88. schôdza

Veľmi pekne ďakujem za objasnenie. Ja si myslím, že je dôležité, aby tu jasne zaznelo, že jedná sa konečne o právo, ktoré budeme mať zakotvené v zákone a budeme vedieť k nemu povedať nejaký konkrétny postup. To znamená, že napríklad ja som to tak hovorila na výbore, keď sme sa o tom rozprávali. Prístup k informáciám sme mali dlhodobo v ústave, kým prišiel zákon, ktorý povedal, ako to vlastne naozaj bude fungovať a začalo sa naozaj toto právo uplatňovať. To znamená, že tu tá základná otázka stojí: chceme, aby sa toto právo uplatňovalo? Lebo ak áno, tak potrebujeme túto právnu úpravu. A ja teda tiež ako matka, bohužiaľ, tiež som mala tú skúsenosť, že som riešila prítomnosť dieťaťa, a musím povedať, že mala som skúsenosť aj z Rakúska, a teda tam to vôbec nebol žiaden problém a je úplne v poriadku mať stoličku alebo prípadne si priplatiť. Každý sa rozhodne ako rodič, ako to zvládne, ale určite je nevyhnutné pre dieťa, aby bolo psychicky v poriadku, v pohode pri tých najťažších zákrokoch. Takže tam, ak chceme, aby ten výsledok bol dobrý, tak toto je presne cesta.
A to sa žiadny rodič nehrabe, aby asistoval pri operácií. To nikto nechce a zákon jasne k tomu vytvára priestor, aby keby ho to napadlo, tak bol jasný postup, že tam jednoducho nebude. Takže myslím si, že akékoľvek obavy z toho, že sa to nedá realizovať, sú zbytočné a tá základná otázka, že či chceme, aby dieťa to dobre zvládlo a bolo, nedá sa povedať šťastné pri výkone zdravotnej starostlivosti, ale je to obrovská pomoc pre lekárov, ak takýto priestor tu jasne dáme.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Nepopieram prítomnosť dieťaťa v prítomnosti matky napríklad na onkologickom oddelení, ale toto onkologické oddelenie funguje v špeciálnom režime a je tam úplne inak nastavená podmienka starostlivosti o dieťa, ale aj prístup k samotnému rodičovi. Čiže tento prínos je určite adekvátny, ale to je len jedna časť. Nedokážem si to napríklad predstaviť na obyčajnom detskom oddelení, kedy je dieťa hospitalizované. Berme to do veku šiestich, siedmich, ôsmich rokov. Vtedy sa naozaj fajn dá ten čas stráviť aj na jednej posteli. Čiže matka, dieťa alebo otec, dieťa, to je jedno, ale hovorím v prítomnosti určitého iného časového nejakého horizontu alebo okruhu je to jednoducho, nie je to prípustné.
A čo sa týka práva vlastne dieťaťa alebo práva pacienta na súkromie, tak toto je veľmi také špecifikum, pretože právo pacienta na súkromie je aj o tom, že každá jedna matka v podstate s dieťaťom, ak sa budeme baviť o tomto práve, by mala mať samostatnú izbu. Pretože ak túto izbu samostatnú by nemala, tak inak sú porušené práva ostatných pacientov na súkromie ostatných prítomných vlastne na tej izbe. Čiže to je naozaj taká, taká dvojsečná zbraň. Čiže ja naozaj nepopieram tú prítomnosť rodiča, pretože je to niekedy a v niektorých prípadoch naozaj len na prínos, či už pomôže s prebaľovaním, s kŕmením, odbremení ošetrujúci alebo obslužný personál. Ale hovorím v určitých fázach alebo v určitých scenároch nie je to v našich podmienkach aplikovateľné, pretože nie sú na to ani podmienky a nie je na to ani personál, aby toto zabezpečoval.

Ďakujem veľmi pekne. Zareagujem teda znova na pána Kočiša.
Pokiaľ si viete predstaviť, že takáto možnosť funguje na onkologickom oddelení, ubezpečujem vás, že je veľmi málo horších a komplikovanejších prípadov ako onkologické alebo ťažšie ako onkologická liečba, kedy tie deti sú vystavené veľkej možnosti nákazy, keď majú veľmi ohrozenú svoju imunitu. To znamená, že ten proces na onkológii je veľmi prísny a ak je to možné zabezpečiť na onkológii za súčasného stavu nemocníc a súčasného financovania, tak hovorím vám znova, že je veľmi málo oddelení, ktoré sú z tohto pohľadu komplikovanejšie. Čiže, veď môžete sa porozprávať aj s pánom Urbanom, vaším kolegom a lekárom.
A k tej výhrade toho súkromia. No viete, že ak sa k tomu postavíme tak, že vieme si to všetko predstaviť, ak bude mať matka a dieťa samostatnú izbu, tak naozaj to budeme v roku 2046, nejaké naše deti, debatovať presne o tom istom. Pretože mať nemocnicu, kde budú jednolôžkové, dvojlôžkové izby pre matku a dieťa, pri tom, ako vidíme, ako tento štát dokáže stavať nové nemocnice, je čistá chiméra. To znamená, že opakujem znova, môžme sa na to pozrieť tak, že to nie je možné, lebo nemáme stavebnú technológiu na to alebo nemocnice vybavené, alebo potom sa môžme pozrieť na to, ako je to možné, ako je to možné napríklad v tej Českej republike. A to súkromie v nejakej obmedzenej miere sa dá zabezpečiť aj tak, že teda ako sa to robí v praxi, že je nejaký paraván, ktorý oddelí ten priestor. Nakoniec, keď je dieťa na nejakej trojlôžkovej izbe s ďalšími deťmi, tak podľa toho vášho výkladu už ani dneska nemá chránené súkromie.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Dovoľte mi vystúpiť za klub OĽANO, aj keď na začiatku chcem čestne povedať, že nie je to názor úplne celého klubu. Klub OĽANO bude mať voľné hlasovanie v tomto prípade, ale dovolím si tlmočiť väčšinu, väčšinový názor klubu OĽANO, ktorý sa stotožňuje s tým, čo povedal pán Kočiš, ktorý, so všetkým, čo ste povedali, úplne súhlasím, aj pán Valocký.
