43. schôdza

Už to tu viackrát padlo v rečníkoch, ktorí, ktorí hovorili, aj myslím, aj pani Žitňanská, aj ty teraz si hovoril o tom, ako je dôleži..., aká je dôležitá kultivovaná diskusia na obidvoch stranách, a to je veľmi dôležité.
Nakoľko som povedala, že sa v tejto téme aj dohovoru, ale aj násilia, ale teraz hovoríme o dohovore, pohybujem od roku 2013, tak ja vám historicky môžem vedieť povedať, čo sa dialo, aká, aká strašná diskusia bola v tých rokoch ’13, ’14, ’15, ale ja vám chcem povedať, že nie od tých, ktorí prichádzali a hovorili, že majú iný názor, ale tam vtedy nesmierne zlú úlohu zohrali štátni úradníci, vysokí štátni úradníci na ministerstvách.
A toto bol ten problém, že v podstate každý, kto prišiel s iným názorom, s iným pohľadom, a boli to odborníci. Veď som tu spomenula 340 psychiatrov, psychológov, pediatrov a pedagógov, takisto spochybňovali, že či toto je ten dokument, ktorý by sme mali prebrať, a odozva bola teda že arogantná. Ponižovanie a arogancia moci, že vy tu nemáte miesto. Takže čo sa stalo, čo sa stalo? Stalo sa to, že na každej strane vznikli určité extrémistické alebo radikálne názory a my teraz sa nevieme zorientovať, že kto je kto, čo je čo. A za tých osem rokov sa v podstate z dohovoru stalo viac-menej, no poviem to takto, že úplne toxický materiál. Mne je to, môže byť len ľúto, už som to prejavila aj v rozprave, že je mi to veľmi ľúto, že sa toto stalo z témy na odstraňovania násilia na ženách.
Takže máme sa všetci čo učiť a ja verím, že to tu nejak teraz vyrastie, že si uvedomíme, ako máme spolu rozprávať, aj keď máme iné názory.

S reakciou na faktické poznámky, pán poslanec Heger.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, ja vám ďakujem za vaše faktické poznámky aj za to, čo ste vyjadrili váš názor, ja si ho vážim a počúvam ho s plnou vážnosťou.
Ja čo tu vidím, ten môj prínos bol, že tá diskusia aj tá verejná nejakým spôsobom nefunguje. A to je, to bolo to, čo som sa snažil ako keby povedať, že niečo proste naozaj v tej diskusii chýba na to, aby sme sa pohli bližšie k odstraňovaniu tej skutočnej podstaty, a to je násilie, či už na ženách, na mužoch, na starých ľuďoch, na deťoch a tak ďalej. A však viacerí ste povedali aj tu kolegyňa Zimenová, ako ja súhlasím s tým, že tá diskusia musí byť kultivovaná, pretože iba v takej sa dokážeme počúvať, v takej dokážeme pochopiť a v takej dokážeme odstraňovať tie, by som povedal, falošné obavy. Lebo aj v tejto diskusii sa nachádzajú falošné obavy, povedzme si na rovinu.
A napríklad krásny príklad s tou jadrovou elektrárňou, ktoré použila kolegyňa Blahová, že napr. v Rakúsku, alebo myslím, že Rakúsko eliminovalo alebo iné krajiny úplne eliminovali jadrové elektrárne práve preto, že sa vytvorila tiež verejný dojem, že toto je proste problém. A v iných krajinách zase jadrové elektrárne sú úplne v pohode. A že vidíme, ako tá verejná mienka sa dá ovplyvniť, a práve pri takej, ešte pri jadrovej elektrárne O. K., jedni budú mať takú, druhí budú mať takú.
Ale pri násilí na ženách si nemôžme dovoliť, aby bola verejná mienka zatiahnutá niekam, kde to násilie naďalej v spoločnosti pretrváva. Čiže toto nemôžme akceptovať. My naozaj musíme stále ukazovať do koreňa veci a musíme prinášať tú nápravu pri akomkoľvek násilí. Vieme, že teda dobre, momentálne je, majoritne je v našej spoločnosti na ženách, ale my to násilie musíme eliminovať v spoločnosti a to je to, to je to kľúčové.
Ja som nechcel ísť, ani v mojej rozprave do nejakých odborných argumentov, lebo to považujem Anku Verešovú za to, nie je to úplne moja parketa. Ja som sa naozaj snažil venovať skôr tej diskusii. Čiže preto som sa nevyjadroval k samotnému dokumentu, lebo tam som neni vaším partnerom.
Takže veľká vďaka za diskusiu a vaše názory.

V rozprave by mal teraz vystúpiť pán poslanec Vašečka, nevidím ho v rokovacej sále.
A, pán poslanec Kollár. Nenachádza sa v rokovacej sále. Teraz máte možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Končím možnosť prihlásiť sa. Prihlásilo sa deväť poslancov a poslankýň. (Reakcie z pléna.)
Pani poslankyňa Gaborčáková, nech sa páči.

