46. schôdza

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, ja by som z tohto miesta chcela stručne a po jasnej, vecnej argumentačnej línii zaujať svoje stanovisko k predmetnému návrhu zákona. Ja som k nemu vystupovala už v prvom čítaní, kde náš klub hnutia alebo hnutie SME RODINA sa zdržalo, pričom v rámci reči a potom ešte aj pri iných príležitostiach, napríklad v diskusii s kolegynkou Smolíkovou, som jasne uviedla, že chápem – a toto je dosť podstatný moment, že chápem pohnútky a ambície predkladateľov tohto zákona, že prečo to predkladajú, ale zároveň jedným dychom som argumentovala aj tým, čo ma v tom predmetnom návrhu zákona vyrušuje.
Vtedy som uviedla niekoľko bodov ako napríklad to, že podľa môjho názoru nie je správne predlžovať tú povinnú školskú dochádzku z desiatich na jedenásť rokov, taktiež som vtedy uvádzala aj to, že sa mi vonkoncom nepáči alebo podľa môjho názoru nie je správne a vhodné to, aby v rámci toho zákona to dieťa vtedy takpovediac prepadlo, aby sa to s ním potom ťahalo po zvyšok plnenia, toho obdobia plnenia povinnej školskej dochádzky.
Potom sme mali, samozrejme, k predmetnému návrhu zákona niekoľko výborov, kde som bola vyzvaná alebo kde bola tá možnosť, tak ako všetci členovia výboru mali možnosť pripomienkovať tento zákon, dať pozmeňujúce návrhy a podobne. Ja som vtedy doručila nejaký súpis mojich postrehov a pripomienok kolegyni alebo teda výboru ako takému a potom v podstate som bola oboznámená o nejaký ďalší časový sled s pozmeňujúcim návrhom troch poslancov, ktorý bol teda dosť rozsiahly. A tu práve prichádzame k tomu momentu, ktorý by som chcela zdôrazniť, že v rámci tohto pozmeňováku som si prečítala, samozrejme, nie je to dokonalé, hej, nič nie je na svete úplne dokonalé, ale v rámci toho pozmeňujúceho návrhu sa mi páčilo niekoľko momentov a práve pre tieto; a znova zopakujem aj svoje predchádzajúce stanovisko, hneď teraz z tohto miesta uvádzam, že za daný zákon zahlasujem.
Po prvé, v tom pozmeňováku sa ponecháva desaťročná povinná školská dochádzka, čo je teda fajn, taktiež sa to pre-kla-si-fi-ku-je z plnenia povinnej školskej dochádzky na povinné predprimárne vzdelávanie, čo je takisto fajn. Poviem prečo. Ako som uviedla, som matka osemročného dievčatka. Aj napriek tomu, že je to jedináčik a v podstate som mala tú možnosť voľby, pretože moje pracovné zaradenie v tom čase nepatrilo medzi exponované, čiže nepatrila som do kategórie matiek, ktoré sa boja o svoje pracovné miesto, že stratia pozíciu a podobne, som svoju dcéru dala do škôlky, keď mala dva a pol roka.
Musím povedať, že je bez diskusie, aké sú benefity kolektívu, to si myslím, že sa tu asi zhodneme všetci v tejto sále, a za týmto si tvrdo stojím. A vtedy som argumentovala a ten argument naďalej zostáva, že som sa len bála toho, že ak chceme podchytiť tú rómsku populáciu v zmysle, že chceme zabezpečiť, aby mali sociálne návyky, spoločenské, hygienické a tak ďalej, tak som povedala, že je podľa mňa neskoro, keď chceme dieťa v piatich rokoch učiť používať toaletný papier a podobne. Pokiaľ sa týka majoritnej populácie, tak tam som povedala to, že som si vedomá benefitov, preto som to dieťa sama umiestnila do škôlky. A taktiež čo som minule zabudla povedať a teraz by som to chcela pripomenúť, častokrát sa stáva to, že keď to dieťa navštevuje, teda respektíve nenavštevuje kolektív a je potom umiestnené do škôlky, vo väčšine prípadov je to cítiť, že tam absentuje nejaká povedzme schopnosť nadväzovať kontakty, komunikačné schopnosti, schopnosť vychádzať s rovesníkmi v kolektíve a podobne a dokonca ja, čo som umiestnila dcéru do základnej školy, do súkromnej základnej školy, podotýkam z dôvodov nie snobských, ale z dôvodov čisto pragmatických, som bola častokrát svedkom toho, keď to dieťa, keď nastúpilo do školy a nebolo takpovediac začlenené predtým do kolektívu, to dieťa malo elementárne medzery v socializácii, ako napríklad používať ten spomínaný toaletný papier, pretože padla otázka zo strany mamy, či teda pani učiteľka bude chodiť prvý polrok alebo prípadne rok na toaletu s tým dieťaťom a pomáhať mu, lebo ono ešte nie je celkom zvyknuté.
