Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, Slovenská republika má vzhľadom na prijatie viacerých záväzných ľudskoprávnych dokumentov povinnosť proaktívne ochraňovať a napĺňať ľudské práva. Tomu má v krajine napomáhať inštitucionálna architektúra viacerých subjektov zriadených na ochranu a podporu ľudských práv, v rámci ktorej by mala byť zabezpečená nielen potrebná vyváženosť v zastúpení jednotlivých špecifických ľudskoprávnych tém, ale aj vysoká miera participatívnosti a rozmanitosti participujúcich aktérov v jednotlivých témach.
Ľudskoprávne inštitúcie by teda mali byť schopné spolupracovať, ako s orgánmi verejnej moci, tak aj s občianskou spoločnosťou reprezentovanou mimovládnymi organizáciami. Zriaďovať vnútroštátne inštitúcie na ochranu ľudských práv a zabezpečiť ich funkčnosť je špecifickým záväzkom štátu v oblasti ľudských práv. Štát pritom musí pre činnosť týchto inštitúcií vytvárať vhodné podmienky na to, aby mohli byť vysoko profesionálne, dostatočne financované a skutočne nezávislé. To, akým spôsobom sú jednotlivé ľudskoprávne inštitúcie v štáte kreované, kto má stáť v ich čele, ako je v nich realizovaný samotný výkon činností a do akej miery je garantovaná ich odbornosť, objektívnosť a transparentnosť, predurčuje celkovú funkčnosť inštitucionálnej architektúry na ochranu ľudských práv v štáte.
V mojom príspevku sa preto chcem venovať najmä tomu, ako majú byť garantované tieto tri dôležité princípy na pôde Slovenského národného strediska pre ľudské práva, odbornosť, objektívnosť a transparentnosť. K rozšíreniu kompetencií strediska za účelom získania statusu A medzinárodnej akreditácie ľudskoprávnych inštitúcií sa povenujem len okrajovo. Hoci práve snaha zvýšiť rating strediska sa javí byť v predloženom návrhu prioritou, resp. hlavným motívom novely zákona. Ja sa však domnievam, že stredisko má oveľa vážnejšie problémy, ktoré, žiaľ, návrh zákona nerieši dostatočne.
Moja kritika predloženého návrhu zákona je výsostne odborného charakteru. Nie je vedená motívmi koalično-opozičného politického boja, a preto dúfam, že ju predkladatelia nezmietnu v závere rozpravy zo stola ako neopodstatnenú.
Ľudským právam sa venujem dlhodobo a ako členke parlamentného ľudskoprávneho výboru mi veľmi záleží na kvalitnom procese ich ochrany v našej krajine. Som presvedčená, že inštitúcie na ochranu ľudských práv treba nastaviť tak, aby fungovali zmysluplne a efektívne, a to bez ohľadu na to, ktoré strany sú aktuálne pri moci. Považujem to za dôležité, obzvlášť v čase, keď viacerí predstavitelia politických strán verejne avizujú, že do budúcna majú ambíciu posilňovať v krajine štátnu moc a občiansku spoločnosť sa už dnes snažia paralyzovať.
Skutočnosť, že Slovenská republika má zatiaľ evidentnú snahu podporovať inštitúcie na ochranu ľudských práv, považujem za veľké pozitívum. Na škodu veci však je, že Slovensko stále nemá jasnú víziu, ani ucelenú koncepciu komplexnej architektúry ľudskoprávnych inštitúcií s racionálne rozdeleným a efektívne vyváženým výkonom a že kroky, ktoré v tejto oblasti robí, sú zvyčajne iba čiastkové odpovede na tlak okolností a nie výsledok zrelej úvahy. Príbeh Slovenského národného strediska pre ľudské práva vrátane tohto aktuálneho návrhu novely zákona, ktorým bolo stredisko zriadené, je toho názorným príkladom. Dovoľte mi v krátkosti zarámcovať tento príbeh stručným historickým kontextom.
