43. schôdza

Jožko, povedal si, že ide o najdôležitejšiu reformu, ktorá mení prístup vlastne k odkázaným osobám. Áno, je to tak, prvýkrát v histórii bude odkázaná osoba príjemcom tých financií a bude si sama rozhodovať. No pôvodný úmysel bol, aby rozhodovala sama aj o tom, že či pôjde do pobytovej formy alebo nie. Toto bolo vyňaté z tohto návrhu zákona. Pobytové zariadenia naďalej bude platiť priamo ministerstvo a vlastne odkázaná osoba si bude môcť rozhodovať len o tom, kto ju bude opatrovať v domácom prostredí, prípadne či využije kombináciu služieb domáce prostredie plus pár hodín nejakej ambulantnej služby v zariadení napríklad DSS-ke alebo v dennom stacionári. A čo sa týka výdavky poisťovní, že budú rásť, myslíš tých dvesto lôžok ošetrovateľskej starostlivosti asi. Podľa mňa by nemuseli rásť, keby si trošku zdravotné poisťovne upratali svoje okienka, pretože aj obsaditeľnosť nemocníc nie je stopercentná. Pobyt jedno lôžko v nemocnici vyjde oveľa viac ako keby sme to zaplatili v zariadení sociálnych služieb nehovoriac o tom, že odkázaná osoba nemusí meniť prostredie, ktoré pozná, ktoré je jej blízke, ktoré považuje za svoj domov a tá služba je tam poskytnutá. A naozaj do nemocnice by išla len v život ohrozujúcich stavoch. Dnes bežne, keďže zariadenia nemajú zazmluvnené ošetrovateľské úkony, tak aj pri potrebe banálnych ošetrovateľských úkonov sa posielajú do nemocnice a to stojí štát oveľa viac. Čiže tam si nemyslím, že by to malo mať dopad na financovanie. Skôr treba vyzvať zdravotné poisťovne naozaj, aby si trošku preobsadili a popresúvali vo svojich chlievikoch tie miesta.

Jozef, mne sa páčia tvoje pragmatické vystúpenia a že to tak pragmaticky dávaš späť na zem, že koľko zdrojov budeme potrebovať na vykrytie jednak reformy, ale aj celkovo demografických zmien na Slovensku. Určite súhlasím s tým trojzložkovým financovaním, aj to čo si spomínal, že je to určitým spôsobom aj bič na ďalšie vlády, ktoré budú musieť hľadať zdroje už teraz aj na teda dorovnávanie dôchodkov, ktoré tu schválila snemovňa a teraz samozrejme aj táto reforma bude mať určité dopady. Ja by som chcel len možno trochu poopraviť, myslím, že aj v dôvodovej správe bolo, že koľko platia zdravotné poisťovne v súčasnosti za ošetrovateľskú starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb. Tak len keď to zhruba zrátame, že máme 7 400 zazmluvnených lôžok krát 365 dní krát 12 eur na deň, tak to vychádza už teraz len plus mínus 323 miliónov. Čiže do 40 miliónov platia aktuálne zdravotné poisťovne. V zariadeniach sociálnych služieb hovoria, že je to stále málo, mali by platiť viac. O to viac je dôležité, aby sme zbierali dáta, aby sme naozaj vedeli dokladovať, že ktoré lôžka potrebujeme ešte viac finančne ohodnotiť a ktoré lôžka by prakticky možno nejakú podporu mať nemuseli, pretože ide o bežnú ošetrovateľskú starostlivosť alebo nízku potrebu zdravotnej starostlivosti, tak ako som to spomínal. Takže ďakujem ti za tento príspevok a myslím, že bol dobrý, aj tá pripomienka, že áno, platia zamestnanci už 16 % odvodov do zdravotnej poisťovne. Tá očakávania sú veľké, ale naozaj jedno percento do zdravotnej starostlivosti vôbec nejde. Takže to si tiež treba, treba uvedomiť, ak sú nároky na zdravotnú poisťovňu. Ako donekonečna toto nie je mlynček var, že máme nekonečné zdroje. Sú obmedzené, treba ich spravodlivo rozdeliť.

