33. schôdza

Ďakujem všetkým kolegyniam a kolegom za reakcie. Nestihnem zareagovať na všetkých. Ale teda pani poslankyňa Jurík, verím, že aj pán poslanec Horecký a ďalší povedia niečo, na čo bude možné reagovať pokračovaním tej analýzy, lebo má to ten európsky rozmer.
Pani poslankyňa Bihariová, ja si myslím, že štát môže povedať nejakým subjektom, ktorým dáva povedzme peniaze, že majú niečo robiť. Ale to už dnes robí, že keď dáva nejaké peniaze štát alebo samospráva, tak tie subjekty sú povinné zdokladovať, ako použijú tie finančné prostriedky, či boli použité na ten účel, na ktoré boli poskytnuté. Má to zdokumentovať, vyúčtovať, ale nie robiť zo súkromných subjektov povinné osoby podľa infozákona. Ani z mimovládnych organizácií, ani zo súkromných firiem bez účasti štátu, ani z cirkví, ani z politických strán. A keď už, tak potom zo všetkých, nielen z mimovládok.
No a viacerí ste hovorili o tom, že účelom tohto je škodiť a sťažovať život tretiemu sektoru. A ja by som okrem toho infozákona doplnil, že aj to vykazovanie a kontrola toho vykazovania má šikanózny charakter. Napríklad je tam formulácia, že ak sa po zverejnení výkazu zistia skutočnosti, ktoré sú dôvodom na jeho opravu, je nadácia povinná túto opravu bezodkladne vykonať. Ak sa zistia. Čo je to "sa zistia"? Veď to je vágne ustanovenie. A potom je tam, že ministerstvo je oprávnené vyhodnocovať obsah výkazu. Ale tých výkazov budú stovky alebo možno, možno tisíce. A ktorých výkazov bude ministerstvo vyhodnocovať, všetkých? Na to nemá kapacitu. Bude si vyberať organizácie, ktoré sú nepohodlné tejto vláde. Tie bude šikanovať. Lebo všetky nebude schopné vykazovať. To jednoducho nie je v súčasných silách registrových úradov.

Ďakujem za slovo.
Najskôr by som sa, vážené dámy a páni, chcel pozrieť na tento návrh zákona z takého nadhľadu. Máme po 10 minút dodatočných vďaka teda nepozornosti a nekvalite predloženého záme... návrhu zákona, na čo upozornila pani kolegyňa Plaváková a na čo teda zareagovali opozič... koaliční poslanci týmto pozmeňovákom opravným, ďalším, tretím v poradí. Chcem sa na to pozrieť z nadhľadu, aby sme my, čo sme poslanci so zodpovednosťou za pravidlá fungovania života v tomto štáte, sa pozreli, načo tu máme mimovládne organizácie, neziskové organizácie, ozetká a tak ďalej, načo tu máme občiansky sektor. Nuž nato, nielen na to, kde štát nedočiahne. Tieto organizácie nie sú tými, čo suplujú štát. O tom som hovoril už včera. Pretože štát nemôže byť a nechceme, aby bol všade. Nemôžeme mať len takú dichotómiu, že všemocný štát a potom bezmocní občania.
Samozrejme, že vo vyspelej funkčnej spoločnosti je občiansky sektor veľmi dôležitou, životne dôležitou súčasťou spoločnosti a našou úlohou, teraz myslím poslancov Národnej rady, by malo byť maximálne umožniť túto aktivitu, túto prospešnú aktivitu ľuďom, ktorým sa chce prispieť k niečomu, spoločnému dobru, umožniť. Ale z rétoriky predkladateľov aj sporo diskutujúcich zástupcov koalície som vycítil, zrejme tak ako aj vy, úplne opačný kontext. Kontext akéhosi vnútorného nepriateľa. Niekoho, kto škodí tejto spoločnosti. Najčastejšie býva pomenovaný ako politické mimovládky. A teraz voči týmto nepriateľom vnútorným chce tento návrh zákona nejakým spôsobom zakročiť.
