12. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená pani predkladateľka a predkladateľ, neviem teraz presne, koľko vás je ako predkladateľov, dvaja ste, takže dobre si pamätám.
Ja len ako právnička aj ako človek, ktorý má, myslím, že celkom prehľad v rozhodnutiach, ktoré sa týkajú tejto témy, nielen našich inštitúcií, ale aj nadnárodných inštitúcií, trochu možno poviem z práva, ale budem sa snažiť možno hľadať reč, kde by sme sa mohli stretnúť. Lebo mám dojem, že sa tu rozprávame a ako keby sme sa rozprávali stále v dvoch rovinách.
Ja si nemyslím, že vy ste zlomyseľný človek, naozaj si to nemyslím. Ja si myslím, že ste dobromyseľný človek a že ste presvedčená, že toto je vaše poslanie. Naozaj si to myslím, že toto máte robiť, lebo je to dôležité a že to súvisí s vaším najhlbším presvedčením a vierou. To si myslím, že preto to robíte. A my, ktorí sa tu k tomu vyjadrujeme, možno nepoužívame jazyk, aby k vám prišiel. Sa mi zdá, že ani nechcem, ja ani vás nechcem ani urážať, lebo ja si myslím, že nechcete nikomu ublížiť. Myslím si to, že nechcete. A možno aj sa chcem ospravedlniť možno za niektoré vyjadrenia, ktoré tak možno cítite, že by sme si to o vás naozaj hlboko mysleli, lebo ja si to nemyslím, že vy chcete skutočne ublížiť ľuďom a chcete, aby trpeli. Nemyslím si to.
Myslím si, že je to ale také vážne, hlboké nedorozumenie. Nedorozumenie ohľadom veľmi malej skupiny ľudí. Tých ľudí je veľmi-veľmi málo. Je ich ani nie jedno percento v našej spoločnosti? Je veľmi málo pravdepodobné, že každý z nás niekoho stretne, ktorý patrí k tejto malej skupine ľudí. S ohľadom na to, čo si o nich väčšina myslí, títo ľudia robia všetko pre to, aby väčšina z tejto malej skupiny ľudí sa nepriznala, že k tejto malej skupine ľudí patrí. Takže to znamená, že keď ste sa s nimi aj stretli, je pravdepodobné veľmi, že vám to nikdy nepovedali, osobitne s ohľadom na to, že ste veľmi úprimná v tejto téme a necítili by pochopenie, porozumenie a necítili by nijakú potrebu vám priblížiť svoj príbeh, lebo by neverili, že mu uveríte. Ale ja si myslím, že toto je asi veľmi dôležité, poznať tie skutočné príbehy. Tie príbehy, ktoré vám tu povedali kolegovia, sú pravdivé, a kolegyne. Sú naozaj pravdivé. A myslím si, že je to cesta, ktorou je tu snaha priblížiť, čo sa deje týmto málo ľuďom u nás.
A ja si teraz dovolím iba trošku takého právneho jazyka. Žijeme v demokratickej spoločnosti, v právnom štáte. Za to sme bojovali v tom osemdesiatom deviatom naozaj bok po boku, či máme takú vieru, onakú vieru, ale to, čo nás spájalo, je, že sme verili, že proste má tu byť priestor aj pre náboženské presvedčenie, má tu byť sloboda aj náboženského presvedčenia, aj preto sme bojovali v osemdesiatom deviatom. Bojovali sme preto, že sme chceli, aby sa tu ľudia cítili dôstojne, aby mohli naozaj dôstojne žiť všetci, všetci, takí alebo onakí. Už sme nechceli šedý svet, chceli sme farebný svet. Aj pre vieru sme chceli farebný svet. A tá demokracia je o to silnejšia, o čo väčšina viac dáva priestoru tým, ktorí sú jednoducho v menšine. To jedno percento ľudí nikdy nedokáže tu mať toľko svojich priamych zástupcov. Nemá šancu si vlastne presadiť svoje práva, ak by to bolo o tom, že každý si má len svoje práva hájiť. Je ich tak málo. Je ich tak málo. To znamená, ak ich my neuznáme ako väčšina, tí ľudia nebudú mať priestor tu s nami dôstojne žiť. Proste nebudú. A tá sila demokracie je v tom, že či my väčšina to tej menšine priznáme. O tom je tá sila, či to my dokážeme, či to naozaj dokážeme spraviť.
