Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán poslanec. Spomínal si, že to samosprávy na kolenách jednak kvôli tomu, že tie podielové dane sú nižšie, lebo opatrenia, ktoré prijala táto vláda, tak fyzicky im znížila tie podielové dane. Spomínal si to, že aj teraz v zákone, aj teraz v parlamente schvaľujeme zákony, ktoré znižujú tie podielové dane. Teraz 200 miliónov pre matky, odpustenie dane z fyzických osôb. Ale nespomenul si jednu podstatnú vec a ja si myslím, že veľmi podstatnú, že Slovensko sa dostáva na trajektóriu znižovania zamestnanosti. To znamená, že ten ekonomický vlak, tá naša ekonomika spomaľuje. To znamená, že menej ľudí je zamestnaných, menej daní bude a tým pádom aj menej podielových daní pre tú samosprávu, čo je ďalší podstatný, podstatný činiteľ. No a do toho smutné je, len keď si prečítame, ako mi 1/4 eurofondov plánovaných na za minulý rok nevyčerpalo. To znamená, že peniaze, peniaze, ktoré mali ísť na rozvoj regiónov, lebo eurofondy sú určené predovšetkým na rozvoj regiónov a na samotný rozvoj, tak tie peniaze jednoducho sa nevyčerpali, lebo tie projekty alebo výzvy, ktoré sa pripravujú, sú tak netransparentné a korupčné, že častokrát ani sa nedajú realizovať. A ešte najsmutnejšie na tom je, ako mi povedal jeden primátor, že vieš čo, ja už sa ani neteším, keď nám nejaký projekt schvália a že ideme niečo robiť, lebo ja mám obrovský problém nájsť na to tých pár korún na spolufinancovanie. Naozaj na to spolufinancovanie nemáme my, my samospráva sme tak biedne na tom, že ja už sa bojím, že nám schvália aj nejaký projekt z eurofondov. Tak k tomu sme sa dopracovali, takto strana regiónov bojuje o regióny. Všetci sa tým zaštiťujete, ale robíte presný opak.

Pán poslanec Ledecký, ďakujem, pani poslankyňa. Dve veci ma zaujali. Dve skutočnosti, ktoré ste spomínali a prvá skutočnosť bola tá, že je krátky čas, naozaj výrazne krátky čas na to, aby sa verejnosť, aj odborná verejnosť, aj verejnosť zoznámila vlastným, čo všetko tento zákonník prináša s tým, že sa to týka viac-menej každého človeka z nás. A druhá vec, ktorá ma už viac-menej ani neprekvapila, že na interpeláciu, ktorú ste poslali pánu ministrovi, vám odpovedal tak, že ste mu to vyčítali, že či to vôbec, keď to podpisoval, že či sa pri tom nehanbil, tak ja možno mám tú istú skúsenosť a ja už sa tomu ani nedivím, lebo ja som na interpeláciu nedávno od ministra obrany dostal, interpeláciu som dostal dva mesiace po tom, ako som ju písal, to znamená, že nedodržal termín. A ja si myslím, že dodnes by mi neodpovedal, pokiaľ by som nedal uznesenie do parlamentu k téme obnovenia Javoriny a, čo z toho vyplýva? No spoločné je to, že neskutočne, páni ministri, neskutočne ignorujete ľudí, ignorujete poslancov, lebo ja sa pýtam na tú Javorinu, preto, lebo jednoducho ľudia sa pýtajú, vy kedy chcete zabrať územie, ktoré má 30 000 ha a tí ľudia tam žijú, oni sa pýtajú, čo tam vlastne chcete robiť. A tie odpovede prichádzajú rozporuplné. Čo odpoveď, to rozpor s predchádzajúcou odpoveďou. Takže ja sa pýtam, to naozaj len pred voľbami, dva týždne alebo dva mesiace pred voľbami, vy začnete tých ľudí nejako počúvať alebo rešpektovať alebo vás zaujíma, čo tí ľudia, čo, čo tí ľudia aké životy žijú a čo ich trápi? Lebo naozaj to vaše konanie hovorí o tom, že máte úplne, úplne, ale úplne. Nechcem použiť zlý výraz. Je vám to jedno, čo tí ľudia

Zareagujem na rečníka alebo na poslancov s faktickými poznámkami, že naozaj ja v tomto opatrení nevidím žiadne riešenie, skôr naopak. Toto opatrenie ešte skomplikuje a sťaží situáciu rodinám, ktoré sú v generačnej chudobe, ktoré majú problém prežiť, ktoré majú plniť základné funkcie a namiesto toho, aby sme im nejakým spôsobom pomohli alebo nechali to tak, nezhoršovali, tak my to ideme ešte zhoršiť. Ďalšia v rozprave vystúpi pani poslankyňa Škopová.

