Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, Slovenská republika má vzhľadom na prijatie viacerých záväzných ľudskoprávnych dokumentov povinnosť proaktívne ochraňovať a napĺňať ľudské práva. Tomu má v krajine napomáhať inštitucionálna architektúra viacerých subjektov zriadených na ochranu a podporu ľudských práv, v rámci ktorej by mala byť zabezpečená nielen potrebná vyváženosť v zastúpení jednotlivých špecifických ľudskoprávnych tém, ale aj vysoká miera participatívnosti a rozmanitosti participujúcich aktérov v jednotlivých témach.
Ľudskoprávne inštitúcie by teda mali byť schopné spolupracovať, ako s orgánmi verejnej moci, tak aj s občianskou spoločnosťou reprezentovanou mimovládnymi organizáciami. Zriaďovať vnútroštátne inštitúcie na ochranu ľudských práv a zabezpečiť ich funkčnosť je špecifickým záväzkom štátu v oblasti ľudských práv. Štát pritom musí pre činnosť týchto inštitúcií vytvárať vhodné podmienky na to, aby mohli byť vysoko profesionálne, dostatočne financované a skutočne nezávislé. To, akým spôsobom sú jednotlivé ľudskoprávne inštitúcie v štáte kreované, kto má stáť v ich čele, ako je v nich realizovaný samotný výkon činností a do akej miery je garantovaná ich odbornosť, objektívnosť a transparentnosť, predurčuje celkovú funkčnosť inštitucionálnej architektúry na ochranu ľudských práv v štáte.
V mojom príspevku sa preto chcem venovať najmä tomu, ako majú byť garantované tieto tri dôležité princípy na pôde Slovenského národného strediska pre ľudské práva, odbornosť, objektívnosť a transparentnosť. K rozšíreniu kompetencií strediska za účelom získania statusu A medzinárodnej akreditácie ľudskoprávnych inštitúcií sa povenujem len okrajovo. Hoci práve snaha zvýšiť rating strediska sa javí byť v predloženom návrhu prioritou, resp. hlavným motívom novely zákona. Ja sa však domnievam, že stredisko má oveľa vážnejšie problémy, ktoré, žiaľ, návrh zákona nerieši dostatočne.
Moja kritika predloženého návrhu zákona je výsostne odborného charakteru. Nie je vedená motívmi koalično-opozičného politického boja, a preto dúfam, že ju predkladatelia nezmietnu v závere rozpravy zo stola ako neopodstatnenú.
Ľudským právam sa venujem dlhodobo a ako členke parlamentného ľudskoprávneho výboru mi veľmi záleží na kvalitnom procese ich ochrany v našej krajine. Som presvedčená, že inštitúcie na ochranu ľudských práv treba nastaviť tak, aby fungovali zmysluplne a efektívne, a to bez ohľadu na to, ktoré strany sú aktuálne pri moci. Považujem to za dôležité, obzvlášť v čase, keď viacerí predstavitelia politických strán verejne avizujú, že do budúcna majú ambíciu posilňovať v krajine štátnu moc a občiansku spoločnosť sa už dnes snažia paralyzovať.
Skutočnosť, že Slovenská republika má zatiaľ evidentnú snahu podporovať inštitúcie na ochranu ľudských práv, považujem za veľké pozitívum. Na škodu veci však je, že Slovensko stále nemá jasnú víziu, ani ucelenú koncepciu komplexnej architektúry ľudskoprávnych inštitúcií s racionálne rozdeleným a efektívne vyváženým výkonom a že kroky, ktoré v tejto oblasti robí, sú zvyčajne iba čiastkové odpovede na tlak okolností a nie výsledok zrelej úvahy. Príbeh Slovenského národného strediska pre ľudské práva vrátane tohto aktuálneho návrhu novely zákona, ktorým bolo stredisko zriadené, je toho názorným príkladom. Dovoľte mi v krátkosti zarámcovať tento príbeh stručným historickým kontextom.
