90. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 80 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bola určená za spravodajkyňu k návrhu uvedeného zákona (tlač 1694).
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo a odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný zákon, návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.
Ďakujem pekne, pán predseda, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne, pán predseda. Vážení kolegovia, vážené kolegyne, býva už zvykom, že aspoň raz za volebné obdobie sa novelizuje aj ústavný zákon o ochrane verejného záujmu, niekedy je to aj viacej, ak sa zistí, že sa tam spravili nejaké nezrovnalosti, to sa nám stalo v minulom volebnom období, ak sa dobre pamätám, že sa novelizoval zákon a potom bolo treba niečo ešte doopravovať. Mne je ľúto, že sa nám nepodarilo na výbore toto volebné obdobie dospieť k nejakej dohode, tak aby to bol, bola výborová novela, novela ústavného zákona, pretože aj výbor má možnosť predkladať návrhy zákonov, a neviem, či sa mýlim, ale mám pocit, že toto volebné obdobie tuším žiadny výbor nepredkladal návrh zákona, ale kľudne ma opravte, nejak si nespomínam. A myslím si, že je to škoda, lebo malo by to určite aj väčšiu priechodnosť, takto treba jednoducho viac vysvetľovať, rokovať, a pritom ide o niečo, na čom by nám malo záležať všetkým, pretože ide o ochranu verejného záujmu.
Ja som predložil niektoré úpravy, ktoré považujem za významné, samozrejme, nie je to úplný zoznam, podrobnejšie vysvetlím potom v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý, pán predseda.
Ďakujem zatiaľ pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predseda. Dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedeného návrhu ústavného zákona.
Návrh ústavného zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnym pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhoval, aby návrh ústavného zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výbor pre nezlučiteľnosť funkcií. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh ústavného zákona do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní. Zo znenia ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predseda, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne a ďakujem pekne aj za slovo. Ja začnem tým, že môj názor na aplikáciu ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je taký, že viac ako vylepšovanie toho samotného formulára majetkových priznaní je väčší problém v tom, akým spôsobom sa kontroluje dodržiavanie tohto zákona.
Vidíme to najmä v oblasti komunálu, kde niektoré obce a mestá ani neotvárajú obálky s majetkovými priznaniami, a čakajú, kým príde nejaký podnet, pričom sa zväčša ani nedočkajú nejakého podnetu, lebo keď neviete, čo máte namietať, keď niečo nie je zverejnené, tak potom asi ani nebudete písať podnety. Aj keď dneska sa to už teda musí zverejňovať, to, to bolo, to bol veľký prelomový úspech, ktorý sa dosiahol, teda až na, až na výnimky tých obcí, ktoré nemajú webové sídlo.
Ale aj keď teda dochádza k tej kontrole, tak tá kontrola je častokrát formálna, pretože potom je ešte spor o to, že či má byť ten samotný výbor taký iniciatívny a má si došetrovať niektoré veci a oslovovať tie ďalšie orgány príslušné a, a naozaj robiť riadne tú kontrolu, teda tak v takom väčšom rozsahu, alebo má byť skôr pasívny, a teda úplne sa spoliehať na to, čo ten, čo ten podávateľ podnetu napíše v podnete a potom sa dožaduje donekonečna ten podávateľ, aby to ešte spresnil, hoci v jeho možnostiach často neni spresnenie toho podnetu.
Čiže aj, aj toto sú také veľké otázky, ktoré nás viedli k tomu, aby sme do programového vyhlásenia vlády uviedli, že mal by sa v budúcnosti zriadiť nejaký úrad na ochranu verejného záujmu, aby teda to chytil pevne do rúk a aby tá kontrola či už majetkových priznaní, alebo pokiaľ ide o vyhlásenie o nezlučiteľnosti funkcií, prebiehala riadne, aby na to nejaký úrad mal kapacitu, aby využívala informačnú techniku, prepojenie určitých informačných systémov, registrov a podobne. Takýto úrad už dnes funguje veľmi dobre napríklad vo Francúzsku alebo v Írsku.
My sme to síce dali do toho programového vyhlásenia vlády, ale tým, že v lete minulého roka došlo k tomu, že jeden z členov bývalej koalície opustil koalíciu, a na ústavný zákon treba ústavnú väčšinu a toto bola naozaj zásadná veľká zmena, tak tým pádom v tom lete táto predstava už prestala byť reálnou. A jediné, čo môže byť ešte ako-tak reálne, sú určité vylepšenia tohto ústavného zákona a ja sa teraz v krátkosti, je ich tam asi päť, budem venovať jednotlivým tým vylepšeniam, aby bolo jasné, o čo ide. Ony sú to v zásade nie nejako rozsiahle, rozsiahlo formované vylepšenia, ale nazdávam sa, že vedia pomôcť veci.
Čiže v prvom rade, judikatúra Ústavného súdu sa tiež nejakým spôsobom vyvíja a v poslednom období máme viaceré judikáty Ústavného súdu, ktoré hovoria, že tá jednoročná lehota, počas ktorej sa verejný funkcionár má považovať za verejného funkcionára, by mala byť len poriadkovou lehotou. To konštatoval Ústavný súd a to je dosť zásadná zmena, ktorú by sme mali zohľadniť aj v ústavnom zákone, pretože inak nám vznikajú spory najmä na komunálnej úrovni, či možno začať konanie voči verejnému funkcionárovi, keď už prešiel rok odvtedy, ako ukončil funkciu verejného funkcionára. Bol, bolo, boli veľmi ne... bola veľmi nejednotná prax najmä v oblasti komunálu, niekedy sa tie konania začínali, inde sa povedalo, že už prešiel rok, potom sa malo za to, že keď začne to konanie, až po tom, ako rok uplynie, nakoniec Ústavnú súd to vysvetlil tak, že je to len poriadková lehota. Čiže dnes platí, že to konanie možno začať aj neskôr ako po jednom roku, ale náš Ústavný zákon túto judikatúru ešte nezohľadňuje a o tom je to prvé vylepšenie a tá prvá korekcia, ktorá je v tom bode číslo jedna.
