88. schôdza

Pán predseda, pred niekoľkými mesiacmi tu bolo poslanecké grémium, kde sa riešila slušnosť priebehu rokovania Národnej rady a pán predseda Národnej rady nás ubezpečil, že ak tu niekto bude niekto používať slovo ako fašizmus, bude to považované za hrubý vulgarizmus, ktorý bude viesť k vykázaniu takéhoto poslanca. Od toho momentu som ani raz vládnych poslancov nenazval fašistami, pretože som sa pridŕžal toho, čo bolo dohodnuté na grémiu. Napriek tomu keď sa tu v rámci vecnej roviny viedla nejaká diskusia, vystúpil pán Lehotský a začal používať tieto primitívne urážky bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia. Teda žiadam, buď sa vrátime k tomu, ako tu prebiehala debata kedysi, keď Igor Matovič nazýval poslancov fašistickými hovnami a môžem takto titulovať poslancov SaS, ak im je to príjemné, alebo sa bude dodržiavať nejaká slušnosť a pán Lehotský sa verejne ospravedlní.

Ďakujem veľmi pekne. Chcela som začať môj príhovor tým, že som rada, že tu vedieme vecnú debatu, hoci možno nie vo všetkých veciach každý s každým súhlasí, ale teda že je vecná a relatívne korektná, žiaľ, proste opäť to skĺzlo do roviny, kde, kde naozaj niekedy ja si hovorím, že či to má zmysel ďalej fungovať v tejto politike a proste riešiť, riešiť takéto spory, ale ničmenej vrátim sa k tej téme, kvôli ktorej sme tu.
Skôr ako predstavím pozmeňujúci návrh, o ktorom tu už bola reč a ktorý by mal rozšíriť okruh osôb, ktoré by mali mať možnosť sprevádzať deti počas starostlivosti v zdravotníckom zariadení, tak chcem povedať možno aj pár slov vo všeobecnosti k tejto téme. Keďže písal sa rok 2016, kedy som ešte ako europoslankyňa prvýkrát sa začala zaujímať o Chartu práv hospitalizovaného dieťaťa, pretože tá téma sprevádzania dieťaťa alebo prítomnosť rodiča v nemocnici alebo počas ambulantného vyšetrenia je naozaj dlhá, v tom čase sa podarilo zorganizovať aj okrúhly stôl, na ktorom vystúpili riaditelia nemocníc, vystúpili tam rôzni prednostovia, lekári, zástupcovia rodičov, ktorí naozaj vo veľmi konštruktívnom tóne diskutovali o tom, akým spôsobom zlepšiť prítomnosť rodičov alebo teda blízkej osoby počas hospitalizácie dieťaťa, aj teda počas ambulantných vyšetrení, lebo netreba na to zabúdať, že to je aj jedno, aj druhé. Všetci deklarovali vôľu vrátane zástupcov ministerstva zdravotníctva túto situáciu riešiť, čomu som sa veľmi potešila. Nebola zriadená pracovná komisia, ako je dobrým zvykom v tomto štáte, že keď chceme niečo riešiť, zriadia sa tri pracovné komisie, ktoré k ničomu nedospejú, ale faktom je, že áno, aspoň trošku sme sa ďalej posunuli.
Odznelo to tu vo viacerých vystúpeniach, že teda na základe osobných skúseností už mnohí poslanci alebo poslankyne mali tú možnosť sprevádzať svoje dieťa počas hospitalizácie v nemocnici, čo je dobrá správa, že teda aj napriek nejakej právnej úprave sa aspoň trošku približujeme tomu vyspelejšiemu svetu, zároveň ale padli tu aj prípady, kedy bolo zabránené rodičovi, alebo nebolo možné, aby sprevádzal svoje dieťa počas hospitalizácie. Je fakt a prieskumy a výskumy, analýzy, ako aj Vladka spomínala, to dokazujú, že proste prítomnosť rodiča alebo blízkej osoby, ktorá to dieťa dokáže upokojiť, ktorá sa mu venuje aj v čase, keď zdravotnícky personál na to nemá z objektívnych dôvodov čas, prospieva tomu dieťaťu, čiže dá sa predpokladať, že jeho vyliečenie bude úspešnejšie, rýchlejšie a tým sa budú, samozrejme, aj šetriť verejné zdroje. A nehovoriac o kvalite života toho človeka alebo tej rodiny.
