88. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ja by som len v krátkosti reagoval teda na návrh zákona.
Ja tomu rozumiem, vy sa k tomu staviate ako rodičia detí a chcete, aby to naše zdravotníctvo bolo humanizované, aby rodičia mali prístup do zdravotníckych zariadení, aby tam mohli zdieľať teda lôžka pri svojich deťoch. No ja vidím v tom problém skôr v samotnej realizácii. Možnože na druhej strane, ak sa takýto zákon prijme, tak sa vytvorí tlak na to, aby tie zdravotnícke zariadenia do nejakého deadlinu 2024 vytvorili priestor na hospitalizácie rodičov. Len ak sa takýto zákon prijme, ja vidím veľký problém v samotnej vykonateľnosti, lebo tie naše nemocnice naozaj nie sú uspôsobené na to, aby tam pri každom dieťati ležal jeden, prípadne dvaja rodičia, zákonní zástupcovia, ako som spomínal, aj z takého epidemiologického alebo hygienického hľadiska, lebo tie naše nemocnice vyzerajú tak, ako vyzerajú. Navyše máme tu optimalizáciu siete nemocníc, kde sa predpokladá, že sa budú rušiť oddelenia. Viaceré nemocnice prejdú do toho prvého stupňa, čiže ubudnú nám ešte aj lôžka detské na tých pediatriách a nakopí sa to do tých väčších nemocníc druhého, vyššieho stupňa, kde už teraz majú problém vôbec umiestniť tých detských pacientov. A vy tam chcete ešte umiestniť aj rodičov, no.
Je tam problém, vidím, že dôjde k veľkým problémom, k sťažnostiam rodičov. Budete tam mať rodičov, ktorí budú mať postele, možnože si priplatia a niektorí budú zase na stoličkách sedieť. Ako k tomu prídu tí, ktorí budú musieť sedieť na stoličke 24 hodín a niekto si priplatí? Neviem, či to bude zadarmo pre všetkých rodičov, ak to bude takto formulované formou zákona, tak pravdepodobne, že všetci tí rodičia tam budú môcť byť zadarmo. Teraz aspoň nejaké benefity majú z toho tie pediatrické oddelenia.
Ten pozmeňujúci návrh pani profesorky Horváthovej, ja si myslím, že dáva taký širší priestor zdravotníkom a ošetrujúcemu lekárovi, aby vedel posúdiť, kedy tam ten rodič má byť alebo nemá byť. Lebo tá formulácia, ja nerozumiem tým vašim právnickým formuláciám "nevyhnutný čas, v nevyhnutnej miere". Ja myslím, že ideálne o tom by mal rozhodovať ošetrujúci lekár a keď jednoducho on má pocit, že tam nemá byť ten rodič, že mu tam prekáža, že mu tam do toho rozpráva a... A je to tak. Vy si neviete predstaviť, jaké sú sťažnosti na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, na čo všetko sa ľudia sťažujú. To bude toľko tých sťažností!
A keď ste to teda prerokovali s ústavnými právnikmi a potom sme počuli pani profesorku Horváthovú, že hlavný odborník pediatrie má na to iný názor, tak mohli ste sa opýtať toho hlavného odborníka na pediatriu.
Viete, ja keď idem do autoservisu a povie mi automechanik, že mám vymeniť peľový filter, tak ho vymením a nehádam sa s ním. Ja som lekár, internista, ja sa nevenujem pediatrii a keď niečo takéto, takýto problém je, tak sa opýtam pediatra, opýtam sa na názor hlavného odborníka pre pediatriu, na to tu je ten hlavný odborník, nie ústavní právnici. Ono vy ste ako pacienti, rodičia to vnímate inak, ale svet je troška, troška iný.
Správne povedala pani doktorka Hatráková, čo psychiatria? Vy si neviete predstaviť, nemáme detských psychiatrov. A teraz, ak budú chcieť tam ísť rodičia s tými deťmi, ktorí majú psychické nejaké problémy, ten lekár tam nechce tých rodičov. A oni povedia, my máme na to nárok, my tu chceme byť, podáme hneď na vás sťažnosť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. To sú také zapeklité témy, že naozaj k týmto veciam by sa mali vyjadrovať odborníci. Neni to len o tých nárokoch, aké rodičia majú mať. A ak ste videli niekedy nemocnice, aké sú v západných krajinách, kde majú lôžko dieťa, rodič, samostatné hygienické zariadenie, tak by to bolo správne, tak by to malo byť. Ak takýto zákon chcete schváliť, tak potom dajte každej pediatrii milión, dva milióny eur na rekonštrukciu týchto oddelení. To by bolo potom adekvátne, že by sa to aspoň priebežne robilo.