Potom je tu návrh, aby, keďže ústavný zákon je naozaj veľmi ťažké novelizovať, aby sme umožnili, tak ako už to na dvoch iných miestach v ústavnom zákone je, že niečo nám dopovie aj obyčajný zákon, a v tomto prípade by dopovedal aj určité konanie, alebo áno, určité konanie, ktoré by sa považovalo nie podľa tohto ústavného zákona, ale, ale aj podľa bežného zákona za konanie, kde sa uprednostňuje osobný záujem pred verejným záujmom.
Dnes už máme takéto dve odchýlky v samotnom ústavnom zákone, ktorý hovorí alebo ktorý odkazuje na bežný zákon. To znamená, že nie vždy sa postupuje podľa ústavného zákona, ale za určité porušenie toho ústavného zákona sa považuje aj to, čo, aj to, čo teda hovorí osobitný zákon. Že nešlo by o prvú takúto odchýlku a odkaz na osobitný zákon, ktorý nie je ústavným zákonom, a myslím si, že by to bolo na prospech veci, pretože naozaj ústavný zákon je niekedy veľmi ťažké zmeniť, pritom vieme o konaniach, ktoré by bolo potrebné postihovať, a nevieme sa k tomu nejakým spôsobom dopracovať formou novely ústavného zákona, pričom je aj väčšinová zhoda, ale nie, nie je ústavná väčšina.
Ďalšia vec, a to sa týka už samotného formulára, je otázka, či máme pri posudzovaní majetku, majetku posudzovať, a pokiaľ ide o užívanie veci, či máme prihliadať na hodnotu tej samotnej užívanej veci, alebo hodnotu toho užívania. My dnes postupujeme podľa toho, lebo zákon je tak naformulovaný, že pozeráme na hodnotu užívania. To znamená, že ak si dohodnem prenájom vo vile v Cannes za jedno euro, tak to nemusím uvádzať v majetkovom priznaní, lebo hodnota užívania je jedno euro. Mohol by som to uvádzať až... alebo musel by som to uvádzať až vtedy, keby som platil za to viac ako 20-tisíc. Teraz hovorím ilustratívny príklad. Myslím si, že to nebol úmysel zákonodarcu.
Myslím, že úmysel zákonodarcu bol v tom, a tak by to podľa mňa bolo správnejšie, ak by sa to uvádzalo do majetkového priznania vtedy, ak hodnota tej užívanej nehnuteľnosti je väčšia ako tých plus-mínus 20- alebo 22-tisíc. Čiže tou ďalšou zmenou, ktorú navrhujem, je, aby v majetkovom priznaní sa uvádzali teda aj nehnuteľnosti, ktoré sú užívané, ak hodnota tej užívanej nehnuteľnosti presahuje ten limit, nie ak hodnota užívania, lebo to je veľmi ľahké, to je veľmi ľahko možno obísť, aj to sa obchádza, preto aj v tých majetkových priznania častokrát vôbec tie lukratívne nehnuteľnosti nevidíme a potom ani nevidíme tie prepojenia medzi niektorými politikmi a finančnými oligarchami povedzme.
Potom je tu ďalšie vylepšenie, ktoré, ktoré ja som zaz... označil v tom samotnom podaní ako... alebo to poviem nakoniec.
Teda je tu ešte jedno vylepšenie, ktoré zase ide opačným smerom, nejde smerom k sprísňovaniu, ale smerom k takej, takému nor... takej normálnej kontrole majetkových priznaní. Dnes tie majetkové priznania väčšinou končia a tá kontrola končí na tom, že, že väčšinou trestáme ľudí, ktorí zabudli podať majetkové priznanie o jeden deň, o tri dni, o týždeň a tak ďalej, a je podľa mňa všeobecná zhoda aj na výbore, asi nie sme jediný výbor, asi to aj v minulosti bolo tak, že tieto porušenia, že mali by sme byť troška tolerantnejší k týmto porušeniam, lebo malo by ísť o to, či ten verejný funkcionár sa chce, alebo či chce priznať majetok a príjmy, či chce urobiť tú deklaráciu, to vyhlásenie o majetkoch, o príjmoch a o nezlučiteľnosti funkcií, alebo či sa to snaží obísť. A to nám nerieši to, že on to podá o jeden deň neskôr, lebo je jasné, že on sa nechcel vyhýbať tomu priznaniu. Čiže zavádzam tu mechanizmus, kedy by v prípade, ak pôjde o takéto naozaj že pochybenia zo zábudlivosti alebo z omeškania, alebo je naozaj nejaký objektívny dôvod, že by sme k tomu pristupovali tolerantnejšie a tá pokuta by sa za určitých okolností neudelila. Myslím si, že je to aj fér, lebo malo by nám ísť o to, či sa ten funkcionár, či chce deklarovať svoje príjmy a pomery, alebo nechce, nie o to, či to zmešká o deň alebo o dva.