Zároveň tu ale aj padlo to, že nie každý rodič má možnosť kvôli mladším súrodencom alebo iným povinnostiam byť v tej nemocnici. Čiže ja rozumiem všetky obavy, ktoré tu zazneli o tom, že nie je to vykonateľné zo dňa na deň, ale myslím si, že ani zo dňa na deň nebude ten dopyt zo strany rodičov taký, že všetci budú chcieť, a máme množstvo nemocníc, zaplať pánboh za ne, ktoré už dnes poskytujú posteľ, nielen tú stoličku, nielen rozkladaciu posteľ, ale aj klasickú posteľ pre to dieťa, čiže myslím si, že už niečo je za nami, a som rada, že tá debata tu je, pretože my musíme aj chcieť, aby sa niečo zmenilo, nezriaďovať len pracovné komisie, neprejavovať len dobrú vôľu pri okrúhlych stoloch, ale teda prinášať aj konkrétne riešenia.
Ešte jednu vec, ktorú by som chcela pri tejto príležitosti povedať a ktorá odznela vtedy na tom okrúhlom stole, je, že nestačí hovoriť len o nejakých priestoroch, o tom, že kde budú tí rodičia ležať alebo kde budú sedieť, je strašne dôležité hovoriť o tom, aby tí rodičia mali prístup k informáciám, aby mali možnosť normálne sa dostať k informáciám, poprípade aj čo hovorila už pani poslankyňa Drábiková, k psychologickej podpore. Pretože veľakrát oni v tej nemocnici nie sú preto, že tam idú si užívať príjemné chvíle, ale sú to chvíle možno, kedy naozaj sú konfrontovaní s tým, že im je oznámená ťažká diagnóza, že im je oznámené, že ich dieťa umiera, a oni potrebujú okrem tej postele tam mať naozaj aj niekoho, kto im pomôže zvládnuť tieto situácie a kto ich podporí.
Ďalšia vec, ktorú chcem ešte povedať, dúfam, že stihnem prečítať ten pozmeňujúci návrh a ak nie, tak potom Vladku poprosím, keďže to spolu predkladáme, to, čo sa mi javí ako tiež dôležité povedať a ono sa to nedá asi ošetriť v zákone, ale faktom je, že niekedy mám pocit ako keby, je to asi obojstranné, že proste sa rodičia a lekári neberú ako partneri. Že je tam či už nejaké upodozrievanie z toho, že ten lekár asi mi nechce dopriať to, čo to moje dieťa by malo dostať, potom lekár má pocit, že ten rodič aj tak tomu nerozumie, lebo však len ten Google si prečítal, a mne sa javí aj na základe skúseností, najmä teda ja pracujem s rodinami, ktoré majú deti so zdravotným postihnutím, to znamená, že často navštevujú lekárov, často sú hospitalizovaní a áno, často si študujú informácie, aby boli informovaní, keďže nie vždy sa im dostane v tých nemocniciach a v tých ambulanciách, čiže prosím, a je to taký apel aj na vzdelávanie budúcich lekárov, aj na priebežné vzdelávanie lekárov, ale taktiež aj apel na rodičov, aby v tej komunikácii sa snažili naozaj vnímať to, že ide o dobro toho dieťaťa, aby sa spolu o to usilovali, aby sa nebrá... navzájom sa nevnímali ako nejakých súperov, ale ako partneri. A keď budú mať takýto partnerský vzťah, tak ten rodič to zvládne aj na tej stoličke, možno aj len to, že tam bude iba nejaký krátky čas, pokiaľ tie zákroky si budú vyžadovať to, aby nebol v tej prítomnosti toho dieťaťa, kľúčom je mať korektnú komunikáciu, brať sa ako partneri a nie tí, ktorí si idú navzájom nejakým spôsobom ubližovať, lebo na konci dňa na to doplatí to dieťa.