Keď po prijatí Parížskych princípov začala Organizácia spojených národov v jednotlivých krajinách presadzovať vznik národných ľudskoprávnych inštitúcií, vznikla takáto inštitúcia aj na Slovensku pod názvom Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. To, že stredisko plní úlohu národnej ľudskoprávnej inštitúcie v zmysle Parížskych princípov, nevyplýva zo zákona, ktorým bolo stredisko v roku 1993 zriadené, ale z medzinárodnej zmluvy s OSN, ktorú Slovensko podpísalo až následne v roku 1994.
Po posúdení miery súladu strediska s Parížskymi princípmi udelila stredisku medzinárodná koordinačná komisia pre národné ľudskoprávne inštitúcie status B, ktorým potvrdila jeho čiastočný, ale nie úplný súlad s danými princípmi. V nasledujúcich rokoch bola Slovenská republika opakovane vyzývaná, či už danou komisiou, alebo jednotlivými výbormi OSN, aby zabezpečila zvýšenie efektivity strediska, ale najmä aby posilnila jeho politickú a finančnú nezávislosť. Vo viacerých hodnotiacich správach sa tiež opakovane konštatuje, že stredisko nie je dostatočne zabezpečené po stránke personálnej a technickej.
S podobnými výzvami sa na Slovensko obracia opakovane aj Európska komisia. Tá tak robí z toho dôvodu, že postupom času poverila Slovenská republika stredisko aj plnením úloh, ktoré Slovensku vyplývajú aj z ľudskoprávnych smerníc Európskej únie. Na výkon týchto úloh sa v jednotlivých krajinách zriaďujú tzv. inštitúcie na ochranu rovnosti. Tieto inštitúcie majú napomáhať implementácii politík štátu na ochranu znevýhodnených skupín, upozorňovať na prípadné zlyhania v tejto oblasti a podieľať sa na procese nápravy. Na to, do akej miery jednotlivé národné inštitúcie na ochranu rovnosti napĺňajú svoje záväzky, reaguje komisia svojimi správami a odporúčaniami, ktoré adresuje aj Slovensku.
To, že sa na Slovensku spája výkon dvoch medzinárodných ľudskoprávnych platforiem do jednej inštitúcie v podobe Slovenského národného strediska pre ľudské práva, nie je nič výnimočné. Podobne to funguje aj vo Švédsku či vo Veľkej Británii. Problém však vidím v tom, že takéto nastavenie prináša so sebou dilemy, s ktorými sa vlády na Slovensku nevedia tak elegantne vyrovnať, ako v spomínaných krajinách. Pri tejto kritike narážam najmä na pokrivenú slovenskú optiku nazerania štátnej moci na princíp nezávislosti. Totiž viaceré novely zákona, ktorým bolo stredisko v roku 1993 zriadené, postupom času značne zdeformovali jeho postavenie, kompetencie, aj činnosti, a to až do takej podoby, že v istej chvíli začalo byť stredisko akoby predĺženou rukou vlády v procese realizácie jej vládneho programu. Do veľkej miery za to môže spupnosť vlád ostatných období, ktoré nectili dostatočne ducha ľudskoprávnych dokumentov na medzinárodnej úrovni a ktoré sa usilovali mocensky si podmaniť ešte aj ľudskoprávny priestor. Nepochopenie základných princípov ľudskoprávnej agendy na úrovni štátnej moci zapríčinilo dlhodobú paralýzu strediska pri hľadaní rovnováhy medzi rozdielnymi očakávaniami, ktoré do neho vkladajú nadnárodné inštitúcie. Totiž kým OSN požaduje od národnej ľudskoprávnej inštitúcie maximálnu mieru nezávislosti od štátnej moci, Európska komisia od inštitúcie na ochranu rovnosti očakáva o čosi vyššiu mieru spolupráce s výkonnou mocou pri nastavovaní ľudskoprávnych politík a pri riešení konkrétnych problémov.
Vo vyspelých demokraciách s tradíciou kultivovanej verejnej diskusie a s dlhoročnou praxou participatívneho dizajnovania a napĺňania verejných politík, akými spomínané Švédsko aj Veľká Británia bez pochyby sú, to nerobí veľké problémy. Slovensko je však krajinou, v ktorej sa dodnes nenastolila vzájomne rešpektujúca rovnováha a zmysluplná spolupráca medzi vládnou mocou a občianskou spoločnosťou, a kde sa dokonca boj medzi týmito dvoma prísne oddelenými svetmi aktuálne zostruje.