Dovoľte mi sa vyjadriť ako verejnému zdravotníkovi, ktorý 20 rokov, viac ako 20 rokov učí na fakulte verejného zdravotníctva, učím študentov prevenciu a venujem sa vlastne okrajovo aj dodržiavaniu práv dieťaťa. Momentálne učím starostlivosť o mladú generáciu a zrovna teraz som prednášala o právach dieťaťa a chcem aj ako pediater sa vyjadriť, ktorý 10 rokov pôsobil v praxi na pediatrickom oddelení v Trnave. A chcela by som vám zhrnúť, v prvom čítaní som nestihla prísť na rozpravu, nemala som možnosť vystúpiť, ale tento problém sme tu riešili pred rokom. Vtedy tiež bola takáto podobná debata a tento zákon presne z týchto dôvodov, ktoré už tu boli pomenované, sme neprijali. Tie pomery, ktoré za ten rok sa udiali, alebo rok a pol, sa nezmenili, žiaľ, v slovenskom zdravotníctve, a preto sa stotožňujem s tým, že tento návrh nie je aplikovateľný v praxi.
Úvodom chcem ale pochváliť predkladateľov. Úplne, plne rozumiem tomu, prečo to chcú urobiť, a pani poslankyňa Marcinková a ostatní predkladatelia majú pravdu, je to v súlade s medzinárodnými dohovormi. Dieťa má právo na nepretržitý sprievod, zlepšuje to podmienky pri hospitalizácii a liečení toho dieťaťa a ja sama vždy, keď to bolo možné, som toho rodiča prijala. Niekedy tí rodičia nechceli to dieťa, nechceli byť tam na oddelení z rôznych dôvodov, napríklad mali doma menšie dieťa, museli ísť do práce a podobne, a sama som zažila deti, ktoré mali silný hospitalizačný syndróm, hej, že boli oddelené od svojej matky. Pamätám si jedného pacienta, ktorý mal dva roky, mamina mala šesťtýždňové dieťatko doma a otec chodil do práce, a mal ťažkú obštrukčnú bronchitídu. To nie je ťažká diagnóza, ale diagnóza, pri ktorej dieťa musí byť hospitalizované, pretože sa môže doma udusiť. A on prišiel, ten chlapček bol veľmi citlivý a prišiel, celý čas proste stál v postieľke a pozeral sa von oknom a hľadal maminu. Celý týždeň, ako bol hospitalizovaný. Ja som za ním chodila, sestričky za ním chodili. Jednoducho nebolo možné. Maminu sme ani, ani sme jej neodporúčali, aby ho došla pozrieť, pretože takéto dieťa to veľmi ťažko zvláda, keď tú maminu na chvíľu uvidí a potom zase ide preč. Čiže sú aj takéto situácie, čím nechcem povedať, že nemá na to právo, ale niekedy sa proste stane, že tá matka nemôže byť s dieťaťom.
Takže ešte raz sa vrátim k tomu, nerada by som bola, aby po skončení môjho vystúpenia bolo OĽANO alebo ja nejako v médiách roznesené, že nechceme sprievod rodiča alebo osoby určenej rodičom alebo opatrovníkom pri dieťati, ale nie je to naozaj realizovateľné. Tak ako aj pri prvom čítaní spomenul pán poslanec Baláž veľmi mierne, že by to mohlo spôsobovať konfliktné situácie, tak o tom som presvedčená a tých príkladov by som mohla povedať veľa.
Čo sa týka práva dieťaťa na sprievod, pacienti napríklad majú právo na zdravotnú starostlivosť v súlade s najnovšími poznatkami vedy. Neviem, či viete, ale naši onkologickí pacienti nedostávajú takúto starostlivosť. Nedostávajú lieky, ktoré by dostali, keby žili v Rakúsku. U nás pacient zomrie a v Rakúsku prežije. To je fakt, to je fakt, ktorý, proste tieto práva nie sú dodržané. Čím zase neospravedlňujem to, že takéto právo by nemalo byť v našom zákone, len sa nestotožňujeme vlastne so znením tohto zákona.
Ste sa tu vlastne inšpirovali českou úpravou, od pani poslankyne som ju dostala, a práve česká úprava je upravená tak, že lekár môže mať posledné slovo a povedať kedy áno a kedy nie. Hej, čiže majú napísané, že dieťa má právo na nepretržitú starostlivosť, ak to nenarušuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Ja na konci prednesiem pozmeňujúci návrh, kde sa snažíme toto upraviť tak, aby sme aj ukázali dobrú vôľu a tento môj deklarovaný súhlas, ale tak, aby sme ukázali, že musí byť lekár ten posledný, ktorý jednoducho povie, že či to narúša, alebo nenarúša. Ja ako lekár, keď som bola v službe sama v Trnave ako neatestovaný lekár, lebo to sa bežne deje, ja nemám čas rozmýšľať, či tam môže byť teraz rodič, nemôže. A keď som sa vás, pani poslankyňa, na takom užšom kruhu, odbornom stretnutí pýtala, že čo to je vlastne ten, tá, že neni v súlade s povahou výkonu, že čo to vlastne znamená, tak ste povedali, že možno pri bronchoskopii by mohol byť ten rodič, hej, to je tiež v celkovej anestéze dieťa, ale už pri nejakej ťažšej operácii nie. Čiže dovoľte mi prečítať to znenie, ktoré tam máte.
Prítomnosť osoby podľa prvej vety môže byť ošetrujúcim lekárom v nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas obmedzená, ak by nebola zlučiteľná s povahou poskytovaného zdravotného výkonu. V nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas. Pýtam sa, čo je to nevyhnutná miera? To znamená, že raz ho môže držať za ruku, raz môže byť v miestnosti, ale teda nepôjde preč a raz musí ísť úplne mimo toho oddelenia? Čo to znamená? Na nevyhnutný čas, tomu rozumiem, hej, aj keď to tiež sa dá o tom diskutovať.