Posledná poznámka. Môj sen a moja vízia je, aby sme sa raz tu bavili aj o tom, že aj dospelí ľudia majú mať možnosť takéhoto sprevádzania, pretože sú rôzne životné situácie, kedy naozaj aj ten dospelý človek, môžme sa baviť o kategórii ľudí, ktorí majú nejaký typ zdravotného postihnutia, hoci niečo bolo ošetrené už v tej novele, čo predkladala Zuzka Šebová, ale nemáme to ešte úplne ošetrené, čiže tuto je veľký priestor na to, aby sme aj týmto ľuďom s mentálnym postihnutím, ktorí nemajú preukaz ŤZP, alebo proste s autizmom a tak ďalej, tiež vyšli v ústrety; v konečnom dôsledku to pomáha aj tým lekárom, ktorí veľakrát tiež nemajú možno skúsenosti s komunikáciou s takýmito ľuďmi. A takisto by som si veľmi priala, aby aj v prípade ľudí, ktorí zomierajú, mali možnosť mať pri sebe niekoho blízkeho, pretože nie je nič horšie, ako keď človek zomiera sám v nemocnici, kde z objektívnych dôvodov nemá čas sa mu nikto venovať. A ja ďakujem lekárom, že umožnili mne byť v situácii, kedy som to mohla zažiť.
Dovoľte, aby som iba teda v krátkosti predstavila pozmeňujúci návrh, keďže čas sa kráti. Už tu bolo spomínané, že vlastne rieši sa v tomto zákone to, aby zákonný zástupca, rodič, blízka osoba určená ním a tak ďalej, aby mala možnosť sprevádzať dieťa, ktoré teda je hospitalizované alebo absolvuje ambulantnú starostlivosť. V tomto celom nám vypadlo, respektíve prišlo s tým občianske združenie Návrat, ktoré sa stará práve o tieto deti, ktoré nemajú rodičov, ktoré sú po anonymných pôrodoch alebo sú opustené vzápätí po pôrode, takže teda s návrhom, aby tiež tieto deti mali právo tam niekoho mať. Oni majú takú iniciatívu Dominika pre Kukulíka, ktorú akože úplne že obdivujem a strašne im za to ďakujem, že školia ženy alebo teda aj mužov, neviem, či majú aj mužov, ale tá možnosť tam je, aby chodili pestovať takéto detičky, aby chodili sa im venovať, pretože opäť na tých novorodeneckých oddeleniach nie je možné, aby sestry sa venovali nonstop aj deťom, ktoré sú takto ponechané. A je veľmi dôležité pre to dieťa cítiť, že je milované, že je chcené, že tu je niekto, kto si ho pomojká, a zatiaľ teda to robia najmä tieto Dominiky, hoci nie vo všetkých pôrodniciach a nie vo všetkých pôrodniciach a novorodeneckých oddeleniach je umožnené budúcim osvojiteľom alebo pestúnom prísť sa starať o takéto deti, keď už im bol umožnený nadviazaný ten kontakt a práve táto, tento pozmeňujúci návrh by mal rozšíriť okruh tých osôb o tieto osoby, ktoré teda majú záujem si osvojiť dieťatko, ktorým už bol sprostredkovaný ten osobný vzťah, a teda je to naozaj písané tak, aby nemohlo dôjsť k tomu, že nejaký cudzí človek so zlým úmyslom tam príde.
Čiže v rýchlosti, pozmeňujúci návrh poslankýň Jany Žitňanskej, Vladimíry Marcinkovej k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej, Mariána Viskupiča, Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 1362).
1. V čl. I § 11 ods. 17 sa za slová "inej blízkej osoby" vkladajú slová "alebo osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom alebo osvojiteľom, ak bolo tejto osobe sprostredkované nadviazanie osobného vzťahu s týmto maloletým dieťaťom podľa osobitného predpisu^13b a označenie poznámky pod čiarou 13b sa nahrádza označením poznámky pod čiarou k odkazu 13c".
Poznámka pod čiarou k odkazu 13b znie:
^"13b) § 39 ods. 6 a § 42 zákona č. 305/2005 Z. z."
V súvislosti s vložením novej poznámky pod čiarou k odkazu 13b a preznačením doterajšej poznámky pod čiarou k odkazu 13b na odkaz 13c sa primerane upraví úvodná veta k poznámkam pod čiarou, ako aj ich preznačenie.
