Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Kolegovia, kolegyne, neviem, či si ešte teda pamätáte, čo bolo predmetom príspevku v rozprave, ale týkal sa aj pozmeňujúceho návrhu, ktorý navrhuje predĺžiť lehotu na vybavenie infožiadosti z 8 na 12 dní, a to bez akejkoľvek, bez akéhokoľvek riadneho odôvodnenia či dát, ktoré by preukazovali, že toto je vôbec potrebné. Práve dáta ukazujú niečo opačné, napr. štatistické údaje o počte infožiadostí za obdobie od 1. januára 2020 do 31.8.2021 ukazujú, že ministerstvá a úrad vlády v danom období vybavili približne 6 800 žiadostí. To je v priemere 24 infožiadostí za mesiac na jednom z týchto úradov, to naozaj nie je nejaké obrovské množstvo. A z celkového počtu len 0,7 % infožiadostí nestihli ministerstvá a úrad vlády vybaviť v zákonných lehotách, takže ja naozaj tu nevidím žiaden dôvod pre to, prečo by mala byť táto lehota predĺžená. O tých ostatných problémoch, ktorý tento návrh má, napríklad teda tie námietky, ktoré nie sú nijako upravené, sme už veľa hovorili, nevidela som teda žiadny pozmeňujúci návrh, že by bol predložený a že by sa teda chystalo otvoriť druhé čítanie, len opakujem, že ten návrh je chybný.
Ďakujem.

Ďakujem vám veľmi pekne za slovo, ja už budem naozaj len veľmi krátko.
Ďakujem všetkým, ktorí ste sa zapojili aj do tejto rozpravy, naozaj si to veľmi vážim. A mrzí ma tiež, že sa teda nikto z koalície nezapojil, a viacerí ste tu spomínali aj viaceré tom že vlastne my tým, ako sa správame v tomto pléne a ako tu vystupujeme, ako hlasujeme, vysielame nejaký signál do spoločnosti, sme príkladom.
Tak ja sa vám chcem len spýtať, že položte si naozaj tú otázku, aký signál vyšlete svojím hlasovaním voči všetkým ženám, voči obetiam rôznych útokov, ktoré na Slovensku dennodenne zažívajú, aký signál vyšlete. A skúste si na tú otázku odpovedať a ja si myslím, že si viete na ňu odpovedať a viete si na ňu odpovedať takým spôsobom, že nemôžete hlasovať inak ako za.
Ďakujem. (Potlesk.)

Kolegyne a kolegovia, dnes sme už o výrokoch poslanca Huliaka v tomto pléne hovorili v súvislosti s návrhom na jeho odvolanie z funkcie predsedu výboru.
Tu máme návrh, uznesenie, ktoré je naozaj tým najminimálnejším základom, ktorý by malo byť schopné toto plénum schváliť. Jeho predmetom je odsúdenie výrokov poslanca Huliaka a výzva k ospravedlneniu. Ja naozaj si neviem predstaviť už to odôvodnenie, prečo by to koaliční poslanci a poslankyne nepodporili, keď mi sami tieto ospravedlnenia chodili adresovať, a je to naozaj smutné, že vôbec o tomto musíme aj v tomto pléne diskutovať. A to už nechcem ani naťahovať, pretože už sme tu o tom dnes hovorili, a naozaj sa v tom nijako nevyžívam ani ma to vôbec nebaví, ani vlastne to nie je príjemné, takže by som to len ukončila slovami, že by som vás chcela naozaj vyzvať, aby ste toto uznesenie podporili, ako ten najminimálnejší krok, ktorý môžete spraviť vo vzťahu k tým hrôzostrašným výrokom Rudolfa Huliaka, ktoré, ktoré vyslovil na moju adresu.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
A to bola celkom dobrá poznámka, že prečo sú teda len traja predsedajúci, a možno aj pán Gašpar by do toho mohol vstúpiť, pretože neviem, či tiež mu vyhovuje, že sa striedajú na tomto poste len traja, a možno by sa mohol zasadiť o to, aby sme konečne mali teda riadne zvoleného predsedu Národnej rady.
