22. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci.
Takže, vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi ako určenému spravodajcovi výboru predniesť informáciu výboru pre kultúru a médiá o prerokovaní návrhu na voľbu členov Rady Slovenskej televízie a rozhlasu. Nakoľko materiál máte k dispozícii, ja ho stručne uvediem, podľa § 11 ods. 3 písm. a) až e) zákona 157/2024 o Slovenskej televízii a rozhlase a o zmene niektorých zákonov je potrebné zvoliť jedného odborníka za oblasť televízneho vysielania, jedného odborníka za oblasť rozhlasového vysielania, jedného odborníka za oblasť ekonómie, jedného odborníka za oblasť práva a jedného odborníka za oblasť informačných technológií za členov Rady Slovenskej televízie a rozhlasu.
Na základe výzvy výboru pre kultúru a médiá predložili právnické osoby podľa osobitného predpisu pôsobiace v oblasti audiovízie, médií, kultúry, ekonómie, práva, hospodárstva, vedy, vzdelávania, rozvoja a ochrany duchovných hodnôt, ľudských práv a životného prostredia, ochrany zdravia a reprezentujúce alebo zastupujúce záujmy národnostných menšín alebo etnických skupín a iných menšín alebo registrovaných cirkví a náboženských spoločností § 11 ods. 5 zákona o Slovenskej televízií a rozhlase návrhy kandidátov na členov rady.
Výbor pre kultúru a médiá posúdil predložené návrhy kandidátov na členov rady a konštatoval, že v súlade s § 11 a § 12 odsek zákona o Slovenskej televízii a rozhlase obsahujú všetky náležitosti. Výbor pre kultúru a médiá vyslovil súhlas s návrhom na voľbu členov Rady Slovenskej televízie a rozhlasu. Návrh na uznesenie Národnej rady ako aj zoznam kandidátov je v prílohe materiálu.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, ešte informácia, hlasovanie o členoch rady, bude v stredu 30.10. o 17-tej hodine.
Takže ďakujem, pán predsedajúci, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, toto je teda rozprava k následnej voľbe členov rady nového verejnoprávneho média. My sme tu v prvej polovici tohto roka mali celkom dlhú a napätú debatu o tom zákone, ktorým sa vlastne menil zákon o verejnoprávnych médiách na Slovensku. No ale teda výsledkom tejto dlhej, napätej a dramatickej debaty bolo, bohužiaľ, schválenie veľmi kontroverzného zákona, ktorým Slovenská republika teda založila úplne nové verejnoprávne médiá. My sme už vtedy upozorňovali na mnohé úskalia tejto právnej úpravy, a to najmä v súvislosti s novými kompetenciami Rady STVR a tiež na nedomyslené prechodné ustanovenia tohto nového zákona. Vtedy, keď sme na to upozorňovali, tak kolegovia z koalície sa nám smiali, že maľujeme čerta na stenu, že sa vlastne len snažíme politicky zneužívať nejaké katastrofické scenáre, ktoré nikdy nenastanú. Ale priznám sa, že ja osobne ani v tých najkatastrofickejších víziách by som si nepomyslela, že bude koniec októbra a my sa ešte len začneme rozprávať o voľbe členov Rady STVR. Nenapadlo by ma, že táto nová verejnoprávna inštitúcia, ktorá existuje už od 1. júla tohto roku, bude aj po štyroch mesiacoch stále bez orgánov a bez riaditeľa, a bude ju riadiť poverený štatutár s obmedzenými právomocami, ktorého nikto nekontroluje.
