33. schôdza

.

Tak ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, vážené kolegyne, venujeme sa vážnej téme, ktorým je násilie v školách. A ja som sa priznám, že som pôvodne ani nechcela vystúpiť, pretože moja kolegyňa Viera Kalmárová už naozaj podrobne vysvetlila tie všetky dôležité aspekty zákona, ktorý predkladáme. A povedala aj o tom, z akých identifikovaných problémov vychádzame, aj o tých našich návrhoch, a ako zaplniť tieto medzery v legislatíve.
Ale ja cítim naozaj veľkú potrebu zdôrazniť, že to násilie, ktoré sa vyskytuje v našich školách stále častejšie medzi mladými, má oveľa hlbšie príčiny ako to, čo tento zákon môže vo svojej podstate riešiť. Je síce naozaj veľmi nevyhnutný a potrebný a ja verím, že sa ministerstvo ním bude aspoň inšpirovať, keďže koalícia teda nemá povolenie hlasovať za dobré zákony, aj keď sú opozičné. Ale je potrebné povedať, že tento zákon, bohužiaľ, nereflektuje na príčiny stále zvyšujúceho sa násilia a nie je liekom na odstránenie násilia detí a mládeže, a rovnako ako nie je liekom na šikanu, ktorá sa vyskytuje na každej škole na Slovensku. Ja som počula už mnohokrát názor, že šikana sa na našich školách vyskytovala vždy a že sa musíme naučiť teda vysporiadať sa s tým ako deti, že to je teda možno aj trochu prospešné, lebo deti budú tým pádom odolnejšie, že ich to z ocelí a že im to neublíži, rovnako ako to neublížilo nám. A my sme boli tiež často terčom šikany.
Ukazuje sa však, ale že takéto bagatelizovanie problému má dnes už naozaj tragické následky, pretože v súčasnosti má šikana na školách úplne iné rozmery a prejavy a najmä spôsobuje traumu, ktorej mladí ľudia nevedia čeliť, a dokonca táto trauma často vedie aj k sebevražde. Počet mladých ľudí, ktorí sa uchýlia naozaj k tomuto nezvratnému riešeniu je stále vyšší a vyšli. A my už pred tým jednoducho nemôžeme zatvárať oči a uspokojovať sa s tým, že sme to prežili my, tak to prežijú aj naše deti. Ak však chceme eliminovať šikanu, tak my sa musíme na tento problém pozrieť zblízka a nestačí naozaj len vydať od roku 2006 už v poradí tretiu smernicu o šikanovaní, ktorá je založená napriek tomu, že to už 20 rokov nefunguje a výskyt šikany je stále väčší a väčší, tak my stále predkladáme smernice, ktoré sú založené na tom istom princípe, a to je reštriktívna, teda trestajúca spravodlivosť. My musíme naozaj veľmi dôkladne zanalyzovať príčiny šikany a podľa toho nastaviť tieto zmeny. A ja sa priznám, že keď som mala možnosť preštudovať si rôzne materiály a príručky o šikane, tak väčšina z nich popisuje agresora, obeť, a teda prihliadajúcu sa väčšinu tejto šikane. A v podstate som sa dozvedela, že príčinou šikany je napríklad túžba po moci a ovládanie druhých, pretože keď ovládame druhých, tak získame to, čo chceme, a to uspokojí naše potreby, alebo že vraj je to motív krutosti. To znamená, že niektorým ľuďom ako keby spôsobuje potešenie, keď môžu ubližovať iným a vidia ho trpieť. Často sa spája príčina aj napríklad so zvedavosťou a s nudou. A práve šikanovanie sa môže stať teda spôsobom, ako zažiť silnejšie a vzrušujúcejšie zážitky, alebo sa spája s nízkym sebavedomím agresora, čiže deti šikanujú z pocitu menejcennosti a tým si vlastne kompenzujú svoje slabosti. A potom som našla rôzne iné príčiny ako nás... nedostatok empatie alebo nedostatok riešenia konfliktov.
Podľa mňa však ani v jednom tomto prípade nejde tak celkom o príčiny, pretože automaticky si položíte otázku, ale, preboha, kde sa vzala túžba po moci či krutosti u malého dieťaťa, či mladého človeka. Kto vlastne nabúral sebavedomie tohto dieťaťa, že musí svoju hodnotu dokazovať ponižovaním iným? A prečo vlastne mladých nikto nenaučil riešiť konflikty? Myslím si, že práve odpovede na tieto otázky nás dovedú naozaj k tým ozajstným príčinám šikany, a myslím si, že všetci, ktorí tu sedíme, tak asi uznajú, že to najdôležitejšie prostredie, v ktorom je formovaná osobnosť dieťaťa, je práve rodina. A ak dieťa vyrastá v prostredí, kde vládne agresívne správanie alebo zanedbávanie, tak toto, samozrejme, správanie môže preniknúť aj do správania detí, ktoré tieto vzorce potom opakujú v škole.
