26. schôdza

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, vážení kolegovia, na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu predsedníčky Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 118 hlasovacích lístkov, teda na voľbe bolo prítomných 118 poslancov. Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu predsedníčky Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny všetci poslanci odovzdali hlasovacie lístky. Zo 118 odovzdaných hlasovacích lístkov boli tri neplatné.
Zo 115 platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že o návrhu na voľbu Anny Verešovej za predsedníčku Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny hlasovalo za 92 poslancov, proti 13, zdržalo sa 10 poslancov. Na zvolenie predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.
Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní bola za podpredsedníčku Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny zvolená Anna Verešová.
Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali takisto 118 lístkov, z toho boli 3 neplatné.
Zo 115 hlasovacích lístkov o návrhu na voľbu Vladimíra Slobodu za predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií hlasovalo za 98 poslancov, proti 8 poslancov, zdržalo sa 9 poslancov.
Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní bol za predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zvolený Vladimír Sloboda.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, na Slovensku, hádam, nenájdete človeka, snáď s výnimkou vás vládnej koalície, ktorý by bol spokojný s úrovňou nezamestnanosti, resp. s počtom pracovných miest u nás. Áno, panuje tu všeobecný názor, že nezamestnanosť je historicky na najnižšej úrovni, ale o čom sa už hovorí menej, je fakt, koľko Slovákov pracuje za hranicami Slovenskej republiky. Koľko otcov nevidí svoje ženy, deti, či iných príbuzných niekoľko mesiacov alebo aj celý rok len kvôli tomu, že nemá prácu doma, ale v cudzine. Toto číslo rozhodne nie je malé. Je ich vyše 150-tisíc, a to hovorím len o tých, čo chodia do zahraničia na menej ako jeden rok. Celkový počet Slovákov pracujúcich v zahraničí sa totiž odhaduje až na 300-tisíc.
Nechcem tu teraz ale dopodrobna rozprávať o tom, čo všetko tento stav so sebou prináša. Napokon je nespočet ľudí, ktorí majú osobné skúsenosti s touto problematikou, ktorí to cítia na vlastnej koži, či už sú to rozvody, rozpadnuté a neúplné rodiny, deti, ktoré vyrastajú bez patričnej výchovy oboch rodičov a ktoré sa práve dôsledku toho prepadajú do užívania drog, do promiskuity, do kriminálnych činov a asociálneho správania.
Nič z toho by však, páni poslanci, nemuselo byť, alebo by to nemuselo byť až také vypuklé, keby mal Slovák zamestnanie na Slovensku a nie v cudzine. No namiesto toho, aby sa vláda starala predovšetkým o vytváranie pracovných miest pre slovenských občanov, hľadá spôsoby, ako zamestnať u nás cudzincov. Namiesto toho, aby nastavila školstvu a mzdovú politiku tak, aby na každé voľné pracovné miesto na Slovensku sa našiel dostatočne kvalifikovaný a motivovaný Slovák či Slovenka, rozhodla sa ísť vláda cestou zháňania lacnej pracovnej sily z cudziny, cestou, ktorá vedie do pekla.
A presne o tom je tento vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o pobyte cudzincov. Na mysli mám konkrétne § 34 ods. 1 písm. b) tohto zákona. Jeho podstata spočíva v tom, že cudzinci, ktorí k nám prídu študovať alebo za účelom výskumu a vývoja, budú môcť na Slovensku legálne zostať ďalších deväť mesiacov po tom, čo skončia štúdium alebo výskumnú činnosť, teda po tom, čo pominie dôvod, pre ktorý na naše územie prišli, a to vtedy, ak si budú chcieť na našom území hľadať prácu alebo začať podnikať.
