49. schôdza

Pán Poliačik, ja keď som vás tak počúval, tak vy ste v podstate ešte horší ako tí klasickí liberáli, tí klasickí stúpenci legálnosti interrupcií, lebo tí aspoň veria, že, že ten ľudský život vzniká až niekedy po tom 12. týždni, a teda sú presvedčení, že keď žena ide na potrat do toho 12. týždňa, tak že v podstate neurobila nič zlé, lebo aj tak sa zbavila len niečoho, čo nie je človek. Ale vy ste začali svoje vystúpenie tým, že veríte, že ľudský život vzniká od počatia. Čiže vy ste si vedomý dobre toho, že človek je tu aj pred tým 12. týždňom, ale na druhej strane ste potom dodali, že súčasne rešpektujete právo ženy rozhodnúť sa o tom, či si tento ľudský život, alebo teda tohto človeka nechá, alebo si ho nechá, alebo ho nechá zavraždiť.
Čiže vlastne vy čo ste tu predviedli dneska, to bolo vedomé, vedomé schvaľovanie vraždy, preto moja otázka k vám. To je, od toho máme považovať nejakú oficiálnu politiku Progresívneho Slovenska, ktorého ste členom? To naozaj vy a vaša strana vedome schvaľuje vraždy?

Pán kolega Poliačik, mňa z klubu sem vytiahli vaše budhisticko-hinduistické myšlienky o tom, že v akej forme sa najbližšie vrátite na tento svet. No tak viete, to je, ja neviem, v tom vašom myslení (povedané so smiechom), že od čoho to závisí, že či sa vrátite ako konvalinka alebo ako vonná tyčinka, ale tak, alebo tak vám želám, aby v tom vašom myslení a v tom vašom hodnotovom svete ste sa vrátili tak, aby ste s tým boli spokojný.
Ale tie myšlienky, ktoré zazneli, povedal by som, tak trošku viac k veci z vašej strany svedčia buď o tom, že vy ste to nepochopili, tie naše, tie naše vystúpenia, alebo to účelovo otáčate a úplne deformujete. Keď ste hovorili o tom, že ochrana obydlia musí byť na prvom mieste, no nie, pán Poliačik, na prvom mieste musí byť ochrana života, lebo keby tí, ktorí žijú v tých obydliach hocijakých, boli potratení potratmi, tak dnes o nich nerozprávate, lebo by tam nežili. Veď to dá logiku. To aj v Progresívnom Slovensku musíte pochopiť.
Druhá otázka, ktorú ste nastolili, čo hovoríme na buldozéry pri búraní nelegálnych obydlí. No ja sa chcem spýtať, čo hovoríte vy na izraelské buldozéry v Palestíne, ktoré to tam proste likvidujú, tých ľudí, nútia ich utekať z vlastného územia, zabíjajú pri tom malé deti, zabíjajú pri tom ženy, zabíjajú pri tom tehotné ženy. Nikdy som nepočul od vás kritiku takéhoto protiľudského izraelského správania. Keď už ste to vytiahli, tak povedzme to celé - áno, myslel som izraelské buldozéry - a aj vám zatlieskame.
A pýtali ste sa, že kde sme boli pri hlasovaní o Istanbulskom dohovore. No boli sme tu a hlasovali sme proti, hlasovali sme proti, lebo podľa nás, ten dohovor, ten dohovor zavádzal LGBT propagandu do našej legislatívy. Tak tu vám, pýtate sa, kde sme boli, tak ja vám hrdo hovorím, hlasovali sme proti.

Martin, chcem ti poďakovať za podľa mňa konštruktívne vystúpenie, samozrejme, ideologicky podfarbené, ale presne na to máš nárok, ako na to máme nárok aj my. A takýmto spôsobom si predstavujem diskusiu na tieto témy. Mňa, samozrejme, sa mi veľmi páčilo, ako si to vysvetlil.
