39. schôdza

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Vážený pán minister, pani predsedníčka výboru Národnej rady pre vzdelávanie, kolegyne, kolegovia, na utorok bolo načasované rokovanie o siedmich vládnych návrhoch zákona z oblasti školstva, z toho tri celkom nové návrhy.
Aj dnes povedal pán minister, že ide o najväčšiu reformu školstva za dvadsať rokov, tak som si poctivo pripravil šesť vystúpení v rozprave k jednotlivým návrhom zákonov štruktúrovaných podľa ich obsahu. V ten istý deň bola však ohlásená zlúčená rozprava ku všetkým siedmim vládnym návrhom zákona bez ohľadu na ich rozsah. Snáď nie je seriózna diskusia na verejnosti aj v Národnej rade Slovenskej republiky len politickou utópiou. I tak urobím, čo sa dá. Som donútený zjednodušovať kvôli času, pretože namiesto jednotlivých vystúpení k siedmim návrhom mám priestor vystúpiť za klub v písomnej rozprave iba teraz raz.
Úprimne, neveril som vlastným očiam, keď som čítal vládne návrhy zákona o školskej správe a financovaní škôl vo verzii, v akej išli do MPK, pripomínam, tesne pred koncom školského roka. Takáto pôvodná verzia najlepšie odzrkadľuje úmysel ministerstva školstva, pretože ešte nie je modifikovaná rozporovými konaniami, ani medzirezortným pripomienkovým konaním. Táto verzia, a na tom trvám, bola pre cirkevné a časť súkromných škôl zaručene likvidačná. Po dvoch mesiacoch rokovaní a vyjednávaní máme na stole aktuálnu verziu návrhu zákona o školskej správe v upravenej podobe, ale stále je to podľa mňa, a veľmi nerád to hovorím, najhorší zákon o školstve od roku 1989, kam nás tento návrh zákona podľa mňa aj posúva.
Návrh zákona diskriminuje deti a rodičov, ktorí sa na základe svojho náboženského, filozofického alebo pedagogického presvedčenia rozhodli pre cirkevnú alebo súkromnú školu. Napriek tomu, že rovnako platia dane, napriek medzinárodným zmluvám, dohode medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami, Vatikánskou zmluvou, ľudsko-právnymi normami, im hrozí, že ich deti dostanú len 80 % normatívu, čiže peňazí na mzdy a prevádzku školy, čo znamená v priemere o 600 eur na dieťa menej, na dieťa a rok.
Aký je aktuálny stav dnes, ešte pred účinnosťou týchto navrhovaných zákonov? Všetky deti, všetky školy bez ohľadu na zriaďovateľa si boli doposiaľ rovnocenné. Školy musia plniť ten istý štátny vzdelávací program, podliehajú tým istým kvalifikačným podmienkam pre zamestnancov a kontrole zo strany Štátnej školskej inšpekcie a ďalších orgánov, dostávajú ten istý normatív na mzdy a prevádzku.
Rozdiely medzi školami tu však sú, najmä ich tvoria zamerania zriaďovateľa a školské vzdelávacie programy, napríklad cirkevné školy vznikli z túžby rodičov po výchove a vzdelávaní v zhode s ich náboženským presvedčením, s vierou. Ak vám to príde moc knižné alebo teoretické, poviem svoju skúsenosť. Bol som dlhoročný riaditeľ a budoval som Spojenú školu svätého Františka z Assisi v Bratislave v Karlovej Vsi. Na začiatku mala škola 51 detí, nadšených rodičov, ktorí priviedli svoje deti do budovy, kde nefungovalo kúrenie, dva hrdzavé bojlery, kde pretekala strecha cez dve podlažia, kde mi moja dcérka povedala tati, posledný záchod, ktorý splachuje, dievčenský, nemá dvere na kabínke, kde to bolo naozaj na buldozér. Napriek tomu tí rodičia, vďaka pastoračnej práci bratov minoritov, kde sa rodili spoločenstvá, kde boli detské sväté omše, dali prednosť výchove a formátu vzdelávania v kresťanskom duchu. Postupne sa vďaka rodičom, dobrovoľníckej práci a tomu, že riaditeľ školy musel pracovať štrnásť-šestnásť hodín denne, sviatky-nesviatky, pár rokov bez dovoleniek, podarilo z tejto školy spraviť vlajkoloď cirkevného školstva. Bola to možno jediná škola, ktorá v tom čase mala v areáli gospelovú kaviareň, ktorá mala novú strechu, vymenené okná, švajčiarsku kondenzačnú kotolňu, telocvičňu novú, samozrejme, toalety, horizontálnu i vertikálnu kanalizáciu. Toto by nebolo možné bez dobrovoľníckej práce, bez úspešných projektov, v jednom prípade aj z eurofondov a bez pomoci cirkvi.
