15. schôdza

Pán poslanec Juraj Krúpa bude reagovať.

Ďakujem veľmi pekne, pani kolegyňa. Máte absolútne súhlas, môj súhlas, pretože tá komunikácia, ktorá tu je, tak sa zameriava zo strany vládnej koalície čisto len ako keby na nejaké vyjadrenia terajšej opozície, ako keby tí, ktorí to hovoria, že za to môže opozícia, že za to môžu vládne médiá alebo niečo podobné, ako oni boli čistí a svätí. Ako keby neboli schopní priznať, že naozaj špičkujú takisto. Že šíria rôzne konšpirácie, rôzne dezinformácie, napríklad ako dnes poobede sme sa dozvedeli, že pandémia tu nebola.
Čiže sú to strašné veci, ktorým my musíme čeliť a s ktorými sa musíme nejakým spôsobom vysporiadávať, takže ja by som nejaký ten zmier aj nejakú diskusiu privítal. Ale pred tým, ako mal prísť tento zákon, takisto mala byť diskusia. A mali by sme si povedať, počúvajte, tak začnime si to nejakým spôsobom rámcovať. Budeme sa tu takto hejtovať, budeme tu takto šíriť bludy, alebo sa začneme správať normálne a vnímať to, že tu máme zodpovednosť voči tomuto štátu. A tá zodpovednosť začína u toho, že sa zodpovedne postavíme k tomu, aká situácia reálne je, zoberieme nejaké informácie, nejaké fakty, ktoré nám budú predložené odborníkmi, analytikmi napríklad Národným bezpečnostným analytickým centrom, vyhodnotiť a povedať, počúvajte, tu máme nedostatky a tak ďalej, poďme to riešiť.
Takisto by som očakával, že opatrenia, ktoré sa týkajú napríklad ÚOÚČ alebo podobne, tak ja proste čakám na vyšetrovanie, či nepochybili, na koniec vyšetrovania tohto atentátu, aby nedochádzalo k dezinterpretáciám a podobné záležitosti. A potom by sme mali urobiť ďalší krok. Nemôžme proste hovoriť, že tento človek bol politický aktivista, opozičný, hodiť to všetko na opozíciu a potom si spraviť lex atentát, kde dáme premiérovi rentu, lebo on si to zaslúži. Toto nie je riešenie tejto situácie.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. No ja som vyfasla tú najmenej šťastnú pozíciu, kedy už všetci povedali všetko a obávam sa, že či teda prispejem do tejto debaty ešte niečím, čo neodznelo. A ja som si dala za cieľ v podstate v celkom, v celkom takom detailnom zoome priblížiť vám jedno ustanovenie, ja si myslím, že o ňom už dneska bola viackrát reč, ale ukázať vám ho aj z ďalších perspektív a poukázať na množstvo iných hrozieb, ktoré možno ten, ktorý prišiel s takýmto, s takýmto návrhom, ani ňou nemal úmysel ich privodiť a ani si možno tieto následky neprivodil. Tá moja kľúčová ambícia je, že aby sme za žiadnu cenu nedopustili, aby tam toto ustanovenie ostalo a hovorím to nie ako členka Progresívneho Slovenska, hovorím to ako právnička, hovorím to teda ako niekto, kto vie, že toto môže byť zneužité proti akémukoľvek politikovi a vedzte, že politici budú prví. Ale dobre, nech idem po rade, dostanem sa k tomu.
Hovorím konkrétne teda o tom ustanovení, ktorým sa novelizuje zákon o elektronických komunikáciách. On je teda naviazaný na tiež novelizované ustanovenie zákona o priestupkoch, ktoré, hej, zhruba keď to veľmi, veľmi zľahka zinterpretujem, pripúšťa, aby priestupok, ktorý z povahy veci je možné spáchať online, bol naozaj aj teda takto postihovaným, čo je teda úplne v poriadku, žiaduce, nie je s tým žiaden problém. Tu možno len tak si dovolím upozorniť, že už chcem vidieť teda tie, tú aplikačnú prax, hej, tuto v Bánovciach, jak budú stíhať protiprávne konanie v kybernetickom prostredí. Lebo ja som v 2016 nahlasovala webstránku a keď mi to dvihli na polícii, tak sa ma pýtali, že www, koľkokrát www, jaké www, ja vám nerozumiem, jaké www? No tak snáď sa teda odvtedy čas, čas posunul a zvládnu, lebo viete, že máme tu priestupky proti extrémizmu, ktoré patria do pôsobnosti železničnej polície, a teda ak sa bavíme o tom, že by mali pokrývať aj tie prejavy, ktoré sa nachádzajú v online prostredí, tak ako želajme im šťastie.
Samotné to ustanovenie v priestupkovom zákone nie je problematické. To, čo je problematické a o čom teda budem hovoriť, ako som naznačila, je práve tá časť, ktorou sa novelizuje zákon o elektronických komunikáciách. Ani to nejdem veľmi čítať, aby som vás tu akože nenaviedla na mylný dojem, že ideme sa baviť o nejakých strašných IT-čkárskych technológiách, lebo o tom to fakt nie je.
Pointa toho ustanovenia, ktoré sa teda, hej, stalo súčasťou lex atentát a ktoré ja teda rozporujem, je zhruba o tom, že zverujeme policajtovi na základe predošlého súhlasu prokurátora možnosť, aby získal od providera informácie o osobe, ktoré slúžia k odhaleniu zdroja. A toto je úplne že kľúčová veta. Presne v tom, ako je jalová, je proste najviac, hej, nebezpečná. Kiežby to bolo teda iba jediná, jediná vada toho celého znenia. Totižto to ustanovenie nám nedáva odpoveď na to, že v akom rozsahu my žiadame o osobe informácie. Ktoré sú to informácie? Týkajú sa to zdravotného stavu? Týkajú sa to bankového? Áno, v zásade má ísť o informácie, ktoré sú v digitalizovanej podobe. A zákonodarca teda v tom znení, ako to teda prišlo do Národnej rady, to necháva v absolútne voľnej, nijak nešpecifikovanej formulácii, kedy policajt po súhlase prokurátora, inak znovu teda tu by som si neodpustila poznámku, sa bavíme o miestne príslušných policajtoch a prokurátoroch, môžu získať údaje od poskytovateľa internetu, ale zákon ich nijak nelimituje v tom, že aké údaje, za akých podmienok, na ako dlhý čas, aký bude spôsob oprávneného narábania. Že my sme dali normálne že nukleárny kufrík policajtovi a teraz prichádza tá pointa, že viete za čo? Nie za to, že sa venoval, hej, distribúcii detskej pornografie, ani preto, že zakladal teroristické skupiny, ale preto, lebo sa dopustil priestupku proti, zrejme teda tým sa budeme v tom priestupkovom práve najčastejšie stretávať v online prostredí, hrubej neslušnosti.
Tak my sme naozaj týmto ustanovením, ktoré nijak nelimituje, nijak nešpecifikuje, nijak proste nedáva limity tomu, čo všetko môže policajt vytiahnuť od toho providera, doslova vyrobili guľomet na komáre, hej. Pritom hrubá neslušnosť, nech už si tu všetci pod ňou budeme predstavovať čokoľvek, ako fakt nerúca demokraciu. Hej, že toto nie je náš problém. A z toho teda, aby som uzavrela možno jeden taký ten balíček problematický, o ktorom teraz hovorím, je, že sa dostávame k absolútnej neproporcionalite. Toto ustanovenie by neprešlo súdnym, hej, testom proporcionality, pretože ten predpokladá, že ak spôsobíte nejakú ujmu alebo zásah do práv a slobôd občana, musí to byť kompenzované tým, že áno, je tu nejaké vážne ohrozenie, ktoré sa snažíte týmto spôsobom odvrátiť. Ale my tu vytvárame že nevídané, toto v žiadnom právnom vesmíre som ešte ani nepočula a dostanem sa k tomu, ako sa s tým vysporiadáva Európska komisia a čo by nám na to asi tak povedala, že pre priestupok, ktorý je právne definovaný ako protiprávne konanie nepatrnej závažnosti pre hrubú neslušnosť, sme dopustili, alebo ten návrh tak teda v súčasnej verzii znie, aby mal niekto kompletnú, kompletnú vlastne moc nad všetkými našimi digitalizovanými údajmi a vôbec celou časťou nášho života, ktorú prežívame v online. Čo je naozaj že neuveriteľné.