Za prvé úplne sa stotožňujem s tvojím videním právneho poriadku, to znamená to, ako to ústava definuje. Úplne správne si povedal, že ústava v podstate definuje možnosť na základe nášho zákonu odobratia života v tom prípade, ktorý sa vlastne vyvíja v tele ženy. Ale podľa mňa ten konštrukt, ktorý si priniesol, že žena má právo odpojiť tento život, sa mi nepáči z toho pohľadu, že ona už mala právo sa rozhodnúť, či ho napojí na seba. A to je v podstate to, čo hovoril aj, aj kolega predrečník predo mnou. A tuná by som bol rád, že keby si sa na toto pozrel, ako si, ako si toto vysvetľuješ, že v podstate tá žena tú voľbu má. Pretože ona sa rozhodne, či to dieťa jej dovolí, aby bolo splodené v jej živote. A v tomto prípade už potom, keď hovoriť o jej práve na rozhodnutie v situácii, keď už je tam právo ďalšieho človeka alebo ďalšieho života, si myslím, že takýmto spôsobom ja sa na to neviem pozerať. A aj v súlade s Ústavou Slovenskou republiky.
Ďakujem.

Skúsim odpovedať len na pár vecí. Pri buldozéroch, áno, rovnako ma hnevá, keď sa búrajú palestínske osídlia, ako ma hnevá, keď sa búrajú rómske osady. Aj jedno, aj druhé považujem za porušenie medzinárodného alebo slovenského práva, porušenie základných ľudskoprávnych dokumentov a aj voči jednému, aj voči druhému už som sa verejne ohradil. To je prvá vec.
Druhá vec a fakt posledná vec, ktorú potrebujem, je váš potlesk, pán Kotleba. Posledná vec, ktorú potrebujem.
A druhá vec. Ukázala sa tu klasická demagógia a prekrúcanie. Ja som veľmi jasne povedal, že vychádzam z toho, čomu ja verím. Nevychádzal som z toho, čo je programom PS - SPOLU, nevychádzal som z toho, že by som o svojom presvedčení hovoril ako o záväznom pre vytváranie legislatívy, a vysvetlil som aj prečo. Pretože si myslím, že politika má vznikať na základe dát, na základe toho, čo sledujeme tam vonku vo svete, a na základe vyvažovania veľmi krehkého ekosystému rôznych práv, ktoré navzájom si odporujú.
Z tohto dôvodu ja vôbec nikomu neberiem presvedčenie o tom, že život vzniká neskôr ako pri počatí. Môžu byť rôzne interpretácie a ja mám, úplne v pohode som s tým, keď niekto povie, že život vznikne až vtedy, keď tam príde k nejakej forme zorganizovania sa nervovej sústavy alebo čohokoľvek iného. Či to chápeme tak, alebo onak, právo matky je stále rovnaké. Bez ohľadu na to, ako došlo k tomu oplodneniu, či to bolo z nedbalosti, alebo znásilnením, alebo náhodou, stále to právo rozhodnúť sa matky má byť pre mňa na prvom mieste.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Sme v prvom čítaní a text hovorí aj primárne o filozofii zákona, alebo v tomto prípade zákonov, takže ja si dovolím aj vzhľadom na vývoj rozpravy zareagovať krátko.
Začnem haváriou Titanicu. Zahynulo tam okolo 1 500 ľudí. A musím povedať, že tie obete boli vysoko genderovo nevyvážené. Boli to takmer samí muži. Viete prečo? Lebo do člnov pustili ženy a deti. Pretože to je jednoducho vec, ktorá je pre nás mužov samozrejmá. Ale na druhej strane, ak tu hovoríme o tom, že muži do toho nemajú čo hovoriť alebo nemali by toľko hovoriť. To, že je žena žena, že ona otehotnie pri pohlavnom spojení, nie je nejaká chyba mužov alebo, alebo nejaká krivda, ktorá sa deje na žene. Je to fakt, ktorý treba hlboko brať do úvahy, a ja za seba ho beriem určite veľmi vážne a drvivá väčšina mužov. A taká je naša kultúra, taká je naša civilizácia, že ženy a deti dostávajú prednosť a že ich chránime. Ja to mám niekde v sebe vpísané. Mne sa niekedy stane, že aj som, alebo stalo sa mi v politických diskusiách, že jednoducho som diskutoval so ženou, a proste som, som nedokázal zaútočiť alebo..., politicky myslím, samozrejme, lebo žena. Proste pre mňa je to nejaká čiara. A ak hovoríme teda o potratoch, o ženách, tak v žiadnom prípade to nevnímame - ja určite nie - ako nejaké útoky na ženy, obviňovanie, snaha obmedziť ženy. Pred chvíľou to tu zaznelo, bolo to teraz aj vo faktických, ale chcel som to povedať aj v rozprave.
