Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Pán spravodajca, keď hovoríte, že teda treba spomenúť aj tie pozitíva, tak vás chcem uistiť, že ja som aj tie pozitíva si všímala a chcem ich aj spomenúť vo svojom príspevku, avšak predsa len doplním kolegyňu Natáliu Blahovú aj v tých negatívnych veciach, ktoré som si všimla. A tých je tiež dosť, by som povedala, že až-až, možno viacej, ale ja sa budem venovať len niektorým, ktoré tu ešte neodzneli.
Vážená pani komisárka, ja oceňujem, že poukazujete na množstvo problémov, ktorým čelia deti v našej krajine a týkajú sa vážnych pochybení štátu. Konštatujete vážne pochybenia štátu v oblasti starostlivosti o deti, obzvlášť v prípade mimoriadne zraniteľných skupín, akými sú deti so zdravotným znevýhodnením, a to vo všetkých oblastiach, či sa to týka vzdelávania, sociálnej oblasti alebo, alebo oblasti zdravotnej starostlivosti.
Ja pozitívne hodnotím váš tlak na naplnenie práv detí a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v oblasti vzdelávania. Musím povedať, že oproti správe z predchádzajúceho roka som si v tejto správe naozaj všimla, že vytvárate tlak na naplnenie týchto potrieb, a ja osobne to veľmi oceňujem. Súhlasím s vami, keď konštatujete, že, citujem: "Potreby žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami na Slovensku vo väčšine prípadov nie sú dostatočne pokryté." A že, opäť citát: "Dôvodom môžu byť nevytvorené podmienky na integrované vzdelávanie žiakov." Ja toto považujem za, za silný odkaz vláde a dúfam, že budete požadovať aj nápravu.
Zároveň oceňujem, že ste predložili na ministerstvo školstva požiadavku urgentného riešenia poskytovania finančných prostriedkov na vytváranie podmienok na integrované vzdelávanie žiakov a že opakovane upozorňujete na nedostatok, najmä pedagogických asistentov v školách. Obzvlášť kvitujem, že ste v správe poukázali na porušovanie práv detí v oblasti vzdelávania v reedukačných centrách. To nebýva zvykom a vy ste to naozaj povedali veľmi trefne, presne a veľmi tvrdo. V správe uvádzate, že, opäť citujem: "Zo zistení vyplynulo, že deti umiestnené do reedukačných centier musia navštevovať ten odbor, ktorý mu reedukačné centrum pridelí. O tom, ktorý odbor bude dieťa študovať v konečnom dôsledku rozhoduje reedukačné centrum. Rodič dieťaťa, ako aj samotné dieťa sú z tohto procesu úplne vylúčení. Tým dochádza k porušovaniu práva dieťaťa a jeho rodičov zvoliť druh vzdelania pre svoje dieťa a teda aj výber povolania." Koniec citátu.
Tieto praktiky sú nielen popieraním práva na slobodnú voľbu vzdelávacej cesty, ale ja osobne ich považujem aj za ignorovanie úsilia vynakladaného vzdelávacími aktérmi na rôznych úrovniach za účelom zvýšenia motivácie tínedžerov riadne absolvovať stredoškolský vzdelávací program, získať maturitu alebo výučný list. Na Slovensku sa každoročne zvyšuje počet žiakov vypadávajúcich predčasne zo vzdelávacieho systému. Preto je nevyhnutné nastaviť aj v prípade reedukačných zariadení také vnútorné mechanizmy v oblasti vzdelávania, ktoré motiváciu učiť sa u týchto detí posilnia a nie oslabia.
Vy sama v správe považujete za problém, že najmä pri stredoškolských odboroch deti umiestnené v reedukačných centrách neukončia štúdium, lebo dosiahnutím osemnásteho roku odchádzajú zo zariadenia a teda i zo školy. Často sa to stáva i niekoľko mesiacov pred maturitou alebo pred záverečnými skúškami. Ja len dodávam, že nemožnosť vybrať si učebný odbor v súlade s vlastnými záujmami, zručnosťami a talentom považujem za jeden z dôvodov školského neúspechu týchto detí a predčasného ukončenia ich vzdelávania.
