Vážený pán minister obrany, rokujeme o Istanbulskom dohovore, tak kto iný ako minister obrany by ho mal uvádzať? Ešte teda mala byť pani ministerka pôdohospodárstva tu prítomná.
Vážený pán predseda Národnej rady, však rokujeme tu práve preto, aby ste vy si mali čo prihodiť k tým 13. dôchodkom, nejakú vlastnú agendu.
Vážené kolegyne a kolegovia, začnem rovnako ako Richard Vašečka a poviem, že som za to, aby Slovenská republika ratifikovala Istanbulský dohovor, aby ratifikovala Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu.
Už sme tu mali dvakrát rozpravu o Istanbulskom dohovore na dvoch z minulých schôdzí, takže nebudem opakovať všetky argumenty, pre ktoré si myslím, že je dôležité, aby Slovenská republika k Istanbulskému dohovoru pristúpila a stala sa jeho zmluvnou stranou. Tá rozprava o ňom, a nielen v parlamente, ale aj verejná rozprava o Istanbulskom dohovore často pripomína strašenie alebo obávanie sa bubáka, ktorý je schovaný niekde pod posteľou. Ten bubák tam v skutočnosti žiadny nie je, ale niektorí ľudia sa domnievajú, že tam ten bubák je a boja sa toho. Nevykrikujte, pán poslanec!
Sú dva typy ľudí, ktorí operujú s bubákom pod posteľou. Prvým typom sú deti, ktoré sa naozaj boja, že sú, že tam ten bubák je, a obávajú sa ho. A to by bol ešte ten lepší prípad, ak niekto vidí v Istanbulskom dohovore to, čo v ňom reálne nie je, a obáva sa, že keď toto ustanovenie bude vykladané tak a potom to bude dané v takej súvislosti, tak sa dostaneme niekde hentam a bude tam ten bubák. Dospelí ľudia nie sú deti, takže by nemali veriť na bubákov, ale prosím, niektorí ľudia na bubákov veria. Ale s bubákmi pod posteľou okrem tých detí operujú ešte aj rodičia. A sú to zlí rodičia, ktorí strašia svoje vlastné deti bubákom pod posteľou, aby mali od nich pokoj. A takisto aj niektorí politici vedome strašia voličov bubákmi, ktorí tam nie sú.
Nechcem teraz kategorizovať, kto z odporcov Istanbulského dohovoru je tým naivným dieťaťom, ktorý verí na bubákov, ktoré verí na bubákov, a kto je tým zlým rodičom, ktorý straší ostatných bubákmi pod posteľou len preto, aby z toho vytĺkal politické body, ale v zásade tu máme tieto dve možnosti.
V súvislosti s Istanbulským dohovorom sa straší rodovou ideológiou, straší sa tým, že budú na základe Istanbulského dohovoru zavedené partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, adopcie pármi osôb rovnakého pohlavia, ľudia si budú sami vyberať rod, dokonca deti si budú samy, samy vyberať rod. Tak na jednej strane chcem povedať, že partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, adopcie ľuďmi, ktorí sú, ktorí sú orientovaní na osoby rovnakého pohlavia, ani rešpekt voči transrodovým osobám nie sú nič zlé, nie sú to žiadni bubáci. Ale druhý problém je, že ak to aj vnímate ako bubákov, tak nič z toho, nič z toho nie je obsiahnuté v Istanbulskom dohovore. To len detská fantázia alebo strašenie rodičov hovorí o tom, že tam ten bubák je. V skutočnosti tam žiadny bubák nie je, lebo bubáci, ako my dospelí vieme, neexistujú.
No a teraz k samotnému návrhu, lebo je to bizarnosť nad bizarnosť, je to – tak ako celá táto schôdza – čistá predvolebná kampaň Slovenskej národnej strany a SMER-u, ku ktorej sa radi pridajú aj fašisti, v tomto prípade zrejme viac kampaň Slovenskej národnej strany ako návrh, ako kampaň, kampaň SMER-u. No ale tak každý tu musí mať svoje, keď už z ankety vyšlo, že tie diaľničné známky sa asi nebudú rušiť, tak, tak aspoň nejaký úžitok nech má Slovenská národná strana z tejto schôdze, nech, nech si celý benefit nepripíše iba, iba SMER.
