51. schôdza

Vážený pán predkladateľ, vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený Ústavnoprávnym výborom Národnej rady k uvedenému návrhu novely zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh zákona do 31. januára 2022.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako už pán predkladateľ uviedol, ide o zmenu známeho § 363 Trestného poriadku, o ktorej sme aj na pôde Národnej rady aj mimo pôdy Národnej rady viacerí mnohokrát už hovorili.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku, prihlásil sa za SMER - SD pán poslanec Boris Susko.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, účelom tohto návrhu zákona, ak si ho prečítate, je veľmi stručný, ale veľmi jasný, je neumožniť generálnemu prokurátorovi využiť toľko diskutovaný v ostatnom období § 363 v prospech obvineného, ale len v neprospech obvineného. V tejto súvislosti mi dovoľte, aby som zacitoval úvodné ustanovenia Trestného poriadku, teda kódexu, ktorý upravuje proces trestného konania, akými zásadami sa riadi. V § 1 Trestného poriadku - Predmet zákona - sa hovorí, že: "Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo," zdôrazňujem, spravodlivo "potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb."
Nasleduje hneď § 2. V ods. 1 hovorí, že: "Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon."
Ďalej § 2 ods. 10 výslovne uvádza, že: "Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou," zdôrazňujem, s rovnakou starostlivosťou, "objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie." Čiže tak v prospech obvineného, ako aj v neprospech obvineného.
Súčasný Trestný poriadok obsahuje niekoľko mimoriadnych opravných prostriedkov, pričom tieto sú dôležité inštitúty trestného práva procesného, ktoré v nadväznosti na celé usporiadanie trestného konania zabezpečujú zachovávanie zákonov a nemalou mierou prispievajú k zákonnému a spravodlivému priebehu a výsledku trestného konania. Oprávnenie generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku bolo aj v minulosti využívané v mnohých prípadoch zistenia porušenia zákona v prípravnom konaní. Nebudem teraz zachádzať do konkrétnych detailov, lebo myslím si, že to by bolo zbytočne nadlho, ale je nesporné, že v mnohých veciach sa tak udialo, najmä vo veciach patriacich do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry, pričom Špecializovaný trestný súd a v mnohých prípadoch ani Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci druhostupňového konania takýto nezákonný postup orgánov prípravného konania nezistil, resp. ho vo svojich rozhodnutiach nevytkol. Až generálny prokurátor v rámci konania o návrhoch obvinených podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku po dôslednom preskúmaní zákonnosti celého prípravného konania zistil uvedené procesné pochybenia, následne tieto nezákonné uznesenia o vznesení obvinenia zrušil a predsedovi trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaslal podnet na zaujatie stanoviska k uvedenej problematike ešte v roku 2019.
Napriek tomu, že Špecializovaný trestný súd prezentoval odlišné stanovisko od stanoviska generálneho prokurátora, trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v roku 2019 ešte prijalo stanovisko, v ktorom sa stotožnilo s právnym názorom generálneho prokurátora. Prijatím uvedeného stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak okrem iného došlo k potvrdeniu správnosti právneho názoru generálneho prokurátora, a teda aj zákonnosti jeho predchádzajúcich rozhodnutí vydaných podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Zároveň trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojom stanovisku konštatovalo nezákonnosť postupu vyšetrovateľov a prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry zistenú generálnym prokurátorom v rámci konania podľa § 363 Trestného poriadku, hoci vo viacerých trestných veciach túto nezákonnosť nezistili ani konajúci zákonní sudcovia Špecializovaného trestného súdu, resp. ani samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky. Upozorňujem, že to bolo ešte v období roku 2019, čiže to sa nebavíme o ostatnom období tak medializovaných prípadov v súvislosti s § 363. Dôvodom, samozrejme, mohla byť aj skutočnosť, že súd, najmä prvostupňový, často koná v časovom strese, najmä pri väzobných veciach, v časovej tiesni a nemá možnosť preskúmať celý spisový materiál tak, aby vedel dostatočne odhaliť nezákonný postup v rámci prípravného konania. Preto sú tieto kompetencie zverené práve prokurátorom, resp. generálnemu prokurátorovi a je to jeho jedna zo základných povinností v rámci vykonávania dozoru prokurátora nad prípravným konaním. Teda z uvedeného je zrejmé, že využitie oprávnenia generálneho prokurátora v zmysle § 363 ods. 1 Trestného poriadku v dotknutých trestných veciach splnilo svoj účel a význam napraviť porušenia zákona v prípravnom konaní, ktoré unikli nielen orgánom prípravného konania, ale aj súdom v danom konkrétnom prípade konajúcim o väzbe. Nie je a ani nemôže byť rozhodujúce, či porušenie zákona zistí a napraví generálny prokurátor alebo zákonný sudca. Dôležité je najmä to, aby bola zabezpečená dôsledná ochrana práv patriacich obvinenému v zmysle Ústavy Slovenskej republiky, Trestného poriadku, resp. rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Tu by som si opätovne dovolil odcitovať ods. 10 § 2 Trestného poriadku, kde sa hovorí, že: "Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie."
Z dostupnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je potrebné príkladmi poukázať aj na uznesenie z roku 2014, podľa ktorého rešpektovanie práva na spravodlivý proces prokurátorov ako orgánom dozoru nad zákonnosťou prípravného konania je potrebné skúmať s ohľadom na prípravné konanie ako celok. Nikto, ani orgány činné v trestnom konaní, ani zákonný konajúci sudca nie je neomylný, a práve preto Trestný poriadok obsahuje viaceré kontrolné mechanizmy a právne prostriedky na zistenie eventuálnych porušení zákona a ich nápravu, vrátane oprávnenia generálneho prokurátora v zmysle § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Práve prokurátor je v zmysle Trestného poriadku garantom dodržiavania zákonnosti v prípravnom konaní, preto celkom logicky zákonodarca zveril generálnemu prokurátorovi aj oprávnenie v prípade zistenia porušenia zákona v prípravnom konaní zabezpečiť nápravu a nezákonné rozhodnutie podriadených prokurátorov a policajtov zrušiť.
Nakoniec už len dodám, že je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku o zrušení nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia netvorí prekážku pre judikáta. Teda prekážku už rozhodnutej veci, teda že by malo to brániť tomu, aby sa opätovne mohlo v danej veci konať.
Z tohto dôvodu si myslím, že aj keď návrh zákona, ktorý predkladá pán poslanec Baránik, sa priamo netýka § 363 ods. 1 Trestného poriadku, ale 364, teda nasledujúceho paragrafu, ale hovorí o tom, že generálny prokurátor môže využiť toto oprávnenie, ktoré mu vyplýva z jeho povinnosti vykonávať dozor nad prípravným konaním a nad dodržaním jeho zákonnosti a spravodlivosti, musí generálny prokurátor vykonávať tak v neprospech obvineného, ale aj v prospech obvineného. A preto si myslím, že tento návrh zákona, ktorý predkladá pán poslanec Baránik, je v príkrom rozpore so základnými zásadami Trestného poriadku a trestného procesu, a preto ho neodporúčam schváliť a dávam, pán spravodajca, procedurálny návrh v zmysle rokovacieho poriadku, aby sa o tomto návrhu ďalej nerokovalo, teda aby bol vrátený, pardon (reakcia z pléna), návrh, aby sa o ňom ďalej nerokovalo.
Ďakujem.