A povaha poskytovaného zdravotného výkonu, ja ako lekár, keby to teraz prešlo a by sme to schválili, ja neviem, čo to znamená. Čo to znamená povaha poskytovaného výkonu? Keď mne prišlo dieťa ročné do služby dehydratované, malo skolabované periférne cievne riečisko, nevedela som mu napichnúť žilu. Vy keď mu tú žilu nenapichnete, tak to dieťa musí ísť na vyššie pracovisko. Napríklad v Trnave neexistujú áristi, ktorí by mu zaviedli centrálny venózny katéter na rehydratáciu, čiže ja musím mať absolútny kľud a keď to dieťa príde v akútnom stave, ja ho musím riešiť, hej? Ja nemám čas na maminu, ktorá je tak isto, my liečime celú tú rodinu, tá matka je v takom stave, ja sama som matka troch detí, takisto sme mali podozrenie na vážne ochorenie u svojho dieťaťa, napriek tomu, že som matka a pediater, mne vyplo hlavu a ja som nebola schopná normálne fungovať, hej, a ten rodič, je to hrozné vidieť svoje dieťa v takomto stave. A teraz si zoberte, že ja ho pichám napríklad do hlavičky, keď neviem cievu, hej, čiže to sú veci, ktoré jednoducho ja nemám čas v tom momente rozmýšľať, či tam môže byť a nemôže.
Odvolávate sa na vyhlášku, že to tam bude upravené. Ja som si teda poctivo aj tú českú vyhlášku pozrela. My sa domnievame, že musí byť aj v zákone jednoducho napísané, že musí byť možnosť a jasná možnosť, pokiaľ to narúša zdravotnú starostlivosť, tak tá osoba tam nemá byť. Aby bolo jasné, aby tí lekári v tých službách sa nemuseli obávať, že bude na nich nejaké trestné oznámenie alebo ich budú vláčiť po súdoch. Tá situácia v súčasnom zdravotníctve je komplikovaná, hej? Hanbím sa za to, čo niekedy podáva, podávajú niektorí aj z našich ministrov, napríklad zákon, kedy chceme zatvárať poskyto... teda zriaďovateľov zdravotníckych zariadení za to, že neni dostatok personálu. Pre mňa pri tejto napätej situácii to je niečo nepochopiteľné, hej? A toto mi príde, samozrejme, že v menšej miere, ale taká paralela toho, lebo ak toto prejde, tak viete, čo sa stane v praxi? Keď toto má v praxi primár oddelenia naplniť, tak bude musieť znížiť lôžka, znížiť počet lôžok. To znamená, že na oddelení nebude na izbe, nebudú na izbe štyri deti, ale bude tam len jedno dieťa a z 30 lôžok, ktoré tam môžu byť, tak tam bude 10 povedzme na desiatich izbách. Pretože všetky tie fakty, čo ste tu spomenuli vo faktických poznámkach, boli pravdivé.
Presne, pán poslanec Kočiš, treba reagovať aj na to, že je tam súkromie vlastne aj toho druhého dieťaťa. Predstavte si izbu, kde sú štyri deti v adolescentnom veku, hej, 12-, 14-, 16-ročné, a teraz tam budú štyria rodičia, lebo ja ako matka, keby som mala takúto možnosť, tak tam budem sedieť aj na stoličke od rána do večera, som taký typ matky, budem tam sedieť, hej? A žiaden lekár mi to nevyhovorí, lebo ja na to budem mať právo a bude to v zákone, hej, nejaká podzákonná vyhláška. Lebo viete, čo vy hovoríte, vy hovoríte to, že dáme právo, ale bude vlastne obmedzené, takže ten stav bude taký, ako je teraz. V podstate, hej?
Rozumiem, chcete dať právo, aby to bolo v zákone, je to pekné, ľúbivé, ale prax bude taká, že podľa vyhlášky aj tak tam oni nebudú, keď povieme my lekári, že sa to nedá, hej? No a teraz späť napríklad k tomu príkladu, tak bude tam pri jednom dieťati babka, pri jednom matka, pri jednom otec a pri ďalšom bude mama aj otec, pretože neuvádzate v zákone, či tam môže byť jeden alebo viac osôb, to je tiež obrovský problém. A teraz si predstavte oddelenie napríklad, kde som ja pracovala, je tam jedno oddelenie napríklad väčších detí, kde je 30, 30 lôžok a teraz tam bude 30 rodičov, hej? Hovorím stále o deťoch, ktoré sú adolescenti. Bude sa tam korzovať, tam budú chodiť, máme tam jedny sociálne zariadenia, teraz tam bude, je tam jedna sprcha, to sú všetko veci, ktoré bude musieť ten primár, keď toto príde do praxe, bude musieť riešiť reálne. Pýtam sa, že kde sú dopady vlastne tohto, tohto práva dieťaťa na rodičov? To neni len stolička. Teraz si zoberte, že tam je vaše dieťa, ktoré je po ťažkej operácii, príde rodič druhého dieťaťa, ktorý tam chce silou-mocou byť a má teploty, má chrípku a teraz príde a nakazí vám vaše dieťa a ono môže zomrieť, kto bude za to zodpovedný? Ja lekár? Však ja ako lekár mám zodpovednosť za tie deti. Ja predsa musím mať právo rozhodnúť, lebo pre mňa je zdravie toho dieťaťa najvyššou hodnotou, hej, nad právo na ten sprievod.
Ale ešte raz, aj v tomto bode zdôrazňujem, že to právo dieťaťa by malo byť, máte pravdu, súhlasím s vami a aj chápem vašu netrpezlivosť a vaše rozčarovanie nad tým, že zase sa to odsunie o 20 rokov. Áno, je to možné. Preto som si dala tú námahu a skúsili sme upraviť ten zákon tak, aby tam bola táto možnosť, ktorú som spomínala.