Myslím si, že neexistuje žiadny vecný dôvod, aby sa Národná rada zaoberala opätovne svojím postojom k Istanbulskému dohovoru, teda žiadny iný vecný dôvod okrem toho, že si Slovenská národná strana chce robiť kampaň. Kampaň na pôde parlamentu, nebude to stáť tie stovky miliónov ako, ako volebná kampaň SMER-u, ktorá sa predvádza na tejto schôdzi, ale takisto je to zneužívanie parlamentu na volebnú kampaň parlamentnej väčšiny. A rovnako ako pri tých 13. dôchodkoch alebo zvýšených prídavkoch na deti, ktoré chcete pretlačiť cez skrátené legislatívne konanie, aj v tomto prípade to idete spraviť prostredníctvom porušenia legislatívnych pravidiel, prostredníctvom porušenia zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
A je tu jeden rozdiel, významný rozdiel a je tu dokonca rozdiel v neprospech rokovania o vyslovení súhlasu s Dohovorom Rady Európy o predchádzaní násilia na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, pretože zákon stanovuje dôvody, kedy možno návrh zákona prerokovať v skrátenom legislatívnom konaní. Tie v prípade 13. dôchodkov ani v prípade zrušenia diaľničných známok, ani v prípade zvýšenia prídavkov na deti evidentne neexistujú. Hovorím o dôvodoch na skrátené legislatívne konanie. Ale poslanci, ktorí budú o desiatej hlasovať za to, že tie dôvody existujú, sa aspoň môžu tváriť, že veria tomu, že neexistujú. My všetci vieme, aj oni vedia, že vieme, že žiadne dôvody neexistujú, a musia si to uvedomovať aj oni sami, no ale tak môžu sa pozerať do zeme a tváriť sa, že sú ohrozené základné ľudské práva, a tak musíme teraz, necelý týždeň pred voľbami, schvaľovať 13. dôchodky.
Ale pri medzinárodnej zmluve, pri rokovaní o medzinárodnej zmluve je to ešte horšie. Tu porušenie zákona nastalo, lebo už nastalo, nie tým spôsobom, že sa poslanci budú tváriť, že existujú nejaké dôvody, ktoré sa schvaľujú, ktoré zakotvuje zákon o rokovacom poriadku Národnej rady, a tie dôvody síce reálne neexistujú, ale vy sa budete tváriť, že existujú, ale Národná rada pri prerokúvaní tohto bodu postupuje spôsobom, ktorý jej zákon o rokovacom poriadku vôbec neumožňuje. Skrátené legislatívne konanie je podľa zákona o rokovacom poriadku možné, keď sa rokuje o návrhu zákona, nie keď sa rokuje o vyslovení súhlasu s medzinárodnou zmluvou. Zákon takú možnosť vôbec nepripúšťa a my teraz rokujeme v skrátenom legislatívnom konaní o vyslovení súhlasu s medzinárodnou zmluvou, čo je vec, ktorá podľa zákona o rokovacom poriadku vôbec nie je možná.
Domnievam sa, že Národná rada a v tomto prípade aj jej predseda pán Danko postupoval v rozpore s čl. 2 ods. 2 slovenskej ústavy, podľa ktorého "štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon". Už dvakrát sa Národná rada zaoberala Istanbulským dohovorom a prijala uznesenia, ktorými ho odmieta. Tie uznesenia nemali žiadne právne účinky.
Národná rada sa, samozrejme, môže vyjadriť k čomukoľvek, Národná rada môže trebárs dnes prijať uznesenie o tom, aké má byť zajtra počasie vo Vysokých Tatrách, ale nie každé uznesenie Národnej rady má právne účinky. Ako by ho nemalo uznesenie o tom, aké má byť zajtra počasie vo Vysokých Tatrách a že Národná rada si želá, aby zajtra nepršalo a bolo pekne, tak žiadnu právnu relevanciu, žiadne účinky v zmysle zákona, v zmysle ústavy nemali ani predchádzajúce dve uznesenia Národnej rady k Istanbulskému dohovoru. Boli nepochybne vyjadrením názoru poslancov Národnej rady, ktorí za tie uznesenia hlasovali, rovnako ako boli vyjadrením názoru tých, ktorí hlasovali, ktorí hlasovali proti tým uzneseniam, ale jediným spôsobom, akým sa môže Národná rada právne relevantným spôsobom k medzinárodnej zmluve vyjadriť, je postup podľa ústavy a podľa zákona o rokovacom poriadku. Na platnosť medzinárodných zmlúv je v zmysle ústavy potrebná ich ratifikácia a tej ratifikácii má predchádzať súhlas Národnej rady Slovenskej republiky. To znamená, že ak Národná rada nedá súhlas, zmluva nemôže byť ratifikovaná a nemôže nadobudnúť platnosť.