S faktickou poznámkou na pána poslanca vystúpi pán poslanec Šutaj Eštok. Nech sa páči.

Pán poslanec Susko, ďakujem, že si predviedol kvalifikovaný výstup v rámci rozpravy. Myslím si, že ich bude v rámci tejto rozpravy pomerne málo. A ja iba upozorním na to, že úlohou prokuratúry je chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a rovnako aj štátu. Preto tento návrh, s ktorým prišiel pán poslanec Baránik bez dohody na koaličnej rade a už sme aj započuli, že ho aj viacerí koaliční partneri vysmiali, je pre mňa scestný. Scestný z dôvodu toho, že ak sa má používať § 363 iba v neprospech obvineného, tak to nie je žiadny právny štát, o ktorom tu tak rada táto vládna koalícia hovorí, ale toto je inkvizícia. Nič iné, iba inkvizícia.
A ja vás chcem upozorniť, vážení vládni poslanci, že platí veľmi jednoduchá rovnica a to, že ak orgány činné v trestnom konaní prestanú zneužívať inštitúty trestného konania v prípravnom konaní, tak potom ani generálny prokurátor nebude mať dôvod aplikovať tento § 363. Ale to už je vo vašich rukách, vo vašich rukách, tých, ktorí ste ovládli orgány činné v trestnom konaní, ktorí ste ich ovládli na to, aby bojovali nie za spravodlivosť, ale aby bojovali politický boj na krágľovanie vašich politických nepriateľov.
Čiže môj odkaz je veľmi jasný, prestaňte zneužívať orgány činné v trestnom konaní na svätú vojnu proti inkvizícii, riaďte sa na základe dôkazov a faktov, na základe toho povestného padni komu padni, nie na základe krivenia práva a potom ani generálny prokurátor nebude mať dôvod používať tento § 363, keď nedôjde v rámci prípravného konania k závažných pochybeniam zo strany orgánov činných v trestnom konaní.

Ďakujem pánovi poslancovi.
A teraz o slovo požiadal pán navrhovateľ. Nech sa páči, máte slovo.