Potom je tu aj vypustenie mechanizmu preto, že ho považujem, asi nie som jediný, za nadbytočný, ak výbor pre nezlučiteľnosť funkcií konštatuje tými tromi pätinami, že došlo k porušeniu ústavného zákona, tak považujem za nadbytočné, aby sme s tým ešte chodili do pléna, ešte aby aj tu museli tri pätiny poslancov, teda hovoríme povedzme o strate mandátu, deklarovať, že áno, výbor má pravdu. Že prečo by tam malo byť dvojstupňové potvrdenie, keď ten verejný funkcionár sa môže odvolať na Ústavný súd, a to konanie je zas, to konanie má odkladný, alebo to odvolanie jeho má odkladný účinok. Čiže jemu sa nič nestane, keď sa odvolá na Ústavný súd a počká si na rozhodnutie Ústavného súdu. On o ten mandát nepríde. Takto zbytočne zaťažujeme plénum, potom sa tu z toho zbytočne stáva politická otázka, nie, nie vždy aj ten predsedajúci je úplne rád tomu, že to musí predkladať do pléna, však hovorme, ako to z praxe poznáme, myslím, že keď je na to výbor určený, tak ten výbor to má konštatovať, verejný funkcionár nech sa odvolá na Ústavný súd a nebude tým zaťažovať jednoducho plénum. Dnes to máme nastavené tak, že zaťažujeme plénum, podľa mňa to nie je úplne najšťastnejšie.
No a nakoniec to, čo v návrhu zákona označujem ako taký, by som povedal, najväčšiu vymoženosť, aj keď teda je to relatívne, a vôbec sa nebránim ani ďalším veciam, ak by sme na nich vedeli dohodnúť, a vôbec sa nebránim ani tomu, ak niečo z toho, čo som povedal, je veľký problém, aby sme to nakoniec z toho zákona vypustili, pretože potrebujeme aj vylepšovať ten zákon z času na čas, aspoň raz za štyri roky by sme sa mali niekam posúvať aj pri ochrane verejného záujmu.
A teda tá posledná vec spočíva v tom, že častokrát - a nemusíme hovoriť hneď len o celoštátnej úrovni, môžeme hovoriť aj o komunálnej úrovni, ja som zažil veľa, oveľa flagrantnejších porušení ústavného zákona alebo ochoty kontrolovať majetkové priznania skôr na parla... na komunálnej úrovni, ale dajme tomu, že všade, tak je, je to zametanie káuz pod koberec spôsobom, že častokrát z kolegiality, hoci je jasné porušenie ústavného zákona, tak poslanci sa v danej komisii alebo u nás na výbore dohodnú, že zastavia to konanie. Proste zastavia, pretože nechcú to tomu kolegovi spraviť. No né, nedajme mu tú pokutu, tie tri platy, však chudák, že čo on potom bude robiť, však umre. Alebo bude bezdomovec z neho. No to teraz preháňam troška, ale jednoducho sú aj takéto chvíle a myslím si, že by mala byť možnosť ako, keď dochádza k takýmto účelovým zastaveniam konania, aby bola možnosť teda dať tej tretine členov výboru alebo tretine členov toho orgánu, ktorý posudzuje ten daný prípad, aby sa mohlo odvolať na Ústavný súd, ktorý by preskúmal, či to zastavenie nebolo účelové. Ja tú koncovku toho konania robím tak, že teda Ústavný súd to rozhodnutie vie zrušiť a vrátiť späť tomu výboru na opätovné preskúmanie a rozhodnutie v súlade s tým, s tým ako keby usmernením Ústavného súdu, teraz budem zjednodušovať, hoci teda vidím, že alebo viem, že to nie je jediná alternatíva, a viem, že teda to nemá len samé pozitíva, pretože uznávam, že môže sa nám stávať, že sa ten kolobeh bude stále cykliť, že výbor nebude rešpektovať Ústavný súd, znova sa to dostane na Ústavný súd, znova to nebude rešpektovať.
Potom tá druhá alternatíva, ktorá sa dá upraviť aj v druhom čítaní, je taká, že ten Ústavný súd by priamo rozhodol tú vec a už by to nevracal výboru. Aj to sa dá urobiť. Ja som do toho nechcel ísť, lebo to by, samozrejme, primárne navyšovalo administratívnu záťaž pre Ústavný súd, ale pokiaľ teda voči tomuto sú najväčšie výhrady, že, že tuná nevieme donútiť poslancov na výbore, aby hlasovali tak, ako povie Ústavný súd, hoci v zákone hovoríme, že sa má aj ten výbor správať primerane s právnym poriadkom, teda robíme z neho nejaký kvázi správny orgán, no tak potom asi nám nič iné nezostane len ísť do tej alternatívy, že ten Ústavný súd bude priamo o tej veci rozhodovať sám a už nebude vracať výboru naspäť, aby sme nezasahovali teda do vedomia a svedomia nejakej slobody poslancov. To je riešiteľné, aj keď takto to tu nenavrhujem. Ja skôr chcel ísť tou menšou administratívnou záťažou pre súd, ale vôbec sa nebránim tomu, aby sme teda išli aj tou väčšou administratívnou záťažou pred súd a povedzme odbremenili poslancov od toho, že by museli, nebodaj by museli prihliadať na to, čo hovorí Ústavný súd.
Ďakujem pekne zatiaľ za slovo.

Ďakujem pekne. Ja si myslím, že naozaj je potrebné, aby sa upravili tieto ustanovenia ohľadom preukazovania majetku, pretože samotný výbor, ktorý rozhoduje, mnohokrát rozhoduje politicky a nespravodlivo a je dobré, aby sa v takýchto veciach nepolitikárčilo, pretože aj tie sankcie, ktoré vyplývajú z tohto zákona, by mali byť spravodlivé.