To však nie je stále najdôležitejšie na tejto škole a na podobných cirkevných školách po Slovensku. Podľa INEKO sme síce boli v prvej desiatke niekoľko rokov, aj prví, druhí, tretí, ale ani to nie je najdôležitejšie. To, čo som si najviac cenil je, že v lete napríklad dvojciferný počet rodín, sme museli vypraviť dva turnusy, trávili svoje dovolenky spolu v tejto komunite, kde sa cítili veľmi dobre. Počas roka mi prichádzalo šesťdesiat žiadostí o prestup. Keď som z tej školy odchádzal mala 750 žiakov.
Súkromné školy veľmi často vznikali z túžby ich zakladateľov, zriaďovateľov, vytvoriť nové vzdelávacie cesty v bezpečnom a inšpiratívnom prostredí v súlade s ich filozofickým a pedagogickým presvedčením najčastejšie pre vlastné deti a rovnako potom pre zverené deti. Veľká väčšina takýchto súkromných škôl a zariadení, ktoré dôverne poznám, tak presne takto vznikli, aby boli lepšou alternatívou pre deti, ktoré sa necítili dobre, o ktoré sme sa nevedeli postarať na štátnej škole.
Môžem spomenúť fenomenálnu Súkromnú spojenú školu autisti Prešov, ktorá sa skladá z materskej školy, základnej školy, praktickej školy, ktorá má toho istého zriaďovateľa ako Súkromné špecializované centrum poradenstva a prevencie, DSS-ku, Krajské autistické centrum Prešov, Centrum včasnej intervencie a Francesco - regionálne autistické centrum zamerané na vzdelávanie pedagógov, odborných zamestnancov po celom Slovensku, čím výrazne prispieva k riešeniu náročnej problematiky detí autistického spektra po celom Slovensku, čo robí vo formáte, na ktorý sme sa ešte ako Slovenská republika nezmohli.
Môžem spomenúť aj Súkromné komunitné centrum a materskú školu Tobiáš, tiež z Prešova, ktorí pracujú už druhú generáciu, vyše dvadsať rokov, s deťmi z marginalizovaných rómskych komunít, ktorí už jednu generáciu vytiahli z pasce generačnej chudoby a vedia, ako to treba robiť a dnes im už tieto maminky a tatinovia prinášajú svoje malé rómske deti do tohto komunitného centra, do materskej škôlky, aby pomohli a ďalej ich rozvíjali.
Ministerstvo spomína v súvislosti s predloženými návrhmi zákonov férovosť vo financovaní, tak sa poďme pozrieť na hospodárske rozdiely alebo hospodársku situáciu škôl podľa zriaďovateľov. Príjmy neštátnych škôl z verejných zdrojov sú nižšie o kapitálové výdavky, ktoré poskytujú zodpovedné samosprávy starajúce sa o nimi zriadené školy, napríklad v roku 2024 vynaložili samosprávy na správu školských priestorov, materských škôl a základných škôl spolu 95 miliónov eur, čo je v priemere 21-tisíc eur na jednu školu, ktorú zriaďujú. Samosprávy ďalej pomáhajú svojim školám aj vecným plnením nielen priamo financiami, a to údržbou budov a pozemkov, správcovskou činnosťou a podobne.
A teraz neverejné školy, cirkevné a súkromné. Najčastejšie sídlia v prenajatých budovách, o ktoré sa musia sami starať a ešte za to platia nájomné. Priemerná súkromná škola platí 30-tisíc eur ročne. Cirkevné školy dostávajú nájmy lacnejšie. Verejné školy, samozrejme, takéto nájmy neplatia. 95 % cirkevných škôl nevyberá žiadne školné, 60 % súkromných škôl vyberá školné do výšky 100 eur na dieťa a rok, čo úplne absolútne zodpovedá úrovni dobrovoľných príspevkov rodičov na štátnych školách cez rodičovské združenia. Trištvrte všetkých súkromných škôl vyberá školné do 50 euro na mesiac, čiže do 500 euro na rok. Len 15 škôl na Slovensku súkromných vyberá školné viac ako dvetisíc eur na rok. Kebyže môžem hovoriť 30 minút len k tejto veci, povedal by som aj návrhy KDH, ako by sme toto riešili, tak aby sme pomohli s niektorými vecami pohnúť, toľko času teraz nemám.
Záver? Aká nespravodlivosť vo financovaní, keď tak súčasný stav je už teraz nastavený v neprospech cirkevných aj súkromných škôl, ale tie sa s tým vysporiadali, pretože má zmysel sa vynaložiť pre tie deti v našej krajine, pre vlastné a zverené deti, aj keď to nie je pre vás výhodné, pretože naozaj nejde o peniaze, veď všetky neštátne školy musia hospodáriť ako neziskové organizácie.
Medializované dôvody ministerstva školstva ďalej hovoria o možnosti cirkevných a súkromných škôl vyberať si žiakov na rozdiel od štátnych škôl. No, prosím vás, nikto nemôže chodiť po domoch a týchto žiakov si pýtať do svojej školy. V skutočnosti si rodičia vyberajú školy pre svoje deti a nie naopak a to sa týka aj štátnych škôl. Keby sme mali viac času, tak teraz by som urobil takú výzvu, že skúste si všetci, čo ste tu alebo toto počúvate, zodpovedať otázku, prečo si rodičia vyberajú cirkevnú alebo súkromnú školu, skúste si na to odpovedať sami. Že preto, aby museli masochisticky platiť nejaké školné alebo čo?