Ten fakt, že o voľbe členov Rady STVR začíname rokovať až dnes, je problém najmä preto, že nový zákon veľmi radikálne zmenil právomoci rady, ktorá nielen volí a odvoláva generálneho riaditeľa, ale aj schvaľuje akékoľvek zmluvné vzťahy STVR a schvaľuje aj koncepciu riadenia a rozvoja Slovenskej televízie a rozhlasu a ich programových služieb. Nová rada sa teda stáva veľmi významným exekutívnym orgánom a bez nej táto nová inštitúcia nedokáže plnohodnotne fungovať. No, varovali sme pri tom, keď sa ten zákon schvaľoval v tomto pléne, varovali sme Národnú radu a varovali sme aj vládu, že predkladatelia zákona naozaj hrubým nedomyslením prechodných opatrení a nepremyslene stanovenou účinnosťou vydali verejnoprávne médiá napospas totálnemu chaosu a rozkladu. A, bohužiaľ, nieže všetky tieto varovania sa naplnili, ale deje sa presne to, čo sme predpovedali, akurát to trvá oveľa dlhšie, ako sme si vôbec vedeli predstaviť, a tá nová inštitúcia, ktorá nemá Logo, nemá korporátnu identitu, nemá riaditeľa, nemá ani radu, pričom táto rada má väčšinu právomocí, táto nová inštitúcia sa potáca na pokraji funkčnosti a funguje iba vďaka stovkám profesionálov vo svojich radoch, ktorí ju nechcú nechať padnúť. Ale okej, dnes máme teda pred sebou aspoň zoznam ľudí, ktorí sú kandidátmi na päť miest do Rady STVR. Je to tých päť miest, ktoré v tejto rade volí tento zákonodarný orgán ako doplnok k ďalším štyrom, ktoré v tejto rade obsadzuje ministerstvo kultúry. Toto všetko sú tie nové ustanovenia v zákone a najmä tí nominanti ministerstva kultúry boli jedným z najspornejších bodov novej legislatívy.
Tuto pán predseda výboru pre kultúru a médiá pán Michelko sa nám dušoval v rozprave, že keď hovoríme, že to bude problém, tak že maľujeme čerta na stenu a že ministerstvo kultúry by sa vlastne neodvážilo nominovať na tieto miesta nikoho iného ako nejaké nespochybniteľné odborné autority. No my dnes, bohužiaľ, tie mená alebo tých nominantov ministerstva kultúry poznáme a neviem teda, pán Michelko, že či stále trváte na tom pôvodnom tvrdení, ale, bohužiaľ, tí ľudia nie sú ani nespochybniteľné ani odborné a už vôbec nie autority. Čuduj sa svete teda kraľuje tomuto zoznamu meno generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva kultúry pána Lukáša Machalu a tento pán je očividne renesančný človek, lebo on si sám napísal ten zákon. Osobitne si doňho ustanovil, že funkcia člena rady je zlučiteľná s funkciou generálneho tajomníka služobného úradu, čo je, samozrejme, jednak elementárny konflikt záujmov a jednak základ proste politického ovplyvňovania verejnoprávnych médií. A potom sa do rady nechal zvoliť nejakou tajomnou komisiou na ministerstve kultúry, ktorá sa skladala z jeho podriadených. Ide o natoľko neuveriteľný proces, že si ho všimla teda už aj Európska komisia a Európska komisárka Jourová, ktorá požiadala ministerstvo o nejaké vysvetlenie tohto veľmi zvláštneho nominačného procesu. A čo im teda ministerstvo odpísalo, netušíme, keďže ako obvykle nám protizákonne odmietajú sprístupniť povinné informácie, ale možno by sme sa to mohli pýtať. Aj vy by ste sa to možno mohli pýtať.
No a tí ďalší nominanti ministerstva kultúry do rady majú buď problematickú minulosť, alebo ich nikto nepozná, takže asi vyškrtneme to slovo nespochybniteľné autority, že?
Ja to považujem za dôležité spomínať, pretože k týmto štyrom ľuďom my tu máme dovoliť k týmto autoritám ďalších päť ľudí v pléne a my dnes máme pred sebou zoznam viac ako 40 kandidátov, ktorí by túto funkciu chceli vykonávať. 79-2
Otázka znie, že či sa v takto nastavenom procese vieme zodpovedne rozhodnúť, kto z tých ľudí by to mal byť.