Takže týmto zákonom, som presvedčená, že sme schopní eliminovať takú tú opičiu lásku častokrát detí, ktoré nie sú začlenené do kolektívu. A znova opakujem, chápem to ako niečo, čo je prospešné, ale nie je direktívne v tom tvrdom a negatívnom slova zmysle. Preto uvedený návrh zákona podporím.
Pokiaľ; nedá mi predsa len z tohto miesta – ale čisto konštruktívne a bez akýchkoľvek osobných invektív – povedať, že keď sa bavíme o pozmeňujúcich návrhoch k tomuto zákonu, tak sa mi zdá byť maximálne pokrytecké argumentovať tým, že to je len politika a podobne. Veď predsa my v rámci uvedených pozmeňovákov, áno, riešime napríklad stravovanie v rámci obedov zadarmo a podobne, ale prepánajána, tak keď sme takí liberálni častokrát, ako som mala svedkom to počuť za posledné debaty, tak prečo napríklad to stravovanie nemôžu poskytovať alternatívne inštitúcie? Veď moje dieťa takisto sa stravuje v reštaurácii neďaleko školy, pretože tá škola kapacitne alebo z nejakých xy irelevantných dôvodov na tomto mieste nie je schopná to stravovanie poskytnúť. Pokiaľ to stravovanie spĺňa hygienické a iné požiadavky, tak v tom nevidím najmenší problém.
Ďalšia vec. Bavíme sa tu o tom, že raz sa niečo prijalo, raz sa niečo neprijalo, teraz to principiálne odmietame, lebo je to politické a ja neviem čo. Znova, keď si chceme naliať čistého vína, chceme byť k sebe úprimní, že naozaj nám ide o dobro ľudí, tak vám pripomeniem jednu, jednu udalosť. Ja som, teraz nechcem klamať, bolo to dávnejšie, predkladala jeden balík zákona, v rámci ktorého som hovorila o logopédoch, školských uniformách a taktiež tam boli začlenené aj osemročné gymnáziá. Vtedy ani pes po mne neštekol. Samozrejme, že ten zákon nebol prijatý, neprešiel, zobrala som to ako holý fakt, hej? O tri alebo štyri mesiace bol tento zákon, ktorý riešil osemročné gymnáziá, znova nastolený a, vážení, ja sa pýtam, vtedy som kričala, a ja som to predložila a vy teraz opakujete a prečo ste to neschválili? Ja som sa jednoducho držala premisy, to, čo hlásam, tak to aj držím, že chcem pomôcť ľuďom. Prešiel ten zákon? Navýšili sa kvóty? Prešiel. Tak potom prečo by som teraz vypisovala po facebookoch a kričala po pléne, že aha, tak oni mi to ukradli a to bol môj nápad a teraz to chcete znovu predkladať a aké je to pokrytecké a vy z toho chcete vytĺcť politický kapitál a ja neviem čo.
Podľa môjho názoru my absolútne nie sme schopní v niektorých momentoch odabstrahovať od osobného a zo všetkého sa snažíme vytĺcť ten trápny politický kapitál. Ja keď sa držím toho, že chcem niekomu pomôcť, tak je jedno, či sa to nastolí v januári alebo v marci, keď sa mi to raz páči a viem sa s tým stotožniť, úprimne a vnútorne, keď už hovoríme o tom vnútru dneska, vnútre dneska, že nevidíme dovnútra niekoho, tak aspoň sám za seba viem, či sa mi niečo páči a či je to dobré alebo nie. Takže z tohto dôvodu znova opakujem, ja predmetný návrh zákona podporím.
Dôvody sú jasné. Samozrejme, znova opakujem, určite to nie je dokonalá verzia, ale skúsme sa na veci pozerať tou optikou toho optimistického a dobrého, že keď je niečo veľa pripomienkované, tak nepozerajme na to, že to sú len prílepky a aké to bolo v prvopočiatkoch zlé, ale pozerajme na to z tej druhej stránky trochu, že aha, tak asi chceme niečo skvalitniť a keď to už má prejsť a všetci matematiku tuná ovládame, tú elementárnu, tak vieme, že to prejde, tak nech to prejde v čo možno najlepšej možnej miere. A som presvedčená o tom, že predkladatelia tohto návrhu zákona nechcú niekomu robiť napriek alebo niekoho, a už vôbec nie deti, samozrejme, nejakým spôsobom penalizovať, ohrozovať, robiť im zle.
A ešte posledná vec, čo si neodpustím na tomto mieste nespomenúť. Keď sme sa bavili o tých drogách, ja sama som 15 rokov v školstve, príde mi nanajvýš nevhodné, minimálne ľudsky, ak nie inak, tvrdiť, že keď si dá niekto nejakú marišku, a, však mu to prepáčme a tak ďalej. Keď som raz učiteľ a zdravo zmýšľajúci človek, ktorý keď už nič iné má rád zdravý životný štýl a má rád svoje zdravie, tak jednoducho nebudem robiť také veci, že mám ambíciu pracovať s deťmi, pôsobiť s mládežou, byť príkladom, že však jedna mariška sa mi odpustí. To je podľa mňa akože dosť mimo argumentácie.