Ako to vládny návrh zákona mení? Zavádza verejné školské obvody, v každom bude práve jedna materská škola, základná škola zriadená obcou, zavádza inštitút verejného poskytovateľa vzdelávania. Cirkevná, súkromná škola, ak jej obec pridelí obvod a bude prijímať prednostne z daného obvodu 70 až 90 % žiakov a nebude vyberať školné, tak sa môže stať takýmto verejným poskytovateľom. Neštátna škola, cirkevná škola, ktorá sa nestane verejným poskytovateľom vzdelávania, príde o 20 % normatívu na žiaka, čo je 600 eur na žiaka a rok. Tu podotýkam, že to, či sa stane verejným poskytovateľom aj keby si to želala, aj keby chcela vymeniť svoju charakteristiku, svoje zameranie cirkevnej školy za územnú pôsobnosť nezávisí od jej rozhodnutia, ale od rozhodnutia samospráv a ďalších faktorov.
Ministerstvo ďalej hovorí o dostupnosti, tak pozrieme sa na dostupnosť. Ak sa neštátna škola stane verejným poskytovateľom, jej dostupnosť pre rodičov, ktorí si ju vyberali pre zameranie napríklad cirkevný charakter, sa samozrejme zníži, pretože musí prednostne prijímať 70 až 90 % žiakov z daného obvodu. A to platí aj pre obecné školy. Predstavte si maminu, ktorá z nejakej satelitnej obce dochádza do práce do mesta a berie so sebou dieťa do tamojšej školy a to či už z logistických dôvodov, alebo dôvodov výrazného rozdielu kvality školy v tej obci a v tom meste, kde ona pracuje, tak už toto nebude môcť robiť, pretože tá štátna škola nebude mať možnosť prijímať v takom objeme, iba ak jej zvýšia kapacity mimo obvod detí.
Ak sa neštátna škola nestane verejným poskytovateľom a zavedie alebo zvýši školné, zavedie, pretože 95 % cirkevných a viacero súkromných nevyberajú školné alebo veľmi malé, tak ak budú musieť zaviesť školné vo výške 600 eur na žiaka a rok, alebo zvýšiť už existujúce školné o túto sumu, tak sa, samozrejme, dostupnosť opäť zníži, tentokrát z finančných dôvodov.
Ďalšie dôsledky tohto zákona. Cirkevná škola, ktorá sa stane verejným poskytovateľom, môže prijímať iba 10 až 30 % žiakov podľa svojho zamerania mimo pridelený školský obvod. V zákone sa síce hovorí, že deti, ktoré, je tam paragraf, že deti ktoré prijíma z tohoto obvodu prideleného, tak rodičia musia podpísať informovaný súhlas so zameraním zriaďovateľa tejto školy. Prosím vás, takto by som si to nepredstavoval ani v stredoveku, že budem pod paragrafom, silou zákona, vymáhať, respektíve paragrafom zabezpečovať, že niekto si želá výchovu a vzdelávanie na cirkevnej napríklad katolíckej škole. Ako to potom budeme rozlišovať? V zákone sa píše, že ak by ten žiak vykazoval znaky, napriek písomnému upozorneniu, nesúhlasu, odboja voči zameraniu cirkevnému charakteru školy, tak potom to biskup alebo štatutár bude posudzovať, že či takéhoto žiaka vylučujeme, alebo nevylučujeme zo školy. Takto nechcú cirkevné školy fungovať. Postupne tak cirkevná škola stráca svoj charakter a slúži na obsluhu daného obvodu namiesto svojmu pôvodnému účelu, za ktorým vznikla po roku 1989.
Dostupnosť a kvalita autenticky cirkevnej školy sa stráca ako topiaci sa sneh. Cirkevná škola, ktorá sa nestane verejným poskytovateľom, musí zaviesť školné vo výške 600 eur na dieťa a rok, tým sa mení jej charakter. Doposiaľ nebrala školné a mala deti, rodiny s viacpočetnými deťmi, často chudobnými, ktoré si toto nebudú môcť dovoliť. Tým sa znovu zmení jej charakter a znižuje sa dostupnosť z finančných dôvodov. Na Slovensku nechceme cirkevné školy, ktoré sa budú podobať na elitárske cirkevné školy niekde v Belgicku, Holandsku, ktoré sú tam síce najlepšie, ale nemajú pastoračný, evanjelizačný charakter ako naše školy. Bez školného cirkevná škola nemôže prežiť.
Podobne je to so súkromnými školami, ktoré to majú o to ťažšie, že ich priemerné náklady na nájomné sú 30-tisíc eur ročne, čo bez školného nedokážu zvládnuť, takže alebo zaniknú, alebo zdvihnú školné o 600 eur ročne na žiaka. Znova sa dostupnosť len zníži. Do zákona boli síce vpísané únikové cestičky z tejto pasce, ale sú zložité, predstavujú obrovský nárast byrokracie, stavajú školy a zriaďovateľov do zraniteľnej, nepredvídateľnej pozície, sú závislé od rozhodnutí samospráv a úradníkov ministerstva školstva a navyše majú maximálne dvojročnú platnosť.
