33. schôdza

To, čo kolega Janckulík spomenul, to je druhá oblasť tých ústavných zmien, ktorá vyslovene súvisí s úplne inými otázkami ako kultúrno-etickými a tak ďalej, je to vyslovene našim zámerom, aby sa takéto niečo dostalo do ústavy, je tu minister spravodlivosti a vie, že keď Ústavnú súd posudzoval trestné kódex minulý rok, tak vyhol sa posudzovaniu procesu. V tomto prípade chceme, aby ozaj mohol Ústavný súd posudzovať aj proces akým sa zákon prijímal. Je to do veľkej miery možno až smutné, že sme dospeli až sem, že si musím nejaký bič vyrobiť tu v parlamente na to, aby nás Ústavný súd bičoval, keď použijeme takýto inštitút skráteného legislatívneho konania, ale žiaľ je to tak...

Vážený pán predseda, vážený pán predseda KDH, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister. Ja sa dotknem zase trošku kultúrno-etických tém a chcem dnes hovoriť o tom, ako doplníme, alebo navrhujeme doplniť článok Ústavy č. 41. Pôvodné znenie článku 41 je: Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých. Toto už v zákone máme. A teda dopĺňame odsek 2, ktorý znie: Rodičmi dieťaťa sú matka a otec. Matkou dieťaťa je žena a otcom dieťaťa je muž. Podmienky osvojenia ustanoví zákon. V článku 41 navrhujeme doplniť, že otcom dieťaťa je muž a matkou dieťaťa je žena. Vychádzame z biologickej reality a z právneho poriadku Slovenskej republiky. Tento návrh reflektuje prirodzené biologické fakty. Samozrejme tým nie je dotknuté náhradné rodičovstvo, v zmysle inštitútov rodinného práva. Toto chcem zdôrazniť. Náhradné rodičovstvo nie je dotknuté. Zavedenie tejto definície do Ústavy má za cieľ zabrániť možným snahám o redefinovanie pojmov rodičovstvo, otec a matka v budúcnosti prostredníctvom bežnej legislatívy, alebo judikatúry. Zároveň vychádza zo starej rímskej zásady v prípade matky, že matka je vždy istá. Mater semper certa est. Vzhľadom o tzv. snahy o náhradné materstvo, surogátne materstvo, o ktorom hovoril kolega, ktorého sa ešte sčasti dotknem. Ústavná ochrana poskytuje vyšší stupeň právnej istoty pre občanov aj orgány verejnej moci. Druhá veta ustanovenia ponecháva otázku osvojenia na zákonnú úpravu. Navrhované ustanovenie je v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa najmä v článku 8, kde sa hovorí a zdôrazňuje, že dieťa má práva poznať svojich rodičov. Rovnako rešpektuje Európsky dohovor o ľudských právach, ktorý ponecháva členským štátom priestor na reguláciu rodinno-právnych vzťahov v súlade s ich kultúrnymi a právnymi tradíciami. Navrhovaná novela Ústavy tak jasne definuje biologickú podstatu rodičovstva a poskytuje ústavný rámec pre ďalšiu právnu úpravu osvojenia. Teraz mi dovoľte jednu osobnú skúsenosť. Pred niekoľkými rokmi som bol požiadaný, aby som prekladal jeden dokument, jeden dokumentárny film, ktorý sa volá Google baby a bol o tom, ako dvaja partneri sa rozhodli, že chcú mať dieťa. Spermie získali, teda mužské pohlavné bunky získali v spermobanke v Izraeli, cez agentúru si vyhľadali ženu, ktorá sa im páčila v Amerike, tam si kúpili vajíčka a s týmto materiálom prešli do Indie. V Indii na špecializovanej klinike zaplatili matke, ktorá na deväť mesiacov odišla od svojich detí, od svojej rodiny a bola pod dozorom a aby teda donosila dieťa. Dieťa sa narodilo a tej matke ho odňali hneď po narodení. Spomína sa tam prípad, kedy matka, takáto surogátna matka donosila dve deti, ale objednané bolo iba jedno. Môžete si domyslieť, kde skončilo to druhé dieťa. Narodené dieťa. Kolegyne sa tu odvolávali na ľudskú dôstojnosť, na to aby sa každý cítil dobre, aby nikoho práva neboli upierané, aby ľudia netrpeli, aby teda si nebrali životy, s tým súhlasím. Ale chcem upozorniť na to, že ako boli naplnené práva toho narodeného dieťaťa v Indii. Ktoré sa narodilo takýmto spôsobom, že si ho vyskladali ako lego a potom sa rozhodli, či ho chcú alebo nechcú. Hovoríme o človeku, ktorý sa narodil. Tu nehovorím teraz o plode alebo o dieťati, ktorý nosí matka pod srdcom. Čiže chcem len povedať, že každá minca má dve strany a existujú argumenty za a proti. A my musíme hľadať váhu týchto argumentov. Ale označiť nás, kresťanských demokratov, že si nectíme človeka, že mu nevzdávame úctu, nie je fér. Nie, ja sa pozerám na tú stranu, z ktorej prišli tie výhrady. Potom sme dostali výhradu biblického charakteru. My sme neprišli so žiadnou náboženskou argumentáciou, ale už keď sa niekto odvoláva na Bibliu, tak desatoro poznáme všetci, či sme ľavičiari, pravičiari, progresívni, tak sa pozrite na štvrtý odkaz, na odkaz Cti otca svojho i matku svoju. A potom som tu v rozprave zažil alebo počul, čo sa ma