Vážený pán minister, pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, sme v druhom čítaní. Mám zopár poznámok a potom budem čítať pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Takže potom poprosím aj o zastavenie času.
Najprv by som sa chcel vyjadriť k tomuto návrhu, k tejto reforme. Časť vecí som už povedal v rozprave k prvému čítaniu. Povedal by som teraz trošku ešte obšírnejšie, pretože mám trochu viac času. My sme stále očakávali alebo očakávame od pána ministra alebo od reformy, ktorá príde, odpoveď na tri základné otázky. A ešte raz ich zopakujem, čo je pre každú reformu dôležité. Jednak financovanie, mať pokryté financovanie, mať zabezpečený personál a mať zabezpečenú kapacitu aj výhľadovo na nasledujúce obdobie.
Poďme sa venovať chvíľku najprv tej prvej oblasti, to znamená financovaniu. Je to skutočne komplexná téma. Nebudem teraz hovoriť úplne detailne do toho, s čím prichádza tento nový návrh. Skôr by som chcel povedať tak vo všeobecnosti, vizionársky, že akým spôsobom vlastne Slovenská republika chce zabezpečiť udržateľnosť financovania sociálnych služieb do budúcnosti, pretože ako vieme, demografická situácia na Slovensku sa nevyvíja dobrým smerom, nerodí sa dostatok detí. Tá medzigeneračná dohoda, ktorá bola vždy základom všetkých sociálnych a zdravotných systémov, sa rúca, to znamená, máme stále menej detí alebo pracujúcich ľudí, ktorí by mali pracovať na starých, chorých, odkázaných alebo chudobných, a teda nie je to len problém Slovenska, ale aj iných krajín. O to viac by sme sa mali zamerať na to, ako nastaviť systém, tak aby bol finančne udržateľný aj dlhodobo. Tu by som chcel povedať, že každý zákon by nemal byť, len teda musí byť spravodlivý. Mal by byť spravodlivý voči ľuďom, ale mal by byť aj férový. Mali by sme sa venovať tomu, aby boli nastavené spravodlivé podmienky.
No a keď sa pozriete len na niektoré veci, ktoré sa nachádzajú v našom systéme, tak nestačíte sa diviť vlastným očiam. Keď som si dobre pozrel štatistiky, tak máme 68 % ľudí v stupni odkázanosti päť. To sú enormné čísla, obrovské čísla. Neverím, skutočne, že toľko ľudí je v stupni odkázanosti číslo päť. Potrebujeme sa intenzívne zaoberať aj tým, že akým spôsobom došlo k uznávaniu takéhoto stupňa odkázanosti, či naozaj každý, ktorý má tento stupeň odkázanosti, má ho aj oprávnene. A treba si tieto veci hovoriť pravdivo do očí, nato tu sme. My by sme nemali teda len hovoriť niečo ľubivé, aby nás voliči volili, ale máme hovoriť aj pravdu a toto je takisto jedna z dôležitých vecí. Obávam sa, že táto reforma takéto zásadné veci významným spôsobom nerieši, hoci čo sa týka kontroly a čo sa týka teda tých komisií, ktoré by mali rozhodovať napríklad aj o stupeň odkázanosti, tak sa presúva z VÚC-iek na iné orgány, čo je, samozrejme, pozitívny krok. Ja len dúfam, že bude skutočne spravodlivo rozdelená vrstevnica, kto má skutočne aký stupeň odkázanosti.
Môžeme hovoriť aj o tom, ako si niektorí ľudia predstavujú svoju starobu, že či vôbec my ako spoločnosť dostatočne rozmýšľame nad tým, ako budeme mať zabezpečenú starostlivosť v starobe. Viem, že sú modely v zahraničí, kde sa vydali cestou pripoistenia ošetrovateľského alebo opatrovateľského pripoistenia, konkrétne v Nemecku to percento rastie. Samozrejme, môžeme diskutovať o tom, že či pri zaťažení, ktoré máme na Slovensku, chceme ešte toto zaťaženie ešte navýšiť. No ale ako som spomínal na začiatku, keď máme veľmi negatívne sa vyvíjajúcu demografickú krivku, tak či chceme alebo nie, raz to jednu vládu dobehne. Tieto peniaze budeme potrebovať a ľudia si sami musia uvedomiť, že pokiaľ nebudú si šetriť na svoju starobu, pokiaľ si nebudú šetriť na svoje služby, tak tieto služby nebudú byť možné ufinancované.