Ďalej ministerstvo operuje pojmom inklúzia. Pozrime sa na ďalšie fakty. Už teraz je na súkromných školách trojnásobne väčší podiel detí s vývinovými poruchami než na verejných školách. Je to presne podiel 2,4 % takýchto detí na súkromných oproti 0,9 % na štátnych. Súkromné školy práve často vznikali a zameriavajú sa na prijímanie detí, ktoré vyžadujú väčšiu starostlivosť a o ktoré sme sa nevedeli postarať v bežnej škole. To nie je výčitka, to je opis stavu nášho školstva. A vďaka tým, ktorí takéto deti prijímajú napríklad deti so zdravotným znevýhodnením.
Ešte raz sa vrátim k svojej bývalej škole, Spojenej škole svätého Františka s Assisi. Raz mi s ponosou výchovná poradkyňa sa sťažovala, že nás omylom zaradili medzi špeciálnu školu, pretože som mal na škole podiel detí so špeciálno-výchovno-vzdelávacími poruchami alebo potrebami niekoľkonásobne vyšší, ako bol podiel na okolitých školách. Prijímal som deti, ktoré často boli odbité od brány mestskej školy. Nevyčítam to tým mestským školám, nevedeli to urobiť, nemali na to podporu, nemali na to prostriedky a niekedy aj, žiaľ, nechceli. Môj šéf povedal, nechaj maličkých prichádzať ku mne, tak ja som to plnil.
Ministerstvo ďalej hovorí o sociálne znevýhodňujúcom prostredí. Ministerstvo správne uvádza, že podiel detí zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia, najmä marginalizovaných rómskych komunít, je najnižší u neštátnych škôl, to je pravda. Konkrétne je to 7 % detí v obecných školách, 2,6 % v cirkevných a len 0,9 % v súkromných. Ministerstvo však zamlčuje dôležitú príčinu a to, že 90 % neštátnych škôl sa nachádza úplne mimo regiónov s podielom rómskeho obyvateľstva alebo obyvateľstva zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia. Ešte v konkrétnejších číslach, priemerne najbližšia súkromná škola od nich vzdialená 32 kilometrov, najbližšia cirkevná škola 14 kilometrov a najbližšia obecná škola menej ako štyri kilometre. A čo je zaujímavé? Z obecných škôl, ktoré sú najbližšie k lokalitám, kde žijú deti z MRK alebo SZP, má tretina podiel týchto detí nižší ako 5 %, zo znamená, že tie iné obecné školy tam majú takmer 100 % podiel takýchto detí. Tieto dáta ukazujú, že segregácia je výsledkom nerovnomerného zapojenia obecných škôl a nie existencie cirkevných alebo súkromných škôl.
Veď predsa nemožno očakávať, prepáčte, to je taká parabola, že deti zo sociálne znevýhodňujúce prostredia alebo marginalizovaných rómskych komunít budeme rozvážať autobusmi po celom Slovenskou do vzdialených škôl. V KHD vieme pomôcť tento problém riešiť a považujeme problém generačnej chudoby za jednu z najväčších výziev, ktorá je pred Slovenskom aj vzhľadom na demografiu. Máme nielen príklady dobrej praxe zo Slovenska, ale aj zo zahraničia.
Ale trvám na tom, že vládny návrh zákona situáciu nerieši správne, a dokonca ju zhoršuje v iných oblastiach. Tie iné oblasti sú najmä inovácie vo vzdelávaní, tvorba a implementácia nových obsahov a foriem vzdelávania. Čo mimoriadne potrebuje Slovensko? Aby sme si pripravili náš jediný zdroj rastu a zvyšovania, či dokonca aspoň udržania životnej úrovne, a to sú kvalitné ľudské zdroje teraz tu v školách a to od zručných remeselníkov až po špičkových technológov a vedcov. Tu sa s pánom ministrom zhodnem, že toto je úvodzovkách najväčšia a najúčinnejšia zbraň proti úpadku, proti chudobe a nástroj na zvyšovanie kvality života nás všetkých na Slovensku.
Nositeľmi týchto inovácií, ktoré toto dokážu zabezpečiť, lebo všetci poznáte výsledky medzinárodného testovania, pozície Slovenska, výkonnosti nášho školstva, tak teda nositeľmi týchto inovácií sú v najväčšej miere vzhľadom na ich počet súkromné a cirkevné školy v spolupráci, samozrejme, s tými lepšími štátnymi školami. Je šialené, že práve tieto vytŕčajúce hlavy zo stojatých vôd nášho školstva sa ministerstvo chtiac či nechtiac týmto zákonom chystá odsekávať a naše školstvo naďalej priemerovať na úroveň najbližšej školy.
