9. schôdza

Ďakujem pekne.
Ďakujem pekne, pani kolegyňa, za výstup, v ktorom ste zhodnotila, dá sa povedať, globálne všetky aspekty a činnosti, ktoré na tejto pozemskej púti človek robí alebo by nemal robiť. A ja sa budem venovať asi iba tej erózii pôdy, ktorú ste nespomínali. Viete, čo je na tom najhoršie? Na každej vysokej škole poľnohospodárskej, ktorú mám tú česť byť aj ja absolventom, sa učí, ako sa má obrábať pôda. To je, krásne do nás hustili od prvého ročníka, čo znamená protierózne osevné postupy, čo znamená nejaká protipovodňová, respektíve iná ochrana, a keď prídeme do praxe, tak každý to porušuje. Ja momentálne neviem pochopiť potom, načo to tak učíme, keď realita je celkom iná.
A my si musíme uvedomiť, že pôda je nenahraditeľný zdroj. Keď raz ju tá voda spláchne do toho vodného toku a odnesie nám to niekde cez Dunaj do Maďarska, tá pôda prakticky tu sa nevráti. Momentálne my tú tvorbu pôdy, ktorá za sto rokov sa vytvorí centimeter pôdy, ak tam to lístie alebo tá hmota ostáva, keď ju zoberieme, samozrejme, nevytvorí sa. A my ten vzťah k pôde momentálne máme tak degradovaný a tak ju zneužívame, že nieže naše vnúčatá, možnože ešte aj my sa budeme hanbiť na sklonku nášho života, že prakticky sa nám stanú pôdy neobrábateľné, už nehovorím o zhutňovaní pôdy a ďalších vecí, ktoré prakticky ako keby sme si nevedeli uvedomiť, že podrezávame si konár pod vlastnou existenciou.
Ešte k tej vode sa trošku vrátim, budem tu stále argumentovať kolegom Kravčíkom Michalom, ktorý hovoril jednu podstatnú vec. Voda sa musí zadržať na našom území, tam, kde padne. Maximálne keď udržíš vodu, tak budeš meniť aj klímu, tak to majú aj v južných Čechách, aj v ďalších, kde majú rôzne rybníky. U nás to nemáme a aj to je problém. Toľko z mojej strany, viacej nestihnem.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
Pani kolegyňa, je faktom, že táto Parížska dohoda je viac politickou deklaráciou než nejakým skutočným dokumentom, ktorý má vykonať čokoľvek. Ale chápem a súhlasím s vašou požiadavkou, že by predkladateľ mal predložiť akúsi správu alebo dopadovú štúdiu v rozmedziach, v hraniciach poznania, ktoré dnes poznáme, čo to bude znamenať alebo aký to bude mať vplyv na Slovensko.
To, že úradníci na ministerstve životného prostredia toto dlhodobo ignorujú, o tom svedčí aj fakt, že v prípade, keď sme prijímali zákon o vodách, tak smernica Európskej únie v prílohe č. 3 žiada, aby predkladateľ predložil dopadovú štúdiu a podľa toho stanovil platby za vodohospodárske služby v závislosti od toho, že znečisťovateľ platí. Opakovane som sa ho dožadoval od ministra Žigu, ale úradníci takúto štúdiu nikdy nevypracovali a poslancom Národnej rady, i keď to bola ich povinnosť, nepredložili. Takže očakávať, že v tomto prípade úradníci to vypracujú, aj keby sám pán minister požiadal úrad, aby to vypracovali, som na pochybách či ten úrad vôbec dokáže toto vypracovať, pretože robia naozaj niekedy skutočnú nadprácu.
I keď s Parížskou dohodou, musím povedať, že ako takou, ako ideou sa viem stotožniť a viem ju podporiť, ale podporím aj vašu snahu, aby ministerstvo sa pokúsilo pripraviť širšiu argumentáciu pre poslancov Národnej rady pred prijatím tohto samotného medzinárodného záväzku, pretože akonáhle Národná rada za to zahlasuje, už to bude záväzné pre Slovensku republiku.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Zareagujem na zopár príspevkov.