Martina, ty si spomínala ministra vnútra. Áno, ja som zachytila, že dokonca teda sa aj toto meno zmieňuje vo vzťahu k funkcii predsedu parlamentu, a je nám všetkým asi zjavné, že teda minister vnútra svoj rezort veľmi nezvláda, a teda namiesto toho, aby sa venoval bezpečnosti detí na školách, tak sa venuje natáčaniu videí a šikanuje deti. Ja len pevne verím, že ak by sa náhodou stal teda predsedom parlamentu, tak že nebude mať viac času práve na tieto aktivity, ktoré sú teda mimoriadne škodlivé. Tak toľko k tomu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Už to tu kolega tak naznačil, ale teda dne je to tu pomerne depresívne aj vzhľadom na témy, o ktorých rokujeme, aj vzhľadom na to, ako predpokladáme, ako dopadnú pri hlasovaní. Ale tak predsa skúsme ešte sa o tom porozprávať.
Neschopnosť zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov, to je vlastne to, čo tu, o čom tu diskutujeme. Od zvolenia predchádzajúceho predsedu Petra Pellegriniho za prezidenta nemá Národná rada riadne zvolené vedenie. To je tiež fakt. Podotýkam, teda že je to tak od 6. apríla tohto roka, teda ak dobre počítam, zajtra to už bude sedem mesiacov. Sedem mesiacov, takže väčšina vlastne, áno, fungovania Národnej rady, je bez riadneho vedenia.
Pri tejto príležitosti tiež pripomeniem, že je aj faktom, že miesto na Ústavnom súde je napríklad voľné už vyše roka. Aktuálne nemáme dokonca voľbu ani vyhlásenú, takže je už v tejto chvíli jasné, že to bude ďalšie mesiace ešte trvať, kým toto miesto bude obsadené. Tak ja neviem, naozaj táto koalícia nie je schopná zabezpečovať základné ústavné orgány a ich chod. Predseda parlamentu ako druhá najvyššia ústavná funkcia. Ústavný súd ako garant demokracie a ústavnosti aj ústavnosti zákonov, ktoré prijímame v tomto pléne. A nič. Vláda to nevie obsadiť, nevie zabezpečiť fungovanie týchto orgánov.
Ale späť teda konkrétne k predsedovi Národnej rady. Podľa koaličnej dohody, ktorú uzavreli Robert Fico, Peter Pellegrini a Andrej Danko, patrí tento post strane HLAS. Aká je realita teda za posledné mesiace? Hádky, odkazy cez médiá, ignorácia ústavných princípov, strkanie hlavy do piesku s tvrdením, nech si to vyriešia dve ostatné strany, ktoré majú konflikt, a teda strana HLAS a SNS. Už to vyzerá naozaj tak, že tak traja koaliční lídri sú ako také malé deti na pieskovisku, ktoré sa hádajú, kto dostane formičku a bude môcť ostatným deťom upiecť koláč alebo tou formičkou niekomu tresnúť po hlave. A bolo by to naozaj až komické, keby tá situácia nebola vážna. Funkcia predsedu Národnej rady je druhou najvyššou ústavnou funkciou, ako som už uviedla, a nesie so sebou množstvo protokolárnych, ale aj právnych a ústavných povinností.
Len tak pre pripomenutie koaličným poslancom a poslankyniam uvediem hlavné úlohy predsedu Národnej rady – zvolávať a predsedať schôdzam Národnej rady, podpisovať ústavné zákony a zákony, prijíma sľub poslancov, poslankýň Národnej rady a vyhlasuje voľby do Národnej rady, voľbu prezidenta, voľby do orgánov územnej samosprávy.