Kolegovia, dnes naše školstvo potrebuje predovšetkým ťahúňov, lokomotívy pokroku a uznania a podporu zo štátu pre takéto školy, ktoré sa odhodlali posunúť naše školstvo a republiku dopredu. V zákone o školskej správe sa na viacerých miestach nastavujú podmienky fungovania takzvanej podnikovej školy, tá má voľnejšie podmienky na voľbu svojho riaditeľa než všetky ostatné typy škôl, zároveň môže zriaďovateľ podnikovej školy takéhoto riaditeľa kedykoľvek odvolať bez udania dôvodu. V prípade podnikovej školy môže byť riaditeľ aj zástupca riaditeľa zároveň zriaďovateľom, členom Rady školy, čo je absolútne vylúčené pre všetky ostatné školy a ich zriaďovateľov. Podniková škola môže mať alokované pracovisko aj v inom kraji, než je jej sídlo, čo znova nikto iný nemôže. Aby nevznikol zlý dojem, ja fandím podnikovým školám, prajem toto novovznikajúcim podnikovým školám a som rád, že toto ustanovenie je v zákone, len je to v príkrom rozpore s retroaktívnymi zmenami, ktoré tento návrh zákona prináša, kedy sa napríklad zakazuje súkromným školám, aby bol štatutár zriaďovateľa zároveň aj riaditeľom školy, čo znamená v niektorých prípadoch, že fyzické osoby, ktoré viac než 20 rokov svojho života, všetkých svojich prostriedkov, všetkých svojich síl, budovali svoje školy, ako napríklad už spomínaná Súkromná spojená škola autisti Prešov, musia po desiatkach rokov, svoje školy odovzdať do rúk riaditeľa, ktorého si ani nemôžu jednoducho vybrať, to je absurdné.
Novela školského zákona, lebo je to zlúčená rozprava, novela zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch a zákona o odbornom vzdelávaní je lavínou zmien. Namiesto sľubovanej kontinuity a doťahovania reforiem v oblasti spôsobu, obsahu a foriem vzdelávania, namiesto otvorenia priestoru pre reformu stredoškolského curricula a masívnej podpory nositeľov dobrej praxe v školstve, prišli zmeny zmien. Hovorím zo svojej 35-ročnej praxe. Niekoľko rokov som pracoval pre zriaďovateľa súkromných škôl a rok som konal v mene veľkého cirkevného zriaďovateľa. Tiež som 16 rokov pracoval v štátnych školách, viedol som medzinárodný program, osem rokov som stál na čele stavovskej školskej organizácie, niekoľko rokov som bol lektorom funkčného vzdelávanie pre nastávajúcich riaditeľov alebo zástupcov škôl. Z tejto skúsenosti vám poviem, že takmer každý rok sa opakuje frustrujúca situácia - školenia vedúcich a následne ďalších zamestnancov, odborné porady a konferencie o zmene zákonov, o zmene pravidiel a procesov, ktoré sa týkajú státisícov detí a žiakov na Slovensku, o tom kedy, budem konkrétny, verím, že vás to unaví, o tom kedy, kam a ako sa podávajú prihlášky na stredné školy, konajú zápisy do materskej školy a základnej školy, platia alebo neplatia a evidujú obedy, kultúrne a vzdelávacie poukazy, ako sa ospravedlňuje neúčasť na vyučovaní, administrujú štatistické výkazy a meniace sa formy pedagogickej a ďalšej dokumentácie, ako sa administrujú vzdelávania učiteľov, administrujú obstarávania učebných zdrojov, administrujú výchovno-vzdelávacie aktivity a podujatia, administrujú súhrnné záverečné účtovné hodnotiace a iné správy, ako sa administruje a vykonáva hodnotenie a odmeňovanie zamestnancov, a tak ďalej. To všetko je spojené s častým prerábaním pracovného poriadku školy, školského poriadku školy, organizačného poriadku školy, prevádzkového poriadku školy, interných mzdových predpisov, školských vzdelávacích a výchovných programov. Nad tým všetkým sú predpisy zriaďovateľov, samospráv, pravidelné i ad hoc zbery dát. Únavné, čo len počúvať a to zďaleka nie je kompletný zoznam. Kto to všetko na škole robí? Zvyčajne pani riaditeľka, dve zástupkyne, ktoré sú napoly učiteľkou, ekonómka, či skôr účtovníčka a niečo aj tajomníčka. Tá istá partička ľudí, ktorá má na starosti celé riadenie školy, výchovu a vzdelávanie, úväzky, rozvrhy, rozpočet, vybavenie školy, hospodárenie, starostlivosť o každého zo stoviek žiakov a desiatok učiteľov a ďalších zamestnancov, pravidlá a komunikáciu s rodičmi a partnermi školy, hygienu, stravovanie, prevádzku školy, otázky právne, psychologické, didaktické, projektové, technické aj spoločenské, inkluzív, koncepciu rozvoja školy, inovácie, a tak ďalej.