Preto si nie som istá, či je dobrý nápad pokračovať v danej trajektórii a zotrvávať na požiadavke spoločnej inštitúcie pre výkon síce podobných, no v konečnom dôsledku nie úplne totožných úloh v ľudskoprávnej oblasti, ako to predpokladá predložený návrh zákona.
V analytickej správe o činnosti a postavení Slovenského národného strediska pre ľudské práva z roku 2011 boli načrtnuté viaceré možné riešenia spomínanej dilemy. Medzi nimi aj rozdelenie aktuálnych kompetencií medzi stredisko a úrad verejného ochrancu práv. Stredisko sa malo transformovať na inštitúciu pre ochranu rovnosti, ktorá by spolupracovala s vládou v súlade s európskymi smernicami. Kompetencie v oblasti národnej ľudskoprávnej inštitúcie v zmysle Parížskych princípov mali prejsť na úrad verejného ochrancu práv.
Ja osobne sa prihováram za realizáciu tohto scenára, v ktorom by mala podstatná časť kompetencií strediska prejsť radšej na úrad ombudsmana, resp. ombudsmanky. Takéto riešenie by mohlo priniesť reálne zefektívnenie a sfunkčnenie činnosti strediska a zároveň by mohlo byť prvým krokom k premyslenejšej, lepšie vyladenej architektúre inštitucionálneho zabezpečenia ochrany ľudských práv a základných slobôd v Slovenskej republike.
Ďalšie otázniky sa mi vynárajú pri posudzovaní predloženého návrhu zákona z hľadiska posilnenia princípu odbornosti v stredisku. Odbornosť ľudskoprávnych inštitúcií veľmi úzko súvisí so spôsobom výberu ich vedenia a s činnosťou personálu, ako aj s nastavením kontrolných orgánov. Príkladom dobrej praxe v tejto oblasti je napríklad Dánsko. Dovolím si preto na dánskom modeli ilustrovať, ako veľmi je predstava slovenskej vlády o zabezpečení odbornosti na pôde strediska pre ľudské práva od tej skutočne dobrej praxe vzdialená.
V Dánsku riešia odborné zastúpenie v spoločnej ľudskoprávnej inštitúcii prostredníctvom dvoch hlavných orgánov: rady a výboru. Rada pozostáva z dvanástich členov, v ktorých jedna polovica je volená výborom a druhá akademickou obcou. Vo výbore majú široké zastúpenie mimovládne organizácie, ktoré sú činné v oblasti ľudských práv, čo prispieva k väčšej expertíze a špecializácii inštitúcie. Okrem týchto dvoch orgánov kreovaných v zmysle Parížskych princípov má dánska ľudskoprávna inštitúcia aj tzv. radu pre rovné zaobchádzanie, ktorá zosobňuje inštitúciu na ochranu rovnosti pre zabezpečovanie úloh, ktoré Dánsku vyplývajú z prijatých európskych smerníc.
Ako je v predloženom návrhu zákona posilnená odbornosť Slovenského národného strediska pre ľudské práva? Žiaľ, o konkrétnych krokoch na posilnenie odbornosti strediska sa z návrhu nedozvieme nič. Nevieme, kto bude v stredisku v skutočnosti pracovať, iba z dôvodovej správy sa dozvedáme, že v súvislosti so zabezpečením všetkých navrhovaných činností sa predpokladá personálne posilnenie strediska o sedem zamestnancov s priemerným mzdovým výdavkom 1 266 eur. Požiadavky na odbornosť, pracovné zaradenie, ako aj na konkrétnu pracovnú náplň si však môžeme iba domýšľať.
Návrh zákona tiež nijako neupravuje spôsob, akým má stredisko do budúcna spolupracovať s externým prostredím, či už s akademickou obcou alebo s expertmi v neziskovom sektore. Nikde som v ňom nenašla ani ambíciu nastoliť na Slovensku konečne akúsi rovnováhu v architektúre viacerých ľudskoprávnych inštitúcií.