teda dotklo, že akí sme my tradicionalisti a tie tradičné rodiny nefungujú a deti sú často, utekajú stamade a tie vaše tradičné rodiny. Tak ja vám chcem povedať, že ja som z tradičnej rodiny. My sme štyria chlapci vyrástli s otcom a s mamou v jednej izbe a ja som môjmu otcovi a mojej matke vďačný za všetko, čo pre nás urobili a za všetky obety, čo pre nás priniesli. Ja som hrdý na tradičnú rodinu a pri tejto príležitosti každému otcovi a matke chcem poďakovať. A ešte chcem povedať niečo mladým. My, starší, otcovia a matky sme často zlyhali. Veľa vecí sme urobili zle a každý z mladých ľudí má svoj vlastný príbeh a svoje vlastné boľačky a vedel by rozprávať. Ja sa vám za to ospravedlňujem. A chcem vám povedať, že vy máte šancu byť lepšími otcami a matkami, máte šancu prispieť k dobrej, dobre sa rozvíjajúcej stabilnej spoločnosti. Buďte lepšími otcami a matkami. Otec a matka sú pre nás dôležité pojmy. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ja myslím, že aj pravdu, to prerieknutie bolo milé, pán predseda. Pán poslanec Šmilňák, povedali ste, že ste hrdý na tradičnú rodinu a na tradičné rodiny. Ja sa chcem spýtať, že či si myslíte, že aj pani poslankyňa Plaváková napríklad môže byť hrdá na svoju rodinu, na svoju partnerku, na ich dcéru, alebo teda iba tradičné rodiny môžu byť hrdé na rodinu a teda rodiny, ktoré nezapadajú do toho konceptu tradičnej rodiny z akéhokoľvek dôvodu, napríklad, že nie sú tvorené mužom, ženou a deťmi, ale napríklad dvoma ženami a ich dieťaťom, tak tie nemôžu byť hrdé, tie si nezaslúžia úctu, tie si nezaslúžia rešpekt, tie by sme tam ako nejakú dôstojnosť ich nemusíme akceptovať. Naozaj by ma to zaujímalo, že špeciálne vy ako to vidíte, lebo aj z toho vášho návrhu vyplýva, akoby ste ten typ rodín vytesňovali, lebo to potom vlastne z toho vášho návrhu priamo vyplýva, že rodičia v takejto rodine nie sú rodičia, lebo tam keď je tam matka a matka, no tak to nespĺňa tú definíciu, ktorú pre rodičov chcete dať priamo do Ústavy.

Pán kolega Dostál, ja nikoho nevytesňujem. A skôr som sa ja pýtal, že ako sú zaručené práva toho dieťaťa, ktoré sa narodilo, ale nikto ho nechce a to dieťa zmizlo. To je jedna vec. Druhá vec, ako sú zaručené práva tých detí, ktorých matka odišla na deväť mesiacov od svojich detí preč z finančných dôvodov. Nebola zo svojou rodinou, nevychovávala svoje deti. A takéto veci sa dneska dejú, dnes zabúdame čo je otec, čo je mama, relativizujeme tento pojem a ľudský život znižujeme na hodnotu tovaru. Ja hovorím o tom, že ak argumentujete A a nepoviete B, tak to nie je celkom fér. Ja som sa snažil prispieť do diskusie preto, lebo ja tu celý deň počúvam, ako pošliapavame ľudské práva a úplne sme zabudli na práva týchto detí. Veď v Dohovore o právach dieťaťa sa hovorí, že dieťa má právo poznať svojho otca a svoju matku a má právo byť nimi vychovávané. Ale dnes sa vo svete dejú veci také, že dieťa sa vyrobí s prepáčením ako lego. Zneužijú sa na to ekonomicky slabšie krajiny, ľudia, ktorí sú vo finančnej núdzi, ktorí deväť mesiacov nosia pod srdcom deti a potom tie deti strácajú. A mne sa toto zdá zvrátené. A toto je reakcia práve na ten zvrátený svet, kde ľudská hodnota, kde dieťa, kde matka, kde otec strácajú hodnotu. A pre nás konzervatívcov sú toto dôležité hodnoty. Takže pre mňa nie je správne rodič 1, rodič 2. Pre mňa je otec a mama výsostné. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pán predseda za slovo. Dámy a páni, v KDH sme predložili návrh ústavných zmien vo viacerých oblastiach. Ja sa dnes budem vyjadrovať konkrétne k oblasti výchovy a vzdelávania, hoci tieto veci spolu súvisia. Najskôr poviem, čo chcem zmeniť v tejto oblasti, čím chceme prispieť k zlepšeniu kvality nášho základného štátneho zákona, Ústavy a potom aj života detí, rodičov, učiteľov na školách. Náš návrh je v tejto oblasti v dvoch bodoch. V doterajšom článku 41 Ústavy odsek 4 vkladáme novú druhú a tretiu vetu, ktorá znie, nech vieme, čo konkrétne prinášame. Rodičia majú právo vychovávať svoje deti podľa vlastného presvedčenia a zabezpečiť im morálnu a náboženskú výchovu a vzdelávanie v súlade so svojím presvedčením. Takáto výchova, vzdelávanie musí rešpektovať stupeň zrelosti dieťaťa. Výchovu a vzdelávanie detí a mládeže v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno uskutočňovať len so súhlasom zákonného zástupcu. Toto je jedna zmena, doplnenie a potom ešte do článku 42 Ústavy odsek 1 na konci navrhujeme pripojiť
=====

v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno uskutočňovať len so súhlasom zákonného zástupcu. Toto je jedna zmena, doplnenie.