Keď po prijatí Parížskych princípov začala Organizácia spojených národov v jednotlivých krajinách presadzovať vznik národných ľudskoprávnych inštitúcií, vznikla takáto inštitúcia aj na Slovensku pod názvom Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. To, že stredisko plní úlohu národnej ľudskoprávnej inštitúcie v zmysle Parížskych princípov, nevyplýva zo zákona, ktorým bolo stredisko v roku 1993 zriadené, ale z medzinárodnej zmluvy s OSN, ktorú Slovensko podpísalo až následne v roku 1994.
Po posúdení miery súladu strediska s Parížskymi princípmi udelila stredisku medzinárodná koordinačná komisia pre národné ľudskoprávne inštitúcie status B, ktorým potvrdila jeho čiastočný, ale nie úplný súlad s danými princípmi. V nasledujúcich rokoch bola Slovenská republika opakovane vyzývaná, či už danou komisiou, alebo jednotlivými výbormi OSN, aby zabezpečila zvýšenie efektivity strediska, ale najmä aby posilnila jeho politickú a finančnú nezávislosť. Vo viacerých hodnotiacich správach sa tiež opakovane konštatuje, že stredisko nie je dostatočne zabezpečené po stránke personálnej a technickej.
S podobnými výzvami sa na Slovensko obracia opakovane aj Európska komisia. Tá tak robí z toho dôvodu, že postupom času poverila Slovenská republika stredisko aj plnením úloh, ktoré Slovensku vyplývajú aj z ľudskoprávnych smerníc Európskej únie. Na výkon týchto úloh sa v jednotlivých krajinách zriaďujú tzv. inštitúcie na ochranu rovnosti. Tieto inštitúcie majú napomáhať implementácii politík štátu na ochranu znevýhodnených skupín, upozorňovať na prípadné zlyhania v tejto oblasti a podieľať sa na procese nápravy. Na to, do akej miery jednotlivé národné inštitúcie na ochranu rovnosti napĺňajú svoje záväzky, reaguje komisia svojimi správami a odporúčaniami, ktoré adresuje aj Slovensku.
To, že sa na Slovensku spája výkon dvoch medzinárodných ľudskoprávnych platforiem do jednej inštitúcie v podobe Slovenského národného strediska pre ľudské práva, nie je nič výnimočné. Podobne to funguje aj vo Švédsku či vo Veľkej Británii. Problém však vidím v tom, že takéto nastavenie prináša so sebou dilemy, s ktorými sa vlády na Slovensku nevedia tak elegantne vyrovnať, ako v spomínaných krajinách. Pri tejto kritike narážam najmä na pokrivenú slovenskú optiku nazerania štátnej moci na princíp nezávislosti. Totiž viaceré novely zákona, ktorým bolo stredisko v roku 1993 zriadené, postupom času značne zdeformovali jeho postavenie, kompetencie, aj činnosti, a to až do takej podoby, že v istej chvíli začalo byť stredisko akoby predĺženou rukou vlády v procese realizácie jej vládneho programu. Do veľkej miery za to môže spupnosť vlád ostatných období, ktoré nectili dostatočne ducha ľudskoprávnych dokumentov na medzinárodnej úrovni a ktoré sa usilovali mocensky si podmaniť ešte aj ľudskoprávny priestor. Nepochopenie základných princípov ľudskoprávnej agendy na úrovni štátnej moci zapríčinilo dlhodobú paralýzu strediska pri hľadaní rovnováhy medzi rozdielnymi očakávaniami, ktoré do neho vkladajú nadnárodné inštitúcie. Totiž kým OSN požaduje od národnej ľudskoprávnej inštitúcie maximálnu mieru nezávislosti od štátnej moci, Európska komisia od inštitúcie na ochranu rovnosti očakáva o čosi vyššiu mieru spolupráce s výkonnou mocou pri nastavovaní ľudskoprávnych politík a pri riešení konkrétnych problémov.