A je zbytočné následne potom preukazovať nejaké námietky cez Ústavný súd, ktorý taktiež nemá inú možnosť, ako mnohokrát rešpektovať rozhodnutie toho príslušného výboru, ale tu politic... to politické rozhodovanie v tomto zákone nerieši. Čiže je dobré, aby bolo nastavenie jasné v zákone a aby sa nemohlo politikárčiť v tomto výbore.
Ďakujem.

Podobne ako pán poslanec Vetrák vyslovujem ľútosť nad tým, že nie je tento návrh produktom výboru, lebo bolo by určite lepšie, keby k tomu prebehla nejaká diskusia v rámci výboru pre nezlučiteľnosť funkcií a výbor pre nezlučiteľnosť funkcií by prišiel s takouto iniciatívou, tak to bolo napokon aj v predchádzajúcom volebnom období, alebo teda prinajmenšom nejaká, nejaká širšia skupina poslancov, ktorí majú záujem o túto tému, a verím, že by sa taká našla aj v rámci rôznych poslaneckých klubov.
Tu ma trošku aj prekvapil, že nejaký vplyv na to, že čo ďalej s ústavným zákonom alebo vôbec riešením tejto témy mal rozpad vládnej koalície, lebo myslím si, že máme podobné pohľady na to, že s týmto ústavným zákonom je potrebné niečo robiť, možno v tých detailoch alebo konkrétnostiach sa budeme, budeme líšiť, ale v tom, že niektoré veci tam nefungujú, bolo by ich dobré opraviť, jasnejšie nastaviť, aké sú problémy z aplikačnej praxe, tak tam si myslím, že tam sme vo veľmi veľkej časti na jednej lodi. Čiže tá, tú zhodu by bolo možné hľadať aj v rámci, v rámci bývalej vládnej koalície aj po tom, čo došlo k odchodu SaS z vlády, alebo možno aj, aj s dovtedajšou opozíciou, lebo keď sa na to pozreme vecne, tak tie pohľady môžu byť, môžu byť ak nie zhodné, tak aspoň blízke alebo aspoň uznať, že niektoré problémy si zaslúžia aj ošetrenie.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Dostál, ja teda na spresnenie. Ja som sa tak opatrne snažil rozprávať o tom rozpade, alebo teda aby to nevyplývalo z toho to, že by som vás chcel z toho nejako obviňovať. Ja som to povedal kvôli tomu, že celkove opadol záujem riešiť túto problematiku, celkove, že to bola taká, zrazu bola taká atmosféra, že už sa nám nepodarí nájsť deväťdesiatku, a teda aj za seba poviem, že aj moja motivácia proste pracovať na niečom a venovať tomu hodiny na úkor svojej rodiny a energiu vyplýva z toho, že či ten záujem je, alebo nie je, že ak ten záujem reálne nie je, tak potom aj ja zvažujem, že sa budem venovať radšej veciam, kde stačí na priechodnosť 76 hlasov, nie 90.
Ale bolo mi veľmi ľúto, že sme sa k ničomu nedopracovali, a viem, že v minulom volebnom období tuším tú pracovnú skupinu, ktorú spomínaš, nejako, nejakým spôsobom zastrešoval gestor a práve predseda toho príslušného výboru. A teda pán predseda, terajší predseda výboru bude ešte vystupovať, tak asi povie, že prečo on nejako neinicioval tú pracovnú skupinu. Priznám sa, že úplne teda nepoznám tie dôvody. Verím, že sa dozvieme.
No a toto je v zásade ako keby záložné riešenie, že keď sa výbor... s ničím neprišiel, tak ja som teda nastrelil tie veci, ktoré z praxe a z judikatúry Ústavného súdu vyplývajú, nie všetky, ale viaceré, že poďme sa o tom rozprávať a prípadne poďme to aj upraviť. Ak chceme niečo vypustiť, aby sme, aby to bolo priechodné, vypustime, ak chcem niečo doplniť, kľudne doplňme. Máme ešte čas medzi prvým druhým čítaním. A určite my sa vieme na veľa veciach zhodnúť. Určite ty, ja alebo OĽANO, SaS, pri ochrane verejného záujmu sa vieme.