A potom ešte do článku 42 ústavy ods. 1 na konci navrhujeme pripojiť túto vetu: "Pri plnení svojich záväzkov v oblasti výchovy a vzdelávania štát rešpektuje právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelávanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením." Toľko zmien v oblasti, v ústave v oblasti výchovy a vzdelávania.
Teraz by možno úplne stačilo, keby som povedal, že tieto ustanovenia, ktoré som práve citoval, by ani nemuseli do ústavy byť zapísané explicitne, pretože by mali vyplývať z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, najmä s, pretože sú v súlade najmä s Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, kde sa píše: "Rodičia majú prednostné právo voliť druh výchovy a vzdelania pre svoje deti." Sú v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa OSN, kde sa píše: "Štáty rešpektujú práva a povinnosti rodičov pri usmerňovaní dieťaťa, pri výkone jeho práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva." A ďalej sa v Dohovore o právach dieťaťa OSN píše: "Štát pri výkone svojich funkcií v oblasti vzdelávania a výučby rešpektuje právo rodičov zabezpečiť také vzdelanie a výučbu, ktorá je v súlade s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením." A napokon v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa uvádza: "Štát pri výkone svojich funkcií v oblasti vzdelávania a výučby rešpektuje právo rodičov zabezpečiť také vzdelanie a výučbu, ktorá je v súlade s ich vlastným náboženským a filozofických presvedčením." A ďalej: "Štáty rešpektujú práva a povinnosti rodičov pri usmerňovaní dieťaťa pri výkone jeho práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva."
Prečo teda to, čo by malo vyplývať z medzinárodne platných zmlúv a záväzkov Slovenskej republiky explicitne, explicitne ponúkame ako pozmeňujúce a doplňujúce návrhy do Ústavy Slovenskej republiky, pretože jednoducho tieto základné piliere civilizácie a porozumenia sú narúšané, nie sú rešpektované a máme na to veľmi veľa, veľmi veľa príkladov. Ústava Slovenskej republiky je, samozrejme, základný dokument, ktorý nastavuje tie najpodstatnejšie pravidlá, konštitučné pravidlá pre naše spoločné spolužitie bez rozdielu na svetonázor, náboženstvo, rasu, pohlavie, sociálny status a tak ďalej. A to sa snažíme práve posilniť našimi návrhmi ústavných zmien.
Už aj moji predrečníci z KDH hovorili o subsidiarite, o zvrchovanosti Slovenska, o tom, že tento princíp je najzdravší na, pre funkčnú spoločnosť. Hovorili sme o tom, že Slovenská republika ani iné štáty Európskej únie nezverili v kultúrno-etickej oblasti práva Európskej únie cez Lisabonskú zmluvu, aby rozhodovali v tejto veci na úrovni Európskeho parlamentu a Európskej komisie. Nie. Za tieto, v týchto oblastiach sme si zodpovední sami za to, ako si nastavíme pravidlá fungovania a princípy v našej krajine. A podobne princíp zvrchovanosti a subsidiarity, ako ho chceme uplatniť voči regiónom, ako ho musíme uplatňovať voči rodinám, najmenším jednotkám v spoločnosti, na ktorých stojí ľudská civilizácia, odkedy vznikla až po dnešok. My sa síce môžeme rozhodnúť, že už ďalej nebudeme zakladať našu existenciu, našu schopnosť prežiť ako civilizácia na rodinách, ktoré prinášajú deti. Môžeme to urobiť, ale potom budeme existovať ešte jednu-dve generácie a nahradia nás ľudia, ktorí nevolia hedonizmus, nevolia užiť si dedičstvo generácií pred nami, ale tí, ktorí budú voliť život a pokračovanie v deťoch v nasledujúcich generáciách.