Keď som spomenula tú Európsku úniu, viete, ono sa, áno, dlho sa vždy diskutovalo a dodnes diskutuje, že kedy má právo OČTK, policajt teda, získať takéto údaje, lebo sú prípady, kedy ich naozaj potrebuje. A tá debata, keď som pozerala, však mám to aj tu, nebudem to čítať, judikáty Európskeho súdneho dvora, tak ona sa vždy ťahá alebo jej spor je o tom, že ako veľmi musí byť závažná trestná činnosť, aby si vôbec mohli OČTK dovoliť požadovať tento typ údajov. Totižto ten zásah, ktorý vykonávajú OČTK, tuná teda v tomto našom prípade kvôli priestupku a skúsim vysvetliť, čo spôsobuje. To je jedna z mála zásahov, ktoré trafili, myslím, že štyri, štyri ľudské práva rovno. Hej, že on obmedzuje slobodu slova, pretože v zásade sloboda slova sa nespája a nevyžaduje, aby bola, ten teda, kto sa prejavuje, jeho identita odhalená, aby sa pri tom predstavil, aby pri tom zverejnil svoje osobné údaje. Ale tým, že my dáme policajtovi na to prístup, tak akýkoľvek prejav zverejnený v online prostredí len pre to, že on má podozrenie zo spáchania priestupku, už napojí na konkrétne identifikačné údaje a teda jednoducho obmedzil možnosť a právo osoby na to, aby smela komunikovať a vyjadrovať sa bez toho, aby musela byť známa jej identita. To je prvý zásah.
Druhý zásah je, že pripúšťame súbežne, aby sa zasiahlo do jej súkromia. To je to, čo som hovorila, že my nevieme, aké informácie, v podstate všetky. Keď nešpecifikuje zákon, aký typ informácií, znamená, že všetky. Každú a všetky. Čiže... robím niečo? (Reakcia z pléna.) Aha, pardon. Čiže, čiže my sme vystavili toho, toho podozrivého zo spáchania priestupku tomu, že štát prostredníctvom OČTK si o ňom môže zobrať akýkoľvek typ dát vrátane, a to je teda ďalší zásah, telekomunikačného tajomstva. Ja som ešte v živote fakt sa nestretla s tým, a však teda robila som s trestným právom veľmi dlho, že aby sa našiel tak silný dôvod, kedy prelomíme ochranu telekomunikačného tajomstva. Lebo to si pamätáte, však ešte aj z doby pred, pred internetmi, že poštové tajomstvo, listové tajomstvo, že to sú proste veci, ktoré musí byť naozaj pádny, veľmi vážny dôvod, prečo by vám niekto mal tento typ, hej, tajomstva odokryť a poskytnúť orgánom verejnej moci. My to tuná pripúšťame teda pre podozrenie z priestupku.
A v neposlednom rade, spomenula som teda prelomenie ochrany telekomunikačného, ochranu súkromia, obmedzenie prejavu a ešte štvrtý je tam zásah, a spomeniem si, teraz nech nezdržujem prejdem ďalej, ale sú, to je tiež veľmi výnimočné, keď jedným zásahom dokážete oklieštiť rovno štyri základné práva a slobody na účel toho, aby ste, hej, mohli skúmať, či osoba nepoužila nevhodné výrazivo. Týmto sa dostávam teda od toho, čo som nazvala, že nie je dodržaná proporcionalita, k druhému problému, lebo ten sa hneď natíska, že teda čo by ten človek musel urobiť, akého vážneho deliktu by sa musel dopustiť, aby mal, aby mal teda buď prokurátor alebo policajt takéto oprávnenie. Ono sa to aj v tej legislatíve akože nachádza. Toto je pre mňa tiež taká nelogická vec, že ak ide o stíhanie osôb podozrivých z trestnej činnosti, prípadne obvinených, no tak tam máme tie veľmi striktne vymedzené podmienky, informácie a tak ďalej a tak ďalej a pri podozrivom nič, hej. A čo teda by sa, čo teda by sa muselo stať, tak poďme hádať v tom priestupkovom zákone, že teda na čo tým guľometom ideme páliť, ktorý sme vymysleli. A jediné, čo som z toho ja našla, z tých skutkových podstát, ktoré sú v priestupkovom zákone ako tak použiteľné v tom virtuálnom prostredí, pripadá do úvahy priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, konkrétne tá hrubá neslušnosť.
No a teraz si tu akože, hej, začnime nalievať to červené víno. Každý, ako sme tu, budeme mať dvadsať výkladov hrubej neslušnosti. Neexistuje, aby sme pripustili takto zásadný zásah do toľkých ľudských práv a zákonodarca nevedel dať jasnú odpoveď, čo je to nežiaduce správanie. Čo vlastne zakazuje? Ako sa to prejavuje? Kde sú jeho limity? Že to je vlastne v rozpore s touto starou zásadou, právnici, právnici vedia, nullum crimen sine lege certa. Iba presne špecifikované pravidlo za presne, za porušenie presne špecifikovaného pravidla a môže byť založená právna zodpovednosť. A tuná my vlastne nevieme. To je nejaká hrubá neslušnosť, ktorá, áno, má byť tým legitimizačným dôvodom pre takto zásadné vtrhnutie do vyslovene osobnej a súkromnej zóny jednotlivca.
Čo tam je ešte zaujímavé, že viete, že keď aj by sme si dokázali nejakým spôsobom ujasniť a nájsť nejakú zhodu, čo je tá hrubá neslušnosť, áno, musí to byť niečo, čoho závažnosť je nepatrná. Akonáhle to má podobu vyhrážky, podnecovania, schvaľovania trestnej činnosti, už je to trestný čin, hej, čiže to môžu byť nejaké výroky na úrovni, že ty sprostá progresívka. A teraz mi povedzte toho policajta, ktorý tuto akože, hej, pôjde riešiť. Lebo ak už to bude veľmi gradované, a to je ten problém, ktorý máme riešiť, nie tuto takéto, hej, hrubé, hrubé neslušnosti, ktoré fakt že, myslím, že nemajú potenciál zrúcať demokraciu ani ohroziť právny štát a rozhodne tento typ takých tých výrokov, hej, ostreľovačiek jemných nie je, nie je súčasťou výslednice, ktorá sa podpísala na atentáte Roberta Fica. My máme seriózne vážny problém s tým, ako máme, hej, vygradovanú a vyšponovanú tú debatu na sociálnych sieťach, ale tam potom nestačí priestupkový zákon. To si potom poďme povedať, či sme ready baviť sa o Trestnom. Aj dnes je Trestný zákon použiteľný, hej, len teda áno, keď niekto chce, viete, to je ten problém potom politický, že niekto chce byť za pekného, keď je tuto u Bombica a bude hovoriť, že teda sloboda slova a všetky výroky sa tolerujú, a keď je zase pred iným publikom, tak bude hovoriť, že nie, nie, my musíme tie nenávistné prejavy odstrániť a zabrániť ich šíreniu, lebo však teda áno, my si uvedomujeme, aký to má devastačný vplyv a ako to má svoj podiel aj na tom samotnom atentáte. No tak buď, alebo, hej, to už potom vy musíte nejako rozhodnúť, ale obidve veci dokopy nejdú a toto je to veľmi nešťastné, hej. Že prišli ste s návrhom, ktorý, ktorý akože má guľometom páliť po hrubej neslušnosti, čo vôbec nerieši ten problém, ktorý, áno, ktorý máme, ktorý si viem predstaviť, že vo výslednici sa podpísal aj na samotnom atentáte.
