Videokanál poslanca

... Jednoducho musí dostať tie peniaze jednoduchým spôsobom od toho zamestnávateľa, aby si mohla privyrobiť, mohli privyrobiť. Čo so skrátenými pracovnými úväzkami? Čo so zdieľanými miestami? Nemáme moderný Zákonník práce. Prečo by sa na jednej pracovnej pozícii nemohlo striedať viac ľudí? Sú štáty, ktoré to dokážu. Máme v Európskej únii, sme tretí od konca čo sa týka alebo druhý dokonca čo sa týka využívania skrátených pracovných úväzkov. A tie skrátené pracovné úväzky to sú možno pre tých, ktorí sa rozhodli mať rodinu a jednoducho vedia, sú schopní si rozložiť svoju pozornosť medzi rodinu a zamestnanie. Nie plné zamestnanie, čiastočné zamestnanie. A mohol by som pokračovať. Takýchto opatrení by mohlo byť veľmi veľa. Len to by sme skutočne úprimne museli chcieť a museli by sme si tento problém všímať. Vedľajším produktom, opakujem vedľajším produktom takejto politiky by bolo, že sa budú stierať rozdiely medzi platmi mužov a žien. Pretože, keď tá žena je menej pri dieťati, skôr naskočí opäť do zamestnania, kariérne môže postupovať. Nebude to pre ňu urobiť nejaký vážny problém. Nepredbehnú ju zatiaľ ďalší, ale jednoducho bude mať možnosť. Sú štáty, kde nastupujú ženy do zamestnania po dvoch mesiacoch od pôrodu. Ja osobne si to neželám, hej, pretože o deti sa treba starať, ale vytvorme im možnosť. Napríklad, už som to tu dnes spomínal, vytvorme im takú možnosť, že rodičovský príspevok bude flexibilný. Dostaneš ho, matka, otec, dostaneš ho. Vyčerpaj si ho ako chceš, keď naskočíš do toho vlaku zamestnania skôr je to tvoja vec.
Posledná vec ku ktorej sa vyjadrím je v podstate rezignácia zamestnávateľov. Viete, keď minister práce vyhlási, viete čo, dnes sme sa na tripartite dohodli, že vlastne všetci súhlasíme s tým, že tento zákon, o ktorom tu ideme rokovať, že v podstate s ním všetci súhlasia. No ja to pokladám za rezignovanie zo strany zamestnávateľov, pretože ctím si právo Európskej únie. Skutočne musíme prijímať smernice Európskej únie, nikdy nepôjdem proti tomu, ale mohli by sme byť trošku možno odvážnejší a nie takí, takí, koľko sme mali predpisov, ktoré sa prijímali dva roky po prijatí smernice, po povinnosti. Teraz, teraz ideme veľmi rýchlo to prijať možno že preto, že to je také ľúbivé. Zamestnávatelia, vidím, že rezignovali, aj keď jedným dychom hovoria o tom, že im to bude samozrejme robiť problémy. Mňa osobne najviac na tom znepokojuje, že nám vyrastá úplne nová byrokratická povinnosť pre firmy. Pre firmy, ktoré sú dnes ťažko skúšané z každého jedného konca, ktoré prestávajú investovať, ktoré prestávajú platiť dane, ktoré prestávajú mať zákazky, čo sa nám prejavuje na zastavené hospodárskeho rastu a napokon na poklese reálnych miezd. Môžeme to už očakávať podľa mňa tento rok, tak tieto firmy ideme zaväzovať novou povinnosťou, novou popri tom čo sme im doteraz navešali na krk, tak vláda ich bude zaväzovať novou ďalšou povinnosťou. Toto je prístup mňa. Predpokladám, že aj KDH vôbec k celej tejto problematike a ďakujem vám pekne za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážený pán minister, milé kolegyne, vážení kolegovia, budem sa venovať trošku hlbšie tejto problematike, ale pozrieme sa na to trochu iným spôsobom ako sme to tu doteraz počuli. V prvom rade musím povedať, že, že KDH, v KDH sme jednoznačne za to, aby bolo rovnaké odmeňovanie mužov a žien, nielen preto, že to je v ústave, nielen preto, že to je v Zákonníku práce, ale preto jednoducho, že to je takto má to byť a má to byť spravodlivé. Ale možno sa rozídeme s niektorými s tým, v tom, že za čo sa vlastne majú odmeňovať muži a za čo ženy, pretože ženy na rozdiel od mužov prinášajú na svet deti, prinášajú našich nových občanov a vlastne oni sú pre tých zamestnávateľov vlastne do normy pracovných miest. Takže zákon tu opísal dosť, dosť ako by som povedal jasne, minister práce, sociálnych vecí a rodiny. Skutočne, ide tu o ,o to, aby sa rovnakým spôsobom odmeňovali muži a, a ženy a vychádza sa ako, ako, ako sme počuli zo Smernice Európskej únie, je to len, samozrejme, naša nadradená inštitúcia, takže vlastne tieto, tieto smernice, ktoré aj v tomto prípade musíme prijať a zakomponovať do našej legislatívy. Nejdem tu podrobne opisovať, teda už to povedal pán minister aj moja predrečníčka, že v čom spočíva, v čom spočíva tento zákon, všetko to výkazníctvo, všetko, všetky tie kroky, ktoré mali smerovať k tomu, že ak sa zistí, že neoprávnene je odmeňovaná žena, ináč ako možnože sa majú napraviť tieto kroky a napokon, ak sa, ak k tomu nedôjde, tak potom prichádzajú na rad pokuty až do 20-tisíc eur.
Nuž, nezvyknem to a robím to prvý raz vôbec ako tu vystupujem, že vo svojom vystúpení sa opriem o jednu analýzu, ktorú, ktorú skutočne považujem za veľmi kvalitnú a ktorá sa pozerá na celý tento problém z hľadiska, z hľadiska skúmania, skúmania reality aká je v Európskej únii a vlastne na celom svete a vôbec prístupu potom, akým spôsobom Európska únia pristupovala, pristúpila k tomuto problém, problému. Je to štúdia, štúdia, štúdia INESS-u, ktorú napísal Róbert Chovanculiak a, a venuje sa rodovým rozdielom na trhu práce, tak sa nazýva táto inštitúcia. Takže budem, budem dosť veľa citovať z tejto, z tejto, z tejto analýzy, pretože opakujem, s mnohými, mnohými ak nie všetkými závermi ku ktorým prichádza na základe štúdie množstva, množstva zdrojov a prieskumov na základe ktorých vlastne INESS prichádza k tomuto záveru. Takže otázka je, štúdia, otázka je, aké sú príčiny rozdiely, rozdielov v odmeňovaní mužov a žien, a či pri ich odstraňovaní pomôžu nové regulačné povinnosti zamestnávateľov štúdia ukazuje, že tento rozdiel nie je výsledkom diskriminácie zo strany zamestnávateľov, ale odrazom objektívnych rozdielov na trhu práce medzi mužmi a ženami, ktoré následne vyúsťujú do rozdielneho odmeňovania. Toto posúva, toto čo hovoríme, toto posúva diskusiu o úroveň nižšie, ktoré je potrebné zodpovedať, kde sa berú tieto objektívne rozdiely na trhu práce. Ide predovšetkým o otázku takzvanej horizontálnej a vertikálnej segregácie, ťažké pojmy, ale budú vysvetlené. Teda, že ženy v priemere pracujú menej často v sektoroch s vyššími mzdami, napríklad, infokomunikačné technológie, technické smery inžinierstvo, prírodné vedy a menej často vo vyšších manažérskych pozíciách firiem. Významný podiel na tomto rozdiele hrajú rôzne preferencie a priority žien, a nejde automaticky o výsledok diskriminácie. Výskum v tejto štúdií opisuje príčiny rozdielnych výsledkov mužov a žien na trhu práce, znamená to, že rozsah zmeny, ktorú môžu dosiahnuť intervenčné politiky európske...(Nezrozumiteľne vyslovené.) je limitovaný, limitovaný. Je to skutočne by som povedal od stola. A v lepšom prípade budú predstavovať tieto, tieto snahy plytvanie zdrojmi. V tom horšom prinesú dokonca mnohé nezamýšľané dôsledky. To však neznamená, že neexistujú, neexistuje priestor na zlepšenie. Na základe triezveho pohľadu na zdroj a príčiny rozdielov medzi mužmi a ženami predstavujeme, predstavuje táto štúdia niektoré opatrenia, ktoré môžu pomôcť zlepšiť postavenie žien na trhu práce, s týmto sa stotožňujem, pretože ten zámer je úplne taký istý aj v prípade KDH.