Áno, onkológie, tie sa postupne budovali, to je absolútne pochopiteľné. Aj teraz, ak to malé dieťa na pediatrii že ležalo, ak mali možnosť, tak tí lekári vám vždycky poskytli tú možnosť, môžte tam zostať s tým dieťaťom, ak ju nemali, tak vám to vysvetlili, prečo nemôžete tam byť, lebo nemajú vás kde tam uložiť alebo podobne. Ale tá snaha toho zdravotníckeho personálu je vždycky taká, že pokiaľ ten rodič tam chce ležať na tej pediatrii, tak vám to jednoducho umožní a nebude vás vyháňať preč. Len ja z tých kapacitných dôvodov vidím v tom naozaj veľký problém.
A keď ste sa aj sťažovali na to, že tie deti sú nejaké zanedbané alebo takto, že nechcú pustiť na áro trebárs rodičov, tak oni majú na to niekedy dôvod, no je to, samozrejme, aj individuálne, nebudem vravieť, že vždy ten zdravotník má pravdu, lebo nemusí mať, ale ak majú na to nejaký dôvod, tak vás jednoducho k tomu dieťaťu nepustia a môžu vás na celú dobu tej hospitalizácie, na tú jisku nepustia vás kvôli epidemiologickým dôvodom a je tam nejaká infekcia. Vy si neviete predstaviť, aký problém sú nejaké infekčné trebárs hnačky, komplikácie a vtedy je naozaj ideálne, aby na tom detskom oddelení nebol žiaden iný povedzme rodič, ktorý tú infekciu trebárs môže prenášať.
Takže áno, ja by som ho veľmi rád podporil, ten zákon, len ja mám obavy o to, aby nevznikli zbytočné konflikty medzi tými rodičmi. Viete, akonáhle to dáte do zákona, že majú na to nárok, budú si to, dožadovať sa toho. A ja si to naozaj neviem predstaviť, máte jisku, kde je päť detí v kritickom stave a teraz tam môžu sedieť tí rodičia, jeden tam môže sedieť, lekár povie, vy choďte preč, vy tu nemôžte sedieť, on sa bude pýtať prečo. A nie je to vždycky také príjemné, aby tam tí piati rodičia sledovali, čo robí zdravotnícky personál, poučovali ho, veď vieme, akí sú tí ľudia, vygúglia si kadečo a potom dávajú dobré rady zdravotníkom, lekárom, čo by mali robiť a prečo to neurobili a začo to neurobili, a ten personál má právo byť z toho dosť nervózny a podráždený.
Ak si zoberiete, že nám chýbajú už stovky pediatrov a na tých oddeleniach nechce robiť, krachujú nám pohotovosti, detské pohotovosti, nemá kto robiť, nechcú to robiť pediatri, nemáme zdravotné sestry. Vy ste to povedali, áno, tí rodičia sú super, keď pomôžu a sú veľkým prínosom, samozrejme, veď majú na to nárok, tie deti do troch rokov, v pohode, veď majú tam vždycky rodičov a je to fajn, keď pomôžu nakŕmiť, prebaliť. Ten personál, kto robí na detskom oddelení, zdravotná sestra, to sú naozaj výnimoční a skvelí ľudia, tí musia mať naozaj k tým deťom vzťah, keď na takom oddelení robia a radi privítajú takúto pomoc rodiča, ale či je to naozaj vždycky nevyhnutné, aby tam pri nejakom desaťročnom dieťati bol zakaždým rodič, to neviem, alebo aj dvaja rodičia. Teraz či sa zhodnú, kde budú.