Vo vyspelých demokraciách s tradíciou kultivovanej verejnej diskusie a s dlhoročnou praxou participatívneho dizajnovania a napĺňania verejných politík, akými spomínané Švédsko aj Veľká Británia bez pochyby sú, to nerobí veľké problémy. Slovensko je však krajinou, v ktorej sa dodnes nenastolila vzájomne rešpektujúca rovnováha a zmysluplná spolupráca medzi vládnou mocou a občianskou spoločnosťou, a kde sa dokonca boj medzi týmito dvoma prísne oddelenými svetmi aktuálne zostruje.
Preto si nie som istá, či je dobrý nápad pokračovať v danej trajektórii a zotrvávať na požiadavke spoločnej inštitúcie pre výkon síce podobných, no v konečnom dôsledku nie úplne totožných úloh v ľudskoprávnej oblasti, ako to predpokladá predložený návrh zákona.
V analytickej správe o činnosti a postavení Slovenského národného strediska pre ľudské práva z roku 2011 boli načrtnuté viaceré možné riešenia spomínanej dilemy. Medzi nimi aj rozdelenie aktuálnych kompetencií medzi stredisko a úrad verejného ochrancu práv. Stredisko sa malo transformovať na inštitúciu pre ochranu rovnosti, ktorá by spolupracovala s vládou v súlade s európskymi smernicami. Kompetencie v oblasti národnej ľudskoprávnej inštitúcie v zmysle Parížskych princípov mali prejsť na úrad verejného ochrancu práv.
Ja osobne sa prihováram za realizáciu tohto scenára, v ktorom by mala podstatná časť kompetencií strediska prejsť radšej na úrad ombudsmana, resp. ombudsmanky. Takéto riešenie by mohlo priniesť reálne zefektívnenie a sfunkčnenie činnosti strediska a zároveň by mohlo byť prvým krokom k premyslenejšej, lepšie vyladenej architektúre inštitucionálneho zabezpečenia ochrany ľudských práv a základných slobôd v Slovenskej republike.
Ďalšie otázniky sa mi vynárajú pri posudzovaní predloženého návrhu zákona z hľadiska posilnenia princípu odbornosti v stredisku. Odbornosť ľudskoprávnych inštitúcií veľmi úzko súvisí so spôsobom výberu ich vedenia a s činnosťou personálu, ako aj s nastavením kontrolných orgánov. Príkladom dobrej praxe v tejto oblasti je napríklad Dánsko. Dovolím si preto na dánskom modeli ilustrovať, ako veľmi je predstava slovenskej vlády o zabezpečení odbornosti na pôde strediska pre ľudské práva od tej skutočne dobrej praxe vzdialená.
V Dánsku riešia odborné zastúpenie v spoločnej ľudskoprávnej inštitúcii prostredníctvom dvoch hlavných orgánov: rady a výboru. Rada pozostáva z dvanástich členov, v ktorých jedna polovica je volená výborom a druhá akademickou obcou. Vo výbore majú široké zastúpenie mimovládne organizácie, ktoré sú činné v oblasti ľudských práv, čo prispieva k väčšej expertíze a špecializácii inštitúcie. Okrem týchto dvoch orgánov kreovaných v zmysle Parížskych princípov má dánska ľudskoprávna inštitúcia aj tzv. radu pre rovné zaobchádzanie, ktorá zosobňuje inštitúciu na ochranu rovnosti pre zabezpečovanie úloh, ktoré Dánsku vyplývajú z prijatých európskych smerníc.