A niekedy vôbec nemusí ísť o fyzické týranie, pretože stačí, ak dieťa v domácom prostredí pochopí, že pravdu má vždy ten, kto má moc, a že zastrašovaním a vyhrážkami dosiahneme svoje ciele rýchlejšie a efektívnejšie a napríklad s ponižovaním a zosmiešňovaním dokážeme najviac ublížiť. Čiže deti v podstate len opakujú to, čo sa im dostalo doma od našich rodičov.
Tieto vzorce správania, samozrejme, majú deti už často predtým, ako nastupujú do škôl a do inštitúcii a do materských škôl. A ja, keďže som učiteľka a učila som aj na základnej, materskej škole, tak som presvedčená o tom, že jediný spôsob, ako tieto vzorce odstrániť, a dá sa to, najmä vo veku ešte od 3 do 6 rokov, je naozaj intenzívna práca s rodičmi a na ich výchovných metódach. A to aj v materskej škole, ale aj v prvom teda už cykle základných škôl naozaj nevyhnutné. A tu si musíme povedať, že so svojej vlastnej skúsenosti túto oblasť naozaj dlhodobo zanedbávame.
Zároveň je potrebné povedať, že rodičia sú v spleti rôznych informácii, rôznych výchovných metódach naozaj často zmetení a uchyľujú sa buď k direktívnym spôsobom, ktoré útočí na sebavedomie detí, alebo protežujú výchovu bez hraníc, čím vlastne vychovávajú malého tyrana. Ale toto je už akože fakt na samostatnú ďalšiu rozpravu, lebo je to veľmi komplexný problém.
Treba si ale uvedomiť aj to, že tieto rodiny nežijú v nejakom vzduchoprázdne a vo vákuu a že na tieto rodiny a celkovo na výchovu teda vplýva spoločensko-kultúrna, politická a ekonomická situácia tejto krajiny. Ak spoločnosť podporuje hodnoty, ktoré zdôrazňujú individuálny úspech, utilitarizmus a konkurenciu nad solidaritou a spoluprácou, tak to vedie len k tomu, že deti vnímajú silu, dominanciu a ovládanie iných ako cesty k vlastnému postaveniu a, a uznaniu. Zároveň ak spoločnosť kladie vysoký dôraz na výkon, úspech a dokonalosť, tak aj to môže vytvárať tlak na deti, aby sa prispôsobili týmto ideálom. A deti, ktoré sú vnímané ako iné, ktoré sa nehodia do týchto škatuliek predstáv, či už, ja neviem, z dôvodu akademických výsledkov, alebo z dôvodu vzhľadu, či sociálneho postavenia, tak práve tieto deti sa môžu stať potom terčom šikany.
Ak spoločnosť zároveň podporuje nerovnomerné prerozdelenie moci medzi mužmi a ženami, ak spoločnosť podporuje rodové stereotypy, tak mladí ľudia, a najmä chlapci sú vystavení tlaku, aby sa správali podľa určitého obrazu mužskosti, to znamená, byť tvrdý, byť nebojácny, byť silný a tento tlak naozaj môže viesť k tomu, že niektorí chlapci a, samozrejme, neskôr muži pociťujú potrebu ukázať svoju mužnosť. A často aj násilím. A ja len nadávam, že práve.... dodávam, že len, že práve tento aspekt je vlastne základom násilia páchaného na ženách voči mužom... voči ženám teda od mužov. (Povedané so smiechom.) Dobre.
Ak politici používajú ďalej vulgárny, agresívny slovník, ak útočia na menšiny, šíria stereotypy o Rómoch alebo o queer ľuďoch, či ženách, vedie to len a len k tomu, že takáto, takéto vulgarizmy sa stávajú normou pre celú túto spoločnosť. A to len považujem za dôležité upozorniť, že deťom je úplne jedno, či túto nenávisť a vulgarizmy šíri koalícia alebo opozícia. Ony tomu ešte nerozumejú. A však ak tento slovník používajú dospelí, tak ho používajú aj deti.
No a potom ak v spoločnosti existujú niečo ako sociálna nerovnosť alebo ekonomické problémy, tak si musíme uvedomiť, že deti práve z tohto, z týchto postihnutých rodín sú vystavené oveľa väčšiemu stresu, frustráciu, frustrácie a tzv. nezabezpečenosti. Ich správanie je potom výsledkom hľadania nejakého spôsobu, ako sa vysporiadať so svojimi vlastnými pocitmi úzkosti alebo nešťastia. A, bohužiaľ, aj napríklad tým spôsobom, že ubližujú iným. Samozrejme, netreba podceňovať ani média a vplyv sociálnych sietí, pretože ak sú deti neustále vystavené násilným obrazom v televízii, vo videohrách, na sociálnych sieťach, samozrejme, že to vedie k tomu, že začnú násilie vnímať ako prijateľný spôsob riešenia a problémov. A ak chceme teda formovať tieto postoje detí a mládeže, tak potom by sme mali prevziať politickú zodpovednosť za obsah, ktorý je zverejňovaný a ktorý je deťom voľne prístupný.
