49. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dovolím si navrhnúť po porade a dohode troch poslaneckých klubov, aby sme hlasovanie o CETA, teda Komplexnej hospodárskej a obchodnej dohode medzi Kanadou a Európskou úniou a členskými štátmi, vykonali budúcu stredu 25. 9. o 17.00 hod. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. V zastúpení predkladateľov zákona by som chcel požiadať plénum Národnej rady Slovenskej republiky, aby bod č. 99, tlač 1651, bol prerokovaný na záver schôdze.

Ďakujem. Naozaj veľmi stručné záverečné slovo. Myslel som, že budeme o tom zákone hlasovať... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Pán poslanec, ja som ešte teda nevyhlásil všeobecnú rozpravu za skončenú. Ja som bral, že reagujete. Takže ospravedlňujem sa. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. A súčasne sa pýtam pána navrhovateľa na záverečné slovo. Nech sa páči, pán poslanec.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
Ďakujem, pán predseda. Naozaj len veľmi stručne. Myslím si, že je to, je to návrh zákona, ktorý by si zaslúžil dlhšiu diskusiu. Myslel som, že budeme hlasovať už o jedenástej. Budeme hlasovať až budúci týždeň, tak aspoň by som poprosil kolegov, nech sa zamyslia nad tým, že či naozaj chceme za jeden džoint prichyteného človeka odsúdeného navždy mu zakázať výkon pedagogickej činnosti, lebo o tom je náš návrh, nie o dekriminalizácii, nie o zmiernení trestov alebo o zrušení nejakej skutkovej podstaty trestného činu. Iba inak označené trestné činy a následok bude, že nebudú ľudia, ktorí v mladosti sa dopustili nejakého hriechu, postihnutí za to, že boli prichytení, boli, boli odsúdení s trochou marihuany a teraz už nadosmrti nebudú môcť vykonávať, vykonávať učiteľské povolanie. Aj tí, čo ho vykonávajú, budú musieť skončiť a hľadať si, hľadať si niečo nové.
Takže rád by som vás poprosil, aby ste ten čas, ktorý náhodou vyšiel, že teda budeme hlasovať až budúci týždeň, využili trochu nad rozmýšľaním na to, že či je ten trest v podobe doživotného zákazu výkonu pedagogického povolania pre ľudí, ktorí kedysi v mladosti trochu zhrešili, primeraný.

Vážený pán predseda, vážení kolegovia, ďakujem za ústretovosť a dovoľte mi, aby som opakovane priniesla sem návrh zákona, ktorý rieši sociálne poistenie osobných asistentov. V súčasnosti sú tieto osoby poistené iba v rozsahu dôchodkového poistenia a to len za predpokladu, že asistenciu vykonávajú najmenej 140 hodín mesačne a nemajú poistenie zabezpečené z iného dôvodu. Takto upravený rozsah nezabezpečuje dôstojnú ochranu v prípade sociálnej udalosti predpokladanej poistením. Preto sa navrhuje, aby asistenti vykonávajúci asistenciu podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie boli aj povinne nemocensky poistení (zaznievanie gongu), teda nielen dôchodkovo, a boli aj povinne poistení v nezamestnanosti, pričom toto poistenie by mal hradiť štát... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Pán poslanec Pčolinský, poprosím.

Shahzad, Silvia, poslankyňa NR SR
Zároveň sa navrhuje, aby rozsah 140 hodín bol znížený na 120 hodín, nakoľko má umožniť aj rodinným príslušníkom, ktorí vykonávajú osobnú asistenciu, získať sociálne poistenie. Tí môžu na základe zmluvy vykonávať osobnú asistenciu v maximálnom rozsahu štyri hodiny denne, čo je spravidla tých 120 hodín mesačne. Zvyčajne však zabezpečujú pomoc aj viac hodín, hoci bez nároku na odmenu, často v nepravidelných časoch a nemajú príležitosť vykonávať osobnú asistenciu pre niekoho ďalšieho tak, aby dosiahli ten rozsah hodín 140 hodín. Zároveň odmena nie je dostatočne vysoká na to, aby si sami z tohto príspevku mohli hradiť kompletné, kompletný balík sociálneho poistenia.
Cieľom návrhu zákona je tak zabezpečiť dôstojnú ochranu prostredníctvom systému sociálneho poistenia fyzickým osobám, ktoré vykonávajú osobnú asistenciu v rozsahu aspoň 120 hodín mesačne a nemajú iný druh príjmu.