Ja pred rokom som to riešila trošku intenzívnejšie a mám tu vlastne pri sebe vyjadrenie hlavného odborníka pre pediatriu, ktoré si vám dovolím teraz prečítať. A pán poslanec Lehotský sa v prvom čítaní tiež vyjadroval o tom, že ako to funguje v súkromných nemocniciach, tak tiež má vlastne stiahnutú informáciu pre rodičov z jednej nemocnice súkromnej, nebudem menovať, kde je, ale predpokladám, že aj ostatné nemocnice takto fungujú. Čiže nie celkom pravda je to, že v súkromných nemocniciach je to iné možno alebo teda patriacim súkromníkom, nemyslím si, že je to iné. Čiže tieto veci vám ešte poviem a prečítam s tým, že nesúhlasia s tým ani lekári, ktorí majú nejaké zariadenia, volajú nám teraz, jednak sa zľakli toho, že chceme ich zatvárať, keď nebude dostatok sestier, tak my namiesto toho, aby sme riešili ten nedostatok, tak dáme zákon, ktorý povie, že ak nebudú, tak pôjdete do väzenia. To je pre mňa niečo nepredstaviteľné. A tá, ten odpor voči lekárom, ktorí, ktorí v podstate tak isto boli zúfalí a proste išli, išli do štrajku, alebo teda nie do štrajku, ale išli do toho stavu, kedy kým nebolo podpísané memorandum, bol pre mňa akt zúfalstva, pretože my lekári vieme, čo v tej nemocnici máte dostať a čo nedostanete. Ja to viem, vy to neviete, vy tam prídete a vy si myslíte, že dostanete, čo máte, hej?
Ja mám teraz veľmi takú aktuálnu skúsenosť so svojím vlastným svokrom, ktorý minulý rok v decembri, žiaľ, zomrel. A ja som s ním nebola v intenzívnom kontakte a potom, keď sme sa dostali k tomu, čo za posledný rok si prežil v nemocniciach, neviem, či by sa dalo predísť jeho ochoreniu a jeho úmrtiu, ale to bolo pre mňa niečo, niečo otrasné a určite nie som jediná, kto má takýto, takýto názor.
A verte mi, že tá situácia je hrozná a bude horšia. Zatvárajú sa oddelenia, pacienti, pacientovi oznámia, že sa zatvorilo oddelenie, teraz aktuálne ORL v Ružinove, dostane informáciu, že nebude zoperované napriek tomu, že má už dokonca zaplatené predoperačné vyšetrenia, pretože mu ich nikto nechcel spraviť, a vám príde domov list, že nebudete ošetrený. To je realita slovenského zdravotníctva. My do tohto ideme lekárom povedať, že dieťa má právo a nás nezaujíma, ako to spravíte, musí tam proste ten sprievod byť.
Takže prečítam vám teraz príjem pacienta, ktorý sa hovorí vlastne v jednej súkromnej nemocnici, že ako, ako príjem, príjem sprievodcu, je tam aj sprievod pacienta a sprievodcu. "Dieťa počas hospitalizácie na pediatrickom oddelení môže sprevádzať len jedna osoba." V tomto zákone nie je uvedené, či to je jedna alebo viac osôb, čiže teoreticky vyplýva, že tam je aj viac osôb, nie je tam vyslovene napísané, že to je jedna osoba. Tu je uvedené matka, otec, iný plnoletý rodinný príslušník. Žiaľ, naše kapacitné možnosti nám neumožňujú prijať sprievodcu ku každému dieťaťu. (Zaznievanie gongu.) "O prijatí sprievodcu ku konkrétnemu dieťaťu rozhoduje vedúci lekár príslušného pracoviska, obvykle primár počas ústavnej pohotovostnej služby službukonajúci lekár, pričom zohľadňuje predovšetkým vek dieťaťa, prednostne prijímame sprievodcu k dojčeným deťom a malým deťom do päť rokov, a kapacitné možnosti."
Už teraz je v zákone, že do troch rokov dieťa musí mať sprievod, a dokonca je tá hospitalizácia hradená poisťovňou. Síce peniaze, ktoré to nenahradia, to, čo tu nemocnicu to stojí, ale môže tam byť. Dojčené deti musia mať tak isto povinne zo zákona matku pri sebe, a dokonca musí mať nárok na lôžko tá matka. Čiže to, to je už doteraz. My sme sa snažili vždy do šesť rokov toho rodiča vždy prijať, aj keď, keď sme mali obmedzené priestorové možnosti, ale akonáhle prišlo viac pacientov a bola ohrozená zdravotná starostlivosť, rodič musel ísť domov. A to sa vlastne aj v tej, českom metodickom usmernení sa toto rieši, hej?
Ďalšie, ktoré sa vlastne píše v tomto odporúčaní súkromnej nemocnice... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pčolinský, Peter, podpredseda NR SR
Páni poslanci, naozaj skúste tichšie, vyrušuje to, nie je to ani slušné.

Horváthová, Eva, poslankyňa NR SR
Umiestnenie sprievodcu závisí... ehm, takto, "sprievodca môže byť umiestnený v izbe spolu s dieťaťom na lôžku určenom pre sprievodcu, celkovo deväť lôžok má to jedno oddelenie detské, na nadštandardnej izbe na to určenej, celkovo tri lôžka, v izbe spolu s dieťaťom na neobsadenom pacientskom lôžku. Umiestnenie sprievodcu závisí opäť od kapacitných možností daného pracoviska, v prípade, ak je sprievodca umiestnený na neobsadenom pacientskom lôžku, môže byť v prípade potreby požiadaný, aby lôžko uvoľnil pre hospitalizované dieťa, pričom tejto žiadosti je povinný neodkladne vyhovieť. Iné možnosti pobytu sprievodcu hospitalizovaného pacienta nie sú. Iné možnosti pobytu sprievodcu hospitalizovaného pacienta, vlastné karimatky, sedenie na stoličke vedľa postieľky dieťaťa a podobne nie sú prípustné, a preto prosíme, aby ste o takúto možnosť personál ani nežiadali. Dovoľujeme si vás tiež informovať, že pobyt sprievodcu na pediatrickom oddelení tejto nemocnie je spoplatnený." Nebudem čítať názov tej nemocnice. Čiže toľko zo súkromnej nemocnice, ktorá, ktorú ste teda hovorili, že tam by to mohlo byť.
Ja mám teda informácie, som sa v Boroch nebola pozrieť, v súkromnej nemocnici, ale že tam sú izby také, že je jeden pacient a každý ten pacient na izbe môže mať sprievodcu. Aj dospelý človek má právo na sprievodcu, hej, aj ťažko zdravotne postihnutý.