Tento prirodzený princíp subsidiarity len potvrdzuje prirodzené a primárne právo rodičov, ktoré je nescudziteľné v týchto oblastiach. A dovoľte mi pripomenúť, že iba totalitné režimy ako fašizmus a komunizmus absolútne na sto percent si uzurpovali právo rodičov a vtláčali do detí už od mala to, ideológie, chceli ich formovať na svoj totalitný obraz a určovali im jediný správny názor, to, čo si majú deti myslieť, aké majú mať základné postoje k úplne existenčným otázkam, svetonázorovým a iným etickým otázkam.
Hovoríme o tom, že tieto totalitné režimy alebo praktiky, ktoré si osobujú primárne a prirodzené právo rodičov rozhodovať za nich, čo to je, teda to primárne právo rodičov? Na čom je ono postavené? Lebo zdá sa nám to ako úplne samozrejmá vec. Každý z nás, kto je rodič a má v rukách svoje vlastné dieťa alebo teda dieťa, ktoré si osvojil, adoptoval, vie, aké je dieťa zraniteľné, aké je krehké, ako je vydané na milosť a nemilosť, na snáď lásku a starostlivosť tým, ktorí sa oň starajú. Nuž tak viete, toto je ten benefit z rodiny a rodičovského vzťahu k dieťaťu. Rodičovská láska, v ktorej sa formuje identita, charakter, správanie, kultúra v najširšom slova zmysle týchto detí a, samozrejme, aj náboženské, resp. filozofické presvedčenie. O to viac a o to silnejšie, ak sa rozprávame o biologických rodičoch, kde je ešte aj genetická blízkosť a príbuznosť, ale, samozrejme, vzťah lásky môže byť aj pri adoptívnych rodičoch.
No a je pravda, že my rodičia to nerobíme dokonale, ale štát, politici, úradníci sú povinní tolerovať aj nedokonalosti zo strany rodičov. Ak niekto z nás pozerá z akejkoľvek pozície, trebárs aj ministra školstva, že, alebo riaditeľa školy, alebo proste poslanca Národnej rady, že nejaké rodiny nefungujú tak, ako by som ja veril, ako by ste vy verili, že najlepšie pre ne, pre tie deti, stále nemáme právo vstúpiť a diktovať, ako to robil komunizmus a fašizmus tým rodinám, čo si majú myslieť, ku čomu majú vychovávať tieto deti. Samozrejme je tu hranica. Hranicou tohto rešpektu voči rodinám, našej nedokonalosti rodičovskej a ľudskej je limit zneužívania alebo zanedbávania detí. Po túto hranicu musíme rešpektovať prirodzené a primárne právo rodičov. Samozrejme sú prípady, excesy, extrémy, kedy tá rodina nefunguje a nie je v prospech dieťaťa, ale opakujem, tou hranicou, pri ktorej už štát musí spozornieť a pomôcť deťom, je zanedbávanie alebo zneužívanie detí. Nie skôr. A nikoho z nás vlastný svetonázor alebo vlastné presvedčenie neoprávňuje, aby to nedemokraticky, netolerantne vtláčal druhému, do druhých rodín.
Úloha štátu je v tejto oblasti naozaj len sekundárna a nepriama. Štát má len pomáhať napĺňať rodičom v plnení ich rodičovských funkcií a úloh, ktoré z vyššie citovaných medzinárodných noriem, ku ktorým patrí aj výchova a vzdelávanie. Zabezpečenie výchovy a vzdelávania podľa vlastného náboženského svetonázoru alebo filozofického presvedčenia.
Žiaľ, ešte v nedávnej minulosti viaceré európske štáty využívali vzdelávanie k indoktrinácií detí a mládeže a prakticky neumožňovali rodičom odovzdávať životne dôležité hodnoty a presvedčenie. A nechceme, aby sa toto dialo, pretože sami sme to poznali na vlastnej koži, tí, ktorí sme starší, v minulom totalitnom režime. Naše navrhované ustanovenia posilňujú demokratické princípy a predchádza prípadom, keď by sa školy mohli stať nástrojom presadzovania ideológií alebo nejakých extrémov, ktoré, ktoré by neboli v súlade s presvedčením rodičov. Samozrejme najcitlivejšou oblasťou je formovanie intímneho života a sexuálneho správania detí. Tu absolútne nemožno obísť rodičov. Preto navrhujeme v tejto ústavnej úprave, aby vždy bola takáto výchovno-vzdelávacia aktivita podmienená informovaným súhlasom rodičov. Prečo? Pretože vy dnes musíte pozvať rodiča k tejto téme. Moji rodičia to mohli nechať na školu, mohli to nechať na prirodzené spoločenstvo, v ktorom sme žili, pretože to bol svet oveľa bezpečnejší pre deti. Bol to svet bez sociálnych sietí, internetu, influencerov, bol to svet, v ktorom boli radovo menšie percentá detí s duševnými poruchami, so sebapoškodzovaním a s fatálnymi psychiatrickými problémami a diagnózami. Bol to svet, ktorý bol síce jednoduchší v nejakom zmysle, neslobodný, ale nie nebezpečný pre vývoj detí, čo sa týka teda tejto oblasti.