Ani zvýšená odmena osobného asistenta nie je dostatočne motivujúca, ak dlhodobo vypadávajú zo systému sociálneho poistenia a nevedia si toto poistenie dobrovoľne zabezpečiť. Osobní asistenti potrebujú mať rovnako dôstojné a bezpečné postavenie ako zamestnanci, samostatne zárobkovo činné osoby, resp. iné fyzické osoby, ktoré vykonávajú zárobkovú činnosť. Zároveň s ohľadom na finančnú odmenu poskytovanú za výkon osobnej asistencie je navrhované, aby toto poistenie hradil štát.
Predkladaný návrh zákona má pomerne zanedbateľný negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy, na druhej strane prináša výrazne pozitívne sociálne vplyvy.
Pán predseda, ďakujem a hlásim sa prvá do rozpravy.

Vážený pán predseda, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol predsedníčkou výboru určený za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1650. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zavedenie nemocenského poistenia pre osobných asistentov, ako aj zníženie počtu odpracovaných hodín na získanie sociálneho poistenia rozhodne prináša zlepšenie podmienok pre osobných asistentov.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1753 z 27. augusta 2019 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.
Pán predseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Tak ešte raz, vážení kolegovia, naozaj by som vás chcela veľmi pekne poprosiť, je to veľmi dôležitá novela sociálneho poistenia z pohľadu osobných asistentov. To znamená ľudí, ktorí pomáhajú ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím.
Už pred časom tu pán Tomáš hovoril, že si váži prácu takýchto ľudí, ktorí pomáhajú ľuďom so zdravotným postihnutím, ale ja znovu pripomínam, že nestačí si ich len vážiť, ale treba vytvárať aj podmienky na to, aby mohli plnohodnotne pracovať a aby boli schopní sa z takéhoto príjmu aj uživiť. Osobná asistencia je totižto jednou z činností, ktorá pomáha ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím jednak sa začleniť do spoločnosti, ale pre nich to je vždy len príjem. To znamená, že ak sa to, ak sa to, ak to pre nich nebude výhodné, ak jednoducho sami budú doplácať na takúto činnosť, tak jednoducho ju vykonávať nebudú.
Ja som v minulosti predkladala návrh zákona, ktorý mal umožňovať, aby si takíto osobní asistenti mohli hradiť tie poistenia, ktoré v tom balíku štátom hradeného poistenia nie sú. To znamená, štát hradí za osobných asistentov dôchodkové poistenie, aby si mohli hradiť dobrovoľné nemocenské poistenie aj poistenie v nezamestnanosti. Štát by to takýmto spôsobom nič nestálo, sami osobní asistenti by sa rozhodli si to doplácať.
Chcem pripomenúť, že sa to týka naozaj len tých osobných asistentov, ktorí vykonávajú asistenciu nad 140 hodín. To znamená, je to v podstate jediná, jediná činnosť, a teda nemajú žiadny iný druh príjmu. Takýchto ľudí je v systéme momentálne menej ako 10 % zo všetkých osobných asistentov.
Keďže po niekoľkých diskusiách aj na ministerstve práce tam vznikli obavy, že predsa len by dochádzalo stále k nejakému využívaniu toho systému, že do systému sa budú prihlasovať len osobní asistenti, ktorým sa to oplatí, tak som prišla s iným návrhom. Navrhujem, aby toto sociálne poistenie, ktoré, teda poistenie v nezamestnanosti a nemocenské poistenie hradil za týchto asistentov štát a je to len v tej výške ako aj dôchodkové poistenie. Čiže možno by tu mala odpadať nejaká, nejaká špekulatívnosť, ak sa len tohoto bojí ministerstvo práce. Ale títo ľudia by mali zabezpečený kompletný balík sociálneho poistenia. Žiaľ, v súčasnosti si to sociálne poistenie môžu zabezpečiť iba spôsobom, že si zaplatia aj to poistenie, ktoré už za nich hradí štát. A to si myslím, že je veľmi nespravodlivé.
Keď si pozreme, v akom pomere štát platí sociálne poistenie za osobných asistentov, tak z toho balíka platí štát 70 %, vlastne dokonca 80 % a osobní asistenti si nevedia samostatne doplatiť len tých 20 %, musia si platiť celých 100 percent. Čiže je to, je to obrovská suma peňazí z pohľadu ich príjmu.