Takže, samozrejme, autori študujú tie z roku 2004, opisujú, poznajúc smernicu pochopiteľne, opisujú, že vlastne k čomu bude viesť prijatie tej legislatívy s tou nadriadené, nadriadené orgánu, opísal ich pán minister, opísala ich kolegyňa predrečníčka, takže nejdem ich nejako, nejako špeciálne opisovať, len poviem, poviem toľko, že aj tie percentá tu boli. Čo je hlavným argumentom, prečo vlastne vznikla táto iniciatíva vlastne na pôde Európskej únie. Hlavným argumentom pre vznik, to už zase citujem štúdiu: "Hlavným argumentom pre vznik tejto novej mašinérie sú štatistiky, ktoré hovoria o tom, že ženy v Európskej únii zarábajú menej o 12,7 % ako muži, na Slovensku je to 16,6 %, toto mediálne populárne číslo sa však nezohľadňuje, že ženy a muži pracujú v rozdielnych sektoroch na rozdielnych pozíciách, rôzne dlho, rôzne veľa času venujú starostlivosti o deti a domácnosť, rôzne často striedajú práce, majú rôznu ochotu sťahovať sa za ňou a tak ďalej. Keď sa porovnania očistia a tieto ďalšie faktory, tak veľká časť rozdielu v odmeňovaní mužov a žien mizne, mizne keď to zohľadníte. Napríklad, a tí autori sa opierajú o mnohé štúdie, jedna z nich, volá sa Gender pay gap report, za rok 2024 rozdiel medzi platmi a mužov a žien uvádza na, na úrovni 17 %. Keď však tento rozdiel očistili rôzne špecifiká práce, tak poklesol na 1 %, zo 17 na 1 %. Iné výskumy prichádzajú zmiernime rôznymi číslami, ale trend je jednoznačný pre všetkých. V čase rozdiely medzi platmi mužov a žien klesajú, a keď ich očistíme rôzne objektívne špecifiká, tak poklesnú na minimum. Podobné výsledky sa ukazujú aj na slovenských dátach, kde za, kde sa najdôležitejším faktorom môže ukazovať, ukazuje ako materstvo a následná starostlivosť o deti zo strany žien. To potvrdzujú napríklad aj štúdie z digitálnej ekonomiky, to je nov, najnovší, teda najnovšia, najnovší smer, ktorým sa rozvíja ekonomika, kde máme najpresnejšie a najkomplexnejšie dáta. Napríklad, na platforme UBER objavili výskumníci rozdiel v platoch 7 % v prospech mužov. Ale keď hľadali príčinu, tak tá nebola v diskriminácii, ale v tom, že muži jazdili rýchlejšie, dlhšie a v exponových, v exponovaných časoch a miestach. Tieto výskumy ukazujú, že rozdiely v platoch mužov a žien nie sú výsledkom nejakej diskriminácie zamestnávateľom, ale odrazom objektívnych rozdielov na trhu práce. To pekne ukazuje skutočnosť, že pri vstupe do prvého zamestnania sú rozdiely medzi platmi mužov a žien výrazne menšie. Ale to, že určité skupiny žien zarábajú viac ako muži, aj toto ukázalo. Navyše práca nie je len o pláci, ale aj o tom, ako sa v nej cítite a ako vás napĺňa. A existuje veľký a rastúci rozdiel medzi, vo vnímaní zmysluplnosti zamestnania medzi, medzi mužmi a ženami, v tomto prípade v prospech žien. To všetko neznamená, že ženy a muži majú na trhu práce úplne rovnaké postavenie a všetko je vyriešené, súhlasím, neznamená to. Ja len hovorím, čo sa deje a stotožňujem sa s tou štúdiou. Znamená to len to, že diskriminácia zamestnávateľov nehrá rozhodujúcu roľu, nehrá rozhodujúcu roľu, ale existujúce objektívne rozdiely medzi pohlaviami na trhu práce. Konkrétne, že ženy systematicky pracujú v iných odboroch a na iných pozíciách ako muži. Otázka je, odkiaľ sa berú tieto rozdiely a či znova nie sú výsledkom diskriminácie. Už mi uplynulo 10 minút, je to skutočne veľmi zaujímavé čítanie, ja vám skúsim koľko stihnem z toho prečítať, aj tak iba vyberám niektoré časti. Jedným z najdôležitejších rozdielov medzi mužmi a ženami na trhu práci, ktoré vysvetľuje značnú časť rozdielov v platoch, je zamestnávanie v rôznych sektoroch, už sme to spomínali. Muži zvyknú pracovať častejšie v technických a prírodných sektoroch ako strojárstvo, priemysel, infokomunikačné technológie, ženy v sektoroch, ktoré zahŕňajú styk s ľuďmi ako sociálne služby, školstvo a zdravotníctvo. Tento rozdiel je možno pozorovať už pri výbere odboru štúdia. Napríklad v odboroch ako sú prírodné a technické vedy inžinierstva a matematika, dosahuje podiel žien 33 %, zvyšok sú muži. Tieto štatistiky vytvárajú politický dopyt po intervenciách, v ktorých by riešili pri relatívne nízky podiel žien v niektorých sektoroch. Táto agenda vychádza z predpokladu, že v spoločnosti existujú závažné inštitucionálne a kultúrne prekážky, ktoré bránia ženám vo výbere tohto kariérneho smeru. Táto interpret, interpretácia, však odporuje veľkej časti ekonomického a psychologického evolučné a neurovedeckého výskumu. Dôkazy z týchto disciplín skôr poukazujú na to, že rodové rozdiely v záujme tieto technické odbory sú do značnej miery formované inými faktormi, nie diskrimináciou a nie stereotypmi. Napriek tomu, že v minulosti aj v západnom svete určite existovala diskriminácia žien v určitých odboroch a sektoroch, dnešné dáta a štúdie ukazujú, že dôležitejšiu rolu hrá, hrajú skôr iné faktory. Nedávna metaštúdia ukázala, že posledné dekády diskriminácia a zamestnávania žien na typicky mužských povolaniach výrazne klesla a prakticky vymizla. Naopak, začala sa objavovať skôr diskriminácia mužov voči mužom pri typicky ženských povolaniach. Navyše autori túto štúdiu pri, spojili aj s prieskumom medzi akademikmi a laikmi, kde sa pýtali, akú diskrimináciu odháza, odhadujú, a tu sa ukázalo, že akademici aj laici nestihli aktualizovať svoje presvedčenia a nadhodnocovali prítomnosť diskriminácie žien a to vrátane výskumníkov, ktorí sa venujú otázkam rozdielov medzi mužmi a ženami. Teda zatiaľ, čo zamestnávania, zamestnávatelia v priemere už netrpia stereotypmi, my stále máme stereotypy o zamestnávateľoch. Na to môže kritik zareagovať, že negatívny vplyv diskriminácie voči ženám začína sa už skôr, ešte predtým, ako si vôbec začínajú vyberať povolanie. V tejto oblasti je hlavným a najrobustnejším psychologickým poznatkom rozdielnosť záujmov, profesijných preferencií a životných priorít medzi mužmi a ženami. Rozdiely v ich záujmoch sa potvrdzujú od začiatku ich skúmania opakovane a prakticky vo všetkých krajinách sveta. Muži sa zaujímajú v priemere viac o veci, o veci, to znamená objekty, stroje, abstraktné systémy. Ženy v priemere viac o ľudí, vzťahy, pocity, starostlivosť. To je jeden z najrobustnejších poznatkov psychologických vedách, ktorý je univerzálny...
===== ... a prakticky vo všetkých krajinách sveta. Muži sa zaujímajú v priemere viac o veci, o veci, to znamená objekty, stroje, abstraktné systémy. Ženy v priemere viac o ľudí. Vzťahy, pocity, starostlivosť. To je jeden z najrobustnejších poznatkov psychologických vedách, ktorý je univerzálne platný pre všetky kultúry na svete. A tento rozdiel je pomerne výrazný. Ak vyberiete náhodného muža, respektíve ženu, tak je 75 % pravdepodobnosť, že bude viac orientovaný na veci, respektíve na ľudí. Tento rozdiel v záujmoch je príčinou, ktorá následne formuje aj rozdiely v profesijných preferenciách. Muži tiahnu k povolaniam, ktoré sú spojené s vecami, ako som opisoval a ženy k povolaniam, ktoré sú spojené s ľuďmi. Výskum našiel rozdiely aj v životných prioritách. Muži prikladajú väčšiu dôležitosť kariére, ženy viac work-life balancu. Tu by mohol znova kritik podotknúť, že aj tieto univerzálne a dlhodobé rozdiely v záujmoch sú samé o sebe výsledkom kultúrnych a socializačných faktorov. A v minulosti to tak určite aj bolo. V prvej polovici 20. storočia pred vlnami feministických hnutí ozaj existovali inštitucionálne aj kultúrne prekážky, ktoré držali ženy mimo časti ekonomiky a vzdelávania. A tým limitovali ich potenciál a existoval priestor na zrovnoprávňovanie a ten sa vo veľkej časti sveta aj nastal. Univerzity sa otvorili ženám a dnes sú na nich úspešnejšie ako muži. To je pravda. Tvoria v nich väčšinu. Ženy sa tiež stali kariérne úspešnými v mnohých prestížnych odboroch a sektoroch, kde predtým dominovali muži. Podieť žien v týchto odboroch za posledného polstoročia dramaticky narástol. Ide však znova predovšetkým o odbory, ktoré sú už skôr zamerané na živé bytosti. Medicína, právo, veterinárstvo. Než o odbory zamerané na veci. To znamená infokomunikačné technológie, strojárstvo, matematika. Tento rozdiel je vysledovateľný a rovnaký prakticky v každom jednom štáte na svete bez ohľadu na kultúru a históriu. To je robustnosť výsledkov, ktorá je, je v psychologických vedách absolútne nevídaná. Hovorí autor Chovanculiak z inštitútu INESS. Skutočne môžem pokračovať ďalej, je toho, je toho, je toho veľa, ale už sa minula polovica času a už ma aj smädí. Takže ale predsa len, predsa len ešte skúsim niečo vtesnať do tej svojej polhodiny. Toto je ťažko vysvetliteľný jav pre tých, ktorí vidia príčinu nízkeho podielu žien týchto technických odboroch a v diskrimináciách kultúry. Prečo by sa ženy dokázali vyrovnať mužom a dokonca ich prekonať v niektorých odboroch a v iných nie a to na celom svete v rovnakej skupine sektorov. Prečo aj tie odbory, v ktorých sú dnes, v ktorých sú dnes úspešné ženy, boli v minulosti výhradne mužskou doménou? To naznačuje, že problém nebude ani tak v tom, že ženy niekam nechcú vpustiť, ale skôr v tom, že tam chcú menej vstupovať ako muži. Druhý ťažko vysvetliteľný jav z pohľadu kritikov je skutočnosť, že v rovnostárskejších, bohatších a slobodnejších štátoch v severnej Európe napríklad existujú výrazné rozdiely medzi pohlaviami a to nielen vo výbere odborov, ale