Ten problém skôr vidím v takej, v tých priestoroch alebo realizácii, alebo ktorý výkon môžu. Vzniknú také diskrepancie, že povedzme pri nejakej, endoskopickom vyšetrení v jednej nemocnici bude môcť byť rodič, pri dajakej gastrofibroskopii a v druhej nemocnici lekár povie, že ja tu nechcem, lebo nemám s tým dobrú skúsenosť, nechcem, budem robiť nejaký výkon a nechcem tu toho rodiča. A teraz sa, bude v tom problém, prečo tam v tej nemocnici môže byť rodič pri tom výkone, v tej nemocnici nemôže byť. To môžu byť veľké problémy, viete? A ľudia sa veľmi radi sťažujú a budú to posudzovať, prečo to tak je a prečo to tak nie je. Alebo, to už úplne mi príde absurdné, aby boli pri nejakých operáciách. To, verím tomu, že nie, ale ak sú nejaké menšie výkony, povedia, že áno, tam chcem byť, pri ako nejakej krčnej, nosnej operácii. Tak ja by som ako ten priestor dal väčší tomu zdravotníkovi, aby bol aj on chránený, keď povie, ja vás tu nechcem, lebo kvôli svojim nejakým pravidlám, kvôli, ja neviem, epidemiológii, hygiene alebo podobne.
Ak takýto zákon prejde, tak môžme ísť aj ďalej, tak môžme povedať, že aj trebárs na geriatrických oddeleniach za chvíľu môžu povedať ľudia, že chcú mať právo byť pri svojich rodičoch v nemocniciach, viete. Keď môže byť pri pätnásťročnom dieťati rodič, tak prečo by nemohol byť pri geriatrickom pacientovi napríklad nejaké deti, syn, to by mohlo byť, kľudne si na to nárokovať, za chvíľu povedia, že ja tam mám otca, ja tam chcem tiež ležať, len my to ako z tých kapacitných dôvodov nie sme schopní spraviť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo.
Myslím si, že je úplne jasné, že každý, kto je v tejto sále, tak chápe, že humanizácia zdravotníctva znamená, že rodič by mal byť s dieťaťom, je to úplne v poriadku, ja mám päť detí, keď dieťa je choré, viem, že chce byť s rodičom, najmä s matkou. Len dať takýto návrh zákona a odtrhnutý od reality slovenského zdravotníctva, tak jednoducho to je situácia, ktorá sa nemôže skončiť inak ako totálnym fiaskom. Vy si uvedomujete, čo znamená, že v tých miestnostiach, kde je teraz napríklad desať detí a teraz pri každom bude jeden-dvaja rodičia, to zrazu naozaj máte, už tam bude 20, možno 30 ďalších, ďalších členov, tak potom prerobte nemocnice! Dajte to že jak olympijské hry od roku dvetisíc, ja neviem, tridsať, vyčleňte miliardu, tú miliardu, ktorú neviete v podstate vyčerpať ani z tých plánov obnovy, a povedzte, ideme prerábať nemocnice, aby spĺňali základné hygienické a sociálne štandardy a potom to robte. Ale toto je jedna Potemkinova dedina, vy viete, v akom stave je to zdravotníctvo, to je ako nejaký dom, do ktorého tečie zo všetkých strán, sú plesnivé steny, a vy prídete s návrhom, poďme to natreť farbou a bavíme sa, či to bude slonová kosť alebo čisto biela. Však to jednoducho, buď to zoberte od podstaty, urobte to seriózne, ale tieto Potemkinove dediny neposlúžia vôbec nikomu.
Jednoducho to nie je, že lekári nechcú tam rodičov alebo že by niekto z poslancov nechcel, aby tí rodičia tam boli, ale však si to predstavme tú realitu, proste sa tam natlačia, ponorková, ponorková, ponorkový efekt tam bude za chvíľu, to znamená, začnú tam hádky na tých, na tých miestnostiach, však jednoducho pretlak ľudí, každá, každý je v stresovej situácii, a vy toto neriešite. Vy len riešite, aby ste tuto schválili nejaký zákon, aby ste si, pani Marcinková, mohli natočiť instagram video, že jediná ste tu bojovala za humánne zdravotníctvo. No tak každý je tu za humánne zdravotníctvo, ale toto, čo presadzujete vy, je obyčajná proste fraška, ktorá k tomu nepovedie.

Ďakujem pekne za slovo.