Platí, že osobní asistenti napriek tomu, že sa zvýšila tá odmena za osobnú asistenciu výrazným spôsobom, stále je to pre nich nevýhodné práve pre tieto benefity. My sa tu neustále bavíme o tom, že sa zvýšili príplatky napríklad za prácu v sobotu, nedeľu, príplatky za noc, že sa zvýšili príplatky za sviatok, ale osobní asistenti do takéhoto systému nepatria. Nie sú to zamestnanci a tým pádom ich sa nijaké zvýšenie netýka a oni majú stále len tých 4,18 na hodinu. To znamená, že stále pripomínam, že oni stále sú ako keby v tej pozícii živnostníka, ktorý si musí prerátať, koľko hodín osobnej asistencie robí a za akú sumu sa mu oplatí táto osobná asistencia praco; za akú odmenu je schopný teda pracovať tak, aby dokázal z tejto činnosti vyžiť.
Tiež pripomínam, že osobní asistenti sú v 70 % ženy. Čiže sú to ľudia, ktorí môžu vykonávať naozaj iný druh činnosti ako bežné zamestnanie. Vedia si nájsť flexibilnú prácu, lebo toto je naozaj flexibilná práca a môžu ju vykonávať plnohodnotne, a preto často je to výhodné, výhodná práca pre ženy.
Ja by som len chcela pár čísel povedať aj k tomu, že ako sa, ako sa zmenil ten prístup k tej osobnej asistencii po tom zvýšení, po tom rapídnom zvýšení odmeny osobného asistenta v júli, od júla 2018. Napríklad štatistika hovorí, že sme tu mali cca 13 600 osobných asistentov v júni 2018 a k decembru 2018 ich bolo 13 800. Čiže len plus nejakých dvesto. Dokonca v januári 2019 sa ich počet znížil, 13 250. Čiže z toho je vidno, že tá odmena nenamotivovala osobných asistentov, aby sa hlásili k tejto práci, lebo naozaj často ide o prechodnú, prechodnú činnosť. Pretože keď zistia, že nemajú, nemajú hradené nemocenské poistenie, že ženy nevedia ísť na materskú, keďže tých 70 % tvoria ženy, že nie je tam žiadna OČR, že keď náhodou deti im ochorejú, tak nemajú žiadny, žiadny príjem, keď naozaj chcú si čerpať niečo ako dovolenku, nemajú príjem, neoplatí sa im to robiť. Stále sa im to neoplatí, stále je to na hranici toho, čo sa im oplatí, čo sa im neoplatí.
Keď som ja vystupovala aj pri tom zvýšení príspevku, myslím, že som to vypočítala už vtedy, že to vychádzalo presne tá suma, ktorá prišla dnes, čiže tých 4,18, ale to bolo s tým, že si zaplatia z toho aj celý balík poistenia, že predpokladajú, že teda je tam zahrnutá aj tá dovolenka, aj všetky tie príjmy, aby dosiahli aspoň tú minimálnu alebo aby sa pohybovali niekde na úrovni minimálnej mzdy. Tak to teraz niekde tam sme. Ale vravím, nie je to motivačné, je to navyše ešte aj zaťažujúce, pretože keď si toto všetko musia zabezpečovať sami, tak mnohých to odrádza a nechcú do takejto činnosti ísť.
Ešte aby som dokončila tú štatistiku. V júni 2019 nám tu síce pribudol počet osobných asistentov asi o tisícku oproti roku dozadu, ale to by som pripisovala skôr tomu, že sa do systému vracajú ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí presahovali hranicu príjmu, a teda nemali vôbec nárok na osobnú asistenciu. V tomto prípade chvalabohu, že sa tá hranica zrušila, a v tomto prípade je naozaj plus, že tu máme navyše týchto asistentov, ktorí robia novým ľuďom, ktorým pomáhajú vlastne pri začleňovaní sa do spoločnosti. Ale vravím, nie je to, nie je to výsledkom, ten zvýšený počet tých asistentov oproti teda v júni tohoto roku, si myslím, že nie je dôsledkom tej zvýšenej odmeny.
