24. schôdza

Ďakujem, pán predseda. Vážení členovia vlády, vážená vzácna snemovňa, mám vždy to šťastie, že vystupujem pred nabitou sálou. A teraz je tá situácia ešte trošku tristnejšia, pretože to, o čom hovorím a o čom budem hovoriť, budem hovoriť nerád. Budem hovoriť ako smutný Slovák v neradostnej Európe. Bude to, povedané biblicky, možno plač Jeremiášov a ešte raz, nebude to nič radostné.
O pár hodín uplynie čas, teda uplynie presne päťdesiatosem rokov od chvíle, keď som sa narodil. A musím povedať, že tento údaj hovorí o tom, že som väčšiu časť svojho života strávil v zaopatrovacom lágri za ostnatým drôtom. Za ostnatým drôtom som mal zaistené elementárne zaopatrenie, ale napriek tomu som, ako mnoho iných spoluobčanov, pozeral za ten drôt a pravdupovediac takmer sa nenádejal, že ten drôt raz padne a nebude. Keď sa po rokoch "epísmentu" so zlom, ktorý sa prevádzkoval pomerne plošne vo vtedajšej "demokratickej Európe" vo vzťahu ku Kremľu, objavil americký prezident, ktorý začal hovoriť niečo iné a zlé veci pomenúval, naša pomerne malá nádej trochu rástla. Európska únia, ktorá vtedy existovala, bola okrem iného i Európskou úniou Margaret Thatcherovej, bola každopádne Európskou úniou štátov, ktoré mali byť vo svojej podstate zodpovedné. Keď vznikali zárodky Európskej únie, Európa bola po strašnej vojne. I vtedy ale ešte platil dobrý mrav, že sa dlhy a pôžičky splácajú. Ak sa nepletiem, donedávna splácalo Spojené kráľovstvo dlhy, ktoré vznikli v čase, keď platilo v zápase s fašizmom cash and carry. Keď teda impérium potrebovalo a dostávalo pomoc od Spojených štátov. Dlhy sa platili, i keď v impériu bol lístkový systém. Nemecko sa zdvíhalo z nuly, keď ho Konrad Adenauer začal smerovať do mierovej Európy. Nemci netušili, že ich čaká hospodársky zázrak, ale svet bol zdravý, pretože sa dalo zdvihnúť z nuly a svojou prácou k niečomu dopracovať. Neexistovala ešte nároková civilizácia. Nároková civilizácia, ktorej výstrelky sa prejavili na uliciach Londýna a iných britských miest v ostatných týždňoch. Civilizácia, keď je absolútne normálne mať nároky a súbežne absolútne neúnosné niesť zodpovednosť. Európska únia bola pre nás spoza plota nepochybne Európou ideí. Veľmi sa mi páčila Európa slobody pohybu osôb, tovarov, lások, proste Európa slobody, kde každá krajina mala demokratickú ústavu. Možno každá trochu inú, ale každá demokratickú.
Strana, ktorej som bol členom, oponovala prijatiu európskej ústavy bez referenda, pretože nám bolo jasné, že je to prvý, ale nie zanedbateľný krok k odovzdávaniu právomoci. Pamätám sa na to, ako zrejme z úplne protichodných dôvodov túto ústavu zamietlo Francúzsko a Nizozemsko. Pamätám sa, že ich nikto nevylúčil, i keď už vtedy sa toto dielo Giscarda d'Estainga považovalo za alfu a omegu žiarivej budúcnosti. Proste muselo sa niečo urobiť, aby sa veľké Francúzsko stotožnilo. Potom sa ale pamätáme, aký bol osud malého Írska. Osud malého Írska bol menej pekný. Ako malému šteňaťu, ktoré urobí mláčku v predsieni, sa Írom omočil ňufák do prvého nie.
Medzitým sme zažili výroky hegemónov Európy typu, že "sme prepásli možnosť držať hubu". A vtedy, s dovolením, som začal mať pocit, že to nie je celkom to, o čom som rozmýšľal a sníval spoza ostatného drôtu.