Čo sú ešte dve dôležité poznámky, ktoré musím zmieniť, je, že tá takto navrhnutá úprava je možné, možná použiť len vo vzťahu k národným serverom. To sú tie, ktoré sú že „.sk". A teraz akože mi povedzte tých, tých policajtov, ktorí nemajú, Policajný zbor nemá kapacity viesť trestné stíhania. A my po ňom chceme, aby tieto prkotiny, hej, aby hrubú neslušnosť stíhal v počte nápadu vyše tisíc denne, to som si dávala overovať cez, cez firmy, ktoré, ktoré monitorujú tento typ obsahu. A na rôznych fórach, rôznych teda slovenských portáloch sa takéto príspevky vystihnú v neuveriteľnej kvantite, neexistuje Policajný zbor v tomto vesmíre, hej, ktorý by toto dokázal kvôli tomuto a 33-eurovej pokute viesť, viesť trestné stíhanie. To je tým pádom, bohužiaľ, budem úprimná, veľmi nešťastne taká, taká indícia, že tak budú vám stačiť možno štyria policajti, ktorí si nájdu už tie komentáre, ktoré im budú za to stáť, bude to veľmi selektívne vyberaný typ kritiky, ktorý, áno, áno, môžme špekulovať a je to legitímne, legitímna úvaha, ktorý bude smerovať proti predstaviteľom, povedzme, vládnej moci. Len viete, vždycky myslite, že nie ste tu naveky a raz niekto po vás príde a potom toho budeme obete všetci.
Lebo viete, čo sa stane, neni tu pán Pročko, tak mrzí ma to, že hovorím o ňom, kým tu nie je, viem si predstaviť to, v akom ste tu vzájomnom napätí, že by bol prvý, kto by zavolal policajtov, povedal by, že túto, neviem, pán Ivan, hej, mám podozrenie, že sa dopustil nejakej hrubej neslušnosti na internete a vy prídete o komplet celé dáta, vaša identita, ktorú ste, hej, lebo áno, žijeme v digitálnom svete a všetky tie stopy, ktoré vytvárajú v digitálnom svete vašu identitu, sa dostanú do niekoho rúk, koho by ste teda fakt akože nechceli, aby sa dostali. O tom je to ustanovenie.
A navyše okrem toho, že je vykonateľné len vo vzťahu k národným serverom, aj to teda hovorím, že otázka kapacít, ktorý blázon by toto, hej, riešil, je nevykonateľná k iným než slovenským serverom, pretože sa nedá napríklad na americký Facebook a Telegram a všetky tieto instagramy, sa nevzťahuje slovenské právo. Takže vás viete kam pošlú. Čo sme jedine vybavili, je to, aby sa podriadili spolupráci a boli súčinní, ak ide o medzinárodnú spoluprácu, ale to už je inštitút v rámci trestného práva, tam musia byť tie trestné delikty, aby vôbec sa vlastníci alebo provideri týchto, týchto platforiem zapojili a pomohli orgánom činným v trestnom konaní v tej-ktorej krajine dostihnúť páchateľa, väčšinou je to naozaj veľmi závažný typ kriminality.
A možno, možno tým, pozerám, že už toho moc nestihnem, že to, čo by som možno ja ako alternatívu navrhla, je, že, prosím vás, nechajme priestupkový zákon priestupkovým zákonom, toto nedokáže nikto ani to postihovať, to je obrovský nápad a venujme sa naozaj tým najhorším prejavom a tie stíhajme. Lebo to sa, tak sa to aj volá, strategická litigácia, odstíhate troch a potom sa bude, hej, akože veľmi každý obávať a zvažovať, že či tentokrát nezabúcha voľakedy NAKA, dneska neviem, čo to bude, na jeho dvere. Ale vynaložiť tak obrovské úsilie na niečo, čo musí ten podozrivý, hej, kvôli tomu zniesť zásah, ktorý ho dostáva do pozície, že sa doslova digitálne odhalil celému štátu, a len preto, že on niekde niekomu povedal, že si blbá progresívka, je že proste neuveriteľné, hej. Že ak sú tu tie hlavy, ktoré hovoria, že nie je cenzúra, tak, prosím, toto nie, toto je tá blbosť, hej, že je určitý typ výrokov, na ktorý, akože myslím, že politici zvlášť, sme, sme celkovo dostatočne imúnni.
Opakujem, to, čo by sme mali urobiť, je špecifikovať skutkové podstaty iných trestných činov, ja tu mám aj pripravený koncept, keby tu niekto o to stál, ako by sme to mohli teda porobiť, aby sa tá kriminalita, ktorá rezoltuje dokonca aj k útokom na ústavných činiteľov, dokázala postihovať. Prosím vás, nerobme, nerobme Potemkinove dediny, že niečo robíme, pritom to vôbec nerieši problém, robí to náklady a ohrozuje to osobnú bezpečnosť dotknutých jedincov len preto, že niekde povedali blbá progresívka.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, takisto chcem na začiatku odsúdiť pokus o atentát, alebo atentát na premiéra Roberta Fica. Je to niečo, čo sa nemala, čo sa nikdy nemalo stať a je mi to ľúto a prajem mu skoré uzdravenie a návrat do plnohodnotného života.
Tento návrh zákona je reakciou na tento incident, ktorý sa udial v Handlovej, teda mal byť reakciou. Ja sa však domnievam, že tento návrh nie je zďaleka taký, ako mal byť, nesústredí sa na oblasti, na ktoré sa mal sústrediť, a navyše sa sústredí na oblasti, ktoré, na ktoré, na ktoré sa nemal sústrediť a ktoré sú nebezpečné v tomto návrhu, a ja sa budem venovať hlavne trom oblastiam. Jednak je to spôsob prípravy a schvaľovania tohto návrhu, ktorý je samotné, samotným rizikom pre tento návrh a pre túto právnu úpravu. Druhou oblasťou, ktorá je veľmi riziková vzhľadom na to, aké je znenie tohto návrhu, a to je obmedzovanie slobody zhromažďovania. A treťou oblasťou je riziko, ktoré plynie z tejto právnej úpravy a ktoré by znamenalo väzenie pre nezaplatenie pokuty.
Na úvod sa teda budem venovať tomu spôsobu prípravy a schvaľovania, som presvedčený o tom, že tento návrh je predčasný a preto nie je dobrý, pretože my sme tu nemali nezávislé vyšetrovanie, teraz nehovorím o trestnom vyšetrovaní, ktoré teda podlieha dozoru prokuratúry a teda robí ho polícia, ja hovorím o vyšetrovaní jednak príčin, ale aj slabých miest, ktoré viedli k tomu, že vôbec tento útočník mohol akoby dokonať ten, ten trestný čin a kde sú tie systémové zlyhania, kde sú tie systémové príčiny, my nevieme odpovede na tieto otázky, pretože žiadne takéto vyšetrovanie neprebehlo, ani neprebieha a ani nebude prebiehať, naproti tomu tento návrh zákona vychádza z toho, ako skončilo tzv. politické „vyšetrovanie" a to, čo sa, to, čo sa hodí do politického naratívu, a tým naratívom je, že za to môžu zhromaždenia, že za to môžu médiá, že za to môžu mimovládky alebo opozícia, a to je jednoducho lož.
Ja takisto môžem urobiť svoje vlastné vyšetrovanie, vlastnú úvahu a jej výsledkom by bolo, že sú to nenávistné prejavy predstaviteľov koalície. A priznávam, že táto úvaha je veľmi povrchná a že nie je dobrá a je rovnako povrchná a nedobrá ako tá úvaha, ktorá viedla k tomuto, k tomuto návrhu zákona. Pretože tento návrh zákona vedie cez skrátené legislatívne konanie, okrem toho, že neprebehla tu diskusia o nejakých záveroch vyšetrovania, o príčinách, tak ešte to ide cez skrátené legislatívne konanie, čo v prípade, že sa ide obmedzovať osobná, pardon, sloboda zhromažďovania, je naozaj veľmi citlivá vec, ktorá by naozaj nemala ísť cez skrátené legislatívne konanie.
A to, že tu máme incident, ktorý, áno, sa tu vyskytol veľmi náhle, nečakane, vznikli nejaké nové okolnosti, by dávalo za pravdu, za pravdu tomu, kto by nás chcel presvedčiť, že sú dôvody na skrátené legislatívne konanie a ono by to tak aj mohlo byť, ale ten obsah návrhu zákona by musel byť iný, ako ho dnes máme pred sebou.
Tento návrh zákona sa chytá obmedziť slobodu zhromažďovania spôsobom, ktorý je podľa našej analýzy v rozpore jednak s ústavou, ale aj s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Navyše tento link je to politické, čo som spomínal v úvode, jednoducho neexistuje žiadny, žiadne relevantné spojenie medzi zhromaždeniami a atentátom. Ak tento zákon má reagovať na atentát, tak absolútne nie je dôvod upravovať nejakým spôsobom reštriktívne slobodu zhromažďovania.