Veď nakoniec aj tá úprava, ktorá by mala zabraňovať zametaniu káuz pod koberec, to nie je môj výmysel. To už bolo predložené Veronikou Remišovou v minulom volebnom období. Ja som s ňou na tom pracoval, kým ona to predložila tej pracovnej skupine. Čiže ja si ani nepripisujem nejaké prvenstvo v tom, práve mi je ľúto, že sa to ťahá už šesť rokov (povedané so smiechom) a nevieme to presadiť, či sme boli v opozícii, koalícii, a však poďme sa o to pokúsiť. Ale keď je to kameň úrazu, tak to budem musieť zase asi odložiť na ďalšie volebné obdobie.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, vážený pán navrhovateľ, ako súhlasím s tým, že čo povedal pán navrhovateľ, že je viacero aplikačných problémov pri aplikácii tohto ústavného zákona v praxi, avšak nemyslím si, že v súčasnosti, keď je rozpadnutá vládna koalícia, keď sme na konci volebného obdobia a tesne pred voľbami a keď tu máme kvázi úradnícku vládu, že je ten správny čas, aby sme sa snažili prijímať tak zásadné novely, ako je novela tohto zákona. Je to teda nie obyčajný zákon, ale je to ústavný zákon, čiže je alebo mal by byť predpoklad na jeho prijatie, aby naozaj bola široká zhoda naprieč celým politickým spektrom na tom, ako tento zákona bude vyzerať, pretože sa týka všetkých verejných funkcionárov a od roku 2020 nám stúpol ich počet z približne 580 na okolo 1 800 až 2 000. Ono to cirkuluje podľa toho, aké, aké úrady vznikajú, zanikajú, funkcie vznikajú, zanikajú, niektorí sa prekrývajú a tak ďalej. Čiže je obrovský počet verejných funkcionárov len, to hovorím ten počet, len v pôsobnosti Výboru pre nezlučiteľnosť funkcií Národnej rady Slovenskej republiky a množstvo ďalších verejných funkcionárov, ktorí sú v pôsobnosti jednotlivých obcí, resp. jednotlivých príslušných komisií na obciach. Čiže týka sa to obrovského množstva ľudí a preto si myslím, že práve v tomto období, tesne pred voľbami, pred poslednou schôdzou, narýchlo, bez akejkoľvek širšej diskusie meniť ústavný zákon o ochrane verejného záujmu, ktorý sa dotýka takéhoto množstva ľudí bez širokej zhody naprieč všetkými politickými stranami, a tak koaličnými, ako aj opozičnými, že by sme nemali robiť a že to je, to je problém.
V minulosti, pokiaľ sa tento zákon otváral, pokiaľ sa pamätám, ja som teda nebol v parlamente, myslím, vtedy, ale prišlo, bola nejaká komisia, ktorá bola pod gesciou predsedu a podpredsedu Národnej rady, a kde boli zastúpení aj koaliční, aj opoziční poslanci, a došlo k nejakej zhode, ak teda mám dobré informácie, alebo minimálne čiastočnej zhode na tom, ako ten, tá novela ústavného zákona bude vyzerať a takýmto spôsobom sa potom aj prijala. Dnes tu máme návrh pána poslanca Vetráka, samostatnú... samostatný návrh jeho, resp. teda zopár poslancov zo strany OĽANO, kde neprebehla žiadna takáto všeobecná diskusia naprieč politickými stranami na... aby sme došli k nejakej zhode. Čiže považujem to za, za nie dobrý krok, ešte raz opakujem, v tomto období tesne pred voľbami a takto bez všeobecnej diskusie takýto, takýto, takúto novelizáciu ústavného zákona prijímať. Čiže to možno všeobecne, všeobecne na úvod.
Pokiaľ ide o jednotlivé tie ustanovenia, ktoré sa navrhujú v tomto, v tomto návrhu zákona, treba povedať, že sú to len vybrané štyri alebo päť vecí, ktoré, ktoré tento návrh zákona rieši, ktoré vyplynuli možno z aplikačnej praxe. Tých aplikačných problémov je s týmto zákonom ďaleko, ďaleko viac. Na druhej strane však máme tu už veľmi intenzívnu aplikačnú prax Ústavného súdu, ktorá so svojimi rozhodnutiami a nálezmi, resp. stanoviskami nejakým spôsobom formuje tú aplikačnú prax, ako sa má v tomto... pri aplikácii tohto ústavného zákona postupovať. A to aj sám pán predkladateľ povedal hneď v tom prvom bode, kedy bolo sporné, že či sa má považovať verejný funkcionár podľa čl. 7 a 8 ústavného zákona za verejného funkcionára ešte rok po skončení funkcie, že či to má byť teda hmotnoprávna lehota, alebo to má byť procesná lehota, ako na to nazerá Ústavný súd. Mali sme už dokonca protichodné rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré nakoniec zjednocujúcim stanoviskom Ústavný súd zjednotil tak, ako to povedal pán predkladateľ v svojej rozprave. Čiže máme tu už návod rozhodnutiami Ústavného súdu, ako máme v týchto sporných otázkach postupovať, a tá, tá prax sa formuje ďalej ďalšími rozhodnutiami Ústavného... Ústavného súdu. Čiže nepovažujem to za nevyhnutné, aby sme v tomto čase narýchlo menili, menili tento, tento ústavný zákon teraz. Podľa mňa, v ďalšom volebnom období na to bude čas, kto bude mať v parlamente záujem a bude mať priestor na nejakú širokú diskusiu, tak sa tomu, samozrejme, môže, môže venovať.
Pokiaľ ide o tie ďalšie veci, ktoré spomínal pán navrhovateľ, tak pokiaľ ide o osobitné zákony, ktoré by mali byť posudzované z hľadiska aj ústavného zákona, musím povedať, že podľa čl. 5 ústavného zákona či už výbor Národnej rady, alebo komisie na obciach to už môžu robiť aj teraz. Majú kompetenciu rozhodovať podľa ústavného zákona, resp. ústavy a iných zákonov. Čiže už aj dnes môžu posudzovať iné zákony. Samozrejme, sporná je tu ale úplne iná vec. Sporná je tu tá vec, že ak osobitný zákon upravuje inú sankciu, ako upravuje ústavný zákon, tak konajúci orgán na základe ústavného zákona, je tu, by som povedal, nevyjasnená vec, či má postupovať a ukladať sankcie v zmysle ústavného zákona, alebo má, majú sa ukladať sankcie podľa osobitných právnych predpisov, ktoré ale v tom prípade vo väčšine prípadov, ak nie vo všetkých, majú v kompetencii úplne iné, iné orgány. Čiže toto, toto sú aplikačné problémy, ktoré ale tento návrh, návrh nerieši.