Pán kolega, pán poslanec Antal, áno, Parížska dohoda je v tejto chvíli deklaráciou, ale v konečnom dôsledku to bude presne tak, ako povedal pán poslanec Simon, záväzkom. A mňa by zaujímalo, čo bude pán minister presadzovať pri rokovaniach s partnermi, ktorí podpíšu túto dohodu. Čiže preto sa dožadujem týchto údajov.
A k tým médiám. Rozhodne tie médiá nie sú pre mňa, ani ja netúžim byť mediálnou hviezdou, ale tie médiá by tu mali byť pri tak závažnej chvíli, kedy sa má pristúpiť k takémuto záväzku. A to len deklaruje to, že ako je to spoločnosti ukradnuté. Nie ja, ale téma, téma sa má medializovať.
Pán poslanec Kresák, neporozumeli ste, že pán minister nenesie zodpovednosť za ostatné segmenty, ale treba si pozrieť, predkladateľom je pán predseda vlády Fico. On je tu v jeho zastúpení. To je záväzok pre celú vládu, nie pre ministra životného prostredia. On len má byť tým gestorom, tým prierezovým gestorom, aby sa to, tlačil na tých svojich kolegov, aby sa tie témy napĺňali. S čím pôjde na to vyjednávanie, keď nemáme analýzu? Každý minister by mal priniesť svoj záväzok, ktorý bude napĺňať, pre naplnenie záväzku o Parížskej dohode. Čiže zmierňovanie klímy, to nie sú len reči, ale majú to byť v prvom rade činy.
Len na záver ešte to, čo povedal pán poslanec Fecko, pekne to zhrnul, že nielen na školách sa učíme niečo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobré ráno, priatelia. Naschvál som vás neoslovil poslankyňami, poslancami, pretože dnes rokujeme o dohode, pred ktorou sme si všetci rovní. Tu nejde o dohodu, ktorá by sa týkala Slovenskej republiky, ktorá by sa týkala našej ekonomiky, tu ide o dohodu, ktorá sa týka našej zeme, našej budúcnosti a budúcnosti našich detí.
V rozprave tu padla jedna poznámka, že bolo tu obdobie, kedy sme sa klaňali smerom na východ a odovzdávali nejaké statky navyše, ale pri tejto dohode si treba uvedomiť, tu nejdeme niečo odovzdávať Sovietskemu zväzu, tu nejdeme niečo odovzdávať Amerike, tu ideme niečo odovzdávať našim deťom. A deťom našich detí. Nebudem sa preto venovať samotnému predloženiu tejto dohody, to urobila za mňa veľmi dobre moja poslanecká kolegyňa Anka Zemanová, ja by som chcel možnože k niektorým bodom alebo trocha emotívne sa vyjadriť k samotnej dohode.
Táto dohoda nie je koaličnou ani opozičnou témou. Koaličná strana pravdepodobne zahlasuje podľa palca a opozičná časť tohto parlamentu tak. Ja som presvedčený, že tú dohodu nenájdeme, ja som si istý, že tú dohodu nenájdeme ani v rámci nášho poslaneckého klubu, no ako som už avizoval vo svojej faktickej poznámke, ja za túto dohodu určite hlasovať budem bez ohľadu na to, či to bude na tejto schôdzi, alebo či to bude na budúcej schôdzi. Dohoda totižto rieši, ako som už povedal, našu zem, naše deti, deti našich detí. Toto je naozaj veľmi dôležité si uvedomiť.
Mali sme tu Kjótsky protokol, ku ktorému sa Slovenská republika zaviazala, a Parížska klimatická dohoda nie je ničím iným iba pokračovaním tejto dohody. Viem, máme veľmi veľa skeptikov, ktorí popierajú globálne otepľovanie. Určite mnohí z vás patria k týmto skeptikom. Jedným z takých najznámejších, pochádza z našej susednej republiky, z Českej republiky, je to pán Václav Klaus. Pochopiteľne všade, kde je nejaká téma, sa nájdu jej zástancovia, nájdu sa aj odporcovia.