Pri obmedzovaní slobody zhromažďovania, pretože, samozrejme, každá sloboda, každé právo má svoje limity a hranice, musí dochádzať k testu proporcionality a tento test, ako sa robí v prípade reštrikcií takejto slobody významnej, musí byť, musí byť urobený na základe zákona, musí to byť definované v tom zákone, ako sa to robí. Tento zákon, tento návrh zákona neobsahuje takúto úpravu, sú tam len vágne ustanovenia, ktoré potom môžu znamenať, že dôjde buď k zneužitiu, alebo k motivácii zakazovať, zakazovať zhromaždenia, aj keď na to nebude reálny dôvod.
Pokiaľ ide o napríklad ustanovenia alebo usmernenia Benátskej komisie, tie jasne hovoria, že akékoľvek obmedzenia slobody zhromažďovania musia byť primerané, vždy by sa mali uprednostniť najmenej rušivé prostriedky na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý orgány sledujú. Zásada proporcionality si vyžaduje, aby orgány bežne neukladali obmedzenia, ktoré by zásadne zmenili charakter podujatia, ako napríklad premiestnenie zhromaždení, čo tento návrh práve umožňuje do menej centrálnych oblastí mesta. Plošné uplatňovanie zákonných obmedzení má tendenciu byť príliš inkluzívne, a preto nevyhovuje testu proporcionality, pretože sa nezohľadnili konkrétne okolnosti prípadu. Toľko usmernenie Benátskej, Benátskej komisie.
No a pokiaľ ide o to tretie riziko, to je veľmi vážne a to naozaj verím, že z tohto zákona vypadne, pretože väzenie za nezaplatenie pokuty je jasne protiústavné, my máme v ústave zakotvené, že nikto nemôže skončiť vo väzení, ak nemôže alebo nemá na zaplatenie, alebo nezaplatí pokutu.
Toto, tento návrh je zjavným nepochopením, nepochopením, trestnej, trestnej politiky štátu, ako ju máme doteraz nastavenú. Nehovoriac o tom, že ide aj v rozpore s tým čo tu zaznievalo z úst poslancov a poslankýň koalície pri presadzovaní novely Trestného zákona. Jednoducho hranica trebárs malej škody sa zvyšovala kvôli tomu, aby ľudia nekončili vo väzení za skutky, ktoré majú, ktoré majú nízku hodnotu. V tomto prípade, ak by došlo k schváleniu, by skončili vo väzení nielen tí, ktorí by teda nezakázali verejné zhromaždenie, ale aj takí, takí ľudia, ktorí by nezaplatili pokutu za dopravný priestupok napríklad, alebo za chýbajúcu STK, či za sankciu od Sociálnej poisťovne.
Navyše, navyše pokiaľ ide, pokiaľ ide o tých ľudí, ktorí potom majú zakazovať tie zhromaždenia, veľmi by ich to motivovalo, tá hrozba sankcie toho, že musia zaplatiť pokutu, keď na ňu nemajú peniaze, skončia vo väzení, aby zakazovali tieto zhromaždenia. Tu je jasný link, aký škodlivý, aký škodlivý je ten návrh a čo môže, čo môže spôsobiť, ako, ako veľmi môže obmedziť slobodu zhromažďovania.
A v poslednom rade, keďže mám málo času, toto riešenie je absolútne antisociálne, pretože nie je možné, aby ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť zaplatiť pokutu, skončili vo väzení len preto, že sú chudobnejší. Je to diskriminačné, ten bohatý si ju vždy zaplatí bez problémov, urobí, čo potrebuje, lebo vie, že zaplatí pokutu a má vybavené. A ten chudobný, ktorý nemá na tú pokutu, tak vie, že skončí vo väzení. A to je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
V tomto pléne už k návrhu, o ktorom rokujeme, odznelo veľa či už sa týka bezpečnostných aspektov, ochrany ústavných činiteľov či oprávnení polície a iných okruhov, ktoré upravuje tento návrh zákona, ktorý teda novelizuje viaceré zákony. Ja sa budem zameriavať na ľudskoprávne aspekty tohto návrhu zákona, konkrétne prvý novelizačný bod, ktorý sa týka slobody zhromažďovania, a to najmä z kontextu, ktorý súvisí s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a teda tým, ako slobodu zhromažďovania upravuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je pre Slovenskú republiku, samozrejme, záväzný.
Sloboda zhromažďovania je jedno zo základných práv a slobôd, ktoré patrí medzi politické práva, a garantovaná čl. 11 spomínaného dohovoru a vnímame ju ako kľúčovú pre fungovanie demokratických systémov. Chráni právo jednotlivcov zhromažďovať sa pri vyjadrení ich politických, náboženských, spirituálnych, kultúrnych, sociálnych a ďalších postojov a prejavov. Menujem tieto konkrétne, pretože týmto konkrétnym sa práve aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venoval. Sloboda zhromažďovania chráni súkromné aj verejné zhromaždenia, vrátane
pochodov, demonštrácií a iných typov protestov.
Ako veľmi dobre vieme, výkon slobody zhromažďovania hral kľúčovú úlohu v politickej histórii európskych krajín vrátane tej slovenskej. Obsah toho, čo chcú organizátori či organizátorky komunikovať zhromaždením, pokrýva sloboda prejavu zakotvená v čl. 10 dohovoru. V kontexte tohto článku sloboda zhromažďovania chráni aj tie zhromaždenia, ktoré môžu obťažovať či vyrušovať osoby, ktoré nesúhlasia s tým, čo zhromaždenie komunikuje. Základným obmedzením, ktoré sa týka zhromaždenia, je to, že musí byť pokojné.
Čo znamená pokojné zhromaždenie Európsky súd pre ľudské práva ďalej bližšie vo svojej judikatúre rozvíja. Ako príklad uvediem, že sa venoval situácii okupácie budovy, ktorá je pokojná, samotná tá okupácia toho priestoru, aj toto môže byť považované za súladné s výkonom slobody zhromažďovania a to dokonca aj v prípade, ak je to zhromaždenie, alebo teda tá okupácia tej budovy v rozpore s právom danej krajiny ustanovujúcom podmienky pre výkon zhromažďovacieho práva.
Toto sú nejaké základné všeobecné princípy a tieto je potrebné aplikovať pri tom, keď posudzujeme jednotlivé body novelizačného článku č. 1 návrhu zákona, o ktorom rokujeme. Konkrétne spomeniem najmä bod 1, ktorý navrhuje doplnenie nového ustanovenia v znení „rušiť výkon práva pokojne sa zhromažďovať sa zakazuje". Ďalej bod 2, ktorý en bloc zadefinováva obmedzenie v okruhu 50 m v prípade mnohých a dokonca nie vyčerpávajúco určených objektov. A ďalej je to bod 6, ktorý sa týka kolidujúcich zhromaždení, k tomu viac poviem o chvíľu, alebo aj dôvodná obava zásahu do súkromie alebo do pokojného užívania obydlia viacerých osôb a, samozrejme, aj na to nadväzujúce pokuty. Tieto všetky ustanovenia, ktoré sú obsiahnuté v novele, je potrebné vnímať naozaj v kontexte všeobecných princípov, ktoré sú dané slobodou zhromažďovania a aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je pomerne obsiahla, a naozaj mám veľmi vážne obavy, že tieto návrhy tie princípy nespĺňajú.
A teraz, ako som sľubovala, pár slov k protidemonštráciám, resp. kolidujúcim zhromaždeniam. Zmluvné štáty dohovoru majú pozitívny záväzok chrániť výkon slobody zhromažďovania pred násilným narušením protidemonštráciami. Táto povinnosť vyplýva zo záväzku zabezpečiť efektívny výkon slobody zhromažďovania a v prípade teda ak tu máme dve kolidujúce zhromaždenia, štát je povinný zabezpečiť slobodu zhromažďovania tomu z nich, ktorý je pokojný. Európsky súd pre ľudské práva celkom podrobne skúma, či štáty túto povinnosť riadne plnia a či zabezpečujú dostatočnú ochranu pred narušením protidemonštráciou. Ale toto má štát zabezpečovať nie tak, že si zákonom určí všeobecne jednoducho, že tieto zhromaždenia je možné preventívne zakázať, ako je obsiahnuté v návrhu tohto zákona.