Jedna časť je teda to zvýšenie alebo teda hradenie poistenia pre osobných asistentov štátom a druhá časť z môjho návrhu je, aby sa znížila, znížil ten rozsah hodín, pri ktorom sa toto uplatňuje, zo 140 na 120 hodín. A dôvod je úplne prozaický. V tomto systéme osobnej asistencie máme aj rodinných príslušníkov do istej miery. Mali sme tu ikskrát diskusiu o tom, že či rodinní príslušníci majú robiť osobnú asistenciu, nemajú robiť. Ja sa skôr prikláňam k tomu, aby naozaj rodinní príslušníci boli ušetrení trošku a aby nerobili, aby nemuseli znášať ten nápor 24 hodín denne tej starostlivosti, a preto tá osobná asistencia má také to svoje opodstatnenie, že si hľadajú vlastne iných ľudí na vykonávanie osobnej asistencie.
Napriek tomu toto nie je práca, ktorú by tu chceli ľudia vykonávať a zvlášť za takýchto podmienok, že stále je to na hranici minimálnej mzdy, preto je už v častých prípadoch alebo možno aj pri tých, možno pre ľudí s naozaj ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí potrebujú pomoc najmä v povedzme v činnostiach hygieny a tak, ju vykonávajú práve rodinní príslušníci a tí môžu túto činnosť vykonávať maximálne v rozsahu 120 hodín. Je, samozrejme, pre nich je potom veľmi ťažké nájsť si ešte tých dodatočných 20 hodín, aby, aby vlastne boli aj aspoň dôchodkovo poistení, tak ako to je v súčasnosti. Je pre nich problém nájsť si teda takého klienta, ktorý, ktorý im toto zabezpečí, zvlášť, keď sú niekde na vidieku a v nejakých takýchto miestach, kde tá asistencia nie je taká samozrejmá. Aj preto mnoho rodičov žiada, aby sa znížila aspoň táto možnosť, že keď nemajú možnosť si privyrobiť viac a majú len túto maximálnu sumu, tak aspoň aby mali nárok na toto poistenie a aby mali zabezpečený dôchodok, lebo keď si zoberieme, že zarobia povedzme, teraz je to zhruba tých 500 eur na tých 120 hodinách, to pripadne na jedného rodinného príslušníka, samozrejme, tak si z toho musia zaplatiť balík sociálneho poistenia, ktorý je v sume asi okolo 150 eur, a zrazu im z toho ostane pomerne malá čiastka. Čiže znovu sme, sa dostávame do toho kolobehu, že teda okej, rodinní príslušníci síce pomáhajú, ale sami sa dostanú jedného dňa do nepriaznivej životnej situácie, a to predsa nechceme.
Čiže na to, aby, aby mali dôstojné zabezpečené, dôstojne zabezpečené sociálne podmienky osobní asistenti, resp. ľudia so zdravotným postihnutím vďaka osobným asistentom, my musíme zabezpečiť dôstojné podmienky tým osobným asistentom. A preto by som vás naozaj veľmi pekne poprosila, začnite sa zaoberať aj takouto skupinou ľudí, pretože oni naozaj nespadajú v podstate nikde, nikto sa nikdy nimi nezaoberá, dokonca ministerstvo práce, keď som sa pýtala na štatistiky, tak oni mi povedali, môžem vám povedať čísla, oni evidujú ľudí, ktorí, ktorí majú nad 140 hodín osobnej asistencie, napríklad v júni 2019 to bolo 3 040 ľudí, ale v skutočnosti v Sociálnej poisťovni je zaregistrovaných len asi jedna tretina. To znamená, tí ostatní majú nejaký iný druh činnosti, ale ten iný druhý činnosti môže byť naozaj nejaká smiešna odmena, smiešna brigáda alebo niečo a už vypadávajú z dôchodkového poistenia aj v súčasnosti, sami možno o tom ani nevedia.
Čiže, čiže naozaj ten počet, ktorých sa toto opatrenie týka, je veľmi nízky a my by sme si želali, aby sme tých osobných asistentov mali, mali oveľa viacej, pretože sa ťažko aj dnes dobrí asistenti, hlavne k ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím hľadajú. A ako som už spomínala, často je to len na dva-tri mesiace a znovu sa vracajú do iného procesu a hľadajú si iný typ práce, pretože im to nevyhovuje.
Ďakujem vám pekne.