Ďalším dôvodom je nízka miera pomoci pri prekonávaní ťažkostí pri učení sa, vrátane nedostatočnej podpory pri napĺňaní ich špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb, pričom sa dá predpokladať, že sa tie práve u týchto detí vyskytujú vo zvýšenej miere. Čiže tieto deti v reedukačných zariadeniach potrebujú práveže oveľa viac a častejšie pomocnú ruku pri učení sa, ktorú evidentne nedostávajú.
Preto ma zaujíma, pani komisárka, ako na tieto vaše upozornenia reagovalo ministerstvo školstva a či plánuje prijať opatrenia na nápravu? Ak máte, pani komisárka, takéto informácie, prosím, podeľte sa o ne s nami v rozprave, pretože ja som ich v správe nenašla.
Taktiež oceňujem, že ste, ako píšete v správe, so zreteľom na náplň práce asistenta učiteľa, ktorý však nemá zabezpečovať pomoci pri sebaobslužných úkonoch žiaka, ale má pomáhať pri učení, navrhli v júli 2018 na osobnom stretnutí štátnemu tajomníkovi ministerstva školstva, aby sa v školách pristúpilo k zamestnávaniu opatrovateľov a pre prácu s rodinou žiakov k zamestnávaniu sociálnych pracovníkov. Ja som v parlamente opakovane predkladala návrh umožniť osobným asistentom pomáhať žiakom so sebaobslužnými činnosťami a s komunikáciou na pôde školy, no ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny môj návrh opakovane nepodporilo. V správe píšete, že ste túto problematiku komunikovali aj s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny, nikde som sa však už nedočítala, aká bola reakcia ministerstva školstva a ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a kedy dôjde k náprave tohto stavu. Ja osobne mám opakovane iba negatívne skúsenosti a musím skonštatovať, že zatiaľ zmenu postoja k týmto potrebám na úrovni vlády neregistrujem, preto by ma vaša skúsenosť veľmi zaujímala.
Tým sa dostávam k jednotlivým podnetom a k procesu ich prešetrovania. V správe, pani komisárka, uvádzate, že váš úrad evidoval v roku 2018 1566 podnetov. Počet nových podnetov bol z toho 534. Zároveň uvádzate, že úrad prešetroval 844 podnetov, čo znamená, že sa musel venovať aj tzv. preneseným podnetom z predchádzajúceho obdobia, aspoň tak predpokladám. Týchto prenesených podnetov evidoval úrad v roku 2017 podľa správy 146 a v roku 2018 ich počet narástol na 310. V správe zároveň konštatujete, citujem, "že rapídny nárast podaných podnetov dokumentuje dôveru ľudí v pomoc komisárky a úradu vo veciach ochrany práv dieťaťa, v ktorých inštitúcie, do ktorých pôsobnosti patrí veci podľa zákona riešiť, zlyhávajú". Mňa teší narastajúca dôvera v úrad komisariátu pre deti, a práve preto ma ale znepokojuje rastúci trend prenášania nevybavených podnetov do nasledujúcich rokov.
Ja rozumiem tomu, že nie všetky podnety a prešetrenia môže komisariát uzavrieť v aktuálnom kalendárnom roku, napr. z dôvodu zdĺhavých súdnych konaní. Napriek tomu ma, pani komisárka, zaujíma, ako úrad narába s prenesenými podnetmi v čase. To znamená, koľko z týchto podnetov je otvorených a neuzavretých, pretože vybavovanie podnetu trvá dlhšie ako rok, a koľko podnetov sa prenáša neotvorených, lebo úrad na ich vybavovanie nemal kapacitu? Ak teda také sú, lebo ja sama neviem, z tej správy identifikovať v podstate, aký je ten proces výberu podnetov, ktorým sa komisariát venuje, a ak sú niektoré odložené, z akých dôvodov sú odložené na neskôr.