Vo vzťahu ku kolidujúcim zhromaždeniam návrh novely zákona o zhromažďovacom práve zakotvuje povinnosť obce zakázať zhromaždenie, ak, a teraz citujem: „existuje dôvodná obava, že dôjde k stretu účastníkov viacerých oznámených zhromaždení, v dôsledku čoho nebude možné zabezpečiť riadny a pokojný priebeh týchto zhromaždení ani s nasadením dostupných síl a prostriedkov, medzi zvolávateľmi nedošlo k dohode o úprave času alebo miesta konania zhromaždení a verejný poriadok nebude možné zabezpečiť žiadnymi menej rušivými opatreniami." A teda keď ste si to vypočuli, tak z navrhovaného ustanovenia nie je zrejmé, ktoré z kolidujúcich zhromaždení má byť zakázané, prípadne či majú byť teda zakázané obidve. Toto ustanovenie teda nie je ani len jasne formulované a obce, ktoré by mali tento zákaz aplikovať, nebudú vedieť ako. A navyše podľa môjho názoru je teda navrhované ustanovenie, ako princíp ani nie je v súlade so slobodou zhromažďovania a ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú som sa snažila aspoň v krátkosti načrtnúť, ktorá sa týka kolidujúcich zhromaždení. Pretože naozaj ten všeobecný princíp, že niečo zakážeme len preto, že nevieme zabezpečiť to inak, a vôbec nie vo vzťahu k obidvom zhromaždeniam, naozaj neviem si predstaviť, akým spôsobom by sme to odôvodnili v kontexte toho, ako je sloboda zhromažďovania garantovaná.
A na záver mám už len jednu poznámku. Ja by som bola skutočne rada, keby sme sa venovali bezpečnosti všetkých ľudí na Slovensku, nielen pár vyvolených. Tu za rohom zomreli dvaja queer ľudia len kvôli nenávisti rukami teroristu. Množstvo ľudí na Slovensku čelí nenávisti, vyhrážkam v online priestore aj na ulici. Novinári, ľudskoprávne aktivistky, predstavitelia mimovládnych organizácií a mnohí a mnohé ďalší. Doživotná renta či doživotná ochranka pre premiéra ľuďom ako Matúš Horváth či Juraj Vankulič nijako nepomôže. A teda v duchu inauguračného príhovoru novozvoleného prezidenta by bolo viac ako želané, keby sme v tomto pléne naozaj pomáhali všetkým ľuďom a, samozrejme, riešili bezpečnostnú situáciu všetkých ľudí na Slovensku, pretože tak je ten návrh formulovaný vo svojom názve. A bezpečnostná situácia ľudí, o ktorých som hovorila ja, je naozaj alarmujúca.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, ja by som sa hlavne poďakoval, že v zásade, keď niektoré príspevky boli trochu mimo úplnej reality, kedy sa snažili nájsť príklady za každú cenu, vedzme možno povedať, že tá diskusia bola hlavne odborná, v mnohých prípadoch sme si niektoré nápady vzali do bližšej pozornosti a v tejto chvíľke intenzívne pracujeme aj na zase niekoľkých verziách pozmeňovacích návrhov, ktoré v priebehu toho druhého čítania, či už vo výbore alebo potom v samotnom pléne, budeme adresovať k tomuto zákonu a tak si myslím, že tá vzájomná komunikácia by mohla napredovať aj v ďalších oblastiach.
Je dôležité povedať, že ústavné práva nieže by mali priamo svoje poradie, ale majú svoju vyššiu a nižšiu váhu a postupne vlastne prechádzajú k tým, ktoré v rámci tých jednotlivých testov a vyváženosti sa vedľa seba alebo pod seba radia. Vždy to právo na život, zdravie, súkromie, skrátka základné ľudské práva, ktoré sú garantované v ústave, majú prednosť pred ďalšími právami, či už politickými alebo neskôr sociálnymi a ďalšími. A tu sa práve aj pri tých nariadeniach pri práve zhromažďovania častokrát stretávajú, ale čo je určite nepochybné, je, že právo na zhromažďovanie je garantované ústavou ako právo pokojne sa zhromažďovať a teda štát má povinnosť zabezpečiť pokojné zhromaždenie tomu, kto o to zhromaždenie požiada. Preto vlastne tá prvá veta, ktorú častokrát bola spochybňovaná, že zakazuje sa vlastne narúšať toto zhromaždenie, vyplýva práve z tohto imperatívu, ktorý je daný v ústave, a k tým potom vlastne idú ďalšie tie veci, ktoré súvisia s určitými sankciami, kde sme sa nesnažili kriminalizovať, ale nájsť určitú mieru medzi tým, že vec je v zásade na nejakom pomedzí, kde ešte nie je nejaká sankcia, potom nejaká intenzita, ktorá je zvýšená porušovaním toho zákona, ktorá je už sankciovaná v priestupkoch, a dnes máme v Trestnom zákone, samozrejme, trestný čin narušovania verejného zhromaždenia, ale už má nejakú pomerne vysokú intenzitu, tak presne v tom strede sme sa niekde nachádzali. A keďže aj Trestný zákon sám chráni tento záujem, je evidentné, že záujmom nielen ústavodarcu, ale aj zákonodarcu v tomto prípade bolo postihovať narušovania, a preto hľadať za tým akýkoľvek záujem obmedziť alebo dokonca zrušiť zhromaždenia rozhodne nemôže byť ani reči, ale v každom prípade niektoré veci, ktoré by mohli byť v pochybnostiach, pochopiteľne budú v druhom čítaní upravené. A preto ešte raz, vlastne na záver, aby som nehovoril príliš dlho, je predovšetkým poďakujem za to, že máme šancu normálne, kultivovane diskutovať o veciach.
A ešte k tomu, že prečo to bolo v zrýchlenom liste, je to okamžitá reakcia, ktorá reaguje na situáciu, ktorá nikdy nevznikla. Preto akékoľvek hypotetické otázky majú jedinú odpoveď, no áno, nikdy nikto v minulosti nezaútočil zbraňou na predstaviteľa politickej moci, pretože s nim politicky nesúhlasil, a stalo sa až dnes. Preto tie opatrenia sú naozaj striktné, aby tie ústavné práva boli týmto spôsobom chránené a na prvom mieste pochopiteľne život a zdravie, súkromie a rodina a všetky tie ostatné veci až po, samozrejme, právo na zhromaždenie. Budeme o tom ďalej debatovať v druhom čítaní, veľmi pekne ďakujem za aktívnu účasť pri tomto zákone.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo.
Vážené dámy a páni, vážený pán, pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi predložiť návrh novely zákona, ktorý sa týka Zákonníka práce a hovorí o tom, že by sme chceli zaviesť tzv. odstupňovanú výpovednú lehotu pre zdravotníkov.
Prečo predkladáme túto novelu a čo ňou sledujeme? Čo sa týka odstupňovanej, odstupňovanej výpovednej lehoty zo strany zamestnávateľa, tak je to vec, ktorá by mala byť nóvum, pretože v súčasnosti podľa Zákonníka práce platí odstupňovaná výpovedná lehota zo strany zamestnávateľa a zo strany zamestnanca takáto odstupňovaná výpovedná lehota nie je. To znamená, máme, ak zamestnanec podá výpoveď, tak je jednotná výpovedná lehota dva mesiace zo strany zamestnávateľa. Ak zamestnávateľ podá výpoveď, tak je odstupňovaná výpovedná lehota podľa dĺžky pracovného pomeru, jeden, dva a tri mesiace.
Čo sme, sledujeme týmto, touto zmenou, chceme zmeniť, aby aj zo strany zamestnanca, to znamená, ak podá zamestnanec výpoveď, aby táto výpovedná lehota nebola fixná dva mesiace, ale aby bola odstupňovaná podľa odpracovaných rokov, to znamená, ak je zamestnanec zamestnaný u jedného zamestnávateľa do piatich rokov, tak navrhujeme, aby ostala nezmenená dva mesiace, v prípade, že bude u jedného zamestnávateľa zamestnaný do desiatich rokov, tak navrhujem, aby bola výpovedná lehota štyri mesiace a v prípade, že je zamestnaný u jedného zamestnávateľa dlhšie ako desať rokov, aby bola výpovedná lehota šesť mesiacov.