Nedávno som videl na internete jedno video. Netýkalo sa to práve tejto dohody alebo globálneho otepľovania, ale dalo by sa to na to veľmi krásne aplikovať. Bola to situácia, kedy na jednej strane sedel človek, administrátor, vedec, to je jedno, a na druhej strane sedela pani, ktorá mu nejakým spôsobom chcela oponovať. A ten pán vraví, tu máme kopu dôkazov o tom, teraz to parafrázujem alebo prenesiem práve na to globálne otepľovanie, tu máme kopu dokumentov, ktoré dokazujú, že ku globálnemu otepľovaniu naozaj dochádza. A tu máme jeden dokument, ktorý dokazuje, že k tomuto globálnemu otepľovaniu nedochádza. A tá pani na druhej strane zobrala ten jeden dokument a hovorí, ja som to vedela, že niečo také existuje. Takže, bohužiaľ, toto je aj to, k čomu sa niekedy uchyľujeme a hľadáme si takúto nejakú ľahšiu cestu, aby sme ospravedlnili to, že s niečím nesúhlasíme.
Ja by som si v tomto možnože pomohol jednou citáciou z filmu Bolka Polívku Dědictví, ale nebolo by to ani vhodné a nebola by to ani pravda, pretože v tomto konštatovaní sa hovorí, že čo som nevidel, v to neverím. Ale globálne otepľovanie je realita. Je tu. Anka Zemanová už spomínala ten jeden stupeň. Máme množstvo kriviek. Zima 2015 alebo rok 2015 bol v meraniach opäť jeden z najteplejších. Videl som však aj iné video, ktoré sme púšťali deťom na letnom tábore, ktorý organizujeme už tretí rok. Tento tábor má práve zameranie na energetiku a ochranu životného prostredia. Je to krátke dvoj- alebo trojminútové video s veľmi aktuálnou tematikou, kde sa Zem prihlásila na Facebook. A teraz sa k nej začali hlásiť rôzni priatelia. A zrazu prišlo k nejakej industriálnej revolúcii, zrazu sme tu mali nejaký ďalší rozvoj a tá Zem z toho celého ochorela. Ale na záver práve tá Zem zvažovala čo ďalej. Malo to veľmi negatívny vplyv na ňu samu a zvažovala, či si z priateľov neodhlási človeka, ktorý má na to otepľovanie najväčší vplyv. Ale zrazu prišla kjótska dohoda, zrazu prišla Parížska dohoda a všetko sa opäť ustálilo.
Ja nehovorím, že táto Parížska dohoda je nejakým univerzálnym riešením na to, čo sa dneska tu deje. Ale je určite dôležitým krokom, ku ktorému pokiaľ sa naozaj zaviaže 195 krajín, ktoré túto dohodu na začiatku schválili, potom máme jeden veľmi dôležitý krok, aby sme tie ciele, ktorých síce nie je veľa, ale aj dosiahli. Ako si to nastavíme na tej národnej úrovni, už bude na nás. To, že to nebude mať vplyv na štátny rozpočet, na verejné financie, naozaj nie je pravda. Ale ja si myslím, že na druhej strane to, čo nám to prinesie, bude omnoho dôležitejšie, omnoho viacej ako to, čo do toho investujeme.
Ja si iba dovolím citovať z samotnej dôvodovej správy, kde je uvedené, že Európska únia a jej členské štáty boli prvým významným hospodárstvom, ktoré oznámilo 6. marca 2015 svoje plánované národne definované príspevky, v rámci ktorých sa stanovuje záväzok dosiahnuť do roku 2030 najmenej 40-percentné zníženie vlastných emisií skleníkových plynov v porovnaní s rokom 1990, ako sa uvádza v závere Európskej rady z 20. októbra 2014 týkajúci sa rámca politík v oblasti klímy a energetiky do roku 2030. Veľmi, naozaj veľmi ambiciózny cieľ. Len napríklad na Slovensku by sme mohli k tomu veľmi, veľmi jednoducho prispieť. Máme tu napríklad už spomínané Hornonitrianske bane a spaľovanie uhlia v Elektrárni Novákoch, ktorá je druhým najväčším znečisťovateľom životného prostredia.
Ako som už spomenul, táto dohoda nie je o Slovensku, nie je o ekonomike, ale je o zodpovednosti, statočnosti a priznaní si vlastných chýb, ktoré sme možnože neurobili my sami v minulosti, urobili ich naši predkovia a my by sme ich mali napraviť.