Slovensko bol uchádzač. Uchádzač, ktorý prešiel temným obdobím mečiarovskej éry. Uchádzač, ktorý sa z tej diery musel vyhrabať, a ktorý sa musel vylízať z toho, čo vzniklo ako demokratické rozhodnutie voličov tejto krajiny. Bolo mi radosťou a cťou, že som sa mohol v rokoch 1998 až 2002 zúčastniť tohto procesu. I vtedy, musím povedať, som sa viackrát presvedčil, že nie vždy je na strane väčšiny pravda. Nepochybne to bolo v období mečiarizmu, kedy vtedajšia opozícia hovorila, že nemôže byť demokraciou tyrania väčšiny. Boli momenty, keď - tie si spomínam už dnes, dá sa povedať, s radosťou, pretože to dobre dopadlo - keď sme ústami kolegu Tatára navrhli rovnú daň. Boli sme vtedy osočení ako ekonomickí voluntaristi, ako tí, ktorí chcú rozvrátiť štát. Neuplynulo ani jeden a pol roka a rovná daň, i vďaka zásluhe ministra financií Mikloša, tu bola. Vďakabohu zaňho a vďakabohu za ňu. Ale vtedy sme boli v absolútnej menšine a napriek tomu si nemyslím, že sme nemali pravdu. Človeka neteší, keď môže povedať o niečom čo nechcel, "že sme vám to hovorili".
Ak teda bola Európa založená ako Európa ideí a štátov, nie je celkom radostné to, že postupne dochádzalo k odbúraniu tejto idey. Nikto ma presvedčí, že Adenauer a de Gaulle snívali o odovzdávaní právomocí. To, že chceli Európu slobodného trhu, je absolútne v poriadku. To, že sa študentka v  programe Erazmus v Clermont - Ferrand vydá bez veľkej byrokracie a bez veľkého dokazovania na všetkých možných úradoch, je pekné a radostné. To je, že tam mohla ísť študovať, je tiež fajn. Ale to, že sa postupne ukrajuje z rozhodovania o vážnych veciach, pričom, podotýkam, sa jedná o veci, kde je slobodné rozhodnutie parlamentov absolútne štandardné je zlé! My naším postojom nechceme žiadne nadpráva, my chceme hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia v bode, kde sa to predpokladá. My teda nie sme tí, ktoré chcú niečo porušiť. Je všeobecne známe, že OKS bolo to, čomu sa hovorí euroskeptická strana. Naša skepsa nevyplynula z nelásky k Európe, pretože nikto nemôže povedať, že v roku 1998 až 2002 sme neurobili všetko pre to, aby sme sa do tej Európy dostali. Ale mysleli sme, že keď sa tam prebijeme, splniac všetky podmienky, pri ktorých nám reálne málokto máločo uľahčil, ak nesťažil, že máme proste normálne práva v demokratickom spoločenstve. A keď sa prijala euroústava, ktorú sme nepovažovali za potrebnú, tak ako konzervatívci, ktorí ctíme pravidlo, ktoré tu už dnes zaznelo, "pacta sunt servanda", tak si myslíme, že ak v príslušnom paragrafe sa hovorí o nemožnosti bail-outu, tak by to malo platiť. A mrzí nás, že na tom stojíme my, ktorí sme ten dokument presne vzaté nechceli.