Ak predseda nie je na zasadnutí parlamentu prítomný, môže poveriť vedením zasadania niektorého z podpredsedov. V čase zvolenia nového parlamentu starý predseda vedie prvé zasadanie Národnej rady, kým nie je zvolený nový predseda. V čase, keď Slovensko nemá právoplatne zvoleného prezidenta, alebo prezident nie je zo zdravotných dôvodov schopný vykonávať svoju funkciu, prechádzajú na predsedu Národnej rady niektoré prezidentské právomoci, napríklad právomoc menovať a odvolávať členov vlády.
Hneď po prezidentských voľbách bol, už to tu odznelo, povedzme takým, povedzme to tak diplomaticky, zvláštnym spôsobom dočasne poverený riadením parlamentu Peter Žiga, lebo prezident bol teda zvolený v sobotu 6. apríla, ale až do pondelka 8. apríla Peter Pellegrini trval na tom, že je stále predsedom parlamentu a že on túto funkciu bude vykonávať ďalej. No ale potom sa zrazu záhadne objavilo poverenie, splnomocnenie zo 7. apríla pre Petra Žigu. Tak ja už som tu viackrát tak spomínala aj cestovanie časom, lebo pri niektorej tej vašej argumentácii to tak nevychádza. Ani tu mi to úplne nevychádza. Ale tak voila, takto to je. A od apríla teda počúvame iba výhovorky. Peter Žiga mal byť iba dočasne na pár týždňov poverený predsedom Národnej rady. Ja by som možno aj polemizovala s mojím kolegom Dubécim, že či teda naozaj dobre vykonáva túto funkciu, lebo dnes podľa mňa pri tom hlasovaní o pozmeňujúcom návrhu, ktorý sa týka infozákona, by som to až tak že... nedávala by som tomu jedničku s hviezdičkou. Tak asi tak.
A zálusk na tento post si robil a evidentne aj stále robí asi teda Andrej Danko, avšak ten teda narazil nielen do semaforu, ale aj na odpor svojho koaličného partnera, strany HLAS. A celé leto vládna koalícia spala a v tejto otázke sa prebudila až na jeseň. Ako vždy prvý sa o tejto funkcii vyjadril teda Andrej Danko 7. septembra, ktorý nepovažuje tému nového predsedu parlamentu za uzavretú. Téma sa skončí, keď bude nový predseda Národnej rady. No my by sme boli radi, keby teda táto téma skončila a bol by ten nový predseda Národnej rady, zatiaľ to tak nevyzerá. A dokonca povedal, že je ochotná SNS vymeniť post predsedu parlamentu za niektoré zo svojich ministerstiev... že nie je ochotná.
Danko potom opakovane nejako sa vyjadroval v tejto veci a dokonca sa vzápätí ozval aj predseda vlády Robert Fico, ktorý na post podporil práve Andreja Danka, ako inak, alibisticky dodal, že „vyzerá to tak, že bude predsedom Národnej rady buď Andrej Danko, alebo Peter Žiga zostane až do konca tohto volebného obdobia povereným predsedom Národnej rady. Možno až tak ďaleko sa dostaneme v nejakom okamihu.“ Koniec citátu.
Tak to je naozaj podľa mňa absurdné, aby sme my vôbec uvažovali nad tým, že celé funkčné obdobie bude mať dočasne povereného predsedu Národnej rady.
Následne potom nastali prestrelky medzi Andrejom Dankom a stranou HLAS a v približne, teda v polke októbra sa predseda HLASU Matúš Šutaj Eštok prvýkrát jasne vyjadril, že chce obsadiť post predsedu parlamentu v čo najkratšom čase, takže už teda nepočítame s tým asi, že do konca funkčného obdobia dočasne, ale v čo najkratšom čase. Ale teda bolo to 13. októbra, dnes máme 5. novembra – v čo najkratšom čase, neviem. Možno inak vnímame čas.