Ďakujem pekne, že ste vôbec predložili tento návrh, lebo naozaj pre prácu osobných asistentov je to naozaj dôležité kvôli tomu, že ich možnosť pracovať a pomáhať je vlastne dlhodobo neudržateľná aj práve vďaka tomu, že tieto poistenia pre nich nie sú, to znamená, že naozaj odchádzajú potom radšej na iné miesta, kde tie poistenia budú mať. Možno nie sú viac finančne alebo možno aj pracovne zaujímavé, ale, bohužiaľ, treba myslieť aj na to, aby naozaj boli aj oni zabezpečení. Takže dúfam, že aj vďaka tomuto zákonu ich bude viac a budú mať príjemnejšie podmienky pre svoje fungovanie.
A spomenuli ste, že, pán Tomáš, že si veľmi váži prácu osobných asistentov, tak ja dúfam, že pán Erik Tomáš aj patrične ukáže pri hlasovaní o tomto konkrétnom návrhu zákona.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda, dovoľte, aby som sa vám najprv poďakoval za ústretovosť pri výmene tých bodov, aby pani poslankyňa Shahzad mohla odísť, aj teda kolegom, ktorí s tým súhlasili všeobecným súhlasom.
Predkladám návrh novely zákona o pobyte cudzincov spolu s kolegami z poslaneckého klubu SaS Natáliou Blahovou, Martinom Klusom, Petrom Osuským a Zuzanou Zimenovou.
Náš návrh vychádza z jedného z odporúčaní pre Národnú radu Slovenskej republiky, ktoré sú obsiahnuté v správe o činnosti verejnej ochrankyne práv za obdobie roka 2018. Odporúčanie verejnej ochrankyne práv sa týka práva na rodinu a súkromný život párov rovnakého pohlavia, konkrétne vo vzťahu k možnosti udelenia pobytu osobe rovnakého pohlavia na základe statusu rodinného príslušníka.
Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily a nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie, na podnikateľské prostredie, nebude mať vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu a ani sociálne vplyvy.
Návrh zákona je v súlade s ústavou, zákonmi Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Trochu viac o obsahu návrhu zákona poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre obranu a bezpečnosť za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona (tlač 1649). Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre obranu a bezpečnosť. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predseda, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem, pán predseda. Vážená kolegyňa, vážení kolegovia, návrh novely zákona o pobyte cudzincov, ktorý predkladám spolu s kolegami z poslaneckého klubu SaS, vychádza z odporúčaní verejnej ochrankyne práv pre Národnú radu Slovenskej republiky, ktorá je dosť; z tých odporúčaní, ktoré boli obsiahnuté v správe o jej činnosti za obdobie roka 2018, my už tradične bereme odporúčania pani ombudsmanky vážne a aj na prechádzajúcu schôdzu sme predložili návrh novely zákona, ktorý vychádzal z jedného iného odporúčania. Toto odporúčanie sa týka práva na súkromie a rodinný život párov rovnakého pohlavia, rieši otázku možnosti udelenia pobytu osobe rovnakého pohlavia na základe statusu rodinného príslušníka.
Toto odporúčanie vzišlo z konkrétneho prípadu, ktorý sa pani verejná ochrankyňa práv pokúšala riešiť. Pokúšala sa ho riešiť v rámci platných právnych predpisov Slovenskej republiky, v rámci judikatúry Európskeho súdneho dvora alebo súdu pre ľudské práva a nepodarilo sa jej ani po komunikácii so štátnymi orgánmi, s ministerstvom vnútra nájsť uspokojivé riešenie toho problému. Asi bude najlepšie, keď zacitujem z príslušnej pasáže, ktorá sa stala inšpiráciou pre predloženie nášho návrhu zákona.
Verejná ochrankyňa práv vo svojej správe za predchádzajúci rok, za rok 2018, uvádza: "Postup orgánov verejnej moci, ktorý bráni občanovi tretej krajiny, ktorý je manželom občana Slovenskej republiky rovnakého pohlavia, k prístupu k právu na trvalý pobyt z dôvodu existencie manželského zväzku, pričom manželstvo bolo platne uzavreté v tretej krajine v súlade s jej právnym poriadkom, považujeme za porušenie základných práv a slobôd žiadateľa o udelenie pobytu. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nie je možné uzavrieť manželstvo medzi osobami rovnakého pohlavia. V niektorých štátoch sveta sa manželstvá medzi osobami rovnakého pohlavia bežne uzatvárajú a slovenská právna úprava v súlade s legitímne sledovaným cieľom obmedzuje práva týchto osôb tak, že tieto manželstvá nie sú v Slovenskej republike platné.