Ako je v predloženom návrhu zákona posilnená odbornosť Slovenského národného strediska pre ľudské práva? Žiaľ, o konkrétnych krokoch na posilnenie odbornosti strediska sa z návrhu nedozvieme nič. Nevieme, kto bude v stredisku v skutočnosti pracovať, iba z dôvodovej správy sa dozvedáme, že v súvislosti so zabezpečením všetkých navrhovaných činností sa predpokladá personálne posilnenie strediska o sedem zamestnancov s priemerným mzdovým výdavkom 1 266 eur. Požiadavky na odbornosť, pracovné zaradenie, ako aj na konkrétnu pracovnú náplň si však môžeme iba domýšľať.
Návrh zákona tiež nijako neupravuje spôsob, akým má stredisko do budúcna spolupracovať s externým prostredím, či už s akademickou obcou alebo s expertmi v neziskovom sektore. Nikde som v ňom nenašla ani ambíciu nastoliť na Slovensku konečne akúsi rovnováhu v architektúre viacerých ľudskoprávnych inštitúcií.
Pozornosť sa v návrhu zákona sústredí najmä na dozorný orgán, ktorý má však v oblasti reálneho výkonu strediska oklieštené kompetencie. Inými slovami, návrh zákona nijako neupravuje, ako má stredisko pracovať. Upravuje však pomerne podrobne, kto má na činnosť strediska dozerať. Pritom už v spomínanej analýze činnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva sa pri posudzovaní zmysluplnosti a efektívnosti tejto inštitúcie konštatuje, že v stredisku je nevyhnutné riešiť najmä nedostatočnú odbornú a personálnu kapacitu strediska, nevyhovujúcu štruktúru kreovania riadiacich a dozorných orgánov, a ich nečinnosť pri odstraňovaní nedostatkov.
V analýze sa výslovne uvádza, že ak má stredisko fungovať dobre, treba vykonať zmeny nielen na úrovni dozorných orgánov, ale aj na úrovni vedenia strediska a inak treba nastaviť aj vnútorné procesy jeho fungovania. Nuž tak sa na to poďme pozrieť, ako sa s týmito úlohami navrhovateľ zákona vysporiadal.
Ako som už spomínala, návrh zákona sa sústreďuje najmä na zmeny na úrovni dozorného orgánu. A aj to veľmi povrchne a čisto formálne, ak ho porovnám s oveľa zmysluplnejšími návrhmi, ktoré boli zverejnené v spomínanej analýze. V tej analýze sa totiž okrem iného navrhovalo namiesto doterajšej správnej rady zriadenie dvoch nových orgánov. Tým prvým mala byť dozorná rada, v ktorej by bola zabezpečená pluralita paritným zastúpením členov za verejnú správu a za občiansku spoločnosť a v ktorej mala byť zároveň garantovaná aj vysoká odbornosť jej členov. Tým druhým malo byť expertné kolégium, ktoré malo pokrývať obsahovú a koncepčnú stránku činnosti strediska. A čo sa z týchto návrhov ocitlo v návrhu zákona? Nič.
V návrhu zákona sa akurát mení názov správnej rady na radu a znižuje sa počet jej členov z deväť na sedem a mení sa výber, spôsob výberu členov rady. Musím povedať, že ide o zmeny k horšiemu. Zo subjektov, ktoré môžu navrhovať členov rady, napríklad úplne vypadli právnické fakulty, ktoré doteraz mohli menovať až štyroch z deviatich členov rady. Namiesto toho má po novom menovať jedného člena advokátska komora. Po novom však majú menovať ďalšieho jedného člena spoločne ZMOS a Združenie samosprávnych krajov. Prosím vás pekne, tieto združenia majú akú expertízu v ľudskoprávnej oblasti? Taktiež mi uniká zmysel menovať ďalšieho jedného člena tlačovo digitálnou radou Slovenskej republiky. Veď novinári majú možnosť kontrolovať činnosť strediska úplne iným spôsobom.
