22. schôdza

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne a kolegovia, pred sebou máme novelu, ktorá by nás mala všetkých spojiť v podpore dôstojného prístupu k nenarodeným deťom a v podpore ich rodičov a blízkych. Aj keď nikdy neuzreli svetlo sveta, boli súčasťou našich životov, boli snom svojich rodičov a často boli vytúžené, milované a očakávané. Ich životy, hoci len v matkinom lone, nie sú menejhodnotné. Pochovávať ich, znamená uznať ich existenciu a ukázať, že nám na nich záleží. Táto forma dôstojného pochovávania aj ak si rodič ani príbuzní nepožiadajú o ľudské pozostatky nenarodeného dieťaťa, funguje aj v zahraničí a je úľavou pre trpiace rodiny, pre ktoré je často nereálne uvažovať o formálnych veciach v momente, keď stratili nádej a sú bezmocní. Aj keď dnes je povinnosťou zdravotníckeho zariadenia informovať rodičov o možnosti pochovania svojho potrateného dieťaťa, existuje veľa prípadov, keď sa to nedeje. Citujem slová matky nenarodeného dieťaťa: "Nevedela som ako, ale bola som rozhodnutá to urobiť." Po strate dieťatka si spomenula na gréckokatolíckeho kňaza, ktorý zažil podobnú situáciu a jeho poprosila o radu. A keď sa potom pýtala sestier na oddelení, akoby neboli znalé tejto možnosti. "To sa asi nebude dať", povedala jedna. Ďalšia: "Ja neviem". Našťastie ju neskôr kontaktovala lekárka, ktorú osobne poznala a svoje dieťa s manželom mohli dôstojne pochovať. V situácii, keď prídete o svoje dieťa sú myšlienky zahmlené, prichádza nekonečný smútok a často aj psychické problémy a depresie. Strata nenarodeného dieťaťa bolí a rodičia potrebujú čas, aby sa s ňou vyrovnali, rovnako ako to robíme v prípade smrti akejkoľvek inej blízkej osoby.
Buďme preto oporou pre rodičov a svetlom pre nenarodené deti. Podporme dôstojné zaobchádzanie s ich krehkým telom, ktoré dnes častokrát končí ako nemocničný odpad. Tento zákon nie je len byrokratickým úkonom, je vyjadrením našich hodnôt. Ak súhlasíme s tým, aby sme sa rozlúčili aj týmito detičkami dôstojným spôsobom, ukazujeme tým, že každá ľudská bytosť má hodnotu, či už jej život trval roky, alebo len niekoľko týždňov.
Prosím všetkých, aj kolegov z koalície o podporu tohto návrhu.
A na záver dodám, minulý týždeň som mala možnosť v Prešove byť účastná práve posviacky hrobového miesta pre nenarodené deti na prešovskom cintoríne. Celá príprava trvala niekoľko rokov, kým sa to podarilo zrealizovať a vybudovať, ale hneď v ten deň ráno, teda o jedenástej sme mali posviacku a o pätnástej už bol realizovaný prvý pohreb do tohto hrobu.
Takže naozaj vás chcem veľmi pekne poprosiť, nezavrhujte túto myšlienku len preto, že tento návrh je podaný z opozičnej strany, ale je to dobrá vec pre všetkých, lebo každá ľudská bytosť si zaslúži dôstojnosť a ochranu a nemá končiť niekde v spaľovni spolu iným nebezpečným biologickým odpadom.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem pani poslankyni za vystúpenie. Naozaj nejde len, ako povedala, o byrokratickú vec. Je to niečo, čo buduje kultúru života, a teraz to myslím v dobrom slova zmysle a nie v nejakom kontroverznom alebo nejakom konfrontačnom, kultúru života v tom, že si uvedomujeme, aké je dôležité, aký je dôležitý človek, celý jeho zrod, vývoj, obzvlášť v živote matky, aké je dôležité je tehotenstvo, aké dôležité sú ženy v požehnanom stave. A ak príde k nejakej situácii, ktorá teda je, nazvime to, tragickou, veľmi nepríjemnou, ťažkou, tak aby sme zachovali tú kultúru života, úctu k životu, úctu k materstvu, úctu k nenarodenému životu. A naozaj ako s tým začala pani poslankyňa, tak ja sa pod to podpisujem, že toto nás môže spojiť, tuto nemusíme viesť nejaké vojny, nejaké dohadovačky. Naozaj je to vec, ktorá je úplne bežná v úplne sekulárnych štátoch naprieč Európou, a preto si myslím, že táto úprava môže pomôcť tomu, aby sme, aby sme si niektoré veci uvedomili, aby sme sa v niektorých veciach vedeli zjednotiť, spojiť, nielen bojovať alebo polemizovať.
Takže ďakujem za vystúpenie.