Obmedzenie základných práv a slobôd je možné vtedy, ak vychádza z objektívnych dôvodov verejného záujmu a je primerané cieľu, ktorý obmedzenie legitímne sleduje. Obmedzenie je však primerané vtedy, ak je spôsobilé realizovať sledovaný legitímny cieľ a zároveň nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie. Ak má byť sledovaným legitímnym cieľom zachovanie manželstva ako jedinečného zväzku medzi mužom a ženou v zmysle čl. 41 ods. 1 ústavy, je potrebné uviesť, že samotné udelenie pobytu podávateľovi, ktorý je občanom tretej krajiny, nie je spôsobilé ohroziť túto ústavnú hodnotu, pretože nemá žiadny vplyv na charakter manželstva podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. V prípade, že správne orgány udeľujú trvalý pobyt manželovi opačného pohlavia, občanovi tretej krajiny, ale zároveň odmietajú udeliť trvalý pobyt manželovi rovnakého pohlavia na základe manželstva uzatvoreného podľa právneho poriadku tretej krajiny, tento postup zakladá nepriamu diskrimináciu z dôvodu ich sexuálnej orientácie.
Európsky súd pre ľudské práva označil sexuálnu orientáciu osôb za najintímnejší aspekt súkromného života a z tohto dôvodu je priestor pre voľnú úvahu štátu zúžený, pričom štát musí preukázať obzvlášť závažné dôvody pre zásahy do práva na rešpektovanie rodinného života zaručeného čl. 8 dohovoru. Dohovor nezaručuje právo cudzinca na vstup alebo na pobyt v danej krajine, no napriek tomu rozhodnutia prijaté štátmi v oblasti prisťahovalectva môžu v niektorých prípadoch predstavovať zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zabezpečeného čl. 8 dohovoru, najmä ak dotknuté osoby majú silné osobné alebo rodinné väzby v hostiteľskej krajine, ktoré môžu byť predmetným opatrením vážne dotknuté.
Z uvedeného dôvodu", píše verejná ochrankyňa práv, "odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky, aby prijala takú zmenu právnej úpravy, ktorá umožní nerušený výkon práva na rodinný život žiadateľov o trvalý pobyt z dôvodu ich rodinných väzieb bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu."
Išlo tam konkrétne o prípad dvoch manželov, páru rovnakého pohlavia, z ktorých jeden bol občan Slovenskej republiky, druhý bol občan Nového Zélandu, ktorí pôvodne žili, žili na Novom Zélande. Tam sa zobrali v súlade s právnym poriadkom Nového Zélandu, ktorý umožňuje uzatvárať manželstvá aj párom rovnakého pohlavia, a keď sa chceli presťahovať na Slovensko, nastali problémy, s ktorými im nedokázala v súlade s platnou právnou úpravou pomôcť ani verejná ochrankyňa práv a z toho vyplynulo odporúčanie pre Národnú radu, o ktorom nás informovala pani ombudsmanka pri predkladaní svojej správy za minulý rok, a my sme sa tým inšpirovali a predkladáme návrhy zákona.
Ten návrh realizuje odporúčanie verejnej ochrankyne práv prostredníctvom takej zmeny zákona o pobyte cudzincov, ktorá dopĺňa medzi dôvody udelenia trvalého pobytu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, teda inej krajiny ako členskej krajiny Európskej únie, skutočnosť, že ide o partnera štátneho občana Slovenskej republiky, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Obdobná právna úprava existuje už v súčasnosti, v súčasnom znení zákona pre manželov štátnych občanov Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, čiže ide o analogickú právnu úpravu.
Inou možnosťou realizácie predmetného odporúčania verejnej ochrankyne práv by bola zmena zákona o matrikách, ktorou by sa umožnilo do matriky zapísať manželstvo osôb rovnakého pohlavia uzavreté v súlade s právnym poriadkom iného štátu. Takáto zmena by však mala zásadnejší charakter, pretože právny poriadok Slovenskej republiky v súčasnosti nepozná inštitút manželstiev osôb rovnakého pohlavia a tento inštitút nie je v súlade s definíciou manželstva ako zväzku muža a ženy, ktorá je obsiahnutá v ústave aj v zákone o rodine. Takéto manželstvo teda podľa súčasného právneho stavu nemôže byť zapísané do matriky. Zápis do matriky je požiadavkou pre udelenie pobytu cudzincovi a preukázanie rodinného vzťahu.