Ale keby som aj prijal, vážení kolegovia z koalície, túto vašu logiku, tak sa jednoducho nezhoduje s realitou. Lebo realita je, že tento škodlivý zákon negatívne dopadá na úplne všetky, na celý občiansky sektor, na úplne všetky mimovládne a neziskové organizácie. Aj na tie, ktoré som tu včera vymenovával, aj na tie, ktoré, na tie stovky a tisíce tých organizácií, kde si ľudia riešia svoje životné problémy a pomáhajú pri ich riešení aj druhým, či už sú to zdravotne postihnutí ľudia, bezdomovci, športovci, deti, mládež, hocikto, kto to chce a potrebuje. Je to poklad, že v tejto krajine sa niekomu niečo chce, že je ochotný dávať zo svojho, lebo v drvivej väčšine je to dobrovoľnícka činnosť. Prosím, skúsme si uvedomiť, že sa nerozprávame o verejnej alebo štátnej správe. Neukladáme v zmysle ústavy pravidlá nejakej, štátnym organizáciám, ktoré môžu konať iba tak, ako zákon ukladá, a to, čo zákon ukladá. Rozprávame sa o slobodných občanoch, ktorí vo vyspelej krajine, rádovo vyspelej krajine chcú skultivovať a zveľaďovať túto zem a kvalitu života svoju a ľudí okolo. Toto je dôležité.
Nuž a my ich takýmto návrhom zákona môžeme len odradiť. Čo keď nám to položia? Viete si predstaviť myšlienkový experiment, že zhruba 3 500 rodičovských združení, občianskych združení pri školách povie: tak, tak, tak už to robiť nebudeme. A nebudú pomáhať školám, škôlkam realizovať výchovu a vzdelávanie tak, ako na to sám štát ani nedokáže zabezpečiť tú kvalitu. Nebudú sa starať. Nebudú preberať svoj diel občianskej a rodičovskej zodpovednosti za to, ako vyzerá život a kvalita života na Slovensku. Veď to je poklad, že títo ľudia tu sú. A teraz, keď sa na nich pozeráme ako z pohľadu prezumpcie viny, keď sa na nich pozeráme ako na nepriateľov alebo škodolibých ľudí, ktorí potenciálne robia zle tejto krajine, a podozrievame ich a chceme ich teda prinútiť k výkazníctvu, chceme z nich urobiť povinné osoby podľa zákona 211, infozákona, a chceme, aby zverejňovali od 5 000 eur svojich súkromných darcov, tak čo tým dosiahneme? Ukážem to na, použijem taký didakticko-pedagogický príklad, ak mi dovolíte, aby som nehovoril len z toho štátnického pohľadu, ale skúsme sa pozrieť na nejakú modelovú situáciu.
V každej komunite, na každej škole sa nachádzajú ľudia, ktorí sa nezhodnú, ktorí sa vzpriečia aktuálnemu vedeniu, či už rodičovského združenia, alebo tej komunity, ktorá tam je. A vy im dávate teraz nástroj na šikanovanie, na 211-tky, na to, aby boli verejne prístupné mená darcov na zozname. Naozaj? Viete si to predstaviť? Komunita okolo školy, kde sa ľudia poznajú, a darca, ktorý chce dať viac ako 5 000 euro, možnože chce dať 10-, 20-, možnože je to úspešný, solventný človek, a vďakabohu, že taký človek chce podporiť spoločné dobro. A toto ho môže odradiť. On možno nechce, aby spolužiaci, rodičia spolužiakov jeho dcéry, syna vedeli, aby tá komunita vedela, že ako na tom on majetkovo je. Toto je predsa prirodzené právo na súkromie, tak ako to bolo citované už nielen z ústavy, ale aj z medzinárodných záväzkov. Je to jeho slobodná a dobrá vôľa podporiť nejaký dobrý, zmysluplný účel. My môžeme dosiahnuť to, že to neurobí alebo dá 4 999 eur namiesto povedzme 10-tisíc. Bodaj by takých ľudí bolo viac, čo chcú podporiť takéto verejnoprospešné veci.
