88. schôdza

Ďakujem pekne za slovo.
Milé kolegyne, milí kolegovia, dovoľte, aby som vám prečítala výzvu členov občianskych združení Slovenskí katolíci a Združenie slovenskej inteligencie, ktoré reagujú na tento návrh zákona, predmetný teda, ktorý prerokovávame.
Títo, tieto občianske združenia vyzývajú, teda poslali výzvu pre poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ohľadom tohoto nového navrhovaného zákona a nazvali túto výzvu "Vráťme ľudskú dôstojnosť!" schválením nového pamätného dňa 2. november, deň nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov. Ďalej vyzývajú poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby odmietli návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Györgya Gyimesiho, Gábora Grendela, Petra Polláka a Zity Pleštinskej atď., atď. a hlasovali proti návrhu, aby sa 12. apríl stal Dňom nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov. Zároveň vyzývajú poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie a schválenie návrhu na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, aby sa 2. november stal pamätným dňom Deň nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov.
Zdôvodnenie: 12. apríl ako pamätný deň násilne vysťahovaných je neprijateľný dátum, v tento deň sa v roku 1947 začala plniť medzinárodná dohoda, nielen dohoda, medzinárodná dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva. Tejto dohode však predchádzali tragické skúsenosti Slovákov, ale aj Čechov zo spolužitia s Maďarmi v rokoch 1938 až 1945, ktoré výrazne ovplyvnili vznik tejto dohody. Tieto fakty a celkovo príčinnú následnú súvislosť historických udalostí predmetný návrh zákona zamlčiava. V dôvodovej správe sa uvádza ako pamätný deň 12. apríl. A teraz je tu citácia z vášho návrhu, ktorú nebudem, ušetrím čas. Pokračujem v citácii:
"Horeuvedené tvrdenie považujeme za zavádzajúce a povrchné, keďže je tu utrpenie ľudí v rôznom čase, v rôznom mieste, rôznym spôsobom a za rôznych okolností zredukované do simplexnej matematickej štatistiky sumarizovaných čísiel bez odbornosti a znalosti faktov. Je to spájanie nespojiteľného, smerujúce k zakonzervovaniu neúplného a falošného výkladu dejín 20. storočia. Dejiny nie sú účtovníctvo, či súbor nezávislých udalostí, majú svoje príčinné súvislosti a komplexnosť, z ktorej vychádza aj hore uvedené uvedenie morálnej zodpovednosti aktérov. Tvrdenie je však zavádzajúce aj preto, lebo zamlčiava a deformuje konkrétne historické skutočnosti.
Po prvé, zamlčané násilné vysťahovanie Slovákov po Viedenskej arbitráži. Za zásadný nedostatok predkladateľov návrhu zákona považujeme ich nesprávny údaj ohraničenia obdobia pre odvlečenie a násilné vysťahovanie občanov, ktorého začiatok stanovili na rok 1942. Toto je v rozpore s historickými faktami a doterajšími poznatkami, keďže je tu zamlčané násilné vysťahovanie a bezprecedentné popieranie základných ľudských práv Slovákov zo strany maďarských štátnych orgánov a časti maďarského obyvateľstva v rokoch 1938 až 1945 po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938.
Tento rok si pripomenieme 85. výročie Viedenskej arbitráže z dielne fašistického Talianska a nacistického Nemecka. Už v Mníchove v septembri 1938 počas rokovania vtedajších štyroch európskych veľmocí sa téma územných požiadaviek Maďarska dostala do rokovacej miestnosti s odporúčaním, aby sa o nich dohodli zainteresované štáty Maďarsko a Československo. K bilaterálnym rokovaniam síce v októbri 1938 došlo, ale maďarské požiadavky boli také ďalekosiahle, že nijaká dohoda nebola možná. Nakoniec rozhodli veľmoci. Stalo sa tak 2. novembra 1938 vo Viedni v hoteli Belvedére, kde ministri zahraničia Nemeckej ríše a Talianska rozhodli pričleniť južné, časť južného Slovenska, 20 % z jeho územia, ako aj časť Podkarpatskej Rusi asi 12 % k Maďarsku. Po vynesení rozsudku Viedenského arbitrážneho súdu, na ktorom sa za maďarskú stranu zúčastnili Kálman Kánya, Pál Teleki, Andor Jaross a János Esterházy, bolo z odtrhnutého územia južného Slovenska násilne vyhnaných či donútených odísť približne 100-tisíc Slovákov. Len do konca roku 1938 ich bolo 50-tisíc a tiež malého počtu Čechov a začala sa pre nich doslova kalvária.
Utrpenie Slovákov na odtrhnutom území verne opisuje ako priamy účastník a svedok udalostí univerzitný profesor Jozef Kirschbaum, zostavovateľ knihy Krvácajúca hranica, ktorá obsahuje viac ako 100 zaprotokolovaných svedeckých výpovedí Slovákov. Prvé vydanie Krvácajúcej hranice vyšlo v roku 1940, muselo však byť na nátlak Berlína a intervenciu Budapešti spálené. Druhým zásadným dielom je trojzväzková edícia prameňov pod názvom Viedenská arbitráž a diel 1 až 3, ktorú pripravil historik Slovenskej akadémie vied Dr. Ladislav Deák. Tieto edície autentických dokumentov, to sú, to sú protokoly z policajných staníc, tie sú otrasným dokumentom veľkomaďarského imperializmu a šovinizmu, bezprecedentného popierania základných, ľudských, občianskych a národných práv Slovákov, ale aj ostatných národnostných menšín na území Maďarska, t. j. Rusínov, Čechov, Moravanov. Aby sme správne pochopili udalosti v rokoch bezprávia voči Slovákom, v rokoch 1938 až 1945, ktorých sa dopustili maďarské štátne orgány, ako aj časť zradikalizovaného maďarského obyvateľstva, môžeme zhrnúť hlavné porušenia zákonnosti nasledovne:
1. Prípady vrážd, znásilňovania slovenského obyvateľstva.
2. Kruté mučenie zadržaných Slovákov...
Pardon, teraz mi to zmizlo (krátka pauza), poprosím vás, viete, božemôj, to je...