Ďakujem veľmi pekne, skončila som, a teda poprosím o podporu tohto pozmeňujúceho návrhu. Ďakujem pekne.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, súhlasím, že psychologická podpora v nemocniciach nieže je nedostatočná, povedal by som, že nie je žiadna, pretože tak akútne ako nám chýbajú psychológovia na školách, či už na základných, alebo na stredných, tak nám chýba psychologická podpora v rámci nemocničných zariadení, ale aj v rámci domovov opatrovateľskej starostlivosti, domovov sociálnych služieb, denných stacionárov alebo domovov dôchodcov. Takže to, aký počet psychológov alebo kvalifikovaných psychológov vie Slovenská republika v rámci vysokého školstva vychovať, je asi adekvátna vzorka toho, že tento psychologický subjekt, ktorým psychológ je, značne v tejto oblasti chýba.
Spomínali ste vo svojej rozprave, aby bol kvalitnejší prístup k informáciám v rámci toho tzv. partnerského vzťahu lekár – rodič. Áno, súhlasím, a to, že títo dvaja partneri, ako ste to veľmi správne poznamenali, by nemali medzi sebou v určitých veciach bojovať, ale mali by sa snažiť konsenzuálne prísť k jednotnému názoru, to znamená, že ak bude zvýšená miera asertivity či už zo strany rodiča, alebo aj zo strany lekára, alebo nižšieho zdravotníckeho alebo obslužného personálu dostatočná, tak nebude dochádzať k nijakým konfliktom, ale naozaj obom týmto stranám pôjde iba o dobro pacienta, v tomto prípade buď maloletého dieťaťa, buď dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím, alebo, ako ste poznamenali vo svojej rozprave, aj umierajúceho človeka. Čiže naozaj len zlepšenie prístupu v týchto oblastiach nám pomôže skvalitniť poskytovanie zdravotnej starostlivosti v kombinácii s poskytovaním aj nejakej sociálnej práce v tomto prípade.
Čiže veľmi pekne ďakujem za vašu rozpravu a ja za seba môžem povedať, že tento váš pozmeňujúci návrh zákona určite podporím.

Ďakujem veľmi pekne. Len v stručnosti iba nadviažem na to, čo bolo povedané.
Naozaj tá situácia, žiaľ, ešte aj dnes je taká, že mnohí lekári aj zdravotné sestry sú preťažené. To sme si všetci toho vedomí, to znamená, že tiež aj zo strany rodičov by malo byť chápané, alebo teda mali by to brať do úvahy, že nie vždy lekári alebo sestry majú čas nejak rozsiahlejšie sa venovať, hoci opäť, tá informovanosť je úplne základom toho, aby tá dôvera bola. Ale druhá vec je, čo ma najviac mrzí, je to, že veľakrát tam nejde ani o dĺžku času, ale o ten spôsob, akým sa komunikuje. A obzvlášť teda tie skúsenosti, ktoré mi tlmočili rodičia detí so zdravotným postihnutím, alebo keď diagnostikovali teda zdravotné postihnutie tesne po pôrode alebo teda ešte počas tehotenstva, že tam ako keby sa vytratila v niektorých prípadoch taká ľudskosť, taká empatia, že v podstate medzi dverami je oznámené, že však jáj, to je to dieťa s tým Downovým, ahá, tak... no, ja by som naozaj chcela apelovať na to, a sme sa o tom aj bavili a opäť, tiež to bol jeden z tých okrúhlych stolov, kde sme si sľúbili, že sa na tom viacej popracuje, aby aj na školách budúci lekári, aby aj v rámci kontinuálneho vzdelávania lekári mali možnosť sa oboznámiť s tým, že ako komunikovať, ako citlivo oznámiť, že tá diagnóza je proste taká, aká je, že ten váš príbuzný zomiera, že možno poučenie o tom, že okej, v tomto prípade by bolo fajn sa zamyslieť nad tým, že môže darovať orgány. Akože to sú všetko témy, ktoré ale vy potrebujete ako ten, ktorý dostáva tie informácie, nejako spracovať a je veľmi dôležité, aby tí lekári aspoň na toto si našli ten spôsob a ten čas.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, predkladateľka, pán spravodajca, ja som sa prihlásil tak do jednej faktickej poznámky na profesorku Horváthovú a potom som sa nehlásil do faktických poznámok, aby som to nejak nenaťahoval, a robil som si poznámky a chcel by som vystúpiť teraz a povedať niečo k tomu, tomuto zákonu, možno aj k procesu a reagovať na niektorých predrečníkov nielen z rozpravy, ale aj z faktických poznámok. Takže sa ospravedlňujem, keď to nebude úplne, keď to bude nejaké nesúrodé a budem skákať z témy do témy, ale pôjdem pekne postupne, čo tu odznelo a zareagujem na to.