Následne teda 23. októbra sa k nemu pridal aj minister Drucker, ktorý povedal, že chce HLAS vyriešiť otázku predsedu parlamentu do konca roka, takže v najkratšom čase už sa zmenilo na do konca roka a ešte tak dodal, že inak môžu v koalícii nastať zmeny vo fungovaní. Tak to už tak ako rázne teda povedal. Vraj boli doteraz trpezliví a nerozumejú, o čo ide strane SNS, ale dvíhajú prst, pretože dohody sa musia dodržiavať. Tak vidíme, zatiaľ sa nedodržiavajú.
A táto sága akoby nemala konca a rozuzlenie. O ďalšiu zápletku sa postaral predseda Národnej koalície Rudolf Huliak, ktorý teda kandidoval na kandidátke SNS, ale spolu s dvomi svojimi súpútnikmi teda z SNS odišiel a za predsedu parlamentu povedal, že chcú kandidáta HLAS-u, teda už nie Andreja Danka, lebo už nie sú kamoši s Andrejom Dankom. Tak to je smutné. No, smutné alebo veselé, ono tak rôzne sa tu vnímajú jednotlivé veci v tomto pléne. Ako aj čas napríklad, ako som už uviedla. (Povedané so smiechom.)
No v každom prípade toto bol len krátky exkurz toho, ako tu prebiehajú všelijaké mediálne prestrelky, vyjadrenia jednotlivých koaličných strán a ich predstaviteľov, pritom mnohých z vás som veľakrát počula hovoriť, že teda to je, to je hanba, keď si politici odkazujú niečo cez médiá. A vy ste pritom v jednej koalícii, pán Hazucha prikyvuje. Tak ja neviem, možno by bolo naozaj dobré, keby už ste boli schopní dôjsť k tej dohode a vyriešiť tento problém a obsadiť miesto vo vedení Národnej rady. Myslím, že táto naša inštitúcia si to naozaj zasluhuje a aj naplnenie ústavy si to zasluhuje, a ja teda neviem, ako dlho ešte mienite čakať, ale myslím si, že už je naozaj najvyšší čas.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ako už tu odznelo, doobeda toto uznesenie sme pripravili ako reakciu na barbarský útok Ruskej federácie, ktorá dňa 8. júla 2024 zaútočila na viacero ukrajinských miest vrátane teda zbombardovanej detskej nemocnice Ohmatdyt v Kyjeve.
Hrozivé fakty o tomto útoku už uviedla kolegyňa Beáta Jurík v doobednej časti rozpravy. Ja by som sa zamerala na medzinárodné reakcie, ktoré tento hrôzostrašný čin sprevádzali.
Stretla sa táto obludná akcia Vladimíra Putina s okamžitým odsúdením zo strany medzinárodného spoločenstva a jednotlivých demokratických krajín. Spomenula by som teda pár vyjadrení.