aj v ďalších psychologických vlastnostiach dokonca aj v tých fyziologických. Ak je príčinou nižšieho výberu technických odborov diskriminácia kultúra, tak by ženy mali v týchto štátoch tvoriť väčší podiel než v krajinách, ktoré nie sú tak rovnostárske. To však vôbec nepozorujeme. Ja len prečítam ďalšiu vec, ktorá, ktorá mňa zaujala. To sme hovorili, teraz hovoríme, hovorili sme o jednom type segregácie, teraz budeme hovoriť o vertikálnej segregácii. O vertikálnej segregácii žien. Ide viaceré štáty sú známe bojom proti tejto vertikálnej segregácii žien. To znamená, postavenia, hej, na tej vertikále. Ide predovšetkým o severské štáty Európy, ktoré majú dlhú históriu a pozitívne naladenú kultúru k rovnoprávnosti pohlaví. Napríklad Dánsko. Dánsko je štát, kde sa už pred sto rokmi stala prvá žena na svete ministerkou. Konkrétne školstva. Dnes má tento štát už skoro tri dekády špeciálne ministerstvo pre rovnosť pohlaví. Silná emancipácia žien je v Dánsku viditeľná napríklad v ich vysokej participácii na trhu práce. Avšak táto vysoká participácia žien neznamená nízky PG, to znamená ten rozdiel medzi platmi. Ten je tam napriek silnej historickej kultúrnej aj inštitucionálnej podpore žien na trhu práce vo výške 12,7 % a podobne ako u nás, keď ho výskumníci očistili o rôzne objektívne rozdiely a porovnávali rovnakú prácu mužov a žien, tak klesol skoro o 11 percentuálnych bodov. Jedným z hlavných vysvetlení rozdiel v odmeňovaní je aj v Dánsku relatívne nízky podiel žien na manažérskych pozíciách. Konkrétne majú tento podiel vo výške 28 %. Čo jen najnižší, najnižší podiel v rámci celej Európskej únie. Vidíme, že štát, vidíme tak, že štát s pozitívne naladenou kultúrou a inštitúciami nedokáže odstrániť problém vertikálnej segregácie. Ako smiešny sa v tomto kontexte zdá odhad Európskej únie, že za 30 rokov stúpne hrubý domáci produkt o 6 až 9 %, ak sa podarí vyrovnať, odstrániť rozdiely medzi mužmi a ženami. Takže viacero výskumov ukazuje, že mnohé politiky, ktoré sa prijali v severských štátoch cieľom pomôcť ženám, v skutočnosti priniesli nezamýšľané negatívne dôsledky ako je vyšší rozdiel medzi platmi a vertikálnu segregáciu. Napríklad štedrá a dlhá platená materská a rodičovská dovolenka vplýva negatívne na dlhodobú kariéru žien. Alebo povinné kvóty podielu žien správnych radách firiem viedli k zníženiu trhovej hodnoty spoločnosti a k mladšiemu neskúsenejšiemu vedeniu. Keďže však ani severské štáty so silnou kultúrou a históriou rovnostárstva posilnenou inštitucionálnou podporou žien nedokázali odstrániť problém vertikálnej segregácie nízky podiel žien v manažmente a vyrovnať platové rozdiely, je užitočné pozrieť sa aj na iné vysvetlenia. A tu samozrejme autori pán Chovanculiak z Inštitútu INESS opisuje ďalšie veci. Ja len prejdem stručne k záveru, budem mať poslednú tretinu svojho času. V spoločnosti môžu vzniknúť a pretrvávať rozdiely, ktoré nie sú výsledkom niekoho zlého zámeru alebo diskriminácie. Existuje napríklad veľký viac ako 30-percentný rozdiel medzi platmi slobodných, bezdetných a ženatých bezdetných mužov. To znamená slobodných bezdetných a ženatých bezdetných. Skúste si tipnúť, kto zarába viac. Sú to ženatí. Sú to ženatí. Existencia tohto rozdielu však neznamená, že v spoločnosti prevládajú stereotipné predstavy o slobodných mužoch, alebo že ich zamestnávatelia diskriminujú. Vôbec nie. Vysvetlením pokojne môže byť to, že rodinný stav mužov koreluje s nejakými ich preferenciami, vlastnosťami či s ochotou vytrvalo a dlhodobo spoľahlivo pracovať. A táto korelácia vytvára štatistický fenomén v podobe rozdielnych miest. Podobne to môže byť aj s rozdielmi v platoch a pozíciách mužov a žien. Ich existencia môže byť výsledkom mnohých faktorov, ktoré však nemajú nič spoločné s niekoho zlým zámerom. Napríklad do tej mieri, do akej sú výsledkom vyššej variability mužov alebo môže to byť, môže byť tento rozdiel výsledkom rôznych preferencií. Ženy majú, ženy majú v svojom živote viac životných cieľov ako muži. Ale ich menšia časť sa týka pracovných úspechov. Je to jednoducho tak. Ženy tiež považovali ich dosiahnutie za menej žiadúce v porovnaní s rodinným životom, aj keď rovnako dosiahnuteľné ako muži. Tento výskum nehovorí, že neexistujú ženy, ktoré by boli ochotné obetovať sa, boli ochotné obetovať rodinu kariére. Taktiež nehovorí, že je to ochotná spraviť väčšina mužov. Výskum hovorí len o tom, že v relatívne malej skupine ľudí, ktorí sú ochotní kariére obetovať rodinný život, je viac mužov ako žien. Štúdie ukazujú, že hlavným zdrojom nižšieho odmeňovania žien na trhu práce je materstvo. Ženy, ktorým sa narodí alebo si adoptujú dieťa, budú mať nižšie mzdy, lebo prerušia kariérny rast. Budú menej pracovať a neskôr preferovať flexibilnejšie zamestnanie. Toto je však úplne iný typ problému než tie, ktoré rieši Európska únia. To nevyriešia žiadne komplexné reporty zamestnávateľov. Aj keby ich písali každý deň. Hovorí autor štúdie. Európska regulácia, unijná regulácia tak predstavuje čistú stratu pre spoločnosť. Problém s rôznych odmeňovacím sa nedá odstrániť dovtedy, kým budú ženy okrem zamestnancov zároveň aj matkami. Ale môžeme ho zmierňovať. To si však vyžaduje postupnú zmenu kultúrneho nastavenia spoločnosti. Napríklad na Slovensku je bežné, že matka s deťmi ostáva doma mnoho rokov. To nie je samo o sebe zlé, ale musíme si uvedomiť, že cenou za to sú nižšie mzdy žien. Autori štúdie napríklad navrhujú, čo s tým robiť. My v kresťanskodemokratickom hnutí máme úplne jasno, že ak je žena doma s dieťaťom na materskej, prináša minimálne rovnakú hodnotu pre spoločnosť, ako keď pracuje, pretože vychováva deti, vychováva na ďalším občanom. Neznamená to, že teraz, teraz ideme krátiť rodičovskú dovolenku. Ale skúsme ísť inou cestou. Spomínajú ju aj autori štúdie. Uplatniť flexibilnú rodičovskú dovolenku, ktorá umožňuje zrýchlené čerpanie rodičovských príspevkov. To znamená, že tá matka, tá žena má právo na rodičovský príspevok, nebereme jej ho, ale stojí na nej, stojí len na nej, v akom čase si ho vyčerpá. A teraz konkrétne, konkrétne ku postojom KDH a končím s touto štúdiou. Jednoducho ale stotožňujem sa s ňou. S mnohými závermi tejto štúdie sa, sa stotožňujem. Čo robiť, aby boli ženy a muži rovnako oceňovaní. My sme, my sme podporovali a dlhodobo podporujeme, aj keď to už je vlastne už v agónii vôbec rodičovský dôchodok. Samozrejme, že to je, že to je záťaž pre dôchodkový systém, ale vytvára spravodlivý prístup. Ak si vychoval pre spoločnosť dieťa, matka, otec, tak máš mať za to odmenu za svojho života. To znamená, že štát ti z toho, tie tvoje deti ti prispievajú na to, že si ich vychoval. Tie tvoje deti zo svojich odvodov časť odkroja a ti ich pošlú, aby, aby si cítil za svojho života, že jednoducho si vychoval deti pre spoločnosť. Štúdie, ja spomeniem ďalšie štúdie. Krásny príklad je Maďarsko alebo aj Poľsko môžem povedať, kde išli cestou razantného zvyšovania, zvyšovania sociálnych dávok pre rodiny, pre matky. Cestou bezúročných pôžičiek alebo ja neviem nákup auta a tak ďalej. Žiaľ štúdie ukazujú, že nahadzovanie peňazí lopatou týmto spôsobom nevedie k výsledku. Nevedie k tomu, že tie rodiny sú ochotnejšie mať viac detí. Ale tie štúdie hovoria a ja sa s nimi stotožňujem, že ak chceme, aby ženy mali porovnateľné postavenie s mužmi aj čo sa týka miezd, tak im vytvorme podmienky na to, aby materstvo nebol pre nich trest. To znamená, hovorme o konkrétnych veciach, ktoré trápia aj Slovensko v roku 2026. Veď si zoberme konsolidačný, tretí konsolidačný balík. Podľa výpočtov Rady pre rozpočtovú zodpovednosť dosah tretieho konsolidačného balíku na rodinu s dvoma deťmi bude takmer 900 eur tento rok. Len zvýšenie zdravotných odvodov o 1 %, čo znie úplne nevinne zo strany zamestnanca, bude pri priemernej mzde predstavovať úbytok na čistej mzde zhruba 200 eur. To sú čísla a v týchto ťažkých podmienkach chceme od našej, našej spoločnosti, aby sa reprodukovala. Máme, máme najrýchlejšie starnúcu populáciu Európskej únie. Musíme s tým niečo robiť. Preto, preto potrebujú rodiny od nás osobitnú pozornosť a tá osobitná pozornosť môže byť v tom napríklad, že predškolské zariadenia budú skutočne k dispozícii. V Nemecku, v Nemecku štáty, štáty alebo jednotlivé spolkové krajiny majú doslova predpísaný vzorec, koľko škôlok musí byť na, na určitý počet obyvateľov. Jednoducho toto je, toto je pomoc pre ženy. Tá žena matka alebo aj otec, keď je doma s dieťaťom, musí vedieť, že keď mu dieťa ochorie, tak ho má kam priviesť k lekárovi, ktorý sa oňho postará a musí vedieť, že sa tam k tomu lekárovi dostane. To znamená, musí mať dostupnú dopravu. Žena na, na rodičovskej dovolenke, otec na rodičovskej dovolenke, ktorý poberá príspevok, by mal mať možnosť bez problémov, to je apel na pána ministra, my sme to tu predkladali viackrát, má právo si zarobiť bez nejakých vážnejších prekážok peniaze. Nie tým, že mu zdvihneme odvody, minimálne odvody tak, že zaplatí pomaly viac ako zarobí. Jednoducho musí dostať tie peniaze jednoduchým spôsobom od toho zamestnávateľa, aby si mohla privyrobiť, mohli privyrobiť. Čo so skráteným pracovnými úväzkami? Čo so zdieľanými miestami? Nemáme moderný Zákonník práce. Prečo by sa na jednej pracovnej pozícii nemohlo striedať viac ľudí? Sú štáty, ktoré to dokážu. Máme ...