V mojom návrhu novely zákona adresujem túto odstupňovanú výpovednú lehotu len zdravotníkom a vysvetlím, prečo som sa rozhodol práve pre túto pracovnú skupinu. Zdravotníctvo totiž nie je klasicky, klasické, klasické zamestnanie v zmysle, že vykonávate svoju pracovnú činnosť a nezávisí od toho, koľko rokov ste odpracovali, je to prakticky aj pre zamestnávateľa jedno. V zdravotníctve sú zdravotníci, teda lekári, zdravotné sestry, pôrodné asistentky, povinné sa sústavne vzdelávať, je to aj v zákone a je to podmienka na to, aby mohli vykonávať svoju činnosť pracovnú. A tým, že sa pravidelne vzdelávajú, majú sústavnú povinnosť teda sa vzdelávať, tak nadobúdajú určité zručnosti, znalosti, ktoré ich stá... ktoré, ktorými sa stávajú exkluzívnejší pre zamestnávateľa. To znamená, ak vyštudujete medicínu, tak po piatich rokoch prakticky musíte pracovať ešte stále pod niekým, musíte byť pod dozorom atestovaného lekára. Po piatich rokoch ak splníte podmienky atestovanej, atestácie a urobíte atestačnú skúšku, tak môžete začať pracovať samostatne a potom sa napríklad lekári, ale aj sestry ďalej vzdelávajú, majú špecializačné štúdiá, niektorí majú ďalšie subšpecializácie a každou jednou subšpecializáciou sa stávajú exkluzívnejší pre svojho zamestnávateľa.
To znamená, ak je povedzme chirurg, ktorý má pätnásťročnú prax, ktorý má nielen atestáciu z chirurgie, ale má atestáciu možno aj z viscerálnej chirurgie, možno má atestáciu z onkochirurgie a dokáže sa špecializovať dokonca na konkrétny orgán, napríklad vie operovať podžalúdkovú žľazu, teda pankreas, tak aj v rámci tímu je jedinečný, je to odborník, ktorého sa veľmi ťažko dá nahradiť. No a takýmto spôsobom potom ak podá on výpoveď, tak môže dôjsť k ohrozeniu poskytovania zdravotnej starostlivosti či už na jeho oddelení, alebo aj v určitom regióne, ak sa rozhodne odísť do inej nemocnice.
No a práve preto, a tu mierime tento náš návrh novely zákona, ktorým chceme zabezpečiť to, aby tá zdravotná starostlivosť bola poskytovaná kontinuálne, aby nedochádzalo k rôznym diskrepanciám, aby bola zabezpečená pre občanov v regióne v konkrétnej nemocnici stabilne. To znamená, ešte raz, ak to, ak to, ak to zopakujem, v prípade, že takýto povedzme lekár, ako som spomenul, špecialista, odborník, ktorý má pätnásťročnú prax u jedného zamestnávateľa, tak pokiaľ on podá výpoveď, v súčasnosti je to, sú to len dva mesiace a po dvoch mesiacoch môže odísť. V prípade, že by platila táto novela zákona, tak by na tomto mieste podľa zákona musel ostať až do šiestich mesiacov a na základe toho alebo počas tohto obdobia by zamestnávateľ si mohol nájsť adekvátnu náhradu. Nájsť náhradu za vysokošpecializovaného odborníka do dvoch mesiacov je veľmi náročný proces a preto práve takouto, takýmto spôsobom by sme vedeli zamestnávateľom uľahčiť alebo umožniť, aby si našli tohto experta v tejto dobe.
Budem ešte argumentovať troma základnými vecami, prečo je z môjho pohľadu to veľmi dôležité v rámci zdravotníctva. (Reakcie z pléna.) No. (Reakcie z pléna.) No tak teraz čo teda? My sme sa pýtali, že či teda (reakcie z pléna), no, neviem, môžem pokračovať, alebo? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blaha, Ľuboš, podpredseda NR SR
No, situácia je taká, že môžte pokračovať, ale vlastne vám zachránil kožu pán poslanec Ján Richter, lebo teraz je to podľa pravidiel, lebo je zo sociálneho výboru, a tým chcel naznačiť, že vlastne kolegovia z opozície by si toto mali strážiť. Ale je pravda, zrejme sa dohodli, že takto budeme pokračovať, takže nech sa páči, pokračujte.

Stachura, Peter, poslanec NR SR
Dobre. Tak, dobre, aby sme to dokončili a chcel by som ešte raz (reakcia z pléna), chcel by som ešte raz ako poznamenať, prečo, prečo je tento, táto novela zákona nevyhnutná, z môjho pohľadu veľmi dôležitá. Sú to také tri aspekty.
Prvý aspekt je, že máme už historickú skúsenosť s tým, že odchádzajú niektoré celé oddelenia z jednej nemocnice do druhej. Nedávno spomínaný príklad nemocnice na Antolskej, kde pod pánom docentom Kuželom chcelo odísť dokopy 22 odborníkov, špecialistov, sestier, lekárov, ktorí chceli odísť do inej nemocnice. Čiže o dva mesiace sa mohli zbaliť a o dva mesiace by boli na inom mieste, čo môže spôsobiť, samozrejme, pre Univerzitnú nemocnicu Bratislava závažné problémy, aj čo sa týka plynulosti poskytovania zdravotnej starostlivosti. To je teda ten jeden aspekt a nie je to nič výnimočné, v roku 2017 bol presne takýto prípad z CINRE, to znamená rádiodiagnostika, takisto zbalilo sa celé oddelenie z Národného ústavu srdcových chorôb, prešlo od Medissima vtedy a bol tu takisto obrovský problém, kam majú byť smerovaní pacienti, dokonca niektorí na to doplatili aj svojím zdravím. Bola tuná medializovaná mladá pacientka, ktorá nedostala včas adekvátnu liečbu práve kvôli tomuto, kvôli tomuto problému. To znamená, že je tuná ďalší, ďalší dôležitý aspekt, prechod teda jednotlivých oddelení z jedného do druhého. Po dvoch mesiacoch nie sú viazaní ničím. Keby bol v platnosti tento návrh novely zákona, tak by to bolo odstupňované, nemohlo by odísť celé oddelenie ako jeden muž z jedného miesta na druhý.
Ďalší dôležitý aspekt je, že sme tu už mali dve kolá hromadných výpovedí lekárov, mali sme tu rok 2011, kde lekári hromadne podali výpovede, takmer, takmer tritisíc lekárov bolo vo výpovediach a opäť, tým, že mohli podať naraz všetci, lebo máme dvojmesačnú výpovednú lehotu, tak prakticky mali veľmi silnú pozíciu vyjednávaciu a videli sme, ako to dopadlo, že niekoľko nemocníc muselo mať až núdzový stav, museli tu byť pozývaní aj lekári z iných krajín, aby sme vôbec zvládli tento stav. V roku 2011 možno ešte táto situácia bola akceptovateľná, pretože tie platy lekárov boli veľmi nízke. V roku 2022 sa táto situácia zopakovala. Bol tu opäť jeden masívny štrajk, dvetisíc lekárov podalo hromadné výpovede, opäť vďaka tomu, že máme dvojmesačnú výpovednú lehotu a opäť mali požiadavky, nielen teda finančné, ale mali aj požiadavky, čo sa týka ďalších bodov, ktoré ale, žiaľ, musím skonštatovať, že okrem toho finančného bodu, že sa došlo k navýšeniu, navýšeniu platov lekárov a sestier, tak tie ostatné body ostali niekde plávať na vode, resp. sa neuskutočnili.
Čiže opäť, v prípade, že by sme chceli zamedziť v budúcnosti takýmto hromadným výpovediam, ktoré traumatizovali našu spoločnosť, musíme si uvedomiť, že naozaj bolo to traumatizujúce a tá sila výpovedí lekárov je veľmi silná. Prakticky lekári dokážu takýmto spôsobom, lekárski odborári presadiť veľmi veľa vecí. Práve proti tomuto je namierený takisto tento návrh, aby sa takéto veci v budúcnosti nediali.
No a ten posledný aspekt, ktorý som chcel tiež spomenúť, je, že sa tu vytvára aj určitá, určitá špirála, platová špirála. Tí lekári, či už sú to, či už sú to napríklad primári alebo vysoko špecializovaní experti, ktorí majú to penzum vedomostí, tak majú veľkú silu, aj čo sa týka zamestnávateľa. Môžu si žiadať navýšenie mzdy, pretože inak odídu ďalej a je to riziko, ohrozenie práve toho oddelenia možno, kde sú ešte neatestovaní lekári. Ak im odíde ich primár, vysoko kvalitný lekár, tak je problém aj s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, aj s výučbou vlastne týchto, týchto mladých lekárov.