Dáva vám ten proces priestor na skúmanie jednotlivých kandidátov a preverenie ich schopností zastávať túto funkciu? Toto je hlavný dôvod, pre ktorý som sa rozhodla vystúpiť v tejto rozprave, pretože by som vás, kolegyne a kolegovia, chcela upozorniť na to, ako zle je nastavený proces výberu členov rady a aké dôsledky táto voľba v Národnej rade môže mať. Ten proces je teda podľa zákona naoko jednoduchý. Prídu nám nominácie, tie preskúma príslušný výbor, ktorým je výbor pre kultúru a médiá, predloží plénu a plénum zvolí. Čo to však znamená v praxi? Ako už spomenul pán poslanec Michelko, tých jednotlivých kandidátov môžu navrhovať rôzne občianske združenia a neziskové organizácie s prakticky akýmkoľvek zameraním svojej činnosti. A my máme dnes pred sebou zoznam kandidátov, veľmi dobre si ho pozrite, lebo pri každom tom mene je aj, že kto nominoval toho kandidáta a máme tam napríklad kandidáta, ktorého nominovalo občianske združenie Cyklo green park, iného nominoval Klub priateľov ľudovej piesne, Spolok Kráľa Svätopluka či dokonca občianske združenie Ľadové Labute, Klub otužilcov Čaňa. Myslím si, že už len z týchto príkladov celkom jasne vyplýva, že celý tento systém nominácií nemá vôbec žiaden zmysel, pretože výbor pre kultúru a médiá nemá vlastne žiadnu kompetenciu skúmať kredibilitu toho nominujúceho subjektu a navyše aj keby mal, tak táto nijako tým pádom ani nezaváži pri voľbe kandidáta v pléne. Ide teda len o čisto formálnu nezmyselnú podmienku, ktorá celý proces komplikuje a robí ho podľa môjho názoru aj mierne nedôstojným. Ak by sa tí kandidáti nominovali sami, bolo by to v podstate to isté, akurát by sme tu nič nepredstierali a nemuseli by si zakladať kadejaké obskúrne občianske združenia, ktoré ich nominujú. A na druhej strane, ak by tých ľudí, lebo niektorých nominovali aj celkom kredibilné organizácie, ale ak by všetkých nominovali tie naozaj kredibilné profesné a odborné organizácie, musel by na našej strane existovať niekto, kto túto skutočnosť nejako vyhodnocuje a nejako s ňou naloží. V celom tomto procese však ale náš výbor pre kultúru a médiá nemá vôbec žiadnu kompetenciu a napríklad sa stal aj taký prípad, že teda po právnych konzultáciách sme nemohli ani len vyradiť životopis kandidátky, ktorá preukázateľne nespĺňala kritériá pre oblasť, za ktorú sa do rady hlási, čiže výbor je vlastne ešte menej ako administrátor celého tohto procesu. A na základe tohto je úplne jasné, že ani výbor, ani plénum Národnej rady nedokáže posudzovať kandidátov a porovnávať ich schopnosť zastávať tú funkciu, na ktorú sa hlásia, pretože zákon neukladá dokonca ani žiadne vypočutie kandidátov, ako to napríklad nariaďuje v prípade Rady pre mediálne služby alebo aj iných podobných orgánov. Tí kandidáti navyše nepredkladajú žiadne projekty, žiadne motivačné listy ani akékoľvek iné dokumenty okrem, okrem životopisu, ktoré by nám umožnili nahliadnuť do ich predstáv a plánov o tom, čo v tej rade chcú robiť, alebo akým spôsobom vidia túto svoju úlohu. Výsledkom je to, že celý tento proces je vlastne výlučne politický, je postavený na zákulisnom lobingu a vlastne odborné kvality kandidátov v ňom hrajú veľmi podružnú rolu. Ešte stále si niekto tu myslí, že týmto procesom sa dokážeme dopracovať k tým nespochybniteľným odborným autoritám? Ja osobne by som chcela vlastne na základe tohto navrhnúť svojim cteným kolegom a kolegyniam v tomto pléne, aby sme v tejto chvíli namiesto voľby členov rady sa radšej pokúsili najprv spoločnými silami zrevidovať túto nešťastnú legislatívu aspoň v tejto technickej časti voľby členov rady v Národnej rade a ona má aj množstvo iných problémov, ale skúsme možno len tuto nejaké technické úpravy urobiť, pretože si hovorím, že ak to vydržalo doteraz, tá voľba, tak ešte jednu schôdzu ona určite vydrží. A skúsme sa možno zamyslieť nad spôsobom predvýberu kandidátov nad lepšími kritériami, nad tým, ako dať právnu váhu nominujúcim subjektom a ich reálnej autorite v sektore, ktorý zastupujú. Inšpirujme sa kľudne napríklad Českou republikou, kde mnohé z toho majú vyriešené. Keď už tento zákonodarný orgán súhlasil s veľmi kontroverznou reformou verejnoprávnych médií, ktorá môže byť v blízkom čase aj predmetom sankcií z Európskej