A do tretice, komisárka pre osoby so zdravotným znevýhodnením a komisárka pre deti majú navrhnúť tiež jedného spoločného kandidáta. To má aký zmysel? Ako sa majú dohodnúť na jednom zástupcovi, keď oba úrady majú úplne odlišnú ľudskoprávnu agendu? Nehovoriac o absurdnej predstave, že komisárka Tomanová bude ochotná hľadať spoločnú reč s komisárkou Stavrovskou.
Poďme ďalej. Podľa návrhu zákona každý z oprávnených subjektov navrhne na jedného člena rady dve mená. Zoznam osemnástich navrhnutých mien, resp. deviatich dvojíc mien kandidátov príde potom do parlamentného ľudskoprávneho výboru a členovia výboru sú povinní vybrať z každej dvojice jedno meno. Tu je tá odpoveď pre kolegyňu Verešovú. Ak by sa náhodou členom výboru ani jeden kandidát z danej dvojice nepozdával, podľa môjho názoru - opravte ma, kolegovia právnici, ak sa mýlim - majú smolu. Jedného musia aj tak menovať. To má aký zmysel takýto výber, v ktorom členovia výboru nemajú žiadne právo žiadať od nominujúcich subjektov lepších kandidátov?
Zároveň sa ale v návrhu zákona parlamentný výbor zaväzuje požiadavkou, aby výber kandidátov zabezpečil nezávislosť a pluralitné zastúpenie odborníkov pôsobiacich v oblasti ľudských práv a v oblasti nediskriminácie tak, aby reflektovali rôzne zložky spoločnosti. A to ako máme v tom ľudskoprávnom výbore urobiť, keď nám mená nadiktujú subjekty, ktoré v skutočnosti nemajú v oblasti ľudských práv žiadnu expertízu?
A teraz sa pozrime na to, kto má byť v stredisku riaditeľom, teda osobou najpovolanejšou skvalitniť samotný výkon strediska. V spomínanej analýze sa odporúča voľba riaditeľa strediska Národnou radou Slovenskej republiky z kandidátov navrhovaných Radou vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, akademickou obcou, odbornou verejnosťou a mimovládnymi organizáciami. To pripomína vážnosť výberu kandidáta napríklad do funkcie verejného ochrancu práv.
A ako vyzerá voľba riaditeľa strediska v návrhu zákona? Výkonného riaditeľa strediska vymenúva predseda správnej rady, po novom už len rady, na základe výsledkov výberového konania. Koniec, hotovo. Jeden z tých siedmich veľmi čudným spôsobom povyberaných a nominovaných členov rady bude môcť riaditeľa jednoducho vymenovať. Žiadne odborné nominácie, žiadne verejné vypočutie kandidátov na funkciu riaditeľa, kde by museli jasne preukázať nielen vysokú mieru odbornosti v ľudskoprávnej problematike, ale aj hodnotové nastavenia a morálne kvality. Podľa tohto návrhu zákona stačí vybrať niekoho, kto má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, je bezúhonný a bol najmenej päť rokov aktívne činný v oblasti ľudských práv.
Zmeny, s ktorými sem vláda prichádza, nijako podľa mojej mienky negarantujú zlepšenie činnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva. A o to by nám všetkým malo ísť v prvom rade. Nie o formálnu novelu, ktorou stredisku pridáme zopár nových činností, aby sa mohlo uchádzať o získanie statusu A v rámci medzinárodných kritérií. Naopak, vašou, vážená vláda, aj našou úlohou je vytvárať na Slovensku také ľudskoprávne inštitúcie, ktoré dokážu reálne zabezpečiť očakávaný výkon na tej najvyššej úrovni a ktoré sa budú vo svojich činnostiach komplementárne dopĺňať tak, aby bola spomínaná architektúra ľudskoprávnych inštitúcií na Slovensku rozumne a efektívne vyvážená. Tento návrh zákona podľa mojej mienky nič z toho nezaručuje. Takže pekne poprosím pána ministra, navrhujem stiahnuť zákon a pokúsiť sa vyriešiť to znova a lepšie.
Ďakujem za pozornosť.
