Videokanál poslanca

Takže ďakujem, vážený pán predsedajúci, za slovo. Dobré ráno, vážené kolegyne, vážení kolegovia.
Ono je to už vlastne druhýkrát, čo sa tu v pléne stretávame k tejto téme, k téme odvolávania ministerky kultúry, a akurát teda v týchto dňoch uplynul rok mandátu tejto vlády, teda aj mandátu pani ministerky a je to podľa mňa celkom úctyhodný výkon a vizitka práce ministra, a to aj v európskom kontexte.
Ja keď som tu stála v máji pri tom prvom, pri tej prvej schôdzi na odvolávanie ministerky kultúry, tak vtedy som hovorila, že pani Šimkovičová nikdy nemala byť ministerkou kultúry, pretože kvôli svojej minulosti, kvôli svojim chýbajúcim skúsenostiam a schopnostiam, alebo aj celkovej nedostatočnej kondícii na výkon funkcie ministerky, vlastne nepoznám inú európsku krajinu, v ktorej by sa mohla stať ministerkou.
No, bohužiaľ, odvtedy sa zdá, že tento nádherný príbeh pokračuje. A možno je nádherný pre pani ministerku a pre jej generálneho tajomníka služobného úradu pána Machalu, ku ktorému sa ešte viackrát dostaneme, ale rozhodne nie je nádherný pre slovenskú kultúru. V každom prípade sa však dá povedať, že niečo takéto slovenská kultúra ešte nezažila, a obávam sa, že toto konštatovanie sa netýka len tých ostatných 35 rokov demokratických dejín, ale v istých ohľadoch siaha aj pred toto obdobie.
Ja, moja úloha dnes tu je zdôvodňovať, prečo je potrebné čo najrýchlejšie pani ministerku Šimkovičovú odvolať, a táto úloha je v zásade veľmi jednoduchá, pretože mám pocit, že po roku jej pôsobenia na ministerstve kultúry dnes už takmer každý občan Slovenska celkom jasne vidí, že nemá vlastne ani najmenšie predpoklady na výkon funkcie ministerky a že každý ďalší deň vo funkcii je pre kultúru na Slovensku naozaj fatálny. Stačí len veľmi stručne zrekapitulovať, čo sa jej podarilo za rok pôsobenia, pretože za ten rok sa jej podarilo rozložiť a nahlodať prakticky všetko dobré a fungujúce, čo v kultúre na Slovensku máme – verejnoprávne médiá, verejnoprávne fondy, pamiatkovú starostlivosť, erbové kultúrne inštitúcie a takto môžeme ďalej pokračovať.
Každým jedným jej krokom či takmer každým jej verejným výrokom pribúdajú ďalšie a ďalšie dôvody na jej odchod. Jej vyjadrenia na adresu umelcov a kultúrnych pracovníkov alebo výroky voči, voči rôznym typom menšín, najmä voči queer ľuďom, smutne pripomínajú 30. roky v Nemecku. Pani ministerka Šimkovičová a jej smutný tieň Lukáš Machala sú naozaj nekompatibilní s kultúrou a, bohužiaľ, to už vidia aj vaši voliči, páni kolegovia z koalície. Ja tu nechcem opakovať všetko, čo z tohto pultu už zaznelo na adresu pani ministerky kultúry, pretože už sme tu strávili jeden deň jej odvolávaním, a všetky tie dôvody, ktoré sme uviedli v máji, platia aj naďalej, a v súvislosti s ďalšími krokmi pani ministerky nadobúdajú oveľa hrozivejšiu a fatálnu podobu.
Táto druhá schôdza na odvolávanie pani ministerky sa mala uskutočniť v auguste a vtedy som mala v pláne zhrnúť iba to, čo pani ministerka urobila od mája do augusta, lebo aj toho bolo viac než dosť na to, aby každý súdny človek dvihol ruku za jej odvolanie. My dnes máme koniec októbra a medzičasom pribudli opäť ďalšie desiatky dôvodov, takže sa mi tento zoznam tak troška rozrástol do dosť nebývalých rozmerov. A nechcem vás tu držať a deprimovať príliš dlho, takže sa pokúsim zhrnúť len tie naozaj najvypuklejšie problémy, ktoré sa vyskytli od minulého odvolávania.