Pani Kolíková napríklad, pani poslankyňa Kolíková spomínala, že sprievod je pomocou pre lekárov. Ja s tým súhlasím, v istých chvíľach určite, v istých momentoch určite, ale niekedy to môže veľmi skomplikovať situáciu práve tým lekárom. Povedala, že nikto sa nebude hrabať na operačku, no vieme, že máme všelijakých rodičov, ktorí sa domáhajú svojich práv až agresívne a že či sa nikto nebude domáhať na operačku a že kto bude rozhodovať o tom, že či daný úkon je taký, kde môže byť ešte ten rodič, alebo nie je, tak to je skutočne na diskusiu a nie je to tam striktne vyšpecifikované v tom zákone.
Ďalej čo tu bolo spomenuté, Tomáš Lehotský tak úsmevne, neviem, prečo si spomenul rok 2046, ale povedal si, že v roku 2046 budeme debatovať o tom istom, o lôžku pre matku. No tak ja verím, že situácia v nemocniciach sa bude zlepšovať a že to nebude až v roku 2046, keď dospejeme k tomu, že okrem toho, že niektorí teraz v nemocniciach majú tú možnosť byť pri svojich deťoch, keď to umožňuje situácia a umožňujú to lekári, tak verím, že už v tomto roku by sme mohli mať nemocnice na takej úrovni, že to bude umožnené hocikomu, kto to, kto o to požiada.
Ďalej, to je možno najdôležitejšie, čoho sa obávame, a preto sme aj predložili ten pozmeňovák k tomu spolu s profesorkou Horváthovou, že môžu tam vzniknúť súdne žaloby, spory, konflikty, neboli by sme radi, keby sme tomu štatutárov nemocníc, resp. lekárov vystavili. Takže aj preto podaná pomocná ruka cez ten pozmeňovák, ktorý, ktorý toto rieši.
Pán poslanec Suja tu spomínal, že zdravotníci sú, ktorí sa tu vyjadrovali, tak sú proti tomu. Ja hovorím, že nielen zdravotníci, ale aj tí, ktorí majú skúsenosti s nemocnicami, aj laici so zdravým rozumom skutočne vedia, aká je situácia v nemocniciach, vedia ju navnímať a vedia, že tento zákon je v praxi skutočne tak, ako je predložený, nevykonateľný. Je tam problém povedzme s tým, že ja si viem predstaviť ako štatutár nemocnice alebo riaditeľ nemocnice, že nariadim tým primárom, lekárom, nechceme mať súdne žaloby, tak spravte to, že zredukujete lôžka, nech tam tí rodičia sú, no ale potom čo ostatní pacienti, tie nemocnice nemôžme nafúknuť a čo ja ako rodič, ktorý mám choré dieťa a nemáte preňho miesto v danej nemocnici, ako k tomu prídem ja?
Pán Ledecký, pán poslanec Ledecký spomínal, že na zákon bude nadväzovať vykonávací predpis, ktorý, ktorý to nejakým spôsobom upraví, a spravil takú pekne, taký záver, že z toho vyplýva, že nechceme to podporiť, z toho vyplýva, že súčasný stav, ktorý je, že sme s ním spokojní, že nám vyhovuje. No ale to nie je pravda. Žiaden z mojich predrečníkov, aj ktorý sa vyjadroval kriticky k tomuto zákonu, nepovedal, že nám súčasný stav vyhovuje. Nevyhovuje, chceme, aby sa zlepšoval, ale nie tak, aby tam prichádzali, ako som spomínal, tie súdne žaloby, spory a konflikty v nemocniciach kvôli tomu, že sa niekto bude nasilu domáhať zákona a svojich práv.