Pán doktor, ďakujem za podporu pozmeňováku, ktorý sme predložili. Ako lekár ste zareagovali, z praxe vidíte ako, ako naše nemocnice na tom sú. A chcem vám zopakovať, že v prvom čítaní dostal návrh zákona síce širokú podporu, ale my sme hovorili o tých námietkach, o ktorých hovoríme teraz, aj vtedy. Rokovali sme a pani predkladateľka deklaruje a deklarovala, že je otvorená nejakým úpravám, no, lenže ich nepredložila. Nepredložila žiadne úpravy, aby sme, aby to bolo pre nás aj v druhom čítaní akceptovateľné, no tak sme predložili tie úpravy my. Spravili sme ten pozmeňovák a predložili ho. No a predkladateľka teraz tvrdí, že to takto nechce. Tak ja hovorím, spravme všetko pre to, aby to bolo aplikovateľné do praxe. A tým pozmeňovákom, ktorý ste aj vy, pán Urban, podporili, by to šlo.
Stále nemáme odpovede na niektoré otázky a padli tu viackrát v diskusii, napríklad pre iné dieťa na izbe by mohla byť prítomnosť ďalšej cudzej osoby problémom. Ako moje dieťa, ktoré je tam po operácii, príde k tomu, že iné dieťa tam má starú mamu a ešte aj mamu? Ako k tomu príde? (Reakcia z pléna.) No tak keď jeden, no tak ako k tomu príde, že tam je, jedno dieťa má starú mamu na štvorposteľovej izbe a druhé dieťa tam má otca a tretie dieťa tam má mamu? Ako k tomu príde moje dieťa, ktoré tam leží po operácii a nepraje si to, aby tam bol ďalší zbor ľudí cudzích?
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Pán Urban, vy máte ten návrh zákona naštudovaný a ten pozmeňujúci návrh? Pretože ste tu vystúpili s tým, že podporujete pozmeňujúci návrh pani Horváthovej, lebo doktor má mať posledné slovo. To v našom návrhu je definované, že lekár má posledné slovo a má rozhodnúť o tom, že či to, či ten rodič alebo zákonný zástupca tam bude, alebo nie. Ja z tej debaty mám naozaj pocit, že tu každý triafa od boku, ale toto nie je že len zdravotnícka otázka.
Vy hovoríte, že mali sme kontaktovať aj lekárov. Jednak s lekármi to bolo diskutované veľmi intenzívne, ale po druhé, a to je veľmi dôležitý dôsledok, Marek, aj pre teba, tejto debaty, že my sa tu v rámci toho pozmeňujúceho návrhu a nášho návrhu, bavíme naozaj o právnej veci, ako to právne čo najlepšie napísať, aby aj tí lekári potom z toho mali osoh a aby aj tí rodičia z toho mali osoh a aby to bolo v poriadku.
A, pán Urban, hovoríte, že na onkológii áno, že tie boli postupne budované. Neboli postupne budované, ja som na tých onkológiách bol, keď tam ešte rodičia nemohli ležať a nemohli byť s tými rodinami. Tie nemocnice sú rovnako staré, ako sú staré iks ypsilon ďalších nemocníc. A keby na tých onkológiách nič nebolo, keby to nebolo umožnené, tak tu dneska stojíte a rozprávate o tom, ako to nie je možné. Na onkológiách to funguje, záhada, tak hovoríte, áno, no tak na onkológiách to funguje, lebo tam sa to budovalo postupne, ale nikde inde to nebude fungovať. Keby to fungovalo teraz aj na pediatrii, tak poviete, no tak na pediatrii to funguje, na onkológii to, ale nikde inde to fungovať nebude. No to, jednoducho to nie je pravda.

Ďakujem pekne.
Pán kolega Urban, vy ako lekár, samozrejme, máte na to náhľad ako lekár, to je pochopiteľné a neuberám vám to, že máte dobrý úmysel, len zabúdate na jednak to, čo už tu všetko bolo povedané o tom návrhu a čo jednoducho ignorujete. Teraz sme boli svedkami toho, že niekto hovoril, že tam bude viacej tých ľudí, no nie, jedna osoba tam bude. A potom zabúdate na to, čo bolo už povedané a to bolo to, že rozhoduje lekár. A samozrejme, keď to jeho rozhodnutie bude nad rámec toho, čo zákon stanovuje, že to musí byť primerané, môžu sa potom tí rodičia alebo rodič sa môže obrátiť na súd o nápravu, ale realita je taká tohto návrhu, že má rozhodnúť lekár.