Ináč keď sme pri tých ťažko zdravotne postihnutých, tak my s pani poslankyňou Šebovou sme takýto návrh dali, mal pôvodne podobné znenie, ako má váš, a kým sme si prešli legislatívnou radou vlády aj parlamentným OLAP-om a takisto ministerskými odborníkmi, tak sa to dostalo do podoby, ktorá bola schválená, je už teraz v zákone. A aj v tom pozmeňujúcom návrhu sa my budeme pridržiavať už platnej úpravy, pretože je to veľmi podobné, či je to ťažko zdravotne postihnutá osoba, to sú v podstate aj niektoré deti, alebo to bude dieťa, tak už niečo je v zákone platné, takže tam je úplne zbytočné tam dávať iné znenie. A tak isto tam je, bude tam zahrnuté v tom pozmeňováku aj to, čo pani poslankyňa Žitňanská chcela dať ako pozmeňovák, aby to boli aj tí ľudia, ktorí sa uchádzajú o opatrovanie dieťaťa, ktoré je opustené, hej? Čiže to tam bude aj v tom mojom pozmeňujúcom návrhu.
No, mám tu spred roka zamietavé stanovisko ministerstva zdravotníctva, prečo teraz dalo súhlas, neviem, neviem si to celkom dobre vysvetliť, a mám tu vlastne stanovisko hlavného odborníka pre pediatriu: "Vážená pani poslankyňa, po preštudovaní návrhu zákona, ktorým sa tento zákon mení (576), ktorý je na sprevádzanie dieťaťa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, môžeme konštatovať, že ide o veľmi dobrú myšlienku do budúcnosti, ktorá by napĺňala Chartu práv dieťaťa. Bohužiaľ, v aktuálnej situácii v ústavnej zdravotnej starostlivosti a pri aktuálnom stave našich ústavných zdravotníckych zariadení je tento návrh zákona z pohľadu realizovateľnosti zámeru predkladateľov nerealizovateľný." Najvýznamnejšie pripomienky sú nasledovné: aktuálne priestorové kapacity takmer všetkých oddelení starších detí – adolescentov nie sú schopné zabezpečiť lôžko všetkým sprevádzajúcim osobám mladším ako 18 rokov. Tieto zdravotnícke zariadenia nikdy neboli plánované na takýto účel a ich rekonštrukcie by si vyžiadali nemalé finančné náklady. Aktuálna forma úhrady za zdravotnú starostlivosť nezohľadňuje platbu za sprevádzajúcu osobu; rodičia detských pacientov do troch rokov veku a onkologických pacientov majú zo zákona umožnenú bezplatnú hospitalizáciu.
U starších detí je stanovený fixný poplatok 3,30 eur na deň; tento poplatok nepokrýva ani základné náklady na lôžko, energie, hygienu a podobne. Rovnako DRG úhradový systém nezohľadňuje vek do 18 rokov ako indikátor na vyššiu, efektívnu, relatívnu... pardon... váhu prípadu. Napriek týmto ekonomickým faktorom sú mnohí rodičia hospitalizovaní spolu s maloletým dieťaťom. V niektorých situáciách, obzvlášť v adolescentom veku, samotná prítomnosť sprevádzajúcej osoby nie je z medicínskeho pohľadu žiaduca, ba dokonca môže byť kontraproduktívna. Ide o vekové obdobie, kde veľa diagnóz patrí do kategórie psychosomatických ochorení, kedy sa, často vyvolávajúcim faktorom sú aj zlé vzťahy v rodine. S týmto sa tak isto úplne stotožňujem.
Čo sa týka onkologických oddelení, ktoré tu boli spomenuté, keďže je to diagnóza, ktorá je, môže byť smrteľná, tak samozrejme, že tieto oddelenia sa uspôsobili tak, aby tam ten rodič mohol byť, či už v akejkoľvek forme, či už v pohodlnejšej, alebo menej pohodlnej. Nie je to jednoduché ani tam, ale keby ste to mali urobiť na všetkých oddeleniach, tak jednoducho, ako ste teraz počuli aj slová hlavného odborníka, nedá sa to zrealizovať.
Čiže prednesiem teraz pozmeňujúci návrh, kde budú vlastne tri body. Ja si uvedomujem, že som to nekomunikovala s predkladateľkou. Možno to nie je slušné, ale mám skúsenosť z predchádzajúceho roka, kde sme spolu komunikovali a chodili na mňa rôzne anonymy, na, pána predsedu Sulíka, že, že, že som jedno... mám to aj odfotené, môžem to ukázať, že ako som ja proti tomu a podobné také veci, na ktoré som nie zvyknutá, nemám rada konflikty, takže som si povedala, že je to moja morálna povinnosť, keď to teda kritizujem, tak musím pripraviť niečo, čo teda tú aj moju túžbu, aby to právo bolo naplnené, teda bude, ale zároveň bude zohľadňovať tie, tie riziká, ktoré som spomenula. Takže teraz poviem odôvodnenie a potom prečítam pozmeňujúci návrh.
Čiže bude mať tri body. V prvom bode budeme hovoriť o tom, že prítomnosť viacerých osôb, respektíve nie limitované množstvo osôb môže v praxi pri poskytovaní starostlivosti spôsobiť komplikácie. To som spomínala, to je jasné.
V druhom bode vzhľadom na tie nedostatky, keď si, keď teda sme presvedčení o tom, že nevieme zadefinovať ani teraz a myslím si, že ani predkladatelia, že čo to je povaha výkonu, a domnievame sa, že ani vo vyhláške sa nedajú všetky situácie obsiahnuť, tak jednoducho chceme, aby bolo priamo v zákone toto právo, možnosť tohto práva obmedziť, ak bude narušovať zdravotnú starostlivosť. To znamená, ak vznikne chrípková epidémia alebo nemám na to priestorové možnosti, tak bude môcť ten ošetrujúci lekár povedať, nemôže tu byť teraz za týchto okolností rodič.