Príjemný, dobrý večer, milí kolegovia, kolegyne, nedá mi, ja som pôvodne nezamýšľala, že teda vystúpim. Ale už opäť sa mi zdá, že v podstate táto téma začína rozdeľovať ľudí a chýba tu taký zdravý sedliacky rozum. (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, kolegyne, kolegovia... Počkajte sekundu, pani poslankyňa. Koho to nezaujíma, nech sa páči, opustite rokovaciu sálu.
Nech sa páči, pani poslankyňa.

Gaborčáková, Soňa, poslankyňa NR SR
169.
Čiže chýba tu možno taký zdravý sedliacky rozum a určite chýba aj tolerancia názorová. Jedni nedokážeme tolerovať druhých, potom ide akcia, reakcia a nedokážeme sa na ničom zhodnúť.
Ja k Istanbulskému dohovoru môžem, ja som si zapísala také štyri body. A to je po prvé, mali by sme mať naozaj právnu analýzu, kvalitnú právnu analýzu, na ktorej by mohli participovať ako jedna strana, tak aj druhá strana. Od roku 2011 sa tu hádame, rozdeľujeme, ale v podstate niečo kvalitné, kde by bola nejaká skupina právnikov, ktorá by vlastne vypracovala tú právnu analýzu, tak jednoducho to neexistuje. Čiastkové áno, každý za svoju organizáciu, ale celkovo nie. Preto k tomu by vlastne sa mohla pustiť neskôr verejná diskusia kultivovaná, kde by si každý mohol prejaviť svoj názor.
Osobne si myslím, že práve v začiatkoch tohto Istanbulského dohovoru sa spravila chyba zo strany štátu, a teda Slovensko si mohlo uplatniť výhrady po nejakej právnej analýzy, spustenej verejnej diskusii a jednoducho to, čo je dobré v rámci tohto dohovoru, mohlo byť prijaté, to s čím sa nedokážeme, na čom sa nedokážeme uzhodnúť vzhľadom na tradície Slovenska, jednoducho to by zakomponované nebolo.
Po tretie. Hovorme o téme násilia a hovorme aj to, že mechanizmy, ktoré sú dnes zakomponované v zákonoch sú kvalitné, ale navon, navonok nefunkčné. To znamená, že chýbajú služby pre obete násilia. Zákony sú dobre postavené, ale na druhej strane tá záchranná sieť nefunguje, pretože nieto na to financií. Potom, samozrejme, že pribúda tých ľudí aj v tých počtoch, a máme furt pocit, že Istanbulský dohovor to vyrieši. Nie, to vyriešuje až sieťovanie služby a dobrá pomoc, ktorá bude reálne aj zaplatená týmto štátom pre občanov, ktorí to budú potrebovať.
Naozaj problém je v zariadeniach núdzového bývania, ktorých je málo, a kde by mohli sa presúvať práve obete násilia. To je praktická pomoc, ktorá by pomohla tomu konkrétnemu človeku, a nemuseli by sme sa tu len hádať o nejakom dokumente, ale radšej sa hádame o tom, že urobíme sieť zariadení núdzového bývania, kde každá samospráva bude mať takéto zariadenia, a teda ak sa takéto násilie v rámci regiónu, okresu alebo obce stane, tak jednoducho vieme, kde vyšleme tú ženu, prípadne s tými deťmi, aby hneď nemusela ísť do krízového strediska, alebo kde teda bude aj dočasne bývať. Samosprávy si takmer absolútne neriešia problematiku bývania pre obete násilia, a teda poznáme to z praxe, že mnoho žien, ktoré sú obeťami násilia vzhľadom na alkoholizmus svojho manžela a stratia bývanie, alebo teda je tam ten agresor, mnohokrát radšej odchádzajú ony a nemajú kam.
Čiže nám, my máme zákony, len reálne, krásne je to všetko napísané, že obec je zodpovedná za to, aby takéhoto človeka, ak má trvalý pobyt na jej území, zabezpečila pre, pre, pre ňu bývanie, alebo teda pre deti, ale fakt je taký, že zo Starej Ľubovne sa ocitne žena s deťmi úplne niekde inde. Čiže hovorme o téme násilia, hovorme o mechanizmoch, ako fungujú na Slovensku a prečo nefungujú na Slovensku, ale určite nevnášajme do toho nejaké ideologické veci, pretože to samotnému problému vôbec nepomáha, naopak, ja by som povedala, že to rozdeľuje ľudí, a tie ženy sa potom cítia buďto, že sa majú prikloniť k jednej strane alebo k druhej strane, alebo majú trpieť niekde v tom domácom prostredí a tak ďalej. Čiže naozaj poďme sa pozrieť, prečo máme dobré zákony, ale prečo to vonku nefunguje.
Určite takou osobitnou kategóriou, ktorá, ktorú nerieši ani samotný dohovor, je násilie na senioroch a celá Európa má s tým problém. V podstate v roku 2011 sa riešilo násilie na ženách, ale už v roku 2011 podľa rodných listov vedeli, že v podstate bude narastať počet ľudí v seniorskom veku. A práve to je cieľová skupina, ktorá je veľmi ohrozená týraním, zanedbávaním, a teda či už v domácom prostredí, alebo v samotných zariadeniach, kde sa takíto ľudia nachádzajú. Samotný dohovor nejako toto nerieši. A nerieši v podstate ani dlhodobú starostlivosť a sociálnej zabezpečenie Európy ako takej a z toho vlastne vyplýva častokrát aj násilie, kde nútia starého človeka, aby prepísal nehnuteľnosti na svojich príbuzných, a následne ho vyhodia z domu. Toto nikoho nezaujíma, a pritom toto je problém tak Španielska, ako v Slovenskej republike a tak ďalej, hej. Čiže toto je zaujímavá vec, prečo keď videli vlastne prognózu starnutia obyvateľstva v Európe, na to nemysleli, a teda ak už je niečo také spracované, tak určite by som práve u cieľovej skupiny, ktorá bude najzraniteľnejšia, bude najpočetnejšou v Európe, venovala dosť veľkú pozornosť práve v tomto dohovore.
Určite je potrebné, aby bola kultivovaná diskusia, aby ani na jednej, ani na druhej strane nepadali urážky, lebo sme si povedali svoj názor, ale zdravý sedliacky rozum mi hovorí čo. V podstate zachrániť ženu od, od tyrana, zachrániť dieťa od tyrana, starého človeka na sklonku života nenechať niekde ležať v dekubitoch bez peňazí, bez toho, aby ste ho prezliekli. Veď príde tu pani komisárka ZŤP a povie vám, ako, ako našla niektorých ľudí v zariadeniach sociálnych služieb, kde sa nemali ani do čoho, s prepáčením, prezliecť. A toto je realita, ktorú potrebujete riešiť na Slovensku.
Existujú štandardy kvality a máme perfektný zákon o sociálnych službách, ktorý sme už štyrikrát menili, odkedy ja som tu, a jednoducho toto funguje. My sa pozrime do vlastných rezerv, ktoré máme na Slovensku, vyriešme to. A ak zistíme, že napriek tomu tu je nejaký ďalší problém, tak poďme diskutovať aj o tom, že či si v niečom urobíme, uplatníme výhrady a čo by sme chceli doplniť. A toto je cesta pre Slovensko, a nie proste sa naháňať a možnože v konečnom dôsledku len naháňať volebné preferencie jedných alebo druhých, ale pozeráme na samotné obete násilia, a to nielen ženy, ale aj mužov. Ja, mne je ľúto aj tých mužov, ktorí dnes, ktorým dnes nepriznávajú materské, a v podstate sa javia, ako keby chceli ošklbať štát, hej. Na to..., to je tiež násilie na tých mužoch. Veď oni sú úplne nešťastní. Chodia na ten sociálny výbor a vždy sa nič nevyrieši, hej.
Čiže naozaj pozerajme na to, čo nám nefunguje v našej krajine, a veľa vecí nefunguje. Musíme si povedať, že veľa vecí nefunguje aj práve pre obete násilia.
Ďakujem za pozornosť.