Európa bola nepochybne a je ešte stále demokratickým kontinentom. Ale predsa, Slovensko si svoje muselo zaslúžene odcvičiť, Slovensko muselo plniť a plnilo. To nám slúži ku cti, aj keď ma ťažko niekto môže podozrievať, že som čierno-čižmový hejslovák. V podstate sme sa dokázali z tej jamy vyhrabať. Dokázali sme to v zásade vlastnými silami. A ak tu kolega Beblavý hovoril o pomoci pri sanácii bánk, nemyslím si, že to celej Európe neprospelo. Že tí, ktorí dnes tie banky vlastnia, tým snáď utrpeli. A myslím si, že to je ten správny postoj. Minule, na medzinárodnom fóre, som pri večernej debate pri stole spomenul príklad Argentíny. Argentína si musela prežiť svoj štátny bankrot. Prežila si ho. Kolega pri stole mi povedal: ale s akými bolesťami! Nuž áno, Argentína nie je v žiadnej euro- ani v "sol" zóne. Ale jednoducho to bolo na Argentíncoch. A tak si myslím, že existujú veci, kde si krajina má niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Novšou ideou Európy, od Európy de Gaullea a Adenauera, bola Európa spájajúca sa do Spojených štátov európskych, aj keď to tak nie je pomenované. S dovolením sme boli ako konzervatívci skeptickí, pretože sme mali pevné presvedčenie, že ešte dlho bude v Európe platiť bližšia košeľa ako kabát, a že ak pôjde o bližšiu košeľu veľkého, tak mu bude oveľa bližšie ako košieľka malého.
Ukázalo sa to už  v dnes zmienenom prípade, keď dva hnacie motory Európskej únie a jej ekonomiky, v čase najväčšej prosperity tohto kontinentu za posledných dvanásť, pätnásť rokov, dokázali vyprodukovať prekročenie deficitu a maastrichtských kritérií. To bol veľmi významný varovný signál. To sa nedialo v čase dramatickej situácie, to bola púha snaha kupovať si voličov a podporovať nárokovú spoločnosť. Míňať viac, ako produkujeme, pričom sa jedná o kontinent, kde je koncentrované bohatstvo sveta, kde ešte i tí priemerní a biednejší žijú podstatne lepšie ako drvivá väčšina zemegule. A v tomto zmysle to bol skutočne výrazne vážne zdvihnutý prst nad tým, kam spejeme. Keď som pred dvoma rokmi letel na univerzitné podujatie do Tokia,  tak som vo fejtóne Frankfurter Allgemeine čítal okrem iného veľmi pozoruhodný text o dlhoch. Autor si dal tú prácu a po každom odseku tohto päťstĺpcového polstranového článku nás informoval, o koľko vzrástol dlh Spolkovej republiky Nemecka, kým sme sa dočítali do tohto bodu v jeho fejtóne. A keď sme došli na koniec, tak nám oznámil, o koľko za tie minúty, ktoré sme čítali ten článok, vzrástol dlh najprosperujúcejšej a najsilnejšej ekonomiky Európy. Podľa mňa je to desivé. Podľa mňa je to desivé pre budúcnosť sveta. A preto možno chcem, keď je reč o Grécku, ale teraz sa skôr vrátim do Grécka klasickej antickej drámy, proste mám pocit, že tento zlý príbeh potrebuje katarziu. Ten zlý príbeh potrebuje rozuzlenie, tento gordický uzol potrebuje rozťatie a neurobenie ďalšieho uzla na vrch toho, ktorý tam je.
Európa si zvykla byť svetadielom blahobytu. Ale zvykla si byť svetadielom blahobytu bez zodpovednosti. Politici si zvykli kupovať si hlasy voličov prejedaním budúcnosti ich detí. Stalo sa to normou od biednejších až k najbohatším. Existujú výnimky, ale sumárne je desivý pohľad na to, ako sa tento najbohatší kontinent nevedel vpratať do vlastného opasku.
A preto, s dovolením, mám akýsi problém v tom, že ideme robiť ďalší uzol na tento gordický uzol. Mám problém s tým, že tá väčšina, na ktorú sa odvolávame, a ktorá vraj  na nás teraz hnevlivo pozerá, sa hnevlivo pozerá na to, že niekto chce využiť normálne svoje ústavné právo na hlasovanie podľa vedomia a svedomia. Je možné, a akceptujem nikoho neosočujúc, že videnie toho istého pohára môže byť u rôznych kolegov v tomto parlamente rôzne. A ja chápem i argumenty druhej strany. Ale domnievam sa, že ak sa má urobiť prietrž niečomu zlému, tak je takmer jedno kto zakričí, že kráľ je nahý. I keď je to malé dieťa. Pretože musíme povedať, že Európa je nahá a že urobila všetko pre to, aby taká bola. A domnievam sa, že ak to povie malé Slovensko, tak to neprestane byť kvôli tomu pravda.