Na brutálny útok zareagoval UNICEF, detský fond OSN, a vo svojom stanovisku uvádza: „Útok na nemocnicu Ohmatdyt, najväčšie detské zdravotnícke centrum v krajine, je ďalšou brutálnou pripomienkou toho, že na Ukrajine nie je pre deti bezpečné miesto. Nemocnice by mali byť bezpečným útočiskom a podľa medzinárodného práva sa im poskytuje osobitná úroveň ochrany. Takmer dva a pol roka od eskalácie vojny na Ukrajine sa zdá, že hrôza, ktorú deti a ich rodiny zažívajú, nemá konca.“
Námestníčka generálneho tajomníka OSN pre humanitárne záležitosti upozornila, že úmyselné útoky na nemocnice sú vojnovým zločinom a páchatelia za ne musia niesť zodpovednosť. Konkrétne uviedla: „Tieto incidenty sú súčasťou hlboko znepokojujúceho vzorca systémových útokov poškodzujúcich zdravotnú starostlivosť a inú civilnú infraštruktúru na celej Ukrajine.“
Vyjadril sa aj arcibiskup Visvaldas Kulbokas, apoštolský nuncius na Ukrajine, keď navštívil kyjevskú detskú nemocnicu, o čom informoval vatikánsky portál Vatican News, a on konkrétne uviedol: „Keď sú zasiahnutí tí najmenší z najmenších, tí najslabší z najslabších, každý z nás si kladie otázku, ako je možné, že niekto aj naďalej poskytuje nejaké vysvetlenie vojny, ako by sa dala z nejakého dôvodu ospravedlniť. Neviem, ako to svedomia tých ľudí dokážu naďalej robiť. Mal som možnosť vidieť videozáznam, na ktorom strela priletí priamo, nezachytená protivzdušnou obranou, a zasiahne oddelenie dialýzy. Z detskej nemocnice stúpa dym, veľmi jedovatý, štipľavý dym, pretože každá raketa nesie v sebe veľa paliva, ktoré je veľmi toxické, a potom je ťažké priblížiť sa a začať vyslobodzovať tých, ktorí zostali pod troskami. Vyvstáva veľmi šokujúca otázka. Tieto rakety sú dokonca cielené a nezasahujú len deti, ale práve tie deti, ktoré potrebujú onkologickú liečbu alebo transplantáciu pečene. Práve na ne dopadajú rakety.“
To boli teda slová predstaviteľa cirkvi a na tento útok hneď deň, deň po tom, ako sa stal, reagoval aj pápež František a odsúdil ho, a teda tu vidím aj v pléne pána poslanca Hazuchu, ktorý mi sám hovoril, že aj každú nedeľu chodí do kostola, tak ja neviem, aj pápež tento útok odsúdil hneď deň po tom, ako sa stal.
Ako hlasoval výbor? O bombardovaní detskej nemocnice sme 12. septembra rokovali aj na výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorému predsedám, a naozaj mne zostalo vtedy veľmi úzko z priebehu toho výboru a výsledku hlasovania, pretože koaliční poslanci a poslankyne naše uznesenie nepodporili pre mňa naozaj z nepochopiteľných príčin.
Ja si naozaj neviem predstaviť, ako je možné, že niekto nedokáže odsúdiť obludný raketový útok na deti, a to dokonca na choré deti. Na výbore sme si okrem iného vypočuli aj výčitku, že prečo práve uznesenie k detským obetiam v nemocnici na Ukrajine, a nie k iným detským obetiam v iných krajinách. Už o tom hovorila aj kolegyňa Jurík, ale ja by som v každom prípade k tomu chcela dodať, že Národná rada ako najvyšší zákonodarný zbor má právomoc zaujímať postoj k zásadným otázkam a udalostiam a má aj zodpovednosť svojím postojom poukazovať na jasné hranice, ktorých prekročenie nie je v demokratickom svete prípustné. Neviem, aká iná hranica je tak jasná, tak jasná ako tá, ktorá nám hovorí, že bombardovať choré deti, onkologicky choré deti je číre zlo hodné odsúdenia. Neviem, či existuje iná jasnejšia hranica ako táto.
Zároveň by som k tej výčitke pripomenula, že naše uznesenie je naozaj formulované tak, že obsahuje aj všeobecné deklarácie odsudzujúce obdobné zlo páchané na akýchkoľvek deťoch kdekoľvek vo svete. Konkrétne Národná rada vyjadruje presvedčenie, že „žiadne dieťa by nemalo vyrastať vo vojnovom konflikte či pod hrozbou raketových útokov, že žiadne dieťa by nemalo byť zranené alebo zomierať v troskách nemocnice, ktorá má byť, naopak, bezpečným miestom na uzdravenie a zotavenie.“ Neviem, kto a prečo môže nesúhlasiť s týmto výrokom. Nerozumiem tomu naozaj.
