Vážené kolegyne, kolegovia, pán predseda, úctyhodný pán minister, ja chcem poďakovať mojej predrečníčke, že tak zoširoka celú tú problematiku zvládla a skoro so všetkým som súhlasil, lebo dá sa povedať de facto so všetkým. A ja to poviem úplne, ale naozaj úplne v praktickej rovine normálnym jazykom, lebo tak, ako tu hovorila moja kolegyňa z KDH, že cez leto navštívila zariadenia sociálnych služieb a rozprávala sa so zamestnancami a zisťovala, ako to funguje. Ja som cez leto mal tú možnosť navštíviť naozaj veľa vylúčených rómskych osád a rozprávať sa s ľuďmi, ktorí vedú obce, školy a tak ďalej, že ako to celé funguje a kde momentálne aktuálne stojíme. Ale poďme blízko k téme. V Krompachoch sme ráno 7.30 vošli do domu. Samozrejme boli prázdniny, ale celá rodina, asi 15 – 20 ľudí, tam spalo na zemi, lebo tam nemali žiadne nábytky. Petry mali vonku, lebo si varili, lebo hrievať sa nemuseli, bolo leto. A vlastne celý ten ich majetok, celý ten ich majetok bol to, na čom spali a čo mali oblečené. Predpokladám, že majú problém so školskou dochádzkou a tak ďalej. Ale vyplýva to zo spôsobu ich života. Keď sme sa ich pýtali, aké sociálne dávky dostávajú, tak dostávajú samozrejme základné sociálne dávky, lebo príspevok na bývanie nemajú, lebo proste tú stavbu nemajú zlegalizovanú, takže dostávajú len základné sociálne dávky a rodinné prídavky. Teraz im chceme tie rodinné prídavky zobrať. Oni nedostávajú ani príspevok na bývanie, ani nejakú adresnú energetickú pomoc, ktorú sme tu vymysleli pre ľudí, ktorí to potrebujú. Lebo tým, ktorí kúria drevom, ktorí nie sú pripojení ani na plyn, ani na elektrinu, ale tí, ktorí kúria drevom, my nič nedávame, žiadny príspevok, hoci vieme, že na Slovensku tí ľudia, ktorí sú najchudobnejší v najodľahlejších regiónoch, kúria práve drevom. Čiže základná sociálna dávka a detské prídavky, ktoré im pravdepodobne zoberieme alebo vytvárame na to podmienky. Čo majú tí ľudia robiť? Z čoho majú kupovať jedlo pre svoje deti? Ako majú kupovať školské potreby? Ako majú tým deťom ráno dať najesť, aby išli do školy, aby neboli hladné, aby počas hodiny desaťkrát sa nešli napiť vody, lebo majú prázdne bruško, tak nejakým spôsobom to musia zaplniť? No nič. A čo zostáva tým ľuďom? No buď vyberať koše, alebo kradnúť, alebo žobrať. A keď som hovoril o Krompachoch, tak vám poviem konkrétny problém, ktorý tam riešili, že pred nákupným centrom vyjde imobilný občan alebo starší občan, asi vykladá z nákupného košíka alebo z nákupného vozíka tovar do auta. A prídu a zoberú mu ten vozík a spokojne odkráčajú. Nemá šancu ich dobehnúť. A keď nechce prísť ešte o ten tovar, čo má vyložený, tak tak akože nerieši nejakým spôsobom. Tam, keď prídete do Krompách a spýtate sa tých ľudí, tých bežných ľudí, čo je najväčší problém, tak vám povedia, že spolužitie s touto komunitou. Ale chápete prečo? Chápete prečo? Pýtam sa, a kde sú policajti? No v Krompachoch chýba 10 policajtov podľa tabuľkových stavov. Desať policajtov chýba, to znamená, asi nie sú tam, kde ich treba. Pýtam sa, prečo MOPská tam nie je. No projekt MOPská skončil, nový ešte nezačal, ale keďže bude spolufinancovaný 10 %, lebo všetky peniaze sa rozdali na MOPskú aj tam, kde ich netrebalo, kde nikdy žiadny problém nemali, dokonca tam žiadnu MOPskú nemali, ale tak zadarmo, prečo by som to nebral. Tak teraz sa ide spolufinancovať 10 % a komunity, mestá, obce, ktoré to naozaj potrebujú, tak musia zvážiť, koľko tých ľudí zoberú, lebo naozaj to spolufinancovanie je dosť výrazné. Pýtam sa primátora, že prečo mestská polícia tam nie je. No, odkedy sa znížili podielové dane, tak takisto museli obmedziť členov mestskej polície alebo nemôžu