15. schôdza

Pán poslanec Ondrej Dostál.

Pani poslankyňa Kalmárová, vo vzťahu k tej českej právnej úprave, myslím, že to vaše záverečné zhrnutie, že nedokázali správne prebrať právnu úpravu z Českej republiky, ako celkom nesedí, lebo to ste aj v samotnom svojom príspevku konštatovali, že to asi nebolo, že by to nedokázali, oni si jednoducho vybrali z tej českej právnej úpravy akurát to, čo sa im hodilo, to, čo smeruje k možnosti obmedzovať prístup k informáciám. Nemyslím si teda, že by to bolo nejaké zlyhanie, oni to urobili úplne vedome. Veľmi správne ste teda poukázali na to, že nijako tento, tento návrh nerieši šikanózne žiadosti, rieši niečo iné a aj to rieši spôsobom, ktorý je, ktorý je gumený.
A ja som sa pýtal, a teda naozaj to nie je jasné, že čo sú to tie účelne vynaložené náklady a čo je to to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Ja by som si to chcel aj nejako predstaviť, lebo rozumiem, že keď niekto má nakopírovať 2-tisíc strán, tak je to komplikované, ale čo je to mimoriadne náročné, alebo mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií? Že čo to v praxi, v praxi znamená? Že niekto sa hrabe v spisoch a snaží sa nájsť spis, o ktorom nevie, kde sa nachádza? Ja by som naozaj rád poznal odpoveď, že čo si predkladatelia predstavujú pod touto formuláciou, ale začínam mať taký trošku pocit déja vu, keď sme tu diskutovali dni a dni o novele Trestného zákona, že my sme niečo hovorili, na niečo sa pýtali a nedostali sme žiadnu odpoveď. A naozaj nostalgicky spomínam na tie poslanecké návrhy pána poslanca Michelka, ktorý aspoň občas na nás zareagoval a odpovedal.

Pán Martin Dubéci sa, myslím, že... á, už je tu, takže predsa. Dobre, takže za poslanecký klub Progresívne Slovensko sa prihlásil pán poslanec Martin Dubéci. Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja len v krátkosti za nás ešte vystúpim a nadviažem na kolegyňu Kalmárovú, ktorá, si myslím, že mala veľmi kvalitný a vecný prejav, a nadviažem aj na kolegu Dostála, ktorý vo svojej poznámke nakoniec povedal teda to, že je nám ľúto, že k tomu nevystupujú predkladatelia. A teda ja by som to povedal taktiež, že teda vidím tu pána poslanca Garaja, videl som tu aj pána poslanca Lučanského. Bavíme sa tu o relatívne, už by som povedal, zásadnejšom zásahu do nejakého práva a bolo by fajn nám, keby sme mali takú poslaneckú a parlamentnú kultúru, kedy by sa akože návrhy, ktoré prinášame, zdôvodnili. Myslím si, že tu na našej strane sú tieto argumenty a otázky vecné, konštruktívne, neideologické, keby to ešte niekomu vadilo. Tak možno by bolo aj prejavom sily argumentácie predkladateľa, keby sa postavil a niektoré veci by vysvetlil, ale tak už nech to voliči a ľudia posúdia sami, že ako to tu funguje.
Tri základné veci by som chcel k tomuto povedať a prvá je teda, že keď pri absencii nejakého slova od predkladateľa sa poďme zamyslieť nad prvou otázkou, a teda že nakoľko zásadný je tento problém. Lebo viete, myslím, že sa to tak už aj zažilo, je to taký folklór, ktorý, ja som bol prekvapený, že sa nám to vrátilo pomaly po desiatich rokoch, že teda máme nejaký obrovský zásadný problém s infozákonom, ktorý treba riešiť prostredníctvom nejakej zmeny do toho, do toho práva, a teda zhodou náhod, absolútnou zhodou náhod podobnú diskusiu v parlamente sme mali počas druhej vlády Roberta Fica, ak sa nemýlim teda, kedy bola podobná diskusia o zneužívaní infozákona a o tom, ako sú zaťažené konkrétne samosprávy nadmerným počtom, samosprávy nadmerným počtom žiadostí.