Ako už bolo spomínané, spomenul to aj pán minister, spomenula to aj Anka Zemanová, mali by sme na základe tejto dohody dosiahnuť udržanie hodnoty zvýšenia globálnej priemernej teploty na hodnotu dvoch stupňov do konca tohto storočia. Toto je takisto veľmi ambiciózny plán. Ale ja si myslím, že je naozaj nielen dosiahnuteľný, ale aj nevyhnutný.
Bolo takisto spomínané, že dohodu už podpísali Spojené štáty americké aj Čína. Dokopy je to tých 40 % alebo 39, neviem presne, plus niekoľko ďalších menších štátov, ktoré dávajú dokopy 1,1 percenta. Som presvedčený, že Slovenská republika by nemala medzi týmito štátmi chýbať.
Na záver dovolím si iba pripomenúť, ako bola táto dohoda toho 12. 12. 2016 schválená na konferencii. Urobil to, alebo teda to záverečné gesto urobil predsedajúci francúzsky minister zahraničných vecí Laurent Fabius, ktorý ju odklepol zeleným kladivkom, a nasledoval v sále potlesk.
Pridávam sa ku kritike Anky Zemanovej k spôsobu, akým bola táto správa predložená. Ale bez ohľadu na to, či bude o nej hlasované na tejto schôdzi alebo na budúcej, ja ju určite podporím. A o to isté by som chcel podporiť aj mojich kolegov, či z opozície, či z koalície.
Ďakujem pekne.

Teraz chcem povedať, že nemyslím osobne na nikoho z tohto pléna, ale chcem povedať, že servilnosť ostane servilnosťou, nech je to voči ktorejkoľvek strane. A žiaľ, často prechádza až do rektoskopie. A my sme toho často svedkami na každom kroku. Netýka sa to iba tejto Parížskej dohody a nie je to osobné voči ani jednému z nás, z vás, ktorí sme tu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Pán poslanec Galek, ja by som vám z tohto miesta chcela veľmi pekne poďakovať za váš názor. Počúvala som vás pozorne. A musím uznať, že aj tie určité veci, ktoré ste tam skritizovali, sú oprávnené, ale s tým, že ste sami dodali, že túto dohodu treba podporiť práve preto, aby sme mohli ďalej pokračovať, pretože ak my okamžite myšlienku zavrhneme a nepostúpime sa o krôčik ďalej, tak vlastne ani potom nemáme čo implementovať, nemáme čo riešiť. Takže veľmi si teda vážim tento váš postoj a ďakujem zaň.
A v podstate chcem ešte k tomu povedať, že viete, s tými myšlienkami, ktoré ste dnes tu predniesli pozitívne, to chcem povedať, že som to pochopila tak, že ste nám chceli odkázať, že život nie je čierno-biely a nedá sa úplne všetko vyčísliť. A v podstate aj na iných príkladoch, spomenuli ste deti, budúcnosť generácie. Keby sme dnes vedeli, že koľko bude stáť štúdium vášho syna alebo vašej dcéry, hneď dnes presne mali to napočítané, tak sa budeme rozhodovať, dáme ho do školy, nedáme do školy? Toto sú také veci, ktoré síce znejú veľmi tak záhadne, ale my sme rozumní ľudia, inteligentní ľudia a ja som veľmi rada teda, že ste sa takto vyjadrili k navrhovanej dohode.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Ďakujem pekne, pán kolega, myslím, že tiež to bolo konkrétne k veci a zaiste aj z toho nadhľadu, ktorý, myslím, že každý by si mohol uvedomiť, že takýto nadhľad tu musí byť, lebo ináč to bude problém. A neviem si vôbec predstaviť, že kedy by sa v budúcnosti tých niekoľko desiatok a stoviek krajín zišlo a urobilo niečo, že poďme znovu do toho. Ja som veľmi rád, že Paríž dopadol, ako dopadol, a že máme tu niečo na predkladanie. A, samozrejme, tiež budem za to.
Hovorili ste o tej priemernej teplote. Áno, pokiaľ sa priemerná teplota na Zemi zvýši na 4 stupne, priemerná, priemerná hovorím, tak život do 30 - 50 rokov skončí. Takže dúfam, že každý súdny človek na tejto Zemi vie, o čo asi kráča, pretože už sme si doslova že tak tú prírodu a tie naše kultúrne a prírodné prostredie tak už doslova že zničili, že už je to o nie tisícoch a miliónoch rokov, je to už v desiatkach rokov, kedy príde tá apokalypsa a skončíme na tejto Zemi. Takže dúfam, že si to všetci uvedomujeme.