To, čo máme my v krvi tak celkom prirodzene - však štát sa postará - o chvíľku už nemusí platiť. Toto je veľmi dôležité, aby sme skutočne a medzi aj politickými stranami začali uvažovať nad tým, že ako chceme nastaviť ten systém, tak aby bol dlhodobo udržateľný. Prečo sa nerozprávame o reverzných hypotékach napríklad? Prečo je stále veľa prípadov, že osoba, ktorá ide do pobytového zariadenia, predá alebo daruje celý svoj majetok na svoje deti a jednoducho my nevieme alebo veľmi ťažko vieme vymôcť finančné prostriedky na opatrovanie alebo ošetrovanie tejto osoby, ktorá je odkázaná potom na pomoc štátu? Tieto veci v budúcnosti nebudú fungovať a myslím si, že aj táto reforma, škoda, mohla, mohla intenzívnejšie participovať alebo pôsobiť aj v týchto oblastiach.
Mimochodom, ešte jedna taká vsuvka, čo sa týka toho pripoistenia. Paradoxne ten nemecký systém je zaujímavý, že to pripoistenie zohľadňuje aj počet detí. Tí, ktorí nemajú deti, majú vyššie pripoistenie ako tí, ktorí deti majú, pretože deti sú určitým parametrom bezpečnejšieho starnutia, to znamená, že sa má o vás pravdepodobne, ak sú dobre vychované, kto postarať. Tí, ktorí deti nemajú z rôznych dôvodov, tak musia platiť vyššie pripoistenie. Toto sú všetko strategické nastavenia, ktoré mi v tejto reforme ale že úplne chýbajú. Myslím si, že nad tým sme sa celkovo veľmi nezaoberali a tvárime sa, že Slovenská republika bude mať na všetko dosť zdrojov a že budú dostatočne milí tí politici, ktorí budú takto rozdávať ako Mikuláš lízatká stále každý rok. No ale na to naozaj v budúcnosti nebude, to by som chcel poznamenať.
Čo sa týka ďalej, ďalších vecí, financovanie sme prešli v takom, v takom rýchlosti. Čo sa týka personálu, tu by som chcel takisto povedať niekoľko slov. Je veľmi dôležitá deľba práce, ako je rozdiferencované, kto v zariadeniach sociálnych služieb pracuje. Vydali sme sa cestou, že vzniká nový pracovník v dlhodobej starostlivosti. Nemáme presne úplne jasno v tom, že aké bude mať kompetencie. Je to tak vo všeobecnosti napísané, že mal by mať nejaké školenia. No tak chcem už vidieť nejaké firmy, ktoré povznikali, že budú týchto nových pracovníkov dlhodobej starostlivosti školiť. Určite to už tak je, že už sa niekto teší na mastnú odmenu za to, že ich bude ďalej vzdelávať, pretože aj náš pozmeňujúci návrh, ktorý sme pripravili, aby sa aspoň využili kapacity zdravotníctva či už stredných zdravotných škôl alebo vysokých škôl na dovzdelávanie, na kurzy týchto pracovníkov, ste odmietli. Čiže opäť, či táto deľba práce, ktorú ste nastavili, je správna, nechávam otvorenú otázku. Skôr si myslím, že to môže spôsobiť ďalšie trieštenie a hádky o tom, že kto, čo má robiť, akú kompetenciu má mať a tak ďalej.
Poďme sa pozrieť na sestry. Sestry sú neoddeliteľnou súčasťou aj v zariadeniach sociálnych služieb. Pracuje ich na Slovensku vyše dvetisíc, tuším 2 400, plus sú tam ešte iní zdravotnícki pracovníci, ktorí pracujú v zariadeniach sociálnych služieb. Vieme veľmi dobre, že je tu jasná priama kompetetívnosť, to znamená, pretekajú sa zdravotníctvo a sociálna oblasť, kto získa tieto sestry, ktorých je nedostatok na trhu. Tu by som chcel poznamenať, že v tom návrhu, ktorý som mal možnosť prečítať, nevidím, a možno ma pán minister opraví, nejaké dorovnanie platu, či naozaj zdravotné sestry, ktoré pracujú v zariadeniach sociálnych služieb, budú mať mzdy také, ako im určuje tabuľka pre zdravotníckych pracovníkov v ústavnej zdravotnej starostlivosti. Lebo potom, samozrejme, tie zariadenia sociálnych služieb majú problém takéto sestry získať a akvirovať.