A Európa taká je, žiaľbohu,  v tomto zmysle nielen ekonomicky, v poslednom čísle Profilu, ktoré som včera čítal, je "krásny" graf zadlženosti. Európa proste stratila v istom smere súdnosť. A nevidím to inak, ako tak, že má prísť katarzia. Mrzí ma, že to hovorím ako ten, ktorý, ako som povedal, tridsaťšesť rokov svojho života pozeral na Európu ako na zasľúbenú krajinu. Ako na niečo, kde by som aj ja rád bol. Ale tá Európa, tá sa rozkysla. Tá Európa stratila to, čo umožnilo Nemecku povstať od roku nula do krajiny hospodárskeho zázraku. To stratila. To, čo tú Európu zničenú vojnou, obeťami pozdvihlo: schopnosť odriekať sa, schopnosť minúť toľko, koľko mám a schopnosť myslieť na blaho svojich detí. Som presvedčený, že tvorcovia hospodárskeho zázraku na tie deti mysleli. A potom sa to akosi zmenilo.
A musím teda povedať, že všetko to, čo hovorím, hovorím nerád. Ako som už povedal vo faktickej poznámke a vzbudilo to salvu úsmevov alebo smiechu, ťažko bude niekto OKS alebo mňa osobne obviňovať z toho, že z toho, čo hovorím, vytĺkam politický kapitál. Nevytĺkam politický kapitál, hovorím to z presvedčenia a uznávam presvedčenie všetkých ďalších, ktorí hovoria opak. Ale s dovolením, nech sa mi nesiaha na moje presvedčenie. A domnievam sa, že je jednoducho právom mať iný názor.
Zakončil by som to, priatelia, opäť vo vzťahu k cirkvi. Ak som začal plačom Jeremiášovým, tak to zakončím slovami Martina Luthera, ktorý povedal: "Tu stojím a nemôžem inak." Zhodou okolností týmto názvom nazval svoju biografiu môj obľúbený americký senátor Jesse Helms, názov biografie ktorého znie: Here´s Where I Stand.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem.
Ďalší rečník v poradí...
S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Chren. Uzatváram možnosť.
Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Napadol mi len taký bonmot, že niekedy sa o Rusku hovorilo, že je to krajina, kde zajtra znamená už včera. Na Slovensku sme sa zvykli smiať, že je to krajina, kde už včera zjedli to, čo mali na zajtra. Dnes je však smutnou pravdou, že Grécko je krajinou, kde už predvčerom prejedli to, čo mali mať na budúci týždeň.
Ďakujem.

Pán poslanec Kaník ako ďalší rečník v poradí. Nech sa páči.

Vážené dámy, vážení páni, rozpočet by mal byť vyvážený, štátna pokladňa by sa mala znovu naplniť, verejný dlh by sa mal znížiť, arogancia úradníctva by sa mala zmierniť a byť pod dozorom, pomoc cudzím krajinám by sa mala obmedziť, pokiaľ krajina nemá prísť na mizinu. Ľudia sa opäť musia naučiť pracovať, namiesto toho, aby žili z verejnej podpory. Tieto slová, hoci znejú veľmi súčasne, som nepovedal ja, ale pred viac než dvetisíc rokmi sa tento výrok prisudzuje Marcusovi Tuliusovi Cicerovi, ktorý ich povedal pred, 55 rokov pred našim letopočtom.
Tomu, čo sme zvykli hovoriť hospodárska kríza, je iné meno pre morálnu biedu. Morálna bieda je príčina, hospodársky úpadok následok. V našej krajine je veľa ľudí, ktorí sa domnievajú, že hospodársky úpadok sa dá sanovať peniazmi. Hrozím sa dôsledkov tohto omylu. V postavení, v ktorom sa nachádzame, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie, potrebujeme normálne postoje k ľuďom, k práci a k verejnému majetku. Nepodporovať bankrotárov, nerobiť dlhy, nevymieňať hodnoty za nič. Toto zase povedal Tomáš Baťa v roku 1932.