Pčolinský, Peter, podpredseda NR SR
Páni poslanci, kľud. Pán poslanec Pročko.

Sulanová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Lebo, bohužiaľ, som si to, mám to len v mobile. No tak nič. Áno, tak, áno, už to mám. Dobre, pokračujeme. Mníchov sme už mali. Takže sú to prípady vrážd, znásilňovania slovenského obyvateľstva, po druhé, kruté mučenie zadržaných Slovákov neraz s trvalými následkami.
3. Živelné hromadné rabovania, vyháňanie Slovákov spojené s bitím a so stratou ich majetku.
4. Použitie nátlaku a ozbrojenej sily pri nezákonnom vysťahovaní. Ďalej.
5. Zhromažďovanie Slovákov v maďarských koncentračných táboroch, napr. Štúrovo, maďarské Párkány, Veľká Kaniža, maďarsky Nagykanizsa a Csanádpalota a iné.
6. Opakované domové prehliadky rodín Slovákov, hocikedy aj v noci s cieľom vyštvať ich z obsadeného územia.
7. Hromadné prepúšťanie Slovákov zo zamestnania v štátnej správe, čím stratili živobytie a boli donútení k odchodu, vyše 700 železničiarov, učitelia, štátna správa, atď.
8. Rušenie slovenských základných a stredných škôl, alebo ich pomaďarčovanie.
9. Pálenie slovenských kníh a celých knižníc.
10. Vyhnanie slovenských rehoľníkov a rehoľníčok aj kňazov z rasových dôvodov.
11. Prekladanie slovenských učiteľov a kňazov do južných maďarských obcí, aby stratili kontakt so slovenským ľudom, aby sa pomaďarčili.
12. Rušenie slovenských omší a ich nahrádzanie maďarskými.
13. Zákaz slovenskej tlače a spolkov.
14. Ďalšia, viď. slovenské výpovede, výber z publikácie Krvácajúca hranica atď."
No takže ďalej som nestihla, toto podanie, teda táto výzva je veľmi dlhá, samozrejme, vedela som, že to za desať minút nestihnem, ale jednoducho v podstate potvrdzuje to, čo povedal aj kolega Krúpa, jednoducho 12. apríl, to je absolútna chyba, 12. apríl je úplne o niečom inom a keď chceme takýto, takýto pamätný deň, tak mal by to byť 2. november.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Na vaše vystúpenie nie sú žiadne faktické poznámky. Vyhlasujem teda rozpravu za skončenú. Pán navrhovateľ chce bezpochyby zaujať veľmi krátke záverečné slovo.
Nech sa páči.