únie, keď sme už nechali generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva kultúry ísť si svoju spanilú jazdu a porušovať všetky mysliteľné pravidlá pri vlastnej nominácii sa do rady, pokúsme sa aspoň dosiahnuť to, aby zástupcovia Národnej rady v tejto rade boli zvolení dôstojným spôsobom, ktorý zaručuje ako takú odbornosť a kredit. Skúsme zrevidovať proces tak, aby sme sa aspoň na niektorých kandidátoch vedeli dohodnúť na základe ich odbornosti naprieč koalíciou a opozíciou. Môžete to považovať odo mňa za naivné, ale ja si túto naivitu rada zachovám, pretože stále verím, že mnohí z vás chcú podobne ako ja napríklad vedieť, že vaša práca má zmysel a vidieť čo najlepšie výsledky. Takže myslím si, že máme šancu to ukázať aj pri tejto voľbe členov Rady STVR. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
No najprv naozaj chcem povedať sebakriticky, že som nie dobrý prognostik, lebo tiež som si myslel, že v tomto čase plus mínus že bude mať nového riaditeľa. Situácia politika je veľmi kreatívna a nepredvídateľná a v tomto prípade sa to v plnej miere prejavilo. S čím ale mám dosť problém je formulácia totálny chaos a rozklad. Televízia funguje, je tam štatutár. Áno, má obmedzenia do 200-tisíc, ale idú všetky relácie, diskusné relácie, rozhodne pre bežného diváka žiaden kolaps alebo žiaden nejaký prudký pokles kvality sledovanosti nejakých merateľných parametrov nie je. No a paradoxne budem znova súhlasiť, že výber tých, alebo nominácie tých radných alebo kandidátov na radných by určite mali mať nejakým spôsobom iné parametre. Určite v dokonalom svete by bol dobrý hearing alebo vypočutie, ale teda 44 kandidátov, to by naozaj bolo minimálne týždeň a ja som bol pri vypočutí kandidátov na ústavných sudcov a bolo by to naozaj ťažké. Ale možno tá predselekcia by mala nejaký zmysel a dobre, berem to ako pre budúcnosť hodenú rukavicu, ale už naozaj ak hovoríte, že treba čím skôr dokreovať tú radu, tak teraz už nebude na to čas. Nakoniec tie korekčné mechanizmy aj v tom kuloárnom vyberaní ľudí zafungovali a nebude to také, ako to možno na začiatku vyzeralo. Takže konečne verím a dúfam, tridsiateho vyberieme päť radných a bude sfunkčnená rada a bude štandardný riaditeľ s mandátom.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci, a teda nielen politika je kreatívna, ale mám pocit, že ešte kreatívnejšie sú výhovorky kolegov z vládnej koalície, ktoré počúvame, či už vo faktických poznámkach, ale nebudem na ne reagovať, ale tak celkovo v tom verejnom priestore, že my si to vlastne na toto všetko povieme, že je to všetko v poriadku, lebo však televízia vysiela. Akože ďakujeme teda, koaliční poslanci, že ste nám nevypli televíziu, že to tam ako niekto stíha platiť faktúry za elektrinu a niekto akože podpíše dovolenky ľuďom, tak to vám teda gratulujem, tak to je naozaj výborné. Že toto je tá obrovská reforma, ktorá sa tu musela spraviť, ktorú hrozne treba pretlačiť, ktorú sme naozaj museli zľava-sprava akože kritizovať, bolo zrejmé, že sú tam problémy. Vy na to poviete, však ale však nič hrozné sa nedeje, však kúrime, svietime a niekam dôjdeme. A máme štvrtý, piaty mesiac bez riadne zvoleného riaditeľa a pán Michelko predseda výboru sa tu nad tým tak pousmeje, že však je to celé také akože super.
Tak ja vám naozaj gratulujem teda, páni kolegovia, že toto je to fantastické riadenie tohto štátu, toto tu nám akože ukazujete, ako sa to má riadiť, tak ako veľký potlesk za to, lebo to, to naozaj, podľa mňa to ešte svet nevidel, čo sa tu stvára. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
Ja by som chcela povedať jednu vec a tá sa v podstate tu tiahne celou tou našou debatou o kultúre už celý rok, a to je to, že my aj s pani Jaurovou neustále upozorňujeme na kroky, ktoré chystá buď ministerka, alebo pán Machala, alebo poslanci z koalície vo veciach kultúry a my neustále upozorňujeme na to, že buď je to nesprávne, nereálne, netransparentné, nedá sa to stihnúť, dáta vám nesedia a toto robíme celý rok. A dokonca aj pán Malatinec priznal v rozhovore, myslím, že pre Denník N to bolo, kde hovoril, že ľutuje, že hlasoval, ako hlasoval pri fonde pre umenie. Teraz vy, pán Michelko, ste povedali, že no nie ste dobrý prognostik.
