33. schôdza

.

Ďakujem veľmi pekne.
A chcem sa poďakovať kolegyni za veľmi vecný a faktický príspevok do diskusie. Myslím si, že bolo veľmi dôležité, že všetky tieto fakty tu odzneli.
Jedna vec ma zaujala, ktorá bola pomenovaná hneď v úvode, a to je to, že by sme takúto diskusiu mali ako keby vymazať z parlamentu, v zmysle, že by mala byť niekde v odborných kruhoch, lekárskych kruhoch. A to som si myslela aj ja, kým som sa nezačala venovať vlastne témam, ktoré súvisia so zdravotníctvom, ktoré súvisia s právami pacientov, že mali by to byť tí lekári a vlastne zdravotníci, ktorí budú lídrovať túto debatu, ale musím sa priznať, že som trošku vytriezvela z týchto očakávaní od našej lekárskej obce, pretože aj tá je, ako by som to povedala... heterogénna, a sú v nej rôzni lekári, sú v nej ako keby rôzne prístupy.
A mňa to tak trochu mrzí, pretože naozaj by som chcela, aby naša odborná verejnosť, tá lekárska verejnosť sa držala evidence based medicíny a vlastne na základe nej stavala štandardy zdravotného prístupu k našim pacientom aj k ženám. Ale my vieme zo štatistík, že 34 % zdravotníckych zariadení dnes odmieta poskytovať interrupcie, a dokonca mnohé z týchto zariadení vám ako žene nespravia ani len predoperačné vyšetrenia a vlastne vám sťažujú ten prístup k tomu, aby ste, aby ste si mohli naplniť toto právo.
Čiže pre mňa rovnako tak to nekonečné čakanie na medikamentóznu formu interrupcie, kdežto legálna je len chirurgická interrupcia, ktorá je naozaj pre ženu tou ťažšou cestou a môže mať ťažšie dopady na jej zdravie. To všetko by bolo dávno odstránené a dávno by sme mali naozaj rovnakú legislatívu ako, ako napríklad Rakúsko, Nemecko, keby sme mali homogénnu lekársku obec založenú na dátach.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Ďakujem, Bea, za tvoj príspevok, aj teda že si vlastne veľmi rýchlo odpovedala na tú žiadosť v predchádzajúcich faktických poznámkach o poctivej diskusii. Myslím, že tvoj príspevok bol vrcholne poctivý aj odborne, aj hodnotovo. A ja, ja si myslím, že v prvom rade by mali o tejto téme diskutovať ženy, a preto len vyjadrujem podporu tebe a možno vyzývam mužov v tejto sále, aby sa radšej zdržali svojich príspevkov, ak to nie je nevyhnutné.
Samozrejme, poviem iba svoj, svoj, svoj postoj k tomu, že, že táto cesta, takýto návrh zákona je cesta do minulosti. V minulom volebnom období sa to skrývalo za rôzne pomoci, teraz sa už predkladateľka, pani predkladateľka neskrýva a snaží sa obmedzovať ženské práva otvorenejšie, ale naozaj je to cesta do minulosti. Je to niečo, čo je škodlivé, čo ženám môže priamo ublížiť.
Už táto diskusia mnohým ženám, ktoré možno teraz prežívajú tú dilemu, ubližuje a naozaj, naozaj nie je miesto sa miešať do rozhodnutia ženy, pokiaľ tu máme desiatky rokov odborný aj krehký politický konsenzus dá sa povedať, že minimálne v európskom meradle na tom, že tie tri mesiace jednoducho patria žene, že to je, že to je, že to je ten čas, ktorý minimálne potrebuje na to, aby urobila zodpovedné rozhodnutie. Tak, prosím vás, muži, nemiešajme sa do toho vôbec. A prosím aj ženy, ktoré z ideologických... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem ti, Bea, za toto naozaj plnohodnotné, a presne ako aj kolega Vančo povedal, poctivé vystúpenie so zhrnutím všetkých argumentov.
Ja sa pridám svojou vlastnou skúsenosťou, teda s dvomi konkrétne. Ja som si zažila aj spontánny potrat v takom tom skorom štádiu, keď sme chceli dieťa. Potom som otehotnela po štyridsiatke, kedy ja už som druhé dieťa nechcela. Porodila som teda pred siedmymi mesiacmi. Máme doma krásne bábätko z ktorého sa veľmi tešíme a som strašne rada, že je zdravá. Ale o tom, že som tehotná, som sa dozvedela až v podstate na konci oficiálneho siedmeho týždňa tehotenstva a ja som si potrebovala premyslieť, či to dieťa skrátka chcem, alebo nie, dokonca som si to potrebovala premyslieť bez toho, aby som o tom informovala môjho manžela – neuveríte –, pretože som to považovala za svoju vlastnú vec, ktorú si ja najskôr potrebujem v sebe vyriešiť. A ženy, tým chcem ilustrovať to, ženy majú XY dôvodov, prečo sa pre interrupciu nakoniec rozhodujú a brať im ten čas na zodpovedné rozhodnutie je, pani poslankyňa Záborská, minimálne nezodpovedné. Ale je to aj kruté, je to ženy dehonestujúce a z vašej strany, nehnevajte sa, ale je to ideologicky zafarbené, pretože vaše argumenty pochádzajú alebo vychádzajú z vášho náboženského presvedčenia, ktoré ale nezdieľa celá krajina, a preto sa nimi nemôže riadiť legislatíva, pretože legislatíva má platiť pre všetkých.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Ako vždy, Bea, veľmi rázne, trefné a vysoko odborné vystúpenie, za ktoré ti ďakujem. Vieš, mňa najviac mrzí to, že máme rok 2025 a my tu máme v parlamente zákon, ktorý ide sprísňovať možnosti, aby ženy mohli ísť na umelé prerušenie tehotenstva, ako by ženy na Slovensku mali super podmienky a super informovanosť v oblasti starostlivosti o reprodukčné zdravie. Tomuto nerozumiem, pretože realita je taká, že my v roku 2025 máme situácie, kedy sa ženy stávajú naozaj reprodukčnými turistkami vo svojej vlastnej krajine, a to práve kvôli tomu odmietnutiu poskytnúť základnú zdravotnú starostlivosť kvôli výhrade vo svedomí alebo kvôli nedostupnosti finančnej či geografickej, čo je faktom.
Žena, ktorá je rozhodnutá, že pôjde na interrupciu ešte musí čakať tých zbytočných 48 hodín, čo je podľa mňa veľmi dehonestujúce, pretože žena keď má nejaký dôvod a rozhodne sa ísť na interrupciu, tak ja nechápem, prečo má čakať ďalších 48 hodín na niečo, o čom je rozhodnutá. To je ako keby sme žene povedali, že sa nevie správne rozhodnúť. To sa vie asi len muž.
Ale pravda je taká, že ženy nejdú na interrupciu kvôli zábave. Idú tam kvôli tomu, že majú na to veľmi závažné dôvody. A tieto dôvody predsa najlepšie vie žena zdôvodniť, či sú závažné, a nie niekto iný. Tým, že sa budeme snažiť znižovať lehotu, tak nedôjde k poklesu interrupcií a dosiahneme jedine to, že ženy budú hľadať pomoc v inej krajine alebo sa napríklad vrátime do stredoveku, kedy boli interrupcie naozaj vykonávané neodborne.
Miesto toho obmedzovania by sme naozaj mali stanoviť, staviť teda na sexuálnu výchovu k reprodukčnému zdraviu, napríklad ako predchádzať neželeným tehotenstvám a podobne, o čom sme tu už hovorili. Z nepochopiteľných dôvodov ešte aj proti tomuto zbrojíte. Tak ja už si myslím, že tu nejde o ochranu života, ale že je to len obyčajné....

