33. schôdza

Ďalší v poradí pán poslanec Dubovický, máte slovo.

Ďakujem za slovo.
Oskar, musím povedať, že povedal si to veľmi dobre, len si nadviazal na tú komunikáciu, ktorú má náš kolega Mišo Sabo. A áno, môžem potvrdiť aj to, čo si povedal, že my prakticky len odsúvame ten problém. A povedzme, počas toho covidového obdobia, kedy si myslím, že, a teraz to budem hovoriť aj z príbehov, respektíve zo skúseností, kedy som sa rozprával s rodičmi, že potrebovali vyhľadať tú pomoc pre svoje dieťa počas toho covidu, lebo veľmi psychicky zle zvládali tú situáciu, že boli tie deti zatvorené doma a podobne, ale paradoxom toho všetkého je, že tá pomoc najskôr v niektorých prípadoch bola o polrok. A si predstavte, že to dieťa musí polrok čakať na tú pomoc toho odborníka, aby si nič neurobilo, alebo prípadne aby nešlo s ním ďalej. A ja stále vidím do dnešného dňa, že táto situácia nie je nejakým spôsobom stabilizovaná. A treba si aj úprimne povedať, že Slovenská republika má ako jedna z najviac samovrážd v rámci Európy a za posledné dva roky máme vyše tisíc samovrážd.
Ja sa chcem opýtať pána ministra, že či tento zákon to vyrieši pomôcť, povedzme zníži tie samovraždy, alebo či to relatívne fakt pomôže, to, čo hovoril aj Oskar, pomôže, pomôže prispieť ku tej psychologickej podpore tých detí a vyriešiť tieto problémy. Lebo ja mám pocit z toho, čo tu bolo dnes povedané, že nie.
Ďakujem.

Ďalší v poradí pán poslanec Dej (predsedajúci meno vyslovil ako Ďej).

Dej. Ďakujem teda aj tebe, kolega Oskar Dvořák, za tvoj príspevok. Ja si myslím, tam si naozaj povedal asi všetko to, čo sa k tomuto povedať dalo. Rovnako tak som aj počúval príspevok kolegu Saba. Takže rovnako ďakujem, že sa tejto téme venujete. Je to naozaj veľmi dôležitá téma.
Na jednej strane ja som aj rád, že sa o tomto bavíme na pôde Národnej rady, lebo naozaj ja si myslím, že túto tému treba riešiť. Na druhej strane ma mrzí to, že sme tu opäť iba opoziční poslanci a poslankyne a nie je nejaká väčšia príležitosť diskutovať medzi sebou. A to, čo ma na tom, samozrejme, ešte viacej mrzí, je to, že čo spomenul aj kolega Dvořák, a to je, že tento zákon je iba akási formalita, že neprinesie nič zásadnejšie, systémovejšie, neprinesie odborníkov, odborníčky, ktorí by mohli poskytovať túto zdravotnú starostlivosť. A to je na tom asi to najhoršie, že opäť je to iba taká ďalšia premárnená príležitosť na to, niečo s touto témou robiť.
Ja poviem teraz z vlastnej skúsenosti, lebo tá pandémia, ten covid tu bol spomínaný. Tak mňa pandémia zasiahla počas štúdia na vysokej škole. Bol som v treťom ročníku a sám viem, aký negatívny dopad toto na aj moje teda duševné zdravie malo a bolo to naozaj niečo, čo sme nemohli očakávať, a tá izolácia nielenže mala negatívny vplyv na kvalitu toho vzdelávania a na naše duševné zdravie.
No a keď sa tu bavíme o tých lehotách, že trvá takmer pol roka, kým niekto, kto vôbec teda sa odhodlá ísť vyhľadať tú zdravotnú starostlivosť, tak teraz ja si neviem úplne predstaviť, že v iných mestách, dajme tomu väčších (správne menších, pozn. red.) ako Bratislava, Košice a podobne, kde už teda vôbec nie je táto dostupná zdravotná starostlivosť o duševné zdravie nejakým spôsobom dostupná, tak ja naozaj neviem, že čo potom takýto ľudia majú robiť. Že my tu naozaj máme obrovský problém. Máme tu síce návrh zákona, ale v zásade nič neprináša, lebo je to iba formalita. A čo ma na tom ešte najviac mrzí, keďže už ten štát totálne zlyháva dlhodobo, naozaj toto nie je problém posledného týždňa, tak máme tu aspoň občianske združenia, mimovládne organizácie, ktoré pomáhajú a suplujú štát, a vy ho iným zákonom v tomto parlamente idete, tieto občianske združenia, šikanovať.
Ďakujem pekne.

Ďalšia v poradí pani poslankyňa Gažovičová.

