88. schôdza

Pani poslankyňa Evka Horváthová, ďakujem za tvoje vystúpenie. Nebolo to politicky podfarbené, motivované. Naozaj to bolo vystúpenie odborníka, ktorý vie veľmi dobre, aká je situácia v našich nemocničných a zdravotníckych zariadeniach. Tak ako ty hovoríš, aj ja chválim návrh predkladateľov. Ale presne ako si uviedla na mnohých príkladoch, žiaľ, je v dnešnej situácii nevykonateľný, pretože veľmi dobre si pomenovala tie technické a kapacitné možnosti dnešných nemocníc a zariadení. Tak ako hovoríš, ak by sa to týkalo už nových oddelení, ktoré by mali byť pripravené na to, ktoré sa budú stavať, nevidím v tom ani ja problém, preto podporím tvoj pozmeňujúci návrh, ktorý vlastne prináša kompromis.
Ďakujem veľmi pekne.

Deti majú právo na doprovod počas hospitalizácie. Ja ako matka trojročného syna tento zákon podporím, ak prejde pozmeňujúci návrh pani doktorky a poslankyne Evy Horváthovej. Kiežby ste, pani poslankyňa, častejšie vystupovala. Vy ste typ političky, ktorá si zaslúži mediálny priestor. A pevne dúfam, že budete predkladať zákony aj v budúcnosti. A ďakujem veľmi pekne za vaše konštruktívne vystúpenie.

V prvom rade sa mi nepáči, že pozmeňujúci návrh sa dáva bez konzultácie s navrhovateľmi a na poslednú chvíľu v takom poloutajenom režime. Nie je tam priestor na to alebo nie je priestor na to si ho preštudovať a odkonzultovať to s odborníkmi, čo sa v ňom nachádza. K tomuto zákonu sa má vytvoriť vykonávací predpis, kde sa vlastne vytvára ten priestor, aby, aby boli, aby to robili odborníci z ministerstva a aby ten návrh bol možné podrobiť diskusii a pripomienkam a následne, samozrejme, predpokladám, že tie pripomienky aj zapracovať, pokiaľ budú objektívne.
Váš pozmeňujúci návrh ste podali v takom režime, kde tá diskusia a to pripomienkovanie nebolo možné alebo nie je možné, lebo sa má hlasovať o niekoľko hodín. Mám pocit z celej tejto diskusie, že hľadáme cesty, ako sa to nedá. Celá komunikácia je o tom, že nie je to uskutočniteľné. A z toho mi vyplýva len jedna vec, že súčasný stav, ktorý je, vám asi vyhovuje a ste s ním spokojní.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda.
Slovenská republika sa hlási k medzinárodným ľudskoprávnym záväzkom a aj tento zákon je z hľadiska ľudskoprávneho v poriadku. Tak ako povedala pani profesorka, kolegyňa Eva Horváthová, problém je vo vykonateľnosti tohto zákona v systéme nášho zdravotníctva. Možno, alebo nádejám sa, že vykonateľnosť nadefinovať výnimky a obmedzenia by mohla vyhláška ministerstva zdravotníctva, ktorá by sa na základe tohto zákona mohla pripraviť. Spomínam si, keď moje deti prežili traumu pri hospitalizácii, keď som ich nechala napríklad pri zápale pľúc alebo pri operačnom zákone, ehm, zákroku. Mám šesť vnúčat, každé z nich je iné. Jedno z nich je veľmi naviazané na svoju mamu, bez sprievodu by prežilo veľkú traumu. Teda myslím si, že vždy, keď je to možné, malo by mať dieťa pri hospitalizácii svojho rodiča. Mal by to posúdiť lekár.
Vítam pozmeňujúci návrh, ktorý predniesla kolegyňa Evka Horváthová. A samozrejme, máme voľnú ruku. Ja za tento návrh zákona zahlasujem.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem ti, pani profesorka, kolegyňa Evka Horváthová, za popísanie reálnych možností a nemožností tejto veľmi dobrej veci pre, pre naše deti alebo pre chorých ľudí sprevádzať ich pri vyšetreniach v nemocniciach. Ale musíme si uvedomiť, že aké možnosti v súčasnej dobe v našom zdravotníctve máme. O tomto sa vyjadrilo aj veľa odborníkov v tomto pléne, že tu naozaj musím dať týmto skutočným odborníkom v zdravotníctve za pravdu, že momentálne zdravotníctvo aj vďaka niekoľkoročnému drancovaniu nie je pripravené na túto dobrú vec, s ktorou plne súhlasíme. Naozaj asi ešte musíme nejaké obdobie počkať. Možno ak sa podarí postaviť dve nové štátne nemocnice a zainvestovať tie milióny z plánu obnovy do ďalších nemocníc, tak táto služba pre chorých ľudí sa určite môže zreálniť a priblížiť realite skôr. Nie, ako tu bolo spomenuté, že sa to odsunie na dvadsať rokov.