Takže dôsledok? Dôsledok bude taký, že sa znechutia ľudia, ktorí robia v drvivej väčšine zadarmo a dobrovoľnícky niečo pre spoločné dobro. Dáme im prekážky, ktoré môžu byť už nad tú vyťaženosť ľudí na Slovensku, a povedia, že toto už nedáme. Viem, o čom hovorím. Dvojciferný počet rokov som manažoval školy a stretával sa s týmito úžasnými ľuďmi v rodičovských združeniach. Viem, ako boli vyčerpaní, ako popri svojej robote ešte trávili hodiny do večera, do noci, víkendy v prospech spoločenstva tej školy. A teraz týmto ľuďom, budeme na nich pozerať ako na potenciálnych podvodníkov alebo darebákov? Budú musieť vykazovať výkazy, ďalšie papiere, byrokraciu, administratívu, budú pod Damoklovým mečom, toho, že si ich môžeme vybrať ako tých, s ktorými chceme sa, s ktorými chceme zatočiť, ktorých chceme kontrolovať.
Mám skúsenosť aj so štátnou správou, aj s vrcholnou štátnou správou a viem, že aj profesionálni štátni úradníci, odborníci na kontrolu a audit sú v strese, keď má prísť čo len vnútorný audit. Lebo vedia, že v tej slovenskej neprehľadnej zmäti paragrafov a pravidiel je ľahké urobiť chybu, o ktorej ani neviete, ktorá má konzekvencie. A toto môžu byť aké konzekvencie? Aj zrušenie takej neziskovej organizácie. Takže o kom sa bavíme? O ľuďoch, ktorí to robia dobrovoľnícky, amatérsky. Ako tí môžu pociťovať to riziko toho, že svojou činnosťou, hoci z dobrého úmyslu, najlepších, podľa najlepších svojich schopností a možnosti urobia nejakú chybu, na ktorú doplatí to rodičovské združenie a tá komunita, tá škola. Toto proste nie je ani múdre, ani spravodlivé, ani efektívne. Neprinesie to absolútne nič dobré. Nuž, takže nie je to nejaké vysporiadanie sa s problematickými entitami, na to predsa máme, ak je nejaké dôvodné podozrenie, orgány činné v trestnom konaní. Máme na to nástroje, ktoré môžeme použiť tak, načo sú určené, ale nezaťažovať úplne všetkých.
Na záver ešte jeden iný príklad. Ja som z Trenčína, pred rokmi sa tam mesto chcelo vysporiadať s čiernymi pasažiermi, čo si nekupovali lístky na mestskú hromadnú dopravu, a tak nariadili také pravidlo, že všetci budú nastupovať iba prednými dverami a dovtedy sa stredné a zadné neotvoria. Tak autobus, ktorý chodil 20 minút zo sídliska Juh na hlavnú stanicu, potom išiel 45 minút, lebo tak to trvalo, boli potrestaní všetci. Princíp kolektívnej viny, princíp vnútorného nepriateľa, princíp prezumpcie viny je škodlivý a škodí celej spoločnosti aj našim vzájomným vzťahom.
Ďakujem za pozornosť.

Nuž a my ich takýmto návrhom zákona môžeme len odradiť. Čo keď nám to položia? Viete si predstaviť myšlienkový experiment, že zhruba 3 500 rodičovských združení, občianskych združení pri školách povie: tak, tak, tak už to robiť nebudeme. A nebudú pomáhať školám, škôlkam realizovať výchovu a vzdelávanie tak, ako na to sám štát ani nedokáže zabezpečiť tú kvalitu. Nebudú sa starať. Nebudú preberať svoj diel občianskej a rodičovskej zodpovednosti za to, ako vyzerá život a kvalita života na Slovensku. Veď to je poklad, že títo ľudia tu sú. A teraz, keď sa na nich pozeráme ako z pohľadu prezumpcie viny, keď sa na nich pozeráme ako na nepriateľov alebo škodolibých ľudí, ktorí potenciálne robia zle tejto krajine, a podozrievame ich a chceme ich teda prinútiť k výkazníctvu, chceme z nich urobiť povinné osoby podľa zákona 211, infozákona. A chceme, aby zverejňovali od 5 000 eur svojich súkromných darcov. Tak čo tým dosiahneme? Ukážem to na, použijem taký didakticko-pedagogický príklad, ak mi dovolíte, aby som nehovoril len z toho štátnického pohľadu, ale skúsme sa pozrieť na nejakú modelovú situáciu.