Pozornosť sa v návrhu zákona sústredí najmä na dozorný orgán, ktorý má však v oblasti reálneho výkonu strediska oklieštené kompetencie. Inými slovami, návrh zákona nijako neupravuje, ako má stredisko pracovať. Upravuje však pomerne podrobne, kto má na činnosť strediska dozerať. Pritom už v spomínanej analýze činnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva sa pri posudzovaní zmysluplnosti a efektívnosti tejto inštitúcie konštatuje, že v stredisku je nevyhnutné riešiť najmä nedostatočnú odbornú a personálnu kapacitu strediska, nevyhovujúcu štruktúru kreovania riadiacich a dozorných orgánov, a ich nečinnosť pri odstraňovaní nedostatkov.
V analýze sa výslovne uvádza, že ak má stredisko fungovať dobre, treba vykonať zmeny nielen na úrovni dozorných orgánov, ale aj na úrovni vedenia strediska a inak treba nastaviť aj vnútorné procesy jeho fungovania. Nuž tak sa na to poďme pozrieť, ako sa s týmito úlohami navrhovateľ zákona vysporiadal.
Ako som už spomínala, návrh zákona sa sústreďuje najmä na zmeny na úrovni dozorného orgánu. A aj to veľmi povrchne a čisto formálne, ak ho porovnám s oveľa zmysluplnejšími návrhmi, ktoré boli zverejnené v spomínanej analýze. V tej analýze sa totiž okrem iného navrhovalo namiesto doterajšej správnej rady zriadenie dvoch nových orgánov. Tým prvým mala byť dozorná rada, v ktorej by bola zabezpečená pluralita paritným zastúpením členov za verejnú správu a za občiansku spoločnosť a v ktorej mala byť zároveň garantovaná aj vysoká odbornosť jej členov. Tým druhým malo byť expertné kolégium, ktoré malo pokrývať obsahovú a koncepčnú stránku činnosti strediska. A čo sa z týchto návrhov ocitlo v návrhu zákona? Nič.
V návrhu zákona sa akurát mení názov správnej rady na radu a znižuje sa počet jej členov z deväť na sedem a mení sa výber, spôsob výberu členov rady. Musím povedať, že ide o zmeny k horšiemu. Zo subjektov, ktoré môžu navrhovať členov rady, napríklad úplne vypadli právnické fakulty, ktoré doteraz mohli menovať až štyroch z deviatich členov rady. Namiesto toho má po novom menovať jedného člena advokátska komora. Po novom však majú menovať ďalšieho jedného člena spoločne ZMOS a Združenie samosprávnych krajov. Prosím vás pekne, tieto združenia majú akú expertízu v ľudskoprávnej oblasti? Taktiež mi uniká zmysel menovať ďalšieho jedného člena tlačovo digitálnou radou Slovenskej republiky. Veď novinári majú možnosť kontrolovať činnosť strediska úplne iným spôsobom.
A do tretice, komisárka pre osoby so zdravotným znevýhodnením a komisárka pre deti majú navrhnúť tiež jedného spoločného kandidáta. To má aký zmysel? Ako sa majú dohodnúť na jednom zástupcovi, keď oba úrady majú úplne odlišnú ľudskoprávnu agendu? Nehovoriac o absurdnej predstave, že komisárka Tomanová bude ochotná hľadať spoločnú reč s komisárkou Stavrovskou.
Poďme ďalej. Podľa návrhu zákona každý z oprávnených subjektov navrhne na jedného člena rady dve mená. Zoznam osemnástich navrhnutých mien, resp. deviatich dvojíc mien kandidátov príde potom do parlamentného ľudskoprávneho výboru a členovia výboru sú povinní vybrať z každej dvojice jedno meno. Tu je tá odpoveď pre kolegyňu Verešovú. Ak by sa náhodou členom výboru ani jeden kandidát z danej dvojice nepozdával, podľa môjho názoru - opravte ma, kolegovia právnici, ak sa mýlim - majú smolu. Jedného musia aj tak menovať. To má aký zmysel takýto výber, v ktorom členovia výboru nemajú žiadne právo žiadať od nominujúcich subjektov lepších kandidátov?