Dnes to rodič nemôže nechať na svet, na školu, na internet, na sociálne siete. Je veľmi dôležité, poviem vám to z praxe, ako riaditeľ, ako učiteľ, pedagóg, keď sa takáto vec ide diať, aby bol rodič prizvaný, aby o tom vedel, aby mohol dieťa pripraviť, aby mohol s ním o tom rozprávať, lebo je to primárne jeho zodpovednosť. Nechcem nikoho z vás ani sa dotknúť, ani pohoršiť, viem, že je to predsa verejne prístupné, tieto naše rokovania v rozprave. Ale chcem uviesť dva-tri konkrétne príklady, aby ste videli, že to nie sú nejaké abstrakcie, lebo často počúvam tu námietku veď sa nič také nedeje. My máme v tomto návrhu, ktorý som vám čítal, aj princíp, že vzdelávanie a výchova musí rešpektovať stupeň zrelosti dieťaťa. Sám som čelil návrhu na zaradenie jedného učebného zdroja sexuálnej výchovy pre deti od 10 do 15 rokov. Prosím vás, viete si predstaviť učebnicu čohokoľvek, teraz to poviem ako pedagóg, fyziky, matematiky, ja neviem, slovenčiny, čo chcete, pre deti v rozpätí 10 až 15 rokov tú istú. To je elementárne porušenie najjednoduchších pedagogických princípov, primeranosť veku. Inak sa rozprávate s desaťročným a inak s pätnásťročným a osobitne na najcitlivejšie témy.
Viete, v týchto materiáloch mnohých, alebo teda z pedagogickej praxe nám prichádzali podnety, ktoré by som vedel citovať, len nechcem citovať žiadneho autora ani žiadnu učebnicu, kedy napríklad sú deti takým, takýmto lektorom využívajúcim takýto materiál nabádané k masturbácii. A čím častejšie, tak doslova a do písmena sa píše: tým to lepšie zvládnete, budete lepšie rozumieť svojmu telu a bude vám to prinášať väčšiu radosť, väčšiu rozkoš. Pri prvom sexe napríklad je treba podľa tohto materiálu zachovať tieto princípy: Cítiš sa na to? Máš vzájom... máte vzájomný súhlas? Chránite sa pred počatím a chorobami? A keď nerobíš nič, čo ti je nepríjemné, tak nech sa páči, môžeš mať prvý sex. Nie je tam napísané, s akou osobou.
Viete, ja nevtláčam ľuďom, ktorí to takto majú, lebo verím, že tie lektorky to môžu z vlastného presvedčenia takto ponúkať deťom. Ale viete, je veľmi veľa, trúfam si povedať väčšina rodičov, ktorí spájajú sexuálne správanie s morálkou. A ak je to pre nich vec morálky, tak toto nie je prijateľné pre nich, a nie je to zlučiteľné s výchovou, ktorú dostávajú takéto deti doma, alebo s inou formáciou. Úplne rovnako nevnucujeme na všetky školy ani do štátneho vzdelávacieho programu teológiu tela podľa sv. Jána Pavla II, nebohého pápeža. Jednoducho rešpektujeme túto primárnu kompetenciu rodičov vychovávať a vzdelávať deti tak, ako som citoval, ako je to v medzinárodne platných normách, podľa svojho presvedčenia, vierovyznania alebo teda filozofie.
Nakoniec by som sa chcel ešte dotknúť princípu vzdelávania na základe vedeckého poznania, čo máme ukotvené, a tu vyjadrujem rešpekt ku kompetenciám učiteľov a rodičov. Naším cieľom je v tejto, v týchto, v tomto ústavnom návrhu nielen v oblasti výchovy a vzdelávania, ale aj v iných, ktoré ste mohli počuť od kolegov, umiestniť tú zodpovednosť a kompetenciu tam, kam patrí. V oblasti tej intímnej a sexuálnej patrí rodičom. V iných oblastiach ste počuli, čo patrí Slovenskej republike, čo medzinárodnému spoločenstvu, čo regiónom, čo štát...