V každej komunite, na každej škole sa nachádzajú ľudia, ktorí sa nezhodnú, ktorí sa vzpriečia aktuálnemu vedeniu, či už rodičovského združenia, alebo tej komunity, ktorá tam je. A vy im dávate teraz nástroj na šikanovanie, na 211-tky, na to, aby boli verejne prístupné mená darcov na zozname. Naozaj? Viete si to predstaviť? Komunita okolo školy, kde sa ľudia poznajú, a darca, ktorý chce dať viac ako 5 000 euro, možnože chce dať 10-20, možnože je to úspešný, solventný človek, a vďakabohu, že taký človek chce podporiť spoločné dobro. A toto ho môže odradiť. On možno nechce, aby spolužiaci, rodičia spolužiakov jeho dcéry, syna vedeli, aby tá komunita vedela, že ako na tom on majetkovo je. Toto je predsa prirodzené právo na súkromie, tak ako to bolo citované už nielen z ústavy, ale aj z medzinárodných záväzkov. Je to jeho slobodná a dobrá vôľa podporiť nejaký dobrý, zmysluplný účel. My môžeme dosiahnuť to, že to neurobí alebo dá 4 999 eur, namiesto povedzme 10 000. Bodaj by takých ľudí bolo viac, čo chcú podporiť takéto verejnoprospešné veci.
Takže dôsledok? Dôsledok bude taký, že sa znechutia ľudia, ktorí robia v drvivej väčšine zadarmo a dobrovoľnícky niečo pre spoločné dobro. Dáme im prekážky, ktoré môžu byť už nad tú vyťaženosť ľudí na Slovensku, a povedia, že toto už nedáme. Viem, o čom hovorím. Dvojciferný počet rokov som manažoval školy a stretával sa s týmito úžasnými ľuďmi v rodičovských združeniach. Viem, ako boli vyčerpaní, ako popri svojej robote ešte trávili hodiny do večera, do noci, víkendy v prospech spoločenstva tej školy. A teraz týmto ľuďom, budeme na nich pozerať ako na potenciálnych podvodníkov alebo darebákov? Budú musieť vykazovať výkazy, ďalšie papiere, byrokraciu, administratívu, budú pod Damoklovým mečom, toho, že si ich môžeme vybrať ako tých, s ktorými chceme sa, s ktorými chceme zatočiť, ktorých chceme kontrolovať.
Mám skúsenosť aj so štátnou správou, aj s vrcholnou štátnou správou a viem, že aj profesionálni štátni úradníci, odborníci na kontrolu a audit sú v strese, keď má prísť čo len vnútorný audit. Lebo vedia, že v tej slovenskej neprehľadnej zmeti paragrafov a pravidiel je ľahké urobiť chybu, o ktorej ani neviete, ktorá má konzekvencie. A toto môžu byť aké konzekvencie? Aj zrušenie takej neziskovej organizácie. Takže o kom sa bavíme? O ľuďoch, ktorí to robia dobrovoľnícky, amatérsky. Ako tí môžu pociťovať to riziko toho, že svojou činnosťou, hoci z dobrého úmyslu, najlepších, podľa najlepších svojich schopností a možnosti urobia nejakú chybu, na ktorú doplatí to rodičovské združenie a tá komunita, tá škola. Toto proste nie je ani múdre, ani spravodlivé, ani efektívne. Neprinesie to absolútne nič dobré. Nuž, takže nie je to nejaké vysporiadanie sa s problematickými entitami, na to predsa máme, ak je nejaké dôvodné podozrenie, orgány činné v trestnom konaní. Máme na to nástroje, ktoré môžeme použiť tak, načo sú určené, ale nezaťažovať úplne všetkých.