Ďakujem za slovo. Ďakujem ti, kolega Jozef Hajko, za tvoje vystúpenie, osobitne za ten štátnický apel, aby politiky, ktoré sa masívne týkajú ľudí, občanov, potencionálne všetkých občanov v krajine ako sú sociálne politiky, ako sú zdravotníctvo, ako sú školstvo, vzdelávanie a ktoré majú dosah až na dlhú trať, boli robené naprieč politickým spektrom so zodpovednosťou a na dlhú trať aj s rozpočtovým dosahom. Preto je veľmi dôležité, tak ako ty často pripomínaš, sústrediť sa nielen na túto výdavkovú, ale aj na príjmovú časť štátneho rozpočtu. To znamená postarať sa o to, aby ten hospodársky koláč a to financovanie, ktoré je viaczložkové, zaručovalo a zabezpečilo to, čo potrebujeme. Ak budeme ignorovať demografický vývoj, ak budeme ignorovať udržateľnosť verejných financií, tak samozrejme, že skončíme veľmi zle. Vidíme to aj v makro povedzme živote, kedy naše opatrovateľky masívne odchádzajú do Nemecka, do Rakúska, kamkoľvek inam, kde dostanú násobok a našich starých ľudí nemá kto opatrovať. Ďakujem ti, že si pripomenul aj teda to, že pri tých viaczložkovom financovaní sa miešajú alebo respektíve nezohľadňujú dostatočne peniaze, ktoré idú z rezortu zdravotníctva, ktoré idú z rezortu ministerstva sociálnych vecí, práce a rodiny. A to, aby sme tie peniaze, ktoré máme obmedzené užili efektívne je aj môj apel na to, aby sme rúcali bariéry toho rezortizmu a pozreli sa tam, kde sa dajú efektívne prostriedky využiť a zdieľať služby.

Pán poslanec Hajko, vo svojom vystúpení ste pomenovali zaujímavý paradox, ktorý je spojený s týmto návrhom zákona. Jednak ste uviedli, že to najdôležitejšia reforma, ktorá zásadným spôsobom mení prístup k odkázaným osobám a na druhej strane ste poukázali na to, že rokujeme o nej v skrátenom legislatívnom konaní. Tak o najdôležitejších reformách by sa asi v skrátenom legislatívnom konaní rokovať nemalo. A ja nechcem byť prehnane kritický, lebo máme tu skrátené legislatívne konania, pre ktoré vôbec neexistuje žiadny dôvod okrem toho, že teda predkladateľom je asi nepríjemné, ak by sa naťahovala rozprava o tej téme a preto sa ju snažia mať čím skôr za sebou a rýchle niečo upratať. Toto nie je ten prípad, aby som povedal teda, že ako to vidím. A naozaj by sa tam našli aj prvky nejakého racionálneho zdôvodnenia, že prečo sa postupuje v skrátenom konaní. Aj to čo hovoril myslím, že to bolo ešte minulý týždeň pán minister, že uprednostnil v tomto prípade tú diskusiu pred tým ako išiel návrh zákona do parlamentu a vydiskutovanie toho návrhu s dotknutými aktérmi pred pred tým, ako sa bude postupovať v parlamente. Teda, že keď si mal vybrať, že či to skráti v tej fáze pred alebo až počas rokovania parlamentu, tak sa mu zdalo zmysluplnejšie, aby dôkladnejšia diskusia bola pred tým, čo do istej miery možno akceptovať a možno aj akceptovať ten tlak z Plánu obnovy. Ale áno, je to tak, že v takýchto zásadných veciach by sa diskusia skracovať nemala ani v tej fáze parlamentného prerokovania, najmä, keď má tak mnoho aspektov ako vyplynulo aj z vášho vystúpenia.

Ďakujem veľmi pekne. No, keď pani poslankyňa povedala Jožko, tak mňa až tak trhlo, lebo mne hovoria Jožko, ale Jožko, veľmi dobre ste vystúpili. Povedali ste, že vláda žiada od samospráv šetrenie, ale vláda nevie šetriť. Od samospráv nielen. Ona vláda žiada šetrenie od každého jedného občana tejto republiky. Vláda, aby šetrili ľudia a ľudia šetria. A tie peniaze by sa mali používať teda naozaj na to, čo je najdôležitejšie a to je pre sociálne odkázaných, sociálne slabých, zdravotne postihnutých, pre ľudí, ktorí nemôžu za to čo im osud doprial a čo im osud dal. Ale táto vláda ušetrí peniaze na nás, na nás a tie peniaze nejdú pre tých, ktorí to potrebujú. Takže, Jožko, fantasticky ste to povedali. Ďakujem.