Čiže proti týmto veciam je namierená táto novela, novela, novela Zákonníka práce, a čo by sme chceli ešte raz zdôrazniť, čo sa týka dohody, tá nie je nijakým spôsobom obmedzená. To znamená, všetci zdravotníci môžu kedykoľvek vlastne sa so zamestnávateľom dohodnúť, pokiaľ ide o nejakú závažnú situáciu alebo teda zmenu napríklad rodinného stavu alebo že sa, že odchádzajú, zamestnávateľ by mal možnosť sa, samozrejme, prirodzene so zamestnancom dohodnúť, ale v prípade práve takýchto, nazvem to, buď špekulácií, vynucovacích prostriedkov ako sú hromadné výpovede, výpovede celého oddelenia a tak ďalej, tak tam by bola viazanosť práve touto výpovednou lehotou.
Myslím si, že je to dôležitý krok a nie je to výkrik do tmy, nie je to výkrik alebo výmysel pána Stachuru, je to vec, ktorá je bežná, legitímna v iných krajinách sveta, konkrétne napríklad v Nemecku je presne takáto výpovedná lehota, ktorá je odstupňovaná podľa rokov, ktoré odpracoval zdravotník u jedného zamestnávateľa, a podobne, ako to navrhujem ja, je odstupňovaná od jedného mesiaca až po šesť, dokonca i vždy ku kvartálu, začiatku ďalšieho kvartálu, čiže v najhoršom variante dokonca môže byť až deväť mesiacov. No a nikto neprotestuje, nikto nehovorí, že sú lekári v Nemecku, v Rakúsku vazali, alebo že ich tu ide niekto obmedzovať na slobode, že sa im idú upierať práva. Nie. A práve v týchto krajinách nevidíme žiadne hromadné protesty, hromadné výpovede lekárov, nevidíme nátlakové akcie takéhoto typu.
A každopádne by som chcel ešte ale raz poznamenať, že tie hromadné výpovede mali, samozrejme, aj svoje ratio, lekári reagovali na ten veľmi zlý stav v našom zdravotníctve, čiže toto právo im, samozrejme, nechcem upierať, ale treba sa vždy zamyslieť aj nad tým, čo spôsobí tento, tento stav, takéto hromadné výpovede pre našich občanov, ako vlastne na to budú reagovať a či nedôjde naozaj k ohrozeniu ich zdravia. A tu si myslím, že práve preto je dôležité, aby sme takýto, takúto novelu zabezpečili.
Čiže toto je zdôvodnenie a prosím kolegov o akceptovanie môjho návrhu. Uvidíme, ako dopadne hlasovanie.
Ďakujem pekne. Skončil som.

Vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky predkladám návrh vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách a o zmene a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Potreba skráteného legislatívneho konania o tomto vládnom návrhu zákona je odôvodnená značnými hospodárskymi škodami hroziacimi v dôsledku konania o porušení zmlúv č. 2024/2042, ktoré Európska komisia začala proti Slovenskej republike z dôvodu nesplnenia povinnosti uložených v čl. 49, 51 a 52 aktu o digitálnych službách.
V zmysle aktu bolo povinnosťou členských štátov EÚ do 17. februára 2024 určiť jeden alebo viac príslušných orgánov zodpovedných za dohľad nad poskytovateľmi sprostredkovateľských služieb a uplatňovanie tohto nariadenia. V podmienkach Slovenskej republiky bol na základe odborných diskusií zvolený model určenia jedného príslušného orgánu, a to Rady pre mediálne služby, ktorá bude zároveň koordinátorom digitálnych služieb.
Keďže sa legislatívny proces do stanoveného dátumu nepodarilo ukončiť, Európska komisia 24. apríla 2024 zaslala Slovenskej republike formálne oznámenie vydané v súlade s článkom 258 zmluvy o fungovaní Európskej únie a vyzvala Slovenskú republiku, aby doručila svoje pripomienky k uvedenej veci. Sankcia uložená Súdnym dvorom sa môže skladať z paušálnej pokuty, ktorá má sankcionovať pokračovanie porušenia, a z denného penále, ktoré má motivovať dotknutý členský štát, aby porušovanie ukončil čo najskôr po vynesení rozsudku. Ak nedôjde k schváleniu návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní, čím sa zabezpečí implementácia nariadenia, hrozí, že Slovenskej republike bude uložená peňažná sankcia, ktorá Slovenskej republike spôsobí značné hospodárske škody, a to v minimálnej výške 694-tisíc, respektíve násobky tejto sumy, denné penále môžu byť uložené v rozpätí 1 080 eur až 120-tisíc eur.
Okrem toho, keďže Slovenská republika nevie vykonávať dohľad nad aktom o digitálnych službách, nie je zabezpečená dostatočná ochrana jej obyvateľov pred nezákonným obsahom šíreným v rámci online platforiem a cez iných poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb, čím sú okrem ich ľudských práv a slobôd, či bezpečnosti ohrozené aj ich hospodárske záujmy.
Je tiež nevyhnutné podotknúť, že návrh zákona za koordinátora digitálnych služieb navrhuje určiť Radu pre mediálne služby, ktorá sa na úlohy spojené s výkonom povinností dohľadu podľa aktu o digitálnych službách, pripravuje už od roku 2022. Kancelária Rady už v súčasnosti využíva existujúce právomoci a pomáha odstraňovať obsah, ktorý predstavuje potencionálne nelegálny obsah, alebo porušuje podmienky používania týchto platforiem.
Bez kompetencií koordinátora digitálnych služieb však nie je možné vytvoriť ekosystém, ktorý by efektívne zabraňoval výskytu nebezpečného obsahu online. Práve akt o digitálnych službách môže výrazne posilniť postavenie Rady pre mediálne služby v rámci už existujúcich exkluzívnych eskalačných kanálov s online platformami, na rýchle odstraňovanie potencionálneho a nezákonného obsahu a zlepší koordináciu medzi členskými štátmi, napríklad umožní koordinátorovi spustenie krízového protokolu v prípade útokov na verejných činiteľov.
V tejto súvislosti sa striktne ohradzujem voči medializovaným informáciám, že Európska komisia rieši ministerkino, teda moje, meškanie. Tieto informácie sú účelové a zavádzajúce. Faktom je, že Európska komisia začala voči Slovenskej republike konanie z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich z nariadenia, ktoré bolo prijaté už 19. októbra 2022.
Tie si nesplnili predchádzajúce vlády Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora, kedy rezort kultúry viedli pani Milanová a pani Hroncová.
Novela zákona o mediálnych službách, ktorou sa mal implementovať akt o digitálnych službách do slovenského právneho poriadku, bola predložená ako poslanecký návrh zákona ešte za minulej vlády, konkrétne ju predkladali Dominik Drdula a Mirolav Kollár. Do Národnej rady Slovenskej republiky bol zákon doručený 14. apríla 2023, pričom bol prerokovaný na 94. schôdzi, dňa 15. júna 2023. Avšak poslanci predmetný návrh zákona v prvom čítaní neschválili a parlament v rokovaní o návrhu zákona nepokračoval. V zmysle platného rokovacieho poriadku platí, že ak Národná rada Slovenskej republiky návrh zákona neschválila, nový návrh zákona v tej istej veci je možné podať najskôr šesť mesiacov odo dňa neschválenia návrhu zákona.
Z uvedeného jasne vyplýva, že status quo, a teda za začaté konanie Európskou komisiou, nesú plnú zodpovednosť vlády Eduarda Hegera, Ľudovíta Ódora a exministerky Milanovej a Hroncovej.