Na záver ešte jeden iný príklad. Ja som z Trenčína, pred rokmi sa tam mesto chcelo vysporiadať s čiernymi pasažiermi, čo si nekupovali lístky na mestskú hromadnú dopravu. A tak nariadili také pravidlo, že všetci budú nastupovať iba prednými dverami a dovtedy sa stredné a zadné neotvoria. Tak autobus, ktorý chodil 20 minút zo sídliska Juh na hlavnú stanicu, potom išiel 45 minút, lebo tak to trvalo, boli potrestaní všetci. Princíp kolektívnej viny, princíp vnútorného nepriateľa, princíp prezumpcie viny je škodlivý a škodí celej spoločnosti aj našim vzájomným vzťahom.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán poslanec, Janko, ďakujem ti za tvoje vystúpenie. Zaujalo ma najmä na tom to, že my sa tvárime, akoby bolo problémom Slovenska, že občania sú príliš aktívni, ale ono je naozaj problém, že sú málo aktívni alebo je málo ľudí aktívnych a to je práve preto, že tú aktivitu nepodporujeme, dokonca teraz jej hádžeme polená pod nohy, podozrievame ju. Ja si pamätám ešte pred rokmi ako jedna pani, ktorá bola veľmi aktívna, pomáhala v sociálnej oblasti, mala také heslo: Kto nie je aktívny, bude zmanipulovaný. A preto si myslím, že je veľmi dobré, keď sú občania aktivizovaní, napríklad cez tie občianske združenia, keď si navzájom pomáhajú, keď sa šíri osveta, keď sa ľudia stretávajú, vykonávajú dobrovoľnícku činnosť, v podstate dalo by sa povedať akúkoľvek činnosť. Je to lepšie ako nejaká záhaľka alebo márnenie času, strácanie zdravia, a to by sme mali podporovať.
A problém je, že práve takýchto, ako ty si to povedal, dobrovoľníkov amatérov, proste tých, ktorí to robia ako ochotníci, tak tým prihodíme ďalšie bremeno, ktoré naozaj ich môže odradiť, znechutiť, nebudú to vládať. A ak sú naozaj nejakí a ak máte naozaj, alebo ak by ste mali naozaj pravdu, že sú tu nejakí zlomyseľní, platení zo zahraničia, ktorí chcú robiť škodu cielene, plánovane, tí ten váš zákon zvládnu v pohode. To znamená, že to, čo chcete dosiahnuť, nedosiahnete a uškodíte práve tým malým, drobným, aktívnym, ochotníckym občanom, rodičom. Napríklad my s Jankom to poznáme obidvaja dobre, tieto občianske združenia, ktoré združujú rodičov pre pomoc tej škole, tým deťom. Takže áno, naozaj by bolo najlepšie, keby ste tento zákon stiahli a keby sme o ňom dneska ani nehlasovali a hodili ho do koša.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
No, ja už neviem, koľko poslancov a poslankýň musí poukázať na to, že aj tento pozmeňujúci návrh, ktorý bol schválený, sa javí ako protiústavný, dokonca si dovolím tvrdiť, že on je protiústavný. A toto plénum Národnej rady, resp. vládna koalícia odvolali pani Kolíkovú a pána Šipoša ako predsedov výborov za to, že údajne porušili rokovacie poriadky výborov a tak. A tento pozmeňujúci návrh predložil predseda ústavnoprávneho výboru. Tak ja sa pýtam, že pokiaľ Ústavný zákon povie, že tento pozmeňujúci návrh je protiústavný, či pán Čellár skončí ako predseda ústavnoprávneho výboru, lebo mi príde absolútne padnuté na hlavu, aby predseda ústavnoprávneho výboru predkladal protiústavné pozmeňujúce návrhy. Tak, pán Čellár, skúste sa zamyslieť nad svojou budúcnosťou!
Ďakujem pekne.