Inými slovami vláda, ktorá si hovorí sociálna, ktorá sa štylizuje do pozície, že pracuje v prospech slovenských občanov, tak táto vláda poskytne cudzincom deväť mesiacov čas na to, aby u nás zostali a zobrali prácu Slovákom, alebo aby Slovákom vytvorili v podnikaní konkurenciu. Pri takomto prístupe sa potom skutočne nemôžme diviť, že naši ľudia odchádzajú do zahraničia, pretože na Slovensku vláda jednoducho obsadzuje slovenské pracovné miesta cudzincami. A že týchto cudzincov u nás nie je málo, o tom svedčí fakt, že ku koncu septembra minulého roka pracovalo na Slovensku takmer 46-tisíc cudzincov a ich počet u nás raketovým tempom rastie. A to hovorím len o tých, čo u nás pracujú legálne, pretože skutočný počet cudzincov pracujúcich u nás je ešte ďaleko vyšší. A keď hovorím o cudzincoch, ktorým chce vláda dať deväť mesiacov na to, aby si našli prácu u nás, nemám na mysli cudzincov z členských štátov Európskej únie, ale cudzincov z tzv. tretích krajín, napríklad z Afriky či Ázie. Tí všetci tu budú môcť po novom zostať aj po skončení štúdia deväť mesiacov, aby mohli u nás v konečnom dôsledku sa usadiť a pracovať. Slovenskú spoločnosť a slovenských ľudí teda neohrozujú len migranti, ktorí k nám prichádzajú nelegálne, ale aj migranti, ktorí k nám prichádzajú celkom legálne a ktorým vláda umožní u nás legálne zostať, žiť, aj pracovať.
Páni poslanci, to ale nie je všetko. Málokto dnes vie, že na území Slovenskej republiky môžu žiť cudzinci prichádzajúci zo štátov mimo Európskej únie, či dokonca mimo Európy bez toho, aby odstali od slovenských orgánov povolenie na trvalý alebo prechodný pobyt. Stačí, ak dostanú povolenie na pobyt v inom členskom štáte Európskej únie. Doteraz to bolo možné len na účely tzv. vnútropodnikového presunu, teda presunu cudzinca z jedného štátu do druhého v rámci toho istého podniku. Novela zákona o pobyte cudzincov však prináša zmenu aj v tejto veci. Po novom to bude možné aj v prípade presunov študentov vysokých škôl a výskumných pracovníkov. No čo je najhoršie, po novom to bude možné aj v prípade rodinných príslušníkov migrujúcich zamestnancov, teda v prípade ľudí, ktorí tu nebudú ani pracovať a ani študovať.
Čo to v praxi znamená? Predstavme si imigranta z Afriky, ktorý sa rozhodne prísť do Európy za lepším životom, čiže nie ako nejaký utečenec, ale ako čistý ekonomický migrant, ktorý chce ťažiť z hospodárskeho a sociálneho systému v Európe a z materiálnych výhod, ktoré mu poskytuje. V Nemecku, ktorý je členským štátom Európskej únie, sa tento africký migrant bez problémov zamestná v nejakom podniku a dostane povolenie na pobyt. Nie je to nič neobvyklé vzhľadom na veľmi benevolentnú prisťahovaleckú politiku tamojšej vlády. Po istom čase sa však tohto cudzinca nemecký majiteľ rozhodne presunúť do svojho podniku na Slovensku. A tak tento africký migrant prichádza k nám a môže u nás žiť a pracovať bez toho, aby mu slovenské orgány udelili povolenie na prechodný či trvalý pobyt, čiže aj bez toho, aby skúmali, či jeho pobyt u nás je alebo nie je vo verejnom záujme. Lebo tak to umožňuje už súčasný právny poriadok Slovenskej republiky.
Ak ale schválime túto novelu zákona o pobyte cudzincov, ktorú tu dnes pán minister predkladá, tak na Slovensko nepríde len tento cudzinec z Afriky sám, ale príde sem aj so svojou početnou rodinou a rodinnými príslušníkmi. A opäť bez toho, aby museli mať na to povolenie od slovenských orgánov, bez toho, aby sa posudzovalo, či je to vo verejnom záujme alebo nie. To v princípe znamená, že o tom, akí cudzinci budú na Slovensku medzi nami žiť, už viac nerozhodujeme my slovenskí občania, ale cudzie orgány v iných členských štátoch Európskej únie. A ja sa pýtam prečo? Ak chcú ísť Nemecko, Francúzsko, Taliansko, či iné západoeurópske štáty cestou národnej samovraždy bezbrehým prijímaním a zamestnávaním afrických či ázijských migrantov, nech idú. Ale o tom, či potom títo migranti prídu žiť k nám, musí rozhodovať výlučne Slovenská republika a jej občania a nikto iný za nás.