=====

Vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážený pán minister, milé kolegyne, vážení kolegovia, budem sa venovať trošku hlbšie tejto problematike, ale pozrieme sa na to trochu iným spôsobom ako sme to tu doteraz počuli. V prvom rade musím povedať, že, že KDH, v KDH sme jednoznačne za to, aby bolo rovnaké odmeňovanie mužov a žien, nielen preto, že to je v ústave, nielen preto, že to je v Zákonníku práce, ale preto jednoducho, že to je takto má to byť a má to byť spravodlivé. Ale možno sa rozídeme s niektorými s tým, v tom, že za čo sa vlastne majú odmeňovať muži a za čo ženy, pretože ženy na rozdiel od mužov prinášajú na svet deti, prinášajú našich nových občanov a vlastne oni sú pre tých zamestnávateľov vlastne do normy pracovných miest. Takže zákon tu opísal dosť, dosť ako by som povedal jasne, minister práce, sociálnych vecí a rodiny. Skutočne, ide tu o ,o to, aby sa rovnakým spôsobom odmeňovali muži a, a ženy a vychádza sa ako, ako, ako sme počuli zo Smernice Európskej únie, je to len, samozrejme, naša nadradená inštitúcia, takže vlastne tieto, tieto smernice, ktoré aj v tomto prípade musíme prijať a zakomponovať do našej legislatívy. Nejdem tu podrobne opisovať, teda už to povedal pán minister aj moja predrečníčka, že v čom spočíva, v čom spočíva tento zákon, všetko to výkazníctvo, všetko, všetky tie kroky, ktoré mali smerovať k tomu, že ak sa zistí, že neoprávnene je odmeňovaná žena, ináč ako možnože sa majú napraviť tieto kroky a napokon, ak sa, ak k tomu nedôjde, tak potom prichádzajú na rad pokuty až do 20-tisíc eur.
Nuž, nezvyknem to a robím to prvý raz vôbec ako tu vystupujem, že vo svojom vystúpení sa opriem o jednu analýzu, ktorú, ktorú skutočne považujem za veľmi kvalitnú a ktorá sa pozerá na celý tento problém z hľadiska, z hľadiska skúmania, skúmania reality aká je v Európskej únii a vlastne na celom svete a vôbec prístupu potom, akým spôsobom Európska únia pristupovala, pristúpila k tomuto problém, problému. Je to štúdia, štúdia, štúdia INESS-u, ktorú napísal Róbert Chovanculiak a, a venuje sa rodovým rozdielom na trhu práce, tak sa nazýva táto inštitúcia. Takže budem, budem dosť veľa citovať z tejto, z tejto, z tejto analýzy, pretože opakujem, s mnohými, mnohými ak nie všetkými závermi ku ktorým prichádza na základe štúdie množstva, množstva zdrojov a prieskumov na základe ktorých vlastne INESS prichádza k tomuto záveru. Takže otázka je, štúdia, otázka je, aké sú príčiny rozdiely, rozdielov v odmeňovaní mužov a žien, a či pri ich odstraňovaní pomôžu nové regulačné povinnosti zamestnávateľov štúdia ukazuje, že tento rozdiel nie je výsledkom diskriminácie zo strany zamestnávateľov, ale odrazom objektívnych rozdielov na trhu práce medzi mužmi a ženami, ktoré následne vyúsťujú do rozdielneho odmeňovania. Toto posúva, toto čo hovoríme, toto posúva diskusiu o úroveň nižšie, ktoré je potrebné zodpovedať, kde sa berú tieto objektívne rozdiely na trhu práce. Ide predovšetkým o otázku takzvanej horizontálnej a vertikálnej segregácie, ťažké pojmy, ale budú vysvetlené. Teda, že ženy v priemere pracujú menej často v sektoroch s vyššími mzdami, napríklad, infokomunikačné technológie, technické smery inžinierstvo, prírodné vedy a menej často vo vyšších manažérskych pozíciách firiem. Významný podiel na tomto rozdiele hrajú rôzne preferencie a priority žien, a nejde automaticky o výsledok diskriminácie. Výskum v tejto štúdií opisuje príčiny rozdielnych výsledkov mužov a žien na trhu práce, znamená to, že rozsah zmeny, ktorú môžu dosiahnuť intervenčné politiky európske...(Nezrozumiteľne vyslovené.) je limitovaný, limitovaný. Je to skutočne by som povedal od stola. A v lepšom prípade budú predstavovať tieto, tieto snahy plytvanie zdrojmi. V tom horšom prinesú dokonca mnohé nezamýšľané dôsledky. To však neznamená, že neexistujú, neexistuje priestor na zlepšenie. Na základe triezveho pohľadu na zdroj a príčiny rozdielov medzi mužmi a ženami predstavujeme, predstavuje táto štúdia niektoré opatrenia, ktoré môžu pomôcť zlepšiť postavenie žien na trhu práce, s týmto sa stotožňujem, pretože ten zámer je úplne taký istý aj v prípade KDH.
Takže, samozrejme, autori študujú tie z roku 2004, opisujú, poznajúc smernicu pochopiteľne, opisujú, že vlastne k čomu bude viesť prijatie tej legislatívy s tou nadriadené, nadriadené orgánu, opísal ich pán minister, opísala ich kolegyňa predrečníčka, takže nejdem ich nejako, nejako špeciálne opisovať, len poviem, poviem toľko, že aj tie percentá tu boli. Čo je hlavným argumentom, prečo vlastne vznikla táto iniciatíva vlastne na pôde Európskej únie. Hlavným argumentom pre vznik, to už zase citujem štúdiu: "Hlavným argumentom pre vznik tejto novej mašinérie sú štatistiky, ktoré hovoria o tom, že ženy v Európskej únii zarábajú menej o 12,7 % ako muži, na Slovensku je to 16,6 %, toto mediálne populárne číslo sa však nezohľadňuje, že ženy a muži pracujú v rozdielnych sektoroch na rozdielnych pozíciách, rôzne dlho, rôzne veľa času venujú starostlivosti o deti a domácnosť, rôzne často striedajú práce, majú rôznu ochotu sťahovať sa za ňou a tak ďalej. Keď sa porovnania očistia a tieto ďalšie faktory, tak veľká časť rozdielu v odmeňovaní mužov a žien mizne, mizne keď to zohľadníte. Napríklad, a tí autori sa opierajú o mnohé štúdie, jedna z nich, volá sa Gender pay gap report, za rok 2024 rozdiel medzi platmi a mužov a žien uvádza na, na úrovni 17 %. Keď však tento rozdiel očistili rôzne špecifiká práce, tak poklesol na 1 %, zo 17 na 1 %. Iné výskumy prichádzajú zmiernime rôznymi číslami, ale trend je jednoznačný pre všetkých. V čase rozdiely medzi platmi mužov a žien klesajú, a keď ich očistíme rôzne objektívne špecifiká, tak poklesnú na minimum. Podobné výsledky sa ukazujú aj na slovenských dátach, kde za, kde sa najdôležitejším faktorom môže ukazovať, ukazuje ako materstvo a následná starostlivosť o deti zo strany žien. To potvrdzujú napríklad aj štúdie z digitálnej ekonomiky, to je nov, najnovší, teda najnovšia, najnovší smer, ktorým sa rozvíja ekonomika, kde máme najpresnejšie a najkomplexnejšie dáta. Napríklad, na platforme UBER objavili výskumníci rozdiel v platoch 7 % v prospech mužov. Ale keď hľadali príčinu, tak tá nebola v diskriminácii, ale v tom, že muži jazdili rýchlejšie, dlhšie a v exponových, v exponovaných časoch a miestach. Tieto výskumy ukazujú, že rozdiely v platoch mužov a žien nie sú výsledkom nejakej diskriminácie zamestnávateľom, ale odrazom objektívnych rozdielov na trhu práce. To pekne ukazuje skutočnosť, že pri vstupe do prvého zamestnania sú rozdiely medzi platmi mužov a žien výrazne menšie. Ale to, že určité skupiny žien zarábajú viac ako muži, aj toto ukázalo. Navyše práca nie je len o pláci, ale aj o tom, ako sa v nej cítite a ako vás napĺňa. A existuje veľký a rastúci rozdiel medzi, vo vnímaní zmysluplnosti zamestnania medzi, medzi mužmi a ženami, v tomto prípade v prospech žien. To všetko neznamená, že ženy a muži majú na trhu práce úplne rovnaké postavenie a všetko je vyriešené, súhlasím, neznamená to. Ja len hovorím, čo sa deje a stotožňujem sa s tou štúdiou. Znamená to len to, že diskriminácia zamestnávateľov nehrá rozhodujúcu roľu, nehrá rozhodujúcu roľu, ale existujúce objektívne rozdiely medzi pohlaviami na trhu práce. Konkrétne, že ženy systematicky pracujú v iných odboroch a na iných pozíciách ako muži. Otázka je, odkiaľ sa berú tieto rozdiely a či znova nie sú výsledkom diskriminácie. Už mi uplynulo 10 minút, je to skutočne veľmi zaujímavé čítanie, ja vám skúsim koľko stihnem z toho prečítať, aj tak iba vyberám niektoré časti. Jedným z najdôležitejších rozdielov medzi mužmi a ženami na trhu práci, ktoré vysvetľuje značnú časť rozdielov v platoch, je zamestnávanie v rôznych sektoroch, už sme to spomínali. Muži zvyknú pracovať častejšie v technických a prírodných sektoroch ako strojárstvo, priemysel, infokomunikačné technológie, ženy v sektoroch, ktoré zahŕňajú styk s ľuďmi ako sociálne služby, školstvo a zdravotníctvo. Tento rozdiel je možno pozorovať už pri výbere odboru štúdia. Napríklad v odboroch ako sú prírodné a technické vedy inžinierstva a matematika, dosahuje podiel žien 33 %, zvyšok sú muži. Tieto štatistiky vytvárajú politický dopyt po intervenciách, v ktorých by riešili pri relatívne nízky podiel žien v niektorých sektoroch. Táto agenda vychádza z predpokladu, že v spoločnosti existujú závažné inštitucionálne a kultúrne prekážky, ktoré bránia ženám vo výbere tohto kariérneho smeru. Táto interpret, interpretácia, však odporuje veľkej časti ekonomického a psychologického evolučné a neurovedeckého výskumu. Dôkazy z týchto disciplín skôr poukazujú na to, že rodové rozdiely v záujme tieto technické odbory sú do značnej miery formované inými faktormi, nie diskrimináciou a nie stereotypmi. Napriek tomu, že v minulosti aj v západnom svete určite existovala diskriminácia žien v určitých odboroch a sektoroch, dnešné dáta a štúdie ukazujú, že dôležitejšiu rolu hrá, hrajú skôr iné faktory. Nedávna metaštúdia ukázala, že posledné dekády diskriminácia a zamestnávania žien na typicky mužských povolaniach výrazne klesla a prakticky vymizla. Naopak, začala sa objavovať skôr diskriminácia mužov voči mužom pri typicky ženských povolaniach. Navyše autori túto štúdiu pri, spojili aj s prieskumom medzi akademikmi a laikmi, kde sa pýtali, akú diskrimináciu odháza, odhadujú, a tu sa ukázalo, že akademici aj laici nestihli aktualizovať svoje presvedčenia a nadhodnocovali prítomnosť diskriminácie žien a to vrátane výskumníkov, ktorí sa venujú otázkam rozdielov medzi mužmi a ženami. Teda zatiaľ, čo zamestnávania, zamestnávatelia v priemere už netrpia stereotypmi, my stále máme stereotypy o zamestnávateľoch. Na to môže kritik zareagovať, že negatívny vplyv diskriminácie voči ženám začína sa už skôr, ešte predtým, ako si vôbec začínajú vyberať povolanie. V tejto oblasti je hlavným a najrobustnejším psychologickým poznatkom rozdielnosť záujmov, profesijných preferencií a životných priorít medzi mužmi a ženami. Rozdiely v ich záujmoch sa potvrdzujú od začiatku ich skúmania opakovane a prakticky vo všetkých krajinách sveta. Muži sa zaujímajú v priemere viac o veci, o veci, to znamená objekty, stroje, abstraktné systémy. Ženy v priemere viac o ľudí, vzťahy, pocity, starostlivosť. To je jeden z najrobustnejších poznatkov psychologických vedách, ktorý je univerzálny...