Ďakujem za reakcie aj pekné oslovenie. Ja k tomu dodám na záver toľko, že čo som nestihol jednu vec povedať a spomínal to kolega Stachura aj ďalší a to je demografia, lebo tomu sa hovorí, že môžeme pracovať so statickými alebo dynamickými prepočtami. My musíme brať do úvahy, že tá demografia je ťaživá a nezmeníme na nej okamžite aj nič v podstate, aj keby sme sa akokoľvek snažili. Je to strašný valec, ktorý sa otáča v podstate vo veľmi dlhých obdobiach, desaťročiach by som povedal. Ja som nepovedal na začiatku to čo som povedal pri skrátenom konaní pri mojom vystupovaní v skrátenom konaní a to je, že nám hodnotovo táto reforma sedí v KDH, sedí nám, pretože je správna. Ale mrzí ma, že aby sa k takejto pristúpilo, tak sme vlastne potrebovali kovid. Poviem prečo. Pretože po kovide prišiel plán Európskej komisie na Plán obnovy, ktorý, na ktorý si prvý raz v histórii Európska komisia požičala peniaze vôbec ako sama, aj ho bude musieť zaplatiť ten účet. Preto som aj hovoril, že Plán obnovy zaplatíme všetci a že vlastne toto musel byť ten impulz zvonka, aby sme sa dali na takúto reformu. Ale zase na druhej strane som rád, že vláda sa k tomuto pilieru, tomuto pilieru nevyhla a išla do toho. Preto o to ma viac mrzí, že ak takáto reforma, ktorá bude veľmi háklivá na aplikovanie, tak bude podliehať v budúcom období častým novelizáciám, to vám garantujem. A bol by som veľmi nerád, ak by skĺzla až do toho, že ju niekto potom vyslovene nabúra len preto, že na ňu nebudú peniaze.

Milé kolegyne, milí kolegovia, máme tu zákon, ktorý vítame všetci, naozaj všetci, opozícia, koalícia, všetci ho vítame. Konečne zákon, ktorý, jako už aj povedala pani poslankyňa Turčanová, pomáha ľuďom. Naozaj pomoc ľuďom je veľmi dôležitá. Už tridsať rokov pracujem v treťom sektore a tu vedľa mňa sediaci pán minister v časoch našej rannej mladosti, keď bol odo mňa mladší o desať rokov, tak sme naozaj spoločne chodili po podujatiach a robili sme neziskové akcie z ktorých výťažok išiel pre sociálne odkázaných a pán minister to robil nezištne, za čo mu Pán Boh zaplať. Ale žijeme v dobe, kedy sa biznis zo sociálnej odkázanosti stal dobrý a výnosný. Pani Tomanová, pamätáte si pani Tomanovú? To bol odborník na kšefty. Dcéra dostávala pfff obrovské peniaze pre svoj podnik. A aj teraz niektorí politici a niektorí, nazvem ich šikovní ľudia, vedia ako sa majú obracať a robia si rôzne sociálne podniky, robia si rôzne sociálne, sociálny biznis. Ale na tomto by sa nemalo zarábať, na pomoci pre ľudí by sa nemalo zarábať. Určite nie. Ja naozaj chcem apelovať na pána ministra, ktorý povedal, že ...
