12. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Pani poslankyňa, v prvom rade musím povedať, že s vami absolútne nesúhlasím, pretože ja keď som bol v zahraničí, tak mne nehovorili čeko, ale Jožko, možno ste sa mali predstaviť, Magdalénka že sa voláte, aby vám hovorili Magdalénka, a nie čeko. Chcem vám povedať, že nesúhlasím s vami absolútne, pretože ja som športoval, 18 rokov som robil atletiku a chodil som do Česka, do českej krajiny, do Českej republiky, s Čechmi som mal veľmi dobré vzťahy, naozaj vynikajúce, boli sme ako bratia a sme stále bratia. To, že vy nemáte Čechov radi, je váš problém a nesúhlasím s vami a prosím vás, nehovorte za nás, za poslancov, ako sa cítime. No ja sa necítim ako vy tam zelení mužíci, ja sa cítim úplne inak.
A na záver vám chcem povedať, ja som užasnutý. Z vás sa už stali historici, to znamená, že už Uhrík alebo nejaká vaša partička zelená už nemôže povedať, že nie ste historici, keď sa vás pýtajú, či bol Hitler fašista. Vy musíte odpovedať, lebo teraz toto, čo ste predviedli, a ako ste skvele našli tie argumenty, ako je vlastne Česko náš nepriateľ, tak vy ste dokázali, že ste všetci tam historici.
Takže ďakujem veľmi pekne a ja vás prosím ešte raz, nehovorte za mňa už nikdy v tomto parlamente. Hovorte za seba, za Sulanovú Magdalénu. Nie za mňa Joža Pročka.
Ďakujem veľmi pekne.

Vzhľadom na to, že tých poznámok je veľmi veľa a mám málo času, tak len v rýchlosti. Pán Dostál, vy ste ma vôbec nepočúvali a ste absolútne nepochopili. Ide o sviatok, ktorý má pozdivhovať slovenskú identitu, je, má to byť sviatok slovenskej štátnosti. A preto to nemôže byť, nemá to nič spoločné s naším vzťahom k bratom Čechom, je to bratský národ a musíme si udržiavať s nimi dobré vzťahy jak obchodné, tak kultúrne, medzinárodné a tak ďalej, to vôbec s tým nemá nič spoločné. Nepočúvali ste.
Pani Leščáková, vy ste dejepisárka, ja poznám tiež dejepisárov, ktorí o týchto veciach nemajú ani poťa..., poňatia, mnohé dokumenty sme získali pred dvomi rokmi, takže predpokladám, že vy o nich neviete, môžete si ich naštudovať, dám do knižnice k dispozícii zborník seminárov spred dvoch rokov, kde boli zverejnené tieto veci. A tieto veci k nám doniesol americký občan, ktorý to, ktorý ich získal tak, že si to treba nahlásiť. A keď ma tu obviňujete, že ja hovorím nie..., tieto, ja hovorím len fakty a hovorím o tom, že toto nemôže byť štátny sviatok, ja som vôbec s tým nehanila ani nehovorím, že nemáme nenávidieť Čechov alebo že ich ja nemám rada. To vôbec nie pravda. Mám tam veľa priateľov, dokonca aj rodinu a možno, že aj pôvod, lebo moje meno Sulanová je českého pôvodu. Takže, prosím vás pekne, nevkladajte mi to, čo som nepovedala.
Pán Blaha, to, to platí, teda, samozrejme, že s vami súhlasím, ale skutočne ten vzťah k českému národu nikdy nebol taký dobrý ako teraz, keď máme dva samostatné štáty, a to si uchovajme. A chráň Boh, aby sme týmto, aby som ja týmto chcela nejak šíriť nenávisť alebo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, pani poslankyňa Sulanová, viete, možno sa vám zdalo a - uznávam - aj pánovi predsedajúcemu moje označenie trochu britké. Ale ja vám poviem, keď si prečítate to, čo ste tu už raz čítali, tak sa dozviete, že som zakomplexovaný, poklonkujúci, degradujúci. Inými slovami, v slovenčine je známe v národe rčení zvané „na hrubé vrece hrubá záplata“. Nikdy by som vám nepovedal to, čo som vám povedal, keby som sa od vás o sebe nedozvedel to, čo som sa dozvedel. Takže toľkoto k vzájomnej slušnosti a osobným útokom, lebo ste hovorili o predkladateľoch, a to sme nepochybne Ondro Dostál, ja a ďalší, ktorí sme všecko to, čo som vymenoval.