A teraz ja chápem, že vo viere je zložité možno pre toto nájsť priestor. Tak ja hľadám možno tú cestu, ja tu teraz nebudem a nechcem na vás prehovárať rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Nechcem. Nechcem ani vyťahovať rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré podľa mňa by sa na toto hodili. Nechcem tu rozprávať o zákaze diskriminácie ani práve na súkromný život, ani o ľudskej dôstojnosti. Toto všetko sú právne argumenty a tu vidím, keď sa o tom rozprávame, tak proste že sa tu nerozumieme, že toto sú možno pre vás také, ja neviem, možno niečo, čo si, čo vy nevidíte vo vašom svete? A ja myslím, že možno v čom by sme sa vedeli stretnúť, a veľa som nad tým rozmýšľala, je, že či ten priestor vlastne nie je aj cez tú vieru, ktorú ja, ja sa nepovažujem za neveriaceho človeka, považujem sa za veriaceho človeka, ale tak preto hovorím, či veriaci, či neveriaci, ale niečo v tej Kristovej náuke, čo ja vnímam, že asi máme zhodu, je povedané "dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je božie". Tak možno nie úplne vo všetkom sa úplne zhodneme, ale či toto nie je možno to, kde by sme si povedali, že naše spoločné súžitie, aj keď možno nie vo všetkom to vidíme rovnako, ale nemôžme toto nechať tomu svetskému právu, nemôžeme toto nechať tej demokracii, tomu štátu, ktorý je oddelený od cirkvi, a nemôžme byť takíto prísni teda k tým, kto to chcú takto prísne, takto žiť, ale otvoriť, ale otvoriť ľuďom srdce, všetkým, aj tým malým, aj tej malej skupine ľudí. Lebo nenachádzam dôvod vlastne, prečo to neurobiť. A tu nenachádzam ani dôvod, prečo by vlastne tomu mala brániť vaša viera. Nenachádzam. Že keď sa pozerám aj na Kristovu vieru, tak ju vnímam ako vieru v lásku. To vnímam ako najväčšie prikázanie, viera naozaj v lásku. Ja to vnímam, to je najväčšie prikázanie. Tak keď otvorím srdce tejto skupine ľudí, tak prečo tým ľuďom neumožním žiť dôstojne? Lebo to, čo vlastne hovoríte, čo by mal byť problém v tej bežnej spoločnosti, tak to nie je problém prísť na bohoslužbu, veď tam vidím, že vlastne nehovoríte príbehy, ktoré by súviseli s tým, že to je nejaký problém, ktorý súvisí s vierou. To je problém, ktorý súvisí so zdravotnou starostlivosťou, tak k tomu máme zákony, ale ja teda, musím sa priznať, nevidím žiadny problém na ženskom oddelení, že sú tam tí ľudia, ktorí sa cítia silne ako ženy. Naozaj že, veď sa tak správajú ako ženy, veď, veď o tom to je, veď asi neriešim, že čo kde majú pod perinou, alebo že, akože je dôležité, ako sa správajú, ako sa cítia. Veď to je podľa mňa asi, asi kľúčové, že keď ten človek prejde tým celým zložitým procesom, na konci dňa chce, aby bol aj spoločnosťou prijímaný, či už ako žena, alebo či už ako muž, tak prečo mu to nedopriať? Ja tam nevidím, že v čom je problém vlastne tu v tej viere. Prečo tá viera tomuto robí problém? Keď inak máme to tu už 40 rokov. Štyridsať rokov máme možnú takzvanú právnu tranzíciu. To je to, čo, čomu chcete zamedziť, tak rozumiem, že chcete zamedziť, aby keď dôjde k tým všetkým zmenám u človeka, ktorý to má takto ťažké, takto ťažké pri určení tej rodovej identity, a ja chápem, že aj ten pojem je asi zložitý, lebo to, kde spolu narážame pri niektorých ako keby takých spoločenských bojoch, to je aj ten pojem rod. Že ja vnímam, že my keď tu rozprávame o rode, že asi aj toto je také vzdialené a cudzie, že my tu rozprávame o niečom, čo vám sa zdá vlastne, že nepatrí, nepatrí ani do práva, nepatrí do zákonov, že by sme to nemali mať.