Žena má absolútne právo rozhodnúť sa, či chce byť matkou, alebo nechce byť matkou. Ale tehotná žena už matkou je, ona sa v tej chvíli už nerozhoduje. Ale niekto povie, a čo znásilnenie. Hoci ja si myslím, že ani pri znásilnení nie je riešením potrat, napriek tomu, napriek tomu, s ohľadom práve na tento fakt slobody ženy som to ponechal v návrhu ako výnimku. Aj keď ja by som neodporúčal ani takej žene ísť na potrat ako na riešenie. Ale dobre. To je veľmi vážna situácia, pri ktorej naozaj ona sa slobodne nerozhodla. Ale pri tých ostatných, áno, je nejaký nátlak. A práve preto aj hovoríme v našom zákone a riešim to v mojom zákone, že musíme urobiť všetko preto, aby ženy boli v minimálnej miere nútené ísť na potrat, že to nie je možné, aby, aby im bolo, aby sa im bolo vyhrážané, pretože až desiatky percent žien podľa rôznych prieskumov cítia menší alebo veľký nátlak pri tom. A práve aj taký, že muž zlyhá, že zlyhá ten základný princíp, ktorý hovorí o tom, že, že proste ochraňovať ženy a špeciálne tehotné matky je absolútne posvätné.
Viete, niekedy sa hovorí o voľbe medzi životom matky a dieťaťa. To je základný princíp, život matky má rovnakú hodnotu. Treba chrániť život matky. Ja teraz ale poviem za seba. A viete čo, neviem sa do toho vcítiť, nie som žena. Nikdy sa tak necítim, aj keď dneska už ľudia všeličo hovoria o tom, že raz sa cítia tak, raz onak. Ja som sa nikdy ako žena necítil a neviem sa do toho teda ani vcítiť. Cítim sa ako muž, som muž, ale poviem vám, že ak ja uvažujem možno čisto akademicky o tom, že príde nejaká situácia, kde ja budem musieť uvažovať o svojom živote verzus život mojej manželky a mojich detí, príde mi to ako, ako jednoduchá voľba. Jasné, ja som tu od toho, aby som sa prvý postavil do rany. A myslím, že ale toto nemusím vysvetľovať, že, že to je jasné aj vám ostatným. Ale chcel som to povedať preto, že toto nie je nejaký útok na ženy, na ich práva, na ich slobodu.
Áno, máme rôzne filozofické pohľady na to. My veríme, že práve tým chránime slobodu žien. Lebo niekto tu povedal v rozprave, neviem, či nejaká žena, ktorá zvažovala potrat, a nakoniec sa bábätko narodila, narodilo a rastie a vyvíja sa, tak sa naňho pozrie a povie, škoda, že som nešla na potrat. Väčšina matiek, si myslím, že povedia, že, chvalabohu, že ťa mám. Ale sú prípady mnohé, keď ženy išli na potrat a hlboko to ľutujú. Dokonca aj to nemusí byť vôbec nejaké racionálne uvažovanie, kdesi to cítia. A to ubližuje tým ženám. To nie je o tom, že teraz my ju odsúdime. Božechráň, aby som niekoho odsudzoval. Opakujem znova, nie som žena, necítim sa tak, neviem sa do toho vcítiť.
Ale ak hovoríme o matke, tak musíme hovoriť aj o dieťati. Za ten čas, čo tu od včera beží rozprava, zomrelo 20 detí priemerne. Možno to bolo 16, možno 24. Nevieme, priemerne na Slovensku každý deň 20 detí. To nie sú teórie.