Pán podpredseda, vy mi čítate myšlienky.
Dovoľte mi ešte, ak sa teda bavíme o tom, že tá výmena obyvateľstva je fajn, alebo to odsunutie obyvateľov, či už Nemcov, alebo Maďarov, je tiež fajn, tak vám prečítam tri citáty dobových, vrcholných predstaviteľov Československa:
"Pohnútkami nášho postoja a našej politiky neboli nacionalizmus alebo nacionálny šovinizmus, ale snaha navždy eliminovať menšinovú otázku, ktorá môže byť príčinou medzinárodného nedorozumenia." Vladimír Široký, 1948, Viliam Široký, pardon.
"Riešenie slovensko-maďarského vzťahu je možné dosiahnuť jedine úplným likvidovaním maďarskej menšiny u nás." Vlado Clementis, 29. 9. 1946.
Tretí. "Kladiem pritom dôraz na slovo definitívne, lebo každé iné riešenie je riešenie nezdravé, riešenie, ktoré by železnou logikou viedlo k novým nepokojom a k zbytočným konfliktom a neposlúžilo by zainteresovaným národom a jediným definitívnym riešením je odchod maďarskej menšiny zo Slovenska." Takisto to povedal pán Clementis v septembri v roku 1945.
A mňa mrzí, že pán poslanec Krúpa, ktorý je liberál, sa hlási k takýmto praktikám a k takýmto slovám a k takýmto činom, ktoré nasledovali po týchto slovách. Pretože takéto isté slová v kontexte napríklad vojny na Ukrajine alebo v kontexte tu niektorých zelených mužíkov, ktorí sa premávali alebo premávajú po slovenských uliciach, je fajn a ich odsudzujeme, tak toto musíme odsúdiť tiež. A my to chceme urobiť inteligentným spôsobom, že povieme len tým ľuďom, ktorých sa to týkalo, že prepáčte, jedným pamätným dňom. A opakujem po štvrtýkrát, som ochotný v druhom čítaní sa baviť o zmene dátumu bez akéhokoľvek problému, pretože podstatné je pre mňa chcieť.
Ďakujem pekne.

Pani spravodajkyňa, nech sa páči.

Ja budem strohá. Hlasovanie dnes o sedemnástej. Ďakujem.

Ďakujeme. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Teraz by sme mali pokračovať tlačou 1483 a tým je prvé čítanie o návrhu poslancov Jána Szőllősa, Anny Záborskej, Vojtecha Tótha, Petra Vonsa a Jána Kerekrétiho na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov. Návrh zákona má tlač 1483, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1552.
Dávam slovo poslancovi Jánovi Szőllősovi, aby návrh zákona uviedol.

(Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Szőllősa, Anny Záborskej, Vojtecha Tótha, Petra Vonsa a Jána Kerekrétiho na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov, tlač 1483.)

Vážení kolegovia, poslankyne a poslanci, vážení pán predsedajúci, dovoľujem si ako jeden z predkladateľov predložiť tento návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/1991 o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností.
Hlavným cieľom predkladaného návrhu zákona je sprístupnenie kolektívneho práva na slobodu náboženského presvedčenia prostredníctvom sprístupnenia združovania sa v náboženských združeniach, ktoré budú riadne registrovanými a evidovanými cirkevnými subjektmi. Čiže tu som uviedol hlavný cieľ.
Dôvod je ten, že táto problematika nie je doriešená u nás. Je to taká medzera v práve. Samozrejme, celá táto problematika registrácie cirkví a náboženských spoločností sa, je zložitá a možno, počul som aj také návrhy, že by bolo potrebné zmeniť celý zákon. Ale to nie je ambíciou poslaneckého návrhu. Riešime len jednu jedinú vec, aby bolo umožnené mať právnu subjektivitu aj menším spoločenstvám, ktoré tu reálne existujú a fungujú a nie je pre nich reálne dosiahnuť 50-tisíc členov na registráciu, ako je to podľa súčasného zákona.
Takže toto je stručne to zdôvodnenie. Viac k tomu poviem v rozprave, aby bolo možné reagovať, do ktorej sa ako prvý hlásim.

Poprosím pána poslanca Milana Potockého, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre kultúru a médiá, aby zaujal miesto a oznámil nám informáciu z výboru.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený výborom pre kultúru a médiá za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 26. apríla 2023 a gestorský výbor do 28. apríla.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne. Otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej nemám žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť ústne. Nie, ale prihlásil sa pán navrhovateľ.
Nech sa páči.