Pani predkladateľka, vy ste tu hovorili aj, že ste boli na zdravotníckom výbore. Áno, veď ja som členom zdravotníckeho výboru, ja som vás tam videl, hovorili ste tu nejaké skutočne citové veci, ale ja sa vás pýtam, čo je viac, záchrana života a zdravia dieťaťa alebo prítomnosť rodiča? Lebo napríklad ja ako desaťročný som mal roztrhnutú pečeň, išlo mi o život, išlo tam o minúty a moji rodičia, ani ich nenapadlo sa domáhať nejakých práv, ale nemáme len takýchto rodičov. Ja viem, tu asi nikto by nepolemizoval, že ten zdravotnícky úkon, že to nie je vhodné, aby tam rodičia boli, keď zo mňa vyberali dvaja lekári gumenými rukavicami zrazenú krv, že to by asi pre matku nebolo vhodné, aby tam bola prítomná. Ale čo ak budeme mať, sme tu mali pandémiu alebo chrípková epidémia, alebo také niečo, alebo nesterilnosť prostredia, alebo bude namietať lekár to, že nemá tam priestory a tak ďalej a tak ďalej, to už do toho vášho zákona nedokážeme dostať. A ten lekár najlepšie vie, že či je to prospešné, alebo nie je to prospešné, aby tam ten rodič alebo sprevádzajúca osoba bola. Navyše nikde v zákone nie je explicitne dané, že tá osoba môže byť len jedna. Čo ak bude sa domáhať niekto, že chce, aby tam bolo tých osôb viac? Do troch rokov veku dieťaťa je to predsa garantované, vy ste tu hovorili, že nejaké deti, že ako znova, také citové všelijaké veci ste vyťahovali, že je to pre to dieťa dobré, keď je tam matka. Áno, my to nespochybňujeme, je, ale do troch rokov áno, potom od troch rokov nech to skutočne určí lekár v príslušnom zdravotníckom zariadení.
Ešte raz, lekár nech má posledné slovo, len vy hovoríte, že ak ide o povahu, o nezlučiteľnosť s povahou zdravotníckeho výkonu. Veď v poriadku, to je tá moja operácia napríklad, tam by o tom asi polemika nebola, ale hovorím, sú iné prípady, kedy už tá polemika môže byť a ten lekár, ako to aj profesorka Horváthová tu predniesla, nemôže toto riešiť.
No a posledná predrečníčka pani poslankyňa Žitňanská hovorila, že keď sa aj ten zákon prijme, že nebude dopyt rodičov zo dňa na deň. Ale to nemôžme takto uvažovať. Čo ak sa niektorí rodičia skutočne v tej nemocnici, ja mám dieťa, ktoré je po operácii a niektorý iný rodič môže byť, môže mať infekčnú chorobu, môže hocičo. Môže... moje dieťa si nemusí priať, aby tam s iným dieťaťom bol prítomný rodič, pretože jemu to prekáža. Ako to dieťa príde k tomu? A tak ďalej a tak ďalej. Čiže tých vecí, budem musieť končiť, lebo čas sa mi kráti, tých vecí, ktoré tam môžme namietať, je dosť.
A podali sme s profesorkou Horváthovou pozmeňovák, ktorý, žiadame vás, aby ste ho podporili a tým pádom my podporíme zákon ako celok. Tak budú lekári a zdravotnícke zariadenia chránení pred tými súdnymi žalobami a konfliktmi, ktoré môžu vzniknúť.
Ešte raz, my podporujeme vašu snahu, podporujeme práva detí na sprievod v nemocniciach, ale nemôžme si zobrať na triko, že v našom zdravotníckom systéme spravíme väčší problém ako úžitok.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne.
Budem na to obsiahlejšie reagovať potom v záverečnom slove. Ale ja, ja som zúfalá z toho, že proste tu nemáme znalosť, základnú znalosť zákona, o ktorom sa bavíme, a potom sa dostávame do takýchto dezinterpretácií, ktoré ma veľmi mrzia, lebo my sa nemôžme baviť o tom, že pri záchrane života a zdravia niekto bude vyhľadávať rodiča pred tým, ako proste zachráni dieťa, ktorému praskne pečeň alebo ktoré bude treba resuscitovať. Veď toto už dávno máme upravené v zákone. Veď keď príde záchranka a ide o život zachraňujúci úkon, pri všetkých, keď prídete s dieťaťom do nemocnice, potrebujete informovaný súhlas, ale keď príde záchranka a zachraňuje to dieťa, ho nepotrebuje, lebo ide o život zachraňujúci úkon. A práve toto už máme dávno upravené, že vtedy, pri urgentnej medicíne, pri urgentnom zásahu vlastne toto nepotrebujete. Čiže toto sú situácie, o ktorých my sa vôbec nebavíme.
