnej strany len málokedy preukazovali nejaký prejav pokory. Za 26 rokov od vzniku Slovenskej republiky vládli vlády politikov z radov bývalej totalitnej strany 12 rokov a ďalších 12 rokov tu vládli vlády, ktoré záviseli od strán bývalých politikov alebo členov totalitnej strany. Dva roky vegetovala vláda Ivety Radičovej, vegetovala za to, že nič sa jej nedarilo, až nakoniec jej podrezali hrdlo.
To je našich 26 rokov, preto politickí väzni žijú aj po toľkých rokoch stále v takej nespokojnosti, pán Hrnko, akých ste ich našli. Ak sa ich osud vám úprimne uľútilo a nemysleli ste vôbec na žiadne politické body, čakal by som, že by ste podporili dobrý návrh, ktorý som opakovane predkladal. To ste ale neurobili, až ste prišli s týmto a ja budem zaňho – na rozdiel od vás – hlasovať. Toto je bilancia situácie.

Ďakujem za slovo. Najprv chcem povedať, pani predsedajúca, nemusíte na mňa reagovať alergicky, ja som sa veľmi slušným spôsobom chcela spýtať, že či môžem, či nestačí faktickou odpovedať aj na pána predkladateľa, lebo ja som, plánujem len veľmi krátko hovoriť. Ale keďže ste ma nenechali to skúsiť, takže dobre.
Chcem, pridávam sa k rozprave pána Budaja, oceňujem, že spomínal aj tie druhé veci, o tých trýzniteľoch a mučiteľoch a o jednoducho ľudí, o ľuďoch, ktorí sa podieľali na tej nespravodlivosti, ale chcem; čiže vlastne to oceňujem a s ním súhlasím. A preto sa chcem navrhovateľa spýtať, že či nechcú alebo teda podobne ešte takýto nejaký návrh ešte predložiť, povedzme nejaký dodatok alebo niečo také, to je jedna vec.
Druhá vec, chcela by som sa pána navrhovateľa opýtať, že ako sa stavia k tomu, zvlášť keď je historik, že bývalý prezident Schuster ocenil vysokým štátnym vyznamenaním bývalého prokurátora Rašlu, Antona Rašlu, ktorý bol prokurátorom v tých retribučných súdoch, čo boli súdy mnohokrát nespravodlivé, a dal, jeho vinou boli vlastne obesení, popravení traja študenti, aj traja – okrem iných – študenti z Trenčína: Púčik, Tunega a Tesár. Takže on ako historik, že či akože by sa možno patrilo odsúdiť toto, pretože ten človek, Anton Rašla, ktorý bol v podstate zločincom a podieľal sa teda aj na justičných vraždách, hoci nevešal vlastnými rukami, že či mysleli na to, že aspoň morálne odsúdiť, respektíve nejako sa postarať o to, lebo on si naozaj nezaslúžil taký, takéhoto, človeku, ktorý patrí vlastne k tým, ktorých spomínal pán Budaj, a takémuto človeku sa ešte ušlo aj, bolo udelené vysoké štátne vyznamenanie. To je jedna otázka.
A druhú otázku by som sa chcela spýtať, nejako mi ušlo, pán navrhovateľ, pán Hrnko, že od ktorého roku sa tí politickí väzni počítajú, pretože tie najväčšie orgie zatýkaní a vrážd a justičných vrážd aj obvinení sa diali už od konca ´45. roku, respektíve druhej polovice, čiže ten koniec ´45. Vy to viete lepšie ako historik, respektíve ´46., ´47., ´48., ´49., tam až päťdesiaty. Tam do toho ´50. roku, je tam vyše 5 rokov. Takže ako sa aj s týmito, či máte zahrnutých aj týchto, povedzme pozostalých týchto nespravodlivo zabitých ľudí, odsúdených a tak ďalej, pretože aj tie retribučné súdy boli, no, neboli spravodlivé.
Ďakujem pekne.

Téma udeľovania vyznamenaní našimi prezidentami by sa dala rozšíriť aj na otázku pána prezidenta Gašparoviča, ktorý dal najvyššie štátne vyznamenanie dôstojníkovi, ktorý zodpovedal za ochranu štátnej hranice presne na tom úseku a v tej dobe, kde došlo k usmrteniam nevinných ľudí vrátane osoby, ktorá bola psychicky nesvojprávna, ktorá sa len nešťastnou náhodou ocitla v blízkosti železnej opony. Vojaci ale boli vydrezúrovaní pod jeho velením, hrozili im prísne postihy, hrozil im Sabinov takzvaný, čiže vojenské väzenie, a v tejto atmosfére zastrelili aj túto staršiu občianku Devína, ktorá, ktorá ani nezamýšľala prejsť hranicu. Hranice boli vraždiaci stroj a tí, ktorí ho organizovali, sú u nás nositeľmi najvyšších štátnych vyznamenaní.

Pani poslankyňa Grausová, ja by som chcel reagovať na tú počiatočnú časť, úvodnú časť vášho vystúpenia. A keď ste hovorili, že ste sa chceli procedurálnym návrhom spýtať pani podpredsedníčky, či môžete faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Budaja reagovať na predkladateľa pána poslanca Hrnka, tak ja by som vám odpovedal: Nie, nemôžete. Podľa § 33 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku poslanci majú právo v rozprave predniesť jednu faktickú poznámku, ktorou reagujú na vystúpenie ostatného rečníka. Ostatným rečníkom bol pán poslanec Budaj, čiže faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Budaja môžete reagovať iba na vystúpenie pána poslanca Budaja, nie na vystúpenie alebo na čokoľvek iné pána poslanca Hrnka.
A rád by som vám dal do pozornosti, že ani procedurálny návrh nie je tá správna forma, ako položiť otázku predsedajúcemu alebo predsedajúcej. Poslanci majú právo podávať procedurálny návrh, ten sa však má týkať spôsobu prerokúvania veci, časového a vecného postupu rokovania Národnej rady s výnimkou hlasovania o veci samej. A podanie procedurálneho návrhu poslancom sa začína podaním návrhu k spôsobu prerokúvania veci, teda nie položením otázky. Na položenie otázky treba asi použiť iné formy alebo teda si aspoň prečítať zákon o rokovacom poriadku.