A to ja sa znovu pokúsim prihovoriť, nemôžme toto nechať tomu cisárovi? Nemôžme toto brať, toto je to svetské právo, možno nie úplne všetko sa nám páči, ale toto nemôžme brať, že toto je to cisárovo, je to, je to o tom, aby sme ľuďom umožnili dôstojne žiť, do viery nám to nezasahuje, tí ľudia sa tak rozhodli žiť, tak ja neviem nájsť vlastne, prečo takýto boj máte. Neviem nájsť vlastne, že prečo vlastne v tomto poslaní cítite takú silu, že treba to vlastne dokonať. Zmeniť, čo tu máme 40 rokov, čo tu nerobí žiadny problém v spoločnosti, robí nám tu ešte iné, ale to chcete zmeniť, to chcete sprísniť, ale nám to tu nerobí problém.
Ja neviem určite toľko z Písma svätého, ako viete vy, ale to, čo vnímam v tom Písme svätom, že je taký stály boj o pravdu a spravodlivosť, že to je možno to, čo nás spája, tá pravda a spravodlivosť. Tak v tom boji za tou pravdou a spravodlivosťou, ja si myslím, že je dôležité možno, aby ste vyhľadali tých ľudí, ktorí patria k tejto skupine, by ste mali s nimi možno priamu skúsenosť, aby ste si vypočuli ich príbehy, lebo to je ten boj o pravdu, že či naozaj možno v tom vašom boji či vám nechýba niečo, nejaký zážitok, ktorý ste jednoducho nemali. Ja si myslím, že možno ho treba vyhľadať, vypočuť si tie príbehy. Vypočuť si tie príbehy o tej úzkosti, o tom nepochopení, spoznať tých ľudí, za ktorých hovoríte a ste presvedčení, že toto je pre nich najlepšie a najsprávnejšie, lebo tí, ktorí tie príbehy počúvame, tak sme presvedčení, že takto sa nedá žiť, keď toto zmeníte, že tak sa pre nich nedá žiť. A že mnohí z nich, čo teraz majú úzkosť, tak ju budú mať ešte väčšiu. A tam, kde to boli pokusy o samovraždu, tak to budú úspešné samovraždy.
A ja si dovolím pripomenúť a myslím si, že si na to musíme pripomínať, čo sa stalo 12. októbra 2022. Musíme si to pripomínať, že vtedy boli úmyselne zabití, zavraždení dvaja mladí ľudia: Matúš Horváth a Juraj Vankulič. Práve pre nenávisť spoločnosti. Z nenávisti voči menšine, voči ľuďom, ktorí patria k tej menšine LGBTI+, čo rozumiem, že aj tento pojem vám môže prísť cudzí, prečo ho tu vymýšľame. Jednoducho je to označenie ľudí, ktorí k tejto menšine patria. A títo ľudia boli preto zavraždení, že jednoducho k tej menšine patria. Veď to je hrozné! Je to naozaj hrozné! A teraz uvažujete o prijatí právnej úpravy, ktorá týmto ľuďom, týmto ľuďom sťažíte život u nás na Slovensku.
Tak ja si vás dovolím vyzvať, naozaj vyzvať, aby ste úprimne vyhľadali tých ľudí, ktorí patria k tej menšine, ktorým ste sa rozhodli, že chcete zmeniť životy, tu na Slovensku chcete právne zmeniť právnu úpravu. Lebo ja som presvedčená o dobrom úmysle a som presvedčená, že keď si vypočujete tie príbehy, tie skutočné životné príbehy, že zmeníte aj tu názor a keď akokoľvek budete presvedčená, že je dôležité, aby aj títo ľudia viedli inak život, tak by ste mohli aspoň prijať to, nechajte to tomu cirkevnému právu a nechajte nám, aby sme sa tu riadili právom, ktoré patrí právu demokratickej spoločnosti. Lebo zatiaľ máme oddelený štát od cirkvi a myslím si, že aj v tomto sa zhodneme, že je to správne a dobré, tak potom jednoducho môžu byť otázky, v ktorých sa nezhodneme, môžu byť témy, v ktorých sa nezhodneme, lebo potom tu treba prijať, že treba niektoré oblasti nechať tak, ako patria do demokratickej spoločnosti, ktorá si ctí menšiny a chce im uznať rešpekt a dôstojnosť aj napriek tomu, že ich je veľmi-veľmi málo.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Pani poslankyňa, ja som predpokladal, očakával som vaše vystúpenie na úrovni odborníčky na právo a bývalej ministerky. Tak ako mne vyhovovalo vystúpenie pána Dostála, ktoré bolo kritické, samozrejme, viac ako vystúpenie iných, nechcem to vôbec porovnávať, nejde mi o osobnú rovinu, ale veľmi ste ma sklamali. Samozrejme, nehovoríte pre moje potešenie, ale musím vám povedať, že v tom práve naozaj ja vám nesiaham ani po členky, ale tak ako vy v tomto vystúpení, tak mnohí kolegovia ďalší vo faktických ste mimoriadni amatéri v oblasti teológie, viery a nakoniec aj toho cirkevného práva. Mám z neho ja štátnicu napríklad a my sme absolútne s pani poslankyňou Záborskou ani pri formulovaní toho zákona, ani pri jeho podávaní, ani pri jeho predstavovaní ani jeden jediný raz nemysleli a nehovorili o viere, o Biblii, o náboženstve. To vám straší v hlave doslova, nemyslím teraz vám, pani, pani poslankyňa osobne, ale tuto celej skupine, vám haraší v hlave nejaké náboženstvo, že my máme niečo z toho spôsobené a keby sme my sa vzdali toho náboženstva, tak by sme nedávali takéto zákony.