Tak ja vám len toto chcem dať do pozornosti, že my vám to tu nehovoríme preto, že chceme byť nejakí vyslovene proti vám alebo proti vám osobne, ale že to, čo predkladáte, jednoducho nie je profesionálne, nie je to správne, nie je to ani v prospech kultúrnej obce a dokonca ani širokej verejnosti a vlastne celkovo to nie je ani veľmi pro slovenské, čo robíte. A toto ako keby je ďalší paradox, tento bod, ktorý tu teraz preberáme.
Takže, prosím vás, ja by som len chcela to nasvietiť, že počúvajte nás, my naozaj si nevymýšľame, naozaj vieme, o čom hovoríme, máme podklady, máme dáta, rozmýšľame a rozhodujeme profesionálne, tak naozaj nás počúvajte, lebo robíte iba zle potom aj kultúrnej obci, aj všeobecne verejnosti. Toto ma veľmi mrzí.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Pani kolegyňa, ja som sledoval a to v budem k rozprave reagovať, sledoval som rečniteľa pána Michelka počas vášho vystúpenia a to bolo také, ako, moje, ja vás mám na saláme, mne to je jedno, čo si vy tu rozprávate, usmieval sa na vás a naozaj oni to majú na saláme, čo my rozprávame. Tak ako si spravili zákon, ktorý urobil slúžku z verejnoprávnej televízie pre Danka, Pellegriniho a Fica, tak aj rada musí byť slúžkou. Jednoducho tam nemôžu byť ľudia, ktorí budú rozprávať, že veď toto robíte zle, veď toto je politické, veď verejnoprávna televízia by mala byť apolitická.
Nesúhlasím s vami s tým, že to naozaj niektorí ľadoví medvedi nemôžu nominovať, no nech si menuje kto chce, keď má na to podmienky a možnosť, nech si menuje, kto chce, koho chce, ale ten výber, tá selekcia by mala byť odborná a ani ten výber a ani tá selekcie nie sú odborné, to sú politické veci. Je to všetko dopredu dohodnuté.
Oni už majú nalinkované, veď ste hovorili sama, presne ste povedali, že pán, ktorý tvrdí, že Zem je plochá, si napísal zákon tak a urobil to spôsobom, že on sám bude môcť byť členom rady, on bude rozhodovať, čo je, čo je nonsens, to je niečo neskutočné. Politický nominant bude rozhodovať v nezávislej rade.
No a tu v parlamente sa budú voliť ďalší členovia a kto verí tomu, že tu koalícia zvolí nezávislých ľudí, veď raz povedal jeden pán, ktorý sa volá Huliak, že kto uverí Ficovi v ´21, tak si nezaslúži slušne žiť.
No tak a žije slušne, dokonca ho bozkáva toho Fica.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani poslankyňa, to, čo navrhujete, to, čo navrhujete ohľadne pozastavenia celého tohto procesu, sa mi zdá v tejto chvíli trošku nereálne a trošku aj riskantné, povedzme si otvorene, vzhľadom na rozbehnutý proces. A okrem toho, keď chceme vedieť, ako naozaj bude fungovať nová televízia v novom zákone, tak by sme asi mali všetky tieto procesy, ktoré sa začali, dokončiť s tým, že tie vaše úvahy sú absolútne legitímne, ktoré ste pomenovali, len si zase treba úplne poctivo pomenovať, že kde tento príbeh vlastne začal. 89-2
Tento príbeh ohľadne tejto našej nešťastnej televízie a rozhlasu a ohľadne toho, že čo všetko sa tu udialo za tie roky a teraz mám na mysli koncesionárske poplatky, mám na mysli všetky tie "reformy" a tak ďalej, a tak ďalej. Toto naozaj vyrieši podľa môjho názoru jedna poctivá konferencia o verejnoprávnosti na Slovensku, o verejnoprávnosti inštitúcie tohto typu televízie a rozhlasu alebo rozhlasu a televízie. Ale na to, aby tá konferencia mohla byť a mohla existovať a mohla prebehnúť, potrebujete asi funkčné vedenie televízie a rozhlasu zo zákona, aby vám mohlo nejakým spôsobom oponovať, aby mohlo aj regulovať to, čo tam na tej konferencii zaznie, prosto aby to boli aj ľudia práce a nielen ľudia teórie, alebo teda poslanci v zmysle tých všetkých úvah a legislatívy, o ktorej práve teraz hovoríme.