Ďakujem za slovo.
Tiež som rada, že sa vôbec hovorí na pôde Národnej rady o dostupnosti psychologickej starostlivosti, lebo je to dôležitá téma. A taktiež vnímam, že je tento zákon nejakým spôsobom nevyužitá príležitosť. Ja to možno poviem, aby si to ľudia vedeli predstaviť, lebo možno mnohí sa s tým naozaj nikdy nestretli. Že máme tu psychológov v tejto krajine, ktorí sú aj vyštudovaní psychológovia, aj si veľmi často z vlastných zdrojov absolvovali celý päťročný psychoterapeutický výcvik, ale pokiaľ nie sú registrovaní v systéme zdravotníctva, tak v podstate fungujú v čisto súkromnom sektore, kde na vlastnú živnosť si prevádzkujú de facto papierovo nejaké poradenstvo na životný štýl. To znamená, že sa dostávajú do jedného vreca s ľuďmi, ktorí na to naozaj nemajú ani kvalifikáciu, ani predpoklady, ale len si teda povedali, že si idú pýtať veľké peniaze za poradenstvo v životnom štýle, čo môže byť aj to, že dajte si ráno vajcia a večer teplú sprchu alebo studenú sprchu, alebo hoc čo. A na druhej strane tu máme akútny nedostatok dostupnosti a hlavne finančnej, akoby dostupnosti psychologickej starostlivosti, ktorá by bola aj finančne dostupná. Lebo my by sme potrebovali, aby to bolo platené zo zdravotného poistenia, lebo mnohým by to naozaj pomohlo. Ono je to pre mnohých naozaj otázka zdravia, ale zdravotné poisťovne to nepreplácajú, lebo tí ľudia nie sú registrovaní v zdravotníckom systéme. A tento problém... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďalšia v poradí poslankyňa Števulová, nech sa páči.

Ďakujem. Ja sa chcem poďakovať predovšetkým aj Oskarovi, aj jeho predrečníkovi Michalovi Sabovi za to, že sa tejto téme venujú a naozaj ako keby veľmi dôležitým a detailným spôsobom ju spracovali. A vlastne Oskar aj veľmi správne poukázal na to, že ten problém duševného zdravia a takej psychickej nepohody veľmi výrazne vyskočil práve pri covidovej pandémii a v tejto súvislosti mi nedá sa tomu covidu vlastne nepovenovať viac, najmä v situácii, kedy dnes teda bola na vláde správa splnomocnenca pre prešetrovanie pandémie pána Kotlára. A ja som teda zaznamenala vyjadrenie pána ministra zdravotníctva, kde teda povedal, že stojí za vedou, a chcela by som ho v tomto podporiť a apelovať naňho, aby naozaj viac v tej verejnosti šíril aj informácie o očkovaní, pretože mňa ako nadchádzajúcu matku dieťaťa veľmi stresuje napríklad to, že nám klesá zaočkovanosť a že ja alebo moje dieťa môžeme byť ohrozené chorobami, ktoré sme tu roky nemali, alebo teda aj covidom. Ja som sa osobne zodpovedne dala zaočkovať v tehotenstve, ale viem, že o tom panujú mnohé mýty. Takže verím, že aj v mene nášho klubu PS, lebo v tomto sme všetci jednotní, vás naozaj vyzývam a apelujem, aby ste v tomto urobili maximum.
Ďakujem.

Ďalej pán poslanec Sabo.

Ďakujem, Oskar, že si naviazal na mňa a ďakujem za to, že si spomenul register, lebo to ja som vlastne ani nestihol, alebo nemal som priestor do svojho vystúpenia vtesnať. Ono registre, to je celkom akože bizarnosť v tomto návrhu, lebo aktuálne fungujúca Slovenská komora psychológov nemá registre, hej, po vládach digitálnych lídrov Slovenská komora psychológov pracuje v Exceli, lebo veď data safety. A vec je taká, že ministerstvo zdravotníctva doteraz neukončilo verejné obstarávanie na registre, ktoré podľa plánu obnovy majú byť hotové a pripravené na užívanie do konca júna, hej. To je nepredstaviteľné, aby sa to stíhalo, aby ten register aj pre Slovenskú komoru psychológov alebo pre tú novú superveľkú komoru, ktorú rieši tento zákon, bol funkčný od 1. 7. To jednoducho, to sa nedá, to sa nedá stihnúť a ani sa to naliať vlastne do toho registra. A nehovoriac o tom, že ročné náklady na údržbu tých registrov, ako ich prezentuje ministerstvo zdravotníctva v tomto návrhu, to komora nemá ako finančne zabezpečiť. Čiže to je tiež taká zaujímavosť celého tohto návrhu.
No a ešte naviažem na to, čo už bolo povedané, tak okrem toho, že teraz sa rozprávame o jednom zbabranom návrhu zákona, tak v tieni ostáva ešte druhý projekt duševného zdravia, ktorý už bol spomenutý a ktorý bol z plánu obnovy vyškrtnutý, a je to projekt za päť a pol milióna eur, projekt modernizácie psychohygienistických testov a metód. Tento sa nestihol dokončiť, pretože štyri roky bolo málo a preto ho ministerstvo zdravotníctva ukončilo. A ja teda nechcem ukazovať, ani od toho tu podľa mňa nie sme, lebo to nikam neposúva túto diskusia, aby sme ukazovali prstom, že koho je to vina, toto nepatrí do tejto diskusie, ak sa chceme posunúť ďalej a veci riešiť a problém riešiť a ono je to vlastne bezpredmetné ukazovať prstom. Dôležité je to, že ako táto konkrétna situácia, v ktorej sa nachádzame, ukazuje, že táto krajina jednoducho negeneruje politickú vôľu a silu na to, aby duševné zdravie populácie systematicky sa zlepšovalo, a to je smutné.