To je hlboký omyl, ten zákon znie, že sa upravuje zákon slovenský civilný o rodnom čísle na základe lekárskeho vyšetrenie. Aká viera, aké písmo, aký Boh, aký cisár? Ja chápem, čo ste chceli povedať, ale opakujem znova, veľmi rád a s veľkou úctou si vás vypočujem, keď nám poviete, áno, ale práve ten Ústavný súd a tak ďalej. Vy ste usúdili, že na to nereagujeme, ale my dupľom nereagujeme na toto, lebo to vôbec nevychádza z toh... z takýchto pohnútok a nie je tak formulovaný ten zákon. Tiež ste sa minuli. Dobrý pokus, ale, bohužiaľ, minuli ste sa.

Ďakujem za slovo.
Mne sa, naopak, vystúpenie kolegyni Kolíkovej veľmi páčilo, ale teda tiež nie som odborníčka na teologické právo, takže asi to neviem až tak posúdiť. Mne sa páčilo, že je tu snaha naozaj priniesť takú tú ľudskú rovinu do toho. A ja celý čas, čo tu diskutujeme, myslím na môjho dobrého kamaráta, ktorý je transrodový muž, vnímal to veľmi skoro, že sa identifikuje ako muž, viac-menej hneď, ako to bolo možné, ako dosiahol plnoletosť, tak prešiel tranzíciou, žije tu na Slovensku. Ja, keď som sa s ním zoznámila, som pôvodne ani nevedela, že je transrodový, jednoducho normálny mladý muž, veľa máme spoločných tém, taktiež ako ja vyštudoval sociológiu, medzičasom má za manželku moju dobrú kamarátku a bývalú spolužiačku a žijú, dá sa povedať, navonok veľmi normálnym životom. A teším sa pre nich, viem, že je to vzácne, viem, že možno aj to, ako on dokáže tu žiť v tejto spoločnosti, si predsa len vyžaduje istú hrošiu kožu, ktorú, ktorú my možno nevieme ani doceniť, s čím všetkým sa stretáva. A naozaj neviem, ako by mu to pomohlo, keby pri akomkoľvek, nazvime to, administratívnom úkone, kde odovzdávame občiansky preukaz, presne ako tu odznelo, v banke alebo na hocijakom úrade, keby naňho niekto vypleštil oči a začali sa ho vypytovať, že a prečo tu máte ženské rodné číslo. Neviem naozaj, čomu a komu by to pomohlo. A myslím si, že o tom to tu dneska je, že tento zákon nikomu z tých konkrétnych ľudí nepomôže, ale im ublíži... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne aj kolegyni Kolíkovej za tento príspevok.
Ty si tak otvorila tú tému, že či pani Záborská stretla, alebo nestretla nejakých transrodových ľudí vo svojom živote. Ja si myslím, že určite stretla, len o tom ani nevie, pretože naozaj transrodové ženy sú ženy, transrodoví muži sú muži a vy ani neviete, koľkých z nich ste v živote stretli.