Nedá mi, aby som tu nechal zaznieť takým výlomkom z histórie, ako bol ten návrh na odstraňovanie pamätníkov Uhorska. Áno, mileniálne stĺpy sa na tisíce výročie zaujatia územia predkami maďarskými stavali po celom Uhorsku. Napríklad jeden taký stĺp stál na Devíne. Neviem, či tým, čo ste povedali, chcete povedať, že miesto štúrovských vychádzok má zdobiť mileniálny stĺp.
Chcem k tomu ešte navrch podotknúť, že treba chápať kontext, v ktorej tí dvaja poslanci ten návrh podali. To boli ešte časy, keď maďarská iredenta nevzdávala nádej na to, že sa vráti Slovensko do Uhorska, pretože ich postoj: „Nem, nem, soha!“ - „Nie, nie, nikdy“ sa nezmierime s Trianonom, dokonca si tí chlapci zo 64 žúp myslia dodnes. Takže, samozrejme, iste by ste ako zástankyne identity rada poriadala spomienky na štúrovské stretnutia pod mileniálnym uhorským stĺpom. Ja to hodnotím v kontexte roku 1920, keď ten pokyn padol.
A keď sme už u tých pamätníkov, s Ondrom Dostálom sme istý čas bojovali za postavenie Masarykovej sochy na mieste bývalého pamätníka československej štátnosti a vy hovoríte, že či sa majú, alebo nemajú odstraňovať sochy československé. No, typickou ukážkou osudu sochy bol osud Štefánika a leva na mieste dnešných štúrovcov pri ministerstve životného prostredia. Keď Hitler prišiel do Petržalky, ktorá sa stala súčasťou ríše, to bolo spolu s Devínom územie, ktoré nemecká ríša zabrala Slovensku, tak stál v oblasti dnešného Au café, kde aj predtým bolo Au café, ale iné, ktoré zrovnali so zemou, a keď sa pozrel na druhú stranu a videl toho leva, povedal: „Die Katze must weg.“ A keď sme v máji, 4. mája vydali ako Slovenská pošta emisiu poštových známok uctievajúcu Štefánika, tak na zásah nemeckej ambasády sa tá séria 4 známok stiahla z platnosti v ten deň, nemecká ambasáda si nepriala, aby sa na Slovensku frankovalo známkami s generálom Štefánikom, ktorý bol, a to tí Nemci vedeli na rozdiel od vás, že bol tvorcom Československej republiky. A ako zaznelo vo vystúpení Ondreja Dostála, my zvláštne svätíme 4. máj ako vrchol Štefánikovej legendy a vkladu, ale nesvätíme to, čo Štefánik vytvoril. Smrť nie je podľa mňa tým najlepším dôvodom na oslavu osoby. Dielo je to, čo sa má oslavovať.
A keď som už pri Štefánikovi a vami spomínanom československom národe, tak neviem, či to tvrdenie, že Slováci vlastne nie sú, lebo sú československý národ, nedokážete pochopiť implicitne ako fakt, že Česi neexistujú, že je len československý národ. Tvrdením o československom národe sa predsa vzdali ani keby formálne z pochopiteľných historických a tak ďalej, i matematických a štatistických príčin obidva národy svojej jako existencie tým, že sa prehlásili za jeden národ. To znamená, nakoniec si dovolím odcitovať generála Štefánika, ktorý povedal: „Česi sú Slováci, ktorí hovoria česky a Slováci sú Česi, ktorí hovoria slovensky.“ To bol jeho postoj k štátu, ktorý, za ktorý bojoval a ktorý vybudoval. A preto si myslím, že ten 28. október je sviatkom všetkých, ktorí vybudovali štát, v ktorom sme sa znovu zrodili.