Pokiaľ ide o užívanie nehnuteľností, čo spomínal pán poslanec Vetrák, to je vec názoru. Môže sa to vykladať tak, ako to vyložil on, môže sa to vykladať aj tak, že tá hodnota užívania nehnuteľnosti, ako je nastavená v existujúcom a platnom právnom stave sa má vzťahovať a kontrolovať vo vzťahu k príjmom verejného funkcionára, nie k samotnej hodnote nehnuteľnosti, lebo hodnota nehnuteľnosti nič nehovorí, koľko za to platí, za to užívanie. A tá, preto je to podľa môjho názoru dnes upravené na hodnotu užívania nehnuteľnosti, a nie hodnotu nehnuteľnosti ako takej, aby sa to dalo skontrolovať a malo to koreláciu s príjmami verejného funkcionára. Čiže to je vec názoru, ako sa, ako sa na to pozrieme a podľa čoho by sa to malo posudzovať.
S tými neskoro podanými oznámeniami, tam si myslím, že máme, máme absolútnu zhodu. To je naozaj potrebné, potrebné upraviť a možno nastaviť lehotu nejakú dodatočnú na plnenie nie automaticky, keď niekto o jeden deň podá neskoro oznámenie, aby automaticky dostal pokutu. To si myslím, že, že je na tom všeobecná zhoda.
No a pokiaľ ide o ten, o ten posledný bod, ktorý, ktorý je predmetom tejto novelizácie a je vlastne hlavným bodom celej tejto novelizácie, a to je zaviesť mechanizmus, ktorý by umožňoval jednej tretine členov či už výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, alebo komisií na obciach podávať, podávať odvolanie na Ústavný súd vo veci zastavená... zastavenia konania, tak tu musím povedať z môjho pohľadu, že ide o veľmi nešťastné riešenie, a podľa mňa, podľa mňa o absurdné riešenie, keď treba si uvedomiť, že tu konajúci orgán, či už ide o výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, alebo príslušnú komisiu, rozhoduje ako správny orgán. Rozhoduje ako správny orgán, rozhoduje hlasovaním a nejakým spôsobom rozhodne, či už môže uložiť pokutu, alebo môže zastaviť konanie, alebo neuložiť pokutu, teda rozhoduje sa o uložení pokuty a orgán pokutu neuloží v tom prípade sa takéto neuloženie pokuty má dôsledok zastavenia konania. Považujem za absurdné, aby správny orgán, ktorý sám svojím rozhodnutím a hlasovaním vydal nejaké rozhodnutie alebo vydal, alebo teda prijal uznesenie, na základe ktorého potom sa vypracuje rozhodnutie a doručuje ho verejnému funkcionárovi, aby sám voči sebe podával odvolanie.
To považujem za určitý absurdný mechanizmus a ešte navyše k tomu a to, myslím, povedal aj, aj pán poslanec Vetrák a ja to len zdôrazním, že sa môže stať situácia, že Ústavný súd rozhodne, vec zruší a vráti naspäť príslušnému teda orgánu konať. A keďže poslanci nemôžu byť nejakým spôsobom stíhaní za svoje hlasovanie, tak môžu rozhodnúť úplne rovnako aj po rozhodnutí Ústavného súdu. A toto sa môže opakovať, opakovať donekonečna. Čiže nevidím tu v takomto riešení nejaký, nejaký zmysel, a skôr naopak, považujem to za absurdné, aby sám správny orgán si voči vlastným rozhodnutiam podával, podával odvolania. Iná situácia je, keď podá odvolanie verejný funkcionár, lebo verejný funkcionár môže podať odvolanie vtedy, ak mu bola uložená pokuta. Ak mu bola uložená pokuta, tak, samozrejme, on keď sa domnieva, že neporušil ústavný zákon, na základe ktorého mu bola uložená pokuta, tak sa môže odvolať na Ústavný súd a Ústavný súd môže buď sa stotožniť s názorom výboru, alebo, alebo teda vec zruší a vráti výboru vec na nové konanie s tým, že ale teda verejný funkcionár má odklad plnenia tejto povinnosti, čiže jemu tá pokuta v zásade nie je uložená, kým nebolo právoplatné rozhodnutie výboru, to znamená, pokiaľ sa už neodvolá na Ústavný súd alebo pokiaľ Ústavný súd takéto rozhodnutie výboru potvrdí.
Čiže tam je to vždy v prospech toho verejného funkcionára, ale keď výbor alebo, alebo komisia zastaví, zastaví konanie, tak takýto mechanizmus by sa, by sa opakoval a by sa mohol opakovať donekonečna a bolo by to na ujmu toho verejného funkcionára, ktorý by stále bol v pozícii toho, že sa má brániť voči niečomu, čo už raz bolo, bolo zastavené. Čiže považujem, považujem to za, za nešťastný návrh a myslím si, že, že táto vec by sa mala, mala riešiť úplne inak.
No ale ako som povedal v úvode myslím si, že vôbec nie je teraz priestor a čas na to, aby sme sa vôbec s novelizáciou tak závažného zákona v tomto rozpoložení ústavného systému, v akom sme dnes, a v ústavnej kríze, aby sme to vôbec riešili.
Čiže toľko veľmi v stručnosti z mojej strany, ďakujem pekne.

Pán poslanec Susko, povedali ste vaše výčitky voči, voči tomuto návrhu zákona. Pokiaľ ide o tú procesnú stránku a formálnu stránku, tak sú podobné, ako som ja v diskusii o dva body dozadu k novele zákona o obecnom zriadení hovoril, že už sme na konci volebného obdobia, a tak závažné zmeny by sa nemali prijímať.