Zároveň sa ale v návrhu zákona parlamentný výbor zaväzuje požiadavkou, aby výber kandidátov zabezpečil nezávislosť a pluralitné zastúpenie odborníkov pôsobiacich v oblasti ľudských práv a v oblasti nediskriminácie tak, aby reflektovali rôzne zložky spoločnosti. A to ako máme v tom ľudskoprávnom výbore urobiť, keď nám mená nadiktujú subjekty, ktoré v skutočnosti nemajú v oblasti ľudských práv žiadnu expertízu?
A teraz sa pozrime na to, kto má byť v stredisku riaditeľom, teda osobou najpovolanejšou skvalitniť samotný výkon strediska. V spomínanej analýze sa odporúča voľba riaditeľa strediska Národnou radou Slovenskej republiky z kandidátov navrhovaných Radou vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, akademickou obcou, odbornou verejnosťou a mimovládnymi organizáciami. To pripomína vážnosť výberu kandidáta napríklad do funkcie verejného ochrancu práv.
A ako vyzerá voľba riaditeľa strediska v návrhu zákona? Výkonného riaditeľa strediska vymenúva predseda správnej rady, po novom už len rady, na základe výsledkov výberového konania. Koniec, hotovo. Jeden z tých siedmich veľmi čudným spôsobom povyberaných a nominovaných členov rady bude môcť riaditeľa jednoducho vymenovať. Žiadne odborné nominácie, žiadne verejné vypočutie kandidátov na funkciu riaditeľa, kde by museli jasne preukázať nielen vysokú mieru odbornosti v ľudskoprávnej problematike, ale aj hodnotové nastavenia a morálne kvality. Podľa tohto návrhu zákona stačí vybrať niekoho, kto má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, je bezúhonný a bol najmenej päť rokov aktívne činný v oblasti ľudských práv.
Zmeny, s ktorými sem vláda prichádza, nijako podľa mojej mienky negarantujú zlepšenie činnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva. A o to by nám všetkým malo ísť v prvom rade. Nie o formálnu novelu, ktorou stredisku pridáme zopár nových činností, aby sa mohlo uchádzať o získanie statusu A v rámci medzinárodných kritérií. Naopak, vašou, vážená vláda, aj našou úlohou je vytvárať na Slovensku také ľudskoprávne inštitúcie, ktoré dokážu reálne zabezpečiť očakávaný výkon na tej najvyššej úrovni a ktoré sa budú vo svojich činnostiach komplementárne dopĺňať tak, aby bola spomínaná architektúra ľudskoprávnych inštitúcií na Slovensku rozumne a efektívne vyvážená. Tento návrh zákona podľa mojej mienky nič z toho nezaručuje. Takže pekne poprosím pána ministra, navrhujem stiahnuť zákon a pokúsiť sa vyriešiť to znova a lepšie.
Ďakujem za pozornosť.

Ja chcem zareagovať ešte teraz teda na vaše vystúpenie, pán poslanec, pretože evidentne aj v tej faktickej poznámke to bolo cítiť teraz pána kolegu, evidentne ste úplne na inej vlnovej dĺžke, na úplne inej mentálnej dĺžke ste vy a my, ktorí tu s vami teraz takto na vašej strane v podstate sa za tento zákon, za tento návrh ako sme sa postavili a chceme ho podporiť, s pánom poslancom zo SMER-u, pretože on naďalej tvrdí, že je rozdiel medzi zvieraťom a zvieraťom. Tak ako naďalej by ste mohli tvrdiť, a to ste aj dokonca sám povedali, že máte takých ľudí a takých ľudí. Ja rozumiem tomu, že to je váš mentálny svet, no ale, bohužiaľ, zviera nie je vec, týka sa to aj tých psov a mačiek.