Teraz si dovolím kriticky zareagovať na niektoré vaše zistenia pri konkrétnych podnetoch. Pani komisárka, vo svojej správe uvádzate nasledovnú interpretáciu najlepšieho záujmu dieťaťa, s ktorou sa ja absolútne stotožňujem, ja som ju aj čítala a citovala na výbore, ale ja ju zopakujem aj v pléne. Citujem: "Z pohľadu posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa je každé dieťa jedinečné. Najlepší záujem dieťaťa má byť riadne integrovaný a konzistentne uplatňovaný nielen vo všetkých vykonávacích opatreniach a súdnych konaniach, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú dieťa, ale tento princíp má byť implementovaný do rozhodovacej činnosti zákonodarných orgánov, samosprávnych orgánov, ako aj ďalších subjektov v týchto oblastiach. Výraz prvoradé hľadisko znamená, že najlepší záujem dieťaťa sa nesmie posudzovať na rovnakej úrovni s inými hľadiskami. Ak sa záujmy dieťaťa nezdôrazňujú, často sa stáva, že sa prehliadnu alebo sa na ne pozabudne." Koniec citátu. Zároveň v tej kapitole konštatujete, že "pojem najlepšieho záujmu dieťaťa a všetky ustanovenia dohovoru sú v slovenskej vnútroštátnej právnej úprave plne rešpektované". Koniec citátu.
V tejto súvislosti si dovolím položiť vám opätovne otázku, na ktorú som od vás na výbore, nedostala odpoveď, preto ju kladiem opäť. Pani komisárka, prosím, vysvetlite mi, čo vás viedlo k tomuto konštatovaniu, že máme plne rešpektované v našej právnej úprave najlepší záujem dieťaťa? Ak sú vám známe príslušné právne predpisy upravujúce prijímanie detí do materských škôl a pokyny ministerstva pre materské školy pre riaditeľov materských škôl, ktoré pri prijímaní detí na predprimárne vzdelávanie výslovne diskriminujú deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Ministerstvo školstva aktualizovalo tieto záväzné pokyny naposledy v auguste v roku 2018, čo znamená, že platia pri prijímaní detí do škôl aj v aktuálnom roku. Podotýkam, práve teraz, v mesiaci máj prebiehajú zápisy do materských škôl, a preto je to nanajvýš aktuálna téma a ja sa preto na to pýtam opäť.
Ak vám nie sú diskriminačné pasáže v týchto pokynoch známe, dovoľujem si ich zacitovať. Citujem teda z materiálu ministerstva školstva: "Prijímanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími
potrebami zákon č. 245/2008 Z. z. aj vyhláška ministerstva školstva umožňuje, ale neukladá ako povinnosť. Riaditeľ materskej školy vždy pred svojím rozhodnutím o prijatí dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami musí zvážiť, či má, alebo nemá vytvorené vhodné podmienky na prijatie takéhoto dieťaťa a či bude schopný po prijatí takéhoto dieťaťa tieto podmienky dodatočne vytvoriť." Koniec citátu.
Inými slovami, ak v materskej škole nie sú vytvorené materiálne a personálne podmienky na vzdelávanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, môžu ich škôlky odmietnuť prijať na vzdelávanie. V praxi sa tak skutočne deje a táto prax je dokonca obvyklá a nie výnimočná. Konštatuje to aj hlavná školská inšpektorka vo svojej správe o stave a úrovni vzdelávania za školský rok 2017/2018, v ktorej okrem iných nedostatkov na úrovni materských škôl uvádza aj nasledovné zistenie, citujem: "Z nepomeru medzi počtom kontrolovaných materských škôl v rámci komplexných inšpekcií a počtom škôl, ktoré vzdelávali deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, vyplýva, že vzdelávanie detí so zdravotným znevýhodnením je skôr výnimkou ako pravidlom." Koniec citátu.