Tiež padlo v diskusii včera o tom, že potraty majú klesajúcu tendenciu. No aj pôrodnosť, aj plodnosť má klesajúcu tendenciu. Ono to nejak s tým súvisí. Ale my hovoríme o čísle 7 500 detí za rok, 7 500. A ja som na to reagoval krátko vo faktickej poznámke tým, že prečo teda ministerstvo vnútra a ďalšie organizácie a automobilový priemysel stále zvyšujú bezpečnosť, bezpečnosť automobilov, bezpečnosť cestnej premávky, keď má napríklad znižujúcu tendenciu. No preto, lebo na každom jednom živote záleží. Včera sa stalo nešťastie na východnom Slovensku. Vbehol, vbehli s autom tri ženy pod vlak. Zomreli. Povieme si, to nevadí, že tie tri ženy zomreli, však ono to má klesajúcu tendenciu. To netreba riešiť, tie priecestia a netreba riešiť iné veci, povedzme nejaké signalizačné zariadenie v autách. Všetci budú rozmýšľať, ako zabránime, aby sa to nestalo, že tie tri ženy alebo nejakí ďalší ľudia tam znova zomrú. Veď to nie sú číselka, to nie je klesajúca tendencia, prepánajána. To boli ženy, matky, dcéry niekoho.
Pán poslanec Poliačik hovoril o súdoch, o tom, že máme aj nejaké judikatúry. Áno, ale Slovensko nie je justičná republika, ale parlamentná republika. Preto musíme nastaviť tie zákony tak, aby boli jasné, aby aplikácia ústavy bola tak jasná, že Ústavný súd nemá ani o čom rozhodovať, prípadne teda či je to v súlade s ústavou. Ale nie o tom, vykladať, že či teda môžme alebo nemôžme niečo robiť. Ten súdny aktivizmus nie je dobrý. Súdy sú dôležité, majú byť nezávislé, ale majú rozhodovať na základe zákonov, ktoré prijmeme my ako zástupcovia občanov, my tu rozhodujeme. Znova, ja som hovoril aj v úvodnom slove, že pán predseda vlády Pellegrini si myslí, že tento zákon je O. K. Pani prezidentka Čaputová povedala, že ak by prešiel ten môj návrh, že ho bude vetovať, čo je teda nezvyklé, ale dobre, majú taký názor, ale rozhodujeme my v parlamente. Dnes o 11.00 hod. pravdepodobne za chvíľku budeme hlasovať. My o tom rozhodneme, ako to bude pokračovať.
A na záver by som asi povedal, ľahko sa dotkol, čo zaznelo pred chvíľkou, že je to vec náboženského presvedčenia. Ja si myslím, že u mnohých z nás je to aj vec náboženského presvedčenia, ja som jedinýkrát neargumentoval náboženským presvedčením takým alebo onakým. V podstate paradoxne mám taký pocit, že to vniesol do debaty, túto otázku, pán poslanec Poliačik, nejakého náboženského presvedčenia, my stále hovoríme o ľudskom živote, ale predsa by som povedal jedno slovo, ktoré sa často používa v náboženstve, ale zďaleka nielen v kresťanstve, a to je slovo nezabiješ, na ktorom sa zhodnú všetci ľudia a všetky náboženstvá, a absolútny zákaz zabitia je v prípade nevinnej ľudskej bytosti.
Vedú sa diskusie o treste smrti, keď je niekto ťažký vinník, o niekom, či ho môžme zastreliť, keď ohrozuje rukojemníkov, ale žiadna civilizácia, žiadna kultúra, žiadne náboženstvo nesúhlasí so zabitím nevinnej ľudskej bytosti a podľa môjho presvedčenia je počaté dieťa podľa všetkých medicínskych tvrdení človekom, tak preto.

Áno, ďakujem pekne. Chcela by som povedať, že Hippokrates, grécky lekár, na ktorého sa stále ešte aj v dnešnej dobe odvolávame, nebol kresťan. Hippokrates bol Grék a napriek tomu v svojej prísahe vyhlásil, teda sa spomína, že nikdy nepodá žene liek na vyhnanie plodu, a toto sa nezmenilo a táto Hippokratova prísaha sa v podstate číta každý rok pri absolventskom, pri lekárskych promóciách a nebol to kresťan. Mnohí židovskí lekári a židovskí filozofi neboli kresťania, boli to Židia, nemali s kresťanstvom nič spoločné, dokonca taký Maimo..., neviem, ako sa číta: „Majmodides“, „Mejmodides“ (pozn. red.: správne „Maimonides“), tento múdry človek a takisto bol proti potratom. Mnohí, ktorí neboli kresťanmi, čiže nedá sa iba na kresťanstvo, hoci naozaj, pretože to „Nezabiješ!“, to je už veľmi dávne, to ešte to Mojžišových, na tabuli doniesol Mojžiš, Desatoro Božích prikázaní, čiže už vtedy bolo, platilo „Nezabiješ!“ A nezabiješ ani plod.