A či som zakomplexovaný a poklonkujúci sa, to nechám posúdiť občanov a voličov. Ale nepochybne si za tým stojím, že uznaním historického faktu zrodenia, znovuzrodenia, obrodenia a vzkriesenia slovenského národa je vznik Československej republiky, na tom necúvnem a, citujúc Martina Luthera, môžem smelo povedať: „Tu stojím a inak nemôžem.“ Inými slovami, je mojím hlbokým presvedčením, že môj pradedo bol signatár Martinskej deklarácie, vybral sa do Martina, lebo bol uvedomelý Slovák, a chcel, aby sme sa stali súčasťou celku, ktorý nám zabezpečí národnú existenciu. A napriek tomu si ale nemyslím, lebo sa často spochybňuje to, že tam bol len Šrobár. No, zhodou okolností som bol pozvaný naším zastúpením pri OSN v Ženeve pred dvoma rokmi na veľmi pozoruhodný seminár, ktorý sa konal v hoteli Beau-Rivage, kde sa 28. októbra 1918 stretla špička odboja zahraničného a dohadovala sa, dohodovala sa o vzniku Československej republiky. Boli tam napr. Beneš aj Osuský, Preis, Markovič, Trimpl, mnohí ďalší a medzitým sa stalo to, že odpoludní v Prahe tí, ktorí ostali doma a neboli v zahraničnom odboji, tú republiku vyhlásili. Nemyslím si, že sa na nich ktokoľvek z účastníkov ženevskej schôdzky hneval, a každopádne i tam boli pri tom Slováci. Takže to, čo predvádzate, je neustále vtláčanie Slovákov do akejsi podradnej úlohy tých, ktorí len teda no už teda v najhoršom s pridali. Nie, my sme ako statoční a vlasteneckí Slováci za Československú republiku bojovali a práve na počesť tých, ktorí ju vybojovali a z vďaky za to, že ju vy bojovali, budem do smrti trvať na tom, aby bol 28. október štátnym sviatkom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Poprosím vás, ešte raz čas. Ďakujem pekne.

Grendel, Gánbor, podpredseda NR SR
Áno, nech sa páči.
Pán poslanec Blaha, ako prvý.

Blaha, Ľuboš, poslanec NR SR
Takže, pán poslanec Osuský, očakával som, že ako prvé, čo spravíte, že sa ospravedlníte pani kolegyni, ktorú ste nazvali, že je ako vylízaný hlupák. Ona vám nič také nepovedala, nepovedala, že ste hlupák, takže ako chlap by ste sa mohli zachovať, a verím, že to urobíte teraz vo faktickej poznámke. Prosím, ospravedlňte sa jej.
K veci. Vy, alebo pán Dostál, už neviem teraz, kto z vás to hovoril, hovorievate, že sa hlásite k Uhorsku, ale nie k maďarizácii, že sa hlásite k Československu, ale nie k čechoslovakizmu. Fajn. A prečo sa nehlásite k tomu dobrému, čo bolo v Československej socialistickej republiky, ale nie k stalinským zločinom? Prečo tam to už neviete oddeliť? Prečo sa neviete prihlásiť napr. k Alexandrovi Dubčekovi alebo k Husákovmu zákonu o federácii, alebo k Novomeskému, Clementisovi, Mináčovi, Mňačkovi, Smrekovi, Jilemnickému. To chcete zakázať v ďalšom zákone, ktorý budeme riešiť. Čiže pri Uhorsku dokážete separovať to dobré a to zlé, pri Československej republike to takisto dokážete, ale pri Československej socialistickej republike - dokonca implicitne - kopete aj do Dubčeka. A to je podľa mňa absolútne nehorázne.