To isté sa týka aj všetkých tých tém, ktoré spomínate. Väzenie, nemocnice, školy, čokoľvek. Normálne sú transrodové ženy v ženských častiach v nemocnici, vo väzniciach, ak sa tam dostanú. Jednoducho je to tak, je to tak desiatky rokov. A ja som sa už pýtala a ja som nedostala na to odpoveď, a to ma mrzí, že teda aký problém tu za tie desiatky rokov vznikol, lebo ja o žiadnom neviem. Rovnako ako tu už odznelo, áno, uzatvárajú aj manželstvá transrodoví ľudia, normálne na Slovensku žijú v rodinách a nie je to žiaden problém. Takže aký problém riešime? Lebo jediný dôsledok naozaj, musím to zopakovať, jediný dôsledok tohto návrhu zákona je ubližovanie konkrétnym transrodovým ľuďom a ich rodinám a ich rodičom a ich blízkym a ich priateľom, ich kolegom, kolegyniam, jediný. A to naozaj nie je to, čo by sme v tomto pléne mali robiť. Naozaj nie, tak skúsme naozaj zaradiť spiatočku, ešte stále sa ten návrh dá stiahnuť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda.
Ja som tiež prekvapená, pani kolegyňa Kolíková, že ste to otočili na to náboženstvo, pretože tento zákon nemá absolútne nič spoločné s mojou vierou. Absolútne nič a ja toto beriem ako stigmatizáciu, že proste s takouto blbosťou, ako sme my predložili, môže prísť len človek, ktorý je veriaci a je zaslepený svojou vierou. Toto v mojom prípade nie je pravda. A poznám iks ľudí, ktorí sú neveriaci, ktorí žijú sekulárny život a ktorý majú presne tento istý názor o ná... o zákone o rodnom čísle, ako mám, ako mám ja.
Keď hovoríte, že tí ľudia si už všetkým prešli a my im potom zamedzíme, aby si zmenili, ničím si neprejdú, pretože ne... už je dobrovoľná je hormonálna liečba, dobrovoľná je chirurgická liečba, neexistujú u nás žiadne pravidlá, ktoré momentálne platia, čiže tí ľudia zostávajú takí, akí sú. Napríklad normálne by mali brať celý život hormóny, oni ich môžu odmietnuť nielen v puberte, ale vôbec. Čiže tu nie je to, že oni si niečím prešli. A na rozdiel od iných štátov, kde ešte stále platí, že musia prejsť napríklad chirurgickou tranzíciou.
Ja vám poviem len jeden príklad, a to je, to sa týka toho začiatku vášho, vášho vystúpenia. Čakala som vnuka vo Viedni na letisku, sedela som, mala som ešte trištvrte hodiny čas, prišiel za mnou mladý muž, na ktorom skutočne bolo vidno, že je, že je gay. A hovorí, pani Záborská, môžem si k vám prisadnúť. Ja hovorím, nech sa páči, samozrejme. Trištvrte hodiny sme sa rozprávali a viete, čo mi povedal na záver? Pani Záborská, podľa toho, čo o vás čítam a čo o vás hovoria... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Pani poslankyňa, vy ste vyzvali, aby pani predkladateľka aj pán predkladateľ vyhľadali transrodové alebo queer osoby, aby sa pýtali a počúvali. Chcem sa pridať k tejto vašej výzve, pretože je v nej kus človečiny a ďakujem vám za tú výzvu, že tu odznela v tomto pléne. Taktiež vyzývam a prikladám sa, prikláňam sa k tomu, aby predkladateľka a predkladateľ vyhľadali tieto osoby a aby hľadali to, čo ich spája a čo nás spája. Lebo aj medzi, aj napriek tomu, že sa teda tvárime, že nie je to tu o viere vôbec, aj medzi transrodovými osobami sú veriace a veriaci, aj medzi queer, queer osobami sú veriace a veriaci a určite sú tam základy, na ktorých sa dá stavať ten spájajúci most, po ktorom sa dá prísť k sebe a nájsť to, čo nás spája. Tak podpisujem tú výzvu, aby pani predkladateľka a pán predkladateľ vyhľadali, aby sa pýtali, aby počúvali, aby mohli pomáhať, pretože to je esenciou, teda by malo byť esenciou verejných politík. A špeciálne pani Záborská stále rozpráva o tom, že svojimi politikami chce pomáhať. Tak pýtajte sa, počúvajte a pomáhajte!

Pozdravujem všetkých, pán predsedajúci.