A viete prečo? Mám jedného známeho, ktorý sa uchádzal o post, neviem presne, ako sa volala tá pracovná pozícia, pointa bola tá, že chcel pracovať na letisku v rámci tej riadiacej veže. Dotyčný splnil všetky kritériá, bol úspešný v pohovoroch, splnil všetky papierové aj iné náležitosti, ale do pracovného pomeru ho nezobrali. A viete prečo? Pretože ten človek, ktorý chcel robiť na tej navigačnej veži, mal záznam, že jedného dňa močil na verejnosti. Tak to je diskvalifikácia toho, aby taký človek pracoval na letisku? A keď učiteľ, ktorý má ísť vzorom, príkladom, tak nech si dá tú marišku, veď to je v pohode, nie, však o nič nejde. Ja by som to, ľudia zlatí, zakázala každému, nieže pedagógom.
Toľko z mojej strany. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. V súvislosti s tou marihuanou už aj predtým tu kolega Dostál vystupoval a hovoril o tom. Ja som takisto toho názoru, že človek, ktorý v minulosti užíval drogy, nemá čo robiť v školstve. A poviem to možno pejoratívne, ako to cítim. Ja, ja by som mal veľký problém s tým, keby som zistil, že nejaký feťák alebo bývalý feťák učí moje dieťa. Toto naozaj nepatrí do výchovy a do nejakého procesu vzdelávania našich detí, to je jedna vec.
A druhá vec, ty si, Aďa, hovorila o trošku takej ješitnosti, že ale ja som to predkladal vtedy a vtedy ste vy to nepodporili a teraz ste mi to ukradli. Toto sa tu deje bežne, ale na rozdiel od iných my hlasujeme za návrhy zákonov podľa ich obsahu, nie podľa toho, kto ich predkladá. Je to podľa mňa normálny prístup v súlade s nejakým zdravým sedliackym rozumom a častokrát nedostaneme hlas za náš návrh zákona, hoci s ním kolegovia súhlasia, len preto, lebo, citujem, veď vy ste mi minule nepodporili môj návrh zákona. Čiže to len aby ste chápali, aj v rámci opozície, teraz budem hovoriť o treťom rade, aj v rámci opozície nám konkrétne sa stalo, že náš návrh zákona neprešiel o dva hlasy len preto, že kolegovia v treťom rade povedali, že nezahlasovali sme za to preto, lebo jednak sa nám nechce; v treťom rade, v tomto; jednak sa nám nechce to robiť, čo vy tam navrhujete, a jednak, veď aj minule vy ste nám nezahlasovali, hej? Čiže takto sa rozhoduje niekedy o tom, či návrh zákona prejde alebo neprejde, a v našom prípade to bolo o dva hlasy.
Ďakujem.

Už? Aha. No ďakujem pánu kolegovi Pčolinskému za podporné stanovisko, zdieľame rovnaké morálne, názorové a iné hodnoty.

Pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, ďakujem pekne za slovo. Na začiatku mi dovoľte, aby som poďakoval pani kolegyni Pčolinskej za naozaj veľmi vecné vystúpenie. Ja som tu sedel od začiatku tejto rozpravy a značil som si, akože pre mňa tento zákon znamená úplne niečo iné, nejde mi o drogách, nejde mi o stravovanie, ide mi o niečo úplne iné, a som si to poznačil pre seba, že do tejto minúty päťkrát sa odznelo slovo "deti", z toho trikrát to spomenula pani kolegyňa Pčolinská, a päťkrát sa odznela, odznelo slovo takisto "povinná predškolská výchova", a to trikrát to spomenula pani kolegyňa Pčolinská. Čiže ešte raz ďakujem a mne ide o práve toto posledné slovo, že povinná predškolská výchova.
V prvom rade ja by som chcel poďakovať všetkým, ktorí s nami viedli diskusiu v prvom čítaní a vďaka ktorému je zákon teraz už jasnejší asi každému. Prijatie tohto zákona znamená veľa. Ja som takisto učiteľ a na vlastné oči som videl, že aké rozdiely sú medzi deťmi, ktoré navštevovali materskú školu, a medzi takými, ktoré nenavštevovali materskú školu. Predtým, ako som vstúpil do politiky, som pracoval v treťom sektore a osem rokov som viedol doučovacie centrum a pravidelne som sa zúčastňoval workshopov a všelijakých konferencií, okrúhlych stolov, kde medzi odborníkmi z rôznych oblastí panovala zhoda, že povinná predškolská výchova, že potrebujeme.
Keby som sem mohol priniesť dneska so sebou sem tie pozvánky na všelijaké okrúhle stoly, tak možnože by som vedel vyskladať cestu z Tornale, kde bývam, až sem pred Národnú radu. A teraz sme pred tým krokom, že môžme zaviesť konečne tú povinnú predškolskú výchovu.