A v dnešnej dobe, ja viem, že mnohé ženy sú v ťažkej situácii, keď prídu do druhého stavu, keď to zistia, pre mnohé je to tragédia, zdá sa im, že životy, že jej život končí, ale v podstate dá sa to a v dnešnej dobe môžme pomôcť takej žene, musíme jej pomáhať, veď o tom je aj návrh z dielne OĽANO, jednoducho pomôcť takej žene a už aj teraz sú hniezda záchrany, sú formy, my už máme možnosti, ako takej žene pomôcť, čiže nie nútiť ju zabiť svoje dieťa, pretože naozaj de facto je to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán Vašečka, ja keď som vás teraz počúvala, ja som naozaj úplne že ochotná vám úprimne veriť, že to aj myslíte vážne takisto, lebo ja to vidím na vás, hej, že, že vy to, vy sa ako, nie ste pokrytec ani nič, vy to naozaj myslíte úprimne vážne, len jediný problém je ten, že vy to všetko tu celkovo, ako to prezentujete, vydávate, ako, ako keby to bola jediná jedna pravda. Je to skrátka váš názor a takisto máme každý svoj iný názor, to je prvá vec, ktorú chcem povedať, a myslím si, že ten váš názor vychádza presne z náboženského presvedčenia, o ktorom hovoril Martin Poliačik, a to do pléna parlamentu nepatrí.
Ďalšia vec, vy ste hovorili o tom, že, že, že my tu ako keby chceme obviňovať mužov, to nie je pravda, nikto neobviňuje mužov, my práve chceme, aby muži spolupracovali na tom, aby ženy mali rovnaké postavenie v tejto spoločnosti ako muži, my nepotrebujeme, pán Vašečka, chrániť ani ochraňovať, keď to chcete robiť, je to, je to milé od vás a je to fajn, ja si nechám vždycky podržať dvere od muža, prečo nie, ale my to nepotrebujeme, my potrebujeme, aby ste sa k nám správali rovnocenne a aby ste nás nejakým spôsobom, aby ste nám neokresávali naše práva.
Čiže ja tu neobviňujem mužov, ja obviňujem konkrétne vás, obviňujem pána Kotlebu a pána Krajniaka z toho, že prichádzajú s takýmto návrhom, ktorý, ktorý ženám tieto práva chce okresávať.

Ďakujem za reakcie. Rozmýšľam nad jednou vecou, že do 19. júla 1997 som si písal do nejakých dotazníkov rodinný stav: slobodný. A odvtedy si píšem: ženatý. Čo to znamená, že keď som ženatý, nie som slobodný? No vnútorne som iste slobodný, každý človek zostáva slobodný, ale ja som dobrovoľne zviazal svoj život so svojou manželkou, ona so mnou a berieme na seba navzájom ohľad. Pre mňa manželstvo ako celoživotné partnerstvo muža a ženy je nejakým základom, ktorý hovorí o tom, a teraz hovorím o sebe, nie o ženách, o sebe ako manželovi, musím brať ohľad aj so všetkými dôsledkami nášho spolužitia, aby som svoju ženu podporil, a nie preto, že ženy sú nejaké menejcenné alebo nesamostatné, a preto im mám pomáhať a ochraňovať ich, pretože chcem, takisto pomôžem, samozrejme, aj každému mužovi, ale sú situácie a práve tehotenstvo je jedno zo situácií, keď, keď žena znáša to spolužitie, ona osobne vo svojom tele, ja tehotný nie som, čiže tá pomoc, nevnímam ju nejako dehonestujúco alebo teraz nejako paternalisticky, ale naozaj ako úprimnú snahu, snahu pomôcť.