Chcel by som upriamiť pozornosť ešte na jednu zaujímavosť. Niekedy si sami strieľame do nohy. Opäť táto reforma veľmi na toto nereflektuje a očakával som, že možno by mohla byť odvaha aj v tejto oblasti trošku zaintervenovať. Prečítam vám konkrétne v zákone 576, ktorý hovorí, že zariadenie sociálnych služieb, ktoré poskytuje ošetrovateľskú starostlivosť a očakáva, že zdravotná poisťovňa bude za túto starostlivosť platiť, tak musí mať takzvanú zodpovednú osobu. A táto zodpovedná osoba podľa zákona 576 je, a teraz vám to prečítam, môže teda mať maximálne dve zariadenia, kde musí byť menej ako desať lôžok, okej. Čo mňa zaujalo, že musí byť vysokoškolsky vzdelaná a musí mať vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Čiže my sme si dali do zákona, že zodpovedná osoba musí byť sestra magisterka. A teraz sa pýtam, že prečo má byť sestra magisterka? Prečo to musí byť magisterka, prečo nám nestačí bakalárka? Prečo to má byť magisterka? Potom má mať trojročnú prax. Samozrejme, nechceme, aby to bol nejaký človek hneď po škole, to je v poriadku, ale potom trváme ešte aj na odbornej spôsobilosti na výkon špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore ošetrovateľskej starostlivosti v, a teraz je tam vypísané zase, komunite, pediatrii, psychiatrii, vnútornom lekárstve, chirurgii, onkológii. Čiže zase a nájdite takúto zdravotnú sestru, magisterku, ktorá má trojročnú prax a ktorá má ešte aj špecializáciu a ktorá je ochotná pracovať v zariadení sociálnych služieb, keď má takúto vysokú špecializáciu a pravdepodobne chce robiť samostatne buď (nezrozumiteľne povedané), alebo chce vykonávať nejakú činnosť v ústavnej zdravotnej starostlivosti. Čiže my si sami strieľame do nohy. Ja som párkrát bol aj v zariadení sociálnych služieb, ktorí to masívne kritizovali, že mali by sa tieto kritériá napríklad uvoľniť. Nie je to teraz momentálne v tomto zákone, ale otvorme na túto tému aspoň diskusiu, či skutočne je nevyhnutné mať takto vzdelanú magisterku sestru, aby robila takzvanú zodpovednú osobu.
Môžme hovoriť ďalej o tom, ako už tu viackrát zaznievalo, skutočne tie ženy opatrovateľky, ktoré majú veľmi nízke platy, veď si tu konkurujeme so zahraničím, toto je obrovský problém. Neviem akým spôsobom to chceme ďalej riešiť. Stávajú sa tu naozaj paradoxy, že opatrovateľ má viac rokov ako klient, o ktorého sa starajú. A na túto tému naozaj tu musíme pravdepodobne aj po tejto reforme ďalej len dúfať, že sa to nejakým spôsobom ešte utrasie. Jasné odpovede na toto táto reforma nedáva.
Čo sa týka kapacít, tak tu by som sa takisto prizastavil. Kapacita tých zariadení sociálnych služieb je ďalší fenomén. Viete, nám sa tu pletú rôzne pojmy, dojmy, záujmy a tak ďalej. Ten istý neporiadok, ktorý je v zdravotníctve, žiaľ, musím konštatovať, je aj v sociálnych službách. Uvediem konkrétny príklad - hospice, kamenné hospice. Veľká časť klientov kamenných hospicov boli pacienti v permanentnom vegetatívnom stave, to znamená po starom apalici, ktorí tam ale skutočne nemali čo hľadať, nemali čo hľadať, ale v kamenných hospicoch sú, pretože sú aj zdrojom príjmov, ktoré tieto kamenné hospice doteraz mali. Pokiaľ my nevyčistíme ten systém, že povieme jasne, kto môže byť v kamennom hospici, kto môže byť a kto naozaj patrí do následnej starostlivosti, kto patrí do dlhodobej starostlivosti, kto potrebuje ošetrovateľskú starostlivosť, akú intenzitu ošetrovateľskej starostlivosti potrebuje, tak to nebude fungovať, lebo my naozaj tápame v tme a nevieme presne, aká má byť skutočná kapacita do budúcnosti. Čiže toto je tiež jedna z vecí, ktorá aj v tejto reforme a po tejto reforme sa obávam, že nebude úplne jasná. My nevieme presne povedať, koľko potrebujeme skutočne lôžok a výhľadovo do desať rokov napríklad pre pacientov v permanentnom vegetatívnom stave. My nevieme koľko skutočne budeme potrebovať lôžok pre pacientov s alzheimerom, ktorí budú mať vážne postihnutia a budú potrebovať vysokú intenzitu ošetrovateľskej starostlivosti. No a na základe toto, že nevieme plánovať, je potom problém to aj nejakým spôsobom správne nastaviť.