navyšovať mestskú políciu. Tak my nevieme zabezpečiť bezpečnosť občanov, dodržiavanie zákonov a my vytvárame ďalšie podmienky, aby viacej ľudia museli kradnúť, aby museli žobrať a aby proste narúšali ten celospoločenský konsenzus, ktorý aký-taký je. Aký-taký je. A ja sa pýtam, ako tým ľuďom, ako tým deťom, ako tým deťom vlastne pomôžeme? No dobre, budú mať ešte menej peňazí a čo sa stane? No nebudú chodiť do školy. Tak tí pracovníci kurately čo asi budú robiť? No tak prvý nápad je, keď tí rodičia si nevedia s nimi poradiť, tak ich dáme do náhradnej rodinnej starostlivosti. Zákon hovorí, že to musíme dať blízkym príbuzným. Pán minister hovorí, že sa to zneužíva. Že keď to dáme blízkym príbuzným, že sa to zneužíva. Tak ja sa pýtam, tí pracovníci kurately a následne súdov, ktorí tých ich rozhodnutí musia vypracovať niekoľko. Naozaj sa dajú oklamať? Naozaj toto je systémový problém? A navyše, keď som sa pýtal pracovníkov kurately, tak vravia, že čoraz väčší problém majú, aby tí príbuzní tie deti zobrali. Oni nechcú. A keď dnes si prečítate nejaké psychologické knihy, tam zistíte, že najväčšia láska, aká existuje na svete, najväčšia láska je láska dieťaťa k rodičom. Toho malého dieťaťa k rodičom. A my ideme jednoducho tú väzbu pretrhnúť. No dobre, tak náhradná rodinná starostlivosť nie. Čo sa dá potom urobiť s tými deťmi? Áno, do inštitucionálneho zariadenia. Máme 6000 detí, ktoré nevieme umiestniť do rodín, ktoré sú v nejakých detských domoch. Stojí nás to, ako tu kolegyňa povedala, 2200 € mesačne. Sme krajina, ktorá má najväčšie percento detí, ktoré nevie umiestniť do rodín a vieme, že tá inštitucionálna výchova nefunguje, pokiaľ nie sú umiestnené do rodín. A my napriek tomu ideme vytvárať podmienky, aby viacej tých detí museli odobrať tí sociálni pracovníci, aby viacej tých detí išli a aby viacej tie deti končili v tých inštitucionálnych zariadeniach. Alebo druhá možnosť, a to je pravdepodobnejšia, že jednoducho zoberieme im tie prídavky a budeme na to kašľať. Oni tak si budú žiť v tej generačnej chudobe, ešte vo väčšej generačnej chudobe a my tu rok, čo rok, desaťročia, čo desaťročia, budeme nadávať, ako my na nich všetkých doplácame. A miesto toho, aby sme urobili nejaké proaktívne veci, aby sme im z tej generačnej chudoby aspoň tým deťom pomohli, tak my ideme urobiť presný opak. Len kvôli tomu, aby sme získali politické body. A môže tu hovoriť, kto chce, čo chce. Jednoducho ma nepresvedčí, že keď chceme tých ľudí dostať z generačnej chudoby, aby boli prispievatelia do systému, tak musíme im pomôcť. Nikde vo svete, nikde vo svete som nepočul, že sankciami sa vyriešila chudoba, generačná chudoba, nikde vo svete, ale poznáme na Slovensku veľmi veľa prípadov lokalít, kde nejakými motivačnými prútikmi vedeli tú komunitu posunúť veľmi, veľmi ďaleko. Vôbec tu nebudem hovoriť o Hlave, lebo my už tento problém niekoľko rokov vôbec nepoznáme, ani neriešime, lebo jednoducho tí ľudia sa dakde posunuli a dnes, keď vedľa mňa je jeden manažér firmy, býva vedľa mňa a tam každý deň zastavia sa tí Rómaci s tými autami, dodávkami a tak ďalej, lebo má niekoľko partií, ktoré robia strechy, našich Rómov. A keď vidím tých chlapov sobota, nedeľa, od pondelka do nedele, naozaj ako makajú, ako sa tam pristavia, ako berú ten materiál alebo to náradie a ako ma pozdravia a podajú tú mozolnatú ruku a niekto povie, že Rómovia sú leniví alebo že nerobia? Ťažko sa to znáša potom. Ťažko. To môže len povedať človek, čo sedí v kancelárii za 10 000 € mesačne a vybíja si svoje traumy na tých najslabších, na generačnej chudobe a ešte si dovolí povedať, že cezo mňa to neprejde. Smutné. Ďakujem za vaše vystúpenie, pán.