Kritika spochybňovala najmä to, že bol zákon predložený ako poslanecký. Myslím si však, že o tomto kroku sme už hovorili dlho. Ak by som počítal všetky spomenuté workshopy, okrúhle stoly, tak sa dopracujem až k dvom dekádam. O tomto opatrení hovoril aj takisto pán splnomocnenec Ábel Ravasz, ktorého tu vítam, že potrebujeme túto povinnú školskú dochádzku, čiže už verejnosť mohla o tom vedieť aspoň, minimálne tri roky. Teraz máme čas, teraz máme prostriedky, teraz musíme urobiť všetko pre to, aby obce stavali škôlky. Návrhy, aby sme povinnosť zaviedli iba pre rómske deti, sú podľa mňa veľmi nešťastné, diskriminujúce a nebojím sa povedať, že zaváňajú neodbornosťou a rasizmom. V žiadnom prípade si nemyslím, že škôlku potrebujú iba rómske deti. Škôlka by mala byť dostupná všetkým deťom bez ohľadu na ich farbu pleti, zdravotný stav či vierovyznanie.
To, že teraz škôlku navštevuje veľké množstvo róm; nenavštevuje veľké množstvo rómskych detí, je výsledok dlhoročnej ignorácie a nevenovaniu sa problému. Teraz môžme urobiť prvý krok k tomu, aby sme tú dlhoročnú krivdu začali naprávať a zabezpečiť, aby v budúcnosti nebola žiadna ďalšia skupina detí diskriminovaná v prístupe ku vzdelávaniu.
Spomenul som, že vďaka diskusii je zrejmé, že čo chceme a čo nie. V žiadnom prípade nechceme rušiť súkromné školy ani materské centrá. Naopak, je v našom záujme, aby nám tieto inštitúcie pomáhali najmä tam, kde nám obce nevedia, a v horšom prípade tam, kde ani nám nechcú pomôcť. Chcel by som takto vyzvať škôlky, centrá a všetkých odborníkov a odborníčky, nech sa o svoje skúsenosti podelia a pomôžu škôlkam byť miestami integrácie. Pomáhať je potrebné v každom kúte Slovenska. Teraz je tá správna chvíľa tvoriť spoločenstvá, koalície a kluby materských škôl, ktoré si budú vymieňať skúsenosti a v dobrej viere sa motivovať, aby naše deti mohli v budúcnosti dosiahnuť lepšie vzdelanie, lepšiu prácu, a najmä lepší a zodpovedný vzťah k spoločnosti, v ktorej žijú. Aby sa z našich dievčat mohli stať policajtky, ktoré budú komunitám naozaj pomáhať a chrániť, aby z našich chlapcov mohli byť učitelia, ktorí budú naše komunity vzdelávať. Vybudovať silnú generáciu detí, ktoré sa budú navzájom rešpektovať bez ohľadu na to, odkiaľ sú. To by malo byť naším cieľom.
Ešte raz opakujem, že teraz je čas spájať sa a všetky spoločenské skúsenosti premietnuť do praxe, aby sme pomohli nielen rómskym deťom, ale všetkým deťom získať správny základ do života spoločnosti. Týmto zákonom zabezpečíme najmä to, aby obce vytvárali miesta pre svoje deti. Viem však, že zaviesť povinnosť nestačí, preto je našou povinnosťou hľadať spôsoby, ako lepšie zapájať rodičov, ako lepšie motivovať učiteľov. A to urobíme najlepšie tak, keď sa bude šíriť to, o čom vieme, že funguje dobre.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, toto nie je opatrenie, ktoré by sme mali brať na ľahkú váhu. Toto nie je plnenie zadanej úlohy, toto je opatrenie, o ktorom rozprávame neuveriteľne dlho. Je to opatrenie, ktoré môže zlepšiť situáciu v celej krajine. Je to opatrenie, ktoré v našom právnom poriadku potrebujeme, aby sme sa mali o čo oprieť, keď sa bude vylepšovať celý vzdelávací systém. Teraz začíname škôlkami a máme na to priestor, máme na to čas, máme na to peniaze. Nezaspime opäť pri diskusii, posuňme sa o krok ďalej, aby sme čím skorej mohli rozprávať o základných školách, o stredných školách, lebo tam nás takisto čaká ešte veľa práce.
Čiže ďakujem veľmi pekne ešte raz a prosím vás za podporu tohto zákona.

Pán kolega Vavrek, mne to proste nedá, musím to vysloviť, spomínali ste, že nehovoríme vôbec o deťoch. No nehovoríme preto, lebo sme diskutovali mesiac na výboroch, a hlavne preto, lebo prilepujete k tomuto návrhu zákona od politiky, odpisy registrov trestu, dopravu, odpredaj majetku a všetko ostatné, čím vy odpútavate pozornosť od detí. To je vaším pričinením, nie naším.