===== ... a prakticky vo všetkých krajinách sveta. Muži sa zaujímajú v priemere viac o veci, o veci, to znamená objekty, stroje, abstraktné systémy. Ženy v priemere viac o ľudí. Vzťahy, pocity, starostlivosť. To je jeden z najrobustnejších poznatkov psychologických vedách, ktorý je univerzálne platný pre všetky kultúry na svete. A tento rozdiel je pomerne výrazný. Ak vyberiete náhodného muža, respektíve ženu, tak je 75 % pravdepodobnosť, že bude viac orientovaný na veci, respektíve na ľudí. Tento rozdiel v záujmoch je príčinou, ktorá následne formuje aj rozdiely v profesijných preferenciách. Muži tiahnu k povolaniam, ktoré sú spojené s vecami, ako som opisoval a ženy k povolaniam, ktoré sú spojené s ľuďmi. Výskum našiel rozdiely aj v životných prioritách. Muži prikladajú väčšiu dôležitosť kariére, ženy viac work-life balancu. Tu by mohol znova kritik podotknúť, že aj tieto univerzálne a dlhodobé rozdiely v záujmoch sú samé o sebe výsledkom kultúrnych a socializačných faktorov. A v minulosti to tak určite aj bolo. V prvej polovici 20. storočia pred vlnami feministických hnutí ozaj existovali inštitucionálne aj kultúrne prekážky, ktoré držali ženy mimo časti ekonomiky a vzdelávania. A tým limitovali ich potenciál a existoval priestor na zrovnoprávňovanie a ten sa vo veľkej časti sveta aj nastal. Univerzity sa otvorili ženám a dnes sú na nich úspešnejšie ako muži. To je pravda. Tvoria v nich väčšinu. Ženy sa tiež stali kariérne úspešnými v mnohých prestížnych odboroch a sektoroch, kde predtým dominovali muži. Podieť žien v týchto odboroch za posledného polstoročia dramaticky narástol. Ide však znova predovšetkým o odbory, ktoré sú už skôr zamerané na živé bytosti. Medicína, právo, veterinárstvo. Než o odbory zamerané na veci. To znamená infokomunikačné technológie, strojárstvo, matematika. Tento rozdiel je vysledovateľný a rovnaký prakticky v každom jednom štáte na svete bez ohľadu na kultúru a históriu. To je robustnosť výsledkov, ktorá je, je v psychologických vedách absolútne nevídaná. Hovorí autor Chovanculiak z inštitútu INESS. Skutočne môžem pokračovať ďalej, je toho, je toho, je toho veľa, ale už sa minula polovica času a už ma aj smädí. Takže ale predsa len, predsa len ešte skúsim niečo vtesnať do tej svojej polhodiny. Toto je ťažko vysvetliteľný jav pre tých, ktorí vidia príčinu nízkeho podielu žien týchto technických odboroch a v diskrimináciách kultúry. Prečo by sa ženy dokázali vyrovnať mužom a dokonca ich prekonať v niektorých odboroch a v iných nie a to na celom svete v rovnakej skupine sektorov. Prečo aj tie odbory, v ktorých sú dnes, v ktorých sú dnes úspešné ženy, boli v minulosti výhradne mužskou doménou? To naznačuje, že problém nebude ani tak v tom, že ženy niekam nechcú vpustiť, ale skôr v tom, že tam chcú menej vstupovať ako muži. Druhý ťažko vysvetliteľný jav z pohľadu kritikov je skutočnosť, že v rovnostárskejších, bohatších a slobodnejších štátoch v severnej Európe napríklad existujú výrazné rozdiely medzi pohlaviami a to nielen vo výbere odborov, ale aj v ďalších psychologických vlastnostiach dokonca aj v tých fyziologických. Ak je príčinou nižšieho výberu technických odborov diskriminácia kultúra, tak by ženy mali v týchto štátoch tvoriť väčší podiel než v krajinách, ktoré nie sú tak rovnostárske. To však vôbec nepozorujeme. Ja len prečítam ďalšiu vec, ktorá, ktorá mňa zaujala. To sme hovorili, teraz hovoríme, hovorili sme o jednom type segregácie, teraz budeme hovoriť o vertikálnej segregácii. O vertikálnej segregácii žien. Ide viaceré štáty sú známe bojom proti tejto vertikálnej segregácii žien. To znamená, postavenia, hej, na tej vertikále. Ide predovšetkým o severské štáty Európy, ktoré majú dlhú históriu a pozitívne naladenú kultúru k rovnoprávnosti pohlaví. Napríklad Dánsko. Dánsko je štát, kde sa už pred sto rokmi stala prvá žena na svete ministerkou. Konkrétne školstva. Dnes má tento štát už skoro tri dekády špeciálne ministerstvo pre rovnosť pohlaví. Silná emancipácia žien je v Dánsku viditeľná napríklad v ich vysokej participácii na trhu práce. Avšak táto vysoká participácia žien neznamená nízky PG, to znamená ten rozdiel medzi platmi. Ten je tam napriek silnej historickej kultúrnej aj inštitucionálnej podpore žien na trhu práce vo výške 12,7 % a podobne ako u nás, keď ho výskumníci očistili o rôzne objektívne rozdiely a porovnávali rovnakú prácu mužov a žien, tak klesol skoro o 11 percentuálnych bodov. Jedným z hlavných vysvetlení rozdiel v odmeňovaní je aj v Dánsku relatívne nízky podiel žien na manažérskych pozíciách. Konkrétne majú tento podiel vo výške 28 %. Čo jen najnižší, najnižší podiel v rámci celej Európskej únie. Vidíme, že štát, vidíme tak, že štát s pozitívne naladenou kultúrou a inštitúciami nedokáže odstrániť problém vertikálnej segregácie. Ako smiešny sa v tomto kontexte zdá odhad Európskej únie, že za 30 rokov stúpne hrubý domáci produkt o 6 až 9 %, ak sa podarí vyrovnať, odstrániť rozdiely medzi mužmi a ženami. Takže viacero výskumov ukazuje, že mnohé politiky, ktoré sa prijali v severských štátoch cieľom pomôcť ženám, v skutočnosti priniesli nezamýšľané negatívne dôsledky ako je vyšší rozdiel medzi platmi a vertikálnu segregáciu. Napríklad štedrá a dlhá platená materská a rodičovská dovolenka vplýva negatívne na dlhodobú kariéru žien. Alebo povinné kvóty podielu žien správnych radách firiem viedli k zníženiu trhovej hodnoty spoločnosti a k mladšiemu neskúsenejšiemu vedeniu. Keďže však ani severské štáty so silnou kultúrou a históriou rovnostárstva posilnenou inštitucionálnou podporou žien nedokázali odstrániť problém vertikálnej segregácie nízky podiel žien v manažmente a vyrovnať platové rozdiely, je užitočné pozrieť sa aj na iné vysvetlenia. A tu samozrejme autori pán Chovanculiak z Inštitútu INESS opisuje ďalšie veci. Ja len prejdem stručne k záveru, budem mať poslednú tretinu svojho času. V spoločnosti môžu vzniknúť a pretrvávať rozdiely, ktoré nie sú výsledkom niekoho zlého zámeru alebo diskriminácie. Existuje napríklad veľký viac ako 30-percentný rozdiel medzi platmi slobodných, bezdetných a ženatých bezdetných mužov. To znamená slobodných bezdetných a ženatých bezdetných. Skúste si tipnúť, kto zarába viac. Sú to ženatí. Sú to ženatí. Existencia tohto rozdielu však neznamená, že v spoločnosti prevládajú stereotipné predstavy o slobodných mužoch, alebo že ich zamestnávatelia diskriminujú. Vôbec nie. Vysvetlením pokojne môže byť to, že rodinný stav mužov koreluje s nejakými ich preferenciami, vlastnosťami či s ochotou vytrvalo a dlhodobo spoľahlivo pracovať. A táto korelácia vytvára štatistický fenomén v podobe rozdielnych miest. Podobne to môže byť aj s rozdielmi v platoch a pozíciách mužov a žien. Ich existencia môže byť výsledkom mnohých faktorov, ktoré však nemajú nič spoločné s niekoho zlým zámerom. Napríklad do tej mieri, do akej sú výsledkom vyššej variability mužov alebo môže to byť, môže byť tento rozdiel výsledkom rôznych preferencií. Ženy majú, ženy majú v svojom živote viac životných cieľov ako muži. Ale ich menšia časť sa týka pracovných úspechov. Je to jednoducho tak. Ženy tiež považovali ich dosiahnutie za menej žiadúce v porovnaní s rodinným životom, aj keď rovnako dosiahnuteľné ako muži. Tento výskum nehovorí, že neexistujú ženy, ktoré by boli ochotné obetovať sa, boli ochotné obetovať rodinu kariére. Taktiež nehovorí, že je to ochotná spraviť väčšina mužov. Výskum hovorí len o tom, že v relatívne malej skupine ľudí, ktorí sú ochotní kariére obetovať rodinný život, je viac mužov ako žien. Štúdie ukazujú, že hlavným zdrojom nižšieho odmeňovania žien na trhu práce je materstvo. Ženy, ktorým sa narodí alebo si adoptujú dieťa, budú mať nižšie mzdy, lebo prerušia kariérny rast. Budú menej pracovať a neskôr preferovať flexibilnejšie zamestnanie. Toto je však úplne iný typ problému než tie, ktoré rieši Európska únia. To nevyriešia žiadne komplexné reporty zamestnávateľov. Aj keby ich písali každý deň. Hovorí autor štúdie. Európska regulácia, unijná regulácia tak predstavuje čistú stratu pre spoločnosť. Problém s rôznych odmeňovacím sa nedá odstrániť dovtedy, kým budú ženy okrem zamestnancov zároveň aj matkami. Ale môžeme ho zmierňovať. To si však vyžaduje postupnú zmenu kultúrneho nastavenia spoločnosti. Napríklad na Slovensku je bežné, že matka s deťmi ostáva doma mnoho rokov. To nie je samo o sebe zlé, ale musíme si uvedomiť, že cenou za to sú