A keď hovoríte o Československu a o zničení Československa, ktoré vám, samozrejme, leží na srdci, opakujem, ten najčiernejší deň pre Československo bol 28. september 1938, mníchovská zrada, keď nás zradilo Anglicko, keď nás zradilo Francúzsko, nehovoriac o Nemecku a Taliansku, ktoré boli v tom čase fašistické, resp. nacistické. Mníchovská zrada. Prečo nedáme pamätný deň mníchovskej zrady? Chcete dávať pamätný deň invázie, tak dajme aj pamätný deň, keď nás zradili západní spojenci. A viete kto nás vtedy bránil? Bránil nás v Spoločnosti národov Sovietsky zväz. A viete, kto nás vtedy oslobodil? Oslobodila nás Červená armáda. Mali by sme im ďakovať.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec, keď niekto nechápe, že štátny sviatok jedného suverénneho štátu nemôže byť štátnym sviatkom iného suverénneho štátu, tak ja už neviem, aké argumenty, snažila som sa to vysvetliť. A pre vás je typické, že vy keď nemáte argumenty, toto všetko, čo boli, to boli, to boli vaše dojmy, áno, ktoré ste si poplietli s pojmami, tak vy začnete osobne urážať. To som si všimla, odkedy som tu v parlamente ako nový poslanec, čo je veľmi úbohé, lebo my sa môžeme mýliť v názoroch, ale každý z nás, a to platí aj k pánovi Pročkovi, každý z nás je tu, je poslanec, ktorý má slobodný mandát, a mne nebude nikto určovať, čo mám hovoriť alebo nemám hovoriť, pán Pročko. Takže preto sa veľmi čudujem, že sa znižujete k takýmto, k takémuto chovaniu.
Vy hovoríte, že Česi, že sme vybudovali spoločný štát? A to odstránenie tých podnikov, slovenských podnikov, ktoré, Slovensko bolo najpriemyselnejšou časťou Uhorska, že sa odstránili, všetko sa presunulo do Prahy. Niekoľko stotisíc Slovákov sa muselo vysťahovať do Ameriky, to bolo to budovanie? Áno? A Česi, hovorím ešte raz, Česi považovali Slovákov za Čechov, ktorí len hovoria slovenským nárečím, žiadnych Slovákov a tak ďalej. To je prekrúcanie. A keď to aj tvrdil Štefánik, aj ten sa mýlil, ku koncu života však si opravil svoj názor.
Ja, Slováci, keď hovoríte, že sa Slováci prihlásili. Áno, Slováci sa prihlásili k štátnosti, ale za iných podmienok, ktoré neboli splnené, a tým pádom nemôžeme my...
A ešte ďalšia vec. Vy ste hovorili, že, že si, totižto 28. október Slováci nema... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Mizík, s faktickou.

Ďakujem za slovo. Pán Osuský, vy ste osobný skoro vždy. Vy rád dehonestujete s rétorickým pátosom, hocikedy, aj keď nemusíte. Ako napr. minulý týždeň ste bľabotali niečo o Edelweisse či Wehrmachte, čo ma síce urazilo, ale nenazval som vás vylízaným čechoslovakistom. Vy dokonca fackáte ľudí. Vždy, keď nemáte argumenty, dehonestujete, zosmiešňujete ako váš kolega, ktorému už vadia aj mobily.
Ďakujem za slovo.

Vážený pán Osuský, ja mám veľký rešpekt pred vaším starým otcom, ktorý určite by nebol rád, že vy nazvete poslankyňu koalície, čiže opozície, vylízanou hlupaňou. A keby povedal niekto z opozície na poslankyňu koalície, že je vylízaná hlupaňa, tak si neviem predstaviť, čo by, čo by sa tu dialo. A ja som preto očakával, že si uznáte túto vec a ospravedlníte sa pani poslankyni, a som prekvapený, že v koalícii sa tvária, jak keby to tu ani nezaznelo, takáto neskutočná invektíva, pri žene osobitne nechutná.