=====

..nie len v iných, ktoré ste mohli počuť od kolegov. Umiestniť tú zodpovednosť a kompetenciu tam kam patrí. V oblasti v tej intímnej a sexuálnej patrí rodičom. V iných oblastiach ste počuli čo patrí Slovenskej republike, čo medzinárodnému spoločenstvu, čo regiónom, čo štátu. Toto patrí rodičom. O tom sme presvedčení. A učiteľom zase patrí všetko ostatné. Ja osobne som nesúhlasil s tým ako bol prijatý školský zákon, kde rodičia môžu tak povediac cenzurovať výchovu a vzdelávanie nad rámec štátneho vzdelávacieho programu vo všetkých oblastiach. To znamená, že keď si zavolám na školu svojich bývalých žiakov majstrov v robotike, majstrov Európy v robotike tak potrebujem mať k tomu informovaný súhlas rodičov. A keď jeden z nich zabudne mi to podpísať tak to decko tam nemôže ísť. To je proste hlúposť molestovať učiteľov a rodiny. Prevediem takúto fatálnu nedôveru, nie. To čo patrí rodičom som spomenul. Ostatok patrí učiteľom. A ten vedecký základ? Žiaden, žiadna sekta, žiadna extrémistická skupina sa nemôže skrývať pod nejaké filozofické presvedčenie. Lebo na Slovensku neexistuje štátom uznaná cirkev alebo náboženské spoločenstvo, ktoré by hlásalo bludy. Ktorého učenie by nebolo preskúmané. A samozrejme extrémisti typu vyhodím vás do vzduchu, pretože idem za svojim ideálom tak tieto extrémne prípady sú ošetrené od medzinárodných zmlúv až po trestný zákon na viacerých úrovniach. Vo vládnom návrhu zákona v týchto posledných dvoch minútach chcem upozorniť, doposiaľ som hovoril o návrhu zákona z našej dielne KDH. Chcem upozorniť na to, že sú tu dva body. Bod 4, bod 6. Zacitujem. "Rodičia majú právo rozhodovať o účasti detí na výchovno-vzdelávacom procese poskytovanom školami a školskými zariadeniami ak je nad rámec štátneho výchovno-vzdelávacieho programu". Tu som už spomenul, že túto formuláciu nepovažujem za šťastnú, pretože nemyslím si, že rodičia by mali nejakým spôsobom cenzurovať, kontrolovať alebo mať tú vrcholnú kompetenciu. Napríklad v prírodných vedách, matematike alebo v iných oblastiach. Im vyslovene patrí to čo som viac krát spomínal. Som potom rád, že si vo vládnom návrhu zákona osvojili formulácia, ktorú sme priniesli mi výchovu a vzdelávanie detí v oblasti formovania intímneho života a sexuálne správanie môžu poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu. Ale opakujem. Vždy má byť pozvaný rodič k stolu. Keď niekto bude rozprávať s malým dieťaťom o najcitlivejších veciach, ktoré vôbec existujú vo vesmíre toho to malého dieťaťa. Rodič to musí vedieť. No a potom je tu ešte návrh teda vo vládnom návrhu zákona. Štátny výchovno-vzdelávací program musí byť v súlade s touto ústavou. To je trošku kuriózne ustanovenie. Ja bývam v bytovom dome a aj náš domový poriadok musí byť v súlade s ústavou Slovenskej republiky ako každá iná nižšia norma. Je to predsa samozrejme a prirodzené, keď všetci vieme čo je v Ústave Slovenskej republiky.

Pán kolega Horecký, mne sa na tom vystúpení, obzvlášť ma osvojilo to budovanie rovnováhy. Medzi tým, že pokiaľ má právo vychovávať to dieťa rodič a odkiaľ učiteľ. Je to vlastne vymedzenie. Všetci máme, pochádzame z nejakej rodiny a všetci žijeme v nejakej spoločnosti. Takže nájsť tu rovnováhu je vždy veľmi ťažké, ale je to nevyhnutné hľadať tú rovnováhu. Je nás tu viac takých čo boli vychovaní ešte v minulom režime. A ja si na tom veľmi dobre spomínam čo to bolo, keď nás vychovávali v škole nejako a niečo iné sme mali doma. Tie schizofrénie, ktoré boli, keď prišla moja sestra zo školy a povedala maličká mala nejakých 6, 7 rokov a hovorí: otec, nás naučili perfektnú básničku. A otec no tak, povedz, povedz a ona začala a tá básnička sa končila týmito slovami. To si pamätám. "A na šťastie našich detí Leninského kosovieti". A otca skoro vystrelo, keď to počul. Ale však všetci sme vedeli, že niečo iné sa vyučuje v škole a niečo iné sa uznáva doma. Takže ja len aj možno touto úsmevnou príhodou nabádam na to, aby sme sa znovu nedostali do situácie, že niečo iné budú, v niečom inom budú vychovávať rodičia detí doma a do niečoho iného by boli nútené tie deti vo výchove v škole. Takže plne stojím za tým čo povedal kolega Horecký. Treba nájsť tu rovnováhu. Nájsť pokiaľ rodina a odkiaľ škola.