Tuto, si myslím, že sme trochu v inej situácii, lebo tam sa nastavujú vzťahy v rámci samosprávy, v rámci tisícov subjektov, zastupiteľstiev, starostov. Tuto síce sa to dotkne tisícov funkcionárov, ale, ale v zásade, v zásade ide o nastavenie pravidiel ochrany verejného záujmu, a teda nemá šancu to byť schválené, ak sa nato nenájde ústavná väčšina. Čiže keď na to nebude ústavná väčšina, tak z toho nič nebude, a ak by sa našla na to ústavná väčšina teraz, tak je predpoklad, že to bude mať aj nejakú stabilitu. K vecnej stránke vášho vystúpenia, no áno, to zametanie káuz pod koberec, zjednodušene povedané, je problém, otázka je potom, ako to urobiť, lebo, lebo tie riziká si evidentne uvedomuje aj pán predkladateľ, ten mechanizmus odvolania sa jednej tretiny členov toho orgánu, ktorý o tom rozhodol, na Ústavný súd je jedno z možných riešení, má, má nedostatky, môže to skončiť pingpongom, môžu tam byť aj ďalšie problémy typu, že kým rozhodnutie o... alebo konštatovanie o porušení zákona o udelení pokuty sa odôvodňuje, zastavenie konania sa neodôvodňuje a niekedy zastavenie je iba výsledkom hlasovania poslancov, že teda navrhne sa udeliť pokutu a nenájde sa väčšina, tak sa zastaví, zastaví konanie tak potom je aj otázka, že aké by malo charakter takéto odvolanie, že v čom by sa.... to možno vysvetlí pán predkladateľ.
Ale otázka je potom, že či vieme nájsť nejaký iný mechanizmus, ako zabrániť zametaniu káuz... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, myslím, že je zhoda naprieč politickým spektrom, že ústavný zákon o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov by si zaslúžil nejakú úpravu. Otázka je, že či v tomto období, alebo to zase necháme na ďalšie volebné obdobie.
Tu by som pre historickú pamäť teda pripomenul, že minulý... minulé volebné obdobie to síce pripravovala nejaká komisia zložená zo zástupcov všetkých parlamentných strán, alebo teda klubov a vo výsledku to potom predložila skupina poslancom, myslím, že iba vtedajšej koalície a priniesla pomerne veľkú zmenu. Bola tam chyba, ktorá sa musela potom opravovať, tú opravu navrhol výbor. Aj tá bola zlá, musela sa potom opravovať oprava opravy, teda oprava opravy, tak, tak to potom výbor navrhol. A to dokonca vláda navrhla skrátené legislatívne konanie k návrhu výboru, takže až tak to zložité to bolo.
Ale teda z vecnej stránky, myslím si, že ten hlavný prínos, ktorý to môže mať mimo veci, ktoré súvisia s nejakými, s nejakou jasnosťou toho zákona alebo problémami z aplikačnej praxe, by bolo, ak by sa podarilo vyriešiť práve ten problém, o ktorom kriticky hovoril pán poslanec Susko vo svojom vystúpení, a teda to, že niekedy sa podania odmietajú nie preto, že by nebol dôvod rozhodnúť alebo konštatovať porušenie zákona, ale z nejakej solidarity poslancov, ktorí rozhodujú, rozhodujú nielen čisto len vecne a na základe posúdenia situácie a naplnenia porušenia zákona, ale aj s ohľadom na, na vzťahy ku svojim kolegom, o ktorých, o ktorých rozhodujú. A uznávam, že je to zložitá téma, že je to asi téma, ktorá by si vyžiadala, vyžadovala väčšieho... väčšiu diskusiu, jeden návrh, ktorý nie je nový, ktorý sa tu objavil už, myslím, že vo forme aj viacerých návrhoch zákonov v predchádzajúcom volebnom období, prináša skupina poslancov teda na čele s pánom Vetrákom.
A ale sú tam aj ďalšie otázky na toto, ak sa, ak bude návrh posunutý do druhého čítania tak verím, že bude priestor na, na diskusiu o tom, a, ale sú tam ďalšie veci, ktoré by si žiadali vyjasnenie, či už je to tá otázka, že kedy je verejný funkcionár verejným funkcionárom. Keďže máme tu síce nejaký výklad, výklad ústavného súdu, ale ten zákon je pre bežných prijímateľov v niektorých veciach nejasný. A poviem napríklad čl. 7 ods. 1, ktorý hovorí o podávaní tých každoročných oznámení funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov, hovorí o tom, že verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu do 30. apríla každého kalendárneho roka podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie a tak ďalej, čo teda bežný čitateľ, ktorý si prečíta túto povinnosť, pochopí tak, že počas výkonu tej funkcie, ale máme tam ten čl. 3 ods. 1, kde sa hovorí, že na účely čl. 7 a iných, sa osoba, ktorá vykonáva verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie. Čiže keď niekto vykonával verejnú funkciu v roku 2022, tak má takú povinnosť aj v roku 2023, aj keď už, aj keď už tú verejnú funkciu, verejnú funkciu nevykonáva, čo teda pri mechanickom prečítaní tej povinnosti stanovenej v čl. 7 odsek 1 nemusí byť každému, každému jasné, a aj máme prípady, že verejný funkcionár skončí. Myslí si, že už sa to naňho, naňho nevzťahuje, a potom mu príde upozornenie, že zabudol podať oznámenie a dostane pokutu vo výške mesačného platu. Takže možnože aj niektoré formulácie v zákone by mohli byť jasnejšie, aby, aby boli zrozumiteľnejšie adresátom tejto právnej úpravy.