A ja by som len chcela, pán kolega, ešte do hry vrátiť tie mačky, lebo ja som teda aj psíčkar, ale aj mačkár, takže bavme sa tu aj o tých psoch, lebo pes nie je mačka, takže bavme sa tu aj o tých mačkách, a to naozaj ako neviem, ako si to vy predstavujete, že bude označená, lebo; a to by sme mohli zase dlho, áno, s obojkom, ukazujte mi tu obojok, no ja ako mačkár vám viem povedať, že teda mačku pustiť von s obojkom, tak to sa mi už naozaj nevráti, pretože ostane visieť na prvom plote.
Takže ďakujem pekne.

Pán poslanec, dotkli ste sa vo svojom prejave aj citovej výchovy, nuž tak ja si dovolím zareagovať aj v tomto zmysle. Vy tvrdíte, že citová výchova by mala byť teda niekde inde prezentovaná alebo mali by sme sa o ňu starať a nie v takýchto prípadoch. Nuž dovoľte mi, aby som vás upozornila, že citová a morálna výchova musí byť konzistentná a komplexná. Ona musí zahŕňať a ísť naprieč všetkými oblasťami a témami. To ako si vy teraz predstavujete, že teraz sa tu nebudeme baviť o citovej alebo morálnej výchove v takomto prípade?
No zrejme ste takéhoto názoru, pretože vy ste nám tu pokojne povedali, presne tak ako kolegyňa Zemanová povedala, my máme nejaké zákony, ktoré hovoria o tom, že zviera je cítiaca bytosť. A vy ste nám tu úplne pokojne prezentovali, že nejaká svorka psov, ktorá je na chodníku alebo na lesnom chodníku, alebo niekde v prírode, ak vy na ňu natrafíte ako lesník, pokojne zvesíte tú pušku a vy to pozabíjate. Vy ste použili eufemizmus, že ulovím ich. No nie, vy ich pozabíjate len preto, že preventívne ich zabijete, lebo tam nemajú čo hľadať a bez toho, aby sa dotkli nejakého zvieraťa, tak bude po nich. No ja len pevne verím, že z vás nikdy nebude ani minister vnútra, ani minister spravodlivosti, lebo ak pristupujete takto selektívne k zvieratám, nechcem vedieť, čo potom budete robiť s ľuďmi.

Ďakujem ti, pani poslankyňa Verešová, za prednesenie tohto návrhu zákona. Ja sa domnievam, že tak ako viacerí z nás opakovane predkladajú niektoré návrhy zákonov, toto patrí k tým návrhom, ktorý musí byť opakovane predkladaný v prípade, že ho opätovne hodia koaliční poslanci do koša. Tak aj dnes hrozí.
Zarazili ma práve, alebo s takou účasťou som počula tvoje slová, keď si spomínala celý ten proces, ako dlho to trvá, ako dlho trvá to prijatie tohto zákona, a ako vlastne odpovedal vtedy minister Kaliňák, že vlastne je to pripravené.
A v závere svojho príspevku si sa obrátila aj na koaličných poslancov a apelovala si na nich, aby podporili tento návrh zákona. Nuž, opäť tu s nami v sále nesedia, opäť sa k tomuto ani nevyjadria, nezapájajú sa. A ja sa domnievam, že mnohí nieže nesúhlasia s jeho niektorými ustanoveniami a boli by radi, aby, alebo chceli by to nejakým spôsobom opraviť, debatovať o nejakej zmene, o nejakom pozmeňujúcom návrhu, oni a priori s tým nesúhlasia. Tu sú poslanci, ktorí sú štepení voči tomu, aby sme sa vysporiadali s našou komunistickou minulosťou, pretože sú komunistami v hĺbke svojej duše. A nesedia tu, aby si to teraz tu s nami rozdiskutovali. To je veľká škoda.

Ďakujem ti, pán poslanec, za tvoj vhľad na rozpočet v oblasti vzdelávania, som veľmi rada, že si siahol teda na tie peniaze, najmä napríklad v rezerve na prostriedky do Európskej únie, ja som minulý rok pri debatách o rozpočte upozorňovala na to, že tieto rezervy sú umelo nafukované, umelo nafukované zámerne, pretože fungujú pre vládu ako kreditka, z ktorej si potom vyberá, keďže sa tá rezerva nevyčerpá, vyberá si na čokoľvek tie peniaze bez toho, aby to parlament schválil, a toto treba jednoducho znižovať a treba túto v podstate nekultúru finančného spravovania krajiny už zmeniť, avšak obávam sa, že pri tomto pánovi ministrovi to nebude možné, hoci on už teda smeruje niekam inam, takže uvidíme, aká je jeho veľkorysosť, pri poslednom hlasovaní o jeho poslednom rozpočte.