A ja vám hovorím, páni poslanci, Slovensko nechce a ani nepotrebuje cudzincov a už vôbec nie cudzincov z krajín, ktoré nemajú so Slovenskom spoločné vôbec nič. Ani históriu, ani vieru, ani kultúru, ani tradície, ani spôsob života. Takíto cudzinci sú pre nás za každých okolností vždy len a len bezpečnostnou hrozbou. Hrozbou, že jedného dňa budú aj na našom území búrať kresťanské kostoly a namiesto nich budú vyrastať mešity, ako sa to deje vo Francúzsku, v Nemecku, či v inej západnej Európe. Hrozbou, že Slovensko už nikdy nebude také, ako ho poznali naši prastarí rodičia, starí rodičia, či naši rodičia. Hrozbou, že naše dcéry sa budú báť vychádzať na ulicu, aby ich neznásilnil nejaký asociálny migrant, ktorý si pomýlil civilizovanú krajinu s divokou džungľou a naše ženy so zvieratami. No za tento stav, za tento stav nie je zodpovedná len vláda, ale všetci poslanci a všetci politici, ktorí podporovali a stále podporujú naše členstvo v Európskej únii.
Táto novela zákona o pobyte cudzincov totiž nie je len z hlavy našich politikov, ale aj predovšetkým z hlavy bruselských byrokratov, ktorí si v roku 2016 vymysleli európsku smernicu č. 801, ktorú nútia teraz Slovensko prijať. Aj na tomto príklade teraz môžme vidieť, do čoho všetkého Brusel zasahuje a že Európska únia už dávno nie je len nejaká hospodárska organizácia, nie je len o nejakej ekonomickej spolupráci, ako si mnohí naivní ľudia doteraz myslia. Preto sa všetkým milovníkom Európskej únie, ktorých je, bohužiaľ, v tomto parlamente viac než dosť, pýtam: Toto ste chceli? Aby Slovensko prijímalo zákony, ktoré idú proti jeho vlastným záujmom? Ktoré nás doslova likvidujú len preto, že nám to prikáže Brusel? Dočerta so všetkými európskymi smernicami a dočerta s Európskou úniou! Obnovme suverenitu Slovenskej republiky a správajme sa ako nezávislý štát!
Ďakujem.

Ďakujem ti, pán kolega Schlosár, veľmi dobre si to povedal a chcem povedať, že úlohou vlády Slovenskej republiky - bojím sa povedať, že slovenskej vlády, tak poviem vlády Slovenskej republiky, pretože to často nie je vláda Slovenska - úlohou prvoradou je zabezpečiť prácu Slovákom, občanom Slovenskej republiky. A to všetko ostatné je už úplne, úplne okrajové. Pokiaľ bude čo len pár, čo len jeden človek nezamestnaný na území Slovenskej republiky, jeden Slovák, jeden občan Slovenskej republiky, nemá vláda právo volať cudzincov. Ďakujem.

Vážené kolegyne a kolegovia, toto je mimoriadna situácia. Obvinený bude rečniť vedľa samotného veľkého ministra vnútra, toto by nevymyslel ani Bolek Polívka. Návrh tohto zákona považujem za strach a hrôzu. Phobos a Deimos, mesiace Marsa. Už to, že do právneho poriadku Slovenskej republiky sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady EÚ o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov z tretích krajín, je hrôza. To máme preberať smernicu od absolútne neschopného Európskeho parlamentu a Rady EÚ? Od týchto dvoch najneschopnejších inštitúcií v Európe, čo spôsobili krach západnej civilizácie a jej premeny na multi-kulti chaos? Premeny veľkých častí týchto krajín na moslimské ostrovy a tam, kde nie je no-go zóna a šaría, tam tancujú čudné kreatúry na gay parádach. Kostoly sa menia na mešity, či sa menia na nákupné strediská. Títo ľudia nám dávajú smernice a my ich máme prijať? To mi vadí, vadilo a bude vadiť. Slovenská republika musí konečne konať sama v prospech svojich ľudí a neprijímať smernice Európskej únie.