Takže ja si pamätám, čo robil, čo robila táto snemovňa, keď Štefan Kuffa sa spýtal nedávno jednej vašej poslankyne, že či čaká dieťa alebo embryo, pretože tu rozprávala, keď hovorila o právach zabiť dieťa, vtedy používala termín embryo. a keď hovorila o práve narodiť, hovorila o dieťati. A vtedy to riešil celý mainstream a Štefan Kuffa sa tu musel ospravedlňovávať, že ako tu pani poslankyňu urazil, pričom je to úplne legitímna otázka vzhľadom na tú debatu, ktorá tu bola. Takže preto vás prosím, aby ste sa ospravedlnili pani poslankyni za tento, za toto označenie.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Osuský, no ako si povedal, je to taká veľmi zvláštna situácia, že k Štefánikovi sa hlásime naplno, oslavujeme ho, považujeme ho na jednu, za jednu najväčších osobností našich dejín, ale k jeho dielu majú tu niektorí veľmi rezervovaný vzťah. A teda Štefánik je dôležitý práve tým, lebo, samozrejme, že celý jeho život je úctyhodný, ale jeho najväčšie dielo je práve Československá republika, pri vzniku ktorej stál a ktorá vznikla 28. októbra, nie 30. októbra, nie 27. októbra, nie 29. októbra, ale 28. októbra 1918. A hlásiť sa k vlastnej histórii nie je prejavom komplexu menejcennosti. Naopak, je úplne legitímne hlásiť sa k legitímnym obdobiam vlastnej histórie vrátane tej uhorskej, vrátane tej rakúsko-uhorskej, vrátane tej československej.
Ale je zásadný rozdiel hlásiť sa k legitímnym obdobiam vlastnej histórie, ktoré, samozrejme, že mali nedostatky, mali množstvo nedostatkov a z dnešného pohľadu obrovské množstvo nedostatkov, a hlásiť sa k totalitným režimom, ako bol fašistický Slovenský štát alebo komunistické Československo, lebo totalitné režimy legitímne nie sú, k nim by sme sa hlásiť nemali, ich by sme oslavovať nemali. Mali by sme oslavovať režimy, ktoré sú legitímne a ktoré v modernej histórii legitímny režim je režim demokratický.

Ďakujem za slovo. Aj keby sme radi možno minulosť veľakrát, možno aj našu osobnú, alebo štátnosti, vymazali, alebo ju zmenili, a častokrát sa to deje, lebo rôzne propagandy to robia, a mám taký pocit, že je to aj v súčasnej dobe, že je taká silná propaganda, ale jednoducho udalosti sú tie, ktoré v skutočnosti sa odohralo, a kolegu ešte takto si dovolím doplniť, že ku čomu všetkému sa treba hlásiť.
Tak treba sa hlásiť aj predovšetkým aj k odkazu svätých Cyrila a Metoda a aj pripomínať si aj Veľkomoravskú ríšu, lebo aj to patrí k našej minulosti a k našej štátnosti.
Nemyslím si, že zrovna tento sviatok, 28. október je, je podľa mňa čosi, čo by sme nemali schváliť ako štátnym sviatkom. Nie náhodou doposiaľ to tuná nebolo. Tak ako tu bolo spomenuté, tých štátnych sviatkov máme dosť veľa a neviem si dostatočne predstaviť, že by štátny sviatok sme nejako oslavovali bez toho, že by ten voľný deň. To je, to je tá práve taká tá záplata na nejakom tom vreci.
Pán kolega, ale chcem vám naozaj povedať to, že nie je vhodné, aby ste kohokoľvek za hlupáka tuná osobne označovali, a už vôbec nie kolegyňu a dávali jej nejaké prívlastky. Nechám už na vaše zváženie, ak ste chlapom, tak urobte a ospravedlňte sa jej, to ja vás k tomu vyzývam a vás na to upozorňujem, že nie je to vhodné. Však nie je to prvýkrát, človek to tak berie, že niekedy tie emócie môžu zohrať svoju rolu a vyletí nám nejaké slovo, ale ak je to cielené, myslím si, že nie je to vhodné.
Na záver spomeniem monsieura Trstenského, ktorý hovoril, že žiaden národ nebol chválený za to, že špiní do vlastného hniezda. Aj tie bolestivé stránky v našom národe a v histórii, tak treba ich prijímať ako faktom. Je zázrakom to, že slovenský národ ako taký doposiaľ prežil.