Čiže hovorím ešte raz, jedna poctivá konferencia o verejnoprávnosti, ale aj s novým vedením RTVS, teda STVR, pardon.

Ďakujem, pán predsedajúci, a ďakujem teda aj kolegom za pripomienky. Ja vlastne, teraz je to tak rok, čo sedím v tomto parlamente ako opozičná poslankyňa a ja vlastne teraz začínam zisťovať, že v čom je to skutočné utrpenie byť v opozícii, lebo vlastne strašne frustrujúce stále hovoriť, že ja som vám to vravela. A nečakala som, že tie moje predpovede, lebo ja som zjavne asi dobrý prognostik na rozdiel od pána Michelka, že sa budú tak rýchlo a tak presne vypĺňať a úprimne vám hovorím, kolegovia, že toto je na mojej práci najfrustrujúcejšie. Nie to, že nepresadím nejaké svoje predstavy o tom ako má Slovensko vyzerať, ale to, že vlastne vám hovorím jednoduché dôsledky toho, čo prijmete a ono sa to potom stane a vy ako keby myknete plecami. To ma naozaj frustruje a s tým sa budem musieť ešte nejakým spôsobom vysporadúvať, ak sa to vôbec dá, lebo to, čo ja tu počúvam, je, že vy všetci viete, že ten proces je zlý a ešte stále sa dá s ním niečo robiť, nehovorím, že veľa, ale dá, dá sa urobiť protiváha k pánovi Machalovi, ktorého zjavne nevie zastaviť nikto, ani pán premiér. Ale vy hovoríte, choďme týmto zlým procesom, urobme to takto a potom niekedy v budúcnosti to možno zmeníme. Len viete, kedy bude tá budúcnosť? Za šesť rokov, lebo vy ste tam tých ľudí navrhli navoliť na šesť rokov. To znamená, že potom o šesť rokov budeme tu s pánom Jarjabkom zase tak vzdychať, že joj, kde sú tie korene toho, že to teraz je zlé.
Tak tu sú tie korene, takže ešte teraz urobme, čo sa urobiť dá. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, ja som možno tuná jediný pamätník, keď som bol súčasťou toho, že kompetencie sa presúvali na samosprávu, teraz to ide naspäť, a preto si a už som bol niekoľko rokov starosta, keď sa to dialo, tak preto si dobre pamätám na to obdobie a dneska, keď to mám hodnotiť, že sa to presúva naspäť, tak treba si povedať, s akými očakávaniami sme tie kompetencie presúvali na obec a čo sa zlepšilo, alebo čo sa zhoršilo tým, že sa tie kompetencie presúvali na obec. No ja z vlastnej skúsenosti viem, že som prebral škôlku, ktorá mala dve triedy, nič iné tam nebolo a v každej jednej triede bolo lokálne vykurovanie a teraz tá škôlka má kapacitu 100 detí, je komplet zmodernizovaná, je tam všetko, čo má byť. Kapacita je tak vypočítaná, že deti od 2 rokov berieme do materskej škôlky.
Takže keď niekto tvrdí, že samospráva z kapitoly školstva brala tie peniaze a presúvala niekde inde, tak určite, určite to nie je pravda, lebo všade na okolí poznám školy, ktoré úplne vyzerali inak, naozaj tí starostovia v nejakom tom stave tie školy prebrali, v nejakom v tom inom stave školy sú, nehovoriac o tom, že vtedy sa práve zmenilo, že voľbu riaditeľa zabezpečuje samospráva. Aj v tomto si myslím, že sa navolili kompetentní riaditelia, a tým, že tá samospráva mala čo do toho povedať, tak celé to nejakým spôsobom fungovalo. Keby to bolo na mne, aby som sa vyjadril k tomu, či schváliť ten presun kompetencií naspäť na štát alebo nie, tak poviem vám, že neviem sa celkom rozhodnúť a osobne si myslím, že to vôbec nie je podstatná vec, lebo rodičia si to vôbec nevšimnú a na deti to nemá žiadny vplyv. Samospráva a štát si to určite všimnú, lebo tie toky peňazí budú troška inak, ale nie je to až také, až také dôležité.