Domnievam sa, že si veľmi správne pomenoval aj problémy, ktoré v školstve máme a ktoré sú naozaj veľké a prehliadané touto vládou aj týmto ministrom financií, týka sa to chudoby detí, samozrejme, týka sa to aj, ja pridám, aj deti so zdravotným znevýhodnením, na ktoré sa nemyslí. A to, že sa zdvihnú platy učiteľov, chcem podobne ako ty, ale aj ja dôrazne upozorniť na to, že zdvihnutie platov učiteľov nám viac kvality do vzdelávania automaticky neprinesie, na to existujú štúdie, vieme to veľmi dobre.
Táto vláda si to zľahčuje. Pridáva učiteľom peniaze preto, aby nechodili do ulíc, aby jednoducho už boli aspoň ako-tak uspokojení, ale nerobí absolútne nič pre to, aby zdvihla kvalitu vzdelávania a aby sa tým deťom v školách tí učitelia mohli viacej venovať. Nemajú na to podmienky, nemajú servis. Takže na toto absolútne sa v rozpočte nemyslí. Som v úplnom súhlase s tebou a ďakujem, že si to spomenul. Nehovoriac o... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Pani kolegyňa Soňa Gaborčáková, súhlasím s tým, čo si povedala, že riešenie súčasných problémov by mala byť naozaj priorita, a preto ma tak trochu zarazilo, čo si navrhovala, to rozšírenie v podstate tohto návrhu smerom ďalej a zabŕdla si až do úplne iných sociálnych skupín.
Ja chcem len pripomenúť v tejto faktickej poznámke, že veľmi vážnym problémom vo vzdelávaní je nedostatok a nízka kvalita učebníc, ktoré nie je schopné ministerstvo zabezpečiť ani zaplatiť. Chýbajú nám aj pracovné zošity, ďalšie učebné pomôcky. Náš návrh, ktorý sme podávali s Luciou Nicholsonovou, rozšíriť dávku na zakúpenie aspoň tých základných pomôcok aj pre tzv. pracujúcu chudobu, napríklad pre osamelé matky s viacerými deťmi žijúce z príliš nízkej mzdy, ste vôbec nepodporili, vážení predkladatelia návrhu zákona. Pritom všetky vzdelávacie výstupy upozorňujú na to, že v školách máme oveľa väčší problém, ako prezentujete, a konkrétne to je to, že práve chudobné deti v nich slabo prospievajú a často ich ani nedokončia najmä preto, že si nemôžu dovoliť kúpiť všetko potrebné, a nie sú peniaze ani na celoplošnú ponuku celodenného systému alebo na popoludňajšie vyučovanie tam, kde je to potrebné. A začleňovanie detí so zdravotným znevýhodnením nie je do základných škôl absolútne možné, pretože nemáme ani bezbariérové vstupy, ani bezbariérové priestory, nemáme asistentov, špeciálnych pedagógov. A čo ja považujem za tragédiu, to je, že toto nemáme ani v špeciálnych školách.
Takže v žiadnom prípade nepovažujem tento návrh za dobrú vizitku tzv. prosociálnej koaličnej vlády a považujem to skutočne za veľmi arogantný prístup, keďže ste si za celý tento kalendárny rok nesplnili povinnosti tam, kde som to práve vymenovala.