Ďakujem. Ďakujem pán kolega za tvoju faktickú. Ako minister školstva som vydal nové kurikulum. Nové učebné osnovy. Nový štátny vzdelávací program pre základné školy. Niekoľko desaťročí exponujem tému aj v praxi charakterového vzdelávania, ktorá je aj v tomto novom kurikule. Charakterové vzdelanie, rozvoj, osobnostný rozvoj dieťaťa, mladého človeka robiť bez rešpektu k jeho integrite. Bez rešpektu k tomu na čom stavajú život jeho rodičia. Bez jednoty s rodinou je nemožné. Je to potom len reforma na papieri. Preto je veľmi dôležité to čo si aj ty si všimol. Komentoval svoje faktické poznámke a to je zadanie pre súčasnú školu. Hľadať a posilňovať jednotu školy a rodiny vo výchovnom a vzdelávacom pôsobení. Tam, kde sa to podarí tie školy excelujú, deti prežívajú nie len šťastný život. Sú úspešné v ďalšom pokračovaní či už v štúdiu alebo uplatnení v živote. Ale zároveň sa na takýchto školách minimálne vyskytujú pato-sociologické javy. Kľúčom je spolupráca a jednota rodiny a školy. Tá sa nedá dosiahnuť bez toho, že nie sú riadne rozdelené kompetencie práva a nie rešpektovaný rodič ako ten kto má primát vo výchove a vzdelávaní svojich detí. Ďakujem za pozornosť.

Prajem všetkým príjemný piatok. Diskusia o ústave, teda vážený pán predseda, vážený pán minister, vážený pán kolega spravodajca, kolegovia, kolegyne. Asi nie je vážnejší, vážnejšia téma, ktorú môžeme ako zákonodarcovia preberať v tomto pléne ako, keď ideme meniť ústavu. A bolo tu povedané mnoho teda najmä z jednej strany. Ale ja by som možno to vrátil späť k tej ústave k tomu základu o čom sa tu bavíme. A možno berte aj všetky poznámky, ktoré prídu odo mňa a ktoré prišli aj od mojich kolegov, ktorí vystúpili a kolegýň. Vychádzajú zo základnej hypotézy, hypotézy zo základného článku a to je článok 12 Ústavy Slovenskej republiky. Máme ju všetci v laviciach. Môžeme si to aj spolu prečítať. Článok 12 hovorí, ľudia sú slobodní a rovní dôstojnosti v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nezcudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. A odsek 2 hovorí, základné práva slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie. Národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť národnosti k etnickej skupine. Majetok, rod ale to viem, že nie ten rod. To sú tí Esterháziovci alebo kto iný alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, znevýhodňovať alebo zvýhodňovať. Tak len prosím, že sa zamyslíme nad tým a povedzte kolegovia či to podľa vás platí. Naozaj či sú si všetci občania v tejto krajine rovní. A nie a o čom sa bavíme. Nebavíme sa o nejakej skupine ľudí. Bavíme sa o jednej konkrétnej skupine ľudí, ktorí si tu rozhodol teda pán predseda vlády a teda skrz neho minister spravodlivosti zobrať ako na terč. Rozhodnúť sa, že ideme venovať nejakú ústavnú, ústavnú úpravu a že či teda, či teda naozaj sú si rovní títo ľudia. Mňa by veľmi, veľmi by ma to zaujímalo. Povedzte mi, že či to tak naozaj podľa vás platí. Že či je normálne, že v tejto krajine existuje skupina ľudí podľa mňa v rozpore s článkom 12 ústavy, ktorá jednoducho nemá rovnaké práva. Nemá. Jednoducho sa tvárime, že neexistujú. Tvárime sa, že niektorí by ako, niektorí by povedali, že to je nejaký životný štýl, ktorý si vybrali. Niektorí by povedali, že neviem tu žijú v hriechu. Niektorí proste sa tvária, že ich nevidia. A pre mňa to nie je ideológia ja neviem. Ja si myslím, že som proste demokrat, humanista. To nie je, že liberál alebo konzervatívec. Jednoducho len za to, že sme si rovní. Tak isto ako aj verím tomu, že niekto proste chce mať svoju tradičnú heterosexuálnu rodinu nech ju mám a ja naozaj chcem urobiť všetko preto ako zákonodarca, aby ju mal. Tak ja nerozumiem tomu, prečo v tejto spoločnosti sme si vybrali nejakú skupinu ľudí o ktorej sme si povedali, že jednoducho ony nie. Ja tomu nerozumiem. A teda bol tu taký apel na dialóg, ktorý teda padol. A ja teda do tohto dialógu by som aj vstúpil a teda len tak predstavím za moju stranu. Ja teda tiež žijem v manželstve druhý rok a kolega Štefunko bol na svadbe. Potvrdí. Stala sa, bola celkom fajn. Bol to, musím to povedať najkrajší