Ja som otcom viacerých detí a môžem povedať, keď bolo potrebné byť pri niektorom z našich detí v nemocnici, tak aspoň si nepamätám, aspoň si nepamätám, že by nám to bolo niekedy zabránené. Dokonca viem, že so synom som bol na vyšetrení obličiek v martinskej nemocnici niekoľko dní. Mal som samostatné lôžko pri jeho postieľke. Takže ja si myslím, že, že teraz nie všade, ale v mnohých prípadoch táto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne všetkým, ktorí sa zapojili s faktickými poznámkami, menovite pán poslanec Suja, Urban, Kočiš, pani poslankyňa Kavecká, pán poslanec Šefčík, Pleštinská, Kuriak a pani poslankyňa Tabák. Vďaka za slová aj za to, že ste, že sa stotožňujete so mnou v tomto mojom názore. Ja sa snažím, aby aj sestry, ktoré robia na tých oddeleniach, aj lekári sa nedostali do situácií pre nich neriešiteľných alebo konfliktných, ktoré v konečnom dôsledku ovplyvnia ich možnosť sa starať o naše choré deti, hej? Čiže toto bolo mojím zámerom.
A, pán poslanec Ledecký, ja rozumiem vašemu postoju, máte pravdu. Áno, mohla som ten pozmeňovací návrh dať skôr. Pracovalo sa ešte na tom, aby bol čo najlepšie vykonateľný aj s OLAP-om z Parlamentného inštitútu. Nie je zas taký dlhý alebo náročný, aby ste sa nestihli s ním oboznámiť. Nakoniec som ho tu prečítala aj som ho poriadne vysvetlila. Ale áno, asi by sa patrilo s pani predkladateľkou o tom komunikovať. Ja mám ešte živo v pamäti skúsenosť, keď sme hovorili o tehotných ženách. A v komunikácii s ňou, kedy vlastne hovoriť teda, že je otvorená rôznym zmenám, ale to, to boli ťažké rozhovory, ktoré jednoducho stále v podstate chcela tak, ako to má ona, bez akéhokoľvek kompromisu. Ja jej rozumiem, pretože ona pozerá na to z toho ľudského právneho hľadiska a tam asi to absolútne právo by malo byť. Ale ja sa snažím o to, aby bolo realizovateľné v praxi to, čo vy chcete urobiť, hej?
Čiže stále aj, pani poslankyňa Marcinková, sa snažíte dávať do pozornosti tú českú úpravu. Ale práve v tej českej úprave je, že sa môže obmedziť toto právo, ak narúša poskytovanie zdravotnej starostlivosti. A to je veľmi kľúčová a dôležitá vec, pretože tam jednoducho sú tieto prípady zahrnuté. Ja sa nepotrebujem ako lekár súdiť po súdoch a riešiť, že či som, mal tam byť ten rodič alebo nie. Ja potrebujem sa starať o pacienta a poskytnúť mu to, čo mu poskytnúť viem.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Zareagujem na vás, pani kolegyňa Horváthová, ja nerozumiem, prečo dávate do kontextu moju novelu s absurdným návrhom, ktorý prišiel z ministerstva spravodlivosti o zatváraní štatutárov. Ja som proti, aj som to povedala. Čiže absolútne nerozumiem, prečo je to v tejto súvislosti, tak som sa chcela voči tomu hneď na začiatku ohradiť.