A stalo sa to, že ja som teda vtedy ako zamestnanec Kancelárie Národnej rady robil normálny parlamentný výskum, reprezentatívny parlamentný výskum, ktorý sa snažil odpovedať na jednoduchú otázku, koľko vlastne infožiadostí samosprávy dostávajú. Lebo viete, to tu, máme pocit, niekedy tu máme takú tú diskusiu a bavíme sa o pocitoch a dojmoch, myslím si, že by bolo také dobré zaviesť nejakú kultúru parlamentného výskumu a argumentácie založenej na dôkazoch, tak som sa vtedy snažil ako mladý parlamentný výskumník prispieť odpoveďou na túto otázku. Vtedy, ak, teda prepáčte, že teda promujem vlastnú akademickú prácu, ak si to nájdete, Dubéci infožiadosti v roku 2012 alebo ´13 to bolo, tak sme urobili reprezentatívny prieskum v všetkých samosprávach, kde sme, v 600 samosprávach, ktoré boli regionálne reprezentatívne na Slovensku, reprezentatívne z pohľadu veľkosti, a takisto sme ešte robili prieskum na orgánoch ústrednej štátnej správy a iných povinných osobách, tak vtedy sme prišli na to, že priemerne jedna samospráva ročne dostáva 16, 16 infožiadostí a to keď započítame do toho aj najväčšie krajské mestá, hej. Samozrejme, Bratislava vyskakuje úplne hore, veľké krajské mestá úplne hore, ale keď sa pozrieme len na obce napríklad do tisíc obyvateľov, tak priemer bol niečo medzi jedna a dva. Krížom celou Slovenskou republikou. Na Slovensku je 2 900 približne samospráv, toto sme sa pýtali reprezentatívne v 600 samosprávach a tieto čísla boli, tie čísla boli naozaj malé. Takže, ale ja beriem, bolo to pred desiatimi rokmi a možno sa niečo mohlo odvtedy zmeniť, ale tak minimálne by som teda prosil na strane predkladateľa, že keď už tu je nejaká ako aj dôkazová základňa, toto sú veci, ktoré sú teda dokonca, myslím, k dispozícii aj v parlamente a tak ďalej, tak keby, keby sme pracovali s nejakými číslami, tak by ma zaujímalo, že teda koľko tých vlastne žiadostí je. Tak ako my tu predkladáme zákon, ktorý mení nejaké základné právo občanov, vychádza z toho, že máme nejaký pocit, že je nejaký problém, ale kde sú nejaké konkrétne čísla? Koľko tých žiadostí je, koľko je toho šikan... koľko je toho šikanovania, koľko človekohodín na samosprávach ako je nejako vyťažených alebo pri iných povinných osobách. Ako naozaj, prosím, kolegovia, však je rok 2024, tvorme zákony v Európskej únii, ktoré nevychádzajú z našich nejakých pocitov alebo dojmov, alebo z nejakej anekdotálnej skúsenosti konkrétnych jednotlivcov, ktoré vôbec nebudem popierať, ale tvorme zákony na základe nejakých čísel. A ja tu som proste žiadne čísla nevidel a tobôž, že som ešte nevidel nejaké argumenty od predkladateľa, ktorý sa neunúval v tejto rozprave vôbec vystúpiť, ale opäť, čo s tým. No dobre.