Prvý okruh problematický, ktorý je dôvodom na to, aby pani ministerka ďalej nepôsobila vo svojej funkcii, sa týka najmä jej nekompetentnosti, neschopnosti riadiť rezort a rozrastajúceho sa klientelizmu v rezorte kultúry. Samozrejme, nedá sa nezačať verejnoprávnymi médiami a zákonom o STVR, pretože to bol prvý zákon, ktorý pani ministerka sama do Národnej rady predložila. Počas tej búrlivej rozpravy o tomto zákone, ktorým Slovenská republika založila nové verejnoprávne médiá, sme upozorňovali na všetky problémy, ktoré tento zákon prinesie, osobitne v prechodnej fáze, ktorá bola v novom zákone upravená úplne nedostatočne a neuspokojivo. Tieto obavy sa potvrdili hneď prvým dňom vzniku STVR.
Prvé dni STVR ukázali, že neboli zabezpečené ani základné prevádzkové podmienky, ako je poverenie riaditeľa, pridelenie identifikačného čísla organizácie či kontrolného orgánu. STVR dodnes nemá ani len logo. Tento žalostný stav trvá už takmer štyri mesiace a zrejme bude trvať ešte pomerne dlho. No apropo, logo STVR. To si vraj objednala práve pani ministerka kultúry akousi podprahovou zákazkou. Dodnes ho ale nikto nevidel, nakoľko nám ho aj napriek žiadosti o poskytnutie informácií odmietla poskytnúť. Neodpovedala ani na otázku, na základe akého právneho titulu, z akej rozpočtovej kapitoly alebo na základe akého rozpočtového opatrenia objednalo ministerstvo kultúry logo pre inú verejnoprávnu inštitúciu, prečo bol termín odovzdania loga STVR päť dní pred tým, ako zmluva nadobudla platnosť, a na základe akých kritérií vybrali zhotoviteľa. Možno to môže teraz pani ministerka vysvetliť, keď nám už neodpovedá na tie žiadosti.
Ťažko povedať, či viera, že ministerka stojí nad zákonmi a je niečo ako lénny pán v oblasti kultúry, takže si môže objednávať a podpisovať čokoľvek, teda ťažko povedať, čí táto idea pochádza z jej hlavy, alebo z hlavy jej generálneho tajomníka služobného úradu, ale ešte sa k nej v priebehu tejto rozpravy vrátim a je ďalším dobrým dôvodom na jej odvolanie.
My sme teda požiadali NKÚ a Generálnu prokuratúru, aby tento a ďalšie svojvoľné kroky pri správe verejného majetku ministerky kultúry prešetrili, ale naozaj nie je mysliteľné, aby takáto prax ďalej pokračovala. O tom, že ministerka sústavne porušuje zákon o slobodnom prístupe k informáciám, neodpovedá na otázky v infožiadostiach a bez udania dôvodu zamieta rozklady, by vedeli okrem mňa rozprávať aj mnohí ďalší kolegovi z opozície. Aj v tejto veci sme podali sťažnosť na okresný úrad a pripravujeme aj podanie na správny súd, ale nerešpektovanie zákona a chýbajúca transparentnosť pri prakticky všetkých činnostiach je ďalším dobrým dôvodom na odchod pani ministerky.
V súvislosti so Slovenskou televíziou a rozhlasom sa objavili aj znepokojivé informácie o možnej cenzúre vo verejnoprávnom médiu, keď malo jeho vedenie podľa reportérky Barbory Šišolákovej zasahovať do jej reportáže práve tu s ministrom Tarabom o dozore nad zálohovým systémom plastových fliaš. Najprv ju malo vedenie STVR pustiť do vysielania v oklieštenej podobe, následne jej pokračovanie mali stopnúť úplne. Takáto cenzúra je jasným dôsledkom zmien, ktoré mi pani ministerka urobila, a hlavne rétoriky zo strany ministerstva kultúry a predstaviteľov vládnej koalície, ale ja osobne som teda nezaznamenala žiadnu reakciu pani ministerky na tieto problematické udalosti alebo to, že by situáciu, ako zvykne hovoriť, nariadila prešetriť.
Ďalším problémom Slovenskej televízie a rozhlasu je to, že nový zákon zaviedol systém čisto politických nominácií do Rady STVR, pri ktorých má rozhodujúce slovo práve ministerka kultúry. Keď sme na to v rozprave opakovane upozorňovali, uisťoval nás pán predseda kultúrneho výboru Michelko o tom, že sa nemáme báť, lebo pani ministerka tam určite nominuje nespochybniteľných odborníkov. No dočkali sme sa. Nespochybniteľní odborníci, ktorých tam pani Šimkovičová nominovala, sa skladajú z bývalého hovorcu Vladimíra Mečiara, z neznámych ľudí bez CV-čka, a čuduj sa svete, z generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva kultúry pána Machalu. Tento renesančný človek si sám napísal zákon, v ktorom explicitne umožnil, aby mohol byť do rady navrhnutý a následne ho tam, samozrejme, pani ministerka navrhla. Viete, ak je vo Wikipédii heslo konflikt záujmov, tak tento prípad by tam mal byť v takom rámčeku ako vysvetlenie, že čo to vlastne znamená.