Dnes sa tu zaoberáme eurovalom, mechanizmom pomoci, ktorého cieľom má byť záchrana zadlžených krajín a hlavne záchrana našej spoločnej meny eura. Zaznievajú tu rôzne názory, od toho, že je to ekonomická vlastizrada, ktorá spôsobí nenapraviteľné škody Slovensku, až po tie, že bez podpory eurovalu sa eurozóna rozpadne a eurá uložené v peňaženkách a na účtoch občanov sa stanú bezcennými papierikmi. Kde je teda pravda? Máme nastúpiť do tohto vlaku, hoci sme krajina, ktorá potrebuje bohatstvo hromadiť, a nie rozdávať, pretože na to jednoducho nemá, alebo máme zabuchnúť dvere, zutekať z bojiska o záchranu eura, ako Pilát si umyť ruky? Zadlžovanie je zlá a škodlivá vec. Úplne najhoršou sa stáva vtedy, keď krajina začne používať dlh ako stálu formu získavania peňazí na krytie svojich základných potrieb a hlavne na financovanie sľubov, ktoré politici dávajú svojím voličom. Žiaľbohu, v Európe za posledné desaťročia sa stalo takmer povinnou výbavou každej politickej garnitúry práve takéto správanie. Falošná mantra sociálneho štátu, ktorým sa ospravedlňovalo každé, akokoľvek nezmyselné míňanie na rôzne sociálne programy a dávky spôsobilo preteky v zadlžovaní a spoločná mena, ktorá umožnila lacný a nenáročný prístup k peniazom na medzinárodných trhoch aj pre nezodpovedne hospodáriace krajiny, vytvorila tlak na rast dlhov, ktoré sa už nedajú zvládnuť.
Slovensko, ktoré prešlo bolestivým procesom reforiem, ktoré ozdravilo svoje verejné financovanie, naštartovalo ekonomický rast sa veľmi ponáhľalo zaradiť do klubu krajín, ktoré prijali euro. Veď to je elitný klub. Je preto pre nás zvlášť kruté a nepríjemné, keď len pár rokov po prijatí tejto spoločnej meny, stojíme pred rozhodnutím brať si pôžičky a poskytovať záruky, aby sme mohli požičiavať a zachraňovať tých, ktorí si neuvedomovali dôsledky svojej hospodárskej politiky. Môžeme byť naozaj všetci oprávnene podráždení a nespokojní, keď nás niekto žiada, aby sme pomáhali tým, ktorí si za svoje problémy môžu sami.
Stačí to však, vážené dámy, vážení páni, na to, aby sme zabuchli dvere a povedali, že nás sa to netýka? Môžeme sa čo i len na sekundu domnievať, že dlhová kríza sa Slovenska netýka a nedotkne? Sme súčasťou eurozóny, sme otvorená ekonomika závislá na exporte. Je preto nad slnko jasné, že akýkoľvek negatívny vývoj, týkajúci sa eura ako meny alebo hospodárstva Európy, na nás bude mať negatívny dopad. A to úplne bez ohľadu na to, či z tohto prúdu vystúpime a budeme sa len pasívne prizerať, kam sa eurozóna uberá. Ale keď vystúpime, už nikdy náš hlas nebude môcť zaznieť na relevantnom mieste, na mieste, kde sa bude rozhodovať o tom, či a aké opatrenia sa budú prijímať a akú hospodársku politiku bude eurozóna presadzovať. Ba čo horšie, pokiaľ sa vývoj uberie nesprávnym smerom, pokiaľ prevážia hlasy, ktoré budú presadzovať krátkodobé opatrenia namiesto skutočného riešenia problémov, opatrenia, ktorými sa situácia bude zhoršovať, hromadiť dlh, Slovensko nebude môcť urobiť už vôbec nič pre to, aby sme sa aspoň pokúsili svojím hlasom túto situáciu zvrátiť. Nebude môcť upozorniť na to, že takýto postup nie je správny. Nebude môcť byť kamienkom, ktorý môže spúšťať lavínu zdravého rozumu, pretože jednoducho bude mimo. Hlas Slovenska už nikoho nebude zaujímať. A tak v prípade negatívneho scenára budeme len bezmocne prizerajúci sa divák, ktorý sa nechá zmietať vo víre udalostí.