Hovoríte, že tento návrh je teraz jasnejší. Nie je jasnejší, lebo keby som sa spýtal kohokoľvek, aby mi povedal a vysvetlil niektorý z tých paragrafov, tak by musel ísť do ďalších a ďalších pozmeňujúcich návrhov, aby pochopil, ako sa ten návrh pôvodný, ktorý sme tu mali, zmenil. Keď ste povedali, že sme pred tým, že sme už pred tým, aby sme to zaviedli, aby to reálne fungovalo, tak ono to nebude fungovať a vôbec nie sme pred tým, pretože náš čaká ešte množstvo roboty. A nie nás, bohužiaľ, ale samosprávy a všetkých, ktorí budú musieť vybudovať škôlky a vybudovať prostredie.
Ale povedali ste jednu obrovskú pravdu a to vám ja pripomeniem, prosím vás, a na to si pamätajte, že zaviesť povinnosť nestačí. Na túto vetu, zaviesť povinnosť nestačí, ktorú ste povedali, ste mali myslieť pred tým, ako ste priniesli tento návrh zákona, pretože ste najskôr mali predpripraviť prostredie a potom ste mali priniesť takýto zákon, nie najskôr si ho schváliť a čakať dva roky, či ho budete vedieť plniť.

Ďakujem pekne za slovo, budem reagovať krátko. Ja som navštívil počas tohto mesiaca v našom okrese, to aj priznávam, v Rimavskej Sobote dosť veľa materských škôl a rozprával som sa s riaditeľmi a ja som nenašiel ani jednu riaditeľku alebo riaditeľa, ktorý by bol proti zavedeniu tohto zákona. Takisto som sa rozprával s rodičmi. Čiže ja vám takisto odporúčam, pán kolega, aby ste išli do tých materských škôlok a aby ste sa opýtali tých učiteľov.
A na druhej strane, áno, súhlasím s vami a poznačil som si pre seba túto vetu, že povinnosť zaviesť nestačí. Áno, nestačí, podľa mňa ani samosprávy, ani obyvatelia tejto krajiny nepočuli to prvýkrát teraz pred mesiacom alebo pred dvoma mesiacmi. Ja ešte raz vám pripomínam, že ja už som prítomný asi na 15 alebo 20, ale možnože na stovkách takýchto okrúhlych stoloch, konferencií, kde sa o tom rozprávalo. Teraz, ešte raz poviem, že teraz je tu možnosť, teraz sú na to peniaze, čiže spravme to, nech je tá povinná predškolská výchova aj tuná na Slovensku.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Kolegovia, kolegyne, ja chcem len vyjadriť najskôr svoj postoj na začiatok s tým, že ja tento návrh zákona nepodporím z toho dôvodu, že nepokladám za správne, aby štát v takýchto prípadoch stanovoval povinnosť, kde výchova detí prechádza z rodičov na štát. Mohli byť niektoré výnimky, v ktorých sa to dá odôvodniť, ale nie celoplošne. To znamená, ja takúto filozofiu nezastávam, a preto tento návrh zákona nepodporím.
Naopak, myslím si, že teda postupovať opačným smerom a ctiť to, čo je v ústave, že rodičia majú právo aj povinnosť na výchovu a vzdelávanie svojich detí a majú si právo voliť spôsob, akým ich deti budú vzdelávané a vychovávané. Ja by som chcel predložiť pozmeňujúci návrh, ktorý za chvíľu prečítam, ktorý sa týka tzv. domáceho vzdelávania, oficiálny názov je individuálne vzdelávanie žiakov. Zjednodušene, aby táto možnosť bola dostupnejšia. V súčasnosti na Slovensku je umožnená pre prvý stupeň základnej, ale vo všetkých okolitých krajinách je aj na druhom stupni. Vidím to ako dobrú prax, ktorá by mohla byť aj na Slovensku a ak by bol prijatý tento môj pozmeňujúci návrh, tak by táto možnosť bola daná rodičom, ktorí to potom riešia iným spôsobom, ale viac v tom odôvodnení.
Chcem povedať, že toto sa týka naozaj veľmi malej skupiny ľudí, kde viac ako 99 % rodičov toto nikdy nerieši a dáva svoje deti teda do klasického školského vzdelávania, ale rodičia, ktorí z rôznych dôvodov chcú mať slobodu tohto výberu, myslím si, že by im malo byť vyjdené v ústrety. Oni sami, zástupcovia týchto rodičov a týchto rodín mi to priniesli, ten návrh, ja sa s ním stotožňujem, takže ho prednesiem.