Tak ja poskytnem nejaké reakcie, možnože aj zopár ďalších myšlienok na to, čo tu bolo povedané.
Dávam do všeobecnej pozornosti v súvislosti s tým, čo tu uviedol poslanec Susko, že čo by som očakával, že, ale, samozrejme, pán Susko je tu hovorcom strany SMER a všetci vieme, že v akom postavení sú niektorí členovia tejto organizácie, takže je jasné, že sa zastáva toho, aby veci v tejto oblasti zostali nezmenené.
Článok 151 ústavy hovorí toto: "Podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon." Teraz podotýkam, že aj generálny prokurátor je prokurátor. Čiže nič nám nebráni v tom, aby sme upravili rozsah oprávnení generálneho prokurátora zákonom. To isté platí aj na to, čo uviedol pán poslanec Susko o tom, že aké sú základné zásady Trestného poriadku. Áno, tieto zásady môžu platiť, ale v takom rozsahu, v akom sú upravené ustanoveniami toho istého zákona, prípadne nejakého iného. Čiže nie je to pravda, že to, čo uvádza poslanec Susko, že prokurátor, a tým pádom aj generálny prokurátor obzvlášť, že má povinnosť sa rozhodovať obdobne ako súd, že to je niečo, čo je akosi dané z ústavy alebo niečím vyšším, ako je zákon. Jednoducho to tak nie je a absolútne to odporuje logike toho, ako funguje akékoľvek konanie pred súdom a trestné právo špecificky. Totižto aj v trestnom práve platí, že sa jedná o kontradiktórne konanie. To znamená konanie také, kde jednou zo strán je štátna obžaloba. To znamená, štát má záujem na tom, aby sa obžaloba dostala na súd, aby bola úspešná, aby sa trestné činy potrestali a na druhej strane obhajca, ktorý zase, ktorý zase svoju pravdu a popiera tie tézy, ktoré predkladá obžaloba.
Ak teraz narušíme túto rovnováhu, ak povieme, že obžaloba v osobe generálneho prokurátora sa pridá na stranu obhajoby, tak potom sa nedodržiava tá základná téza ústavy, ktorá hovorí o tom, že prokurátor háji záujmy nielen fyzických a právnických osôb, ale záujmy štátu. To znamená, že tam musí existovať nejaká rovnováha a tá rovnováha je vyjadrená tým, že prokurátor stíha trestné činy a obhajoba zase tých, ktorí sú takto stíhaní, obhajuje a poukazuje na nedostatočnosť alebo vady tej obžaloby. Ale toto sa musí diať pred súdom, nie v in camera prostredníctvom rozhodnutia generálneho prokurátora, o ktorom pán kolega Susko veľmi správne povedal, že nikto nie je neomylný. To je, bola veľmi trefná veta, avšak v inom zmysle použitá, ako čo, si myslím, si pán Susko predstavoval. Pretože, ak je nikto neomylný, no na to sme už vymysleli proces, že ak sa súd I. stupňa pomýli a nesprávne niekoho odsúdi, tak potom o takom rozhodnutí rozhoduje súd vyššieho stupňa. Ak dokonca dôjde k omylu aj na súde vyššieho stupňa, potom je tu, prichádza v úvahu rozhodnutie najvyššieho súdu. A dokonca ešte aj keď ten najvyšší súd sa zmýli, ešte potom existujú ďalšie súdne opravné prostriedky, povedzme, Ústavný súd alebo dokonca Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.
Ale toto všetko nie je možné vtedy, keď úplne jednostranne, bez akejkoľvek možnosti kontroly rozhodne generálny prokurátor o tom, že niekto sa oslobodzuje. Podotýkam, že takéto oprávnenie neexistuje v žiadnej civilizovanej krajine sveta. Nikde! Pretože logicky nemôže, pretože len súd, a to aj podľa našej ústavy, ako som už povedal, rozhoduje o vine a treste. Niekto môže povedať, že v týchto prípadoch generálny prokurátor nerozhoduje o vine a treste, lebo rozhoduje o nevine, ale to je v podstate to isté. To je rub a líc tej istej mince.
Ešte by som sa vrátil k tomu, čo uvádzal kolega Susko, ako povinnosť prokurátora vyvažovať, jak na jednej strane dôkazy svedčia v prospech, aj ako dôkazy, ktoré svedčia v neprospech obvineného. A akosi a toto je mimochodom aj akási všeobecná obrana generálneho prokurátora v týchto debatách, sa generálny prokurátor stavia do pozície súdu. Avšak toto nie je pravda. Pretože Trestný poriadok úplne logicky hovorí, že ak bola nazhromaždená masa dôkazov, ktoré sú postačujúce na to, aby vec bola predložená súdu, tak potom sa tak má stať. Čiže prokurátor nerozhoduje ako súd a už vôbec nerozhoduje ako generálny prokurátor, pretože z ich pohľadu, ak sa dostane tá dôkazná situácia tam, že vec má byť preložená súdu, tak potom len súd musí rozhodnúť o tom, či je, alebo nie je taká masa dôkazov postačujúca.