Pani komisárka, ja by som rada poznala váš názor na tento problém, či považujete z pohľadu plnenia Dohovoru o právach dieťaťa za diskriminujúce, že ministerstvo školstva nabáda zriaďovateľov a riaditeľov materských škôl k tomu, aby pri prijímaní detí do materských škôl ignorovali najlepší záujem dieťaťa ako prvoradé hľadisko a aby pred ním uprednostnili materiálne a ekonomické dôvody pri vylúčení detí, ktoré vyžadujú špeciálnu starostlivosť. V oblasti prijímania žiakov na plnenie povinnej školskej dochádzky v základných školách bola totižto takáto prax súdmi vyhodnotená ako diskriminačná. Preto ma zaujíma, či to považujete za diskrimináciu aj na pôde materských škôl. A ak áno, čo v tej to veci plánujete urobiť vo vzťahu k ministerstvu školstva. Na ministerstvo školstva som sa už v súvislosti s týmto problémom obrátila s interpeláciou, čakám na odpoveď, a o nápravu žiadala aj verejná ochrankyňa práv pani Patakyová. Nepochybne by týmto našim podnetom pridal na vážnosti aj tlak vášho úradu, ak sa tak rozhodnete.
Naliehavosť tejto mojej otázky podčiarkuje aj skutočnosť, že na rovnaký problém odmietnutia prijatia dieťaťa narážajú aj rodičia detí s ťažším zdravotným postihnutím alebo s viacnásobným postihnutím na pôde špeciálnych materských škôl. Čiže to nie je otázka taká, že však keď má dieťa nejaké špeciálne potreby, tak neparí do bežnej škôlky, máme ho umiestniť inde. Aj inde v špeciálnych materských školách sa rodičia s odmietnutím stretávajú. Pritom už dnes nikto nepochybuje o tom, že včasná intervencia a včasné zaškolenie v kolektíve rovesníkov je v najlepšom záujme týchto detí. Je predpokladom rozvoja ich potenciálu a následne dobrého prospievania neskôr v základnej škole. Na tom sa zhodnú odborníci aj samotné učiteľky v škôlkach, ktoré tieto deti vzdelávajú a pomáhajú im integrovať sa do kolektívu. V tejto súvislosti chcem pripomenúť aj pozitívne stanovisko učiteliek v škôlkach, kde sa inklúzii nebránia, ktoré tiež možno nájsť v spomínanej správe Štátnej školskej inšpekcie. Uvádza sa v ňom, že integrácia detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami je prínosom aj pre zdravé deti.
V téme nedostatočného naplnenia špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb detí a žiakov v našich školách ešte ostanem. V súvislosti s nedostatočným napĺňaním špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb detí v materských, ale aj v základných školách ma vo vašej správe zaujali zistenia pri riešení prípadu rómskych detí z Trebišova. Na základe týchto zistení ste navrhli konkrétne opatrenia, ktoré skutočne môžu napomôcť lepšiemu prospievaniu týchto detí vo vzdelávaní. Konkrétne navrhujete, citujem: "Rozšírenie profesijného zloženia odborníkov v materských školách o sociálnych pracovníkov, zdravotných asistentov, ako praktická sestra, opatrovateľka a iné. Ako nevyhnutnosť už aj dnes vidíme potrebu takýchto profesií na zabezpečenie potrieb dieťaťa a to hlavne dieťaťa so zdravotným znevýhodnením, ktoré do materskej školy nie je prijímané vzhľadom na jeho rôzne dopady zdravotného stavu. Uvedená činnosť si bude vyžadovať navýšenie počtu zamestnancov do centier pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a centier špeciálno-pedagogického poradenstva. V končenom dôsledku to bude mať za následok navýšenie finančných prostriedkov do kapitoly ministerstva školstva."
Pani komisárka, položím vám v tejto súvislosti ďalšiu otázku. Považujete tieto návrhy, ktoré ste konkrétne pre deti v Trebišove navrhli, za univerzálny princíp možného skvalitnenia vzdelávania detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v materských školách? A ak áno, oslovili ste v tejto súvislosti aj ministerstvo školstva, že potrebujú byť tie pedagogické tímy doplnené o odborníkov? A aký je váš názor na návrh na zavedenie povinnej školskej dochádzky do materských škôl, v ktorých evidentne nie je vami navrhované profesijné zloženie pedagogicko-odborných tímov obvyklé? Zdieľate so mnou obavy, že materské školy nie sú dostatočne pripravené na prácu s deťmi, ktoré vyžadujú špeciálny prístup?