Za každou zmenou zákona, prosím, sú vyššie popísané dôsledky. Každý rok presviedčame na týchto školeniach a poradách zamestnancov škôl, že odteraz to budeme robiť inak, zmena je dôležitá, zákon bol novelizovaný a toto je ten správny, najlepší a zákonný postup. Pred rokom sme tu mali Nežnú revolúciu vo vzdelávaní, až do budúceho školského roku ich o tom budeme presviedčať, do budúcej a ďalšej porady a školení, za ktoré si títo neboráci ešte aj platia, často tým, ktorí tie zmeny na ministerstve robia, kedy im povieme novú verziu, ako to teraz budeme robiť, lebo zmena je opäť dôležitá a znovu k lepšiemu.
Riešiť procesy a dokumentáciu v nepredvídateľných a stále sa meniacich pravidlách s týmto slabým personálno-logistickým zabezpečením riadenia škôl je zničujúce pre kvalitu a fungovanie škôl, pretože vám to berie priveľa času, energie aj peňazí na papierovačky a administráciu. Ten čas, energie a zdroje vám potom chýbajú tam, kde ich naozaj treba, pre deti, žiakov a potrebné pozdvihnutie kvality vzdelávania a výchovy.
Stačí vám tento náčrt, čo sa vlastne deje? Preto som ako šéf stavovskej školskej organizácie, neskôr ako minister školstva, venoval maximum energie a času, aby ozajstná školská reforma z mája 2023, reforma realizovaná zdola a z úrovne ministerstva podporovaná, bola výsledkom dobrovoľného spojenectva najvýznamnejších reprezentatívnych organizácií školstva. Vtedy žiadna stavovská organizácia neprotestovala a žiadna nezostala v rozpore, vtedy neboli tisíce pripomienok k tomuto zákonu. Dokonca pred hlasovaním o novelách školských zákonov, všetky stavovské školské organizácie doručili poslancom Národnej rady list so žiadosťou, aby všetci poslanci hlasovali za školské reformy, za tie novely predložené v máji 2023. Za hlasovalo v prvom, druhom a treťom čítaní 90, 91, 88 poslancov, čo je signifikantné. Proti boli poslanci strán REPUBLIKA a Kotlebovci. Poslanci za SMER, a vtedy aj dnešný HLAS, sa zdržali. Títo poslanci nemali ani toľko zodpovednosti voči školstvu a Slovensku, aby hlasovali za prerokovanie návrhu zákona v Národnej rade, hoci na týchto zákonoch záviseli dve žiadosti o platbu z POO vo výške takmer dvoch miliárd eur a zasadzovali sa za ne všetky školské stavovské organizácie, odhodlané pozdvihnúť naše školstvo, hoci im nepribudol ani cent na plate, zvýšili sa iba nároky na ich prácu.
Dovolím si povedať, že ten obrovský krok vpred, čo znamenalo zavedenie podporných opatrení, prvýkrát v histórii nové kurikulum pre základné školy, právny nárok na škôlku pre všetky deti od troch rokov podľa rozhodnutia rodičov, bol maximalizovaným nárokom na školy a stále vyžaduje maximálnu vytrvalú podporu zo strany ministerstva a nie komplikovanie života každého v školstve, ba vŕšenia zle načasovaných alebo nepodstatných, alebo rovno nepremyslených a nežiteľných zmien.
Ako reagujú stavovské organizácie v súčasnosti? Tento utorok nám písali zástupcovia rád školských cirkevných škôl a asociácia súkromných škôl, aby sme nehlasovali za vládou predložené návrhy zákonov.
Žiaľ, končí mi čas, takže ďalšie veci, ktoré sú podľa mňa podstatné a dôležité... (Prerušenie vystúpenia časomerom.) (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, podľa § 30 rokovacieho poriadku je dĺžka rečníckeho času v rozprave pre prihláseného za klub najviac 30 minút, ak Národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení rečníckeho času.
Môj návrh procedurálny, aby sme rozhodli o predĺžení rečníckeho času pre pána poslanca Horeckého, ktorý má prípravu na šesť zákonov, teda na sedem, ale dva z nich má zlúčené. Rozprávali sme sa o tom a evidentne má k tomu čo povedať. Takže ja dávam návrh, aby Národná rada rozhodla o predĺžení času napríklad všeobecným súhlasom.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Dalo by sa veľa hovoriť, keby sme mali na to čas. Ja zareagujem na jednu konkrétnu vec faktickou poznámkou, týka sa cirkevných škôl. Musím zdôrazniť, že podobne, ako hovoril pán poslanec Horecký, ja ako učiteľ, ale najmä ako rodič, mám veľmi dobrú skúsenosť so spoločenstvom na cirkevnej škole. Naschvál nepoviem, že na cirkevnej škole, ale so spoločenstvom, pretože naozaj tie cirkevné školy, na ktoré naše deti chodili a chodia, boli skutočne spoločenstvom, spoločenstvom rodičov, učiteľov, detí, zamestnancov, ale aj mnohých priateľov, podporovateľov tých škôl. A musím povedať, že, samozrejme, dostali tam kvalitné vzdelanie na všetky cirkevné školy, kde naše deti chodili, či to boli základné, či stredné, dostali veľmi kvalitné vzdelanie, zažili tam tú najlepšiu inklúziu v tom najlepšom slova zmysle, takú tú skutočnú, nie nejakú ideologickú, nie nejaké reči, ale skutočné prijatie, začlenenie aj tých, ktorí mali problémy so vzdelávaním, s výchovou, so spoločenskými okolnosťami.