Mojím cieľom vždy bola v rámci zdravotníckych tém humanizácia zdravotníctva. Ja som stála za každou jednou podporou či zdravotníkov, všetky snahy o ich zvýšenie platov a tak ďalej, aby naozaj to zdravotnícke prostredie sa zlepšovalo, aby sa prijala reforma zdravotníctva, aby sme napredovali. Ale nerozumiem, prečo sa takto oklieštene dívame na zdravotníctvo, že jeho hlavnými aktérmi sú len lekár, len zdravotnícky personál alebo štatutár. Prečo proste ten pacient – a v tomto prípade detský pacient – má byť na chvoste našich záujmov, keď dokážeme naozaj po vzore iných krajín, my sme jedna z posledných v rámci EÚ, ktorá to nemá zahrnuté v úprave, keď dokážeme po vzore iných krajín naozaj humanizovať to naše zdravotníctvo takýmito, precizáciou zákona, ktorá, ktorá vlastne len nadväzuje na predpisy, ktoré už platia a sú medzinárodné. Len nie sú možné, nie je možné ich vynútiť, pretože vyplývajú z medzinárodnej zmluvy. Čiže tu je našou aj právnou povinnosťou ako zákonodarcov vlastne precizovať ten zákon, aby bolo možné tieto práva uplatňovať.
Hovorili ste, že lekár nemá v rámci našej úpravy posledné slovo a v českom áno. Tóó, ja, ja neviem, či ste čítali tú právnu úprava, o ktorej sa bavíme. Lebo práve v našej úprave má explicitne ošetrujúci lekár posledné slovo, a to preto, že práve explicitne sa tam píše "ošetrujúci lekár môže obmedziť prítomnosť sprevádzajúcej osoby". V Česku ten problém právnej úpravy bol ten, že tam nemali povedané, kto to môže obmedziť. A stalo sa, že aj vrátnik vlastne, keď prišla nejaká osoba, ktorá mu nebola sympatická, tak ju nepustil do zdravotníckeho zariadenia a dochádzalo k porušovaniu tohto práva, k volaniu polície a tak ďalej. Ja som sa bavila aj s poslancami Českej snemovne, ktorí sa tejto téme venujú, že čo sú najväčšie aplikačné problémy, ktoré sa riešia vlastne, čo vás viedlo k tomu metodickému pokynu. Spísali mi to a potom sme sa s ústavnými právnikmi na to pozreli, aby sme vedeli v rámci tej našej úpravy predísť týmto aplikačným problémom, a preto sme tam explicitne dali, že áno, je to ošetrujúci lekár, ten, ktorý povie, či tam má, alebo nemá byť tá prítomnosť rodiča, či tá... ktorý zatvorí dvere proste na tej, na tej operačnej sále a teraz vykonáva ten zákrok, aby to nemohol byť akýkoľvek vrátnik alebo ktokoľvek, kto sa práve pohybuje po tej nemocnici. Čiže, čiže tam to precizujeme, aby v praxi nedochádzalo k týmto konfliktným situáciám.
Hovoríte, že neviete, čo znamená slovné spojenie ´v nevyhnutnej miere´ a ´na nevyhnutný čas´. Alebo hovoríte, že neviete, čo znamená ´zdravotný úkon´. No keď sa pozriete na zákon o zdravotnej starostlivosti, tak zdravotný úkon hneď na prvej strane máte definovaný, čo znamená, máme tam jeho definíciu. Ale ja chápem, vy ste lekárka, vôbec akože nemám pocit, že by sme mali všetci ovládať všetky pojmy, ktoré sa v našej legislatíve nachádzajú, veď práve preto to konzultujeme aj s ústavnoprávnym výborom, aj s komisiou na tvorbu práva, aj so samotnými právnikmi, ktorí pre nás pracujú a tak ďalej, ale my sme vychádzali z pojmov, ktoré sú vlastne veľmi známe v rámci našej, našej legislatívy. A to slovné spojenie ´v nevyhnutnej miere´ a ´na nevyhnutný čas´, hoci môže byť pre vás s otáznikom, že ako sa, ako sa vykladá, no my vieme v našich podmienkach, ako sa vykladá, pretože práve tento pojem vznikol v diskusii s verejnou ochrankyňou práv, kedy sme hľadali ustálené slovné spojenie v rámci nášho právneho poriadku, ktoré by jasne hovorilo, že kedy a na ako dlho majú byť tieto práva obmedzené. A toto spojenie sa používalo trebárs aj počas pandémie, pretože toto slovné spojenie je práve zaužívaný právnický termín pri obmedzovaní ľudských práv. Čiže tam, akože my sme zákonodarcovia, my si nemôžeme vymýšľať pojmy, ktoré proste náš zákon nepozná. A je mi ľúto, keď to potom nepoznajú jednotliví poslanci, ale ja vás ubezpečujem, že ide o pojmy, ktoré sú dobre známe všetkým právnikom a sú v súlade vlastne s našou prácou, lebo my musíme tie zákony precizovať v nejakej kvalite.
Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má maloleté dieťa právo na prítomnosť zákonného zástupcu. Neviem, odkiaľ beriete, že tam môže byť babka, dedko, mamka, neviem, štyria, piati, siedmi ľudia. Veď dobre, keď tým zákonným zástupcom toho dieťaťa je matka alebo otec, tak sú tam oni. Ak je tým zákonným zástupcom stará mama, pretože to dieťa je bez rodičov, tak je ním stará mama, ale to neznamená, že tam budú teraz všetci pokope. Veď to sa tam píše v tom, v tom predpise. Ja neviem, prečo dochádza k tejto dezinterpretácii. Je tam napísané, že ho môže sprevádzať zákonný zástupca, jednotné číslo, zákonný zástupca presne vieme, kto je. A presne vieme, že kto tam pri tom dieťati tým pádom bude sedieť.
Samozrejme, že potom sme to rozšírili o pozmeňovák, ktorý potom prednesie pani, pani Žitňanská, lebo máme aj situácie, kedy to dieťa nemá zákonného zástupcu, lebo je napríklad v adopčnom procese, a práve tieto situácie chceme pokryť týmto pozmeňujúcim návrhom záko... týmto pozmeňujúcim návrhom. Ale, ale to neznamená, že teraz tam pri tom dieťati bude sedieť pätnásťčlenná família, to v žiadnom prípade.
No, ďalšiu vec, ktorú som chcela spomenúť. Hovorili ste, že onkológia, že tam tomu rozumiete, lebo ide o smrteľnú chorobu, že tam to dáva zmysel, že vlastne to dieťa je s tým rodičom. No ono podľa vedeckých výskumov aj podľa zdravotníckych výskumov to dáva zmysel všade, ale odporujete si v tomto, pretože predtým ste povedali, že ak by ste napríklad nezapojili kanylu nejakému dehydrovanému dieťaťu, tak proste by zomrelo a že aj toto bola taká situácia, ktorú ste museli zvládnuť. No tak počkať, keď tu máme situácie, pri ktorých môže to dieťa prísť o život, no o to viac je to traumatizujúce, keď tam ten rodič nie je a nedokáže sa s tým dieťaťom napríklad rozlúčiť. A my nevieme v tom procese zadefinovať, ktorá situácia môže k čomu viesť. Akože ja nerozumiem, prečo to musíme deliť na choroby, na ktoré môže to dieťa umrieť, nemôže umrieť, môže mať traumu, nemôže mať traumu, veď na to máme vedecké výskumy a vieme, že vždy, keď dochádza k separácii dieťaťa od rodiča a najmä v tom nízkom veku, že zakaždým to spôsobuje traumu a nielen traumu tomu dieťaťu, aj traumu tomu rodičovi. Ja sa k tomu vyjadrím na konci, lebo aj vám spomeniem tie výskumy, aby ste si to vedeli dohľadať.
A veľmi sa ma dotýka, a to budem osobná, keď niekto ako keby spochybňuje moju snahu slušne komunikovať v tejto téme, hľadať kompromis, pretože to bolo viac než tridsať stretnutí, ktoré som si teraz počas sedenia narátala v kalendári, ktoré som absolvovala, či už so zdravotníckymi zariadeniami, či s ministerstvom, či s poslancami, či so zdravotníckym výborom, či s neziskovými organizáciami, ktoré nejakým spôsobom riešili túto tému, pred tým, než som sa tu pred vás postavila v prvom čítaní. Viac ako tridsať stretnutí, ktorí všetci videli navrhované znenie, v ktorých všetci sa k nemu vyjadrovali, ktorým všetkým som vysvetľovala, prečo je to tak, precizovali sme ho. Čiže toto znenie nevzniklo za pol hodinu, ani som ho nepredložila vlastne zo dňa na deň. Rok a pol tu o tomto znení hovorím a naozaj boli ochotní po tom, čo som ich otravovala doslova mailami a telefonátmi, sa na to znenie pozrieť aj špičkoví ústavní právnici na Slovensku, ktorí proste radia aj parlamentu, radia Ústavnému súdu, radia kadekomu, a chcela som mať aj ich posvätenie, že je to dobre napísané, lebo tu naozaj upravujeme ústavné princípy. To musí byť špičkovo napísané, to nemôžme napísať pol hodinu pred, pred zasadnutím pléna, pretože všetko, čo tu prijímame, musí byť v súlade najmä s ústavou. A o to mi išlo. Je to, zdá sa to, že to je krátka úprava, ale naozaj naráža na dva ústavné princípy, preto musela byť veľmi precízne napísaná, aby to bolo korektné.