Dobre ste povedali, že prakticky je to nad našou nejakou krajinou, že je to v rámci celého sveta. A ja zas doplním toľko, že ako si my to doma tu utrasieme, naše územie, tak to tu budeme mať. A preto ja budem tvrdo aj atakovať ministrov, to je jedno, z ktorej oblasti, či naše poľnohospodárstvo, alebo životné a ďalších, aby tie sankcie, ktoré majú ísť tomu znečisťovateľovi, tomu, ktorý spôsobuje tú doslova apokalypsu v tom danom území, aby tie sankcie boli také, že ho doslova položia, toho pána podnikateľa, pretože nemôže byť, aby v našom území sa začali podnikať určité aktivity, ktoré ničia naše životné prostredie a dokonca ešte s dotáciou toho štátu, z ktorého ten podnikateľ pochádza. No neni tak to možné.
Takže dúfam, že naši ministri pochopia, že udržateľnosť rozvoja na Slovensku si my chceme urobiť, nie niekto iný. A my si ho urobme, aby ten udržateľný rozvoj bol. Nie tak, že pokiaľ to ide na ekonomickú ujmu, tak to nemôže byť udržateľné. Nie, práve naopak. Musí to byť udržateľný rozvoj, nie ekonomika.
Ďakujem pekne.

Ďakujem.
Rovnako sa chcem, pán kolega Galek, poďakovať, už to spomínala pani kolegyňa Antošová, za podporu tejto dohody. A budem veľmi prekvapený, to, čo ste povedali, že teda sú rôzne názory a že budú aj proti hlasovať. Lebo tam musí byť nejaký argument. Nesúhlasím s touto dohodou alebo nesúhlasím, že sa rokuje dnes o tejto dohode. Ale nemôže mať výhrady nikto, ja si myslím, normálne zmýšľajúci a pre budúcnosť nielen Slovenska, ale celého sveta a budúcnosť našich detí, že podporí túto dohodu.
To, čo bude nasledovať, bude veľmi ťažké. Ale konečne sa dalo dokopy 196, ak dobre som čítal, alebo 180 krajín, ktoré dali spoločný záväzok. Nie sú tam konkrétne záväzky. Sú tam všeobecné záväzky. Ale aj to je veľmi dôležité. A veľmi dôležité je, že Čína a Spojené štáty ju ratifikovali. Najdôležitejšie z môjho pohľadu dnes, lebo čokoľvek iné a ktokoľvek iný by to ratifikoval a ony nie, tak taká dohoda je svojím spôsobom veľmi ťažko naplniteľná. A ten výsledok alebo ten cieľ, ktorý je definovaný, by bol veľmi ťažko dosiahnuteľný.
Takže ešte raz ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte aj mne pár slov k predkladanému dohovoru. Dovoľte mi, aby som sa aj ja pokúsila presvedčiť vás k podpore tohto dohovoru dnes tu.
Z obdobia nárastu priemyselnej aktivity po druhej svetovej vojne do dnešného dňa priemerná teplota na Zemi vzrástla o niečo menej ako jeden stupeň Celzia. Možno sa to nezdá ako nejaká veľká zmena, ale akékoľvek zmeny v klíme, ktoré môžeme pozorovať dnes, sú výsledkom emisií, ktoré vypúšťali naši rodičia pred 50 rokmi. A objem emisií skleníkových plynov od toho času pred 50 rokmi dodnes len rástol až k dosiahnutiu svojho možno dočasného, ale veríme, že definitívneho vrcholu v roku 2014. V roku 2015 tie emisie dosiahli približne rovnakú úroveň a za tento rok ešte výsledky nemáme.
