Videokanál poslanca
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
24.6.2019 o 18:32 hod.
Mgr.
Zuzana Zimenová
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Vážení kolegovia, kolegyne, svoj príspevok si dovolím začať citátom renomovaného jazykovedca Slavomíra Ondrejoviča z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra v Bratislave, ktorý v odbornom článku s názvom Ekolingvistické a jazykovopolitické poznámky k majoritným a minoritným spoločenstvám vysvetľuje nezmyselnosť toho často používaného hesla plného dešpektu a nenávisti: „Na Slovensku po slovensky!“
Citujem: „Ešte v prvej polovici 20. storočia sa viaceré štáty pokúšali prebojovať heslo Jedna krajina - jeden jazyk. Dnes sa však už rozvinul a na mnohých miestach i presadil nový postoj aj voči malým jazykom, menšinám a menšinovým jazykom. Možno uviesť štáty, ako je Švédsko, Kanada, Austrália, kde sa podporuje politika multikultúrnej a multilingválnej politiky. Aj viaceré iné krajiny vcelku odchádzajú, resp. už odišli od myšlienky udržať hegemóniu jedného jazyka. Iné krajiny ešte v tejto veci váhajú. Ideálny stav je, keď je podpora dominantného jazyka a záštita minoritných jazykov v rovnováhe.“
Tento citát som vybrala preto, lebo chcem hneď v úvode svojho príspevku jasne zarámcovať svoju lingvistickú pozíciu v rozdúchanom politickom spore o to, či a do akej miery je potrebné na Slovensku zákonom upravovať ochranu, čistotu a dominantné postavenie slovenčiny ako štátneho jazyka. Z pozície vyštudovanej lingvistky, ktorá sa zaujíma o nové trendy, a nielen v jazykovede, zdieľam názor spomínaného jazykovedca. To znamená, že nielen z politických, resp. ľudskoprávnych, ale aj z odborných dôvodov stojím na opačnej strane pomyselnej barikády v ideologicky motivovanom spore, ktorý pri tomto návrhu zákona rozdúchali v médiách a na sociálnych sieťach najmä národniarsky naladení ochrancovia slovenčiny. Na Slovensku sa najmä vďaka nim znova a znova vášnivo diskutuje o tom, že slovenčinu treba chrániť, podľa niektorých dokonca brániť. Práve oni vždy vyvolávajú vo verejnej diskusii hystériu okolo slovenského jazyka, národa, národnej svojbytnosti a hrdosti. Nám, ktorí vnímame kultúrne posuny v spoločnosti v čase, modernizačný pohyb v rozmanitých sférach života, nám, ktorých bytie, správanie sa a spolunažívanie s inými ľuďmi je pevne a konzistentne postavené na ľudskoprávnych a demokratických princípoch, a nie na nacionalistickom blúznení, ostáva v týchto sporoch len opakovane a pýtať, či by nebolo primeranejšie namiesto obrany slovenského jazyka, zamerať pozornosť na starostlivosť oň a na podporu jeho prirodzeného rozvoja.
V tejto spornej diskusii som na strane sociolingvisticky orientovaných jazykovedcov, ktorí argumentujú, že v prípade spisovnej slovenčiny už v súčasnosti nie je vhodné hovoriť o jej ochrane, či dokonca obrane, nakoľko spisovná slovenčina je už dnes ako jeden z tzv. miliónových jazykov rozvinutým, suverénnym jazykom, jazykom, ktorý primerane plní všetky svoje úlohy a funkcie a nie je bezprostredne ohrozovaný nikým- ani češtinou, ani maďarčinou, ba dokonca ani angličtinou ako zvyknú niektorí zapálení národovci strašiť. Ako taký je jazyk slovenský schopný koexistovať na danom území s jazykmi národnostných menšín bez toho, aby sme sa museli báť, že zanikne, alebo ak by som chcela analogicky použiť slovník zapálených bojovníkov za čistotu jazyka, že sa nám zašpiní. Ako taký je dnes slovenský jazyk prirodzeným tmelom našej spoločnosti a práve preto je namieste veľmi citlivo zvažovať regulácie na jeho používanie.
Netvrdím, že istá regulácia používania dominantného jazyka a menšinových jazykov v úradnom styku nie je potrebná. Som však presvedčená, že niet najmenšieho dôvodu zákonom určovať formu spolužitia a komunikácie rôznoraz..., rôznojazyčných ľudí tak detailne a tak nevyvážene, ako sa to deje dnes.
V súčasnom kultúrnom rámci je dominantné používanie slovenského jazyka tak samozrejmé ako dýchanie, preto lpieť ešte aj dnes na predstave, že ľuďom treba zákonom diktovať národnú hrdosť a úctu k slovenskému jazyku, považujem za zbytočné, dokonca za kontraproduktívne. Niet sporu o tom, že slovenský jazyk je krásny, ľúbozvučný a že je pre nás, pre ktorých je materinským jazykom, aj jazykom najmilším. No som presvedčená, že permanentná snaha nacionalistických síl o jeho násilné presadzovanie, živená iracionálne nafúknutými krivdami minulosti a uzavretá do vnútorne zacyklených ideologických bludov je pre pestovanie lásky k slovenskému jazyku škodlivá.
Môj pohľad na slovenčinu a v širšom kontexte aj na Slovensko ako na modernú krajinu v stredoeurópskom priestore je podobný ako pohľad spomínaných sociolingvistických jazykovedcov. Slovenský jazyk vnímam ako sebavedomý, etablovaný jazyk, ktorý vo vnútri krajiny netreba brániť ani nasilu uprednostňovať, pretože nám ho jednoducho, jednoducho nikto nechce zničiť. Súhlasím s nimi, keď upozorňujú na to, že slovenský jazyk netreba v zákone definovať príkazmi, zákazmi a sankciami, ale usilovať treba skôr o jeho kultivovanie a v súlade s týmto presvedčením predkladám do parlamentu spoločne s kolegami Dostálom, Osuským a Kaščákovou predmetný návrh zákona.
Jazyková politika môže mať rôzne podoby. Vo všeobecnosti sa pod jazykovou politikou chápu akékoľvek rozhodnutia prijímané štátom, v prípade Slovenska vládou a parlamentom, ktoré le..., ktoré regulujú používanie jedného alebo viacerých jazykov na danom území. Jazyková politika môže mať dve polohy, môže mať pobádací alebo donucovací charakter. V prvom prípade sa opiera najmä o samoreguláciu nositeľov, resp. užívateľov jazyka, ktorí chápu symbolický aj praktický význam jazyka ako nástroja na vzájomnú komunikáciu, kultúrny rozvoj spoločnosti a sociálnu súdržnosť. Pri tejto tzv. mäkkej jazykovej politike sa dôraz kladie najmä na udržiavanie jazyka, prípadne viacerých jazykov a na ich propagovanie. Spoločnosť akceptuje, že viaceré jazyky používané na danom území majú spravidla rovnocenné postavenie, a ich rôzne varianty sa chápu ako ich obohatenie.
V druhom prípade, v tzv. donucovacej jazykovej politike sa ľuďom jazyk, prípadne viacero jazykov, ako aj situácie, v ktorých ich musia, nesmú alebo môžu používať, štátom diktujú. Hoci ja osobne som zástankyňa skôr mäkkých pravidiel v oblasti jazykovej politiky, chcem zdôrazniť, že si nemyslím, že politická požiadavka na právne ukotvenie dominantného používania kodifikovanej slovenčiny musí automaticky znamenať hrozbu potláčania používania iných variantov živého jazyka alebo menšinových jazykov. Táto politická požiadavka sama osebe takouto hrozbou určite nie je. Rozmer hrozby však nadobúda vtedy, keď je politická moc slepá k prirodzenému vývoju jazyka, ignoruje moderné výskumy v oblasti jazykovedy a keď zneužíva jazykovú oblasť na posilnenie pokrivenej národnej doktríny na úkor menšinového obyvateľstva. A práve to sa na Slovensku v posledných rokoch deje. Z pohľadu dodržiavania práv národnostných menších či z pohľadu rozvíjajúceho sa plurilingvizmu v európskom priestore to nie je tá najšťastnejšia jazyková politika. Za nerozumnú ju považujú aj niektorí jazykovedci. Dovolím si opäť citovať Slavomíra Ondrejoviča z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, ktorý napísal, citujem:
„Poznáme biblický príbeh o babylonskej veži. Podobný príbeh sa rozpráva aj v iných kultúrach. Podľa neho je zmätenie, a teda rôznorodosť jazykov na svete kliatbou uvalenou na ľudstvo za jeho pýchu a za opovážlivosť. Občas sa ešte aj dnes stretávame s vyjadreniami, že táto odlišnosť jazykov je tzv. trójsky kôň civilizačného vývinu, ba že je to najhoršia vec na svete. No my, čo sme zasvätili svoj život štúdiu jazykov a ich učeniu sa či predkladaniu a tlmočeniu, budeme sotva chápať jazykovú diverzitu ako kliatbu. Táto skutočnosť nie je pre nás nijakým prekliatím, možno práve naopak. My vieme, že táto rôznorodosť je zdrojom rozprávkových pôvabov, farebnosti nášho sveta i zrkadlom skúseností ľudstva.“ Vráťme sa však späť k predkladanému návrhu zákona. Náš návrh zákona upozorňuje na konkrétne situácie, v ktorých spomínané zneužívanie jazykovej politiky národniarmi ľuďom zbytočne komplikuje život, preto obsahuje konkrétne návrhy na takú úpravu, ktorá tieto deformácie odstráni. Tak ako aj v iných oblastiach nášho života, aj v oblasti jazykovej totiž platí, že keď sa jedna poloha, v tomto prípade tá obmedzujúca, resp. donucovacia, preženie a tá druhá uvoľňujúca, resp. povoľovacia sa potlačí, vzniká nežiadúca nerovnováha a z jazykového zákona sa stáva predpis plný nezmyselných zákazov a sankcií. Dokonca ešte aj v téme nezmyselných sankcií sa môžme oprieť o názor jazykovedcov. Viacerí nás politikov opakovane upozorňujú na to, že sankcie vyplývajúce z porušovania jazykového zákona sú úplne zbytočné, pretože úcta k spisovnému jazyku sa jednoducho vynútiť nedá. Som rovnakého názoru.