No a vy ste tam spomínali, alebo neviem, niekto tu spomínal aj situácie, kedy má dieťa svrab a potom či tam, také čo, že takáto matka, keď má tiež svrab, tam nemá čo robiť a neviem čo všetko. Ale veď toto všetko sú situácie, ktoré už sú dneska upravené. Akože keď ide o nejakú infekčnú chorobu alebo ak ide o pandemické situácie, veď to všetko upravujú iné právne predpisy alebo iné paragrafy v rámci tohto právneho predpisu. Rovnako ako vy vo vašom pozmeňujúcom návrhu upravujete to, keď je dieťa vlastne týrané tým rodičom. Ja som to povedala aj v rozprave, ale veď my toto už máme upravené iným zákonom o sociálno-právnej ochrane dieťaťa, čiže naozaj my sme nad tým sedeli veľmi dlho a všetky tieto nuansy sme vychytávali, aby tam nebola duplicitná úprava, aby to bolo v súlade s ústavou, s medzinárodnými dohovormi.
No a potom ste sa tam vyjadrili, že a vlastne načo nám je táto úprava, keď už dnes to máme upravené v medzinárodných dohovoroch. Tak na jednej strane sa jej bránite, nechcete ju, a na druhej strane hovoríte, že vlastne aj dnes už je platná, tak načo nám je. No odporujete si v tomto, pretože my to síce máme upravené v medzinárodných dohovoroch, vyplýva nám to zo zákona o rodine, vyplýva nám to z ústavy, ale napriek tomu máme heterogénny typ uplatňovaní tohto práva, a to nieže naprieč zdravotníckymi zariadeniami, ale naprieč oddeleniami v rámci jednej nemocnice, v ktorej majú nejaký svoj vnútorný poriadok a aj ten porušujú. A ja chápem, že ho porušujú, pretože ho môžu porušovať, lebo nad nimi nestojí nejaká vecná zákonná úprava, ktorá by im hovorila, ako toto právo uplatňovať. Tak ako tu zaznelo, my sme mali dlho v ústave napríklad princíp právo na prístup k informáciám, ale keďže nikto nevedel, ako si ho vykladať, ako ho uplatňovať, tak proste ten novinár keď napísal, že niečo chcel vedieť od nejakého orgánu, tak sa nedopátral odpovede, lebo nevedel postup. Keď ten postup prišiel, vieme, že je oveľa ľahšie sa k tým informáciám dostať. Nehovoríme, že to na sto percent zagarantuje proste, že to bude fungovať. Ale keď to funguje v iných krajinách a my sme sa dokázali poučiť tým, že to prijímame oveľa neskôr, aj na chybách, ktoré tie krajiny urobili, bavila som sa s nimi, vyprecizovať to, tak prečo to neurobiť, prečo proste si nespraviť tú domácu úlohu a urobiť to poctivo. Táto verzia prešla prvým čítaním 114 hlasmi poslancov.
To naozaj akože nie je krátkodobé presadzovanie alebo tvrdohlavé presadzovanie nejakej verzie. To je verzia, ktorú som ja komunikovala veľmi dlho. Explicitne som ju dala v tomto znení aj do petície, kde som žiadala podporu ľudí presne v znení, aké je tu v parlamente, lebo som si chcela byť istá, že ľudia vedia, čo podpisujú, nieže podpisujú nejaké právo maloletého pacienta na prítomnosť rodiča, ale že presne vedia, že podpisujú to, že v prípade, ak bude nejaký zdravotný výkon odporovať tomu, aby tam ten rodič bol, tak v tom prípade ten ošetrujúci lekár toho rodiča pošle za dvere. To všetko tam bolo veľmi transparentne a 62-tisíc ľudí to za šesť dní podpísalo. Čiže nie, neklameme si, že tam došlo k nejakému zatajovaniu udalostí. Všetko bolo transparentné a jasné od úplného začiatku.