A potom by som ešte povedal pár slov k tomu, čo ste povedali o tom, že mali sme sa viacej radiť s lekármi a tak ďalej. Je pochopiteľné, že, alebo nie pochopiteľné, ale je prirodzené, že lekári sa bránia každej zmene, pretože to je ľudská nátura, ľudia sa bránia zmene, pretože to môže byť komplikácia. Lenže problém je v tom, že, ako tu aj bolo povedané, že zmeňte to, ako fungujú tie nemocnice, rozšírte priestory a tak ďalej a potom to môžete urobiť. No nie, tak to nefunguje v živote. V živote to funguje tak, že najprv to upravíme a potom musia tie nemocnice sa tomu prispôsobiť. Takto funguje reálny život. Pretože najprv ide idea a potom, potom ide realizácia. A vy chcete, najprv to prispôsobte a potom si prijmite takýto zákon. Takto v živote to nefunguje.

Ja sa len ešte raz vrátim k tomu, že, že je to typická ukážka toho, že téma je naozaj dobrá, treba sa jej venovať, len ten zákon v tejto podobe je neimplementovateľný. Keď tu zaznievalo, že bol komunikovaný na odbornej úrovni, tak s detskými psychiatrami nebol, to viem. A teda, ak hovoríte, pán kolega Lehotský, že, že hľadáme spôsob, ako to najlepšie napísať, my vieme, že nám to zlyháva predovšetkým, lebo zlyháva, tá problematika je naozaj náročná, zlyháva nám to predovšetkým na ľuďoch a na vzťahoch a ja si fakt neviem predstaviť, ako by sme toto vedeli dať do písmenok zákona. Ja by som skôr hľadala cestu, ako možno vymyslieť nejaký spôsob kontrolingu, ako sa pozrieť na tie prípady, kde nám to zlyhalo, lebo mnohé z tých podnetov možno poznáme aj my tu, alebo teda ja nimi disponujem, verím, že aj pani kolegyňa, a myslím, že majú spoločných menovateľov, takže skôr sa možno pozrieť presne na tie, na ten koreň veci. Ale obávam sa, že týmto spôsobom problematiku nevyriešime a skôr mám z tejto, z tejto debaty obavu, že ju utopíme, čo by som teda veľmi nerada.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja sa cítim ako papagáj, lebo to tu už poviem ikstý raz, ale týka sa to aj tých psychiatrií, samozrejme, že som sa bavila aj s detskými psychiatrami, ako je to upravené v iných krajinách, upovedomila som ich o tom, aký je proces, že sa to tam rieši podzákonným predpisom.
Pozrime sa napríklad, ako to majú vyriešené v Českej republike. Na strane 13 metodického pokynu e) venuje sa na psychiatrickom oddelení v psychiatrickej nemocnici či léčebne, ako sa upravuje toto právo, akože má to celú stranu, ale na konci poviem, v rozporu, v rozpore s právom na nepretržitú prítomnosť zákonného zástupcu nie je, pokiaľ ošetrujúci lekár vymedzí v rámci individuálneho liečebného plánu aktivity, u ktorých nie je účasť zákonného zástupcu vhodná alebo možná z terapeutického hľadiska a tak ďalej a tak ďalej, všetko je to tam pekne detailne popísané aj v prípade psychiatrických liečení, rovnako tak ako v prípade endoskopie, ktorú ste vy spomínali, že neviete, ako to bude prebiehať v rámci endoskopie, no aj to majú upravené iné krajiny v metodickom pokyne alebo v podzákonnom predpise.