nižšie mzdy žien. Autori štúdie napríklad navrhujú, čo s tým robiť. My v kresťanskodemokratickom hnutí máme úplne jasno, že ak je žena doma s dieťaťom na materskej, prináša minimálne rovnakú hodnotu pre spoločnosť, ako keď pracuje, pretože vychováva deti, vychováva na ďalším občanom. Neznamená to, že teraz, teraz ideme krátiť rodičovskú dovolenku. Ale skúsme ísť inou cestou. Spomínajú ju aj autori štúdie. Uplatniť flexibilnú rodičovskú dovolenku, ktorá umožňuje zrýchlené čerpanie rodičovských príspevkov. To znamená, že tá matka, tá žena má právo na rodičovský príspevok, nebereme jej ho, ale stojí na nej, stojí len na nej, v akom čase si ho vyčerpá. A teraz konkrétne, konkrétne ku postojom KDH a končím s touto štúdiou. Jednoducho ale stotožňujem sa s ňou. S mnohými závermi tejto štúdie sa, sa stotožňujem. Čo robiť, aby boli ženy a muži rovnako oceňovaní. My sme, my sme podporovali a dlhodobo podporujeme, aj keď to už je vlastne už v agónii vôbec rodičovský dôchodok. Samozrejme, že to je, že to je záťaž pre dôchodkový systém, ale vytvára spravodlivý prístup. Ak si vychoval pre spoločnosť dieťa, matka, otec, tak máš mať za to odmenu za svojho života. To znamená, že štát ti z toho, tie tvoje deti ti prispievajú na to, že si ich vychoval. Tie tvoje deti zo svojich odvodov časť odkroja a ti ich pošlú, aby, aby si cítil za svojho života, že jednoducho si vychoval deti pre spoločnosť. Štúdie, ja spomeniem ďalšie štúdie. Krásny príklad je Maďarsko alebo aj Poľsko môžem povedať, kde išli cestou razantného zvyšovania, zvyšovania sociálnych dávok pre rodiny, pre matky. Cestou bezúročných pôžičiek alebo ja neviem nákup auta a tak ďalej. Žiaľ štúdie ukazujú, že nahadzovanie peňazí lopatou týmto spôsobom nevedie k výsledku. Nevedie k tomu, že tie rodiny sú ochotnejšie mať viac detí. Ale tie štúdie hovoria a ja sa s nimi stotožňujem, že ak chceme, aby ženy mali porovnateľné postavenie s mužmi aj čo sa týka miezd, tak im vytvorme podmienky na to, aby materstvo nebol pre nich trest. To znamená, hovorme o konkrétnych veciach, ktoré trápia aj Slovensko v roku 2026. Veď si zoberme konsolidačný, tretí konsolidačný balík. Podľa výpočtov Rady pre rozpočtovú zodpovednosť dosah tretieho konsolidačného balíku na rodinu s dvoma deťmi bude takmer 900 eur tento rok. Len zvýšenie zdravotných odvodov o 1 %, čo znie úplne nevinne zo strany zamestnanca, bude pri priemernej mzde predstavovať úbytok na čistej mzde zhruba 200 eur. To sú čísla a v týchto ťažkých podmienkach chceme od našej, našej spoločnosti, aby sa reprodukovala. Máme, máme najrýchlejšie starnúcu populáciu Európskej únie. Musíme s tým niečo robiť. Preto, preto potrebujú rodiny od nás osobitnú pozornosť a tá osobitná pozornosť môže byť v tom napríklad, že predškolské zariadenia budú skutočne k dispozícii. V Nemecku, v Nemecku štáty, štáty alebo jednotlivé spolkové krajiny majú doslova predpísaný vzorec, koľko škôlok musí byť na, na určitý počet obyvateľov. Jednoducho toto je, toto je pomoc pre ženy. Tá žena matka alebo aj otec, keď je doma s dieťaťom, musí vedieť, že keď mu dieťa ochorie, tak ho má kam priviesť k lekárovi, ktorý sa oňho postará a musí vedieť, že sa tam k tomu lekárovi dostane. To znamená, musí mať dostupnú dopravu. Žena na, na rodičovskej dovolenke, otec na rodičovskej dovolenke, ktorý poberá príspevok, by mal mať možnosť bez problémov, to je apel na pána ministra, my sme to tu predkladali viackrát, má právo si zarobiť bez nejakých vážnejších prekážok peniaze. Nie tým, že mu zdvihneme odvody, minimálne odvody tak, že zaplatí pomaly viac ako zarobí. Jednoducho musí dostať tie peniaze jednoduchým spôsobom od toho zamestnávateľa, aby si mohla privyrobiť, mohli privyrobiť. Čo so skráteným pracovnými úväzkami? Čo so zdieľanými miestami? Nemáme moderný Zákonník práce. Prečo by sa na jednej pracovnej pozícii nemohlo striedať viac ľudí? Sú štáty, ktoré to dokážu. Máme ...
=====

Ďakujem, som rád, že som sa dostal k slovu. Pán kolega Dostál, spomínali ste rolu prezidenta. Ja sa tu len trošku vrátim do histórie. Nepôjdem do 30. rokov do Nemecka, odtiaľ pochádza termín noc dlhých nožov, aby sme vedeli, práve vtedy, keď sa búrala úplne demokracia v Nemecku, ale pôjdem do Československa roku 1948. Prezident Beneš, ktorý bol taký tiež čestný, nepísaný predseda národných socialistov a veľkých kamarátov komunistov, tak prezident Beneš sa podieľal na uchopení moci komunistami, pretože nezvládol vládnu krízu a dokonca niektorí hovoria, že tam bol aj úmysel a ja preto o tom hovorím, že takisto ako v Nemecku, aj v Československu o niekoľko rokov neskôr, vznikla teda tá diktatúra, nastupovala nie nejakou strmou revolúciou, ale postupne. Dokonca sa využívala ústava a takisto ako v Nemecku, aj v Československu zohral rozhodujúcu rolu prezident. Prezident Beneš umožnil, aby sa zostavila vláda, ktorá bola povoľná práve komunistom a vlastne ten proces sa, potom prišli zmeny zákonov, tak ako sa menia zákony tu a potom vlastne ten proces sa zavŕšil až o tri mesiace, keď sme mali voľby do, v Československu voľby jednotnej kandidátky Národného frontu. Aj tu počúvame o zmene volebného systému, tie paralely sú veľmi nebezpečné, ja by som veľmi nerád bol, aby sme ich potom niekedy spomínali, že skutočne, že sa nám to tu naplnilo druhý raz v priebehu sto rokov, ale skutočne si uvedomme, že niekedy to prichádza vyslovene plazivo, postupnými krokmi, zneužívaním parlamentného systému, ale potom už je neskoro, potom sa z toho nedá vyhrabať, preto o to viac je mimoriadne dôležité, aby sme boli pevnou súčasťou Európskej únie a nespochybňovali aspoň to, lebo to je asi posledná kotva, ktorú tu máme. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Kolega, kolega Čaučík, však si vysvetlil podstatu veci, ktorej sa mal venovať vlastne tento návrh zákona. Dostalo sa tam niečo úplne iné. Ja musím povedať, že, kolegovia z vládnych strán, vystavili ste nás do nechutnej dilemy, pretože na jednej strane tu máme riešiť reálne problémy, s ktorými zápasia ľudia na Slovensku, mal... nikto tu zatiaľ nepovedal, ak som dobre počúval, že tieto drobné krádeže, ktoré rastú, je za nimi aj ekonomická stránka veci. To znamená, že ten dosah konsolidačných balíkov je veľmi silný na ľudí a bude budúci rok ešte silnejší.
Ale vrátim sa k téme. Vy ste nás vystavili do dilemy, vlastne ako sa k tomuto postaviť, keďže ste tam vsunuli veci, ktoré sem vôbec nepatria. To je skutočne pravda. A ja si dovolím povedať, že takýmto spôsobom sa zákony jednoducho robiť nemôžu. A zákony zvlášť, ktoré sa týkajú trestného konania osôb. Je to skutočne veľmi vážne a ja tu často spomínam v tejto snemovni, že pociťujeme veľmi silný útok na inštitúcie. Ja mám už teraz dojem, že toto je útok priamo na parlament, na parlamentarizmus na Slovensku, pretože takýmto spôsobom urobiť zákony, podľa ktorých sa má riadiť celá spoločnosť, dehonestuje vôbec celý parlament. Uvedomte si, kolegovia z vládnych strán, aj nás, čo sme v opozícii, to dehonestuje celú túto inštitúciu. My sa pohybujeme od mantinelu k mantinelu v takých dôležitých zákonoch, ako sú, ako sú trestné kódexy. To je neprijateľné, aby sme takto postupovali ďalej!
A obávam sa, že ak, ak to má pokračovať, tak tento parlament sa stane v budúcnosti nefunkčným.

Áno, ja sa pripájam k tomu, čo ste, kolegovia, povedali, a to je skutočne, možno niekomu aj napadlo, že ak nám nesedí tá inštitúcia, tak čo tak ju zrušiť, možno premenovať, ale (povedané so smiechom) v podstate zmeniť, zmeniť jej, zmeniť jej vedenie a možno ju nejakým spôsobom pacifikovať. Áno, áno, myslím si, že to je legitímna úvaha, pretože tak, ako sa správa vláda k Rade pre rozpočtovú zodpovednosť, tak to nasvedčuje, že keby bola taká príležitosť, môže sa také niečo stať.
Ja ťa, kolega František, trošku doplním. Je tam tá rada, tá rada je plná, je obsadená, hej, teraz tá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, personálne, ale je tam presluhujúci človek, tak by som to povedal. Tak to funguje. Ale v podstate máš pravdu, pretože ten človek, ktorý tam presluhuje, tak v podstate on nevie dňa ani hodiny, hej, a tiež ako byť na mieste predsedu, tak neviem, neviem, s kým počítať, hej? Pretože kto, kto bude ten môj nový kolega? Taký alebo hentaký, hej? Takže je to, samozrejme, nebezpečná situácia, keď sa to personálne takýmto spôsobom podceňuje, alebo účelovo naťahuje, aby sa, aby, aby tá rada konala, aby bola pacifikovaná týmto spôsobom.