Pani Kolíková, vy ste začali tak biblicky trošku a potom ste k hodnotám prešli a potom taký apel viacej citový ako praktický. Ja za seba poviem, ja som kresťanský demokrat, ale nemám patent na rozum a nemám Bibliu v malíčku a iste som sa nechoval celý život vždy stopercentne, takže neberte ma úplne ako etalón čnosti. Ale ako kresťanský demokrat ja budem stáť na hodnotách ochrany života. Pre mňa prirodzenosť, biológia, muž, žena, pre mňa sú to hodnoty konzervatívne, ktoré ja vyznávam. A priznám sa tiež, že mám problém s rodom a so všetkým, čo to prináša, ale na druhej strane, rodné číslo je administratívny údaj, ktorý sme zaviedli, aby nám pomáhal. Ale rodné číslo nemôže stáť nad človekom. My sme tu už mali rovnošaty, mali sme tu pionierske a všetci sme museli byť rovnakí, už sme tu takú totalitu mali, čiže, čiže číslo nesmie byť nad človekom a ak toto číslo niekomu vadí a chce si ho zmeniť, podľa mňa by sme v tomto nemali byť až takí rigorózni.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za všetky faktické poznámky. Ja si nedovolím tu niečo dávať, samozrejme, to je asi odkaz pre pána Vašečku aj pre pani Záborskú, určite nie som ten, ktorý by vám tu niečo hovoril z kresťanskej vierouky, ale si myslím, že ako keby to bolo nejaká brána medzi nami, hej, taká zábrana aj v tej komunikácii. A ten pojem rod v niečom ako keby tu bol taký zakliaty. A... lebo je to o tom, ako sa, samozrejme, ľudia cítia, hej, o tom je tá rodová identita, lebo v niečom to je také zakliatie, tá rodová identita. Aj pochopiť, porozumieť, prečo časť spoločnosti o nej toľko rozpráva, aby sme to prijali, že jedna vec je asi ako, čo sa dá zvonku zistiť, a druhá vec je, ako sa človek cíti, a o tomto je podľa mňa asi aj medzi nami nejaké veľké neporozumenie, že je, že tí, ktorí nechápeme, prečo ste sem s tým prišli, ako je to vôbec možné, je, že veľmi asi pozorne vnímame a počúvame, čo ľudia hovoria, ako sa cítia. Nechceme sa nechať oklamať možno niekedy tým prvým, ako človek vyzerá, nechceme sa tým nechať oklamať.
A považujem za dôležité, čo ľudia hovoria, a preto k tomu bola tá moja výzva, že je dôležité, ja sa teším, že aj vás oslovili ľudia a nijak to nepopieram, ani som si nemyslela, že vás neoslovia, ale možno sa treba práve o týchto ľuďoch rozprávať, keď, ktorým zmeníte životy, keby prešla takáto právna úprava, lebo im sa zásadne zmenia životy. A keď vy hovoríte, že nijakým spôsobom to nesúvisí ani s vierou, tak potom sa o tom naozaj rozprávajme že prečo. Prečo potrebujete teraz, aby takáto zmena v spoločnosti nastala, potom nerozumiem prečo.

Ďakujem veľmi pekne. Pani poslankyne, páni poslanci, keďže som bola vyzvaná, aby som povedala niečo aj k tej právnej časti, (reakcie z pléna a potlesk) veľmi rada.
Áno, môžem povedať, čo si myslím ako právnička o vážnom probléme právnom. Keď ste povedali, že nijak to nesúvisí s vierou, tak si povedzme, sme v demokratickom a právnom štáte, rešpektujeme ústavu, medzinárodné záväzky, tak prečo je tu problém s tým, čo navrhujete. No, právne je to problém preto, lebo v ústave máme zakotvené napríklad zákaz diskriminácie, to znamená, inak nazerať na ľudí, ktorí môžu byť iní, a tu vidím problém, že toto je zásadné iné správanie sa k ľuďom, ktorí sú transrodoví. Pretože keď zabezpečíme takúto právnu úpravu, tak im zásadne zasiahneme do ich životov a meníme to, čo už dnes zásadne majú, lebo vy viete, však to chcete zmeniť vlastne touto právnou úpravou. Zasiahneme im do ľudskej dôstojnosti, to máme priamo garantované v ústave, to znamená, ľudia majú právo žiť podľa svojho najlepšej viery a presvedčenia, ak nikomu inému do iného života nezasahujú a priamo to súvisí s ich identitou, tým, kým sú, a ak im do toho štát zasiahne, a to zásadne spôsobom, že potom sú v takej úzkosti, že si siahajú na život, a to súvisí práve s týmito transrodovými osobami, tak určite je právo na ľudskú dôstojnosť mať právnu úpravu, ktorá ľuďom umožní, ak sú vlastne v takomto rozpoložení zložitej rodovej identity umožniť im, aby sa z nej vymanili. A nielen, aby sa z nej vymanili, by som povedala medicínsky, ale aby sa s nimi vymanili, z nej aj právne, aby sme ich proste prijali takými, akí sú.