Hovorí sa, že podľa stáda ovečiek spoznáme pastiera. Či je darebný, vtedy sú ovečky prašivé, choré, špinavé. Keď je pastier normálny, je všetko v pohode. Ale keď sa pozrieme, čo spôsobil parlament EÚ a Rada Európy, tak by som to priradil ku tomu darebnému pastierovi. Stačí sa pozrieť do Londýna, Marseille a iných miest, hlavne v Nemecku a vo Švédsku. A my máme aplikovať do našej právnej praxe návrhy takýchto darebákov, čo zhumpľovali vlastné krajiny? Tak to teda nie.
Pán minister, toto nie je zákon o študentoch a tak ďalej, o podnikateľoch. Toto je zákon, ktorý je príprava na varenie žaby alebo časť dajakej salámovej metódy. Aj tam na západe prišli, pred tou veľkou migračnou vlnou prišli študenti, obchodníci, vytvorili predpolie na konečnú inváziu. Venujem sa vojenskej taktike, tak vám to hovorím. No a takýchto salámových metód, čo sa podniká voči nášmu ľudu, je strašne veľa.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, dámy poslankyne, páni poslanci, vy páni poslanci, ktorí ste vystupovali v rozprave, skúsim to sformulovať tak, že, alebo rozdeliť obidva prejavy pána poslanca Mizíka, aj pána poslanca Schlosára.
Pán poslanec Mizík de facto prezentoval politiku, ktorú vaša strana vlastne prezentuje pravidelne a na to máme demokraciu, aby každý mohol povedať slobodne svoj názor. Pán poslanec Schlosár sa snažil do toho zapojiť aj vecné argumenty, ktoré nám ale trochu nesedia, a aj vo faktickej pani poslankyňa Grausová. Ak si spomeniete, ešte pred naším členstvom Slovenskej republiky v Európskej únii sme bojovali ako Slovensko o to, aby nás najprv uznali v roku ´93. Potom sme sa všetci snažili, aby sme mali zrušenú vízovú povinnosť, aby sme vlastne to, čo najviac občania chceli v roku ´89, to znamená slobodné voľby, slobodu cestovania a všeobecne zrušenie všetkých obmedzujúcich pravidiel komunistickej strany. A jeden z nich boli práve možnosti cestovania, štúdia, ale aj práca v zahraničí.
Keď zoberieme tých 300-tisíc, o ktorých hovoríte, čo tak nám nejako vyjde niekde na úrovni okolo 6-7 %, patrí to medzi najnižšie číslo v Európskej únii. Nie sme teda nejakí veľkí cestovatelia, pretože aj krajiny ako Nemecko alebo Anglicko, o Írsku ani nehovoriac, majú ďaleko väčší počet svojich občanov za prácou v zahraničí. A práve toto sme veľmi chceli a preto vlastne Slovenská republika pristupovala k jednotlivým bezvízovým dohodám s jednotlivými štátmi ešte predtým, než sme vstúpili do Európskej únie.
A to, čoho sa tak strašne bojíte, teda ľudia, ktorí majú vzdelanie a ktorí, dajme tomu, chcú u nás študovať, keď už nehovorím o tých vedcoch z tretích krajín, ja vám to poviem naopak, pre mňa sú tretie krajiny aj Ukrajina, ale aj Bielorusko, kde od aj dnes mnohých lekárov, ktorí chýbajú na východe Slovenska, nie je to o tom, že je niekto nezamestnaný, pretože nezamestnaných lekárov asi veľa nie je. Naopak sú obce, ktoré sa nevedia dostať k lekárskej starostlivosti, lebo jednoducho všeobecného lekára ku nim dostať nevieme. Takže aj taký lekár, ktorý u nás vyštuduje z Ukrajiny a bude tu chcieť pracovať, tak určite nejaký ten priestor by mohol dostať.