Na záver sa dotknem ešte ďalšieho podnetu, ktorému ste sa v roku 2018 venovali a ktorý súvisí s problémom na národnostne zmiešanom juhu Slovenska, ktorý spočíva v nedostupnosti základného vzdelávania pre deti v štátnom jazyku. Na danom území dochádza v posledných rokoch z demografických dôvodov k nárastu dopytu po vzdelávaní v slovenskom jazyku. Problém poznám, aj na mňa sa obrátili rodičia detí, ktorých materinským jazykom je slovenčina, s upozornením, že nemajú možnosť vybrať si pre svoje deti vzdelávanie v slovenskom jazyku, pretože v ich okolí sú iba školy s vyučovaním jazykom maďarským. Vo svojej správe uvádzate, že, citujem: "Predpokladáte, že príslušné zmeny zakotvené v roku 2018 do všeobecne záväzných právnych predpisov prispejú k zlepšeniu situácie týkajúcich sa uplatňovania práva na vzdelávanie v materinskom štátnom jazyku." Na základe skúseností zo školského terénu musím povedať, že ja osobne si to nemyslím. Som toho názoru, že cesta k možnému riešeniu je len jedna. Nie stavať nové štátne školské budovy všade tam, kde samospráva nevie alebo nechce vyjsť v ústrety svojim obyvateľom, ako navrhujú nové právne predpisy, ale mal by sa vytvoriť tlak na flexibilné rozšírenie ponuky viacerých vzdelávacích programov, ktoré v prípade potreby alebo záujmu môžu a majú byť ponúkané v rámci jednej spoločnej budovy.
Daný podnet však spomínam trochu z iného dôvodu. A neviem, či viete, že na Slovensku máme v školách niekoľko tisíc detí s iným materinským jazykom, ako je jazyk slovenský alebo jazyk uznávanej národnostnej menšiny. A chcem upozorniť na to, že aj tieto deti narážajú v školách na obrovské problémy spojené s nedostatočnými zručnosťami v oblasti komunikácie a porozumenia vyučovaciemu jazyku. Sú to deti cudzincov, ale aj deti z marginalizovaných rómskych komunít, ktoré hovoria nárečím.
Chcem sa vás pani komisárka spýtať, či poznáte situáciu aj týchto detí a aký máte názor na to, že v školách na Slovensku narážajú aj tieto deti na limitujúcu jazykovú bariéru, čo má negatívny vplyv na ich vzdelávacie výsledky. Moja otázka sa týka detí, snáď s výnimkou časti rómskych detí hovoriacich štandardizovaným rómskym jazykom, ale tých je naozaj veľmi málo, pre ktoré nie sú riešením školy s vyučovaním jazykom národnostných menšín. My pre ne nemáme žiadne školy, pre túto kategóriu detí, ktoré by s nimi dokázali pracovať v ich materinskom jazyku, a preto sa obvykle učia v školách s vyučovacím jazykom štátnym, to znamená v slovenčine. Pritom riešenie pre ne existuje. Ja som ho v pléne už viackrát navrhovala. Vytvoriť pre ne takzvanú univerzálnu učebnicu slovenského jazyka, z ktorej by mohli porozumieť slovenčine spôsobom, ako sa iné deti učia cudzí jazyk.
Pani komisárka, považujete za diskrimináciu, že sa tieto deti v školách učia slovenčinu podľa rovnakých osnov, z rovnakých šlabikárov, rovnakým spôsobom a rovnakým tempom ako ich spolužiaci bez jazykovej bariéry? A ak áno, aké plánujete navrhnúť opatrenia v tejto oblasti?
Ďakujem pekne za pozornosť.
Skryt prepis