A znova, ešte raz, nejde v tejto chvíli len o mužov a o ženy, ide o to dieťa. A myslím, že tu je ten hlavný spor a je v podstate dobre, že je tu, a tam ho treba vrátiť, že či si myslíme, že to dieťa má právo na život alebo nemá, poťažmo že či prevažuje právo na súkromie ženy do určitého času nad právom dieťaťa na život. A v tom sa nezhodneme a my sme, tu by sme tu mohli nechať a myslím si, že v konečnom dôsledku, keby sme trocha zmenili slovník, tak v tom prístupe k mužom a ženám sa zhodneme, že tam problém až taký nebude, otázka je, čo dieťa, a preto sme tu teraz.

Kolegovia, kolegyne, uvedomujem si, že mnohí, ktorí to hrajú tak všeobjimajúco na konzervatívnych a liberálnych voličov, tak radšej teraz sú zalezení - aj včera, aj dnes - niekde v tichu poslaneckých kancelárií a spoliehajú sa na to, že nejako to prehrmí a nebudú sa musieť postaviť čelom k tejto otázke.
Zároveň chcem povedať, že sme v podstate v pasci našich predkov, ktorú nám nadstavili, keď, myslím, že v roku 1957 komunisti, alebo teda vtedajší poslanci schválili, že už bude normálne robiť niečo, čo dovtedy normálne nebolo, že takzvaná, ako dnes hovoria ultraliberáli, že dáme právo žene rozhodnúť, tak dovtedy to bolo brané, že je to dar, je to dar Boží, žena je v požehnanom stave a malo by to byť hlavne, cieľom rodičov je, aby to dieťa sa narodilo.
Skúsme sa teraz predstaviť, že my sme, alebo zajtra, alebo dnes o 11.00 hod. by sme hlasovali o návrhu zákona, kde by sme povedali, že dáme matkám aj ďalšie právo, že dáme im právo rozhodovať o živote postihnutých detí, ktoré sú v ich opatere. Že jednoducho žena vzhľadom na to, že to dieťa nie je svojprávne, že jednoducho nedokáže sa postaviť na vlastné nohy, nedokáže sa samé nakŕmiť, nedokáže ísť samé na vécko, tak ak takéto dieťa má matka doma, tak jej dnešným dňom o 11.00 hod. odhlasujeme právo, aby sa slobodne rozhodla, či ho zabije alebo či ho nechá žiť.
A posuňme sa potom o 62 rokov ďalej, do roku 2081, to je presne doba, ktorá uplynula na Slovensku odvtedy, odkedy na Slovensku sú legálne interrupcie, a v roku 2081 tu bude sedieť nejaký pravnuk Martina Poliačika a bude bojovať za to, že nesmieme ženám zobrať toto právo, predsa sme im ho dali, to právo im patrí. Predsa to dieťa je v kompetencii tej matky, to dieťa bez tej matky nemôže žiť, keď tá matka tomu dieťaťu nedá najesť, tak to dieťa zomrie, keď tá matka nedá to dieťa, aby sa vykakalo, vycikalo, tak to dieťa to samé nedokáže, tak tým pádom tá matka má plnú moc nad životom toho dieťaťa a prapravnuk Martina Poliačika tu bude obhajovať, že je to správne, toto právo im musíme nechať. A tým som iba chcel povedať, že vlastne áno, sme v pasci, ktorú nám nachystali naši predkovia, že dnes po tých 80 či 62 rokoch, kedy spoločnosti sme hovorili a učili sme ľudí, že to je vlastne právo ženy a právo de facto silnejšieho a že to, čo je pod tým srdcom matky, nie je nejaký život, ale to je len nejaký zhluk buniek, tak je veľmi ťažké teraz prísť a s bagrom povedať, že bude to opačne.
To chcem aj povedať, to, že teraz aj zo strany každého z vás, kto predkladáte návrh zákona na obmedzenie interrupcií, tak potrebovalo by to ten verejný lobing, tú verejnú diskusiu a vrátiť to späť, tú spoločenskú debatu o tom, aby sme najprv presvedčili ľudí o tom, že to nie je len zhluk, ale je to život, ktorý nosí tá matka pod srdcom. Ak to dosiahneme, omnoho ľahšie by sa presadzovala aj zmena nejakého zákona a necítila by to nejaká časť a podstatná časť spoločnosti ako nejakú zradu, ako nejaké siahanie im na práva. To dieťa sa ani jedno nepýtalo samé na svet, to dieťa prichádza na svet z vôle dvoch ľudí a verím, že aj dlho to tak bude, že to bude z vôle dvoch ľudí a tým pádom ono nie je za to vinné.