=====

Ale na tomto by sa nemalo zarábať. Na pomoci pre ľudí by sa nemalo zarábať, určite nie. Ja naozaj chcem apelovať na pána ministra, ktorý povedal, že musíme zvážiť vyrovnávacie príspevky pre sociálne podniky nie sú na ne peniaze. Ministerstvu chýba 17 miliónov. No, koľko? (Reakcia z pléna.) Tak 100 miliónov ročne, dobre, tak ja viem pánovi ministrovi kde by zobral 17 miliónov. Nekupujte Voderady. Váš kolega zo strany pán Kmec nech zruší Voderady a máme 17 miliónov. A takto je to so všetkým. Takto je to s lietadlom, ktoré kúpiť pán Ráž. Ako moja predrečníka kolegyňa rozprávala, že daňové výbery by sa mali zlepšiť. Veď tie peniaze sú. My ľudia, teda ľudia Slováci, milé Slovenky a milí Slováci, ako hovoria niektorí koaliční poslanci, vy dávate zo svojich daní, zo svojich odvodov, zo svojich rôznych platieb do štátu obrovské peniaze. Veď konsolidujete, konsolidujeme, každý jeden človek konsoliduje. A kde sú tie peniaze? Kde sú tie peniaze ktoré konsolidujeme. Už som to hovoril v jednej svojej faktickej, že štáty ako Dánsko, Fínsko, Švédsko, Nórsko a myslím, že pani poslankyňa Petrík tiež hovorila, že má kolegyňu alebo kamarátku, ktorá hovorí vo Švédsku, že ona nevie kto je tam minister, ale to nepotrebujú tí ľudia vedieť, lebo ich občianska zodpovednosť je veľmi dôležitá. Ale tí ministri tie peniaze nedávajú svojim ľuďom, nekšeftujú. Ja mám v Dánsku, v Dánsku mám veľmi blízkeho priateľa, ktorý tam žije, ktorý mi povedal, Jožo, ja nemám problém zaplatiť obrovské dane lebo z tých daní mi to štát vráti. Ale tu keď zaplatíte dane, tak máme postihnuté dcéru, tak tú dcéru si musíte ešte vy, vy si ju musíte financovať. Nie štát, štát vám nepomôže. A to je choré, to je smutné. Ja mám jeden príklad, ktorý mám tiež z vlastného života. Moja mama má odrezané obe dve chodidlá spodné a má cukrovku, má naozaj veľmi ťažký stav, ťažký stav a lekár jej povedal, no viete čo, neuznáme vám opatrovateľa, pretože pani Pročková má syna ktorý má auto. Ja sa postarám o svoju mamu, ja áno. Ale koľko zo Slovákov sa vie postarať zo svojho platu o svoju mamu. Koľko Slovákov vie zo svojich peňazí pomôcť blízkemu, ktorý je odkázaný, ktorý je sociálne na dne. Koľkí? No strašne málo, strašne málo.
Pani Turčanová tu hovorila o tom, že pri piatom stupni odkázanosti dostáva odkázaný 1100 euro a z tých 1100 euro ide 740 na plat opatrovateľa, na plat opatrovateľa ide 740 euro. A keď zomrie opatrovaný na konci mesiaca, tak opatrovateľ nedostane nič, nič. Povedzte mi koľko ľudí vyžije na Slovensku zo 740 euro. Ale my ideme kúpiť Voderady trojnásobne predražené. Je to choré. My žijeme v štáte kde vláda investuje peniaze do našich ľudí, ale nie do ľudí, ktorí to potrebujú.
Ja som v minulom volebnom období naozaj stretával sa s ľuďmi, ktorí chodili za mnou a hovorili mi, že Jozef, prosím ťa, poďte nám pomôcť pretože my sme v predchádzajúcom volebnom období pani ministerku sociálnych vecí, práce, pani Tomanovú prosili, ale pani Tomanová nám nepomohla v ničom, v ničom. A vtedy to bolo naozaj ťažké obdobie, pán Stachura vie. Vtedy to bolo obdobie kedy naozaj prišiel covid, prišli krízy a bolo treba pomáhať aj ľuďom, ale pomohli sme. Pomohli sme rodinám, dostali rodiny, rodiny dostali pomoc. Ja som bol na jednom stretnutí pred dvomi týždňami s jednou pani, ktorá má postihnuté dieťa. Pani má postihnuté dieťa veľmi vážne a povedala mi, Jozef, chceme sa odsťahovať zo Slovenska preč, pretože v zahraničí, keďže mám postihnuté dieťa, nám viac pomôžu ako tu doma. Tak aký sme my národní, národní, pán Danko tu nie je, ale aký sme my národní hrdinovia keď vlastným ľuďom nevieme pomôcť.