No až napokon – v poslednom rade – sa dostávame ku škole, pričom platí, že takmer každý na každej škole sa vyskytuje šikana. Čiže tá šikana na školách je v podstate ako keby dôsledkom všetkého toho, čo sa deje v rodinách, čo sa deje v spoločnosti, pretože školy sú bunkou spoločnosti. Je to jeden veľký kolobeh. Nemôžeme povedať, že školy sú jediné zodpovedné za to, že sa tam vyskytuje šikana. Zároveň je veľmi dôležité povedať, že aj školy majú svoj podiel na tom, že aj keď sa teda obhajujú a väčšinou kritizujú rodinné prostredie, tak nie je to celkom pravda. Treba priznať aj svoj podiel viny, toho, že na tých školách jednoducho nedokážeme riešiť konflikty a vytvárať také prostredie, aby nedochádzalo k šikane. Jednou, jedným z dôležitých vecí je, že máme príliš málo času my učitelia na to, aby sme podporovali priateľstvá, súdržnosť a spoluprácu. Je nutné povedať, že v mnohých školách vládne ešte stále direktívne prostredie a že učitelia si svoju autoritu vymáhajú trestaním, poznámkami a v niektorých prípadoch, bohužiaľ, ale je to fakt, aj ponižovaním. Partnerský a rešpektujúci prístup učiteľov k žiakom je v podstate ešte len na začiatku a je veľmi ojedinelý.
Druhá vec je, že metódy sú ešte stále zamerané skôr na výkon a na pamäť a učitelia sa naozaj orientujú na to, aby deti postúpili do ďalšieho ročníka alebo aby boli prijaté na stredné školy, čiže výchova k hodnotám a rozvíjanie životných zručností, ako sú rešpekt, tolerancia, láskavosť, obetavosť, ja neviem, schopnosť riešiť konflikty, pomáhať druhým, chudobným, starým, tak tie sú viac-menej často na papieri, alebo sú sekundárnymi aktivitami, alebo sa im viacej venujeme v školských kluboch detí, alebo sa dostávajú k deťom len izolovane vďaka tomu, že ten učiteľ to naozaj chce a že má osobnosť takú, že chce presadzovať tieto hodnoty.
A ďalšia, posledná vec. Učitelia sú často frustrovaní, cítia sa nedocenení. A musíme si priznať aj tú pravdu, že nemajú kompetenciu na včasnú intervenciu šikany. Väčšinou riešia len tie prípady, ktoré sú už vyhrotené, a, bohužiaľ, aj často bez participácie rodičov. Čiže summa summarum učitelia sa musia vo väčšej miere fokusovať na programy intervencie, čo znamená, že to riešenie šikany nemôže byť založené na trestajúcej spravodlivosti, ale že musíme staviť skôr na tie preventívne programy, teda restoratívnom princípe. A na to však ale učitelia naozaj potrebujú podporu, potrebujú mať na to kompetencie a častokrát musia venovať pozornosť aj svojmu vlastnému duševnému zdraviu. Ale to sa bez peňazí, bez mentorov, bez supervíziou, bez odborných zamestnancov jednoducho v prostredí našich škôl až tak veľmi nedá.
Je mi veľmi ľúto, že vlastne končím takto negatívne, ale pravdou je, že my vieme, čo máme robiť, aby sa situácia zlepšila, no napriek tomu neinvestujeme dostatok času do tých oblastí, ktoré sú dôležité alebo ktoré sú prioritné pre budúcnosť. Ak však naozaj chceme zdravú, šťastnú budúcu generáciu, ktorá bude schopná tvoriť hodnoty a ktorá bude schopná postarať sa o nás, keď už my budeme na zaslúženom odpočinku, tak musíme ešte teraz, kým sme v zrelom veku a kým ešte vládzeme, prevziať zodpovednosť a investovať do ozdravenia našej spoločnosti, investovať do vzdelávania, a najmä do duševného zdravia. A ja viem, že je to veľmi často omielaná fráza nami, ako vás to voláte, progresívnymi slniečkarmi, ale je to nevyhnutnosť. Tak sa, prosím vás, konečne zobuďme.
A som rada, že končím. Dúfam, že sa znova neprekecnem a nepoviem niečo zle. (Povedané so smiechom.) A bolo to násilie, samozrejme, páchané na ženách, a nie na mužoch, aj keď aj to sa stáva. (Povedané so smiechom.)
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