Čiže netreba sa na všetko pozerať tak všeobecne a jednorazovo a rovnako tak platí, keďže už máme tie bezvízové kontakty s Európou už od roku ´93, mnohé, tak takisto platí, že občania týchto štátov ku nám môžu tiež prísť a mnohí potom neskôr, keď už sme vstúpili do Únie, aj študovať a pracovať. Nemusia to byť len ekonomickí migranti z Afriky, pretože tam platia nejaké pravidlá, predovšetkým bezpečnostné. Na to, aby mohol vôbec prísť, musí prejsť bezpečnostnou previerkou, našou. To znamená, nie je to úplne tak, že sme absolútne bez akýchkoľvek možností, pretože tie stále zostali. Len platí to pravidlo, že čo urobíte voči občanom Európskej únie, ktorí sú nebezpeční, keby to tak bolo, ako hovoríte?
A práve to je ten dôvod, pre ktorý sa snažíme veľmi podrobne monitorovať všetkých, ktorí sú u nás a nie sú občanmi Slovenskej republiky, nakoniec aj v mnohých prípadoch aj občanov, aj my sme si sami sebe niekedy nebezpeční, ale aj vďaka tomu, aj tej politike, ktorú robí vláda už viac ako desať rokov, tak patríme medzi najbezpečnejšie krajiny. Dočítali ste sa v poslednom prieskume alebo teda v zverejnenom indexe, že Slovensko je tridsiatou najlepšou krajinou na život vo svete, ale v oblasti bezpečnosti sme už osemnásty, a to je pre nás určitá pozitívna vizitka v tom, že aj k takým výzvam, o akých ste hovorili, sa vieme postaviť k tomu, aby sme zagarantovali bezpečnosť na Slovensku. A ja sa teraz opýtam, a to si musíme dať na váhu, že keď máme dajme tomu nejakú zahraničnú spoločnosť, v ktorej bude 90 % pracovať Slovákov a 10 % ich už nebudú vedieť zohnať, pretože v niektorých regiónoch ten problém proste je, čo sa rozhodneme? Pripraviť o prácu tých 90 % Slovákov alebo tam za podmienok, ktoré nebudú výhodnejšie ako zamestnávanie Slovákov, zamestnáme tých, aby sme tú fabriku udržali? To je otázka, na ktorú si budete musieť pri tej politike, ktorú teraz presadzujete absolútneho čohokoľvek odmietania, zodpovedať.
Keď hovorila pani poslankyňa Grausová o tom, že do posledného Slováka, ktorý bude nezamestnaný, tak sú ľudia, ktorí nechcú pracovať, niektorí, ktorí nikdy nebudú pracovať, ale platí pravidlo, že chceme teda riziko ohrozovať, lebo tá politika vlády viete, aká je. To je sociálny dumping, ktorý po slovensky znamená, že nie je možné, aby bolo pre akýchkoľvek investorov, či domácich alebo zahraničných, výhodnejšie zamestnávať cudzinca ako Slováka. To je základ. Pretože keby ich mohli zamestnávať za nižšie peniaze, tak samozrejme zoberú tie miesta, o ktorých hovoríte, ale dneska tá situácia taká nie je. Voči nemu sa intenzívne bojuje. Je len otázka, či ak je tu fabrika, ktorá má tisíc zamestnancov, má 900 Slovákov a 100 jej chýba, lebo už nevie proste nájsť, či ju necháme odísť a pripravíme tak o zamestnanie 900 Slovákov len preto, lebo máme tento postoj, o ktorom vy hovoríte. To je všetko.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja nebudem dlhšie zdržiavať, pretože tento zákon bol predmetom širokej diskusie aj vo výboroch, v niektorých prípadoch padli aj pozmeňovacie návrhy, bola tu predovšetkým iniciatíva Združenia miest a obcí, aby sa niektoré praktické aplikačné veci upravili v novom návrhu zákona, takže ja dám priestor predovšetkým poslancom, aby sa v tejto veci bližšie vyjadrili. Z môjho pohľadu išlo o niekoľko úprav, ktoré mohli umožňovať do budúcna záchranu niektorých obcí, ktoré dlhodobo nemajú svoje vedenie, ale rovnako tak aj otázka úpravy odmien a ďalších vecí, ktoré sa stretli so širokou diskusiou v parlamente a preto vlastne aj v tomto prípade ako predkladateľ návrhu chcem dopredu povedať, že mnohé z návrhov poslancov budeme akceptovať, práve pretože vychádzajú zo skúseností zo samotných samospráv. Ďakujem pekne.