Samotný proces výberu členov rady vyvoláva, samozrejme, zo strany ministerstva kultúry, vyvoláva vážne pochybnosti o dodržaní zákonného postupu, pretože pravdepodobne neboli dodržané zákonné lehoty ani transparentnosť pri zverejnení informácií o výbere a navyše predpoklady na výber kandidátov boli účelovo prispôsobené vopred vybraným kandidátom, navyše keď ministerstvo po našich mnohých urgenciách a sťažnostiach sčasti zverejnilo členov výberovej komisie, dozvedeli sme sa, že išlo o podriadených pána Machalu a ľudí s ním spriaznených. Tento proces je naozaj neuveriteľný a je až tak neuveriteľný, že upútal aj pozornosť európskej komisárky pani Viery Jourovej, ktorá od ministerstva kultúry žiada vysvetlenie, nakoľko môže ísť o príkre porušenie európskej legislatívy. Čo jej na tento list ministerstvo kultúry odpovedalo, opäť nevieme, nakoľko aj túto informáciu nám ministerstvo odmietlo poskytnúť, a opäť možno nám to pani ministerka vysvetlí teraz.
V každom prípade za nomináciu Lukáša Machalu do rady STVR plne zodpovedá ministerka kultúry, takže si môžeme pripísať ďalší bod na nekonečný zoznam dôvodov na jej odvolanie.
Podobne ako pri Slovenskej televízii a rozhlase aj pri novelách zákonov o Fonde na podporu umenia a Audiovizuálnom fonde sme upozorňovali na to, že okrem ideových a vecných problémov, ktoré tieto zákony prinášajú, ich schválenie spôsobí aj ochromenie činnosti týchto fondov, že bude značne oneskorená a na dlhú dobu pozastavená ich činnosť kvôli prechodu na nový spôsob rozhodovania, schvaľovania schém štátnej pomoci či voľby novej rady.
Pán poslanec Michalko (povedané s hlbokým povzdychom) sa nám tu opäť dušoval, že teda sa nič také nestane a že prvé výzvy v SPÚ napríklad vypíše v polovici septembra. No, bohužiaľ, už dnes vieme, že výzvy boli oneskorené, že fond posúval termíny a že z protimonopolného úradu stále nemá definitívne schválenie nových schém štátnej pomoci.
Samotná kapitola je rada fondu, pretože najmä kvôli rade fondu a kvôli tomu, že ministerstvo kultúry chcelo mať v tejto rade viac nominantov sa menil zákon. Ministerka vymenovala svojich nominantov v poslednom možnom momente a opäť to neboli, samozrejme, tie nespochybniteľné profesné autority, ktoré nám tu boli sľubované. Ale tým sa tento kabaret iba začal. Potom ako ministerstvo kultúry zistilo, že nie všetci ich nominanti sú poslušné bábky, ktoré budú hlasovať podľa príkazov Lukáša Machalu, prestala sa väčšina nominantov ministerstva kultúry zúčastňovať zasadaní a rada fondu tak nebola uznášaniaschopná. A aby toho nebolo dosť, následne ministerka odvolala toho jediného svojho nominanta, ktorý sa zasadaní zúčastňoval a odvolala ho práve preto, že sa ich zúčastňoval. A na dovŕšenie celej frašky sa jeho náhradníčka, ktorú tam pani ministerka nominovala namiesto neho, po týždni vzdala svojej funkcie.
Ono to znie ako taká nepodarená komédia omylov. Keby to nebola ale smutná realita, ktorá spôsobuje, že celá štátom nezriaďovaná kultúra dnes nedokáže kvôli týmto legislatívnym a personálnym experimentom a snahe ovládnuť verejnoprávne fondy, celá kultúrna obec nemôže riadne pracovať a tvoriť. Ja pevne verím, že napríklad pánovi Michelkovi ako navrhovateľovi tohto nedomysleného zákona je aspoň trocha ľúto, k čomu toto nádherné legislatívne dobrodružstvo dospelo, ale aj za túto paralýzu zodpovedá dnes ministerka kultúry, ktorá nedokáže zabezpečiť riadny výkon svojich nominantov v rade fondu.
Navyše v čase, keď sa o tejto legislatíve tu v Národnej rade rokovalo, pani ministerka preukázateľne zabránila inej dohode koaličných strán na novele zákona o FPÚ, ktorá by týmto problémom predišla.