To znamená, že ak už dnes môžeme pozorovať niektoré následky zmeny klímy, napríklad nebývalé rozšírenie populácie lykožrúta v Tatrách, zmierňovanie zím, vysychanie niektorých vodných zdrojov alebo časté povodne v niektorých oblastiach našej krajiny, počas najbližších minimálne 48 rokov bude situácia, žiaľ, len horšia. Napokon dôkazom o čoraz rýchlejšom otepľovaní planéty je i fakt, že 15 zo 16 najteplejších rokov vôbec v histórii zaznamenávania teplôt nastalo po roku 2000. Priama súvislosť medzi ľudskou činnosťou, najmä priemyselnou, a nárastom globálnej teploty je dnes už vedecky dokázaná. Preto na pochybnosti už nie je priestor a je čas sústrediť sa na riešenie tohto problému.
Parížsky dohovor si, ako už bolo spomínané, kladie nesmierne ambiciózny cieľ: udržať nárast teploty pod hranicou dva stupne Celzia do konca tohto storočia. Pritom nastúpený trend v prípade, že by sme nekonali, svedčí skôr o oteplení o štyri stupne Celzia. Pre ilustráciu, oteplenie ovzdušia o každý jeden stupeň Celzia zodpovedá nárastu hladiny svetového oceánu o pol metra, a teda zaplavovaniu veľkých častí kontinentálnej pevniny a ostrovov, nehovoriac o náraste počtu prírodných katastrof, úbytku vodných zdrojov a iných, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobia migračnú vlnu možno omnoho väčších rozmerov, než akej tu čelíme dnes. A environmentálni migranti budú smerovať z extrémne horúcich a suchých oblastí severnej Afriky, Blízkeho východu alebo zatopených, zaplavených oblastí južnej a juhovýchodnej Ázie smerom na sever a aj do Európy, ktorá bude následkami klimatických zmien trpieť relatívne menej. Ak hovorím relatívne, myslím tým stav, kedy budeme musieť čeliť novým chorobám, doposiaľ prítomným len v teplejších oblastiach, napríklad ako ochorenia spôsobené vírusom Zika, pestovať iné druhy plodín, ktoré budú lepšie prispôsobené novým klimatickým podmienkam, a omnoho viac šetriť vodou, ktorá bude ďaleko vzácnejšia, než je dnes.
Týmto nechcem na stenu maľovať katastrofické scenáre a nechcem vás ani strašiť, chcela by som len, aby si každý z nás uvedomil vážnosť tohto problému, ktorý bol, žiaľ, príliš dlho bagatelizovaný a zanedbávaný. A práve pre reálne hroziace vážne následky klimatických zmien, ktoré nás už postihujú a budú, žiaľ, postihovať len silnejšie, si treba uvedomiť dve veci.
V prvom rade nemôžeme sa zbaviť zodpovednosti s tým, že zmena klímy je problémom environmentalistov a klimatológov, ktorý je možné vyriešiť súborom nejakých technických opatrení. Áno, je to súčasť riešenia, ale nie, nie je to technický problém. Ide o politický problém, dámy a páni, pretože sa týka budúcnosti nás všetkých, je vecou kolektívnych a nie individuálnych rozhodnutí, vyžaduje široký globálny konsenzus a silnú politickú vôľu. A práve preto jediným možným riešením je dodržiavanie širokej globálnej dohody, akou je práve predkladaný Parížsky dohovor.
Po druhé, treba konať čím skôr, pretože ide o beh na veľmi dlhú trať, keď už si len uvedomíme ten päťdesiatročný cyklus prejavovania sa emisií na klíme. To nech nás však neodrádza, skôr naopak, začnime konať čím skôr.
Máme na stole prelomovú dohodu, ktorá konečne vytvára podmienky na reálne činy v boji proti klimatickej zmene. Ide o odstraňovanie jej príčin, zmierňovanie dopadov a vytváranie mechanizmov pre adaptáciu na nové, zmenené podmienky, teda veľmi komplexné riešenie. Keďže je predovšetkým dohodou politickou, jej kredibilita závisí najmä od rýchleho procesu ratifikácie ako signálu, že ju jednotlivé signatárske štáty berú vážne a sú pripravené napĺňať záväzky z nej vyplývajúce. Nesmieme dopustiť podobné zlyhanie ako v prípade Kjótskeho protokolu, na ktorého ratifikáciu dostatočným počtom štátov sa čakalo neuveriteľných osem rokov, čo ho oslabilo natoľko, že bol už vopred odsúdený na neúspech. V prípade Parížskej dohody si môžeme dovoliť byť optimistickejší, napokon, ako sme už dnes počuli, pred niekoľkými dňami ju ratifikovali Spojené štáty americké a Čína, najvýznamnejší znečisťovatelia, ktorí sa doposiaľ k podobným dohodám odmietli viazať. Ide teda o prelom v histórii.