Rovnako zdieľam aj ich úvahu, že odchýlky od normy, ktoré poznáme ako rôzne varianty jazyka, a takisto aj rôzne jazykové nedostatky vynárajúce sa v jazyku v toku času by sme mali chápať skôr ako spontánny prejav životaschopnosti jazyka na nie ako útok na jeho tzv. čistotu. Moderná jazykoveda ponúka dostatočnú evidenciu o tom, že v súčasnosti je tento posun od tradičného k prirodzenému badateľný prakticky vo všetkých jazykoch. Preto niet dôvodu na to, aby sme tento proces vnímali akurát tu na Slovensku ako hrozbu. Práve na nezmyselné obmedzenia v prirodzenej komunikácii a na nezmyselné sankcie upozorňuje náš návrh zákona a navrhuje ich zrušiť. V mojich očiach sú nepodareným dieťaťom zle pochopeného a ešte horšie aplikovaného purizmu, ktorý deformuje nielen náš jazykový zákon, ale aj širší spoločenský diskurz o našej kultúre, o našej národnej hrdosti, vlastenectve a spolunažívaní v rôznosti.
A opäť si dovolím citovať jazykovedcov, ktorí upozorňujú na to, že purizmus do modernej spoločnosti nepatrí. Moderná jazykoveda dnes purizmus vníma ako prehnanú snahu čistiť jazyk od cudzích slov a neologizmov. V zborníku príspevkov z medzinárodnej konferencie Jazyk v politických, ideologických a interkultúrnych vzťahoch, ktorá sa konala v máji v roku 2014 v Bratislave, možno nájsť k téme purizmu, teda prehnanej snahy o čistotu jazyka aj nasledovné nelichotivé vyjadrenia, ktoré ponúkajú výborné argumenty do dnešnej rozpravy v prvom čítaní o tomto návrhu zákona, citujem:
„Svetová lingvistika vníma purizmus ako jazykové čudáctvo. Niektorí autori ho dokonca pripodobňujú k náboženskému, resp. politickému fundamentalizmu a k najúpadkovejšiemu príkladu národnej lingvistiky. Purizmus vedie často k marginalizácii zásadných jazykových a jazykovedných problémov a k vyzdvihovaniu pseudoproblémov, či dokonca k destabilizácii jazykového citu, k všeobecnej jazykovej neistote a k nedôvere v jazykovede a jej princípom.
Na Slovensku sa stretávame aj s tvrdením, že purizmus je v súčasnosti aj u nás už len vecou histórie. Ale či chceme, či nechceme, purizmus sa nám stále pletie pod nohy ako na Slovensku, tak aj v mnohých iných krajinách. Pojem čistoty jazyka, ktorý je druhou stranou puristickej mince používajú v danom zmysle občas aj zamestnanci ministerstiev nehovoriac o Matici Slovenskej, ktorej hlas by mal podľa schválených zásad vlády na vykonávanie zákona o štátnom jazyku zavážiť aj pri kodifikácii štátneho jazyka na Slovensku.“
Bývalý minister kultúry pán poslanec Marek Maďarič sa nechal v médiách veľakrát počuť, že jazykový zákon rozhodne nie je výsledkom puristických snáh, že na Slovensku sa už purizmus nenosí. Nuž dovolím si zacitovať v tejto súvislosti slová pána poslanca Antona Hrnka, ktoré napísal v roku 2009 v článku s názvom Jazyk nie je len nástrojom komunikácie a ktoré dokladujú, že na Slovensku sú aktuálne pri moci ľudia, ktorým sa ešte aj ten prísny zákon o štátnom jazyku máli, citujem:
„Prijatie jazykového zákona nerieši všetky otázky, ktoré súvisia s aktívnou ochranou slovenského spisovného jazyka, treba prijať aj také opatrenia, ktoré ho budú ochraňovať proti degradácii a degenerácii. Treba si vymôcť od riaditeľov nielen verejnoprávnych masových médií, že nebudú svojich redaktorov a moderátorov prijímať podľa modrých očí, ale podľa toho, ako ovládajú spisovnú normu jazyka. Pritom vôbec nie som proti, proti rozvoju slovenského jazyka, jeho obohacovaniu o frazeologické i slovné neologizmy, ale nesmie sa to diať na úkor rovnocenných slovenských prvkov zdedených po predchádzajúcich generáciách. To máme chápať, takže už archaizmy už nie sú súčasťou slovenského jazyka, že ich netreba zachovať pre budúce generácie? Slovenčina celú svoju históriu zápasila o svoje miesto na slnku. Nemôžeme sa utešovať, že tento zápas skončil.“
Tento môj príspevok bol trochu odbornejší, ako zvyknú byť príspevky v parlamentnej rozprave. Sme však v prvom čítaní, rozprávame sa o filozofii návrhu zákona, nie o detailoch. Napriek tomu si uvedomujem, že téma je to výbušná a nie všetci jej rozumejú. Preto si na záver dovolím zhrnúť povedané do jednoduchého vysvetlenia. Náš zákon o štátnom jazyku nie je dokonalý. Na jeho nedokonalosť pravidelne upozorňujú odborníci v oblasti ľudských práv aj príslušníci národnostných menšín, ktorí v bežnom živote narážajú na množstvo komplikácií, ktoré by vôbec nenastali, keby bol zákon o štátnom jazyku rozumne novelizovaný. V uplynulých rokoch prebiehala v súvislosti s neprimerane prísnym zákonom o štátnom jazyku veľmi vážna diskusia, tak na domácej politickej scéne, ako aj na medzinárodnej úrovni. Vláda Slovenskej republiky sa obrátila na tzv. Benátsku komisiu, teda na Európsku komisiu pre demokraciu prostredníctvom práva, aby tá ako prestížna medzinárodná inštitúcia zaujala stanovisko k zákonu o štátnom jazyku. Benátska komisia tak urobila v októbri 2010 a jej stanovisko obsahuje niekoľko bodov, ktoré dodnes neboli v zákone o štátnom jazyku zohľadnené. Predkladatelia tohto návrhu zákona sa ich zohľadniť usilujú. Nespochybňujú pritom spontánnu dominanciu slovenského jazyka v štáte ani jeho používanie v úradnom styku, ani skutočnosť, že znalosť úradného jazyka je faktorom spoločenskej súdržnosti, ako sa uvádza vo výkladovej správe k rámcovému dohovoru na ochranu národnostných menšín. Taktiež súhlasia so znením preambuly Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, kde sa zdôrazňuje, že ochrana a podpora regionálnych alebo menšinových jazykov by nemala byť na úkor úradných jazykov a potreby ich učenia sa.
Predkladatelia návrhu zákona však zároveň berú vážne upozornenia odborníkov v oblasti práva i jazykovedy, ako aj príslušníkov národnostných menšín, ktorí argumentujú, že aktuálny zákon o štátnom jazyku nie je dobre vyvážený a vytvára absurdné situácie, ktoré ľuďom zbytočne komplikujú život. Benátska komisia vyjadrila poľutovanie nad tým, že na Slovensku nie je jasne definovaný vzťah medzi zákonom o štátnom jazyku a zákonom o používaní jazykov národnostných menšín. Nepovažuje za správne, že ak vznikne spor medzi zákonom o používaní jazykov národnostných menšín na jednej strane a zákonom o štátnom jazyku na strane druhej, je to vždy zákon o štátnom jazyku, ktorý má prednosť. Upozorňuje nás, že to rozhodne nie je žiaduca rovnováha.
Náš návrh zákona reaguje aj na konkrétne výhrady Benátskej komisie, napr. v oblasti náboženskej slobody alebo vzdelávania. Snažíme sa o to prispôsobiť zákon o štátnom jazyku reálnym potrebám ľudí žijúcich na Slovensku a hovoriacich iným materinským jazykom - jazykmi národnostných menšín.
Ak sa niekomu zdá táto naša snaha zbytočná, alebo dokonca rúhačská, zrejme nejde o ľudí, ktorým súčasné znenie zákona o štátnom jazyku spôsobuje v živote problémy. Chcem ich z tohto miesta ubezpečiť, že ich životov sa náš návrh nijako nedotkne. Bolo by však od nás poslancov Národnej rady nezodpovedné ignorovať širší spoločenský kontext a problémy ľudí, ktorí sa na nás s dôverou obracajú a očakávajú od nás riešenia.
Ďakujem za pozornosť.
Rozpracované
Videokanál poslanca
Vystúpenie s faktickou poznámkou 25.6.2019 11:48 - 11:50 hod.
Zuzana ZimenováSúhlasím s tebou, darmo sa smejete, kolegovia, iracionálne výpady voči predkladateľom návrhov zákonov nikdy nemôžem považovať za nič osviežujúce. Spor nie je o to, aký jazyk sa má používať v úradnom styku, som rada, že si to opäť spomenula a opäť si...
Súhlasím s tebou, darmo sa smejete, kolegovia, iracionálne výpady voči predkladateľom návrhov zákonov nikdy nemôžem považovať za nič osviežujúce. Spor nie je o to, aký jazyk sa má používať v úradnom styku, som rada, že si to opäť spomenula a opäť si na to poukázala. Veď predsa zákony zakotvujú, že štátny jazyk je jazyk slovenský, a zároveň sa zákonom vymedzujú podmienky, ktoré pripúšťajú aj použitie menšinových alebo iných jazykov. Na tom náš návrh novely vôbec nič nemení, to chcem zdôrazniť.
Avšak okrem úradného styku a čisto súkromnej komunikácie v domácnostiach existuje aj rozsiahla sféra, v ktorej ľudia, firmy a rôzne organizácie komunikujú na verejnosti, a tu už nejde o úradný styk, pán Hrnko, ale o komunikáciu súkromných osôb a subjektov. A takéto a podobné ustanovenia navrhujeme naším zákonom zo zákona o štátnom jazyku vypustiť alebo upraviť.
Naše návrhy v žiadnom prípade nesmerujú k obmedzeniu používania slovenského jazyka, ale k uvoľneniu podmienok pre používanie iných jazykov práve v situáciách, ktoré úradným stykom nie sú. A to nielen menšinových jazykov, keďže používanie menšinových jazykov je už v zásade upravené zákonom. Ale nám ide aj o iné jazyky. My nechceme nikoho obmedzovať a naopak, my chceme rozšíriť možnosti používania iných jazykov, lebo, podobne ako v iných oblastiach, aj tu chceme viac slobody a menej štátneho regulovania, ako spomínala kolegyňa Kaščáková.
Takže opakujem to a budem to opakovať zrejme stále, kým neskončí táto debata.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 25.6.2019 11:08 - 11:10 hod.
Zuzana ZimenováPani Antošová, je mi to veľmi ľúto, ale vaša faktická dokázala, že ste naozaj neporozumeli tomu, to, čomu som hovorila. Nechcem teda reagovať na vás, lebo ste hovorili o veciach, ktoré som ani nepovedala.
Pán Paška, vy rovnako, bohužiaľ, neporozumeli ste tým citátom, ktoré som použila. Ja som nespomínala...