Najprv teda odôvodnenie: Cieľom predloženého pozmeňujúceho návrhu je rozšíriť možnosť individuálneho vzdelávania žiakov, známeho aj ako domáce vzdelávanie, aj na druhý stupeň základných škôl. V súčasnosti zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní, tzv. školský zákon, a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje individuálne vzdelávanie vo svojom § 24, ktorý umožňuje realizáciu individuálneho vzdelávania pri splnení konkrétnych, hlavne kvalitatívnych podmienok zo strany rodičov na prvom stupni povinnej školskej dochádzky. Počas obdobia od účinnosti zákona až do súčasnosti neboli zo strany Štátnej školskej inšpekcie identifikované výraznejšie problémy s realizáciou tohto zákonného ustanovenia a možno konštatovať, že sa inštitút individuálneho vzdelávania osvedčil ako vhodný prostriedok pre poskytovanie vzdelania deťom, ktoré vzhľadom na svoje osobité potreby a situácie si vyžadujú zvláštny prístup.
V školskom roku 2010/2011 sa začínalo s prvými 24 žiakmi využívajúcimi túto formu vzdelávania. V školskom roku 2018/2019 už túto formu využívalo 579 žiakov. Obvykle išlo o žiakov s osobitnými vzdelávacími potrebami, ktorí potrebujú osobitnú mieru pozornosti zo strany pedagóga. Toto obdobie možno chápať ako overovanie individuálneho vzdelávania v prostredí Slovenska. Hoci počty žiakov, ktorí využívajú túto formu vzdelávania, nie sú vysoké a ani sa na základe skúseností zo zahraničia nepredpokladá, že táto forma by mohla byť signifikantnejšie využívaná, napriek tomu je to vhodný doplnok existujúceho systému, ktorý umožňuje zabezpečiť vzdelanie aj tým žiakom, ktorí z rôznych príčin, najmä zdravotného charakteru, nemôžu pravidelne navštevovať školské zariadenia alebo charakter ich potrieb vyžaduje osobitnú zvýšenú formu pozornosti zo strany pedagóga.
Po skoro desiatich rokoch existencie individuálneho vzdelávania na Slovensku sa ako vzrastajúci problém objavuje neexistencia možnosti poskytovať takúto formu vzdelávania aj na druhom stupni povinnej školskej dochádzky. Všeobecne možno konštatovať, že zavedeniu tejto možnosti nebráni nič z odborného hľadiska, a to aj vzhľadom na doterajšie pozitívne skúsenosti z uplynulého obdobia, ako aj skúsenosti iných krajín, keď všetky krajiny OECD, ktoré majú možnosť individuálneho vzdelávania na prvom stupni, majú túto možnosť aj na stupni druhom. Môžem ich vymenovať: Česká republika, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Litva, Maďarsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Slovinsko, Švédsko, Veľká Británia, USA a Kanada. Inými slovami, všetci naši susedia a členovia Európskej únie, teda susedia a členovia Európskej únie zaviedli tento inštitút do svojich právnych poriadkov.
Skutočnosť, že žiaci, ktorí využívajú možnosť individuálneho vzdelávania na prvom stupni, takúto možnosť na Slovensku nemajú v stupni druhom, vedie k prihlasovaniu takýchto detí na základné školy do Českej republiky, kde v súčasnosti študuje touto formou podľa odhadov asi 400 žiakov so slovenským občianstvom. Domnievame sa, že takáto komplikácia môže mať vplyv na kvalitu získavaného vzdelávania, možnosť týchto žiakov získavať vedomosti a zručnosti na základe slovenského štátneho vzdelávacieho programu a v neposlednom rade to výrazne komplikuje život rodinám, ktoré sa rozhodli obetovať a venovať svojim deťom s často osobitnými vzdelávacími potrebami veľké množstvo svojho osobného nasadenia, ale aj nemalých finančných prostriedkov.
Štát by svojou legislatívou mal prispievať ku skvalitňovaniu získaného vzdelania detí, ktorých zdravotné či životné okolnosti znevýhodňujú oproti ich rovesníkom, aj vytvorením možnosti individuálneho vzdelávania na druhom stupni. Nemožnosť získať individuálne vzdelávanie na druhom stupni výrazne negatívne vplýva aj na rodiny s deťmi žijúcimi v malých obciach bez školy a verejnej dopravy, ktorá by im umožňovala získavať vzdelanie vo vzdialenejších školách. Pre mnohé rodiny, napríklad v okresoch Krupina, Banská Štiavnica, Veľký Krtíš a iných, to predstavuje veľký a ťažko riešiteľný problém, ktorý dokážu riešiť často iba tým, že jeden z rodičov sa musí vzdať práce na plný úväzok a voziť svoje deti zo školy a do školy. Toto, samozrejme, spôsobuje upadanie mnohých rodín na vidieku do ohrozenia chudoby.
Pri individuálnom vzdelávaní je dôležitý argument, či takto vzdelávané deti môžu získať minimálne porovnateľné vzdelanie a zručnosti ako ich rovesníci navštevujúci školy. Táto otázka má dve roviny: vedomostnú a socializačnú. Pokiaľ ide o vedomostný aspekt, je dôležité vytvoriť efektívny systém zabezpečovania kvality poskytovaného individuálneho vzdelávania. Takýto systém už vytvoril zákon č. 245/2008 Z. z., čo potvrdzujú aj zistenia Štátnej školskej inšpekcie.