Bezodkladné konanie v tomto prípade má nielen symbolický, ale i praktický rozmer. Čím skôr Európska únia ratifikuje Parížsky dohovor, tým skôr, ako už povedal pán minister, sa ona i jej členské štáty môžu aktívne podieľať na diskusii o konkrétnych opatreniach na jeho realizáciu tak, aby tieto opatrenia boli čo najmenej bolestivé. A naopak, aby boli príležitosťou stať sa napríklad lídrom v zelených technológiách, v elektromobilite alebo iných formách prechodu na bezuhlíkové hospodárstvo.
Áno, niektoré z opatrení vyplývajúcich z ratifikácie Parížskeho dohovoru možno budú náročné, možno budú aj záťažou pre štátny rozpočet, ako tu bolo naznačené, ale na toto mám dve odpovede.
Po prvé, je na nás, ako využijeme príležitosti investičné, podnikateľské, príležitosti na vytváranie nových pracovných miest, ktoré prechod na bezuhlíkové hospodárstvo vytvorí. Ak budeme šikovní a chopíme sa šance tým správnym spôsobom, môže to mať nakoniec pozitívny dopad pre našu ekonomiku, pre našich občanov aj pre štátny rozpočet.
A po druhé, ak dnes hovoríme o potenciálnych nákladoch, treba si zároveň uvedomiť, že ak neurobíme nič, situácia sa bude len zhoršovať a náklady budú len a len narastať. A jedného dňa ich jednoducho budeme musieť znášať.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, stojíme pred výzvou, ktorá sa týka každého poslanca, každého ministra, nielen ministra životného prostredia, každého občana, ide totiž, nechcem byť prehnane patetická, ale skutočne o budúcnosť nás všetkých. Boj proti klimatickej zmene je bojom, ktorý si nemôžeme dovoliť prehrať. Približne o tri mesiace privediem na svet človeka, pre ktorého si veľmi želám, aby táto planéta bola krásnym a žiteľným miestom pre život aj v čase, keď dovŕši dôchodkový vek, hoci ja tu už nebudem. A jeden z najvýznamnejších krokov, ak nie najvýznamnejší a ak nie jediný, ktorý pre to dnes môžem urobiť, je to, že dnes zahlasujem za ratifikáciu Parížskeho dohovoru Slovenskou republikou. A prosím vás, aby ste v záujme vlastnom i v záujme budúcich generácií rovnako urobili aj vy.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Áno, mali by sme si naozaj všetci uvedomiť dôležitosť dopadov našich konaní na našu planétu. A tu chcem pripomenúť, že už v našom vzdelávacom systéme na Slovensku prebiehajú už dlhé roky projekty, môžem to potvrdiť ako v minulosti koordinátor environmentálnej výchovy, či je to projekt ekologickej stopy, do ktorej už vyše 800 škôl základných, materských i stredných je zapojených, kde si môžu školy zmerať vlastnú ekologickú stopu, to, koľko vlastne ten daný človek, ak by ste si to chceli vyskúšať, vlastne potrebuje pre prežitie. Len pre porovnanie, priemerný Slovák by, keby všetci obyvatelia tejto planéty mali potrebu spracovania vo svojom živote, tak potrebujeme 2,4 planéty, priemerný Zambijčan polovičku tejto planéty. Máme tu obrovské množstvo metodických materiálov, ktoré sa týkajú aktívnej globálnej výchovy, kde sa tiež hovorí o dôležitosti a dopadov klimatických zmien.
Takže myslím si, že je dôležité o tejto veci nielen hovoriť, prijať určité dohody, ale tiež ich dostávať od tých najmenších k výchove a vzdelávaniu, aby sme sa všetci učili tomu, že táto planéta je tu pre nás a my ju máme užívať v súlade s tým, aby sme mohli naozaj mať budúcnosť.
Ďakujem.