Pani Antošová, je mi to veľmi ľúto, ale vaša faktická dokázala, že ste naozaj neporozumeli tomu, to, čomu som hovorila. Nechcem teda reagovať na vás, lebo ste hovorili o veciach, ktoré som ani nepovedala.
Pán Paška, vy rovnako, bohužiaľ, neporozumeli ste tým citátom, ktoré som použila. Ja som nespomínala žiadne mená, ani pána Slotu. Toho ste si vy sám do toho hesla "Na Slovensku po slovensky" dosadili. Takže toto bol takisto omyl.
Pani Grausová, ja som nehovorila o ničom z toho, na čo ste vo faktickej reagovali. Ani o agende LGBTI, ani o agende multikulty, ani o neomarxizme, ani o extrémizme. Nemôžem na vás reagovať, lebo nič ste vo faktickej nepovedali, na čo by sa dalo reagovať.
Pán Blanár, na vás nebudem reagovať z princípu, pretože vy ste dali jednu faktickú, ktorá bola čistá demagógia. Tak ako v rozhovoroch to dávate, v televíznych reláciách, aj tento víkend ja som sa nestačila čudovať nad tým, čo všetko vy dokážete prekrútiť, kto čo kedy povie.
Pán Pamula, môj názor som vyslovila za každým tvrdením jazykovedcov, ktorých som citovala. To, že ste si to nevšimli, ja za to skutočne nemôžem. To je, to je výsledok alebo vizitka vašej čitateľskej gramotnosti, nie môj problém.
Takže ďakujem veľmi pekne, nemám v podstate na čo reagovať, lebo jediné, čo ste si vy z toho vzali, tak ste osobne na seba vztiahli moju vetu, že nie každý rozumie, ale ja som vás nikoho nemenovala a ja som to nemyslela na vás. Na sociálnych sieťach prebiehajú tiež diskusie a otázky a myslela som aj na bežných ľudí, ktorí naozaj tejto téme nemusia rozumieť.
Prosím vás, nebuďte vzťahovační, to je celé, čo chcem k tomu povedať.
Vystúpenie v rozprave 24.6.2019 18:32 - 18:51 hod.
Zuzana ZimenováCitujem: „Ešte v prvej...
Citujem: „Ešte v prvej polovici 20. storočia sa viaceré štáty pokúšali prebojovať heslo Jedna krajina - jeden jazyk. Dnes sa však už rozvinul a na mnohých miestach i presadil nový postoj aj voči malým jazykom, menšinám a menšinovým jazykom. Možno uviesť štáty, ako je Švédsko, Kanada, Austrália, kde sa podporuje politika multikultúrnej a multilingválnej politiky. Aj viaceré iné krajiny vcelku odchádzajú, resp. už odišli od myšlienky udržať hegemóniu jedného jazyka. Iné krajiny ešte v tejto veci váhajú. Ideálny stav je, keď je podpora dominantného jazyka a záštita minoritných jazykov v rovnováhe.“
Tento citát som vybrala preto, lebo chcem hneď v úvode svojho príspevku jasne zarámcovať svoju lingvistickú pozíciu v rozdúchanom politickom spore o to, či a do akej miery je potrebné na Slovensku zákonom upravovať ochranu, čistotu a dominantné postavenie slovenčiny ako štátneho jazyka. Z pozície vyštudovanej lingvistky, ktorá sa zaujíma o nové trendy, a nielen v jazykovede, zdieľam názor spomínaného jazykovedca. To znamená, že nielen z politických, resp. ľudskoprávnych, ale aj z odborných dôvodov stojím na opačnej strane pomyselnej barikády v ideologicky motivovanom spore, ktorý pri tomto návrhu zákona rozdúchali v médiách a na sociálnych sieťach najmä národniarsky naladení ochrancovia slovenčiny. Na Slovensku sa najmä vďaka nim znova a znova vášnivo diskutuje o tom, že slovenčinu treba chrániť, podľa niektorých dokonca brániť. Práve oni vždy vyvolávajú vo verejnej diskusii hystériu okolo slovenského jazyka, národa, národnej svojbytnosti a hrdosti. Nám, ktorí vnímame kultúrne posuny v spoločnosti v čase, modernizačný pohyb v rozmanitých sférach života, nám, ktorých bytie, správanie sa a spolunažívanie s inými ľuďmi je pevne a konzistentne postavené na ľudskoprávnych a demokratických princípoch, a nie na nacionalistickom blúznení, ostáva v týchto sporoch len opakovane a pýtať, či by nebolo primeranejšie namiesto obrany slovenského jazyka, zamerať pozornosť na starostlivosť oň a na podporu jeho prirodzeného rozvoja.
V tejto spornej diskusii som na strane sociolingvisticky orientovaných jazykovedcov, ktorí argumentujú, že v prípade spisovnej slovenčiny už v súčasnosti nie je vhodné hovoriť o jej ochrane, či dokonca obrane, nakoľko spisovná slovenčina je už dnes ako jeden z tzv. miliónových jazykov rozvinutým, suverénnym jazykom, jazykom, ktorý primerane plní všetky svoje úlohy a funkcie a nie je bezprostredne ohrozovaný nikým- ani češtinou, ani maďarčinou, ba dokonca ani angličtinou ako zvyknú niektorí zapálení národovci strašiť. Ako taký je jazyk slovenský schopný koexistovať na danom území s jazykmi národnostných menšín bez toho, aby sme sa museli báť, že zanikne, alebo ak by som chcela analogicky použiť slovník zapálených bojovníkov za čistotu jazyka, že sa nám zašpiní. Ako taký je dnes slovenský jazyk prirodzeným tmelom našej spoločnosti a práve preto je namieste veľmi citlivo zvažovať regulácie na jeho používanie.
Netvrdím, že istá regulácia používania dominantného jazyka a menšinových jazykov v úradnom styku nie je potrebná. Som však presvedčená, že niet najmenšieho dôvodu zákonom určovať formu spolužitia a komunikácie rôznoraz..., rôznojazyčných ľudí tak detailne a tak nevyvážene, ako sa to deje dnes.
V súčasnom kultúrnom rámci je dominantné používanie slovenského jazyka tak samozrejmé ako dýchanie, preto lpieť ešte aj dnes na predstave, že ľuďom treba zákonom diktovať národnú hrdosť a úctu k slovenskému jazyku, považujem za zbytočné, dokonca za kontraproduktívne. Niet sporu o tom, že slovenský jazyk je krásny, ľúbozvučný a že je pre nás, pre ktorých je materinským jazykom, aj jazykom najmilším. No som presvedčená, že permanentná snaha nacionalistických síl o jeho násilné presadzovanie, živená iracionálne nafúknutými krivdami minulosti a uzavretá do vnútorne zacyklených ideologických bludov je pre pestovanie lásky k slovenskému jazyku škodlivá.
Môj pohľad na slovenčinu a v širšom kontexte aj na Slovensko ako na modernú krajinu v stredoeurópskom priestore je podobný ako pohľad spomínaných sociolingvistických jazykovedcov. Slovenský jazyk vnímam ako sebavedomý, etablovaný jazyk, ktorý vo vnútri krajiny netreba brániť ani nasilu uprednostňovať, pretože nám ho jednoducho, jednoducho nikto nechce zničiť. Súhlasím s nimi, keď upozorňujú na to, že slovenský jazyk netreba v zákone definovať príkazmi, zákazmi a sankciami, ale usilovať treba skôr o jeho kultivovanie a v súlade s týmto presvedčením predkladám do parlamentu spoločne s kolegami Dostálom, Osuským a Kaščákovou predmetný návrh zákona.
Jazyková politika môže mať rôzne podoby. Vo všeobecnosti sa pod jazykovou politikou chápu akékoľvek rozhodnutia prijímané štátom, v prípade Slovenska vládou a parlamentom, ktoré le..., ktoré regulujú používanie jedného alebo viacerých jazykov na danom území. Jazyková politika môže mať dve polohy, môže mať pobádací alebo donucovací charakter. V prvom prípade sa opiera najmä o samoreguláciu nositeľov, resp. užívateľov jazyka, ktorí chápu symbolický aj praktický význam jazyka ako nástroja na vzájomnú komunikáciu, kultúrny rozvoj spoločnosti a sociálnu súdržnosť. Pri tejto tzv. mäkkej jazykovej politike sa dôraz kladie najmä na udržiavanie jazyka, prípadne viacerých jazykov a na ich propagovanie. Spoločnosť akceptuje, že viaceré jazyky používané na danom území majú spravidla rovnocenné postavenie, a ich rôzne varianty sa chápu ako ich obohatenie.
V druhom prípade, v tzv. donucovacej jazykovej politike sa ľuďom jazyk, prípadne viacero jazykov, ako aj situácie, v ktorých ich musia, nesmú alebo môžu používať, štátom diktujú. Hoci ja osobne som zástankyňa skôr mäkkých pravidiel v oblasti jazykovej politiky, chcem zdôrazniť, že si nemyslím, že politická požiadavka na právne ukotvenie dominantného používania kodifikovanej slovenčiny musí automaticky znamenať hrozbu potláčania používania iných variantov živého jazyka alebo menšinových jazykov. Táto politická požiadavka sama osebe takouto hrozbou určite nie je. Rozmer hrozby však nadobúda vtedy, keď je politická moc slepá k prirodzenému vývoju jazyka, ignoruje moderné výskumy v oblasti jazykovedy a keď zneužíva jazykovú oblasť na posilnenie pokrivenej národnej doktríny na úkor menšinového obyvateľstva. A práve to sa na Slovensku v posledných rokoch deje. Z pohľadu dodržiavania práv národnostných menších či z pohľadu rozvíjajúceho sa plurilingvizmu v európskom priestore to nie je tá najšťastnejšia jazyková politika. Za nerozumnú ju považujú aj niektorí jazykovedci. Dovolím si opäť citovať Slavomíra Ondrejoviča z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, ktorý napísal, citujem:
„Poznáme biblický príbeh o babylonskej veži. Podobný príbeh sa rozpráva aj v iných kultúrach. Podľa neho je zmätenie, a teda rôznorodosť jazykov na svete kliatbou uvalenou na ľudstvo za jeho pýchu a za opovážlivosť. Občas sa ešte aj dnes stretávame s vyjadreniami, že táto odlišnosť jazykov je tzv. trójsky kôň civilizačného vývinu, ba že je to najhoršia vec na svete. No my, čo sme zasvätili svoj život štúdiu jazykov a ich učeniu sa či predkladaniu a tlmočeniu, budeme sotva chápať jazykovú diverzitu ako kliatbu. Táto skutočnosť nie je pre nás nijakým prekliatím, možno práve naopak. My vieme, že táto rôznorodosť je zdrojom rozprávkových pôvabov, farebnosti nášho sveta i zrkadlom skúseností ľudstva.“ Vráťme sa však späť k predkladanému návrhu zákona. Náš návrh zákona upozorňuje na konkrétne situácie, v ktorých spomínané zneužívanie jazykovej politiky národniarmi ľuďom zbytočne komplikuje život, preto obsahuje konkrétne návrhy na takú úpravu, ktorá tieto deformácie odstráni. Tak ako aj v iných oblastiach nášho života, aj v oblasti jazykovej totiž platí, že keď sa jedna poloha, v tomto prípade tá obmedzujúca, resp. donucovacia, preženie a tá druhá uvoľňujúca, resp. povoľovacia sa potlačí, vzniká nežiadúca nerovnováha a z jazykového zákona sa stáva predpis plný nezmyselných zákazov a sankcií. Dokonca ešte aj v téme nezmyselných sankcií sa môžme oprieť o názor jazykovedcov. Viacerí nás politikov opakovane upozorňujú na to, že sankcie vyplývajúce z porušovania jazykového zákona sú úplne zbytočné, pretože úcta k spisovnému jazyku sa jednoducho vynútiť nedá. Som rovnakého názoru.