Veď ten pozmeňujúci návrh, ktorý vzišiel zo zdravotníckeho výboru a na ústavnoprávnom výbore zaňho zahlasovali všetci prítomní, hovorí o tom, že prijmeme podzákonný predpis po vzore iných krajín, ktorý bude tieto detaily, ktoré vy hovoríte, že máme riešiť v zákone. No, žiadna krajina ich nerieši v zákone. Zákon nie je receptár, my tam nevieme dať od a po f všetky situácie. Práve aj u nás na Slovensku tieto veci sa riešia podzákonným predpisom a my to tam dávame priamo do zákona. Ministerstvo s tým súhlasilo, že takýto predpis vytvorí. A ja som hovorila, že koľko na to potrebujete času. Ja by som vám dala tri mesiace, lebo toľko to trvalo v Česku. Oni hovoria nie, potrebujeme viac. A nakoniec z toho vzišlo, že potrebujú osem mesiacov. Navrhli mailom, viacerí boli v kópii, dátum 1. 1. 2024 a to je termín účinnosti, ktorý som tam dala. Čiže toľko.
A ešte sa vyjadrím v rámci ďalšieho kola.

Ďakujem za faktické poznámky.
Pán Baránik, áno, máte pravdu, lekári sa bránia zmene, len keď im to takto schválite, takýto návrh zákona, budú sa musieť improvizovať. A to je veľký problém, viete? Budú chcieť vôbec tí primári tam ešte ďalej pôsobiť, keď nebudú mať napríklad zdroje? Oni dostanú nariadené, musia tam toto spraviť a teraz z čoho, z čoho? Veď tie nemocnice sú niekedy ozaj katastrofálne a ten vývoj, ako spomínal pán Lehotský, na tých onkológiách trval roky, kým to tam zaviedli, že už tam tie deti ležia. Ale teraz tí rodičia, môže dôjsť naozaj k tým konfliktom. A samozrejme, inšpirovať sa Českom, nemusíme vymýšľať nové veci, pravidlá. Naozaj to stačí z češtiny preložiť do slovenčiny a tie pravidlá môžu takto fungovať. Len bez nejakých zdrojov to naozaj vyzerá, takýto návrh zákona, ako Potemkinova dedina. Ak nemáte na to zdroje, financie a vieme, ako je na tom zdravotníctvo, tak ako tam sa moc s tým nepohneme. A tie rekonštrukcie, povedzme hygienické zariadenia, to v dnešných nemocniciach tie, takto niečo nariadiť, aby to bolo, aby to fungovalo, aby boli za to zodpovední tí primári oddelení, budú mať naozaj veľký problém s tým. Ako ja to neodmietam, samozrejme, tak by to malo byť. Len ten priestor na to potrebuje asi dlhší čas.
A ten pozmeňujúci návrh zákona mne sa zdal dobrý v tom zmysle, že dáva troška väčšie tie možnosti tým lekárom, ako môžu ovplyvňovať ten pobyt rodičov na oddelení.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja si naozaj vážim, že je záujem o túto diskusiu, lebo rok a pol mi mnohí ľudia z tohto parlamentu tvrdili, že toto nie je problém, že toto nie je téma, že to nikoho nezaujíma, že proste vytváram problém, ktorý neexistuje. Práve preto som zriadila aj petíciu k tejto téme, aby som vám dala vedieť, koľko ľudí to trápi. Deň čo deň, rok a pol, a to nepreháňam, vám hovorím, deň čo deň k tejto téme ja dostávam podnety a oslovujú ma ľudia, ľudia, ktorí prežili traumy, ktorí boli oddelení od detí a tak ďalej. Proste to je tak živá téma, však ju za šesť dní, túto novelu, podporilo v petícii 62-tisíc ľudí. Je to najúspešnejšia petícia, aká bola na portále peticie.com. Čiže akože nebavme sa, že tento problém neexistuje.
A tento problém trápi nielen rodičov, ale trápi aj zdravotníkov. Ja neviem ako, akým spôsobom, naozaj jedine, že sa tí zdravotníci verejne vyjadria, ale niektorí tak aj urobili. Keď som s tým prišla, mnohí lekári, detské pediatričky a neviem kto, každý sa aj na instagrame, aj na facebooku pridali a dali mi podporné stanovisko. Nesledujete túto tému takto intenzívne, tak možno to neviete. Boli to aj špecialisti, rôzni pneumológovia, áristi, neonatológovia, ktorí mi vyslovili podporu, s ktorými som to aj komunikovala. Čiže mne sa nepáči vrhanie toho negatívneho svetla, že všetci lekári sú proti tejto zmene. No možno tí, ktorí sedia v tomto pléne, ale nie všetci. Mňa naozaj oslovili s touto vecou práve detské onkológie a boli to lekári, ktorí ma oslovili. Takže odtiaľ prišla tá prvá, proste ten prvý signál, že toto poďme riešiť.