Vážené kolegyne, kolegovia, pán predseda, úctyhodný pán minister, ja chcem poďakovať mojej predrečníčke, že tak zoširoka celú tú problematiku zvládla a skoro so všetkým som súhlasil, lebo dá sa povedať de facto so všetkým. A ja to poviem úplne, ale naozaj úplne v praktickej rovine normálnym jazykom, lebo tak, ako tu hovorila moja kolegyňa z KDH, že cez leto navštívila zariadenia sociálnych služieb a rozprávala sa so zamestnancami a zisťovala, ako to funguje. Ja som cez leto mal tú možnosť navštíviť naozaj veľa vylúčených rómskych osád a rozprávať sa s ľuďmi, ktorí vedú obce, školy a tak ďalej, že ako to celé funguje a kde momentálne aktuálne stojíme. Ale poďme blízko k téme. V Krompachoch sme ráno 7.30 vošli do domu. Samozrejme boli prázdniny, ale celá rodina, asi 15 – 20 ľudí, tam spalo na zemi, lebo tam nemali žiadne nábytky. Petry mali vonku, lebo si varili, lebo hrievať sa nemuseli, bolo leto. A vlastne celý ten ich majetok, celý ten ich majetok bol to, na čom spali a čo mali oblečené. Predpokladám, že majú problém so školskou dochádzkou a tak ďalej. Ale vyplýva to zo spôsobu ich života. Keď sme sa ich pýtali, aké sociálne dávky dostávajú, tak dostávajú samozrejme základné sociálne dávky, lebo príspevok na bývanie nemajú, lebo proste tú stavbu nemajú zlegalizovanú, takže dostávajú len základné sociálne dávky a rodinné prídavky. Teraz im chceme tie rodinné prídavky zobrať. Oni nedostávajú ani príspevok na bývanie, ani nejakú adresnú energetickú pomoc, ktorú sme tu vymysleli pre ľudí, ktorí to potrebujú. Lebo tým, ktorí kúria drevom, ktorí nie sú pripojení ani na plyn, ani na elektrinu, ale tí, ktorí kúria drevom, my nič nedávame, žiadny príspevok, hoci vieme, že na Slovensku tí ľudia, ktorí sú najchudobnejší v najodľahlejších regiónoch, kúria práve drevom. Čiže základná sociálna dávka a detské prídavky, ktoré im pravdepodobne zoberieme alebo vytvárame na to podmienky. Čo majú tí ľudia robiť? Z čoho majú kupovať jedlo pre svoje deti? Ako majú kupovať školské potreby? Ako majú tým deťom ráno dať najesť, aby išli do školy, aby neboli hladné, aby počas hodiny desaťkrát sa nešli napiť vody, lebo majú prázdne bruško, tak nejakým spôsobom to musia zaplniť? No nič. A čo zostáva tým ľuďom? No buď vyberať koše, alebo kradnúť, alebo žobrať. A keď som hovoril o Krompachoch, tak vám poviem konkrétny problém, ktorý tam riešili, že pred nákupným centrom vyjde imobilný občan alebo starší občan, asi vykladá z nákupného košíka alebo z nákupného vozíka tovar do auta. A prídu a zoberú mu ten vozík a spokojne odkráčajú. Nemá šancu ich dobehnúť. A keď nechce prísť ešte o ten tovar, čo má vyložený, tak tak akože nerieši nejakým spôsobom. Tam, keď prídete do Krompách a spýtate sa tých ľudí, tých bežných ľudí, čo je najväčší problém, tak vám povedia, že spolužitie s touto komunitou. Ale chápete prečo? Chápete prečo? Pýtam sa, a kde sú policajti? No v Krompachoch chýba 10 policajtov podľa tabuľkových stavov. Desať policajtov chýba, to znamená, asi nie sú tam, kde ich treba. Pýtam sa, prečo MOPská tam nie je. No projekt MOPská skončil, nový ešte nezačal, ale keďže bude spolufinancovaný 10 %, lebo všetky peniaze sa rozdali na MOPskú aj tam, kde ich netrebalo, kde nikdy žiadny problém nemali, dokonca tam žiadnu MOPskú nemali, ale tak zadarmo, prečo by som to nebral. Tak teraz sa ide spolufinancovať 10 % a komunity, mestá, obce, ktoré to naozaj potrebujú, tak musia zvážiť, koľko tých ľudí zoberú, lebo naozaj to spolufinancovanie je dosť výrazné. Pýtam sa primátora, že prečo mestská polícia tam nie je. No, odkedy sa znížili podielové dane, tak takisto museli obmedziť členov mestskej polície alebo nemôžu