Do pôsobnosti Národnej rady podľa čl. 86 ods. 7 Ústavy Slovenskej republiky patrí pred ratifikáciou vyslovovať súhlas s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách s medzinárodnými politickými zmluvami, s medzinárodnými zmluvami vojenskej povahy, s medzinárodnými zmluvami, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, s medzinárodnými hospodárskymi zmluvami všeobecnej povahy, s medzinárodnými zmluvami, na ktorých vykonanie je potrebný zákon, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, a zároveň rozhodovať o tom, či ide o medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 5. Zdôrazňujem slovo "súhlas".
Národná rada už dvakrát, nebudem to komplikovať, vyjadrila nesúhlas s Istanbulským dohovorom, čo nemá žiadnu právnu relevanciu, nemá žiadne právne účinky, tak teraz ste to chceli potvrdiť a opäť ste navrhli, vláda navrhla opätovne vysloviť nesúhlas. Čo by malo opäť rovnaký, teda žiadny dosah. Našťastie alebo nanešťastie, a tak je, tak je aj ten bod zaradený do programu mimoriadnej schôdze, ako návrh na vyslovenie nesúhlasu. Tak ho vláda schválila v tom pôvodnom uznesení, ale potom ste si zrejme vypočuli kritiku v Denníku N od Mariána Gibu, ktorý vám ukázal, že, že to opäť nebude mať žiadne účinky, no tak ste to zmenili a vláda prijala úplne smiešne uznesenie, ktorým chce spraviť to alebo ktorým spravila to, že v návrhu uznesenia zamenila slovo "nesúhlas" za slovo "súhlas", čiže áno, teraz formálne rokujeme o súhlase s medzinárodnou zmluvou.
Tu je však iný problém. Problém je, problém je ten, že podľa § 88, a dostávame sa k rokovaciemu poriadku, § 88, rokovanie o medzinárodnej zmluve, ods. 1, medzinárodná zmluva, pred ktorou, ktorej ratifikáciou je potrebný súhlas Národnej rady, sa prerokuje v druhom a treťom čítaní. O náležitostiach podľa § 74 rozhodne predseda Národnej rady. Náležitosti, náležitosti podľa § 74 sú, ak Národná rada; ktoré upravujú druhé a tretie čítanie; ak Národná rada rozhodla prerokovať návrh zákona v druhom čítaní, rozhodne aj o návrhu predsedu Národnej rady na pridelenie návrhu zákona výborom a na určenie gestorského výboru. Návrh zákona sa vždy pridelí ústavnoprávnemu výboru.
A ods. 2 hovorí: "Národná rada na základe návrhu predsedu Národnej rady určí aj lehotu na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch, ktorým bol pridelený. Táto lehota nesmie byť kratšia ako 30 dní odo dňa pridelenia." Čiže pri medzinárodnej zmluve alebo vyslovovaní súhlasu s medzinárodnou zmluvou sa prvé čítanie vynecháva a to, čo robí Národná rada v prvom čítaní, že pridelí to výborom, určí gestorský výbor a určí lehotu, v tomto prípade robí predseda Národnej rady svojím rozhodnutím a pán predseda Danko to aj urobil, 12. februára bol doručený, tak hneď 12. februára určil gestorský výbor, pridelil výborom a určil lehotu na prerokovanie návrhu vo výbore vrátane v gestorskom výbore v termíne ihneď. Ale týmto postupom evidentne porušil § 74 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku, ktorý hovorí, že táto lehota, lehota na prerokovanie návrhu vo výboroch nesmie byť kratšia ako 30 dní.