Ale v každom prípade dôvod, prečo sme tam naše deti dávali, bola viera, spoločenstvo viery, boli to kresťanské školy. A to, čo sa deje teraz a na čo upozorňoval pán poslanec, je, že rodičia z obvodu strpia, že je to cirkevná škola, povedia, nevadí nám to, ale je to najbližšie, tak tam dáme svoje deti a tí, ktorí tam deti chcú dať s radosťou kvôli viere, kvôli tomu spoločenstvu, ale nie sú z obvodu, majú smolu. Naozaj skúsenosť nielen moja, mnohých, to potvrdzuje, a preto pokladám tieto návrhy a tento spôsob postupu za zlý, za škodlivý, za ubližujúci, za neinkluzívny a podporujem plne to, čo hovoril pán poslanec Horecký.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Pán kolega, ja zvyčajne ťa kritizujem, že rozprávaš dlhšie, ako je treba, že niekedy možno trochu kratšie je údernejšie. Dnes, naopak, by som ťa počúval hodiny. Za 35 rokov si stál pri školách aj ako učiteľ, aj ako rodič, ako zriaďovateľ, zástupca zriaďovateľa, školiteľ, dokonca ako minister. A spomenul si aj to, ako vznikali cirkevné školy pred 35 rokmi, v akých podmienkach, tak ja som chcel na to nadviazať a skúšam tú faktickú aj preto, aby som dokázal nejako zvládnuť tie emócie. Nedokážem sa veľmi pozerať na ministra, ktorý hovorí, že cirkevné deti alebo deti z neštátnych škôl majú rovnaké podmienky, ale neplnia si rovnaké povinnosti. Za 35 rokov to neboli rovnaké podmienky a tie povinnosti si plnili ďaleko nad rámec. A dnes tento pán minister v tejto zlúčenej rozprave ide rozdeliť deti na deti prvej kategórie, deti druhej kategórie, podsúva verejnosti, že neštátne školy sú zlé-zlé-zlé, zarábajú, majú sa dobre, žijú si v prepychu a neplnia si akési povinnosti. A bude sa tu dnes oháňať slovom inklúzia, segregácia a podobnými vecami. Ale musím povedať aj zo svojej 35-ročnej skúsenosti v školstve ako rodič, ako zástupca cirkevných škôl v zahraničí, ako riaditeľ škôl, ako otec, ako učiteľ, že pán minister nemá o školstve skutočne ani šajn.
Ďakujem ti, pán kolega.

Ďakujem pekne.
Janko, veľká vďaka za tvoje vystúpenie. Áno, mal si málo času a bolo by dobré, keby si mohol dopovedať ešte mnoho ďalších vecí, keďže rozprava je zlúčená. A ja sa pýtam, prečo chceme trestať dvakrát, prečo chceme trestať deti a rodičov cirkevných a súkromných škôl dvakrát. Je faktom, že pre štát je najlacnejšou službou tá súkromná, týka sa to škôl, ale napríklad aj domovov sociálnych služieb. Bol som primátorom a som predsedom samosprávneho kraja, na území mesta som mal aj súkromné a doteraz sú aj súkromná škola, aj cirkevné školy, na území kraja ich máme požehnane, je ich tam naozaj veľa, aj súkromných, aj cirkevných škôl. Môžem skonštatovať, že pre kraj, ako pre v podstate prenesený výkon štátnej správy a verejného zriaďovateľa škôl, sú súkromné a cirkevné školy najlacnejšie, lebo tam, keď odíde kotol alebo strecha, dám návrh do zastupiteľstva na kapitálový výdavok a daňoví poplatníci to celé zaplatia, opraví sa strecha či kotol. V súkromnej alebo cirkevnej škole, keď sa stane takéto nešťastie a budú musieť dať cirkevníci alebo súkromníci kapitálový výdavok, oni na to nemajú verejného zriaďovateľa, ktorý im dá peniaze z ďalších zdrojov, preto sú vytrestaní títo žiaci, títo rodičia dvakrát. Prestaňme už deliť deti na dve kategórie, na tých, ktorí sú deťmi prvej kategórie a na tých, ktoré sú deti druhej kategórie, nie je to spravodlivé.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Pán Horecký, vy ste na začiatku svojho príspevku položil takú otázku, že prečo si rodičia vyberajú cirkevné a súkromné školy, že na toto by sme si mali odpovedať. A ja si myslím, že odpoveď ministra by asi bola, že, no aby si tieto školy mohli vyberať deti. A čo čiastočne asi pravda vo vzťahu k súkromným a cirkevným školám zatiaľ je, ale to podstatné je, že títo rodičia si vyberajú tieto školy pre svoje metódy, pre prístup učiteľov proste, pretože ich pokladajú za kvalitnejšie a túto domácu úlohu si, bohužiaľ, ministerstvo neurobilo, lebo áno, na jednej strane spustili sme nejakú kurikulárnu reformu vo vzťahu k verejným školám, ale povedzme si pravdu, vízia týchto kvalitnejších škôl je ešte teda ďaleko, ďaleko pred nami.