Čo mňa prekvapuje teraz, je pred hodinou predložený pozmeňujúci návrh, ktorý, s ktorým sa nestotožňujem, pretože jednak ho nepovažujem za právne kvalitný a jednak ho považujem za rozširujúci. A to nie je o tom, že či niekto má, alebo nemá právo poskyt... má alebo nemá právo podať takýto pozmeňujúci návrh, ale tu máme akože aj pravidlá v zákone o rokovacom poriadku. Veď tam máme § 94, ja ho teraz odcitujem a ten § 94 ods. 2 hovorí, že "pri prerokovávaní návrhu zákona, ktorým sa mení alebo dopĺňa iný zákon, možno podávať návrhy, ktoré predložený návrh zákona rozširujú, len vtedy, ak s tým navrhovateľ vyjadrí súhlas najneskôr pred hlasovaním." Ja nevyjadrujem súhlas s takýmto pozmeňujúcim návrhom, o ktorom som nebola uzrozumená, ktorý som nevidela predtým, o ktorom sme sa nebavili. Ja som bola aj na zdravotníckom výbore, ja som bola aj na pracovnom stretnutí k tomuto, k tejto novele, na ktoré ma pozval predseda. Tam sme sa bavili o pozmeňujúcom návrhu, ktorý som si osvojila, ktorý som prerokovala aj s ministerstvom zdravotníctva, ale s týmto sa neviem stotožniť, pretože tam som nemala priestor absolvovať všetky tieto veci. Čiže sa odvolávam na tento § 94 zákona o rokovacom poriadku, aby sme tieto procesy v rámci Národnej rady rešpektovali všetci, lebo ja ich rešpektujem, keď tak konám, keď konám so svojím pozmeňujúcim návrhom zákona k vašim návrhom zákona alebo k novelám.
A poslednú vec, ktorú chcem, aby tu zaznela, je, že veľmi zľahčujeme tú separáciu rodiča od dieťaťa a dieťaťa od rodiča. Ja som to tu posledne hovorila a dnes som vás nechcela zaťažovať vlastne tým, čo všetko sa ukazuje z tých výskumov, ale dnes sú veľmi precízne. A ja len poviem takú základnú, takú základnú paralelu, ktorá súvisí s tým oddeľovaním, keď oddelíte dieťa od rodiča pri hospitalizácii, viete, čo je prvé, čo sa stane? No tak to dieťa, samozrejme, kričí, plače, buď je agresívne, alebo veľmi smutné. Snaží sa prejaviť vôľu a spraviť čokoľvek, aby proste privolalo naspäť tú svoju matku, otca alebo inú blízku osobu. V druhej fáze je dieťa absolútne zúfalé, uzatvára sa do seba, rezignuje, prestáva komunikovať, zhoršujú sa jeho vitálne funkcie. To je proste odmerané. Tu nebavíme sa o nejakých mojich názoroch poslanca, to všetko proste máme dnes už doskúmané. A v tretej fáze sa uchyľuje k naviazaniu na náhradný subjekt. Odpútava sa od neprítomnej matky, vzďaľuje sa jej, natrháva sa tam vzťahová väzba, potláča svoje emócie a hľadá útechu u inej osoby, prípadne u hmotných vecí. Táto fáza býva často vykladaná odporcami tejto novely ako priaznivá fáza, že dieťa si zvyklo na to, že tam toho rodiča nemá. Veď super, však už nekladie odpor. Ale nejde o reakciu adaptívnu, ale o obrannú, ktorá má fatálny vplyv na budúcu dôveru dieťaťa v jeho blízke osoby. A keď som spomínala tie výskumy, tak veľmi podrobne je to, je to upravené v Psychickej deprivácii v dětství od Langmeiera a Matějčeka, kde sa viete o tomto dočítať, že aký to má fatálny dopad.
My sa tu tvárime a jednou z priorít zdravotníctva malo byť duševné zdravie. Všetci o ňom hovoríme, že ako to je proste priorita, aký to má dopad aj na financovanie nášho zdravotníctva, koľko by sme potrebovali vyčleniť, aby sme sa mu naozaj venovali. No my na druhej strane chceme brániť vznikaniu tráum, ktoré vznikajú v tom procese liečenia, a nespravíme nič pre to, aby sme, aby sme naozaj vytvorili priestor, kde to zotavovanie bude v zdravom, aj psychologicky zdravom, aj ošetrovateľsky zdravom prostredí. Akože toto sa mi úplne bije, je to protichodné ako viacero argumentov, ktoré tu predtým zazneli.