Štyri faktické poznámky na vaše vystúpenie. Končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Budaj.

Ďakujem pekne Soni Gaborčákovej za veľmi vecný tón. Snáď pripomeniem, že medzinárodná komunita tému násilia na ženách intenzívne riešila pred 30, 25 rokmi. Slovensko hneď po založení v roku 1993 pristúpilo k dohovorom a zásadám o ochrane žien pred násilím.
Tu teraz v tomto dohovore je reč o inej, povedzme že o subtílnejšej rovine toho istého problému. Je tu reč o rodových stereotypoch násilia, ponižovania, či už zvykového, psychologického, niekedy aj veľmi drastického, ktoré vedie k nešťastiam žien a ich rodín. Nevadia mi pri tomto, pri tejto diskusii, ktorú aj ty si zobrala vážne, aj nakoniec kolega Heger, prijali ju, nevadia mi postoje tradicionalistov alebo povedzme Byzantíncov, ktorí pejú na istom, istej roli ženy, ktorá akoby im pripadá bezpečnejšie rodinná, keď je podriadená.
Vadia mi podlí zneužívači tejto témy. To mi vadí a voči tomu volím tento ostrý tón.

Pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem. Nedá mi, aby som sa neozvala k tomu, že k téme. Niektorí sa tu rozplývali o kultivovanosti prejavu, o empatii, tolerancii a neviem čo ešte. Pripadá mi to ako pokrytectvo, pretože veci treba pomenovať pravým menom. Keď vám príde do bytu zlodej alebo keď vás napadne vrah a vy sa bránite, kričíte a voláte, tak ste nekultivovaný, ste neempatický a ste netolerantný?
Ďakujem.

Pani poslankyňa Blahová.