Ďalej tam uvádzame: „Národná rada pripomína, že útoky na civilné obyvateľstvo, ničenie nemocníc, obytných budov a základnej infraštruktúry sú absolútne neprijateľné, odsúdeniahodné a v rozpore s medzinárodným právom.“ Opäť, kto a prečo môže nesúhlasiť s týmto výrokom? Skúste to vysvetliť, je vás tu pár aspoň z koalície. Skúste to vysvetliť.
Ďalej v uznesení uvádzame, že zdôrazňuje, že „špeciálne zdravotnícke zariadenia musia byť chránené za každých okolností a každá obdobná udalosť sa musí náležite vyšetriť.“ Opäť, kto a prečo by mohol s týmto nesúhlasiť? Tak sa, prosím, naozaj nevyhovárajte.
Ako som už uviedla, tento útok, hneď deň po tom, ako sa stal, odsúdil aj samotný pápež a vy sa mnohí hrdo hlásite ku katolíckej viere, takže ja neviem, akú inú autoritu ešte potrebujete, aby ste vedeli rovnako tento útok odsúdiť, aby si... Ja si myslím, som presvedčená o tom, že by to malo ísť aj bez toho, že to nejaká autorita, ako je, ako je práve pápež, sama spraví, že by sme to mali vedieť úplne na základe úplne ľudského základu, že to je niečo, čo každý vie si vo svojom vnútri vyhodnotiť, že bombardovať choré deti je jednoducho za všetkými hranicami.
Kolegovia, kolegyne, podľa mňa naozaj neexistuje žiadna výhovorka, ktorá by ospravedlnila to, že niekto nedokáže odsúdiť tento barbarský útok na deti v nemocnici, na deti liečiace sa na onkologické ochorenia, na deti podstupujúce práve v momente prilietajúcej bomby operáciu. Žiadna výhovorka neexistuje.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za všetky reakcie.
Ja chcem povedať, že, kolegovia, kolegyne z koalície, ja sa vám naozaj čudujem, lebo vy viete, že to je zlé. Ja som pána poslanca Lučanského na to upozorňovala ešte predtým, než vôbec začala rozprava.
Mal priestor to napraviť ešte predtým. Normálne potichu niekde v zákulisí sa to mohlo vyriešiť, ale nie, vy to normálne nasilu ďalej tlačíte, a pritom viete, že je to zlé.
Mali ste tu aj príležitosť vrátiť ten návrh na dopracovanie, stačilo ho podporiť a mohlo sa to vyriešiť aj takýmto spôsobom, ale nie. Proste ja tomu naozaj nerozumiem, že prečo. Viete, že idete prijať zákon, ktorý je zlý, jednoducho je chybný. A vlastne tým vyvolávate situáciu, že ľudia budú úspešní na súdoch, pretože to je už zjavné v tejto chvíli. Takýto zákon jednoducho nemôže prejsť cez súdne konania že v prospech štátu.
Prečo to robíte? Ja tomu fakt nerozumiem. Veď to nie je hanba priznať si, že niekde je chyba, a opraviť ju. To naozaj nie je hanba. Veď normálne proste si to každý vie vyhodnotiť sám, povedať, že sorry, áno, toto bolo treba ešte opraviť, a mohli sme sa vrátiť k tomu. Nehovoriac o tom, samozrejme, že vecne je ten zákon absolútne škodlivý a obmedzuje prístup k informáciám, to je druhá vec.
A už tu odznelo aj to, že, že už dnes vieme, že povinné osoby obmedzujú prístup k informáciám, využívajú všetky nástroje, ktoré v aktuálnom znení infozákona majú. Áno, to je téma sama osebe.