Takže ja len zopakujem, v každom prípade, by sme sa mali vážne zamyslieť nad tým, ako Rade pre rozpočtovú zodpovednosť vrátiť jej váhu a obávam sa, že možno bude musieť prísť až na nejaký kolaps, hej, aby sme si potom uvedomili, že tá rozpočtová rada nás pred tým kolapsom vystríhala.

ešte stále to Grécko, ktoré bolo vtedy pred nami a ďaleko pred nami. Desať rokov, desať rokov ešte to tí Gréci cítia. Ja často chodím do Grécka, tak to vidím. Milión Grékov opustilo štát, milión Grékov, pretože zrazu bolo v tom štáte zle. Chceme toto? A Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, hoci, hoci to robí, robí veľmi opatrným spôsobom, ale v podstate nás upozorňuje na to, že ak budete takto pokračovať, tak sa na tú grécku cestu dostaneme. Toto nám hrozí. To znamená, tu nerokujeme o nejakých fazuľkách, keď tu máme túto správu. My rokujeme o tom, čo bude s týmto štátom o niekoľko rokov. Ak budeme takto pokračovať ďalej, tak sa dostaneme na tú grécku cestu. A toto robí rozpočtová rada.
A teraz, čo s ňou robí vláda? Pozrime sa, čo s ňou robí vláda. Minister financií tu stál a predstavoval štátny rozpočet na budúci rok. Rozpočtovej rade venoval hádam tretinu svojho vystúpenia a štýl takéhoto: Čo to s nami robia? To je politická inštitúcia? To re... predsedu, ta toho si tam dali Oľanáci a neviem čo vykrikoval. Samozrejmé, že vždy sú politické nominácie, keď sa dopĺňa rozpočtová rada. Ale on dehonestoval túto inštitúciu v priamom prenose. On neútočil na predsedu, on útočil na inštitúciu. To je dôležité. A keď si rozoberiete rad-radom, ako sa tu útočí na inštitúcie, však sme, máme čerstvý príklad, úrad pre oznamovateľov, my sme ho zničili, my sme zničili inštitúciu, a ničíme tie inštitúcie jedny za druhým, jednu za druhou. A tým pádom vlastne ničíme štát. To je veľmi dôležitá vec.
A nie, aby sa nečkalo len ministrovi financií, ja som bol nedávno na diskusii, na verejnej diskusii v rozhlase s ministrom práce. Išiel vybuchnúť. Čo to tí v tej rozpočtovej rade robia? Oni si, oni vyčíslili, že aký bude dosah tretieho konsolidačného balíka na ľudí, na rodinu s dvoma deťmi, 850 eur. To nemajú vlastnú robotu? To musia toto vyčíslovať, takúto nadprácu robiť? A čo majú robiť? Prosím vás pekne, čo majú, však to je ich robota. Keď rozpočtová rada vypočíta, že len pre tretí konsolidačný balík bude hrubý domáci produkt, rast hrubého domáceho produktu skoro o pol percenta nižší, a tak ako to je, to je skutočne ako je to tak. Jednoducho oni to, oni musia na to upozorňovať. A my to hádžeme, nie my, ale vláda to hádže do koša. A ešte dehonestuje túto inštitúciu.
Takže my sa doslova zahrávame s ohňom a skončí to tým, že, opakujem, zákon, ústavný zákon prijalo celé politické spektrum. Celé politické spektrum. Tuším to bolo 2015, ak si to dobre pamätám. Celé politické spektrum. A teraz jedna časť politického spektra, lebo jej to vyhovuje, lebo sa cíti prichytená, tak jedna časť politického spektra bude túto inštitúciu dehonestovať a neviem, kam ju chce až dotlačiť. Však my si týmto spôsobom, vlastne my sa chceme klamať. My sa chceme klamať, pretože nie sme schopní sa pozrieť do zrkadla, čo sa deje.
Takže, prosím vás, keď rokujeme o tejto, o tejto správe, uvedomme si aj tieto veci. Ja by som bol veľmi rád napríklad, čo je legitímna požiadavka, aby v prípade schvaľovania rozpočtu, štátneho rozpočtu, bol povinne prítomný predseda rady. Povinne prítomný. Nieže ako to bolo tento rok, že mu tri dni pred tým, ako sa rokovalo o rozpočte, poslali nejaký, nejaký rozpočet, hej? Tak sa muselo cez víkend nejako, nejako chystať a bol som na tom zasadnutí výboru, nedostal ani poriadne slovo predseda rozpočtovej rady. To takto, takto chceme pokračovať ďalej? Prosím vás pekne, zamyslime sa nad tým.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda rozpočtovej rady, na úvod poviem toľko, že na tejto schôdzi, na tejto schôdzi sme vlastne mali doplniť Radu pre rozpočtovú zodpovednosť, je tam presluhujúci člen a ťahá sa to niekoľko mesiacov. Takže nielen Ústavný súd, ale vidíme, že aj rozpočtová rada a ak by som tieto inštitúcie prirovnal, tak povieme, že Ústavný súd je garantom ústavnosti, čo sa týka triezveho prístupu, čo sa týka našich právnych predpisov. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť je garantom, garantom toho, že je tu niekto, kto stráži verejné financie. To nie je nejaký prázdny pojem alebo, alebo nejaký technický pojem, hoci tu dnes technicky väčšinou diskutujeme, keďže sa na finančnom výbore nedalo o tom týmto spôsobom diskutovať, teraz sa nám to presúva priamo do pléna. Rovnako som potešený ako, ako, ako kolega Kišš tým, že sa predsa táto rada, táto správa dostala na rokovanie tejto snemovne, i keď to je v hodine dvanástej, by som povedal, pretože nie dni, ale hodiny, hodiny snemovania sú spočítané, tohtoročné hodiny.
Takže máme pred sebou správu hodnotia plnenia pravidiel rozpočtovej zodpovednosti a pravidiel rozpočtovej transparentnosti za rok 2024. Ja viem, ťažký pojem, ale vytvorila ho ústavná inštitúcia, vytvorila túto správu a ja pripomeniem, že táto ústavná inštitúcia vznikla z vôle celého politického spektra, ktoré tu bolo v časoch, keď vlastne tu, sa tu, sa tu rozbehla grécka kríza. To znamená, zrazu nastal obrovský strach, aby, aby, aby ten, aby, aby tento problém neprerástol hranice Grécka, aby nezasiahol celú eurozónu a tým pádom aj Slovensko, ktoré sa stalo členom eurozóny. Ústavná inštitúcia by mala byť aj ústavne vážená, to znamená, že by sme si ju mali vážiť. My sme tu pred chvíľou mali predsedu Ústavu pamäti národa, ktoré, ktorého si vážime a takisto by sme si mali vážiť aj predsedu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, pretože, opakujem, je to strážca verejných financií a mal by mať dostatočnú váhu.
Keď sa pozrieme na tú správu, ona je už dosť stará, hej, lebo však už dávno sme ju nemali rokovať, ale keď vypichnem aspoň pár, pár tých záverov, tých odporúčaní z tej správy, tak vám poviem, že tie odporúčania sú stále aktuálne. Je to vysvedčenie vlastne, nepovedal by som, iba pre vládu Roberta Fica, ale by som povedal, že tá správa je vysvedčením predchádzajúcich vlád, o chvíľku sa o tom zmienim. Takže, ako som povedal, tá správa sa venuje pravidlám rozpočtovej zodpovednosti a pravidlám rozpočtovej transparentnosti, teda dvom okruhom.
V prvom okruhu tie odporúčania, ktoré sa týkajú pravidiel rozpočtovej zodpovednosti, spomeniem dve odporúčania. Prvé je sledovanie čistého namiesto hrubého dlhu a zmodernizovanie dlhovej brzdy. Tak, prosím pekne, ja tu teraz nejdem vysvetľovať, čo je hrubý a čistý dlh, len poviem toľko, že keď sa tvorila, tvoril zákon, aj táto rada, tak nikto nečakal, že príde taký šok, celosvetový šok ako bola kríza pandémie, ako bola, bol covid, ktorý zasiahol v podstate celý svet a mnohé veci obrátil naruby. Zistili sme, že ten zákon zrazu nepočítal s takýmto niečím a vidíme pokusy už za prechádzajúcich vlád Igora Matoviča, vidíme pokusy, aby sa modernizoval tento predpis, Rada pre rozpočtovú zodpovednosť má dosť jasnú predstavu, akým spôsobom by sa modernizoval a jedno, jeden z tých hlavných bodov modernizácie, je, aby sa posudzoval nie hrubý dlh, ale čistý dlh. To znamená, že keď to poviem polopatisticky, nielen to, čo si štát napožičiaval, ale aj čo má napožičiavané a jednoducho bral do úvahy aj to, že akým spôsobom má naakumulované peniaze v štátnych aktívach.
Takže my sme zaspali nie teraz počas tejto vlády, musím to povedať, ale zaspalo sa počas vlády Igora Matoviča, Eduarda Hegera, keď vtedy vládna koalícia mala ústavnú väčšinu. Ak by bola vtedy vôľa, tak by sa tento zákon zmenil a nezmenil sa, pretože nebola dohoda vo vládnej koalícii, ako vieme, najväčším problémom bolo prijatie tohto, tohto, tejto modernizácie napriek tomu, že som tam videl súhlas zo strany Slobody a Solidarity, pretože podmienila zmodernizovanie dlhodobej brzdy aj, aj zakomponovaním ústavnej daňovej brzdy. Takže sa to nestalo a tam vlastne vidíme prvé problémy, prečo sa, prečo sa znížila váha tejto inštitúcie. Pretože zrazu táto inštitúcia začala pracovať v pomeroch, začala pracovať v pomeroch a na základe takého zákona, ktorý nebral do úvahy celú pandémiu a celý ten výkyv obrovský, ktorý sme tu mali, ktorý, s ktorým potom súvisela obrovská inflácia a, spomeňme si, aj energetická kríza, o ktorej hovoríme, o tej, o tých energiách hovoríme dodnes napríklad v súvislosti s tzv. energopomocou, ktorú prijala vláda práve nedávno a dnes ju po neúspechu prvého prijatia musela zase upravovať.
Druhý bod z tých odporúčaní je posilniť záväznosť limitov verejných výdavkov ich ústavným ukotvením a ich opätovné prepojenie na koeficient, koncept dosiahnutia ochrany dlhodobej udržateľnosti hospodárenia. Takže toto je, toto je dosť dôležitá vec, pretože to, čo spravila táto vláda, teraz už budem hovoriť o tejto vláde iba, v podstate vhodila, vhodila odporúčanie, alebo by som, nie, to sú nie odporúčania, to sú vlastne, by som povedal, zákonné veci, to, čo robila, navrhla rozpočtová rada, tie limity hodila do koša a zvonila, zvolila si svoju vlastnú metodiku. To znamená, ďalší úder, ďalší úder do tejto inštitúcie, ktorá je zo zákona vlastne tým strážcom verejných financií a ktorá by mala byť maximálne rešpektovaná.