Mrzí ma, že liberáli nedokážu v takejto chvíli hájiť to, čo hovoria, že vždy hája, a to je právo slabšieho, lebo keď nastane konflikt záujmov povedzme alebo stret nejakých dvoch práv, práva matky rozhodovať o sebe, o svojej telesnej schránke a obsahu svojej maternice a práva toho malého dieťaťa, tak prichádza k stretu dvoch práv. Liberáli po celom svete hovoria, že v takýchto konfliktných situáciách vždy treba chrániť právo menšiny alebo právo slabšieho. Len čudujem sa, že v tomto prípade nie. V tomto prípade zrazu, keďže tá menšina alebo ten slabší nemá právo štrajkovať, nemá právo chodiť s dúhovými zástavami po ulici, nemá právo písať na Facebooku statusy, nemá právo písať ako šéfredaktor na nejakom portáli svoje názory, tak v tom prípade vlastne, keďže tá menšina, to malinké niečo, čo nevie rozprávať, nevie protestovať, nevie písať na Facebooku, tak vtedy na to právo, s prepáčením, zvysoka serú, zvysoka kašlú. A toto ma mrzí, páni liberáli, ktorí teda hovoríte, že vždy chránite záujem slabšieho. Ja sa tiež cítim liberálom, ale na druhej strane si myslím, že mali by sme byť alebo liberálom v ekonomických otázkach, ale aj, aj v takých osobných slobodách, ale myslím si, že v prvom rade, keď príde k stretu dvoch práv, keď hovoríte, že sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého, tak ja by som očakával od vás, že prídete sem a poviete, že pome tento náš konflikt riešiť, pome, pome niečo s tým spraviť, lebo po celom svete hlásame, že chránime menšiny, chránime slabších, ale tu, keď je slabšie to dieťa, tak zrazu iba preto, že nevie písať, nevie hovoriť, nevie protestovať, nevie manifestovať, tak zrazu to jeho právo chcete potlačiť.
Ale vrátim sa tam, kde som začínal, lebo mám málo času. Dostali sme sa do pasce, lebo jednoducho 62 rokov nadstavujeme medzi nami kvázi, ako poviem, že pravidlá morálky, že je morálne zabiť dieťa, ktoré matka nosí pod srdcom. Ak to chceme vrátiť späť, tak sa pýtam každého z vás, a hlavne tých, ktorí tu sedia dlhé, dlhé roky, alebo Bugár 30 rokov, čo urobili preto, aby dali dôležitosť tomu malinkému stvoreniu pod srdcom matky. Kde urobili a predložili jeden jediný návrh zákona, ktorý by pozdvihoval tehotnú matku, ktorá má pod srdcom dieťa, na princeznú, ktorá by z nej robila kráľovnú? Kde predložil Béla Bugár alebo ktokoľvek iný, kto tu bol, niečo preto, aby sme z tehotných matiek urobili princezné a kráľovné našej spoločnosti? Lebo keď z nich urobíme princezné a kráľovné, tak rovnako sa ten status prenesie aj na to dieťa pod tým srdcom, ukážeme, že tehotná matka je pre nás dôležitá, a urobíme všetko preto, aby sme si ju vážili, a cez to sa prenesie to naše, tá dôvera, ochrana aj voči tomu, čo nosí pod srdcom, práve kvôli čomu tá tehotná matka je dôležitá.
Preto predkladáme aj teda návrh, ktorý predkladá Marek Krajčí, a teda my ostatní sme aj pod ním podpísaní, alebo teda predkladáme ho spoločne. Zavádza tzv. utajené tehotenstvo, lebo dnes my máme pro forma utajený pôrod, ale keď tá žena naozaj chce porodiť utajene, tak si nemôže vypýtať ani materskú, lebo by bola potom stopa, že ona raz bola tehotná. Takíto sme my farizeji, že tú ženu necháme, aby utajene porodila bez materskej. Preto hovoríme, zaveďme, dajme jej možnosť od 21, 21. týždňa, aby sa skovala pred zrakmi spoločnosti, lebo, bohužiaľ, žijeme v spoločnosti, kde keď tá žena by chodila po ulici a pomaly by jej rástlo bruško, a nakoniec by porodila a dala to dieťa na adopciu, tak by bola krkavčia mater do konca svojho života. A v takýchto situáciach a pre toto tie ženy mnohokrát na ten potrat idú, lebo nechcú byť krkavčou materou, nechcú byť odsudzované spoločnosťou.