Ale ja naozaj nerozumiem, prečo tak nasilu musíte tento zákon tlačiť ďalej, keď viete, že je zlý. Normálne viete, že je tam chyba. Tak si to priznajte a vráťme sa späť k jeho prerokovávaniu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Kolegovia a kolegyne, nerada zdržujem, viem, že teraz vlastne ste... (Reakcia z pléna.) V pohode, super, som rada, že ste pripravení si ma aspoň vypočuť. Máme tu totižto taký problém s týmto zákonom, už tu boli upozornenia aj na procesné pochybenia, ale ja budem hovoriť o vecnom obsahu.
Ja som sa snažila predkladateľa Adama Lučanského na to opakovane upozorniť. Prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu na ústavnoprávnom výbore bola do pôvodnej novely zavedená možnosť pre žiadateľa podať námietky voči vyčíslenej úhrade za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, konkrétne v nasledujúcom znení: „Žiadateľ môže proti vyčísleniu úhrady podať námietku, o ktorej rozhodne odvolací orgán tak, že vyčíslenie úhrady potvrdí alebo zníži, ak povinná osoba nevyhovie námietke.“
Infozákon, ktorý teda týmto novelizujeme, však inštitút námietky nepozná a novela ho nijako neupravuje, to znamená, že nestanovuje základné procesné parametre, ako sú lehota na podanie námietky, subjekt, ktorému je potrebné námietku doručiť, lehota na rozhodnutie povinnej osoby v prípade autoremedúry či lehota na rozhodnutie nadriadenému orgánu v prípade nevyhovenia povinnou osobou. Novela tieto náležitosti upravuje takto: nič, nič, nič, nič. Inými slovami, neupravuje to, čo vo svete, v ktorom sa riadime právnymi normami, znamená, že táto novela nebude riadne vykonateľná. Nespĺňa ani základné požiadavky na jasnosť, určitosť a vymožiteľnosť práv. Novela zavádza situáciu, v ktorej povinná osoba prakticky nemusí o námietke rozhodnúť nikdy, a nič sa nestane, pretože nemá stanovenú žiadnu lehotu, to znamená, že sa žiadateľ (zaznievanie gongu) nemá ako efektívne brániť voči stanovenej úhrade. To teda len podčiarkuje všetky otázniky, ktoré s touto novelou súvisia, ústavnoprávneho charakteru. V porovnaní s tým česká úprava, na ktorú sa predkladateľ opakovane odvoláva, upravuje lehoty presne. Na podanie sťažnosti je stanovená lehota 30 dní, povinný subjekt má potom 7 dní na to, aby sťažnosti vyhovel, alebo ju v tejto lehote musí predložiť nadriadenému orgánu a nadriadený orgán potom rozhodne do 15 dní odo dňa, kedy mu bola sťažnosť predložená.
Samozrejme, ja osobne vecne nesúhlasím s celou novelou, tak ako bola predložená, ani s pozmeňujúcim návrhom, ktorý bol predložený teda aj v rozpore vlastne s rokovacím poriadkom, kde sa mení aktuálna lehota z ôsmich dní na dvanásť dní, ale v tom sa určite nezhodneme, keďže tento návrh podporujete.
Chcela som vás však upozorniť na to, že sa chystáte schváliť chybné znenie zákona. Jednoducho nie je právne vykonateľné. A chcela som, aby to tu jasne odznelo predtým, než budete o tom hlasovať.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Mňa mrzí, teda že nemáme síce ani predsedajúceho, ale tak verím, že za chvíľu sa vráti. Mňa naozaj mrzí, že vôbec tu musíme o tomto diskutovať, aj sa mi ťažko počúvajú opäť tie slová, ktoré tu zaznievali.
V každom prípade chcem aj poďakovať predsedovi nášho klubu za všetku podporu v celej tejto situácii, pretože naozaj to bolo niečo absolútne neprijateľné a neakceptovateľné. A všetci vieme, že stav spoločnosti, tá polarizácia, vulgarizácia, rozoštvávanie naozaj presahuje všetky hranice a aj úroveň politickej kultúry je často absolútne katastrofálna. A mám pocit, že naozaj tento vulgárny útok Rudolfa Huliaka, ktorému som musela čeliť, bol len takou špičkou ľadovca, toho, čo vlastne v spoločnosti a v tej politike zažívame a sme svedkami.