Nemyslím si, že Slovensko má podpisovať bianco šeky, nemyslím si, že Slovensko má podporovať zadlžovanie, len aby oddialilo skutočné riešenie problému, ktorý tak či tak musí nastať. Ale práve preto som presvedčený, že keď sa už Slovensko stalo členom eurozóny, má byť jej aktívnym členom. Má zostať aktívnou súčasťou všetkých štruktúr, ktoré existujú a vznikajú, má aktívne ovplyvňovať dianie v týchto štruktúrach. Má rozhodne presadzovať záujmy Slovenska v rámci týchto štruktúr. A preto som presvedčený, že máme zostať súčasťou eurovalu jedna, pretože sme už do neho vstúpili a vtedy sme prijali kľúčové rozhodnutie, ktoré nás zaväzuje k tomu, aby sme bojovali a presadzovali to, čo považujeme za správne v rámci tejto štruktúry. Máme tam zostať nie preto, aby sme prikyvovali a pritakávali na zasadnutiach týchto orgánov, ale aby sme otvorene a tvrdo bojovali o záujmy Slovenska. Aby sme odmietali pseudoriešenia, a, naopak, presadzovali skutočné, zásadné, aj keď mnohokrát veľmi bolestivé riešenia, bez ktorých sa dlhová kríza v Európe zvládnuť nedá. Patrí medzi ne aj bankrot, zoštátnenie bánk a ich následný predaj novým vlastníkom. A určite to nie je hromadenie dlhu, ktorým sa problém bude posúvať ďalej do ďalšej a ďalšej budúcnosti, aby narastal do nezvládnuteľných rozmerov.
Euroval určite má svoje riziká a nebezpečia. Euroval je možno aj hra s ohňom a oheň, ako vieme, býva dobrý sluha, ale zlý pán. A preto sa k nemu tak aj musíme správať. Práve preto, aby sa nestal zlým pánom, ktorému budeme slúžiť, musíme zotrvať.
A preto ja budem hlasovať za euroval, ktorého už sme sa stali súčasťou. Zároveň však tvrdím, že ak Slovensko má byť prínosom pre záchranu a posilnenie eura a eurozóny, musí naozaj otvorene, nebojácne chrániť svoje ekonomické zdravie. Len keď budeme zdraví, len vtedy môžeme pomáhať. Všetci si musíme byť vedomí a naši zástupcovia v eurovale predovšetkým, že ani sebe ušľachtilejší cieľ nemôže byť ospravedlnením, ktoré odobrí zadlženie Slovenska nad akceptovateľnú a únosnú hranicu. Som presvedčený, že táto hranica by nemala presiahnuť päťdesiat percent a len výnimočne a dočasne by mohla byť vplyvom výnimočných okolností prekročená, aj to nikdy nie nad hranicu šesťdesiatich percent.
Druhú vec, ktorú budem neustále zdôrazňovať a presadzovať, je potreba správať sa k peniazom slovenských občanov, ktoré budú vstupovať ako pôžičky či záruky do súčasného či budúceho Európskeho stabilizačného mechanizmu, zodpovedne. To znamená tak, aby sme urobili všetky kroky pre to, aby tieto peniaze neboli darom, ale pôžičkou, ktorá má svoju návratnosť, výnos a je na maximálne možnú mieru ošetrená voči rizikám z nesplácania. Preto otázka kolaterálu, záruky hmotným majetkom za pôžičku alebo záruku, pre mňa nie je a nebude tabu. Som presvedčený, že každá krajina má právo na základe posúdenia bonity krajiny, ktorej má poskytnúť pomoc, požadovať poistku voči nesplácaniu, že má právo požadovať záruky, kryté reálnym hmotným majetkom. A taktiež, že má právo odmietnuť poskytnutie pôžičky, pokiaľ táto krajina nie je schopná alebo ochotná takéto záruky poskytnúť. Aby sme mohli takéto veci presadzovať, musíme ale zostať aktívnou súčasťou eurovalu. Zároveň, mysliac na tieto podmienky, musíme už dnes aktívne ovplyvňovať mechanizmy, štruktúru tvorby a pravidlá trvalého Európskeho stabilizačného mechanizmu, ktorý sa stále ešte len rodí a o ktorom sa diskutuje a ešte dlho sa diskutovať bude. Nič nie je definitívne dané. A preto už dnes robiť definitívne závery k otázke eurovalu dva je nemožné a predčasné. O to aktívnejšie sa treba podieľať na príprave toho, ako by mal vyzerať a ako by mal fungovať.