navyšovať mestskú políciu. Tak my nevieme zabezpečiť bezpečnosť občanov, dodržiavanie zákonov a my vytvárame ďalšie podmienky, aby viacej ľudia museli kradnúť, aby museli žobrať a aby proste narúšali ten celospoločenský konsenzus, ktorý aký-taký je. Aký-taký je. A ja sa pýtam, ako tým ľuďom, ako tým deťom, ako tým deťom vlastne pomôžeme? No dobre, budú mať ešte menej peňazí a čo sa stane? No nebudú chodiť do školy. Tak tí pracovníci kurately čo asi budú robiť? No tak prvý nápad je, keď tí rodičia si nevedia s nimi poradiť, tak ich dáme do náhradnej rodinnej starostlivosti. Zákon hovorí, že to musíme dať blízkym príbuzným. Pán minister hovorí, že sa to zneužíva. Že keď to dáme blízkym príbuzným, že sa to zneužíva. Tak ja sa pýtam, tí pracovníci kurately a následne súdov, ktorí tých ich rozhodnutí musia vypracovať niekoľko. Naozaj sa dajú oklamať? Naozaj toto je systémový problém? A navyše, keď som sa pýtal pracovníkov kurately, tak vravia, že čoraz väčší problém majú, aby tí príbuzní tie deti zobrali. Oni nechcú. A keď dnes si prečítate nejaké psychologické knihy, tam zistíte, že najväčšia láska, aká existuje na svete, najväčšia láska je láska dieťaťa k rodičom. Toho malého dieťaťa k rodičom. A my ideme jednoducho tú väzbu pretrhnúť. No dobre, tak náhradná rodinná starostlivosť nie. Čo sa dá potom urobiť s tými deťmi? Áno, do inštitucionálneho zariadenia. Máme 6000 detí, ktoré nevieme umiestniť do rodín, ktoré sú v nejakých detských domoch. Stojí nás to, ako tu kolegyňa povedala, 2200 € mesačne. Sme krajina, ktorá má najväčšie percento detí, ktoré nevie umiestniť do rodín a vieme, že tá inštitucionálna výchova nefunguje, pokiaľ nie sú umiestnené do rodín. A my napriek tomu ideme vytvárať podmienky, aby viacej tých detí museli odobrať tí sociálni pracovníci, aby viacej tých detí išli a aby viacej tie deti končili v tých inštitucionálnych zariadeniach. Alebo druhá možnosť, a to je pravdepodobnejšia, že jednoducho zoberieme im tie prídavky a budeme na to kašľať. Oni tak si budú žiť v tej generačnej chudobe, ešte vo väčšej generačnej chudobe a my tu rok, čo rok, desaťročia, čo desaťročia, budeme nadávať, ako my na nich všetkých doplácame. A miesto toho, aby sme urobili nejaké proaktívne veci, aby sme im z tej generačnej chudoby aspoň tým deťom pomohli, tak my ideme urobiť presný opak. Len kvôli tomu, aby sme získali politické body. A môže tu hovoriť, kto chce, čo chce. Jednoducho ma nepresvedčí, že keď chceme tých ľudí dostať z generačnej chudoby, aby boli prispievatelia do systému, tak musíme im pomôcť. Nikde vo svete, nikde vo svete som nepočul, že sankciami sa vyriešila chudoba, generačná chudoba, nikde vo svete, ale poznáme na Slovensku veľmi veľa prípadov lokalít, kde nejakými motivačnými prútikmi vedeli tú komunitu posunúť veľmi, veľmi ďaleko. Vôbec tu nebudem hovoriť o Hlave, lebo my už tento problém niekoľko rokov vôbec nepoznáme, ani neriešime, lebo jednoducho tí ľudia sa dakde posunuli a dnes, keď vedľa mňa je jeden manažér firmy, býva vedľa mňa a tam každý deň zastavia sa tí Rómaci s tými autami, dodávkami a tak ďalej, lebo má niekoľko partií, ktoré robia strechy, našich Rómov. A keď vidím tých chlapov sobota, nedeľa, od pondelka do nedele, naozaj ako makajú, ako sa tam pristavia, ako berú ten materiál alebo to náradie a ako ma pozdravia a podajú tú mozolnatú ruku a niekto povie, že Rómovia sú leniví alebo že nerobia? Ťažko sa to znáša potom. Ťažko. To môže len povedať človek, čo sedí v kancelárii za 10 000 € mesačne a vybíja si svoje traumy na tých najslabších, na generačnej chudobe a ešte si dovolí povedať, že cezo mňa to neprejde. Smutné. Ďakujem za vaše vystúpenie, pán.