A potom druhý signál prišiel z kancelárie verejného ochrancu práv, kde to dali viackrát do svojej správy, že toto nemáme naplnené. Dali nám to do odporúčaní ako zákonodarcovi, že toto máme upraviť v rámci, v rámci legislatívy a sprecizovať to, lebo si tam neplníme záväzky voči deťom, ktoré majú byť absolútnou prioritou pri nahliadaní na každú právnu úpravu. Ani tu sa nemôžeme pozerať na to, že sa lekár bojí verejnej kontroly, keď tam bude mať rodiča, ale musíme sa pozerať na najlepší záujem dieťaťa a ak v tom momente, keď lekár skúma jeho diagnózu, je najlepší záujem dieťaťa, že ho ten rodič drží za ruku, tak tam ten rodič má byť. Ale samozrejme, ak to dieťa je operované na nejakej operačnej sále, neni najlepší záujem dieťaťa, že ho vtedy rodič drží za ruku. Najlepší záujem dieťaťa je, že tá operácia dopadne dobre, že ten lekár má priestor konať. A práve preto sme tam dali tú právnu úpravu, ktorá dáva ošetrujúcemu lekárovi do rúk obrovskú silu, aby v prípade určitého zdravotníckeho výkonu povedal, že tu je vaša prítomnosť, drahý rodič, kontraindikáciou, tu ide o život a zdravie vášho dieťaťa, teraz prítomnosť rodiča nie je benefitom. A vtedy je to plne akceptovateľné.
Viete, čo sa deje dnes? Dnes máme aj skupinu rodičov, ktorá veľmi dobre pozná svoje práva a vie sa odvolať aj na medzinárodné predpisy. Ja mám zozbieraných niekoľko prípadov, kedy rodič, ktorý bol oddialený od dieťaťa, zavolal políciu a povedal: Jediný, kto ma môže oddeliť od svojho dieťaťa, je sudca. Teraz ten policajt tam na tom nemocničnom oddelení pozerá, že či má proste, ako má na to reagovať, pretože to nemáme upravené v našej legislatíve, vyvstávajú takéto absurdné situácie. A práve preto je nevyhnutné, aby sme mali veľmi poctivú právnu úpravu, kde ten balans medzi tými ústavnými princípmi máme dobre napísaný, preto som sa naozaj snažila osloviť každú kapacitu ústavnú v tejto krajine, aby som to vyprecizovala do najlepšej možnej podoby, lebo je nebezpečné aj pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti, aj pre detského pacienta, aj pre zabezpečovanie rodičovských práv, aby v tomto nebola ustálená právna úprava, aby sa tam volali na oddelenia policajti a aby ten ošetrujúci lekár tiež nemal nejakú barličku v zákone, kedy môže povedať, že nie, teraz je to škodlivé, keď tu bude ten rodič. A zároveň nemôže to robiť svojvoľne, len preto, že sa mu rodič nepáči alebo je mu nesympatický, nemôže ho poslať preč, nemôže povedať, že no, tak teraz tu mám nejakú matku, ktorá sa tu rozplakala, ja tu nechcem mať plačúcu matku, tak nech ide preč. No nie. No tak akože matka, áno, často sa rozplače, keď tam vidí svoje choré dieťa, ale to neznamená, že pri svojom pacientovi, detskom pacientovi, pri svojom dieťati nemá sedieť.
A nehovorte mi, že sa to nedá, lebo keď sa pozriem na Česko, tam vôbec nemajú na detských oddeleniach oveľa lepší stav ako my. Dokonca naše detské onkológie a tak ďalej sú aj vo fundraisingu oveľa úspešnejšie aj v tom posúvaní sa tých hraníc, než sú Česi. Takže tam táto téma žije už dlho a vidíte, vedeli sa zhodnúť na precizovaní pätnásťstranovým vykonávacím predpisom, kde všetky tieto veci, ktoré tu zazneli, hej, od resuscitácií po operácie, po psychiatrie, všetky možné situácie, ktoré ste tu fakt opísali, sú obsiahnuté v tomto predpise, ktorý vám nedávam do pozornosti prvý raz. Dala som ho do pozornosti na zdravotníckom výbore, dala som ho do pozornosti v rozprave pri prvom čítaní, doniesla som ho tu v rozprave pri prvom čítaní rozmnožený asi tridsaťkrát, že vezmite si, kto chcete. Nikto si ho nevzal. Takže nehovorte mi, že my nemáme riešenie. Veď v iných krajinách to je riešené presne takto, podzákonným predpisom.