A čo sa touto novelou zmení? No nezmení sa to, že rodičia sa budú pchať na operačné sály, nikto sa nebude pchať na operačné sály. Toto máme upravené v tej novele. Jediné, čo sa zmení, je to, že ak vaše dieťa bude v ťažkom stave ležať v nemocnici, tak sa nestane, že vás k nemu nepustia, že nebudete môcť, ak budete chcieť, sedieť na tej stoličke vedľa neho, že sa vám nestane, že po dvoch týždňoch, čo to dieťa vlastne ležalo na áre, napríklad ako onkologický pacient, že bude mať preležaniny, pretože, žiaľ, nie je tam dostatok personálu, ktorý by dokázal robiť zázraky a ten rodič by tie zázraky robiť dokázal, keby tam bol, ale nebolo mu to umožnené. A často sa stáva, že to nebolo umožnené nie preto, že to nechcel ten zdravotník, ale preto, že to nemáme upravené a môžu, môžu to takto robiť.
Tak dopomôžme aj tým zdravotníkom, ktorí volajú po tom, aby tu bola jednotná úprava, aby vedeli, čo majú robiť, aby sme na to mali poctivý návod. To jediné žiadam. A nie je to žiaden výstrelok, žiaden úlet. Pozrite sa na krajiny okolo. Poľsko, Maďarsko, Česko, Nemecko, Rakúsko, všetci to majú upravené a my nie. A vy mi poviete, že to je úlet (povedané so smiechom). No. To je práca zákonodarcu, aby sme to dostali do zákona, keď je to našou povinnosťou vyplývajúcou z medzinárodných predpisov.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Marcinková, s tým, čo ste teraz na konci uviedli, čo sa týka hospitalizačného syndrómu, ja s vami plne súhlasím. Áno, je to tak, ako hovoríte. Ja som sa to snažila vysvetliť. Možno to nebolo až tak zrozumiteľné, ale verím, že pre väčšinu ľudí a poslancov sediacich v tejto sále áno. Mrzí ma, že to beriete takto, že nechcem. Toho som sa presne obávala.
A čo sa týka komunikácie alebo diskusie, ktoré ste mali. Ja vám neberiem to, že ste hovorili s ústavný... s právnikmi ústavnými, teda odborníkmi na ústavu a že ste si to prediskutovali. My sme podobný návrh pripravovali s pani poslankyňou Šebovou a presne viem, čo nám bolo vytýkané na legislatívnej rade vlády. A to som tiež hovorila v rozprave. Som prekvapená, že vám to vytýkané nie je.
A dovoľte mi odcitovať z vášho návrhu, kde píšete, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má maloleté dieťa právo na prítomnosť zákonného zástupcu alebo osoby určenej zákonným zástupcom, inej osoby do náhradnej starostlivosti, do ktorej bol pacient zverený podľa osobitného predpisu, inej blízkej osoby. Tam máte takúto možnosť. Čiže sa môže určiť iná blízka osoba, keď pacient tam nemá svojho rodiča. Takže ja neviem, možno tomu zle rozumiem.
Druhá vec je, hovoríte, že neviem, čo je to zdravotnícky výkon alebo že to je zadefinované. Prosím vás, kde je zadefinovaná povaha zdravotníckeho výkonu? Ja viem, čo to je zdravotnícky zákon. Ale povedzte mi a vás vyzývam tu, čo to znamená, že aká povaha zdravotníckeho výkonu bude znamenať, že ten rodič nesmie byť pri pacientovi. Pomenujte to ako predkladateľ, mňa to vážne zaujíma, aby som ako lekár vedela, ak vám to prejde, že čo to znamená. Operácia nie, operačka nie, lebo odvolávať sa na metodický pokyn... Keby ste ho doniesli, návrh toho metodického pokynu, a že takto by to mohlo vyzerať, tak to by som brala ako fér, hej? Ale inak tento argument neberiem.
A čo sa týka vášho argumentu na ten rozširujúci návrh, v zmysle citovaného toho návrhu to neni rozširujúci návrh. On len upravuje to, čo tam je. Ja som nešla nad rámec toho. Čiže s týmto celkom nesúhlasím, čo ste povedali... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Ja rozumiem, že chcete humanizovať tie detské oddelenia, ale tá realita je celkom iná. Spomínali ste onkológie, že tam sú štandardne deti s rodičmi. Áno, lenže tie onkológie sa už budovali alebo sa budujú tak, aby tam tí rodičia boli. A keď máte bežné nejaké chirurgické oddelenie alebo iné, tak, krčné, tak tam to neni vybudované tak, aby tam naozaj ten rodič bol.