Ďakujem pekne, pán predseda.
Andrea, veľká vďaka za to, že si povedala, že každá ľudská bytosť má rovnakú dôstojnosť. Spoločnosť, ktorá chce určovať kritériá, kedy tú dôstojnosť treba rešpektovať a kedy ju nemusíme, tak sme svedkami, že sa udiali hrozné činy, keď to bolo len na väčšine, ktorá rozhodla. Ja si myslím, že tie ľudské pozostatky si zaslúžia viac, ako skončiť v spaľovni s odpadom zdravotníckeho materiálu, prípadne iných vyoperovaných chorých častí tela.
A je to otázka zásadná. Je zaujímavé, že v tých iných štátoch ako je Česká republika, Švédsko, Maďarsko, Francúzsko vôbec o tom nediskutujú. Tam to berú ako úplne normálnu vec, že tie ľudské pozostatky sú dôstojne pochované.
A ja teda dúfam, že aj tento parlament si uvedomí, že by sme sa mali pridať k tomuto spôsobu myslenia a nie k posudzovaniu ľudí podľa rôznych ľudských kritérií.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa Turčanová, veľmi pekne ďakujem za tvoje citlivé slová, aj za konkrétny príklad. V tomto parlamente nie je obvyklé, aby prešli nejaké návrhy, ktoré predloží opozícia, ale párkrát sme to zachytili, párkrát sa to stalo a zvyčajne šlo o veľmi citlivú tému, ktorá sa hlboko dotýka ľudského života, ľudskej duše alebo pomoci niekomu v núdzi. Myslím si, že toto je ten prípad, a preto apelujem na jednu aj druhú stranu, na koalíciu aj opozíciu, aby tento návrh podporila, lebo ide o citlivú tému, ktorá sa dotýka mnohých z nás.
Ďakujem.

V čl. 15, myslím, odsek 1 v ústave máme napísané, že ľudský život je hodný ochrany od počatia. A pri prístupe, ktorý Slovenská republika má voči potrateným, z rôznych dôvodov potrateným deťom pred ich narodením, tak nemám pocit, že by sme hovorili, že ľudský život pred narodením je rovnako hodný ako ľudský život po narodení. Lebo Slovenská republika hovorí, a teda my tu zastupujeme Slovenskú republiku a rozhodujeme o tom, aké pravidlá Slovenská republika bude mať, Slovenská republika hovorí, že keď sa potratí dieťa, môže to byť päť, šesť, sedemmesačné dieťa z rôznych dôvodov, tak ho spálime v kafilérke ako uhynutú sviňu. A takto my si vážime ľudský život. Je to veľmi smutné a je o to smutnejšie, že rôzne ateistické krajiny západnej Európy k ľudskému životu pred narodením pristupujú naozaj s úctou a akékoľvek potratené dieťa má nárok byť pochované a k nemu tak aj pristupujeme. Pre tých z vás, ktorí máte strach teraz z toho, že by zrazu sa zaplnili cintoríny s hrobmi nenarodených detí alebo potratených detí, z toho si vôbec hlavu nerobte, tam teda nemajte žiadne obavy, tam ide o spoločné pohrebisko. Naozaj jedno maličké miesto, pár metrov štvorcových niekde na cintoríne, kde by tieto deti pochovávané mohli byť a kde by sme zadosťučinili tomu, čo aj všetci sme si pred viac ako tridsiatimi rokmi napísali do ústavy, že ľudský život je hodný ochrany už od počatia a ochrana je ruka v ruke s úctou.
Takže skúsme pristupovať k nenarodeným deťom trošku lepšie ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne.
Ja som sa prihlásil, nesvietilo mi to a teraz mi to už svieti.
Ďakujem, Andrejko, a dneska ste úžasný. Takže toto je čiste hodnotová otázka, naozaj hodnotová otázka o tom, či je pre niekoho nenarodený plod dieťa, alebo či nie je. Ja poznám veľmi veľa rodín, ktoré chceli mať deti a naša nezisková organizácia pomáhala a pomáha ľuďom, ktorí chcú mať dieťa a či už je to adopcia, alebo či je to už naozaj riešenie problémov, ktoré súvisia s otehotnením, ale tí ľudia chcú mať deti, chcú veľmi. A či sú to kresťania, alebo či sú to liberáli, alebo či sú to ľudia, ktorí veria v Boha alebo neveria v Boha, tak to dieťa chcú mať preto, lebo sú to milujúce osoby, ktoré sa majú radi a chcú mať svoje potomstvo.
A ja som sa osobne tiež stretol s jedným človekom, ktorý, ktorý, človek, ktorý prišiel nielen o svoju manželku, ale prišiel aj o nenarodený plod a to bolo strašné. To bolo preňho veľmi, veľmi, prežívali sme to spolu a môžem vám povedať, že preňho ten nenarodený plod bolo jeho dieťa.
Takže som hlboko presvedčený, že aj moji kolegovia, ktorí neveria v Boha, nebudú tento zákon brať ako zákon o tom, že si Kresťanská únia ide robiť populistické body. Budú tento zákon brať ako úctu si nenarodeného dieťaťa.

Kolegovia, ďakujem vám za reakcie.
Ja len možno by som ešte uviedla, že minulý rok podľa štatistík bolo na Slovensku potratených takmer jedenásťtisíc detí, z toho päťtisíc boli samovoľné potraty a necelých šesťtisíc boli teda umelé ukončenia tehotenstva. Ale chcem zdôrazniť, tuná nehovoríme len o samovoľne potratených deťoch, hovoríme o všetkých ľudských ostatkoch, pretože aj po umelom ukončení tehotenstva navrhujeme, aby vlastne nemocnica, alebo teda predkladatelia navrhujú, aby nemocnica takéto telíčka skladovala a potom spoločne raz, najmenej raz za šesť mesiacov spoločne teda dala do krematória a uložila do hrobu. A hovorila som o prípade v Prešove. Ten náš hrob vyzerá ako klasický hrob, ale je tam miesto až pre sedemsto takýchto detí.
Takže naozaj nemusíme sa obávať, že by sme zaplnili cintoríny, ale musíme sa snažiť byť a chovať sa dôstojne ku každému ľudskému ostatku, pretože aj do pôrodu to bol ľudský ostatok. To nebol ostatok ani žiadneho zvieratka, ani hračky, ani ničoho, ale bol to ľudský ostatok a tomu by sme mali prejavovať úctu.
Ďakujem.