.

Ďakujem, pani poslankyňa. Na vaše vystúpenie jedna faktická poznámka.
Pani poslankyňa Kalmárová.

Ďakujem pani poslankyni Kosovej za komplexný pohľad na problematiku šikanovania, a spočiatku som jej chcela protirečiť, lebo som si myslela, že to nedotiahne do konca.
Keď si začala hovoriť o príčinách šikanovania, ktoré pramenia z osobnosti žiaka, tak to bolo málo. Keď si hovorila o tom, že zdrojom nastavenia toho dieťaťa môžu byť aj pomery v rodinách, kde si dieťa osvojuje nejaké vzorce správania, aj to bolo málo. Keď si hovorila o zhrubnutí spoločnosti, zhrubnutí jazyka, správania, aj to bolo málo, a nezabudla si na školu a tým sa ten kruh uzavrel, lebo škola je tu aj na to, aby vyrovnávala a vybalansovávala negatívne vplyvy rodiny a spoločnosti. Je s tým dieťaťom viac ako možno rodina. A existujú systémy merania, tzv. indexu otvorenosti školy, kde sa meria aká je angažovanosť učiteľov, ich sociálna blízkosť, direktívnosť a tak ďalej. A často vychádza z výsledkov tých meraní, že kde je uzavretá klíma, je kríza dôvery, nie sú tam demokratické pomery na školách.
A my keď sme merali mieru šikanovania, vždy to súviselo s mierou a s indexom otvorenosti školy, takže a toto je aj priestor pre náš výbor, pre školy samé, aby nejakým intenzívnejším spôsobom skúsili zabojovať proti rakovine, rakovine vzťahov, ktorou šikanovanie naozaj je.
Ďakujem.