Ešte by som aj v súvislosti s tým, čo bolo povedané, uviedol jednu štatistiku. Totižto rozhodovanie generálneho prokurátora o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku vlastne zvyšuje počet tých, ktorí vzhľadom na to, ako sa tieto jeho rozhodnutia zdôvodňujú, zvyšuje počet tých, ktorí sú v nejakej širšej štatistike úspešne obžalovávaní na súdoch. To znamená, aby sme si to vysvetlili, keby sme povedali, že, povedzme, generálny prokurátor, povedzme, v 5 % všetkých vecí rozhodne o oslobodení niekoho, kto by mal byť, koho vec by mala byť rozhodovaná súdom, tak tým takpovediac zvyšuje pravdepodobnosť toho, že tí ostatní, že veci tých ostatných sa na súd dostanú také, že tá obžaloba bude úspešná. Z toho by sa akosi dal urobiť záver, že toto je potrebné, pretože sa príliš veľa vecí na súd dostáva takých, ktoré sú nakoniec neúspešné na súde a my sme toho dotyčného obvineného a následne obžalovaného zbytočne ťahali na súd, a teda je správne, že generálny prokurátor tam v tých, by som povedal, v tých hraničných veciach zasiahne a povie, nie toto nie je dosť dobré na to, aby to išlo na súd. Ja si to zasahujem a na súd to nepôjde, lebo aj tak máme príliš veľa takých vecí, ktoré nám súd vráti, ktoré sú pre nás, pre obžalobu neúspešné.
Ale pozor! Viete, koľko je, aké je percento úspešných žalôb? Nie je to 50 na 50, ako by sa zdalo. Deväťdesiat až 95 % všetkých vecí, ktoré sa dostanú na súd, sú úspešné a teraz si musíme uvedomiť, čo to prakticky znamená. Prakticky to znamená, že s 90, že až s 95 % pravdepodobnosťou štatisticky je isté, že to, čo sa dostane na súd, bude žalované úspešne. To znamená, že na základe len 5 % pravdepodobnosti toho, že tá žaloba by tam na ten súd sa nemala ani dostať. Generálny prokurátor rozhodne - nie, nie, toto je slabé, na súd by to nemalo ísť. Toto jednoducho, toto sú čísla, toto sú štatistiky. Čiže aj preto je toto oprávnenie generálneho prokurátora absolútne neprijateľné, lebo náš trestný proces je aj tak veľmi zložitý, že dáva minimum príležitostí na to, naozaj to minimum, aby tá obžaloba bola úspešná. To minimum príležitostí v tom zmysle, že ak by toho bolo ešte menej, tak už naozaj sme úplne banánová republika. Ale čím sa to vyvažuje, že vôbec sa obžaloba na súd môže dostať aj taká, že prípadne by nemusela byť úspešná. To sa vyvažuje týmito oprávneniami generálneho prokurátora. Takže, hlásim sa k tomu, že je toto oprávnenie generálneho prokurátora neslýchané, nedôvodné a jeho jediným účelom je oslobodzovať vysokopostavených papalášov a to na základe rozhodnutí, ktoré sú nenapadnuteľné, nezdôvodniteľné. Častokrát sú tie zdôvodnenia na pokraji logiky, ale hlavne sú založené na argumentácii, ktorá svedčí advokátom a ktorá vychádza z nesprávnej, nelogickej premisy, že generálny prokurátor je súd, ale to jednoducho tak nie je. Generálny prokurátor je šéf žalobcov, nie šéf obhajcov.
Ďakujem.

Teraz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Traja páni poslanci, končím možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy. Takže postupne vystúpia pán poslanec Susko, pán poslanec Šeliga a pán poslanec Kyselica.
Nech sa páči, pán poslanec Boris Susko.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja už len stručne zareagujem. Myslím si, že som veľmi jasne a jednoznačne zdôvodnil, prečo si myslím, že celý tento návrh je v rozpore, v predchádzajúcej rozprave, že je v rozpore so základnými zásadami trestného konania a nemôžme pristúpiť k tomu, aby politický záujem bol nad dodržiavaním ústavy a zákonov. To by v konečnom dôsledku znamenalo koniec právneho štátu. Ale prihlásil som sa do ústnej rozpravy, aby som spresnil svoj procedurálny, resp. svoj návrh v zmysle § 73 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, aký návrh som dal.
Takže, pán spravodajca, dávam návrh v zmysle § 73 ods. 3 písm. b) zákona o rokovacom poriadku, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že nebude pokračovať v rokovaní o návrhu tohto zákona.
Ďakujem.

Jedna faktická poznámka na vaše vystúpenie, pán poslanec. Nech sa páči, pán poslanec Ondrej Dostál.