No a v bode tri hovoríme vlastne o tom, aby ošetrujúci lekár, pokiaľ má podozrenie na týranie a zneužívanie dieťaťa, aby hneď mohol zabrániť prijatiu takéhoto rodiča. To sú veľmi chúlostivé situácie, ja som ich zažila niekoľkokrát, kedy vám príde v službe dieťa, ktoré na prvý pohľad vidíte, že je zanedbané, mala som takého tiež dvojročného chlapčeka, ktorý mal generalizovaný svrab na koži na celom tele, mal vši a prišiel, dvojročný nevedel jesť, nevedel piť, nereagoval vôbec a prišla s ním mamina, ktorá mala šestnásť rokov, tá našťastie nechcela byť hospitalizovaná, v tomto prípade má lekár povinnosť prijať toto dieťa a urobiť všetky kroky na to, aby to dieťa bolo chránené. Keby tá matka chcela byť hospitalizovaná, ja musím mať právo to zakázať, aby sme to dieťa mohli jednak chrániť a jednak urobiť také úkony, aby to dieťa sa nemuselo, alebo, respektíve pracovať s tou rodinou, aby sa mohlo vrátiť, ale do iných podmienok, alebo ak tam naozaj došlo k nejakému trestnému činu, aby tí rodičia mohli byť stíhateľní. A nie sú to ľahké situácie naozaj, verte mi, niekedy títo rodičia sú veľmi agresívni, čo ja aj chápem, pretože je to naozaj choroba celej rodiny. Mať choré dieťa je naozaj skľučujúce a tí rodičia sú s tým veľmi dotknutí. Čiže ešte raz chcem zdôrazniť, že preto som aj ten pozmeňujúci návrh pripravila, aby bolo jasné, že naozaj s vami súhlasím, že áno, vždy, keď to je možné, malo by to dieťa mať toho sprievodcu.
A tiež hovoríme o tom, že ak dieťa nechce toho rodiča, to je tiež jeho právo, to je tiež v medzinárodných dohovoroch, tak môže odmietnuť takúto prítomnosť rodiča. Vždy, nemyslím si, že je to len od dvanásť rokov, vždy je to na jeho úrovni veku, dieťa má totižto právo sa aj vyjadrovať k poskytovanej zdravotnej starostlivosti a my sa ako lekári dostávame do veľmi ťažkých etických vecí, pretože na jednej strane hovoríme, že musíme chrániť právo dieťaťa slobodne sa rozhodnúť na jeho vekovej úrovni a jeho mentálnych schopností, na druhej strane musíme chrániť jeho zdravie. A to vždycky aj svojim študentom vysvetľujem, že naozaj tie vážky tam, že kedy ešte poviete, že ak nebude brať túto liečbu, lebo ju nechce, a ešte to neohrozí jej zdravotnú starostlivosť, je veľmi náročné.
Ešte vám, kým prečítam ten pozmeňujúci návrh, poviem jeden príklad. Som mala takú pacientku, ona má sedemnásť rokov, ťažký priebeh Crohnovej choroby, bola zvyknutá na naše oddelenie, na nášho pána primára, vždycky, keď mala nejaký relaps ochorenia, tak sa vracala k nám a keď prišla do tohto obdobia, mala asi šestnásť rokov, no, sedemnásť rokov mala vtedy, keď prišla, proste mala nejaké ťažšie obdobie a povedala, že ona nebude brať lieky, že ona ich nechce. A prišla vo veľmi ťažkom dekompenzovanom stave, to je ochorenie, kedy keď neberiete lieky, tak sa vám zapáli črevná stena na rôznych častiach, môžte mať vredy, môže vám prasknúť črevo, dostanete akútnu brušnú príhodu a môže ten pacient zomrieť, hej? Čiže keď sa naozaj nekontroluje a má ťažký priebeh to ochorenie, môže to takto dopadnúť. A vtedy tiež ste na vážkach, že čo. Ona povedala, že lieky si nepraje a nechce ich užívať, lebo ju to obťažuje, stále ich musí brať, je jej z toho zle, a na druhej strane bolo to, že my sme videli, že ak tie lieky nebude brať, tak môže umrieť. Tak teraz sa musíte rozhodnúť, čo je lepšie. Ja ako lekár hovorím, že vždy na prvom mieste musí byť zdravie toho dieťaťa a nič ho nesmie narušiť. Ani možný rizikový rodič druhého dieťaťa na tej istej izbe. Keby sme mali jednu izbu, osobitný vchod by bol pre pacienta a pre sestričky, z druhej strany vchod pre príslušníkov rodiny s prísnym režimom, tak si to viem predstaviť. Vtedy sa to dá realizovať, ale to u nás nie je a ani tak rýchlo nebude.
Keby ste dali návrh zákona, nech každé nové oddelenie detské, ktoré vznikne, má takéto podmienky, že musí to spĺňať, tak zahlasujem. Ak mi dáte petíciu, tiež za ňu zahlasujem. To je pre mňa tá petícia, ako keď si dáte petíciu, chcete, aby každé dieťa malo rodinu? Chcem. Ja chcem, aby malo sprievod, ale neviem to zrealizovať.
Dobre, takže myslím, že som povedala všetko, čo som chcela, a dovolím si teraz prečítať pozmeňujúci návrh, ktorý bol podaný do podateľne.
Pozmeňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Evy Horváthovej a Mareka Šefčíka k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej, Mariána Viskupiča a Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 1362).
Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej, Mariána Viskupiča a Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa mení takto:
Doterajší text v čl. I pod úvodnou vetou sa nahrádza bodmi 1 a 2, ktoré znejú:
„1. V § 11 ods. 16 sa slová „odseku 15" nahrádzajú slovami „odsekov 15 a 18".