Zachytil som, ako pán minister minule hovoril, že nabuptnáva, alebo narastá nám počet žiakov na špeciálnych školách, no tak, pardon, nie na špeciálnych školách, ale na základných umeleckých školách a tak ja si myslím, pán minister, že to je automaticky, lebo sa zmenilo financovanie centier voľného času tak, že tie obce a mestá dostanú tie peniaze bez toho, aby museli to centrum prevádzkovať. Tak prirodzene všetky obce alebo väčšina obcí a miest obmedzili to fungovanie centra alebo zrušili, lebo však tie peniaze v tých podielových daniach dostanú a je veľa činností, ktoré sa dajú presunúť pod základnú umeleckú školu a tí žiaci normálne funguje v systéme základných umeleckých škôl. Ja si stále spomínam, ako ma raz navštívili pracovníci Svetovej banky, ktorí robili pre našu vládu a prišli sa porozprávať o tom, ako funguje diagnostikovanie žiakov u nás v regióne a nestíhali si zapisovať, keď som im vysvetlil, že ako môžu byť správne diagnostikovaní žiaci, keď riaditeľka alebo zástupkyňa riaditeľky špeciálnej školy zároveň diagnostikuje tých žiakov a ona sa vlastne rozhoduje, že či tých žiakov umiestni do tej špeciálnej školy a tí ekológovia budú mať prácu, alebo ich pošle do normálnej školy, a tí ekológovia tú prácu nebudú mať, tak rozhodovala sa, ako rozhodovala. Čiže tí experti zo Svetovej banky boli prekvapení z našich slovenských špecifík a ja si myslím, že pri probléme základných škôl, materských škôl a celej tej problematiky naozaj treba vyjsť do tých regiónov a porozprávať sa s kompetentnými ľuďmi vždycky a stále.
Ale moje vystúpenie nemá byť o tom, že čo v tom zákone je, ale moje vystúpenie má byť o tom, čo v tom zákone nie je. A rád by som v prvom rade povedal, že v tom zákone v podstate vôbec sa nič nerozpráva o reedukačných centrách, ako povedala jedna moja kolegyňa Tina Gažovičová, že pred pár mesiacmi generálny prokurátor vydal správu, dokonca žiadal, aby k tomu bolo zasadnutie v parlamente, lebo tvrdil podľa jeho pohľadu, že tie zistenia, ktoré boli, sú veľmi závažné a keďže u nás bolo, u nás v dedine bolo reedukačné centrum a dlhé roky som s ním žil, tak môžem povedať, že len 10 % z toho, čo vyjde na povrch, tých 90 % je tam skrytých, to znamená, že naozaj v tých reedukačných domoch máme obrovský problém a mali by sme sa tomu venovať.
Jedná sa síce o 380 detí, ale viete, to nie sú hrušky alebo jablká, že kilo hore-dole, to sú ľudia a buď z nich ľudia vyrastú, z ktorých bude mať táto spoločnosť osoh alebo naopak, takže každý jeden zachránený človek je dôležitý a navyše tí, čo sa hlbšie tomu venujeme, vieme, že každý jeden žiak, ktorý je určený, alebo je v tom reedukačnom domove, každý jeden mal v rodine taký patologický jav, že naozaj za to nemôžu tie deti, ale za to môžu tie rodiny.
A tie rodiny nieže nie sú schopné tie deti vychovávať a ochrániť, ale, naopak, im vyslovene škodia. To znamená, je na nás, na našej spoločnosti, aby sme tieto deti ochraňovali a aby sa im nestalo ešte niečo horšie, ako v tých rodinách zažili. A preto každý jeden mesiac, ktorý sa tomu problému nebudeme venovať, si myslím, že je stratený a kto iný sa má tých detí zastať, keď nie cudzí ľudia a práve v opozíciách, ktoré sa majú tomu venovať.