Rovnako zdieľam aj ich úvahu, že odchýlky od normy, ktoré poznáme ako rôzne varianty jazyka, a takisto aj rôzne jazykové nedostatky vynárajúce sa v jazyku v toku času by sme mali chápať skôr ako spontánny prejav životaschopnosti jazyka na nie ako útok na jeho tzv. čistotu. Moderná jazykoveda ponúka dostatočnú evidenciu o tom, že v súčasnosti je tento posun od tradičného k prirodzenému badateľný prakticky vo všetkých jazykoch. Preto niet dôvodu na to, aby sme tento proces vnímali akurát tu na Slovensku ako hrozbu. Práve na nezmyselné obmedzenia v prirodzenej komunikácii a na nezmyselné sankcie upozorňuje náš návrh zákona a navrhuje ich zrušiť. V mojich očiach sú nepodareným dieťaťom zle pochopeného a ešte horšie aplikovaného purizmu, ktorý deformuje nielen náš jazykový zákon, ale aj širší spoločenský diskurz o našej kultúre, o našej národnej hrdosti, vlastenectve a spolunažívaní v rôznosti.
A opäť si dovolím citovať jazykovedcov, ktorí upozorňujú na to, že purizmus do modernej spoločnosti nepatrí. Moderná jazykoveda dnes purizmus vníma ako prehnanú snahu čistiť jazyk od cudzích slov a neologizmov. V zborníku príspevkov z medzinárodnej konferencie Jazyk v politických, ideologických a interkultúrnych vzťahoch, ktorá sa konala v máji v roku 2014 v Bratislave, možno nájsť k téme purizmu, teda prehnanej snahy o čistotu jazyka aj nasledovné nelichotivé vyjadrenia, ktoré ponúkajú výborné argumenty do dnešnej rozpravy v prvom čítaní o tomto návrhu zákona, citujem:
„Svetová lingvistika vníma purizmus ako jazykové čudáctvo. Niektorí autori ho dokonca pripodobňujú k náboženskému, resp. politickému fundamentalizmu a k najúpadkovejšiemu príkladu národnej lingvistiky. Purizmus vedie často k marginalizácii zásadných jazykových a jazykovedných problémov a k vyzdvihovaniu pseudoproblémov, či dokonca k destabilizácii jazykového citu, k všeobecnej jazykovej neistote a k nedôvere v jazykovede a jej princípom.
Na Slovensku sa stretávame aj s tvrdením, že purizmus je v súčasnosti aj u nás už len vecou histórie. Ale či chceme, či nechceme, purizmus sa nám stále pletie pod nohy ako na Slovensku, tak aj v mnohých iných krajinách. Pojem čistoty jazyka, ktorý je druhou stranou puristickej mince používajú v danom zmysle občas aj zamestnanci ministerstiev nehovoriac o Matici Slovenskej, ktorej hlas by mal podľa schválených zásad vlády na vykonávanie zákona o štátnom jazyku zavážiť aj pri kodifikácii štátneho jazyka na Slovensku.“
Bývalý minister kultúry pán poslanec Marek Maďarič sa nechal v médiách veľakrát počuť, že jazykový zákon rozhodne nie je výsledkom puristických snáh, že na Slovensku sa už purizmus nenosí. Nuž dovolím si zacitovať v tejto súvislosti slová pána poslanca Antona Hrnka, ktoré napísal v roku 2009 v článku s názvom Jazyk nie je len nástrojom komunikácie a ktoré dokladujú, že na Slovensku sú aktuálne pri moci ľudia, ktorým sa ešte aj ten prísny zákon o štátnom jazyku máli, citujem:
„Prijatie jazykového zákona nerieši všetky otázky, ktoré súvisia s aktívnou ochranou slovenského spisovného jazyka, treba prijať aj také opatrenia, ktoré ho budú ochraňovať proti degradácii a degenerácii. Treba si vymôcť od riaditeľov nielen verejnoprávnych masových médií, že nebudú svojich redaktorov a moderátorov prijímať podľa modrých očí, ale podľa toho, ako ovládajú spisovnú normu jazyka. Pritom vôbec nie som proti, proti rozvoju slovenského jazyka, jeho obohacovaniu o frazeologické i slovné neologizmy, ale nesmie sa to diať na úkor rovnocenných slovenských prvkov zdedených po predchádzajúcich generáciách. To máme chápať, takže už archaizmy už nie sú súčasťou slovenského jazyka, že ich netreba zachovať pre budúce generácie? Slovenčina celú svoju históriu zápasila o svoje miesto na slnku. Nemôžeme sa utešovať, že tento zápas skončil.“
Tento môj príspevok bol trochu odbornejší, ako zvyknú byť príspevky v parlamentnej rozprave. Sme však v prvom čítaní, rozprávame sa o filozofii návrhu zákona, nie o detailoch. Napriek tomu si uvedomujem, že téma je to výbušná a nie všetci jej rozumejú. Preto si na záver dovolím zhrnúť povedané do jednoduchého vysvetlenia. Náš zákon o štátnom jazyku nie je dokonalý. Na jeho nedokonalosť pravidelne upozorňujú odborníci v oblasti ľudských práv aj príslušníci národnostných menšín, ktorí v bežnom živote narážajú na množstvo komplikácií, ktoré by vôbec nenastali, keby bol zákon o štátnom jazyku rozumne novelizovaný. V uplynulých rokoch prebiehala v súvislosti s neprimerane prísnym zákonom o štátnom jazyku veľmi vážna diskusia, tak na domácej politickej scéne, ako aj na medzinárodnej úrovni. Vláda Slovenskej republiky sa obrátila na tzv. Benátsku komisiu, teda na Európsku komisiu pre demokraciu prostredníctvom práva, aby tá ako prestížna medzinárodná inštitúcia zaujala stanovisko k zákonu o štátnom jazyku. Benátska komisia tak urobila v októbri 2010 a jej stanovisko obsahuje niekoľko bodov, ktoré dodnes neboli v zákone o štátnom jazyku zohľadnené. Predkladatelia tohto návrhu zákona sa ich zohľadniť usilujú. Nespochybňujú pritom spontánnu dominanciu slovenského jazyka v štáte ani jeho používanie v úradnom styku, ani skutočnosť, že znalosť úradného jazyka je faktorom spoločenskej súdržnosti, ako sa uvádza vo výkladovej správe k rámcovému dohovoru na ochranu národnostných menšín. Taktiež súhlasia so znením preambuly Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, kde sa zdôrazňuje, že ochrana a podpora regionálnych alebo menšinových jazykov by nemala byť na úkor úradných jazykov a potreby ich učenia sa.
Predkladatelia návrhu zákona však zároveň berú vážne upozornenia odborníkov v oblasti práva i jazykovedy, ako aj príslušníkov národnostných menšín, ktorí argumentujú, že aktuálny zákon o štátnom jazyku nie je dobre vyvážený a vytvára absurdné situácie, ktoré ľuďom zbytočne komplikujú život. Benátska komisia vyjadrila poľutovanie nad tým, že na Slovensku nie je jasne definovaný vzťah medzi zákonom o štátnom jazyku a zákonom o používaní jazykov národnostných menšín. Nepovažuje za správne, že ak vznikne spor medzi zákonom o používaní jazykov národnostných menšín na jednej strane a zákonom o štátnom jazyku na strane druhej, je to vždy zákon o štátnom jazyku, ktorý má prednosť. Upozorňuje nás, že to rozhodne nie je žiaduca rovnováha.
Náš návrh zákona reaguje aj na konkrétne výhrady Benátskej komisie, napr. v oblasti náboženskej slobody alebo vzdelávania. Snažíme sa o to prispôsobiť zákon o štátnom jazyku reálnym potrebám ľudí žijúcich na Slovensku a hovoriacich iným materinským jazykom - jazykmi národnostných menšín.
Ak sa niekomu zdá táto naša snaha zbytočná, alebo dokonca rúhačská, zrejme nejde o ľudí, ktorým súčasné znenie zákona o štátnom jazyku spôsobuje v živote problémy. Chcem ich z tohto miesta ubezpečiť, že ich životov sa náš návrh nijako nedotkne. Bolo by však od nás poslancov Národnej rady nezodpovedné ignorovať širší spoločenský kontext a problémy ľudí, ktorí sa na nás s dôverou obracajú a očakávajú od nás riešenia.
Ďakujem za pozornosť.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.6.2019 12:55 - 12:57 hod.
Zuzana ZimenováNaozaj pásmo chudoby na Slovensku je pomerne široké, to si treba pripustiť, pán Tomáš. Chcem reagovať na to, čo hovorí pán poslanec Heger, ale nedá mi nespomenúť aj pri tejto príležitosti, že áno, sme tretí od konca ako Slovensko v najnovšej štatistike, ale zároveň si treba povedať, že tá kúpna sila na Slovensku v porovnaní s inými krajinami aká je slabá a že to, čo u nás sa...
Naozaj pásmo chudoby na Slovensku je pomerne široké, to si treba pripustiť, pán Tomáš. Chcem reagovať na to, čo hovorí pán poslanec Heger, ale nedá mi nespomenúť aj pri tejto príležitosti, že áno, sme tretí od konca ako Slovensko v najnovšej štatistike, ale zároveň si treba povedať, že tá kúpna sila na Slovensku v porovnaní s inými krajinami aká je slabá a že to, čo u nás sa nazýva, že je stredná trieda a schopnosť tejto strednej triedy, čo si za toto môže všetko kúpiť v porovnaní napríklad s Rakúskom, by sme boli veľmi prekvapení, keby sme videli, že v Rakúsku by už táto naša stredná trieda bola v pásme chudoby. Čiže to je realita, ak by sme naozaj rozmenili tú štatistiku na drobné, ale to nechcem.