Je to naozaj remeselne dobre napísaná novela, stojím si za tým, pretože ma to stálo veľa úsilia zhromaždiť, zhromaždiť vlastne právne názory špičiek, ktorí by povedali, tak to má byť. Konzultovala som to s kanceláriou verejného ochrancu práv, konzultovala som to s výborom, na ústavnoprávnom výbore k tomu bola veľmi poctivá diskusia, až ma to mrzí, že som im odsekla viac ako hodinu a pol času, ale nakoniec môj pozmeňujúci návrh podporili všetci prítomní a naozaj sme dopodrobna sa venovali tejto problematike. Čiže mňa naozaj zaráža, keď niekto povie, že to vzniklo len tak, lebo toto je rok a pol práce a komunikácie so všetkými zložkami, ktorých sa to týka.
Ja vás chcem poprosiť o podporu tohto návrhu tejto novely. A verím, že v druhom kroku ministerstvo zdravotníctva, tak ako súhlasilo, vypracuje po vzore Českej republiky, lebo je to veľmi dobre napísaný vykonávací predpis, vyhlášku, ktorá presne všetky tieto situácie bude, bude upravovať. A ja som navrhla pozmeňujúcim návrhom takú účinnosť, aby malo ministerstvo taký čas na tú vyhlášku, aký si samo zažiadalo, do 1. 1. 2024. Tak mi to prišlo v maili, že toto je požiadavka, tak to hovorím, že s tým súhlasím, lebo mi záleží na cieli. Keby mi nezáležalo na tom cieli, tak tam ten priestor pre ministerstvo nevytváram. Ale ja chcem, aby to bolo poctivo urobené.
Ďakujem vám.

Ďakujem pekne.
Tak ako som už predtým povedal, že k odbornej stránke sa nebudem vyjadrovať, lebo mám tu dvoch kolegov, ktorí to robia veľmi dobre. Chcem ale predsa len zopakovať jednu dosť takú že zaujímavú vec. Tak dozvedáme sa, že maximálne jedna osoba môže byť prítomná, že lekár má mať posledné slovo a napriek tomu pán Urban povie, alebo aj pán Šefčík, no bude problém, keď tam bude mama a babka. Toto nie je korektná a ani odborná debata, a ja sa vrátim teda k tomu, čo som hovoril pôvodne, a to je dodržanie dohody. Samozrejme, že vy, pán Šefčík, nepoviete, no, my sme nekorektní a nečestní ľudia a dohodu porušíme. Vy budete hovoriť, no, ale vidíte, pán Sulík, veď tam teraz lekár, dieťa a neviem čo... (Reakcia z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Áno, je to správna pripomienka. Na pani poslankyňu reagujete, pán poslanec.

Sulík, Richard, poslanec NR SR
Dobre. Takže, pani poslankyňa, chcem vám teda povedať, že bola urobená úplne jasná dohoda. Vtedy neboli argumenty a dohodu robil pán Vetrák, predseda klubu OĽANO, čiže berem, že konal v rámci svojich kompetencií. Vtedy neboli reči, že no, ale toto – lebo vtedy sa to malo urobiť – nie, my nesúhlasíme, lebo nemocnice nie sú pripravené, neviem čo. Vtedy sa povedalo áno, dohoda platí. Vy nám podporte osemmiliardovú dieru v rozpočte a my vám tunak dáme dva milióny na toto opatrenie, čo teda mimochodom, neviem, kto to tu povedal, že nie sú na to peniaze. Nie je to pravda, peniaze sú na to vyčlenené. Čiže ešte raz hovorím, bola úplne jasná urobená dohoda. A teraz sa ukáže, kto si svoje slovo cení a kto bude hľadať spôsoby, ako tú dohodu porušiť.
Ďakujem pekne.