Že naozaj, ja si myslím, že pracovníci sociálnoprávnej ochrany detí sú krém de la krém, alebo mal by byť krém de la krém na jednotlivých úradoch. Síce pán minister aj riaditelia, ktorými som hovoril, hovoril, že pre nich sú momentálne dôležitejší pracovníci, ktorí pripravujú posudky. Jasné, je to nová vec, posudková činnosť, takže musia to stíhať a zamestnávať ľudí, ktorí to robia, ale ja si myslím, že to za chvíľu prejde a naozaj, lebo títo ľudia zo sociálnoprávnej ochrany detí rozhodujú o osudoch detí, rozhodujú o osudoch detí, čo je veľmi dôležité a myslím si, že naozaj majú mať príslušný počet spisov, majú mať príslušné platy a hlavne my by sme im mali vytvárať priestor na riešenie, lebo my im namiesto toho, že by sme im vytvárali ten priestor, len, že nehovorím my, teraz hovorím ministerstvo. Namiesto toho, že by im pripravovalo priestor na riešenia, tak ono im tie riešenia ako keby odoberá, lebo to nie sú policajti. Tí ľudia, aby si mali budovať v tých komunitách dôveru a vlastne oni na základe tej dôvery by mali fungovať, lebo jedna z vecí, ktoré oni majú riešiť, je tiež generačná chudoba, lebo najviac, aspoň v tých vylúčených lokalitách, najviac viac sa venujú tým problémom, ktoré vznikajú z generačnej chudoby a jedným ich cieľom by malo byť riešiť aj tú generačnú chudobu a pomoc pri riešení generačnej chudoby, keď už nepomôžu tým dospelým, tak aspoň vytvárať možnosti, aby niektoré z tých detí sa z tej generačnej chudoby vymanili. Ale súvisí to s ďalšími zákonmi, kde sa prihlásim do rozpravy, lebo podľa môjho názoru sa to sa to bije s ďalším zákonom, ktorý tu máme teraz v rozprave. Reagovať bude aj pani poslankyňa Kosová. Ďakujem.

Na tú faktickú poznámku, ktorá bola. Áno, aj tie platformy hovorili, že veľmi často sa ľudia zamestnávajú na riešenie, aby si zarobili na riešenie špecifickej situácie, že napríklad sa im pokazí auto a aby to nejakým spôsobom vykryli, alebo častokrát sú to ľudia, ktorí prídu do zahraničia, alebo častokrát sú to ľudia, ktorých to je ich prvé zamestnanie, lebo potrebujú rýchlo si riešiť nejaký svoj finančný benefit, robia niekoľko mesiacov a potom si nájdu stabilnejšie zamestnanie, ale ani to ja nepokladám za negatívne, ale skôr za pozitívne, že vlastne cez tie platformy majú aj, keď možnože nižšiu mzdu, ale majú zabezpečený ten svoj príjem, než si nájdu niečo stabilnejšie. Ale ako hovorím, je to prvá implementácia tejto smernice a vlastne život ukáže, ako často a ako ďalej musíme na tom základe potom stavať a pružne reagovať. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pán navrhovateľ.

Vážené plénum, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený predsedajúci, vážený pán minister. Ja si myslím, že je to dosť dôležitý zákon, nakoľko tie digitálne platformy využívame všetci alebo de facto všetci a využívame ich často, aj keď si to niekedy neuvedomujeme. A ja, keď prišiel tento návrh zákona k nám, tak som si najprv chcel naštudovať, ako je to v ostatných krajinách Európy a ma veľmi prekvapilo, že pri implementácii tejto smernice sme ako medzi prvými. Vtedy, keď som to zisťoval, ešte nemal nikto nič k tomu. Potom som sa stretol s predstaviteľmi tých digitálnych platforiem, lebo keďže tento zákon hovorí o tom, že digitálna platforma, pracovník a klient nejaký vyvážený vzťah, tak som sa stretol s tými zamestnancami a pýtam sa ich, že aké sú skúsenosti z iných krajín Európskej únie, tak isto ako ich to prekvapilo, že ideme medzi prvými, čím to nekritizujem, len na Slovensku to nie je zvykom, ale ubezpečili ma, že všetky stretnutia, ktoré mali pracovné s ministerstvom, boli také, že naozaj sa vzájomne počúvali a že nie všetko, čo si predstavovali, to ministerstvo akceptovalo, ale s tými výsledkami rokovaní boli spokojní. Čiže ja nemám dôvod neodporučiť nášmu klubu, aby sme hlasovali za implementáciu tejto európskej smernice. A uvidíme časom, ako sa tie digitálne platformy budú vyvíjať a ako to bude treba postupne buď zlepšovať, alebo meniť. Zatiaľ toľko, ďakujem. Jedna faktická na vaše vystúpenie, pani poslankyňa Turčanová.