2. § 11 sa dopĺňa odsekmi 18 a 19, ktoré znejú:
„(18) Ak v druhej vete nie je ustanovené inak, má maloleté dieťa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti právo na prítomnosť osoby podľa § 6 ods. 1 písm. b) alebo inej plnoletej osoby písomne určenej osobou podľa § 6 ods. 1 písm. b), ak prítomnosť tejto osoby nenaruší alebo nenarúša poskytovanie zdravotnej starostlivosti alebo ak neexistujú iné závažné dôvody. Právo na prítomnosť osoby podľa § 6 ods. 1 písm. b) alebo inej plnoletej osoby písomne určenej osobou podľa § 6 ods. 1 písm. b) nemá osoba, ktorá je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone detencie. Ošetrujúci lekár môže pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti vylúčiť prítomnosť osoby podľa prvej vety v prípade odôvodneného podozrenia o týraní alebo zneužívaní maloletého dieťaťa touto osobou alebo ak by jej prítomnosťou mohol byt' ohrozený zdravý vývoj maloletého dieťaťa, ako aj v prípade, ak sa jedná o vyšetrenie za účelom vylúčenia týchto skutočností. Podrobnosti o uplatňovaní práva maloletého dieťaťa na prítomnosť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo zdravotníctva.
(19) Maloleté dieťa má právo odmietnuť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti prítomnosť osoby podľa odseku 18. Podrobnosti o uplatňovaní práva maloletého dieťaťa na odmietnutie osoby ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo zdravotníctva."."
Ďakujem. Zároveň týmto žiadam o vyňatie bodov 1 až 3 z informácie na osobitné hlasovanie.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo.
Pani poslankyňa, nedá sa s vami nijak len súhlasiť. Váš pozmeňovák vnímame ako pozitívny. Viete, každý lekár, ktorý tu vystúpil, alebo zdravotník, čo s týmto má skúsenosť, tak hovoril o tomto zákone, že je nevykonateľný alebo proste nedá sa uskutočniť, a podporujú ho len poslanci, ktorí s tým nemajú priamu skúsenosť, takže keď tvrdia poslanci lekári, keď tvrdí hlavný odborník pre pediatriu, že ako takýto návrh je dobrý, ale nevykonateľný, že to je v súčasnej dobe, tak nedá sa nič len nám, ktorí sme laikovia alebo laici v tomto smere, len veriť a nemôžme to podporiť. Ako ja sám, mne by sa to veľmi páčilo, však som otec piatich synov a boli sme párkrát aj hospitalizovaní, viem, ako to prebiehalo. Sedeli sme na chodbe a z objektívnych príčin, lebo na izbe sa vtedy nedalo ani na stoličke, bolo tam kopu iných detí a niekedy to bolo aj im nepríjemné a mne by bolo takisto nepríjemné, keby rodičia sedeli tých detí pri mojom synovi vtedy, nebudem hovoriť kvôli čomu, aby som zase nebol z niečoho obvinený. Je ťažko nájsť nejakú, to najlepšie riešenie, ale prikloním sa teraz k tým odborníkom, ktorí sú tu v sále, aj k tomu hlavnému pediatrovi, ktorý hovorí, že sa to nedá vykonať, čiže to nepodporíme, tento zákon, a podporíme váš pozmeňovák. Dúfam, že ten prejde.

Ďakujem za slovo.
Myslím si, že sme počuli slovo odborníka naozaj fundovaného, ktorý vidí, aká je realita v našich nemocniciach. Naozaj nedá sa nič iné, len súhlasiť s vami, predniesli ste aj vlastne stanovisko hlavného odborníka pre pediatriu. Naozaj tá podoba, ktorá naozaj vyzerá vzletne a krásne, aby všetci rodičia mohli sedieť pri svojich deťoch – jeden, dvaja, traja príbuzní pri jednom dieťati, sú nerealizovateľné v našom zdravotníctve.
Vy ste to dali na rok 2024. Čo sa zmení do roku 2024, tá platnosť tohto vášho návrhu zákona, čo za rok dobudujeme tie pediatrické oddelenia? To je absolútne nonsens. Však tak to dajte od 1. 4. 2023, platnosť tohto návrhu zákona, budete vidieť, aké by to bolo fiasko naozaj v praxi, že by to bolo absolútne nerealizovateľné. Lekár pri zdravotnej starostlivosti o pacienta pediatrického musí mať posledné slovo, či ten príbuzný je tam vhodný, alebo neni vhodný. Keď si predstavíte nejaké jednotky intenzívnej starostlivosti, že sú tam päť detí a je tam päť rodičov a teraz sa rozprávajú. Je to absolútne nevhodné. Alebo pri rôznych výkonoch. Definitívne posledné slovo musí mať jednoducho lekár a nie rodič. Lekár potrebuje pri svojej práci kľud, nie stresovú situáciu a určite by to viedlo ku konfliktom.
Sami hovoríte, že máme poddimenzovaný stav zdravotníckeho personálu. Tak si predstavte oddelenie, kde je pätnásť detí, je tam pätnásť rodičov a je tam jedna sestra vysokoškolská a jedna praktická sestra a teraz tie nároky a ja si myslím, že v praxi by to bol veľký problém. Tie kapacity o tom, aké sú tie naše nemocnice, ako vyzerajú, to sa nedá porovnávať s tými pediatrickými oddeleniami v zahraničí. Ešte aj ten zbytok personálu z pediatrie nám utečie. Však sami viete, že nám chýbajú pediatri.
Ďakujem.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Tento dobrý zámer a tento ale nerealizovateľný návrh zákona by nebol schopný v terajšej podobe, ako ho predkladatelia predkladajú, byť realizovaný ani v roku 2044, nieto od 1. 1. 2024. Takže ak naozaj chceme alebo chcete ako predkladatelia niečo dobré, tak naozaj tento návrh zákona nemôžte predkladať, pretože z tohto pediatrického prostredia alebo z pediatrických oddelení všetky sestry ujdú a budú si hľadať miesta v ambulanciách, pretože toto nebude pre nich zvládnuteľný stav, o akom naozaj všetci možno snívame, všetci by sme ho chceli, všetci by sme si želali, aby to takto fungovalo, ale jednoducho to nejde.