Ďalším odporúčaním, to boli tie odporúčania, dve som vybral z pravidiel rozpočtovej zodpovednosti, teraz tie pravidlá rozpočtovej transparentnosti. Opäť, hoci sa tieto odporúčania tvorili možno pred rokom alebo pred niečo menej ako rokom, tak sú stále aktuálne. Poviem dve. Zvýšiť záväznosť trojročného rozpočtu verejnej správy a schvaľovať v parlamente celý trojročný rozpočet. Prosím vás pekne, to by sme vyzerali, keby také tie rozpočty, ktoré tu boli predkladané, mali byť záväzné ako trojročné. Ja poviem len príklad. Takí boli leniví na ministerstve financií, že keď si kreslili do kolóniek, do tabuliek, že ako niektoré výdavky, alebo ja neviem, to je jedno, aké parametre, že aké budú v roku, o rok, o dva, o tri, tak zabudli, zabudli na to, že aspoň niečo by tam mali napísať, aby to nevyzeralo podozrivé a dali tam rovnaké čísla. Úplne rovnaké čísla. To znamená, vôbec nebrali vážne trojročné rozpočtovanie. Táto vláda myslí na rok dopredu, nemá, nemá dlhší výhľad, nedokáže pozerať na rok dopredu, viac ako na rok dopredu a tým pádom ja tomu hovorím, to je hospodárenie od buka do buka, od roka do roka. Čo rok dá, ideme ďalej a nejako to ešte udržíme, niečo s tým ešte spravíme, nejako obalamutíme, hej. Napríklad balamutíme tým, že hovoríme o tom, že vláda bude 500 mil. eur šetriť budúci rok. No ja som veľmi zvedavý, ako bude šetriť, to je, to sú jednoducho pár čísel na papieri, vôbec nie som o tom presvedčený, že vláda bude šetriť, jediné reálne, čo je budúci rok a na čom chce nie vláda šetriť, ale získať, je, sú, je celý tretí konsolidačný balík, ktorý je dosť jasne vyčíslený, a to je ten balík, ktorý dopadne vlastne už na, na, na peňaženky, peňaženky ľudí, peňaženky živnostníkov, to je tretí konsolidačný balík.
Druhé z týchto, z tejto sady odporúčaní je zverejňovať ukazovatele hospodárenia všetkých štátnych podnikov. Prosím vás pekne, vrátane, vrátane vyplácania dividend. Ja poviem len jeden príklad, ja som to tu už viackrát povedal. Keď si zoberiete energetické firmy, kde má štát celú alebo čiastočnú, čiastočnú, čiastočný podiel, tak z týchto firiem ide ročne do štátneho rozpočtu 400-500 mil. eur vo forme dividend. Krásny príklad je Slovenská energetická privatizačná a prenosová sústava. Robí sa to každý rok, povie sa im, viete čo, budúci rok potrebujeme takúto dividendu. Dobre, dosiahneme takýto zisk, tak ona dos... to je, ona je v stopercentnom vlastnení štátu. To znamená, že dosiahne sa nejaký zisk a vyplatí sa dividenda do štátneho rozpočtu. Potom príde Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ktorý spomína, či ten zisk je primeraný, či ozaj mohol byť a povie, okej, urobí fajku. Zneváženie ďalšej inštitúcie, Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Potom tu máme firmy energetické, ktoré sú napríklad Slovenské elektrárne alebo najmä Slovenský plynárenský priemysel, to je tá najväčšia dojná krava, kde sa tiež, kde sa tiež dosahuje zisk a štát príde a povie si, tak z tohto zisku tieto dividendy stiahnem do štátneho rozpočtu. Čo to spôsobuje? Keď hovorím o 400-500 mil. eur, asi vám to niečo pripomína. To je presne suma, ktorá pôjde budúci rok na energodotácie, energopomoc. My keby sme tieto dividendy oželeli, poviem to tak, štát keby oželel tie dividendy, tak nemusí robiť žiadnu energopomoc, ale tým cenám pomôže týmto spôsobom. A zase Úrad pre reguláciu sieťových odvetví hovorí, nuž, je to tak, čo má, čo má robiť, hej. Nezávislý, pripomínam, to má byť nezávislý úrad.
A posledný bod, čo poviem z tých odporúčaní, je pokračovať vo zvyšovaní porovnateľnosti rozpočtovaných a skutočných údajov. Tak to je úplný guľáš. Vy keď sa chcete dozvedieť, že vlastne ako štát hospodári, no veľmi ťažko sa dopátrate niečo a keď to sa, dokonca snažíte spárovať so schváleným rozpočtom, ďalší problém. Ja som tu včera spomínal, keď som, keď som vystupoval, už ani neviem, k čomu to bolo, ale snažil som sa získať údaje, aké je vlastne čerpanie prostriedkov z plánu obnovy a odolnosti. Desať minút som sa vŕtal v počítači, nenašiel som to. Pritom máme úrad podpredsedu vlády, ktorý padol už, úrad podpredsedu vlády, ktorý je zodpovedný za plán, plán obnovy. Nenájdete údaje. Nenájdete riadne údaje, že vlastne ako to vyzerá. Takže táto požiadavka rozpočtovej rady je stále aktuálna, žiaľ, problém je ten, že tieto odporúčania nás nachádzajú v novej situácii – hospodárenie štátu sa zhoršuje, deficity sú v podstate stále rovnaké, ale rastie nám strmo dlh. Čo to môže spôsobiť? Vráťme sa na začiatok, keď vznikal zákon a vznikala táto inštitúcia. To bol grécky, grécky problém. Mnohí z vás asi vedia, že ako Grécko dopadlo. Grécko dopadlo tak, že dôchodky sa znížili zrazu zo dňa na deň o tretinu. Nezamestnanosť vystúpila na vyše 20 %. Prepúšťali sa štátni úradníci, zmrazovali sa, znižovali mzdy. Viete, ktorý štát nás, teraz na nás v niektorých ukazovateľoch pozeral od chrbta? Grécko. My (rečníkovi priniesli pohár s vodou), ďakujem, my, ktorí, ktorí lámeme priečky, lámeme, lámeme priečky úplne tie spodné vo všetkých ukazovateľoch, čo sa týka buď životnej úrovne alebo hrubého domáceho produktu, tak za nami je ešte stále to Grécko, ktoré bolo vtedy pred nami a ďaleko pred nami. Desať rokov, desať rokov ešte to tí Gréci cítia. Ja často chodím do Grécka, tak to vidím. Milión Grékov opustilo štát, milión Grékov, pretože zrazu bolo v tom štáte zle. Chceme toto? A Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hoci...

Ja sa len pridávam k tomu, že Ústav pamäti národa, ktorý kočuje po Bratislave už roky, ktorého vyhodili z budovy na námestí SNP a teraz opäť je v prenajatých priestoroch, tak si skutočne zaslúži svoje vlastné sídlo. A to tým skôr ako sme sa spomínali aj s kolegom Mikloškom, že v tých priestoroch by ozaj malo byť aj dôstojné miesto pre múzeum, múzeum obetí komunistického režimu. Skutočne si to musíme, musíme si to pripomínať. Je veľmi smutné, keď naše deti alebo ja poviem za seba, moji vnuci vyrastajú v prostredí, keď ani vôbec si nevedia predstaviť, čo to vlastne za režim bol. No a však to je už okrídlená vec, že okrídlená veta, že kto si nepamätá aká bola tá minulosť, tak sa nepoučí do budúcnosti. Je skutočne veľmi dôležité si to pripomínať a ešte zopakujem opäť, Ústav pamäti národa vyvíja aj medzinárodné aktivity, však to vidíme aj z tej správy a je ozaj dôležité, aby sme tu na východ od bývalej železnej opony, aby sme sprostredkovali dostatočne dôrazne informácie našim partnerom v západných demokraciách, ktoré si komunizmus nikdy nezažili. Ony skutočne musia vedieť, čo to ten komunizmus bol. Však stačí sa pozrieť, však František Mikloško má veľkú zásluhu na tom, že vyšla kniha o zločinoch komunizmu na Slovensku. Stačí si pozrieť, keď sa človek začíta do tej...ja som sa teda tomu venoval aj odborne, ale laik, keď sa do toho začíta tak zistí, že čo sa, aké strašné veci sa tu diali na Slovensku a my si to stále nepripomíname dôstojným spôsobom.

Ďakujem za vaše reakcie na moje vystúpenie. Ja sa pár slovami budem venovať tomu, čo povedal František Mikloško. On spomenul nutnosť, aby sme postavili múzeum obetí komunizmu. Ja som sa v tom osobne angažoval dosť veľa. Takisto aj s pánom Mikloškom a pán Sivoš tiež vie o tom. Ja skutočne si prajem, aby sme niečo takéto, takéto múzeum na Slovensku dokázali postaviť, aj keď je to už 36 rokov, ale nech sa to podarí, pretože je nám hanba, že niečo také majú Poliaci, niečo také majú Česi, niečo také majú Maďari a my Slováci ako my nedokážeme a tiež pobaltské štáty, však je to známe, ale my Slováci si nedokážeme vlastne sami povedať, že čo sa tu dialo za tie roky. Bagatelizujeme tú našu minulosť. A ja hovorím, keď bagatelizujeme našu minulosť, tak vlastne si ani nevšímame, ak sa nám plazivo dostáva vôbec do riadenia tohto štátu sa nám dostávajú nebezpečné trendy. Ja to skutočne nazývam nebezpečné trendy, keď hovoríme o režimoch, ktoré sú veľmi podobné tým, ktoré sme tu mali pred rokom 1989 ako o režimoch, ktoré sú pre nás prijateľné. Je to výsmech vôbec pre tých, ktorí za toho režimu trpeli. A druhá vec čo poviem, my na Slovensku máme, alebo v týchto štátoch, ktoré si zažili komunizmus máme obrovskú aj povinnosť voči západným demokraciám, ktoré si neprežili na vlastnej koži komunizmus, aby sme im hovorili o tom, čo to je, pretože vidíme, že tam sa s tým komunizmom stále koketuje a veľmi otvorene, ako keby Che Guevara bol najväčší hrdina sveta. Skutočne komunizmus je nebezpečná vec a je práve na nás, aby sme to pripomínali a Ústav pamäti národa má šancu, aby... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)