Mohli sme ísť tou cestou, že by sme umožňovali zapisovať alebo navrhli, pardon, navrhli umožniť zapísanie aj takýchto zväzkov párov rovnakého pohlavia, ktoré boli uzavreté v súlade s právnym poriadkom inej krajiny, do slovenskej matriky pre účel udelenia pobytu cudzincovi, ale domnievame sa, že by išlo o pomerne zásadný, zásadný zásah do právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý by si zrejme vyžadoval oveľa širšiu diskusiu. Nami predkladaný návrh zákona rieši celý problém užšie, výlučne iba vo vzťahu k udeľovaniu trvalého pobytu štátnym príslušníkom tretích krajín, teda krajín mimo Európskej únie, a novelizuje iba zákon o pobyte cudzincov bez toho, aby sa zmena premietla či už do zákona o rodine, alebo do zákona o matrikách, bez toho, aby sa nejako menila definícia manželstva.
Náš návrh zavádza pre potreby zákona o pobyte cudzincov pojem "partner štátneho občana Slovenskej republiky". Ani tu nejde o úplnú novinku, pretože už dnes je v zákone o pobyte cudzincov termín "partner", ale len vo vzťahu k občanom iných členských krajín Európskej únie. A je to tam tak preto, lebo ak by sme tam takýto pojem nemali, tak by sme mali právnu úpravu odporujúcu zásadám voľného pohybu, voľného pohybu osôb, lebo by sme diskriminovali občanov Európskej, Európskej únie. Teraz v tejto chvíli naša právna úprava de facto diskriminuje iba slovenských občanov, ktorým v tomto smere vo vzťahu k možnosti preukázania vzťahu, právne relevantného vzťahu s občanom tretej krajiny obsahuje reštriktívnejšiu úpravu pre občanov Slovenskej republiky ako pre občanov iných krajín Európskej únie, a teda musíme rešpektovať voľný, voľný pohyb, voľný pohyb osôb, ktorý je jednou zo základných slobôd, na ktorých je založená Európska únia.
Navrhujeme, aby sa tento pojem "partner štátneho občana Slovenskej republiky" vymedzil tak, že ide o jeho partnera, s ktorým má trvalý, riadne osvedčený vzťah v súlade s právnym poriadkom inej krajiny, ak tento vzťah nie je manželstvom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pôjde nielen o prípady manželstiev párov rovnakého pohlavia, ktorých sa týka odporúčanie verejnej ochrankyne práv, ale nad rámec jej bezprostredného odporúčania aj o registrované partnerstvá. Takéto zväzky v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno považovať za manželstvo, ale existencia takéhoto partnerstva so štátnym občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky by podľa nášho návrhu bola dôvodom pre udelenie trvalého pobytu, tak ako je to v prípade manželstiev, pričom táto skutočnosť sa bude osvedčovať dokladmi vydanými úradmi krajiny, ktorej právny poriadok uzavretie takéhoto zväzku umožňuje a v ktorej bol takýto vzťah úradne osvedčený.
Samozrejme, že spolužitie párov rovnakého pohlavia by si zaslúžilo širšiu a podrobnejšiu úpravu aj vo vzťahu k iným vzťahom, k iným problémom, ktorým čelia. Náš návrh nie je návrhom, ktorý by mal ambíciu vyriešiť všetky problémy. Náš návrh nie je návrhom, ktorý by zavádzal partnerstvá, registrované partnerstvá alebo manželstvá párov rovnakého pohlavia. Náš návrh je pokusom riešiť konkrétny problém, ktorému čelia konkrétne páry, kde jedným z partnerov je občan Slovenskej republiky a druhý z partnerov je občan inej krajiny, teda nie občan Európskej únie, ale občan nejakej inej krajiny. Ide, ide o páry, ktoré, ktoré spolu žijú a ktoré sú diskriminované v prípade, že sa chcú presťahovať na územie Slovenskej republiky alebo teda spoločne žiť na území Slovenskej republiky. Uvedomujeme si, že je to malá zmena, je naformulovaná veľmi konzervatívne, opatrne, umiernene, ale ak by parlament pristúpil k tomu, že by ju schválil, tak by nepochybne uľahčil život možno desiatkam, možno, možno stovkám, netrúfam si to kvalifikovať, ale uľahčil by život niektorým ľuďom. A myslím si, že to by mal parlament robiť.
Ďakujem.