Podajme pomocnú ruku tehotným matkám! Umožníme im takéto kvázi utajené tehotenstvo od 5. mesiaca, odkedy to už tá žena nevie skryť. Dajme im pocítiť, že si ich vážime. Predkladáme iný návrh na túto schôdzu o tehotenskom príspevku, aby od 4. mesiaca tej matke sme dávali 220 eur, čo je plus-mínus teda ten rodičák, ktorý bol doteraz pred zvýšením od Nového roku. Dajme jej symbolicky 220 eur každý mesiac, lebo ona jednoducho nemôže robiť v tom nasadení. Nemôže robiť nočné, nemôže robiť prezčasy, možno má komplikované tehotenstvo. Možno iba sa chce lepšie stravovať, lebo jednoducho dovtedy sa nemohla lepšie stravovať. Dajme im symbolicky takúto pomoc a tie matky ukážeme aj celej spoločnosti, že to myslíme vážne, že to nie je len o ideologických zápasoch a vykopávaní ideologických zákopov medzi sebou, ale že v prvom rade nám bude záležať na matkách, ktoré chodia na potraty kvôli tomu, že nedokážu vyžiť, že si netrúfnu uživiť ďalšie dieťa. Podajme týmto ženám pomocnú ruku a potom príde čas, aby sme ovplyvnili a postupne formovali verejnú mienku o tom, že či to teda život je, nie je to život, či to je zabitie, alebo nie je to zabitie.
Päťnásť sekúnd posledných. Vyšiel prieskum z Focusu, 60 % ľudí si myslí, že by matka nemala mať právo zabiť dieťa, ktorému už bije srdce. Len 30 % si myslí, že by to právo mala mať.

Ďakujem za slovo. Chcem povedať, že vítam tento návrh aj ten ďalší, ktorý bol spomenutý, a, samozrejme, ich podporím.
A k jednej veci by som sa vyjadril. Naozaj nevieme preskočiť späť tých 62 rokov a vrátiť sa k úplnému zákazu potratov, čo bolo teda v priebehu celých dejín samozrejmé, pretože dieťa, ktoré sa počalo, tak sa pokladalo naozaj za prínos a požehnanie, a tak to je aj dodnes, len sa menia možno priority, okolnosti a tak ďalej, veď to vieme. A práve preto napríklad aj môj návrh zákona hovorí o tom, že dobre, tak nechajme tam nejaké výnimky, nechoďme do 100 % riešenia, nejaké výnimky v tých naozaj náročných situáciách, pri ktorých síce ja osobne si myslím, že tiež je lepšie ich riešiť inak, ale v tomto rešpektujem, že pod tým tlakom, ktorý si možno ani neviem predstaviť, sa naozaj tie ženy rozhodujú veľmi náročne, a tam im teda pomáhajme takýmto spôsobom. Napríklad aby mohol byť nielen utajený pôrod, ale aj utajené tehotenstvo a dieťa by nemuselo zomrieť, ale mohlo byť dané na adopciu, na ktorú čaká množstvo rodičov, a potešili by sa tomu daru bábätka, ale skúsme urobiť kroky smerom k tomu, aby sa tie veci postupne menili. Keď teda nie 100 %, tak 80 %, a keď nie 80, tak aspoň 20 %, vždy sa to dá zlepšiť.
A v každom prípade, ak to nevieme vôbec takto posunúť, tak vás prosím, aby ste podporili tento návrh z OĽANO alebo aj ten ďalší, ktoré, ktoré určite pomáhajú a s ktorým by určite nemali mať problém ani liberáli. Naozaj urobme pre tie tehotné matky, pre tie ženy, čo môžme, a toto môžme urobiť a páči sa mi to, že v mojej mysli to tak je, že tehotná matka je kráľovná, a treba, aby to tak spoločnosť ocenila.
Ďakujem.