Tento systém je potrebné s drobnými zmenami aplikovať aj na druhy stupeň vzdelávacieho procesu. Zmeny sa týkajú polročného preskúšavania, ktoré je podľa doterajšej právnej úpravy komisionálne. Skúsenosti z ostatných deviatich rokov ukazujú, že postačuje obyčajné preskúšanie na kmeňovej škole, čo umožňuje škole flexibilnejšie organizovať preskúšavací proces.
Druhým bodom je kvalifikačný predpoklad osoby zabezpečujúcej individuálne vzdelávanie. Vzhľadom na skúsenosti zo zahraničia, ako aj to, že v individuálnom vzdelávaní nejde o vzdelávanie väčšieho počtu detí na jednom mieste, navrhujeme upraviť kvalifikačné kritérium danej osoby na dosiahnutý II. stupeň vysokoškolského vzdelania.
Nemenej podstatnou zložkou vzdelávania je socializácia detí v kolektívoch. V tejto problematike bolo realizované veľké množstvo štúdií hlavne v Spojených štátoch amerických, kde je touto formou vzdelávaných približne 2 milióny žiakov. Na základe troch desaťročí výskumu mnohých sociálnych vedcov, sú tu citované ich mená, možno konštatovať, že výsledky, zručnosti a schopnosti žiakov individuálneho vzdelávania sa neodlišujú od tých nadobudnutých žiakmi bežných základných škôl. Individuálne vzdelávanie je teda vhodné pre žiakov, ktorí potrebujú individuálny prístup pri výučbe prispôsobený ich potrebám. Ide o menšinovú formu vzdelávania, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že v súčasnosti túto formu využíva menej ako 600 žiakov prvého stupňa na celom Slovensku.
Domáce vzdelávanie obvykle volia rodičia z objektívnych dôvodov, ako sú špeciálne potreby dieťaťa, neekonomickosť a neefektívnosť dochádzania do školy vzhľadom na vzdialenosť a dopravné spojenie medzi bydliskom rodiny a školou a časté sťahovanie rodiny. Kvalitu individuálneho vzdelávania kontroluje kmeňová škola a Štátna školská inšpekcia a pri zistení nedostatkov či pochybení môže riaditeľ zrušiť povolenie na individuálne vzdelávanie žiaka.
V súčasnosti je účinné nariadenie vlády č. 630/2008, ktoré hovorí, že normatív na žiaka v individuálnom vzdelávaní je 10 % normatívu na žiaka vzdelávajúceho sa v dennej forme štúdia. Vzhľadom na takúto právnu úpravu nepredpokladáme negatívny vplyv na štátny rozpočet.
Na základe týchto dôvodov sa domnievame, že je dôvodné umožniť individuálne vzdelávanie aj na druhom stupni škôl. To je koniec odôvodnenia. A teraz už veľmi krátko samotné znenie.
Pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Richarda Vašečku k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Evy Smolíkovej, Ľubomíra Petráka a Pétera Vörösa na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 1468.
K čl. I
Čl. I sa dopĺňa novými bodmi 8 až 12, ktoré znejú:
7. V § 24 ods. 2 písm. b) sa vypúšťajú slová "prvého stupňa".
8. V § 24 ods. 4 sa vypúšťajú slová "ustanovené pre učiteľov I. stupňa základnej školy".
9. V § 24 ods. 6 v prvej a druhej vete sa vypúšťajú slová "komisionálne" v tretej vete slovo "komisionálnej".
10. V § 24 ods. 7 sa vypúšťa slovo "komisionálnej".
11. V § 24 ods. 8 v prvej vete sa vypúšťa slovo "komisionálnu".
12. V § 24 sa ods. 9 vypúšťa a nasledujúce odseky sa prečíslujú.
Nasledujúce body sa prečíslujú.
Koniec pozmeňujúceho návrhu.
Ďakujem veľmi pekne, skončil som.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán kolega, ja chcem len upozorniť, že my sme v zásade vo viacerých vystúpeniach boli bití za to, že sme predložili návrh, ktorý nesúvisí s materskými školami. Chcem upozorniť na to, že vy ako predstaviteľ opozície ste opätovne takisto predložili návrh, ktorý nesúvisí s materskými školami, ale týka sa domáceho vzdelávania na druhom stupni základných škôl. Prvá poznámka.