A druhá vec, ktorú si, bohužiaľ, ministerstvo zatiaľ ako domácu úlohu nesplnilo, je, že my naozaj nemáme nejakú analýzu naozaj objektívnu, ktorá by hovoria o tom, aké sú reálne náklady na žiaka či už vo verejných školách, tak aj napríklad v súkromných a cirkevných a porovnať to, pretože ak by sme to urobili, tak by sme zistili, že bez ohľadu na to o akého zriaďovateľa ide, ten normatív je tak katastrofálne nízky, že sa z neho normálne vyjsť nedá.
A v tomto období, ktoré tu žijeme, kedy táto vláda naozaj zaťažuje občanov tejto krajiny konsolidáciou, daňami, vyššími odvodmi, v tejto vízii toho, že naozaj tí rodičia budú mať v peňaženkách možno o 400 eur ročne menej, a to počítam len dane a odvody, nepočítam infláciu a ďalšie veci, na ktoré teda asi doplatia bežní občania tejto krajiny, tak my v tejto situácii ideme brať súkromným školám 20 % normatív. Toto je pre mňa absolútna katastrofa. Bez vízie toho... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

.

.

Janko, ja sa ti chcem veľmi pekne poďakovať, ako si bravúrne nás previedol zlúčenou rozpravou všetkých navrhovaných školských zákonov a zvlášť sa ti chcem poďakovať, že si spomínal aj prešovské školy, autistickú školu a takisto Tobiáš, pretože táto škola 20 rokov je na trhu, tým že zriaďovateľom je občianske združenie, má status súkromnej školy, ale má všetko deti z vylúčenej komunity, tam chodia len tieto deti, čiže neplatí sa ani školné, ani strava a zažili sme, lebo v tej škole som aj ja pôsobila pred pár rokmi, zažili sme situáciu, keď už bol pokus, myslím, že to bola tiež práve asi druhá Ficova vláda, že súkromné a cirkevné školy dať na znížený normatív a my sme museli znižovať úväzky, lebo sme nechceli túto službu pre tieto deti zrušiť. Vydržali sme to a našťastie to trvalo len jeden rok. A preto mi je veľmi ľúto, že dnes tomu čelíme opäť.
Ale v Prešove sú aj iné školy, ktoré zriadili rodičia, ktorí chceli deťom dopriať iný druh výchovy, napríklad montessori škola, škola pre deti, ktoré majú rôzne diéty a bežná štátna škola tieto diéty nepripravuje, máme aj školu pre deti s poruchami správania, teda hlavne ADHD, ktoré sú hyperaktívne a v klasickej škole boli stále napomínané za zlé správanie a nevedeli sa teda stotožniť, tak sa vzdelávajú v riadnej základnej škole, ale kde sú všetky takéto deti a učitelia sú pripravovaní na prácu s týmito deťmi.
A myslím si, že ak budeme meniť legislatívu v škole smer k horšiemu, nebude to dobré. Keď som bola primátorka, šéfka odborov mi predložila takú tubu, kde bolo 17 ministrov dovtedy, to bol rok 2015 a povedala, že... už to nestihnem... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Oceňujem skutočne mimoriadne fundované vystúpenie pána ministra bývalého školstva a pána riaditeľa školy, a tak ďalej, však vymenoval všetko, kde pracoval. Oceňujem na tom to, že pracuje s argumentmi, faktami, jednoducho prináša fundovaný pohľad. Oceňujem aj to, že Ján Horecký sa zaujíma o školstvo a komunikuje s ministerstvom školstva aj v stave a v situácii, keď sme v opozícii, keď je KDH v opozícii a keď s nami stvárajú vládni poslanci to, čo sme napríklad videli včera.
Preto ma mrzí, že ten cieľ, ktorý majú spoločný, či to je pán Drucker, alebo pán Horecký, aby sa školstvo na Slovensku skvalitnilo, tak teraz zrazu sa tie názory na tú reformu týchto dvoch ľudí rozchádzajú.
A mrzí ma aj to, že do tohto procesu, tak ako povedal pán Horecký, nie sú vtiahnutí tí, ktorých sa to týka. Pre presadenie akejkoľvek reformy je podstatné, aby tí, na ktorých tá reforma padne, aby sa stotožnili s cieľmi tej reformy a aby spolupracovali na nej. Ak tá reforma bude nadiktovaná zo strany ministerstva školstva a vlády, tak nemá šancu na úspech a, žiaľ, sa zaradí iba medzi ďalšie pokusy, ktorých sme tu už mali v minulosti veľa.
Mrzí ma aj to, poviem na záver, že rokujeme v zlúčenej rozprave, skutočne. Ján Horecký mal prichystané ďalšie a ďalšie vystúpenia a dúfam, že aspoň tento obmedzený režim mu umožní, aby vystúpil ešte viac.