Pani profesorka Horváthová rozprávala vo svojej rozprave hlavne o tom, že z pediatrického hľadiska a na pediatrickom oddelení pri hospitalizácii pacienta, ktorý je naozaj v adolescentnom veku, čiže bavme sa o nejakých od 12 do 16 rokov, a aby tento pacient, ktorý si bude želať prítomnosť rodiča a bude na dvoj- alebo trojlôžkovej izbe, tak toto by už bol čistý úlet. Pretože konfliktná situácia hrozila by za každým jedným rohom a za každým jedným kríkom, ktorý by tam na tom oddelení bol. Čiže ja naozaj viem, že zámer je dobrý, ale realizovateľnosť v našich podmienkach a porovnávanie sa s nemocničnými zariadeniami alebo oddeleniami v západnej Európe je naozaj nie tým správnym príkladom, pretože ako hovorí prax a ako pani kolegyňa rozprávala z praxe a výlučne z praxe, nebudujme nejaké vzdušné zámky, nedávajme si na oči zbytočne ružové okuliare, pretože toto nie je realizovateľné v terajšom zdravotníctve Slovenskej republiky a naozaj toto je beh na, nie na dlhé trate, ale toto je beh možno Emila Zátopka. Čiže jednoducho riešme veci, ktoré sú reálne, a neriešme veci, ktoré nebudú reálne ani o niekoľko desiatok rokov.

Ďakujem. Rozsiahlejšie zareagujem potom v slove, ktoré som si vypýtala, ale tu kolegovia povedali, že tento zákon vznikol na popud politikov a nie na popud lekárov, alebo že sa k nemu nevyjadrujú dostatočne zdravotníci.
Tak ja som sa s väčšinou zdravotníkov, s ktorými som sa ja bavila, a tento zákon vznikol na popud zdravotníkov, prvý impulz vznikol práve na oddeleniach detskej onkológie, ktoré mali tú skúsenosť, že kým u nich dovolili mať prítomnosť rodiča, tak ten onkologický pacient, keď išiel na iné oddelenie kvôli nejakej inej komplikácii, tak tam toho rodiča nepustili a práve táto heterogenita uplatňovania tohto práva bola veľmi škodlivá pre priebeh toho zotavovania sa detského onkologického pacienta, ktorý bol zvyknutý, že tri mesiace na detskej onkológii bol s tým svojím rodičom, prišiel na iné oddelenie, ako je detská onkológia, a zrazu mu to neumožnili. Čiže toto boli naozaj veci z praxe, ktoré ma viedli k tomu, aby sme sa tejto téme venovali a aby sme to nastavili tak, aby to bolo vo všetkých podmienkach vlastne rovnako uplatňované po vzore krajín, ako je napríklad Česko, kde nepovažujem ako keby nejaký diametrálny rozdiel medzi tými problémami aplikačnej praxe, ktoré vyvstali tam a ktoré môžu vyvstať u nás. Práve preto ich aj upravujú v metodickom pokyne, veľmi realisticky ich tam popisujú. Čiže s týmto, s týmto nesúhlasím, ale, ako som povedala.
K pani Horváthovej sa potom vyjadrím neskôr.
Ááá, vy ste sa pýtali, že prečo je tam účinnosť vlastne nastavená na ten rok 2024. Tak vychádzali sme z toho, že sme chceli dať aj na žiadosť ministerstva zdravotníctva taký priestor, aký žiadali na vytvorenie podzákonného predpisu, ktorý by dolaďoval detaily vlastne tejto právnej úpravy. Ja som za to, aby účinnosť bola čo najskôr. Ale som človek konštruktívny, ktorý v tomto chcel naozaj vyjsť v ústrety.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ďakujem takisto kolegyni pani Evke Horváthovej za to, že predniesla jednak pozmeňujúci návrh a jednak, že jasne a exaktne vysvetlila teda dôvody.
Takisto sa chcem dotknúť toho, že legislatívny zámer je v poriadku, avšak spôsob, ako sa trošku až tak tvrdošijne alebo tvrdohlavo presadzuje jediná úprava, ktorá, predkladatelia povedali, že je teda podľa nich správna a nebudeme teda komunikovať o iných úpravách. Upozorňujeme na to, že ak nebude teda prijatý pozmeňujúci návrh pani profesorky Horváthovej, tak je ohrozený celý zákon. Čo by som bola veľmi teda nerada, aby sa na základe možnože takej tvrdohlavosti pristúpilo až k takýmto riešeniam.
Takisto poprosím možnože bez tých emócií a vášní hovoriť o tom, že, alebo osobne pristupovať k jednotlivým poslancom, že majú taký svoj názor. Ďakujem ešte raz za ten prednesený pozmeňovák. Upozorňujem hlavne aj predkladateľov na to, že vôbec nebolo myslené na pacientov, detských pacientov, ktorí sú umiestnení na iných oddeleniach ako pediatrických, či už je to chirurgických, neurochirurgických, ortopedických, pacient detský, ktorý naozaj nie je prispôsobené, povaha tohto oddelenia, kde sú aj iní pacienti, sprevádzajúca osoba môže byť napríklad aj iné pohlavie, môže byť matka na mužskom oddelení alebo na mužskej izbe pri svojom synovi a pre ostatných pacientov je to, samozrejme, aj neprijateľné. Tam potom vznikajú konflikty.
A už len na záver. My na jednej strane hovoríme o tom, aké má mať dieťa práva, čo je úplne skvelé a myslím si, že má byť dodržiavané toto právo. Avšak na druhej strane aj právo toho personálu, kedy mnohí tí rodičia v tej svojej bezútešnej situácii, kedy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo.
Tak ja ďakujem pani profesorke Horváthovej takisto za túto rozpravu, za to, že sa prihlásila za náš klub OĽANO. A chcem zopakovať, tak ako ona povedala, že je to väčšinový názor klubu OĽANO, aj keď možno v tomto nebudeme jednotní úplne. Ďakujem aj za to, že odzneli tu veci, ktoré sú, ktoré boli pomenované veľmi citlivo, ale sú veľmi ťažké a boli pomenované v súlade s realitou a pravdou z praxe. Čiže veľmi dobre, že pani profesorka vystúpila a pomenovala veci tak, ako sú, aby si to, bolo tu spomenuté, aj laici v sále, ktorí, ktorí s tým neprišli do kontaktu, ale ako rodičia, myslím, že sme prišli s tým do kontaktu viacerí, tak aby si to uvedomili, čo ideme vlastne spraviť.
Ďakujem.