Druhá vec, myslím si, že ako aj kolegyňa Mesterová povedala vo svojej faktickej poznámke, spôsob, aký je nastavený, nastavená tá rovnováha v tomto, v tomto návrhu, je absolútne podľa mňa škandalózny v tom, že jednoznačne sa prikláňa na stranu povinnej osoby, konkrétne v tom, že povinná osoba bez nejakého jasného vymedzenia môže povedať, že je to mimoriadne rozsiahla informácia. Prepáčte, ale akože dať jedno takéto právo verejnému sektoru, ja vôbec opäť, aj sa k tomu dostanem, že tie nástroje existujú, ale takto automaticky dať všeobecné právo, na ktoré ešte neexistuje ani taký nejaký odvolací mechanizmus, a povedať teraz akejkoľvek, akákoľvek povinná osoba bude môcť hocikedy na hocijakú informáciu povedať, že toto je mimoriadne rozsiahla informácia, a dá tam nejakú sadzbu, tak to je proste naozaj že, myslím si, že nerovnovážny stav. A ak by sme sa chceli baviť o detailoch, opäť keby teda predkladateľ prišiel s nejakou silnejšou dátovou bázou a možno aj s aplikačnou praxou, ktorá, alebo s problémami, ktoré reagujú na aplikačnú prax, ktoré sú úplne inde, tak možno by sme sa o tomto vedeli baviť, ale toto je že totálne nerovnovážny stav, a teda by som navrhoval, aby sme sa na to pozreli v druhom čítaní, ak sa k nemu dostaneme.
A teda posledná vec, aby som dlho nezdržoval, je tá, že teda čo s tým. Lebo ak tu máme nejaký problém, tak že či na to existujú riešenia, to, ten problém, teda nejaké domnelé obrovské zaťažovanie samosprávy a povinných osôb. Za prvé, už dnes, a to už povedala aj kolegyňa, kolegyňa Kalmárová, existujú nástroje, lebo ja, viete, ja keď počujem, že nechce sa samosprávam robiť diplomovky a museli robiť diplomovky, tak ja sa pýtam hlavne, že kto, aký prednosta toho úradu alebo, ja neviem, starosta, keď je to proste obec, dovolil, aby sa toto sa stalo. Lebo jednoducho infozákon nepredpokladá, že máte vytvárať nové informácie. To naozaj akože je základná poučka. Nemáte vytvárať nové dátové bázy, nemáte zbierať dáta, nemáte ich akože konsolidovať do nejakých, do nejakých nových informačných celkov, odpovedať na nejaké otázky študentov alebo niečo podobné. A zdá sa mi, že niekedy proste namiesto toho, aby samospráva proste využila všetky tie nástroje, ktoré k dispozícii má, aby sa proti, aby ten zákon slúžil na to, čo má, tak jednoducho, jednoducho sa v tom moce a namiesto toho, aby sa naučili ten zákon využívať, tak potom tu proste príde nejaký poslanecký návrh bokom a reže to úplne nezmyselným spôsobom. Takže už dnes existujú nástroje, ako sa brániť aj šikane, aj všetkým tým veciam, potom ešte hlbšie, samozrejme, ako povedala pani poslankyňa Kalmárová, naozaj, toto je proste prvá úroveň nejakého, nejakej aplikácie toho zákona, potom je tu rozsiahla judikatúra, ktorá sa tomu venuje a proste ten zákon funguje.