Druhá poznámka. Vo svojom návrhu ste v zásade opomenul účinnosť zákona, ktorú my navrhujeme od 1. januára 2021. Takže aj váš pozmeňujúci návrh by, ak by bol prijatý, platil od 1. januára 2021. A v tejto súvislosti dávam do pozornosti, že s predstaviteľmi domáceho vzdelávania sme niekoľkokrát sa o týchto otázkach rozprávali a dohodli sme sa, že k týmto témam sa vrátime, dôkladne posúdime jednotlivé aspekty, ktoré sa týkajú domáceho vzdelávania. Rozdiel medzi prvým stupňom a druhým stupňom je ten, že na prvom stupni je jeden učiteľ, ktorý vyučuje všetky predmety, na druhom stupni základných škôl majú učitelia aprobácie na jednotlivé predmety. A tým pádom v prípade, ak by bolo upravené domáce vzdelávanie, že aj na druhom stupni stačí iba stredné vzdelanie s maturitou, tak neviem si celkom dobre predstaviť, že by bola zabezpečená kvalita takéhoto vzdelávania. Čiže je tu rad aspektov, ktoré je takisto treba racionálne posúdiť, a preto hovorím, že v tomto prípade asi váš pozmeňujúci návrh nepodporím.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne.
Pán kolega, otvoril si vlastne pri téme vzdelávania aj tému domáceho vzdelávania, čo je dôležitý rozmer, pretože tak ako sme aj pri prvom čítaní sa rozprávali o tomto návrhu a hovorili sme, že treba naozaj začať veľmi konkrétne hovoriť o koncepcii a prístupe k vzdelávaniu detí, tak si myslím, že si to veľmi dobre obohatil, pretože ten rozmer domáceho vzdelávania určite to vzdelávanie obohacuje. Ja čo mám informácie o výsledkoch, tak také najdôležitejšie prvky, jeden z nich je ten, že vlastne deti sa ako keby vedú k tomu, aby sa učili vyhľadávať si tie dôležité veci a ako keby sa učia samy, to znamená, že v tých vyšších ročníkoch, čo teda podľa informácií, ktorými disponujem, je, tie deti sú omnoho iniciatívnejšie do učenia ako deti, ktoré chodia do normálneho vzdelávania. A dokonca na vysokých školách v krajinách vyspelej Európy sú títo žiaci preferovaní, pretože omnoho lepšie dokážu zvládať učivo, omnoho lepšie sa dokážu pripravovať, omnoho hlbšie dokážu ísť do podstaty, vedia sa orientovať. Takže je vidieť, že tieto pozitívne výsledky domáceho vzdelávania určite prinášajú veľké benefity pre rozvoj jednotlivých absolventov domáceho vzdelávania. Takže toto je prvá rovina.
Čo sa týka aj toho vzdelávania, tak naozaj si musíme uvedomiť, že aj skúsenosť naša ukazuje to, že deti chodia do školy, ešte neznamená, že sa dobre učia. A to neznamená, že sa vedia aj dobre uplatniť na trhu. Čiže veľmi dôležité je práve ten obsah výuky a vzdelávania. Tam by malo byť položené ťažisko a o tom by mala byť hlavne debata, keď sa bavíme o vzdelávaní ako takom.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ďakujem pánu poslancovi Petrákovi za korektnú poznámku. Viete, využil som príležitosť, keď vlastne rokujeme o školskom zákone, aby sa pripomenula aj táto téma. Na rozdiel od vás, keďže som ten opozičný poslanec, tak je asi zrejmé, ako ste aj vy povedali, že táto zmena neprejde. Takže ten právny purizmus nebude nejak narušený na rozdiel od vašich pozmeňujúcich návrhov, ktoré vysoko pravdepodobne prejdú, pretože je na nich dohoda.
Samozrejme, z veľkej časti som to urobil preto, aby som na túto tému upozornil. O to viac v tom paradoxe, kde na jednej strane sa zavádza nejaká povinnosť, to znamená ako keby, teraz to poviem tak prehnane, že rodičia o rok skôr musia povinne odovzdať deti do rúk štátu alebo teda vzdelávacej inštitúcii, výchovnej inštitúcie, naproti tomu nechať slobodu tým rodičom, tej malilinkej skupine rodičov, ktorí naozaj z objektívnych dôvodov a po schválení majú záujem svoje deti vzdelávať doma.
Tak ako pripomenul pán poslanec Heger, ktorému tiež ďakujem za poznámku, naozaj v mnohých prípadoch a zvlášť v špeciálnych okolnostiach vykazujú tie deti výrazne lepšie výsledky, ako by to bolo v klasickom vzdelávaní. Nehovorím, že je to cesta pre všetkých, ani nie pre väčšinu, skôr naopak, pre určitú skupinu. A znova pripomeniem to, čo som povedal, že funguje to takto vo všetkých okolitých štátoch, ktoré sú členmi Európskej únie, to znamená Rakúsko, Česko, Poľsko aj Maďarsko. A možno, hovoríte, že rokujete s týmito zástupcami týchto rodičov. Oni sami majú pocit, že sa to teda naťahuje a chcú využiť každú príležitosť, aby takáto možnosť bola. O to viac, keď som spomenul v rozprave, že 400 detí, čiže je veľká časť týchto detí, vo veku na druhom stupni to rieši tak, že sa zapíšu do škôl v Českej republike, čo isto nie je ideálne riešenie.
Ale ďakujem všetkým za korektné poz... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)