Ďalším z tých bodov, ktoré sa týka aj návrh novely, je otázka straty funkcie ako sankcie pri opakovanom porušení nejakej povinnosti stanovenej ústavným zákonom. Tak tu by som, teda predkladatelia navrhujú zjednodušiť to, teda aby sa rozhodovalo o tom iba vo výbore a nemuselo sa to potvrdzovať v pléne Národnej rady, lebo taký prípad sme tu teda, pokiaľ viem, ešte nemali, alebo pokiaľ moja pamäť siaha, tak ani v minulom volebnom období... (Reakcia z pléna.) Ale nerozhodovalo sa o tom v pléne? A... (Reakcia z pléna.) Hlasovalo sa? (Reakcia z pléna.) Dobre. No neodhlasovalo sa lebo, lebo to bola, to bola tiež, tiež to bola politická otázka, čiže podľa logiky toho návrhu by sa vtedy tretina poslancov mohla obrátiť na Ústavný súd.
No ale ja rozumiem tomu, prečo tam sa dostala táto sankcia, že strata verejnej funkcie, ako teda keď opakovane niekto, niekto poruší, že, aby si nerobili z toho verejní funkcionári dobrý deň, ale reálne, ak to niekomu hrozilo, tak to hrozilo za formálne porušenie zákona typu zmeškal lehotu, neuviedol tam niečo, čo tam mal uviesť, ale... nepochopil to, že to tam mal uviesť, nešlo o to, že, žeby chcel niečo zatajovať. Alebo sa mu obnovila živnosť, ktorú ma pozastavenú, ako to bol prípad vtedajšieho aj dnešného pána poslanca, poslanca Matoviča.
A to by som teda dal ako otázku, že či naozaj je dobrý nápad, že napríklad poslanec Národnej rady stratí svoj mandát, ktorý získal vo voľbách na základe toho, že, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií niečo, niečo konštatuje. To je teda veľmi vážny zásah do celého, povedal by som, ústavného systému, ak by, aby poslanci strácali mandát len na základe uznesenia výboru, ktorý by konštatoval porušenie funkcií, porušenie funkcií a tá logika je taká, že má prísnosť tejto sankcie donútiť verejných funkcionárov, aby brali vážne povinnosti, ktoré z toho ústavného zákona vyplývajú. Ale naozaj je to primerané za to, že niekto dvakrát si zabudne predĺžiť pozastavenie živnosti, aby, aby stratil mandát poslanca Národnej rady? Alebo niekto sa dvakrát oneskorí s podaním oznámenia verejného funkcionára o dva dni, že stratí napríklad mandát starostu obce, do ktorého zvolili, do ktorého, do funkcie, do ktorej ho zvolili občania?
A teda máme tu dva typy, dva typy funkcií. Jedna, jeden typ funkcie, kde sú, ktorí, je získaný na základe voľby, kde zase hovoríme, že na základe formálneho porušenia častokrát nemajúceho závažného, závažný charakter nejakého vážneho konfliktu záujmov, ale naozaj omeškania s plnením si nejakej povinnosti má zaniknúť mandát poslanca Národnej rady alebo, alebo starostu obce. To by som dal na zváženie, že či toto je primeraná funkcia.
A na druhej strane je tam množstvo funkcií, ktoré vznikajú nejakým iným štátnym orgánom, a tam, keď sa táto sankcia uplatní, tak na druhý deň taký verejný funkcionár môže byť znovu ustanovený do funkcie, nie je tam, nie je tam žiadna, žiadna, žiadny limit, ktorý by tomu bránil. A čo sa týka toho oneskoreného podávania priznaní, tak tam, súhlasím, má prísť upozornenie, až, až keď napriek upozorneniu nie je, nie je to oznámenie podané, tak, tak má nasledovať, nasledovať sankcia, lebo účelom tejto sankcie nie je to, aby sme vyberali pokuty, ale aby, aby si verejní funkcionári plnili, plnili svoje povinnosti, a, samozrejme, že v tom zákone, a z tohto hľadiska opäť súhlasím s predrečníkom pánom poslancom Suskom, že by bolo dobré, keby bol na to väčší priestor, alebo tá téma si zaslúži väčšiu diskusiu.
V tomto volebnom období sme napríklad opakovane narážali na otázku reklamy, toho, čo sa má alebo nemá považovať za reklamu, lebo ten zákon je z roku 2004, keď Facebook a sociálne siete neexistovali, a teda bolo oveľa jasnejšie ako dnes, čo je a čo nie je reklama, lebo dnes niektoré aktivity povedzme aj poslancov Národnej rady na Facebooku sa dajú pod istým uhlom pohľadu považovať, považovať za reklamu, na druhej strane nespĺňa to to, čo povedzme zákon o reklame vyžaduje od, od reklamy, a bolo by dobré v tom urobiť poriadok. Ja nevravím, že mám presný návod, čo by sa za reklamu považovať malo a čo nie, ale ak chceme brániť nejakému konaniu a pod hrozbou sankcie ho zakazovať, tak by malo byť aj v ústavnom zákone úplne jasne napísané, aby to bolo jasné aj adresátom tej právnej úpravy, čo môžu a čo nemôžu, obávam sa, že dnes to tak nie je.
Ďakujem.