Chcem len povedať, že trošku odborne by som rada vniesla do tejto debaty aj také impulzy ako; napríklad podpora celodenného vzdelávania mi chýba od sociálnej demokracie. To je presne to, čo si hovoril, pán poslanec Heger, že tie opatrenia by sociálna demokracia mala robiť iné. Nuž my sme tu vyhodili kopu peňazí, kopu eurofondov na to, aby sme si overili, že celodenný vzdelávací systém naozaj pomáha deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale už nenašla táto sociálna demokracia za 12 rokov peniaze na to, aby to bolo vždy tam, kde je to potrebné, možnosť aj zaviesť, tento celodenný systém, a aby to bolo zaplatené. Na to peniaze nie sú, to by im pomohlo oveľa viac.
A v takých krajinách, keď sa tu rozpráva, pán Tomáš, o tom, že my sme pravica, oni sú ľavica, nuž v krajinách, kde naozaj nemožno povedať, že sú nejaké socialistické riešenia, ako je Anglicko, ja som videla v každej triede na lavici pomôcky zakúpené v školách pre deti. Tam máte pomôcky, kde aj všetky fixky, farbičky, výkresy, lepidlá sú majetkom... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.6.2019 12:44 - 12:46 hod.
Zuzana ZimenováPán Tomáš, nie som v strane SaS, na to som vás chcela upozorniť, ale to ste potom aj porozumeli, som v klube SaS ako nestraníčka. Vaše obedy...
Pán Tomáš, nie som v strane SaS, na to som vás chcela upozorniť, ale to ste potom aj porozumeli, som v klube SaS ako nestraníčka. Vaše obedy napríklad zadarmo, ktoré hovoríte, že sú sociálne opatrenia a ďalšie sociálne balíčky, bohužiaľ, považujem zase za plytvanie, pretože napríklad vaša strana nebola schopná za celé toto volebné obdobie dať ako nárok potrebný počet asistentov špeciálnych pedagógov a ďalších zamestnancov do škôl, ktoré potrebujú práve deti s iným znevýhodnením, nielen sociálnym znevýhodnením, ale aj so zdravotným znevýhodnením. Čiže vaše celoplošné sociálne opatrenia sa úplne míňajú účinkom a nejdú po potrebách detí.
Pán, pán Číž, vy hovoríte o tom, že klub, ktorý navrhoval, že klub SaS je vlastne ten, ktorý chce všetko zrušiť, všetko sociálne. Nuž ale ja som hovorila o opatreniach, ktoré navrhoval práve tento klub, ja s kolegyňou Nicholsonovou. Čiže to si vy hovoríte, nejaký "protimluv" tu máte, pretože ak chcete, aby priaznivé účinky sociálnych dopadov, ak chcete povedať, že SaS-ka chce, aby sa minimalizovali, nuž tak ja si dovolím povedať, že práve vďaka takým opatreniam, ako som tu spomínala, my ich chceme maximalizovať, ale zároveň chceme zabezpečiť, aby sa verejnými zdrojmi neplytvalo. Vy plytváte verejnými zdrojmi a ešte sa aj míňajú tie vyplytvané peniaze účinkom.
Vystúpenie v rozprave 21.6.2019 12:29 - 12:37 hod.
Zuzana ZimenováVy ste povedali, pán predkladateľ, pán Tomáš, že my sa staráme. No celý tento môj príspevok je vlastne otázkou, že dobre, staráte sa, ale o koho. O deti alebo o voličov? Dovolím si potom pokračovať.
Poďme sa teda pozrieť na to, ako vyzerá bezplatné vzdelávanie na Slovensku, čo ste tiež rozporovali, keď kolega Heger...
Vy ste povedali, pán predkladateľ, pán Tomáš, že my sa staráme. No celý tento môj príspevok je vlastne otázkou, že dobre, staráte sa, ale o koho. O deti alebo o voličov? Dovolím si potom pokračovať.
Poďme sa teda pozrieť na to, ako vyzerá bezplatné vzdelávanie na Slovensku, čo ste tiež rozporovali, keď kolega Heger položil tú otázku alebo povedal, že nie všetko je naozaj bezplatné, že vy ste tvrdili, že všetko je na Slovensku bezplatné. No tak poďme sa na to... (Reakcia navrhovateľa.) Povedali ste, že bezplatné vzdelávanie máme. A ja si len dovolím upozorniť vás, že rodičia nakupujú aj učebnice, aj pracovné zošity, nielen tie zošity, do ktorých deti píšu, aj, aj rôzne farbičky, výkresy. Tá suma, ktorú každoročne tá rodina vynakladá, každoročne vynakladá na nákup potrebných pomôcok do školy, je okolo 100 eur. To Poštová banka takto vyčíslila nedávno, takže vieme, že nás to niečo stojí a že mnohokrát nás to stojí aj preto, lebo napríklad štát nie je schopný tie potrebné učebnice a pracovné listy a pracovné zošity zabezpečiť. Takže to len na okraj.
Bezplatné vzdelávanie naozaj stojí, stojí rodinu každoročne niekoľko desiatok eur a, tak ako som spomínala, nie je to jednorazovo, iba na začiatku vstupu do školy, ale je to na začiatku každého školského roka. A väčšina rodín dokáže tieto školské výdavky uhradiť, no na Slovensku máme aj také rodiny, pre ktoré sú tieto sumy vážnym problémom, najmä ak je v rodine viac školopovinných detí alebo ak sú tieto odkázané na starostlivosť iba jedného rodiča, najčastejšie to býva matka, ktorá môže a nemusí mať zamestnanie.
Problém je, že na príspevok na školské pomôcky v dnešnej sume 33,20 eur, na ktorý majú nárok deti z rodín v hmotnej núdzi, dnes mnohé z týchto rodín nedosiahnu. Kritériá na jeho poskytovanie sú totiž dnes nastavené tak, že naň formálne nemajú nárok všetky rodiny, ktoré ho reálne potrebujú. Na toto opatrenie; toto opatrenie nezachytí tie rodiny, v ktorých rodičia pracujú, majú príjem vyšší, ako je hranica životného minima, no i tak je tento ich príjem príliš nízky na to, aby mohli nakúpiť deťom všetko potrebné. A my máme evidenciu takýchto rodín. Tak staráte sa aj o tieto rodiny? Hovorím o tzv. pracujúcej chudobe, pre ktorú je hranica oprávneného poberania príspevku na školské pomôcky nastavená príliš nízko. A práve včera vyšla nová štatistika, ktorá dokazuje, že máme na Slovensku veľmi veľa rodín na hranici alebo, alebo v pásme tzv. pracujúcej chudoby.
My sme práve preto nedávno spoločne s mojou kolegyňou Luciou Ďuriš Nicholsonovou navrhovali v tomto parlamente zvýšiť na jedenapolnásobok životného minima ten, tú hranicu, pri ktorej si tieto rodiny môžu o príspevok na vzdelávanie požiadať. Naším zámerom bolo zabezpečiť týmto rodinám s deťmi podporu počas celého štúdia na základnej a strednej škole, pričom nám išlo adresne o tie prípady, ktoré túto podporu skutočne potrebujú. Ak chcete pomôcť búrať sociálne bariéry vo vzdelávaní, prečo ste potom tento návrh nepodporili, prečo prichádzate s návrhom, ktorý ponúka celoplošne jednorazovo príspevok všetkým a ignorujete potreby týchto detí?
Vysvetlím vám, prečo to teraz spomínam. Nás k tomu viedli totižto s kolegyňou Nicholsonovou zistenia z terénu k tomuto návrhu, ktorý sme predkladali a ktorý ste nám potopili. Výskumy totiž potvrdzujú, že finančné náklady na vzdelávanie predstavujú v praxi tretiu najväčšiu prekážku úspešného prechodu žiakov na stredné školy. Avšak nie nástup na základnú, do základnej školy je pre mnohé rodiny finančnou záťažou, ale každý rok vzdelávania v základných školách je finančnou záťažou, preto sa im aj zle postupuje na strednú školu. Na Slovensku máme množstvo rodín, ktoré to zvládnu, ale máme veľmi veľa rodín, ktoré to jednoducho nezvládajú. Preto ak je rozpočet na podporu na nákup učebných pomôcok obmedzený, ako ste spomenuli pred chvíľou vo svojej rozprave, nie je pochopiteľný návrh plytvať peniazmi celoplošne na každé dieťa v prvom ročníku a ignorovať potreby chudobných rodín a ich detí v ďalších ročníkoch. Toto mi, prosím, vysvetlite ako predkladateľ, prečo to ignorujete a prečo ponúkate takýto návrh, ktorý nám tento problém vlastne vôbec nerieši.
Pritom snaha ponúkať riešenia nemusí byť vždy len o peniazoch. S Luciou Ďuriš Nicholsonovou sme taktiež v tom istom návrhu navrhovali, aby zvýšená finančná podpora pri štúdiu na strednej škole nebola podmienená prospechom, ale aby bola skutočným sociálnym opatrením. Je totiž známe niektorým, že žiaci z chudobných rodín si dnes radšej pre istotu zvolia menej náročné odbory bez maturity a to i takí, ktorých potenciál je vyšší a zvládli by aj štúdium na maturitnom odbore, a robia tak len preto, aby mali istotu, že budú mať výborný prospech a neprídu o sociálnu podporu na vzdelávanie.
Zároveň nám čísla ukazujú, že veľká časť stredoškolákov zo sociálne znevýhodneného prostredia pri horšom prospechu zo štúdia úplne vypadne a školu nedokončí. A takto nám narastajú potom tie, tie zástupy žiadateľov o podporu, pretože si nevedia nájsť zamestnanie. Toto treba považovať za veľký problém a hľadať riešenia, a nie rozhadzovať peniaze v podobe predvolebnej kortešačky. Ak by podpora bola smerovaná aj pre žiakov stredných škôl, aby mohli riadne dokončiť stredoškolské vzdelanie, postarali by sme sa tým o posilnenie možnosti získania perspektívnejšieho a lepšie plateného zamestnania pre absolventov zo sociálne znevýhodneného prostredia, čím by mohli vykročiť z bludného kruhu chudoby.