Možnože máte nejaké zlé skúsenosti, ale štandardne, ak majú možnosti, tak tí lekári na detské oddelenia pustia rodičov aj umožnia im tam byť aj cez tú noc. To, že ak zlú skúsenosť máte, že nepustili nejakého rodiča k pacientovi na áre a že mal preležaniny, to je skôr problém toho, že nemal dobrú zdravotnú starostlivosť a že tam nebolo dostatok personálu, hej, ale aby rodičia vypomáhali v prevencii týchto preležanín, to je úplne ako nezmysel. Tam na to má byť personál kvalifikovaný na tých jednotkách intenzívnej starostlivosti.
Aj tie vaše také, pocit, že by mal byť rodič na jednotke intenzívnej starostlivosti, keď robí lekár nejaký výkon. Sám ten lekár má stres. Zdravotník, ide dieťaťu o život, aby tam bol ten rodič, no ja si myslím, že to neni vhodné dvakrát. Ak ten lekár sa rozhodne, že tam nemá byť, tak toho rodiča by som tam ani nepúšťal. Aj tam, sú tam ďalšie deti, je tam stres. Ako musíte nechať tomu lekárovi kľud na tú prácu.
Tí zá... spomínali ste tých zákonných zástupcov. Ale tam naozaj môžu byť teda aj dvaja rodičia, možnože aj viac a tým pádom budú vôbec tie nemocnice spĺňať nejaké epidemiologické hygienické pravidlá, keď je tam jedno WC na chodbe a je tam 15 lôžok, 30 rodičov. To tiež si nemyslím, že by to mohlo byť celkom správne.
Vy ste to konzultovali s ústavnými právnikmi. Ale sama ste počuli, že hlavný odborník z pediatrie má na to troška iný názor. Tak ste mali konzultovať aj s lekármi. Ja to berem, že ako rodič máte tento postoj. Ale zdravotníci celkom nesúhlasia s tým.
Ďakujem.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, žiaden zdravotnícky personál alebo žiaden člen zdravotníckeho personálu, či už sa budeme baviť o obslužnom alebo nižšom alebo vyššom zdravotníckom personále v nemocniciach, nie je bezcitný a má určitú dávku a mieru empatie a zároveň aj ľudskosti. Čiže vždy bude pristupovať aj k tomu detskému pacientovi, aj k jeho zákonnému zástupcovi, mamičke, oteckovi alebo komukoľvek, kto bude to dieťatko sprevádzať alebo bude mu robiť nejaké garde na tom oddelení, vždy pristupovať tak, aby neohrozoval výkon zdravotníckeho povolania a zdravotnej starostlivosti, ale zároveň ani neobmedzoval práva či už dieťaťa, alebo samotného rodiča.
O tom jasne hovorí Charta práv pacienta a zároveň Charta práv detského pacienta, ktoré máme zakomponované v ústave už od roku 2004. Čiže všetky veci, ktoré z týchto dvoch chárt vyplývajú, sa aj v praxi aplikujú. Čiže o tomto sa naozaj nemusíme baviť, že sú upierané práva dieťaťa alebo jeho doprovodu v rámci zdravotníckeho zariadenia.
Ak už dnes platí, že tento rodič má nejaké právo, tak zároveň takýto rodič má aj svoje povinnosti. A hovorím, zaťažovať právami rodiča zdravotnícky obslužný personál je prinajmenšom kontraproduktívne. Aj keď pripúšťam, že právo, ale aj povinnosť byť pri svojom dieťati v čase nejakého ohrozenia prináša aj benefity, ale zároveň prináša aj nejaké ohrozenia.
Kolegyňa Horváthová to rozprávala vo svojej rozprave, naozaj staré socialistické nemocnice, kde na jednej chodbe máte 20 izieb, na konci chodby máte jedno WC, jednu sprchu, ktorá je určená aj pre mužov, aj pre ženy. Bavíme sa o detskom oddelení, ale takýto pacient, ktorý má 14-15 rokov, na chirurgickom oddelení môže byť potom oddialený už na, medzi dospelých. Jednoducho bude s ním tam otec, bude s ním tam mama. To je ďalší človek navyše. Jednoducho je to kontraproduktívne, aby sme takéto veci riešili, keď nemáme na to kapacity.