Vážené dámy, vážení páni, zhrnuté a podčiarknuté, ja budem hlasovať za predložený návrh uznesenia, za navýšenie eurovalu, vedomý si rizika nebezpečí, ktoré spočívajú v samotnom eurovale, ale aj v pasívnom postoji k tejto otázke. Moje hlasovanie neznamená čiernobiely pohľad na problematiku, ale vedomie toho, že až chceme, aby sa prijali skutočné a nie fiktívne riešenia, musíme byť súčasťou rozhodovacích mechanizmov, lebo sa to bez účasti v týchto štruktúrach, ktoré nazývame eurovalom, jednoducho nedá. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, s faktickými poznámkami sa prihlásili štyria poslanci, traja poslanci, piati poslanci. Uzatváram možnosť.
Slovo má pán poslanec Jurčík.

Ďakujem, pán predseda. Pán kolega Kaník, poznám ťa už teda ozaj dlho a úprimne povedané prekvapil si ma tým čo hovoríš, lebo nemôžem uveriť, že to, čo si povedal, si naozaj aj myslíš. Tvoj doterajší postoj, za tú dobu, čo ťa poznám, svedčí presne o pravom opaku toho, čo si teraz hovoril. Nemyslím si, že si nezodpovedný človek, skôr naopak, a práve preto nechápem, prečo si hovoril niektoré skutočnosti, ktoré si popisoval v tom tvojom prejave tak, ako si ich povedal. Preto, lebo podľa môjho súkromného názoru nezodpovedajú celkom pravde. Ale ja si napriek tomu, čo si teraz povedal, ale myslím a budem stále myslieť, že sa dá na teba spoľahnúť a v tých rozhodujúcich chvíľach sa k celej problematike postavíš tak, ako by si sa postavil aj vtedy, keby si nebol ovplyvňovaný kolegami z SDKÚ.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Jurinová.

Pán poslanec prvých päť minút sa venoval asi tomu, že sme súčasťou teda Európskej únie, ale upozornila by som, že teraz naozaj neriešime to, či vystúpime z Európskej únie alebo zotrváme. O tom táto diskusia nie je, ale práve o spôsobe riešenia problému, ktorý si na začiatku teda popisoval. Naozaj máme Európu lacne prežratú a nezodpovednú.
Teraz však možno vyvstal problém, že euroval aj tak o nejaký čas prejde, vieme, že bez najmenších problémov, a teda to mi je hlavne ľúto, že bez akéhokoľvek ústupku. Je vôbec tuná ešte niekto, kto by mohol s plnou vážnosťou ponúknuť kompromis a plénum by na ten kompromis mohlo samostatne odpovedať, či ho prijme alebo nie. Ja by som takúto ponuku veľmi privítala. Vtedy by som ani problém spojeného hlasovania vôbec nevnímala.
Ešte ma mrzí jedna vec, že strana, v ktorej klube vlastne som, pred pár dňami avizovala, že nechce brániť ostatným členom eurozóny v požičiavaní peňazí, ale nechce, aby na to Slovensko doplatilo, alebo aby to Slovensko niečo stálo. Dnes však vo mne zostáva pocit, že strana SaS začala trucovať rovnako ako i niektorí zo strany SDKÚ.
Takže ja vás vyzývam, nebuďte ako malé deti a skúste ešte tu v pléne ponúknuť kompromis.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Blahová.