Vráťme sa však späť do základnej školy. S kolegyňou Luciou Ďuriš Nicholsonovou sme taktiež navrhovali, aby sa z príspevku na školské pomôcky na základných školách zakúpili pre žiakov, podotýkam každoročne, nie jednorazovo, prostriedky na to, aby mali žiaci všetko potrebné na vyučovaní, ale aby mali všetko potrebné aj popoludní, keď si robia domáce úlohy a keď sa pripravujú na ďalší vyučovací deň. Chceli sme tým motivovať školy, aby ponúkali žiakom zo sociálne znevýhodneného prostredia primerané možnosti zotrvať v školách aj popoludní a pripraviť sa na ďalší deň a robiť si tam domáce úlohy. Zároveň sme navrhovali, aby mali možnosť zakúpiť školské pomôcky aj komunitné centrá, kde časť týchto detí už dnes reálne trávi popoludňajší čas a venuje sa príprave do školy.
Nič z toho ste, vážení predkladatelia, vtedy nepodporili ani ste v rozprave k tomu nevystúpili, čiže ja vlastne ani nepoznám názor, prečo ste to nepodporili. A ja teraz v mene týchto všetkých detí, ktoré toto potrebujú, sa pýtam, ako im pomôžete, keď teraz rozdáte jednorazovo 100 eur každej rodine, aj tým, ktoré to nepotrebujú.
Ďakujem za pozornosť.
Vystúpenie v rozprave 20.5.2019 18:14 - 18:34 hod.
Zuzana ZimenováVážená pani komisárka, ja oceňujem, že poukazujete na množstvo problémov, ktorým čelia deti v našej krajine a týkajú sa vážnych pochybení štátu. Konštatujete vážne pochybenia štátu v oblasti starostlivosti o deti, obzvlášť v prípade mimoriadne zraniteľných skupín, akými sú deti so zdravotným znevýhodnením, a to vo všetkých oblastiach, či sa to týka vzdelávania, sociálnej oblasti alebo, alebo oblasti zdravotnej starostlivosti.
Ja pozitívne hodnotím váš tlak na naplnenie práv detí a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v oblasti vzdelávania. Musím povedať, že oproti správe z predchádzajúceho roka som si v tejto správe naozaj všimla, že vytvárate tlak na naplnenie týchto potrieb, a ja osobne to veľmi oceňujem. Súhlasím s vami, keď konštatujete, že, citujem: "Potreby žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami na Slovensku vo väčšine prípadov nie sú dostatočne pokryté." A že, opäť citát: "Dôvodom môžu byť nevytvorené podmienky na integrované vzdelávanie žiakov." Ja toto považujem za, za silný odkaz vláde a dúfam, že budete požadovať aj nápravu.
Zároveň oceňujem, že ste predložili na ministerstvo školstva požiadavku urgentného riešenia poskytovania finančných prostriedkov na vytváranie podmienok na integrované vzdelávanie žiakov a že opakovane upozorňujete na nedostatok, najmä pedagogických asistentov v školách. Obzvlášť kvitujem, že ste v správe poukázali na porušovanie práv detí v oblasti vzdelávania v reedukačných centrách. To nebýva zvykom a vy ste to naozaj povedali veľmi trefne, presne a veľmi tvrdo. V správe uvádzate, že, opäť citujem: "Zo zistení vyplynulo, že deti umiestnené do reedukačných centier musia navštevovať ten odbor, ktorý mu reedukačné centrum pridelí. O tom, ktorý odbor bude dieťa študovať v konečnom dôsledku rozhoduje reedukačné centrum. Rodič dieťaťa, ako aj samotné dieťa sú z tohto procesu úplne vylúčení. Tým dochádza k porušovaniu práva dieťaťa a jeho rodičov zvoliť druh vzdelania pre svoje dieťa a teda aj výber povolania." Koniec citátu.
Tieto praktiky sú nielen popieraním práva na slobodnú voľbu vzdelávacej cesty, ale ja osobne ich považujem aj za ignorovanie úsilia vynakladaného vzdelávacími aktérmi na rôznych úrovniach za účelom zvýšenia motivácie tínedžerov riadne absolvovať stredoškolský vzdelávací program, získať maturitu alebo výučný list. Na Slovensku sa každoročne zvyšuje počet žiakov vypadávajúcich predčasne zo vzdelávacieho systému. Preto je nevyhnutné nastaviť aj v prípade reedukačných zariadení také vnútorné mechanizmy v oblasti vzdelávania, ktoré motiváciu učiť sa u týchto detí posilnia a nie oslabia.
Vy sama v správe považujete za problém, že najmä pri stredoškolských odboroch deti umiestnené v reedukačných centrách neukončia štúdium, lebo dosiahnutím osemnásteho roku odchádzajú zo zariadenia a teda i zo školy. Často sa to stáva i niekoľko mesiacov pred maturitou alebo pred záverečnými skúškami. Ja len dodávam, že nemožnosť vybrať si učebný odbor v súlade s vlastnými záujmami, zručnosťami a talentom považujem za jeden z dôvodov školského neúspechu týchto detí a predčasného ukončenia ich vzdelávania.
Ďalším dôvodom je nízka miera pomoci pri prekonávaní ťažkostí pri učení sa, vrátane nedostatočnej podpory pri napĺňaní ich špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb, pričom sa dá predpokladať, že sa tie práve u týchto detí vyskytujú vo zvýšenej miere. Čiže tieto deti v reedukačných zariadeniach potrebujú práveže oveľa viac a častejšie pomocnú ruku pri učení sa, ktorú evidentne nedostávajú.
Preto ma zaujíma, pani komisárka, ako na tieto vaše upozornenia reagovalo ministerstvo školstva a či plánuje prijať opatrenia na nápravu? Ak máte, pani komisárka, takéto informácie, prosím, podeľte sa o ne s nami v rozprave, pretože ja som ich v správe nenašla.
Taktiež oceňujem, že ste, ako píšete v správe, so zreteľom na náplň práce asistenta učiteľa, ktorý však nemá zabezpečovať pomoci pri sebaobslužných úkonoch žiaka, ale má pomáhať pri učení, navrhli v júli 2018 na osobnom stretnutí štátnemu tajomníkovi ministerstva školstva, aby sa v školách pristúpilo k zamestnávaniu opatrovateľov a pre prácu s rodinou žiakov k zamestnávaniu sociálnych pracovníkov. Ja som v parlamente opakovane predkladala návrh umožniť osobným asistentom pomáhať žiakom so sebaobslužnými činnosťami a s komunikáciou na pôde školy, no ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny môj návrh opakovane nepodporilo. V správe píšete, že ste túto problematiku komunikovali aj s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny, nikde som sa však už nedočítala, aká bola reakcia ministerstva školstva a ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a kedy dôjde k náprave tohto stavu. Ja osobne mám opakovane iba negatívne skúsenosti a musím skonštatovať, že zatiaľ zmenu postoja k týmto potrebám na úrovni vlády neregistrujem, preto by ma vaša skúsenosť veľmi zaujímala.
Tým sa dostávam k jednotlivým podnetom a k procesu ich prešetrovania. V správe, pani komisárka, uvádzate, že váš úrad evidoval v roku 2018 1566 podnetov. Počet nových podnetov bol z toho 534. Zároveň uvádzate, že úrad prešetroval 844 podnetov, čo znamená, že sa musel venovať aj tzv. preneseným podnetom z predchádzajúceho obdobia, aspoň tak predpokladám. Týchto prenesených podnetov evidoval úrad v roku 2017 podľa správy 146 a v roku 2018 ich počet narástol na 310. V správe zároveň konštatujete, citujem, "že rapídny nárast podaných podnetov dokumentuje dôveru ľudí v pomoc komisárky a úradu vo veciach ochrany práv dieťaťa, v ktorých inštitúcie, do ktorých pôsobnosti patrí veci podľa zákona riešiť, zlyhávajú". Mňa teší narastajúca dôvera v úrad komisariátu pre deti, a práve preto ma ale znepokojuje rastúci trend prenášania nevybavených podnetov do nasledujúcich rokov.
Ja rozumiem tomu, že nie všetky podnety a prešetrenia môže komisariát uzavrieť v aktuálnom kalendárnom roku, napr. z dôvodu zdĺhavých súdnych konaní. Napriek tomu ma, pani komisárka, zaujíma, ako úrad narába s prenesenými podnetmi v čase. To znamená, koľko z týchto podnetov je otvorených a neuzavretých, pretože vybavovanie podnetu trvá dlhšie ako rok, a koľko podnetov sa prenáša neotvorených, lebo úrad na ich vybavovanie nemal kapacitu? Ak teda také sú, lebo ja sama neviem, z tej správy identifikovať v podstate, aký je ten proces výberu podnetov, ktorým sa komisariát venuje, a ak sú niektoré odložené, z akých dôvodov sú odložené na neskôr.
Teraz si dovolím kriticky zareagovať na niektoré vaše zistenia pri konkrétnych podnetoch. Pani komisárka, vo svojej správe uvádzate nasledovnú interpretáciu najlepšieho záujmu dieťaťa, s ktorou sa ja absolútne stotožňujem, ja som ju aj čítala a citovala na výbore, ale ja ju zopakujem aj v pléne. Citujem: "Z pohľadu posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa je každé dieťa jedinečné. Najlepší záujem dieťaťa má byť riadne integrovaný a konzistentne uplatňovaný nielen vo všetkých vykonávacích opatreniach a súdnych konaniach, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú dieťa, ale tento princíp má byť implementovaný do rozhodovacej činnosti zákonodarných orgánov, samosprávnych orgánov, ako aj ďalších subjektov v týchto oblastiach. Výraz prvoradé hľadisko znamená, že najlepší záujem dieťaťa sa nesmie posudzovať na rovnakej úrovni s inými hľadiskami. Ak sa záujmy dieťaťa nezdôrazňujú, často sa stáva, že sa prehliadnu alebo sa na ne pozabudne." Koniec citátu. Zároveň v tej kapitole konštatujete, že "pojem najlepšieho záujmu dieťaťa a všetky ustanovenia dohovoru sú v slovenskej vnútroštátnej právnej úprave plne rešpektované". Koniec citátu.
V tejto súvislosti si dovolím položiť vám opätovne otázku, na ktorú som od vás na výbore, nedostala odpoveď, preto ju kladiem opäť. Pani komisárka, prosím, vysvetlite mi, čo vás viedlo k tomuto konštatovaniu, že máme plne rešpektované v našej právnej úprave najlepší záujem dieťaťa? Ak sú vám známe príslušné právne predpisy upravujúce prijímanie detí do materských škôl a pokyny ministerstva pre materské školy pre riaditeľov materských škôl, ktoré pri prijímaní detí na predprimárne vzdelávanie výslovne diskriminujú deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Ministerstvo školstva aktualizovalo tieto záväzné pokyny naposledy v auguste v roku 2018, čo znamená, že platia pri prijímaní detí do škôl aj v aktuálnom roku. Podotýkam, práve teraz, v mesiaci máj prebiehajú zápisy do materských škôl, a preto je to nanajvýš aktuálna téma a ja sa preto na to pýtam opäť.