Na základe čoho takto postupoval pán predseda Danko? Lebo nemá to oporu v rokovacom poriadku. Rokovací poriadok nepripúšťa rokovanie v skrátenom legislatívnom konaní o vyslovení súhlasu s medzinárodnou zmluvou. Rokovací poriadok v § 89 hovorí o tom, že v akých situáciách, z akých dôvodov je možné v skrátenom legislatívnom konaní rokovať o návrhu, návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní, ale nič nehovorí o tom, že, že možno rokovať aj o súhlase s medzinárodnou zmluvou. A keby aj bolo možné, tak to nemôže určiť predseda Národnej rady, tak to musí v situácii, keby existovali dôvody. Žiadne dôvody neexistujú, ale aj keby existovali tie dôvody, aj keby to rokovací poriadok umožňoval, tak o tom musí rozhodnúť Národná rada, nie predseda Národnej rady.
Tento postup je v rozpore so zákonom o rokovacom poriadku, a preto dávam dva procedurálne návrhy. Jeden procedurálny návrh dávam podľa § 34 zákona o rokovacom poriadku a navrhujem prerušiť rokovanie o návrhu vlády na vyslovenie nesúhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Dohovorom Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, parlamentná tlač č. 1842, do 13. marca 2020, pretože podľa § 88 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady medzinárodná zmluva pred jej ratifikáciou, pred jej ratifikáciou je potrebný súhlas Národnej rady, sa prerokuje v druhom a treťom čítaní. O náležitostiach podľa § 74 rozhodne predseda Národnej rady, pričom jednou z náležitostí podľa § 74 ods. 2 je lehota na prerokovanie návrhu vo výboroch, ktorá nesmie byť kratšia ako 30 dní. Ale návrh bol výborom pridelený až 12. februára 2020, pričom zákon o rokovacom poriadku Národnej rady neumožňuje skrátené legislatívne konanie u návrhu na vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou.
Môj prvý procedurálny návrh a odovzdávam to, odovzdám to aj spravodajcovi, je prerušiť rokovanie o tomto bode až do 13. marca 2020, kedy uplynie tá zákonom stanovená lehota 30 dní, ktorú nemôže nikto svojvoľne skrátiť a už vôbec nie predseda Národnej rady.
Pre prípad, že tento procedurálny návrh nebude schválený, lebo ako je všeobecne známe, ako to hovorí Erik Tomáš, dodržiavanie zákona a dodržiavanie zákona o rokovacom poriadku zaujíma v celom tomto parlamente a na celom Slovensku zrejme iba mňa, takže očakávam, že vládna koalícia to neschváli, tak v prípade; alebo vládna koalícia, ospravedlňujem sa MOST-u; koalícia SMER, SNS, fašisti to neschváli, tak dávam druhý procedurálny návrh a ten dávam podľa § 146 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku a znie takto: Vzhľadom na pochybnosti, či pri rokovaní o návrhu vlády na vyslovenie nesúhlasu Národnej rady Slovenskej republiky s Dohovorom Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu bola dodržaná minimálne 30-dňová lehota na prerokovanie návrhu vo výboroch podľa § 74 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady, v súlade s § 146 ods. 1 navrhujem, aby predsedajúci rozhodol o ďalšom postupe pri prerokovaní predmetného návrhu až po predchádzajúcom stanovisku ústavnoprávneho výboru, či bola zákonom stanovená lehota na prerokovanie predmetného návrhu vo výboroch dodržaná a či možno o predmetnom návrhu rokovať pred jej uplynutím.
Čiže vznášam pochybnosť o tom, že Národná rada postupuje v tomto prípade v súlade so zákonom o rokovacom poriadku, a žiadam pána predsedu Národnej rady, aby v súlade s § 146 ods. 1 pred tým, ako rozhodne o ďalšom postupe, si vyžiadal stanovisko ústavnoprávneho výboru. V prípade, že nebude rešpektovaný rokovací poriadok, ako je v tejto Národnej rade zvykom, tak avizujem, že budem hlasovať za vyslovenie súhlasu s Istanbulským dohovorom.