Ďakujem pekne, pán predseda.
No ja som si zvykol v tejto sále hovoriť, že čudujem sa, že sa nečudujem viac, a toto je jeden z týchto príkladov. Nadviažem teda minimálne na pani predrečníčku, ktorá ešte aj v tejto súvislosti, keď sa bavíme o umelom prerušení tehotenstva, musela na začiatku spomenúť Fica.
Ale tak teraz vážne. Týmto, čo tu aktuálne riešime, a viem, že to neriešime prvýkrát, tak dosiahneme maximálne tak dve veci. Prvá bude tá, že skracovaním prípadnej interrupcie z dvanástich na osem týždňov sa za chvíľku dostaneme k zygote, a tým, že budeme podporovať tzv. potratovú turistiku. A myslím si, že to nechce nikto z nás. Ja to hovorím za seba ako za chlapa, za muža, otca dcéry a manžela a verím, že takých nás tu je minimálne ďalších 80, ak to tak v hrubom zrátam, že nikto z nás mužov, ktorí sedia v tejto sále nezdvihnú ruku za niečo takéto. Naopak, že súhlasne budú tvrdiť, že aktuálna právna úprava je postačujúca, pretože nikto z nás mužov si nemôže dovoliť zničiť život ktorejkoľvek žene, ktorá sa pre to rozhodne.
Tie dôvody pre ktoré sa žena rozhoduje ísť na interrupciu, alebo teda na umelé prerušenie tehotenstva nemusia byť ideologické, tak ako ste hovorili, pani Záborská vo svojom prejave, častokrát sú zdravotné, medicínske, či už sa týkajú plodu, či sa týkajú samotnej matky, takže skúsme, aspoň teda muži, ktorí tu sedíme, nezasahovať do takýchto vecí, lebo reálne, reálne dosiahneme akurát to, že ženy budú chodiť vykonávať tieto zákroky niekde do zahraničia a môže to mať fatálne následky pre ich ďalší zdravotný stav.
Ďakujem.