A súvisí to, samozrejme, aj s pojmom rodová identita ako pojmom, ktorý, či sa nám to páči, alebo nepáči, my už ho máme. Máme už v právnej úprave aj rod, máme ho aj priamo v zákone, aj v zákone o zákaze diskriminácií priamo už pracujeme s pojmom rod a tam spadá určite do tejto definície aj rodová identita. Či s tým súhlasíme, alebo nesúhlasíme, už to je súčasťou našej právnej úpravy. Už sme prijali medzinárodné zmluvy a dohovory, kde sme sa zaviazali aj k týmto ľuďom pristupovať tak, aby ľudskú dôstojnosť mali. Môžem teraz spomenúť tie dohovory, ktoré sú nám najznámejšie. Dohovor, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tam sme našli nespočetné množstvo už rozhodnutí, ktoré súvisia práve aj s tým právom týchto ľudí mať aj v občianskom preukaze aj ich meno, aj ich rodné číslo, ktoré im umožňuje začleniť sa do spoločnosti. Vzdelávať sa. Mať plný spoločenský aj pracovný život, ktorý vedia títo ľudia realizovať.
Ja si teraz nespomínam presne na názov toho prípadu, ale keďže sa blížim k päťdesiatke, už to je naozaj dávno a to som študovala ešte právnickú fakultu, takže to som bola naozaj taký mladší ročník a už vtedy, si pamätám, že bolo rozhodnutie proti Francúzsku na Európskom súde pre ľudské práva, kde Francúzsko prehralo a súviselo to práve s právnym uznaním osôb, ktoré prechádzali takouto tranzíciou. Takže to si len pamätám, že proste tých rozhodnutí určite je nespočetne veľa, ktoré súvisia s právom týchto osôb, aby sme ich nediskriminovali, aby sme im umožnili začleniť sa do spoločnosti a... takže právne váš návrh nijako neobstojí. Ak by nebodaj sa našla väčšina v tomto parlamente, som presvedčená o tom, že by mal byť úspešný aj návrh na Ústavnom súde a takýto návrh by tu bol zmietnutý zo stola pre neústavnosť s ústavou aj s medzinárodnými záväzkami a ak by sa nebodaj by sme sa tu zastavili, tak určite by sme na Európskom súdnom dvore mali problém. Tým, že sme členský štát Európskej únie, sme sa zaviazali aj ku Charte základných práv a slobôd, to znamená je ich priamou súčasťou, aj k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, aj to vlastne patrí už teraz k tomu, že to máme rešpektovať ako členský štát Európskej únie.
Ten zoznam tých, by som povedala, tých nástrojov, ako zamedziť tomu, aby takáto právna úprava bola súčasťou nášho právneho poriadku, je nespočetne veľa a zavarili by sme si určite ako členský štát Európskej únie.
Ale ja si nemyslím, že toto je jazyk, ktorému, ktorý by vás zastavil, a preto som si dovolila nemať takýto právny vstup, pán poslanec Vašečka, pani poslankyňa Záborská, lebo si myslím, že takýto vstup ste očakávali od nás všetkých. Očakávali ste, že teraz budeme rozprávať o všetkých možných rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora, Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne spomenúť zopár rozhodnutí z Ústavného súdu, ale vy o nich viete, ja sa domnievam, že vy o nich máte vedomosť. Vy viete, že to je problém, a napriek tomu sem prichádzate s týmto návrhom. A preto ja jediné, čo naozaj môžem vidieť, že ten dôvod je, že súvisí s vašou vierou. Neviem to nikde inde nájsť, lebo vy tieto argumenty poznáte, veď tu nie ste prvýkrát s týmto návrhom, už ste si to niekoľkokrát vypočuli. To znamená, zjavne právne argumenty vás nezaujímajú, vás nezaujímajú zábrany, ktoré sú v dohovoroch na ochranu ľudských práv a slobôd. Zjavne tu sú pojmy a slová, ktoré nepadajú na úrodnú pôdu. Neviem, ako to mám inak povedať. Takže je zbytočné, aby odo mňa ako bývalej ministerky spravodlivosti tu zaznievali právne argumenty. Lebo ja to teraz nerozprávam pre seba, nerozprávam tu pre sociálne siete, ja som úprimne tu