Ďalší veľký problém je, že dobre, rozhodli sme sa deinštitucionalizovať a povedali sme si, že chceme podporovať centrá, ktoré majú nízku kapacitu. V poriadku, je to jedna z možností. Na druhej strane tá udržateľnosť pri všetkej úcte desať rokov. Ja viem, že toto nebol náš výmysel, lenže je, to asi aj vychádza z Európskej únie, ale desať rokov? Čiže teraz sa urobia nejaké malé kvázi nízko kapacitné zariadenia sociálnych služieb a po desiatich rokoch sa predajú na byty? To akože kto toto vymyslel, hej, čo s tým? No ale viete, keď chceme, aby to bolo udržateľné, tak musíme vymyslieť niečo, aby sa to nestalo, aby to neskončilo naozaj tak, lebo to už si zase niekto mydlí ruky. Po desiatich rokoch si tu skasujem a budem mať krásne byty, popredávam a mňa nezaujíma, a potom, milý štát, staraj sa o týchto ľudí, ktorí ostanú na ulici. Toto je opäť veľmi dôležitá vec, ktorú by sme mali nejako uchopiť, keď vieme o tomto riziku, že čo s tým chceme, čo s tým chceme urobiť.
No tak za mňa asi toľko takých tých všeobecných dišpút o tom, ako táto reforma vyzerá. Ja som už spomínal aj v prvom čítaní, že je tam veľa dobrých vecí, čo kvitujem, aj odvahu ministra, že prišiel s takouto veľkou reformou, aj to, že nechal niektorých ľudí pracovať na tejto reforme, ktorí neboli z vášho salaša, nazvem to tak, že boli ešte z predchádzajúcej garnitúry. (Reakcia z pléna.) No tak všetci, to oceňujem, pretože tá kontinuita to nielen tu, ale všade nám chýba. Čiže v tomto som rád. Chcel som skôr pozrieť sa na to z takej tej vyššej perspektívy.
No a teraz mi dovoľte ešte teda okomentovať môj pozmeňujúci návrh. Ešte využijem pár minút na jeho odôvodnenie a potom ho prečítam. Takže dovolil som si priniesť pozmeňujúci návrh spolu s Andreou Turčanovou, ktorý vlastne dáva povinnosť zariadeniam sociálnych služieb, aby viedli dokumentáciu. To, čo sme spomínali už predtým, aby bolo jasné, že aká je intenzita zdravotnej starostlivosti v zmysle ošetrovateľskej starostlivosti, ktorú pri svojich klientoch vykonávajú. A v 576, čiže už v zdravotníckom zákone je na to predpríprava, konkrétne príloha číslo 2, kde tabuľka jasne hovorí, že máme tri veľké kategórie klientov. Klienti, ktorí sa môžu dekompenzovať, to sú klienti, povedzme, typu A. Potom sú to klienti, ktorí majú nízku potrebu zdravotnej starostlivosti, to sú klienti, ktorí napríklad berú bežnú medikáciu okrem opioidov, teda liekov proti bolesti, silných opioidov, liekov proti bolesti, alebo ktorí majú subkutánne podávaný inzulín, teda veci, ktoré sa bežne v prirodzenom prostredí dejú prostredníctvom blízkej osoby. A potom je tu kategória C. To sú tí, ktorí majú vysokú potrebu zdravotnej starostlivosti. To sú napríklad pacienti s tracheálnou kanylou alebo sú to pacienti, ktorí potrebujú rôzne druhy výživy či už enterálnej, parenterálnej alebo majú veľké mokvajúce rany a tak ďalej, kde naozaj tá ošetrovateľská potreba je veľmi dôležitá. Prečo je to dôležité? No preto, aby sme sa tuná stále nehandrkovali, že koľko takých postelí má zdravotná poisťovňa zazmluvniť, aby sme jasne vedeli ukázať, že, milá zdravotná poisťovňa, tuná máš 3 500 klientov, ktorí bytostne potrebujú ošetrovateľskú starostlivosť a prosím pekne, zaplať nám ju, pretože keď ju zaplatíš u nás, tak je to vždy lacnejšie, ako keď my týchto pacientov budeme posielať do nemocnice. A tu som kľudne za to, aby sme povedali, že nie 12 eur na deň a osobu, ale nech je to možno 30, ale musíme si jasne vyšpecifikovať, že ktorí sú to tí pacienti, ktorí potrebujú vysokú intenzitu tejto ošetrovateľskej starostlivosti. No a potom sú tí ostatní a tam sa musíme baviť. To neznamená, že keď niekto dostáva lieky, ktoré mu predtým dávala manželka, len zato, že prišiel do zariadenia sociálnych služieb, tak už potrebuje nejakú ošetrovateľskú starostlivosť. No a tam potom je otázka, že či nie je tých 12 eur na osobu a deň príliš veľa.
Takže preto predkladám tento návrh, aby zariadenia sociálnych služieb mali povinnosť dokumentovať, aby mali povinnosť, ak sa dôjde k zmene tohto stavu, tak aby mali tento, povinnosť vlastne upraviť toto zaradenie klienta do inej, inej stupnice. A ako som spomenul, máme na to už návod ako, ako to urobiť. Takže teraz poprosím zastaviť čas a prednesiem môj pozmeňujúci návrh.