My sa bavíme o situáciách v rámci tohto zákona, že to dieťa je hospitalizované v nemocnici na tri dni, mesiac, neviem koľko a my chceme, aby tam ten rodič pri tom dieťati mohol byť a držať ho za ruku. Nijak nechce ohrozovať jeho starostlivosť, veď práve preto sme tam dali aj možnosť ošetrujúcemu lekárovi, aby povedal stop, teraz tu nemôže byť, lebo ide o zdravotný úkon, ktorý je proste kontraindikáciou k prítomnosti rodiča. Ale potom znova, keď sa to dieťa bude zotavovať, keď tam budú prebiehať ďalšie vyšetrenia a ono bude na tie vyšetrenia čakať dva, tri, štyri dni, tak tam ten rodič bude pri ňom môcť byť, bude mu útechou a ak tam nie je lôžko, bude sedieť na stoličke. Ak nebude chcieť sedieť na stoličke, tak tam nebude, lebo stále je to možnosť.
A my hovoríme o zmluvnom vzťahu s nemocnicou, hej? My sa musíme pozerať na to aj, proste naozaj v tých, v tých právnych termínoch, ak ten rodič má problém s poskytovanou zdravotnou starostlivosťou, stále môže dať reverz a zobrať to dieťa inde. A zároveň, čo je veľmi dôležité povedať, je, že ak by ohrozoval život toho dieťaťa, tam rozhoduje súd, ako napríklad keď odopierajú onkologickú liečbu rodičia svojim deťom, hej, pre nejaké šarlatánstva. To všet... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne.
Marek, ja som rád, že chcete podporiť zákon. Ja mám pocit z tejto debaty, že je tu nejaké právnické nedorozumenie, že v zásade len na tom to stojí. Lebo to, čo hovoríme my, je toto: "Prítomnosť osoby podľa prvej vety môže byť ošetrujúcim lekárom v nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas obmedzená, ak by bola nezlučiteľná s povahou poskytovaného zdravotného výkonu." Vy hovoríte, že to je príliš všeobecné a nahrádzate to, "ak prítomnosť takejto osoby nenaruší alebo nenarúša poskytovanie zdravotnej starostlivosti, alebo ak neexistujú iné závažné dôvody." O čo menej, o čo viac je to konkrétne? Po prvé, chýba vám tam, že kým, kto povie, ak prítomnosť takejto osoby nenaruší alebo nenarúša poskytovanie. Kto to povie? Že už v tomto ste veľmi všeobecní. A po druhé, nemáte tam ani, ani to časové hľadisko. To znamená, že vlastne podľa vášho zákona to môže urobiť na neobmedzený čas. A obidve... No a to je ten problém, ktorý vlastne, na ktorý, na ktorý sa naráža už teraz, že vlastne potom sa tí rodičia naozaj môžu báť. A kto bude dbať na to, že čo je to, vlastne nie je sa tam o čo oprieť, že je to na nevyhnutný čas, lebo vlastne vystavujete bianko šek. To znamená, že ani osoba, ktorá to povie, ani čas, na ktorý to môže byť uplatnené, a hlavne, hlavne prikladáte tam úplne neurčitú kategóriu "ak neexistujú iné závažné dôvody", ktorá táto, práveže táto formulácia nemá právne opretie sa v slovenskej legislatíve.

Ďakujem pekne.
Ja som len chcela zareagovať na Mareka alebo predchádzajúcich predrečníkov, že teda ako detský psychológ mám túto problematiku navnímanú. Vieme, kde, kde nám veci fungujú a kde nám nefungujú. Máme mnoho príkladov dobrej praxe, kde, povedzme detské kardiocentrum, ktoré rodičom poskytne priam hotelové ubytovanie. Máme detskú nemocnicu, ktorá sa, samozrejme, snaží, ale vie vám poskytnúť tak maximálne stoličku. Proste táto problematika nám nezlyháva na zákone. Keď si pozrieme na prípady, kde nám to zlyhalo, tak je to problém zlyhania ľudského faktora, vzťahu, nie zákona, to je prvá vec. Takže ja si nemyslím, že sa toto dá týmto typom zákona upraviť.