vystúpila, lebo prehováram k vám. Lebo si myslím, že tým, že sem prichádzate s týmito návrhmi, týmto ľuďom ubližujete, že to nie je ako bežný návrh v iných prípadoch, že sa tu spolu kárame, že sa proste nezhodneme, ale tým, že prichádzate s týmto návrhom, ubližujete práve tejto skupine ľudí. Už tým, že sem prichádzate s tým návrhom, ich traumatizujete, ubližujete im. Jasne hovoríte, že neuznávate, že tí ľudia môžu mať takýto problém. Nie ste ochotní vlastne im vyjadriť rešpekt. To je jasné, že proste tým, že sem prídete, predložíte ten návrh, tak otvárate ich rany. Že ich nevieme prijať v spoločnosti. Proste tak to je a je zbytočné vlastne podľa mňa zjavne vám tu hovoriť právne argumenty. Nepočúvate na nich. Nemôže to byť o tom, že by ste ich nepoznali. To tak nie je. Tak ja neviem, ako vás zastaviť. A teraz ja vás nechcem zastaviť pri výkone vášho slobodného mandátu, veď, samozrejme, každý sem môžme prísť s čímkoľvek, ale ma to trápi, ma to proste bolí, že sem prichádzate a ľuďom, ktorí sa tu nevedia brániť, ubližujete. Tak si myslím, že asi, asi nerozumiete, že toto sa tu naozaj deje, lebo ja si nemyslím, že ste zlomyseľní ľudia, že chcete, aby sa naozaj niekto trápil. Nemyslím si to. Naozaj si to nemyslím, osobne si to nemyslím, že je taká pani poslankyňa Záborská. Naozaj si to nemyslím. A preto hľadám spôsob, ako sa k vám prihovoriť, lebo ja si myslím, že proste existuje spôsob, cesta, že vieme spolu stáť na jednej barikáde.
A tu by som chcela, aby sme sa spolu postavili, aby sme našli slová, v ktorých sa stretneme, aby sme našli slovník, v ktorom sa stretneme, aby sme pochopili, že nemáme možno používať niektoré slová, lebo tie sú pre vás nezrozumiteľné, tak ja hľadám ten slovník, hľadám tú cestu, aby sme zamedzili, aby sme zamedzili tomu utrpeniu ľudí, ktorí si to proste nezaslúžia a nevedia sa brániť, tak hľadám ten spôsob. Tak som použila zopár právnych argumentov, ale nemyslím si, že to je cesta.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Veľmi pekne a zdvorilo ďakujem, pani poslankyňa, že ste nám teda povedali aj tieto argumenty, že ste reagovali na tú moju poznámku, vážim si to a je to tak. Samozrejme, že viaceré z tých argumentov poznáme, ale tak myslím si, že viete systematickejšie aj nejak odbornejšie podať.
Vy ste argumentovali diskrimináciou, budem teda reagovať na to, lebo podľa mňa to stále nie je spor viery, ale je to normálne návrh zákona. A diskriminácia, to isté sa hovorí na Slovensku aj o tom, že napríklad osoby rovnakého pohlavia nemôžu uzatvoriť manželstvo, že je to diskriminačné a rieši sa to a takéto, takéto veci sa riešia aj na rôznych súdoch pre ľudské práva na rôznych úrovniach, ale fakt je, že na Slovensku máme v ústave jednoducho, že manželstvo je jedinečný zväzok muža a ženy a môžu ho uzatvárať len muž a žena, čo tiež súvisí s biologickým pohlavím a má to aj svoje odôvodnenie, lebo z takto založeného manželstva vzniká rodina, rodina s deťmi napríklad, a preto každý človek, každý človek, ja by som ani nemenoval ľudí, že takí, onakí, lebo ja ich nerozdeľujem, má rešpekt, má úctu. A to platí nielen o ľuďoch, o ktorých hovoríme, ale o nás tu navzájom aj vy, pani poslankyňa, ale v niektorých veciach proste ten rešpekt neznamená súhlas a neznamená priznanie niečoho, čo niekto považuje za svoje právo. Môžem sa mýliť, samozrejme, a preto je tu tá diskusia a my počúvame. A počúvame na všetky argumenty aj na ľudské, aj na ľudskoprávne, aj na právne a poslanci ďalší počúvajú tiež a rozhodnú hlasovaním a nie je to koniec, bude prvé čítanie, ak by to šlo ďalej, potom bude druhé čítanie, ešte veľa ďalších možností. Takže ja ďakujem za tú debatu.