Doplňujúcu otázku by som si dovolila predložiť pani ministerke, pretože mi opäť neodpovedala na otázku, ako ste asi aj sám vy postrehli, keď ste to čítali, pretože otázka znela, akým spôsobom je vykonávaná kontrola individuálneho vzdelávania, to znamená tá garancia individuálneho vzdelávania, ktoré beží od septembra v tejto škole, pretože škola má napriek tomu, že nemá zamestnancov, nemá učiteľov, ktorí nerobia nič, pretože nemajú ani budovu, tak má vo svojom stave vyše 200 žiakov v individuálnom vzdelávaní. Ak pani ministerka mi nevie ani odpovedať na otázku, buď jej nerozumie, alebo nechce pripustiť, že ministerstvo školstva jednoducho nekontroluje tieto veci a že im, jemu je jedno, jej a jej úradníkom, čo sa deje s deťmi, ktoré nemajú žiadnu oporu v kmeňovej škole, vo výkone tejto kmeňovej školy, a rodičia sa nemajú koho opýtať v prípade nejakých problémov a takisto nemôže škola konať v prípade nejakých problémov, lebo ich ani nedokáže zistiť. Tak sa pýtam, či je toto v poriadku podľa pani ministerky a čo plánuje ministerstvo vôbec systémovo v tejto veci ďalej robiť.
Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem pekne za slovo.
Pán minister, keďže tu opakovane mi odpovedá na moje otázky nie pani ministerka Lubyová, ale nejaký zástupca, chcela by som aj touto cestou odkázať pani ministerke alebo upozorniť na to, keďže inú formu nemôžem použiť, že na hodine otázok podľa § 131 rokovacieho poriadku ods. 7 musia byť prítomní všetci členovia vlády a iba v odôvodnených prípadoch môže predseda vlády určiť zastupovanie vlády iným, zastupovanie člena vlády iným členom. Ja sa domnievam, že ak všetci vieme, že vo štvrtok je hodina otázok, pani ministerka Lubyová by sa nemala vyhýbať tejto hodine otázok a nemala by to robiť pravidelne.
Napriek tomu teda ja využijem toto svoje právo a položím vám doplňujúcu otázku a budem dúfať, že mi na ňu odpoviete teda, keď ste natoľko kompetentný, že ju zastupujete. Určite ste postrehli, že v tej odpovedi, ktorú ste prečítali, nebola odpoveď na tú moju otázku, ako sa ministerstvo plánuje uistiť, že všetky deti sú riadne zapísané v iných školách.
Moja druhá doplňujúca otázka, ktorá s týmto súvisí, s touto poznámkou, že mi nebolo odpovedané, totiž znie, či ministerstvo vie, že tieto deti, mnohé z týchto detí napríklad – a o tom sa už píše v médiách – sa nachádzajú v nejakej kváziškole v Očovej. Či ministerstvo školstva jednoducho vie, kde má deti? Alebo sa nám deti strácajú v šedej zóne, pretože si to prehadzuje medzi sebou zriaďovateľ školy, obec a ministerstvo a nikto vlastne nevie, kde sú deti.
A moja druhá doplňujúca otázka znie: Rodičia, ktorí riadne chcú zapísať deti do... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pán poslanec, ja už som aj myslela, že nevystúpim, ale nedá mi to, lebo po celom dni, ako tu dnes diskutujeme, a občas sa tu naozaj objavia aj zmysluplné fakty, aby ste vy tvrdili, že, na záver tohto dňa, aby ste vy tvrdili, že sa tam bude niečo podpisovať, tak, tak mi to nedá a jednoducho v tej faktickej chcem znova upozorniť, na tej konferencii sa nič nebude podpisovať, toto nie je dokument, ktorý sa bude podpisovať, a nebude sa tam ani dokonca o ňom hlasovať.
Prosím vás pekne, ak už po celodennej debate nie sme schopní rozprávať sa naozaj pravdivo o jednoznačných veciach, na ktorých panuje zhoda, tak si myslím, že, alebo dávam si otázku, že na čo bola vlastne táto debata dobrá.

Ja budem len veľmi krátka. Ďakujem ti, pán poslanec, za tieto tvoje slová na záver, pretože presne toto si myslím aj ja, mi to išlo hlavou, keď som uvažovala nad tým, že čo vlastne vedie týchto plamenných kritikov k tej nenávisti voči globálnemu rámcu. No presne, presne som videla tú analógiu aj s Istanbulským dohovorom. Som rada, že si to spomenul.
Presne toto je tá úroveň diskusií na Slovensku. Je mi to veľmi ľúto.