Ak vám nie sú diskriminačné pasáže v týchto pokynoch známe, dovoľujem si ich zacitovať. Citujem teda z materiálu ministerstva školstva: "Prijímanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími
potrebami zákon č. 245/2008 Z. z. aj vyhláška ministerstva školstva umožňuje, ale neukladá ako povinnosť. Riaditeľ materskej školy vždy pred svojím rozhodnutím o prijatí dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami musí zvážiť, či má, alebo nemá vytvorené vhodné podmienky na prijatie takéhoto dieťaťa a či bude schopný po prijatí takéhoto dieťaťa tieto podmienky dodatočne vytvoriť." Koniec citátu.
Inými slovami, ak v materskej škole nie sú vytvorené materiálne a personálne podmienky na vzdelávanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, môžu ich škôlky odmietnuť prijať na vzdelávanie. V praxi sa tak skutočne deje a táto prax je dokonca obvyklá a nie výnimočná. Konštatuje to aj hlavná školská inšpektorka vo svojej správe o stave a úrovni vzdelávania za školský rok 2017/2018, v ktorej okrem iných nedostatkov na úrovni materských škôl uvádza aj nasledovné zistenie, citujem: "Z nepomeru medzi počtom kontrolovaných materských škôl v rámci komplexných inšpekcií a počtom škôl, ktoré vzdelávali deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, vyplýva, že vzdelávanie detí so zdravotným znevýhodnením je skôr výnimkou ako pravidlom." Koniec citátu.
Pani komisárka, ja by som rada poznala váš názor na tento problém, či považujete z pohľadu plnenia Dohovoru o právach dieťaťa za diskriminujúce, že ministerstvo školstva nabáda zriaďovateľov a riaditeľov materských škôl k tomu, aby pri prijímaní detí do materských škôl ignorovali najlepší záujem dieťaťa ako prvoradé hľadisko a aby pred ním uprednostnili materiálne a ekonomické dôvody pri vylúčení detí, ktoré vyžadujú špeciálnu starostlivosť. V oblasti prijímania žiakov na plnenie povinnej školskej dochádzky v základných školách bola totižto takáto prax súdmi vyhodnotená ako diskriminačná. Preto ma zaujíma, či to považujete za diskrimináciu aj na pôde materských škôl. A ak áno, čo v tej to veci plánujete urobiť vo vzťahu k ministerstvu školstva. Na ministerstvo školstva som sa už v súvislosti s týmto problémom obrátila s interpeláciou, čakám na odpoveď, a o nápravu žiadala aj verejná ochrankyňa práv pani Patakyová. Nepochybne by týmto našim podnetom pridal na vážnosti aj tlak vášho úradu, ak sa tak rozhodnete.
Naliehavosť tejto mojej otázky podčiarkuje aj skutočnosť, že na rovnaký problém odmietnutia prijatia dieťaťa narážajú aj rodičia detí s ťažším zdravotným postihnutím alebo s viacnásobným postihnutím na pôde špeciálnych materských škôl. Čiže to nie je otázka taká, že však keď má dieťa nejaké špeciálne potreby, tak neparí do bežnej škôlky, máme ho umiestniť inde. Aj inde v špeciálnych materských školách sa rodičia s odmietnutím stretávajú. Pritom už dnes nikto nepochybuje o tom, že včasná intervencia a včasné zaškolenie v kolektíve rovesníkov je v najlepšom záujme týchto detí. Je predpokladom rozvoja ich potenciálu a následne dobrého prospievania neskôr v základnej škole. Na tom sa zhodnú odborníci aj samotné učiteľky v škôlkach, ktoré tieto deti vzdelávajú a pomáhajú im integrovať sa do kolektívu. V tejto súvislosti chcem pripomenúť aj pozitívne stanovisko učiteliek v škôlkach, kde sa inklúzii nebránia, ktoré tiež možno nájsť v spomínanej správe Štátnej školskej inšpekcie. Uvádza sa v ňom, že integrácia detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami je prínosom aj pre zdravé deti.
V téme nedostatočného naplnenia špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb detí a žiakov v našich školách ešte ostanem. V súvislosti s nedostatočným napĺňaním špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb detí v materských, ale aj v základných školách ma vo vašej správe zaujali zistenia pri riešení prípadu rómskych detí z Trebišova. Na základe týchto zistení ste navrhli konkrétne opatrenia, ktoré skutočne môžu napomôcť lepšiemu prospievaniu týchto detí vo vzdelávaní. Konkrétne navrhujete, citujem: "Rozšírenie profesijného zloženia odborníkov v materských školách o sociálnych pracovníkov, zdravotných asistentov, ako praktická sestra, opatrovateľka a iné. Ako nevyhnutnosť už aj dnes vidíme potrebu takýchto profesií na zabezpečenie potrieb dieťaťa a to hlavne dieťaťa so zdravotným znevýhodnením, ktoré do materskej školy nie je prijímané vzhľadom na jeho rôzne dopady zdravotného stavu. Uvedená činnosť si bude vyžadovať navýšenie počtu zamestnancov do centier pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a centier špeciálno-pedagogického poradenstva. V končenom dôsledku to bude mať za následok navýšenie finančných prostriedkov do kapitoly ministerstva školstva."
Pani komisárka, položím vám v tejto súvislosti ďalšiu otázku. Považujete tieto návrhy, ktoré ste konkrétne pre deti v Trebišove navrhli, za univerzálny princíp možného skvalitnenia vzdelávania detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v materských školách? A ak áno, oslovili ste v tejto súvislosti aj ministerstvo školstva, že potrebujú byť tie pedagogické tímy doplnené o odborníkov? A aký je váš názor na návrh na zavedenie povinnej školskej dochádzky do materských škôl, v ktorých evidentne nie je vami navrhované profesijné zloženie pedagogicko-odborných tímov obvyklé? Zdieľate so mnou obavy, že materské školy nie sú dostatočne pripravené na prácu s deťmi, ktoré vyžadujú špeciálny prístup?
Na záver sa dotknem ešte ďalšieho podnetu, ktorému ste sa v roku 2018 venovali a ktorý súvisí s problémom na národnostne zmiešanom juhu Slovenska, ktorý spočíva v nedostupnosti základného vzdelávania pre deti v štátnom jazyku. Na danom území dochádza v posledných rokoch z demografických dôvodov k nárastu dopytu po vzdelávaní v slovenskom jazyku. Problém poznám, aj na mňa sa obrátili rodičia detí, ktorých materinským jazykom je slovenčina, s upozornením, že nemajú možnosť vybrať si pre svoje deti vzdelávanie v slovenskom jazyku, pretože v ich okolí sú iba školy s vyučovaním jazykom maďarským. Vo svojej správe uvádzate, že, citujem: "Predpokladáte, že príslušné zmeny zakotvené v roku 2018 do všeobecne záväzných právnych predpisov prispejú k zlepšeniu situácie týkajúcich sa uplatňovania práva na vzdelávanie v materinskom štátnom jazyku." Na základe skúseností zo školského terénu musím povedať, že ja osobne si to nemyslím. Som toho názoru, že cesta k možnému riešeniu je len jedna. Nie stavať nové štátne školské budovy všade tam, kde samospráva nevie alebo nechce vyjsť v ústrety svojim obyvateľom, ako navrhujú nové právne predpisy, ale mal by sa vytvoriť tlak na flexibilné rozšírenie ponuky viacerých vzdelávacích programov, ktoré v prípade potreby alebo záujmu môžu a majú byť ponúkané v rámci jednej spoločnej budovy.
Daný podnet však spomínam trochu z iného dôvodu. A neviem, či viete, že na Slovensku máme v školách niekoľko tisíc detí s iným materinským jazykom, ako je jazyk slovenský alebo jazyk uznávanej národnostnej menšiny. A chcem upozorniť na to, že aj tieto deti narážajú v školách na obrovské problémy spojené s nedostatočnými zručnosťami v oblasti komunikácie a porozumenia vyučovaciemu jazyku. Sú to deti cudzincov, ale aj deti z marginalizovaných rómskych komunít, ktoré hovoria nárečím.
Chcem sa vás pani komisárka spýtať, či poznáte situáciu aj týchto detí a aký máte názor na to, že v školách na Slovensku narážajú aj tieto deti na limitujúcu jazykovú bariéru, čo má negatívny vplyv na ich vzdelávacie výsledky. Moja otázka sa týka detí, snáď s výnimkou časti rómskych detí hovoriacich štandardizovaným rómskym jazykom, ale tých je naozaj veľmi málo, pre ktoré nie sú riešením školy s vyučovaním jazykom národnostných menšín. My pre ne nemáme žiadne školy, pre túto kategóriu detí, ktoré by s nimi dokázali pracovať v ich materinskom jazyku, a preto sa obvykle učia v školách s vyučovacím jazykom štátnym, to znamená v slovenčine. Pritom riešenie pre ne existuje. Ja som ho v pléne už viackrát navrhovala. Vytvoriť pre ne takzvanú univerzálnu učebnicu slovenského jazyka, z ktorej by mohli porozumieť slovenčine spôsobom, ako sa iné deti učia cudzí jazyk.
Pani komisárka, považujete za diskrimináciu, že sa tieto deti v školách učia slovenčinu podľa rovnakých osnov, z rovnakých šlabikárov, rovnakým spôsobom a rovnakým tempom ako ich spolužiaci bez jazykovej bariéry? A ak áno, aké plánujete navrhnúť opatrenia v tejto oblasti?
Ďakujem pekne za pozornosť.
Vystúpenie v rozprave 20.5.2019 11:26 - 11:34 hod.
Zuzana ZimenováTak ako môj predrečník Ondrej Dostál spomenul, chcem vyjadriť z tohto miesta veľmi krátko, ale veľmi dôrazne aj ja. Veľmi jasné znepokojenie a neporozumenie zdĺhavému procesu vykonávania nápravy pochybení v oblasti ľudských práv zo strany štátu, štátnych inštitúcií a rôznych ďalších organizácií, na ktoré má dosah aj centrálna vláda. Tieto pochybenia nie sú brané vážne, nič sa s tým nerobí a ja musím konštatovať, tak ako moji predrečníci, že som veľmi znepokojená tým, že nám unikajú, napríklad v detských životoch a v detských dušiach unikajú nám roky, aby sme ako štát prišli na pomoc v oblasti, v ktorej sú títo ľudia úplne odkázaní na systémové opatrenia, ktoré by im zlepšili ich život, zlepšili a vôbec niekedy by až ten život zachránili. Preto sa teraz dotknem len troch oblastí, na ktoré ja veľmi vždy citlivo reagujem, a ktoré sa budem usilovať.