Ďakujem.
Reagovať bude ešte pani poslankyňa Kosová, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne.
A ja len dodám, Vierka, že je to aj výzvou pre ministerstvo školstva, aby sa začalo naozaj komplexne viac zaoberať aj témou šikanovania na základných, stredných školách, pretože naozaj nestačí, len vydať nejakú smernicu o šikanovaní a v poradí už tretiu v priebehu 20 rokov, ktorá je naozaj stále zameraná len na ten istý princíp riešenia, a to, tento problém je celkovo duševného zdravia detí aj učiteľov, je potrebné poňať omnoho, omnoho komplexnejšie. Tak ja verím, že bude tento zákon, ale aj táto výzva pre ministerstvo školstva nejakou inšpiráciou, pretože vzdelávanie by malo byť nielen premiérskou témou, čo, bohužiaľ, pre túto koalíciu nie je, ale musí byť, najmä prierezovou témou a dlhotrvajúcou témou. To nie je téma na štyri roky.
Tak ja verím, že aspoň v tomto opozícia a koalícia nájdeme nejaký konsenzus a uznáme, že pokiaľ nebudeme sa venovať prioritne vzdelávaniu a duševnému zdraviu celej tejto spoločnosti, tak nemáme budúcnosť ako krajina. Ďakujem.

Ďakujem. Chce sa niekto prihlásiť do rozpravy ústne? Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne, vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce zaujať stanovisko pani navrhovateľka? Nie. Pán spravodajca? Tiež nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Pokračujeme prvým čítaním o návrhu poslancov Jána Hargaša, Michala Trubana, ten tu je, Štefana Kišša, Ivana Štefunka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní, daňový poriadok a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Návrh zákona je uverejnený ako tlač 740. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 760, mal by tu byť za navrhovateľa pán poslanec Hargaš. Nie je, prítomný ani iný (reakcia z pléna), takže konštatujem, že tento bod programu prepadá.
Ďalším bodom programu je prvé čítanie o návrhu poslanca Michala Saba na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Návrh zákona má parlamentnú tlač 750, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 780.
Dávam slovo poslancovi Michalovi Sabovi, aby návrh zákona uviedol.

(Rokovanie v prvom čítaní o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Michala Saba na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 750.)

Ďakujem vám, pán podpredseda, sľubujem, že ani raz nespomeniem transakčnú daň. (Povedané so smiechom.)
A, vážené kolegyne, vážení kolegovia dovoľujem si predložiť na rokovanie tejto Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o odpadoch, pričom tento môj návrh má dva veľmi konkrétne ciele. Prvým cieľom je zabezpečiť, aby oddelene vyzbieraný odpad z textílií a zo šatstva, ktorý je možné zrecyklovať alebo opätovne použiť, nebolo možné ukladať na skládky odpadov, v rozprave vysvetlím, prečo je to dôležité. Plus zároveň navrhujem týmto, týmto návrhom zákona zabezpečiť finančnú kompenzáciu samosprávam, ktoré už vykonávajú triedený textilný zber v súlade so zákonom o odpadoch, pričom za zdroj tejto finančnej kompenzácie navrhujem Enviromentálny fond, a rovnako v rozprave, do ktorej sa, pán predsedajúci, hlásim, ako prvý, vysvetlím prečo.

Ďakujem.
Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, pani poslankyni Stohlovej. (Vyslovené: „Stólovej“, pozn. red.)