A druhá vec a to je toto, čo ma ako tiež veľmi vie pobaviť, je teda, keď povinné osoby nariekajú nad tým, že musia zverejňovať veľké objemy informácií v krajine, kde sme už 20 rokov domnele mali pracovať napríklad na informatizácii, na zverejňovaní dát, na akože transparentnom masovom zverejňovaní dát, na automatizovanom prístupe k dátovým systémom, na veciach. Viete, že namiesto toho, aby, aby ste čakali, že, ja neviem, napríklad keď si pýtate, lebo stane sa to, že napríklad si žiada, žiada nejaké ministerstvo, nejaká osoba o dáta, ktoré sú v tabuľke, ktoré majú, tabuľky majú milióny riadkov. Ja neviem, nejaké makroekonomické ukazovatele alebo proste dátové systémy dopravné a tak ďalej. To sú naozaj akože dátové sety, ktoré sú obrovské. No ale viete, riešenie toho nie je to, že teraz to budem spoplatňovať, ale v štandardných, by som povedal, krajinách, kde transparentnosť a digitálna politika je rádovo ďalej, tak tieto veci sú automaticky zverejňované. Sú to proste datasety, ktoré ja, alebo ja teda a myslím si, že aj kolegovia s tým budú súhlasiť, ak nie je nejaká informácia privilegovaná, to znamená, či to je utajovaná skutočnosť, alebo nejaké obchodné tajomstvo, tak by mala byť automaticky zverejňovaná. To, či ona nie je automaticky zverejňovaná, nie je automaticky zverejňovaná, ale čaká na infožiadosť, je už len naša chyba a v ideálnom systéme by to malo byť tak, že je nejaké veľké dátové úložisko a samosprávy niektoré sú v tomto veľmi progresívne, napríklad mesto Bratislava, pokiaľ viem, celkom zverejňuje veľké množstvo dát, alebo mesto Prešov. To by ste nečakali, mesto Prešov už, myslím, že od roku 2010 proste má, robí silnú prácu v automatizovanom prístupe k informáciám, je to tak, kolega, kolega kýva. Možno nech by nám potom mohol povedať niečo vo faktickej poznámke. A oni tam nemusia posielať infožiadosti o tom, že ak, ja neviem, že koľko meškali autobusy ten rok, lebo proste má niekto problém s tým, že mu meškajú autobusy, niekto mu to zverejní, ale niekto automaticky v nejakej databáze dispečingu dochádzkových systémov to zverejňuje a niekde sa to proste naťahuje, naťahuje do nejakého dátového sídla a niekto si dokonca z toho môže potom s tými verejnými informáciami robiť krásne aplikácie a môže z toho proste, s tým ďalej pracovať, lebo sme presvedčení o tom, že dáta, ktoré, verejné dáta nepatria štátu, verejné dáta patria všetkým občanom a všetci občania by k tomu mali mať akože primárne prístup a tá infožiadosť je len nástroj, podľa mňa už celkom aj vlastne zastaralý vo svojej podstate, ktorý mu tie informácie, ktoré patria aj jemu, akože dáva k dispozícii. A namiesto toho, aby sme sa bavili o týchto veciach, aby sme išli tou progresívnou cestou, tak tu si ideme proste, proste dávať nejaké ďalšie prekážky a tváriť sa, že toto je spôsob, ako zabrániť nejakým žiadostiam, ktoré nám robia zle. Existuje veľmi jednoduchý spôsob: zverejňovať všetko. Poďme touto cestou.
Takže za mňa len takéto krátke, krátke stanovisko, ale opäť ako nech to zaznie a nakoniec, bol by som veľmi rád, keby sme počuli nejaký názor aj od predkladateľa, prečo vlastne sa tu o tomto vôbec bavíme, lebo hovoríme zatiaľ do steny.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie, pán poslanec, evidujem štyri faktické poznámky.
Ako prvá pani poslankyňa Zuzana Mesterová.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja neviem, či je to účel, alebo čaro nechceného, ale mám pocit, že akože táto vládna koalícia rieši problémy riadenia tohto štátu obmedzovaním práv občanov. Štátne orgány majú problém odpovedať na infožiadosti, tak obmedzíme právo občanov žiadať o tie infožiadosti. My nezefektívňujeme proces, ako to zlepšiť, ako to skvalitniť, ako to zrýchliť, my obmedzíme občanov. Však zrušme občanov, na čo ich máme. Toto je jeden príklad a takých by sme našli viac a možno ten parlamentný výskum by sme mali urobiť aj v otázke, že koľko návrhov tejto vládnej koalície naráža na ústavné práva občanov a občaniek tohto štátu, lebo mám, začínam mať taký vnútorný pocit, že ich je čím ďalej, tým viac a možno sa na to treba pozrieť aj faktograficky nejakým spôsobom.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Marek Lackovič.