Tak ako spomenul Ondrej Dostál, aj v minulosti sme to robili konkrétnymi návrhmi zákonov sme sa usilovali tie, tie problémy riešiť a vychádzať v ústrety návrhom z úradu verejnej ochrankyne práv, tak aj v týchto troch oblastiach, ktoré teraz spomeniem, budem sa usilovať o nápravu. Je otázne, či vôbec sa nám niečo podarí urobiť, keď vláda sa zatiaľ správa k týmto zisteniam, tak ako sa správa.
Prvá oblasť, na ktorú by som chcela upozorniť, je oblasť, ktorej som sa ja venovala ešte pred nástupom do parlamentu v rámci koalície pre deti. Koalícia pre deti združuje viaceré mimovládne organizácie, ktoré svojou činnosťou napĺňajú najlepší záujem dieťaťa a starajú sa v mnohých oblastiach o to, aby deti a ich práva, ku ktorým sa zaviazala Slovenská republika, že ich bude plniť, boli naplnené, či už v oblasti vzdelávania, v oblasti sociálnej kurately alebo v oblasti zdravia. Je vo vašej správe spomínaná organizácia Náruč – Pomoc deťom v kríze, s ktorou ja som tiež veľmi úzko spolupracovala, a som s ňou v kontakte a pamätám si, ako ešte pred mojim nástupom do parlamentu dávno, dávno, v rokoch 2013, ´14, ´15 sme riešili to, akým spôsobom sa pristupuje jednak k deťom ako k obetiam a tak isto aj k deťom ako k účastníkom trestných činov a ako k svedkom. A na to, že nemáme na Slovensku zriadené osobitné vypočúvacie miestnosti pre deti sa upozorňuje už roky. Je to podľa mňa naozaj veľmi vážny prešľap Slovenskej republiky a keď mi niekto bude v tejto sále tvrdiť, že najlepší záujem dieťaťa si Slovensko ctí a chráni a že slovenský štát vychádza deťom k ústrety, tak toto je napríklad jeden z prípadov, kedy je to absolútna lož. Nemáme vytvorenú ani jednu jedinú miestnosť na vypočutie dieťaťa. To znamená, ono na to potrebuje svoje priestory, svoj, svoj pokoj. Potrebuje si vytvoriť puto dôvery s osobou, ktorá sa ho pýta. Tie osoby musia byť špeciálne vyškolené, musia klásť otázky špeciálnym spôsobom. Na toto my absolútne nemyslíme. Koľko takých príbehov bolo zdeformovaných, koľko takých tragických príbehov bolo zdeformovaných len preto v duši toho dieťaťa, že sme nevyvinuli dostatok úsilia na to, aby sme k nemu pristupovali, k tomu dieťaťu, tak ako sa má?
Zacitujem z vašej správy. To sú naozaj otrasné zistenia, kde konštatujete akútny nedostatok znalcov z odboru pedopsychológie či z detskej psychiatrie a rovnako detských psychológov a psychiatrov. A to nehovorím len o pomoci deťom, zvlášť detským obetiam násilných trestných činov. Ale v našej krajine je akútny nedostatok celkovo detských psychiatrií a psychiatrov a psychológov. A tak ako vy konštatujete, a to je ten druhý problém, ktorého sa dotknem, pre mňa je úplne nemysliteľné a to sa tiež opakuje, to sa stále opakuje, že my tu máme v systéme sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, nemáme ani jedno zariadenie pre deti s ťažkými duševnými diagnózami v spojení s vážnymi poruchami správania, ktoré vyžadujú maximálnu individuálnu, odbornú a špeciálnu starostlivosť, ako konštatujete.
A ja sa s vami absolútne stotožňujem, ak hovoríte, že tu ide na Slovensku o inštitucionalizované týranie. Inštitucionalizované týranie v prípade, ak tieto deti s ťažkými psychiatrickými poruchami odložené do detských domovov alebo do domovov sociálnych služieb sú potom presmerúvané, keďže sú ťažko zvládnuteľné, do tzv. reedukačných zariadení. Veď reedukačné zariadenia sú na to, aby sa v deťoch vyvolalo iné správanie, žiaduce správanie. Je to vlastne prevýchova. Ale tam sa ignoruje úplne, že ony majú diagnózu, ktorá nesúvisí s tým, že sú len ťažko zvládnuteľné, že sú tzv. "nevychované", že môžeme na ne vplývať v týchto reedukačných zariadeniach tým systémom opatrovania a prístupu, na aké sú tieto reedukačné centrá zvyknuté. Veď ony potrebujú úplne iný prístup. Ony majú psychiatrickú diagnózu. A my ich vlastne posielame niekam, kde im ešte viacej sťažíme ten život. To je inštitucionálne týranie.
A tretia poznámka, ktorá sa týka opäť detí, ja len veľmi v krátkosti. Pani ombudsmanka vie, že sme sa o tom rozprávali aj na pôde spomínanej komisie, aj na pôde ľudskoprávneho výboru, ja sama som to hovorila dvakrát na tejto schôdzi v rozprave pri iných príležitostiach, ale jednoducho my máme diskriminačné právne predpisy na ministerstve školstva v oblasti prijímania detí do materských škôl, detí so zdravotným znevýhodnením, ktoré diskriminujú tieto deti v rovnom prístupe k vzdelaniu, a podobne máme diskriminujúce predpisy aj týkajúce sa detí, povedzme, v oblasti vzdelávania týkajúce sa detí, povedzme, v tých reedukačných centrách, kde im nemáme akým spôsobom umožniť tú slobodnú voľbu povolania a podobne. To sú veci, ktoré nechcem teraz do detailu rozoberať, ale, pani ombudsmanka, verte, že budeme sa tomu ďalej venovať a minimálne vstúpim do komunikácie s vami a takéto veci sa pokúsime napraviť aj do budúcna. Uvidíme, akú to bude mať odozvu u koaličnej vlády.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 20.5.2019 11:21 - 11:22 hod.
Zuzana ZimenováVystúpenie s faktickou poznámkou 17.5.2019 12:53 - 12:55 hod.
Zuzana ZimenováA, áno, súhlasím s tým, ako v odpovedi na faktické poznámky povedala pani poslankyňa Verešová, veď predsa len musíme...
A, áno, súhlasím s tým, ako v odpovedi na faktické poznámky povedala pani poslankyňa Verešová, veď predsa len musíme prihliadať aj na tých rodičov. Ja s tým absolútne súhlasím. Ja som len chcela podotknúť, že prvoradé by malo byť to hľadisko, čo urobí s deťmi to, keď im čo najskôr ponúkneme v ranom veku, v ranom detstve odbornú pomoc, podporu naozaj kvalifikovaných pedagógov a špecialistov, od nich také vedenie, aby sa rozvinul ich potenciál, a čo sa stane s deťmi, ktoré túto príležitosť a možnosť nemajú.
Ale vrátim sa k tomu nášmu možno nejakému náznaku sporu, lebo naozaj súhlasím s tým, čo povedala pani poslankyňa Verešová, o spor tu nejde. Chcem poukázať na úplne inú situáciu, kedy teda naozaj som na strane aj rodičov a najmä znova na strane tých detí. Neviem, či ste si vy uvedomili, že naozaj v systéme máme aj alternatívnych poskytovateľov predprimárneho vzdelávania, ktorí nie sú v sieti, jasné, že ste si to uvedomili, ste si toho vedomí, ale či ste si uvedomili, čo sa stane s tými deťmi, ak ich rodičia v troch rokoch alebo aj v mladšom veku si zvolia takýchto poskytovateľov a potom v piatich rokoch budú musieť to dieťa vytrhnúť z tejto buď súkromnej škôlky, lesnej škôlky alebo z nejakej detskej skupiny rodinného typu, alebo z firemnej škôlky, kam tá mamina od troch rokov to dieťa nosí do svojho zamestnania, a budú musieť tieto deti na jeden rok ísť do nového kolektívu, k novým pani učiteľkám, do úplne nového prostredia, aby potom opäť po roku museli ísť do školy k novej pani učiteľke, do nového prostredia, k novým spolužiakom.
Práve tomuto sme sa chceli v Učiacom sa Slovensku vyhnúť. Práve tejto stresujúcej situácii pre deti a ich rodiny sme sa chceli vyhnúť, keď sme hovorili, že povinné vzdelávanie od päť rokov pre všetky deti od rôznych poskytovateľov, ktorí budú poskytovať, samozrejme, ten licencovaný, dohodnutý vzdelávací program pre predškolákov, a zároveň sme chceli umožniť, aby tento program mohli ponúkať aj základné školy. To znamená, že dieťa, ktoré by nevyužilo, tá rodina, keby nevyužila tú možnosť garantovaného vzdelávania od troch rokov, ale by dala až na prvé vzdelávanie do systému dieťa v piatich rokoch, by si mohla vybrať, či ho dá do niektorej z alternatívnych podôb alebo do klasickej škôlky, alebo ho dá rovno do tej základnej školy, v ktorej to dieťa potom postupne bude pokračovať a vstúpi už oboznámené sa s prostredím, s učiteľkami, s kolektívom, vstúpi do prvej triedy s oveľa menším stresom.
Nič z toho ste nevzali do úvahy. A tento materiál a tento dokument leží na ministerstve ako východisková koncepcia pre úvahy tohto typu.
A keď už sa rozprávame o tom, či je toto vlastne poslanecký návrh alebo ministerský, tak nedá mi, nedá mi to nedokončiť, aby to bolo jasne povedané a aby to jasne zaznelo. Pán kolega poslanec Ondrej Dostál to tu naznačil, my tú informáciu sme si všimli, každý si ju môže všimnúť. Veď vo vlastnostiach dokumentu v paragrafovom znení je napísané, že poslednú korektúru, poslednú úpravu urobil pán Marek Giláni, ktorý je dlhoročný pracovník ministerstva školstva na odbore legislatívy. Tak si to povedzme rovno, že to prišlo z ministerstva a potom je namieste tá otázka, prečo tu nesedí tá ministerka a prečo k takémuto poslaneckému návrhu ona neháji tie farby ministerstva a nevystupuje tu s vami, nedrží vám tu chrbát. Ona sem môže prísť a môže vystúpiť kedykoľvek v rozprave, pretože je členka vlády. A toto je to nekorektné, vážení kolegovia, toto je tá zbabelosť ministerky Lubyovej a tejto vlády, že ona nechá naozaj, aby sme sa tu kriticky vyjadrovali k poslaneckému návrhu, a pritom vieme o svojich kolegoch, ktorí tento návrh predkladajú, že naozaj, ako povedal kolega Poliačik, oni sú jedni z mála koaličných poslancov, ktorým záleží na tom vzdelávaní.
Ďakujem, to je všetko, čo som chcela povedať.