deň môjho života. Ja som strašne šťastný, že v tom manželstve môžem žiť. Chodil som na cirkevnú evanjelickú školu. Preto sú kolegovia kresťanský demokrati vždy taký prekvapení prečo viem dávať biblické referencie vždy, keď sa ich snažím presvedčiť na nejaký, nejaký svoj nápad. A teda tu s kolegami kresťanskými demokratmi z Východného Slovenska, keď cestujeme v reštauračnom vozni, keď sa to podarí tak celkom intenzívne diskusie vedieme a diskutujeme. A teda aj tu som s kolegom Škripekom mal takú výmenu názoru. Ja sa ospravedlňujem. Možno bola ostrejšia, ale stihol ma kolega Škripek v piatok a predsedovia klubu v piatok bývajú veľmi nervózni, lebo celý parlamentný týždeň je náročný. Ale tak tu sme aj my ten na dialóg sme zvyknutí len kolegovia 32 rokov existuje táto republika. 32 rokov v tejto snemovni nebol prijatý jeden zákon, ktorý by pomohol tejto skupine. Tak čo to je za dialóg? Vysvetlite mi to. Normálne všade na okolo ešte v Maďarsku je to tak. Ešte aj v Maďarsku je prijatá nejaká právna úprava. V Španielsku je prijatá právna úprava, v Rakúsku je prijatá právna úprava. Po celej Európe je prijatá nejaká právna úprava, ktorá by pomáhala týmto skupinám ľudí. A môžeme sa potom baviť o všetkých tých rôznych otázkach, ktoré tam sú a to sú veci však o ktorých sme sa rozprávali. Tam tým smerom nebol žiaden pohyb. A my každých 5 rokov alebo 3 roky proste sa niekto zobudí a sa k tomu dôjdem prečo sa niekto zobudí. Proste ideme diskutovať o tom ako, ako proste zase sťažiť, sťažiť život tejto skupine ľudí. Tak ja sa pýtam čo toto je za dialóg. Ako nech mi tu niekto povie aj z tejto strany spektra, že čo sa urobilo, aby sa pomohlo životu tejto skupine ľudí. No neurobilo sa vôbec nič. Neurobilo sa vôbec nič. A mne je to ľúto. Viete, že tu vystúpila za náš poslanecký klub konkrétna osoba. Nie kultúrno-etická otázka. Nie ľudsko-právna otázka. Konkrétny človek, ktorý sa pred vás postavil a povedal vám, že ten návrh, ktorý prinášate vy pán minister obmedzuje jej život a ona teda reprezentuje tisíce až desiatky tisícov ľudí, ktorých sa toto týka. Tu pred parlamentom stojí osoba, ktorá drží takto transparent a vraví ja nie som kultúrno-etická otázka, som človek. A my sa tak tvárime, že to je proste nejaká vec. Lebo si to tu odhlasujeme. Lebo nás sa to netýka. Lebo my zrejme tu všetci sme heterosexuáli, že áno? No toľko k tomu. Takže viete. A, keď vám nestačí, že to teda progresívny poslanec alebo poslankyňa tak potom sa prosím pozrite vy do svojho okolia a či, či tam nestretávate tých ľudí. Lebo ja to mám úplne najradšej, keď sa bavím s niekym z tejto strany, ale však ja poznám. Ja viem, že ten, ten Milan, tá Evička alebo tá v rodine niekom. Ony sú fajn, však hej. Neriešme to. Normálne, že aká to je neúcta voči týmto ľuďom, ktorých tu žijeme. A vy proste namiesto toho, aby sme sa viedli ten dialóg, aby sme niečo robili preto, aby sme zlepšili život týchto ľudí tak proste to sem hodíme a máme tu túto, túto tému a proste robíme si z toho tu v piatok nejakú diskusiu. Je to podľa mňa veľmi smutné. No a teda len, aby som to nejako skrátil a zhrnul. Viete a to myslím, že aj kolega Štefunko so mnou bude súhlasiť, že čo ohrozuje slovenské rodiny reálne dnes na Slovensku je ekonomický úpadok. Ja s vami súhlasím, že rodiny sú na Slovensku v zlom stave. A ja som bol pred dvoma týždňami v Revúcej aj tu s kolegami sme mali výjazd na Gemeri a tam mi jedna pani večer rozprávala o tom ako jej manžel aj s jej synom chodia do Švajčiarska. Takže sú doma raz za 3 mesiace proste sa vidia cez víkend. Ja som si to ani nevedel predstaviť. Ja, keď idem na týždňovku z domu preč tak mi to ako trhá srdce. Ako sa zle cítim bez tohto. Ako sa cítim, keď neviem byť doma. Absolútne tomu rozumiem. A tu proste žijú desaťtisíce ľudí v regiónoch mimochodom, v ktorých ste mnohí na tejto strane snemovne. Napríklad tam existuje nejaký ekonomický úpadok a tam je nejaký dopad na rodiny. O tom tu sa, o tomto sa nebavíme. Bavíme sa o čom? Bavíme sa o vašom návrhu o nejakom múre, múre za progresivizmus. Bavíme sa o tom, že ideme tu strašiť, že nejakí progresívci rozbíjajú rodinu.
=====