V tomto zákone ide o pomoc sociálne odkázaným. Tak ja prosím pána ministra a prosím ho veľmi úprimne, veľmi, odsadol si, nevadí, nevadí, bavte sa. (Reakcia z pléna.) Jasné, jasné, jasné, tam dôležité je s pánom Druckerom sa porozprávať o živote. Nie, nie, nie v pohode, pán minister. (Reakcia z pléna.) Nie, nie, nechýbate mi, len to je také že, viete počas našich rozpráv to je strašné keď napríklad je tu pán minister Šutaj Eštok a namiesto toho aby počúval, aby vás počúval, lebo vás zvolili, zvolili vás preto, lebo chcete hovoriť a máte jediné právo hovoriť a on je arogantný. A tí ministri sem prídu, Susko sem príde, ten celý čas pozerá do mobilu, takže o tom to je, o tomto to je. Takže ja prosím pána ministra, aby vypočul si nás, pretože ani jeden môj kolega, ktorý tu dnes rozprával z opozície, nerozprával o tom, že toto je zlý zákona, ale rozprával o tom, že poďme týmto zákonom naozaj pomôcť ľuďom, pomôcť ľuďom. A naozaj, pritom čo som robil za svoj život, a koľko akcií som urobil, a koľko som stretol ľudí, ktorí boli odkázaní sociálne, tí ľudia potrebujú pomoc. A sú vďační za pomoc. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo pán predseda. Kolega Jožo Pročko, veľmi dobre si to opísal. Súhlasím s tým, že tento zákon má určitým spôsobom pomáhať ľuďom. Ja tiež súhlasím s tým, že aj čo kolegyňa, aj kolegovia vystúpili, že sa snažia povedzme s tými pozmeňujúcimi návrhmi ešte zdokonaliť tento zákona. Ja absolútne nevylučujem. A, áno, súhlasím s tým, že na pomoci pre ľudí sa nikdy nemá zarábať. A táto myšlienka sa ma dotkla, lebo ja stále som presvedčený, že nikto, nikto by nemal v živote zarábať povedzme na nešťastí iných ľudí, alebo na pomoci iných ľudí. Stále by to malo byť to, čo si hovoríme, že sme sociálni, že sme féroví a tak ďalej. Ale čo ma zaujalo, že kde nájsť tie ďalšie milióny. No pán poslanec, ale sám viete, že aký rozpočet sa tu schválil, aká konsolidácia sa tu schválila. Tie Voderady to je už iba kvapka v tom mori, v tom všetkom. Takže samozrejme súhlasím, že tie peniaze pre tých ľudí sú, ale v prvom rade asi vládna koalícia by mala začať od seba, že kde chcú šetriť, akým spôsobom chcú dať tieto peniaze tým ľuďom. Až vtedy sa môžme baviť nejakým spôsobom ako by mal fungovať ozajstný reálny sociálny štát. Aj na ten príklad čo si ty povedal z tých severských krajín, lebo súhlasím s tebou, mám niekoľko kamarátov zo Švédska a aj tí mi potvrdili, že aj napriek tomu, že v tej krajine je všetko drahé, že služby sú drahé, odvody sú vysoký, tí ľudia sú šťastní. Tí ľudia sú šťastní, majú príjem, môžu si dovoliť čo si potrebujú dovoliť. Nemajú také problémy základné, civilizačné povedzme, ako my ľudia na Slovensku. Takže hovorím o tom, tam je sociálne vláda, ale tu sa tvária že sú sociálna vláda. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo pán predsedajúci, aj za príspevok pán poslanec Pročko. Vy ste spomínali vo svojom príspevku, vo svojom vystúpení vety ako, citujem, tento štát sa o vás nepostará, alebo tento štát sa teda o ľudí nestará a nepostará. Máte úplnú pravdu. Častokrát je to aj v týchto týždňoch, mesiacoch, posledných dvoch rokoch tak, že do veľkej miery tú činnosti štátu suplujú samosprávy. Obce, mestá, čiastočne aj kraje, samosprávne kraje, vyššie územné celky.
Lenže keď sa pozrieme aj na tie vyhliadky samospráv slovenských, bez ohľadu teraz na ich veľkosť, tak nie sú vôbec ružové. A nie sú vôbec ružové aj vďaka tomu čo táto vláda pre nich robí, v zátvorke skôr nerobí. O tom aký dialóg s nimi vedie, v zátvorke samozrejme nevedie, čiže aj v kontexte tých sociálnych podnikov, ktoré zrejme, ak teda vôbec prídu na rad ešte vôbec tento týždeň, budeme pokračovať v tom a hlbšie nazrieme aj do tejto problematiky, tak máme tú možnosť vidieť, že aj v tomto, kde by človek čakal aspoň snahu o nejaký normálny, odborný slušný dialóg, tak to jednoducho neprichádza. A mne už ani nedáva zmysel, že prečo aj naozaj pri takýchto veciach, kedy by sa našiel široký konsenzus napriek celým spoločenským politickým spektrom, tak prečo ešte aj v takýchto situáciách máte tú potrebu siahnuť po proste skrátených konaniach, bez diskusie, narýchlo, skratkovito, na hulváta, bohužiaľ častokrát. Nedáva to žiadny zmysel. Vy sa už úplne opúšťate.