Ministerstvo kultúry teda konalo v tejto veci hneď, ako to bolo možné s ohľadom na vyššie uvedenú šesťmesačnú lehotu, ale aj s ohľadom na dôležitosť predkladanej právnej úpravy bolo žiadúce, aby sa k nej mohla vyjadriť aj odborná verejnosť a ministerstvo po neúspechu poslaneckého návrhu uprednostnilo riadny legislatívny proces, ktorý spustil začatím medzirezortného pripomienkového konania. Po ukončení medzirezortného pripomienkového konania bol materiál na moju žiadosť zaradený v marci na rokovanie legislatívnej rady vlády, z nej vyplynulo niekoľko zásadných pripomienok, ktoré bol rezort ako predkladateľ povinný zapracovať. Následne sa ním opätovne zaoberala legislatívna rada vlády v máji a materiál bol zaradený na rokovanie vlády. Schválený bol 22. mája 2024 a spolu s návrhom na skrátené legislatívne konanie.
Preto si vás teraz dovolím požiadať, aby ste podporili môj návrh zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som vás informoval o prerokovaní uvedeného návrhu na výbore pre kultúru a médiá. Predseda Národnej rady pridelil návrh vlády na skrátené legislatívne konanie na prerokovanie výboru pre kultúru a médiá. Výbor pre kultúru a médiá návrh prerokoval na 10. schôdzi a odporúčal Národnej rade návrh vlády na skrátené legislatívne konanie schváliť. Týmto uznesením zároveň výbor poveril, aby som pri rokovaní v tomto, o tomto návrhu plnil úlohy spravodajcu a informoval o výsledku rokovania výboru pre kultúru a médiá a určil poslancov Dušana Jarjabka, Jána Mažgúta, Ľubicu Laššákovú a Romana Malatinca za náhradníkov spravodajcu.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo.
Vážené kolegyne, kolegovia, vážená pani ministerka, to, čo teraz, dnes ráno prerokúvame, je ďalšie skrátené legislatívne konanie, ktoré sa týka implementácie nariadenia o digitálnych službách, ako povedala pani ministerka a konkrétne určenia národnej autority pre kontrolu digitálneho priestoru. Ako sme počuli pred chvíľou, to skrátené legislatívne konanie je zdôvodnené konaním o porušení práva Európskej únie, ktoré proti nám Európska komisia už v tomto čase vedie. Ja budem viacej hovoriť o obsahu toho zákona, aj o tom, čo vlastne implementujeme týmto zákonom v samotnej rozprave o zákone. Táto prvá rozprava sa týka toho, či skrátené legislatívne konanie v tomto prípade je oprávnené a na mieste. A čo sa týka toho Digital Services Act alebo toho nariadenia o digitálnych službách, ktoré máme týmto spôsobom implementovať, tak to bolo prijaté, ako správne pani ministerka podotkla, európskymi inštitúciami už v októbri 2022. A to, čo je dôležité povedať, je, že toto nariadenie je zásadnou reguláciou digitálneho priestoru v rámci Európskej únie. Naozaj je to prvá legislatíva tohto typu, ktorá reguluje digitálny priestor a je to veľmi dôležitý zákon, ktorým sa Európska únia snaží vysporiadať s novým vývojom v digitálnom priestore.
Tá základná filozofia tohto zákona je to, že čo je vlastne nezákonné offline, malo by byť nezákonné aj online a vďaka tomuto princípu Európska únia zavádza celoeurópsky dohľad nad digitálnym priestorom. To znamená, že tento zákon sa týka sociálnych sietí, trhovísk, digitálnych vyhľadávačov, obchodných a rezervačných platforiem a tak ďalej, a tak ďalej. Čiže je to pomerne veľmi široká regulácia, ktorá musí mať nejakého národného koordinátora a národnú autoritu, ktorá túto reguláciu vykonáva. Nuž a teda toto nariadenie bolo prijaté v októbri 2022 a odvtedy, a dokonca už aj krátko predtým, lebo, samozrejme, že to trvalo nejaký čas, kým sa tieto právne úpravy vyjednávali na úrovni Európskej únie, sa Rada pre mediálne služby na Slovensku pripravuje na funkciu národného koordinátora, ktorý mal byť podľa tohto nariadenia v každom členskom štáte určený do 17. februára tohto roku. Ako sme tu už počuli, v minulom volebnom období bol tento zákon pre mňa osobne úplne nepochopiteľne predložený ako poslanecký návrh do tejto snemovne, čo určite nie je dobrá prax, nie je to zákon, ktorý sa mal takto predkladať do Národnej rady. A zrejme to bol jeden z dôvodov, prečo nebol ani v Národnej rade schválený a následne teda plynula tá šesťmesačná lehota, počas ktorej sa o ňom nemohlo rokovať a tá uplynula v júni 2023, kedy na Slovensku sme mali úradnícku vládu, ktorá nemohla predkladať zákony do parlamentu, takže tento zákon nemohla predložiť.
No ale tu sa dostávame k tomu, čo je, čo je vlastne podstatou problému, prečo považujem skrátené legislatívne konanie za, za neoprávnené a neodôvodnené, pretože pani ministerka kultúry Šimkovičová naozaj našla tento zákon na stole v deň svojho nástupu, a napriek tomu, že teda sme tu počuli rôzne dôvody, tak ja stále nerozumiem tomu, prečo ho vláda nepredložila skôr. Pretože táto vláda nastúpila v októbri 2023 a zákon predložila do medzirezortného pripomienkového konania až 19. januára 2024. Nerozumiem tomu, ako ste chceli od 19. januára stihnúť celý proces do 17. februára, kedy bola lehota, kedy už ten koordinátor musel byť určený.
A my dnes máme na stole ten infringement a ja by som vám chcela poradiť, že skonzultujte si tých ľudí, ktorí vám pripravujú tie podklady, lebo, lebo to, čo ste tu povedali, sú hrubé dezinformácie. Vy ste pred chvíľou povedali, že Európska komisia vedie toto konanie o porušení práv EÚ od októbra 2022. V októbri 2022 bol schválený ten zákon v Európskom parlamente, to znamená, že nemôže predsa odvtedy viesť Európska komisia konanie o porušení práv EÚ. Toto vedie konkrétne od 24. apríla tohto roku, ten infringement bol, vlastne sa začal 24. apríla tohto roku a vedie ho proti vašej vláde, nie proti vláde Eduarda Hegera, ani proti vláde, ani proti úradníckej vláde.
A ja naozaj nerozumiem tomu, prečo to muselo zájsť až sem, pretože my sme tu už mali všelijaké skrátené legislatívne konania, odkedy teda ja pôsobím v tomto parlamente a mnohé z nich boli veľmi sporné. Ale toto je prvé skrátené legislatívne konanie, ktoré je výlučne spôsobené nečinnosťou terajšej vlády a neschopnosťou ministerstva kultúry dodržať termíny, respektíve predložiť Národnej rade zákon, ktorý mal byť dávno pripravený. A naozaj si nemyslím, ani tak nečítam rokovací poriadok, že neschopnosť vlády je dôvodom na skrátené legislatívne konanie.
A ako som už povedala a predpokladám, že v tom budeme spolu súhlasiť, že ide o naozaj veľmi dôležitý zákon, ktorý si zaslúži riadne legislatívne konanie, ale my riešime skrátené legislatívne konanie, pretože voči nám Komisia vedie, vedie infringement kvôli nečinnosti vlády.
Ja sa teda naozaj pýtam, že či je to skrátené legislatívne konanie také akútne, a či si nemôžme v tejto chvíli dovoliť prijať ten zákon normálnym legislatívnym konaním, pýtali sme sa to aj na výbore, pýtal sa to aj kolega Hajko.
A k tejto otázke ma vedie aj skutočnosť, že asi nebude to skrátené legislatívne konanie také akútne, keďže v čase, keď ste ho tu mali prezentovať, tak ste boli namiesto toho na dovolenke, čo mne sa osobne zdá, že je, už toto samotné by malo byť dôvodom na to, aby ste stiahli to skrátené legislatívne konanie a naozaj dali tento zákon do riadneho legislatívneho konania. Podľa informácií, ktoré sme aj dostali na výbore od pána štátneho tajomníka, je možné stihnúť aj riadne legislatívne konanie, je ho možné stihnúť do nejakého septembrového termínu, myslím si, že v tejto chvíli sa nič nestane, keď teraz prebehne prvé čítanie a na septembrovej schôdzi druhé čítanie.
A preto by som teda za poslanecký klub Progresívneho Slovenska chcela navrhnúť nepokračovať v rokovaní o skrátenom legislatívnom konaní a predložiť tento zákon riadnym legislatívnym procesom.
Ďakujem. (Potlesk.)