Tento útok bol aj v podstate takou dokonalou ukážkou toho, čomu musia ženy stále aj v 21. storočí čeliť: ponižovanie, vulgárnosť, hulvátstvo, grobianstvo. A to len preto, že chcú vykonávať svoju prácu či jednoducho žiť svoje životy. Ako už tu odznelo, namiesto toho, aby sa pán poslanec Huliak ospravedlnil, tak on tie svoje útoky ešte opakoval, stupňoval, v rôznych variáciách to odznievalo či už tu v pléne, alebo v rôznych mediálnych výstupoch, čo je teda naozaj neakceptovateľné a nepochopiteľné, že ani po tom všetkom sa nedokázal ospravedlniť.
Aké to malo všetko následky? Vyhrážky mne, vyhrážky smrťou mne aj mojej dcére, vulgárne osočovanie v správach, ktoré som dostávala na sociálnych sieťach a doteraz aj dostávam, v e-mailoch, ale aj na verejnosti, lebo slová majú, samozrejme, svoju váhu a prenášajú sa do celej spoločnosti.
A naozaj, kolegovia z koalície, ja verím, že toto nie je niečo, čo vy by ste chceli podporovať a že by ste to akceptovali. Naozaj takto ďaleko sme zašli. Ja by som chcel aj oceniť, že po tomto útoku Rudolfa Huliaka viacerí poslanci z koalície prišli za mnou a v zásade sa ospravedlňovali za neho, v skutočnosti však treba spraviť aj nejaké reálne kroky, pretože napríklad jeho udržiavaním v pozícii predsedu výboru to jeho správanie legitimizujete. Je to, žiaľ, žiaľ, tak a ja pevne verím, že to nechcete robiť, že aj pre vás to bolo za všetkými čiarami.
Som presvedčená o tom, že v krajinách na západ od nás by pán poslanec nielenže skončil vo funkcii predsedu výboru, ale by skončil ako poslanec. Tá politická kultúra, o ktorej som už hovorila, na Slovensku, žiaľ, je úplne iná a mali by sme vedieť to zmeniť.
Krásnym paradoxom je aj to, že som to bola práve ja, ktorá som už pred rokom ako sme začali pracovať v parlamente apelovala na to, aby sme prijali etický kódex, keďže politická kultúra v našom parlamente dlhodobo prekračuje akceptovateľné hranice. A to som teda nečakala, že jedného dňa prídem do práce a zažijem to, čo som zažila. A naozaj to prekročilo všetky hranice a ľudia naprieč celým politickým spektrom to vidia. Naozaj ja som dostávala množstvo podporných správ, či už online, alebo aj na verejnosti ma ľudia zastavovali. A to boli ľudia, nielen ktorí sú naši voliči, boli to aj vaši voliči, pretože chápu, že toto je naozaj prekročenie všetkých hraníc.
Každý z vás, každý z tých ľudí si vie predstaviť, že by sa toto stalo jeho dcére, mame, sestre, alebo žene. Čo by ste robili v takej situácii? Ja som presvedčená, že teda ten, tá reakcia by bola dosť rázna a zásadná, a to, že tu chceme iba odvolať pána Huliaka z pozície predsedu výboru, to je vlastne taká drobnosť oproti tomu, ako som presvedčená, že by ste v takej situácii reagovali vy.
Niekde naozaj musíme vedieť nakresliť čiaru aj spoločne, bez ohľadu na to, kto je z opozície, kto je z koalície, bez ohľadu na to, aké politické názory zastávame, ale jednoducho ako ľudia. Ako ľudia musíme byť toho schopní.
Ďakujem. (Potlesk.)