A za mňa nedoriešenou témou a teda otáznikom v implementácii tohto zákona je detská psychiatria, pretože si neviem dosť dobre predstaviť prítomnosť rodiča, ktorý je tým problémom, pre ktorý sa to dieťa na tú detskú psychiatriu dostalo, povedzme pri automutiláciách, samovražedných tendenciách, poruchách príjmu potravy. Neviem si predstaviť prítomnosť tohto rodiča a píšte si, že celkom určite by na základe tohto zákona tú prítomnosť vyžadoval. Takže za mňa implementácia je veľmi problematická, preto mám otáznik pri podpore, hoci téma je to dôležitá, treba o tom diskutovať, ale nemyslím si, že sa to dá, že sa to dá upraviť touto legislatívnou úpravou.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pozdravujem všetkých.
Pán Šefčík a aj kolegovia z OĽANO, ja by som vás chcel upozorniť na to, že podpora tohto bodu bola súčasťou dohody na rozpočte. My sme našu časť dohody dodržali v plnom rozsahu. Všetko sme splnili. Dokonca keď bolo na nás zle, aby sme dohodu porušili a súhlasili s voľbami už v júni, tak som povedal nie, lebo sme sa raz dohodli a naše slovo platí. A ja teda chcem dúfať, že, kolegovia z OĽANO, aj vaše slovo platí. Tu bola urobená jasná dohoda. Boli vyčíslené prostried... vyčíslené nie, ale pripravené prostriedky na realizáciu tejto dohody so štátnym Klimekom, to bolo urobené, bolo nám to potvrdené, a preto ma tak teraz trochu nemilo prekvapuje, že zrazu sa hľadajú dôvody, prečo nepotvrdiť, prečo nedodržať túto dohodu. Možno by bolo lepšie hľadať dôvody alebo hľadať spôsoby, ako ju dodržať a zrealizovať.
K tej odbornej stránke veci ja sa vyjadrovať nechcem. Myslím si, že strana SaS tu je dobre zastúpená aj Vlaďkou Marcinkovou, aj Tomášom Lehotským. Ale chcem vám pripomenúť ako priamy účastník tejto veľkej dohody, ktorú sme na jeseň, teda pred Vianocami urobili, že toto bolo jej súčasťou. Máme to aj v písomnej forme potvrdené. Pán Vetrák o tom vie, bol aj súčasťou tej skupiny, ktorá to dohodla. A chcem teda veriť, že vaše slovo platí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo.
Tak najskôr, Tomáš Lehotský a pani poslankyňa Marcinková, život zachraňujúci úkon. Ja som to spomenul s tou pečeňou, že tam je to jasné, tam je to jasné. Ja tomu rozumiem tak isto, že tam by to bolo jasné. Lenže narážame na tento problém, vy ste povedali, že lekár povie stop, je to zdravotný úkon, ktorý je tam nejaká kontraindikácia, vychádza to z povahy zdravotného úkonu. Lenže napríklad keď nemá dostatok lôžok, dostatok miesta a iné dôvody, to už nie je povaha zdravotníckeho úkonu a to je ten problém, na ktorý my narážame.
Katka Hatráková, kolegyňa poslankyňa, ďakujem za doplnenie aj za tú, tie podporné slová.
A pán poslanec Sulík, v prvom čítaní aj pani Marcinková povedala, že to prešlo veľkou väčšinou. Ja si pamätám tie rokovania aj o posunutí účinnosti toho zákona. A napriek tomu pani Marcinková to nedodržala a chce to posunúť na skorší termín. Vám neprekáža, veď ja som povedal aj v rozprave, že to chceme podporiť, ten zákon. Ale vám neprekáža, že tam sú problémy, ktoré spôsobia zdravotníctvu, zdravotníckym zariadeniam problém? A keď to opravíme tým pozmeňovákom, tak to chceme podporiť ten zákon. Vám neprekáža, že to, že to bude nevykonateľné v praxi? Vy len chcete dodržať dohody? Veď dobre, v poriadku, dodržme dohody, ale upravme to tým pozmeňovákom, vylepšime to.