Vďaka za tvoj príspevok pán poslanec. Ja len dodám, že tento návrh považujem za skutočne premárnenú príležitosť. Bola a je to totiž príležitosť, kedy sme mohli medzi, ja neviem, povinné osoby pridať napríklad aj poberateľov NFP vrátane fondov Európskej únie či obecných dotácií, kedy sme mohli pridať medzi povinné osoby firmy, ktoré majú vedenie nominované inou povinnou osobou, napríklad mestská firma, kedy sme mohli dať možnosť pre kreatívne obce stanoviť si aj vlastný spôsob prijímania dvestojedenástky, napríklad cez sociálne siete. A tu sa ukazuje, že to môže byť aj parádna možnosť konečne si upratať, že čo by malo spadať pod dvestojedenástku a, naopak, čo by malo spadať pod tristošesťdesiatdeviatku, čo je zákon o obecnom zriadení. Otvára sa nám tiež možnosť zaviesť povinnosť zverejňovať CV-čká aj štatutárom miestnej správy, povinnosť zverejňovať termíny rokovaní nielen zastupiteľstiev, ale aj komisií vrátane ich programov rokovania, povinnosť zverejňovať aj informácie o účasti poslancov, neposlancov na rokovaniach komisií, informácie o hlasovaní na komisiách, dokonca povinnosť zverejňovať odpovede na otázky na webstránke. A tu sa to mohlo opäť využiť na to, že povinná osoba by možno mohla odkázať na toto zverejnenie, ak ho udiala, ja neviem, sedem dní dozadu najneskôr dajme tomu a nemusela by odpovedať ďalším, ak už to raz zodpovedala. A tak ďalej, tých možností je strašne veľa, ktoré vy vôbec nevyužívate. Mohol by som pokračovať, že mohlo sa stanoviť možnosť dohodnúť sa medzi pýtajúcim a opytovaným na predĺžení lehoty, možnosť prerušenia lehoty, ak dôjde k technickým problémom, alebo že napríklad, už to sú naozaj že nuansy, ale okrem dátumu zaplatenia faktúry sa mohlo zverejňovať aj dátum vystavenia faktúry, ale to už sú naozaj že nuansy. Nič z tohto nevyužívate, práve naopak, idete opäť veľmi zlým smerom a mňa to veľmi mrzí.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Zora Jaurová.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci a ďakujem aj kolegovi, že vlastne upriamil pozornosť na tú nerovnovážnosť, ktorú tento zákon zakladá, pretože on je postavený na filozofii, že ako keby administratívna efektívnosť je nadradená právu na informácie, čo, samozrejme, nie je, nie je správne.
A ja by som vlastne tu len chcela zdôrazniť, že predkladatelia zákona sa odvolávajú na českú právnu úpravu, len oni ju neodpísali dostatočne dobre, pretože v českej právnej úprave síce je taká istá veta, akú sa snažia vložiť do nášho zákona, ale zároveň v českej právnej úprave je teda právo toho žiadateľa sa odvolať voči tomu spoplatneniu informácie, čo ten náš zákon alebo tento poslanecký návrh neobsahuje. A takisto na český zákon je naviazaný veľmi presný cenník, ktorý stanovuje všetky hranice toho, v akých hraniciach je možné spoplatniť tie informácie, a tým pádom vytvára nejaký relatívne transparentný systém.
A ja tu by som znovu chcela upozorniť na to, že toto je opäť poslanecký návrh, ktorý neprešiel medzirezortným pripomienkovacím konaním, a ja nerozumiem tomu, prečo to SNS stále robí, keď má navyše ministerku kultúry, ktorá teda ale väčšinou nie je tam, kde má byť, asi to bude tým. V každom prípade, keby ten návrh bol v medzirezortnom pripomienkovom konaní, tak možno by sa tieto všetky veci odstránili a možno by sme s ním nakoniec aj všetci mohli súhlasiť. Takto, bohužiaľ, tu podľa mňa zase strácame čas nad niečím, čo nie je dobre pripravené.
Ďakujem.