Ďalšiu vec, ktorú vnímam a ktorú vnímam veľmi problematickú, je dvojzmenná prevádzka. Ja vám, pán minister, tu nebudem hovoriť o tom, že koľko žiakov, koľko tisíc žiakov je v dvojzmennej prevádzke, lebo naozaj to asi viete lepšie, ale tá dvojzmenná prevádzka určite nedosahuje takú kvalitu ako jednozmenná prevádzka, a preto si myslím, že treba robiť naozaj všetko pre to, aby sme vybudovali dostatok priestorov, aby tá dvojzmenná prevádzka bola v minimálnom režime a najlepšie v žiadnom režime. Nemáme dostatok priestorov ani na fungovanie školských klubov a práve v tých školách, kde to najviac potrebujú, kde je ten nárast žiakov najväčší. A takisto jedálne, ešte stále sa vydáva suchá strava spravidla v školách, kde sú Rómovia alebo Rómovia z vylúčených rómskych osád, lebo na ten nárast žiakov, tam neboli pripravení a nehovoriac o tom, že rovnako nám chýbajú materské škôlky, a práve zase tam v tých lokalitách, kde to najviac potrebujeme, kde ten nárast žiakov bol veľmi vysoký. A keď to skombinujeme, že tí žiaci chodia na dvojzmennú prevádzku, majú suchú stravu a navyše nemajú školské kluby, nemajú telocvične a nemôžu chodiť do tých predškolských zariadení, tak nám z toho vychádza, že my tým deťom nijakým spôsobom nepomáhame v tej integrácii.
A viete, čo je najhoršie? Najhoršie je, že teraz počúvam od ministra sociálnych vecí, ako ide brať sociálne dávky, ktoré vychádzajú na jedného človeka 1,80 euro na deň, keď má zdravé ruky a nepôjde na aktivačnú prácu do inej obce pracovať, spravidla zberať smeti alebo odpadky, a teraz si predstavte, že on má, tá žena, lebo každý je evidovaný na úrade práce, lebo inak by musel platiť odvody, a teraz si predstavte tú ženu, ktorá má mnohopočetnú rodinu, manžel kdesi robí, ona je evidovaná na úrade práce, a teraz deti chodia na dvojzmennú prevádzku, majú suchú stravu, menšie deti nemajú kde chodiť do škôlky, nechodia do škôlky, čo si tá žena má počať. Ako môže ona prijať tú aktivačnú činnosť v inej obci, aby vypadla z domu na pol dňa, alebo sa pýtam, čo tie deti medzitým budú robiť? Aká bude starostlivosť? Čo tá naša spoločnosť tým dokáže? Ako tomu pomôžeme?
Takže naozaj treba ísť do tých regiónov, pozrieť sa na tie konkrétne prípady a niekedy zvážiť, či to rozhodnutie od stola na prvú je naozaj také úžasné a povedať, kto má zdravé ruky a zdravé nohy, bude pracovať. Nie vždy, nie vždy je to tak.
A poslednú vec, ktorej by som sa chcel dotknúť, to je to, čo je v tom zákone, a to je národnostná škola. Ja si myslím, že to je nápad, ktorý nám segregáciu nijako nevyrieši a naozaj keď chceme, aby tie deti sa kdesi posunuli a posunuli sa tým správnym smerom, tak ja si osobne myslím, že funguje celodenné vzdelávanie, celodenné vzdelávanie je cesta z tohto kruhu. To znamená, že musíme im zabezpečiť, aby chodili do materských škôl. Musíme im zabezpečiť, aby chodili do školy, musíme im zabezpečiť, aby chodili a vytvoriť podmienky, aby chodili do toho klubu detí, podľa možnosti do tej základnej umeleckej školy a na krúžky a tak ďalej. A keď to vieme zabezpečiť a udržíme tie deti v tej škole viac ako tých povinných štyri hodiny, ktoré ich to tam nebaví alebo päť hodín vyučujúcich, ktoré ich to tam nebaví, tak vtedy vieme z tých detí niečo vykresať. A to sú moje skúsenosti, ktoré podľa mňa veľmi fungujú, len to nesmieme robiť formálne, ale musíme to robiť so zanietením reálne a musíme motivovať všetkých aktérov od starostu, cez učiteľov, riaditeľov a všetkých aktérov k tomu, aby to nejak tak fungovalo a vtedy si myslím, že nejaké výsledky sa dosiahnu. Ďakujem pekne.

(Prosím, vymazať rámček.)