Podobným problémom čelí, samozrejme, aj Audiovizuálny fond, ktorý má síce trocha iný cyklus výziev a trocha iné zloženie rady, ale tam napríklad zase ministerstvo kultúry porušilo hneď ten nový zákon, ktorý si schválili tým, že svojich členov rady pani ministerka nenavrhla v zákonom stanovenom termíne a dodnes ani nedokázala navoliť všetkých svojich nominantov. Bohužiaľ, je to opäť len chaos a rozklad, čo zatiaľ vidíme ako dôsledok krokov ministerky kultúry v tých najlepšie fungujúcich inštitúciách. Ani jeden fond dnes nefunguje lepšie ako pred rokom. Naopak, ich činnosť je dlhodobo ochromená a vzhľadom k tomu, čo sa deje v iných dotačných schémach, ktoré ministerstvo kultúry spravuje, k čomu sa teda hneď dostanem, existuje veľmi vážna obava, že v momente, ako začnú rady fondov rozhodovať o projektoch, čo je ich nová kompetencia, príde k úplnému kolapsu financovania kultúry, keďže pán Machala a pani ministerka budú chcieť, samozrejme, meniť rozhodnutia komisií.
No kým ministerstvo kultúry viedlo túto križiacku výpravu na ovládnutie verejnoprávnych fondov, ktoré efektívnejšie a transparentnejšie nahradili predošlé dotačné schémy ministerstva kultúry, zároveň nedokázalo zadministrovať ani tú jedinú dotačnú schému, ktorá bola zameraná na rekonštrukciu kultúrnych pamiatok. Tú jedinú, ktorá im na ministerstve ostala. Výzva na rekonštrukciu kultúrnych pamiatok na rok 2024 bola vyhlásená už v októbri 2023. Ministerstvo následne znížilo sumu vyčlenenú na túto výzvu o viac ako 3 mil. eur. Sedem mesiacov po vyhlásení výzvy nebolo ministerstvo schopné ani len zostaviť komisiu. Táto vznikla až koncom mája 2024. Výsledky grantového konania začalo ministerstvo zverejňovať až v septembri tohto roka. Vzniknuté omeškanie spôsobilo historicky prvý výpadok financovania obnovy a výskumu kultúrneho dedičstva na Slovensku.
Okrem nezvratných škôd na kultúrnych pamiatkach spôsobila nečinnosť ministerstva napríklad aj výpadok príjmov remeselníkov realizujúcich obnovu pamiatok, ktoré sa realizujú neraz v chudobných regiónoch Slovenska s obmedzenými pracovnými príležitosťami. Odborné komisie, ktoré projekty posudzovali z prihlásených projektov vybrali na podporu tie najkvalitnejšie, ktoré v hodnotení získali viac ako 80 bodov. Ministerka však do veľkej miery alebo takmer do úplnej odporúčania komisií nerešpektovala a svojvoľne rozhodla o pridelení dotácie projektom, ktoré získali menej bodov, jeden napríklad iba 24 bodov.
A medzi týmito podporenými projektami bol napríklad projekt obnovy kaštieľa v Holíči, kde je starostom pán Čambal, nominant Slovenskej národnej strany. Tomuto projektu pridelila najvyššiu dotáciu vo výške 750-tisíc eur, a to napriek tomu, že s 57 bodmi patril k odbornou komisiou k najnižšie hodnoteným. Podľa medializovaných názorov odborníkov na pamiatky dokonca niektoré podporené projekty môžu viesť na k narušeniu či dokonca zničeniu pamiatkovej hodnoty stavieb. Naopak, niektoré z najvyššie hodnotených projektov sa ministerka rozhodla nepodporiť, pričom ministerstvo nezdôvodnilo, prečo neprihliadalo na názor odbornej komisie. V dodatkoch k výzve 2024, ktoré pripravilo ministerstvo kultúry v júli 2024 a ktoré teda podpísala pani ministerka, sa pritom píše, že o konečnom rozhodnutí o podporení alebo nepodporení žiadostí komisia rozhoduje hlasovaním. Na protest proti porušeniu ustanovenia, lebo pani ministerka porušila toto ustanovenie, ktoré sama podpísala, a proti svojvoľnému nakladaniu s verejnými financiami odstúpili členovia a členky dvoch odborných komisií tohto dotačného programu. No týmito krokmi ministerstvo kultúry spôsobilo, že projekty obnovy, ktoré sú v kritickom stave, stále stoja a pamiatky na Slovensku chátrajú. A chaos a očividný klientelizmus zo strany pani ministerky nielen spomaľuje obnovu pamiatok, ale zároveň ohrozuje ich ďalšiu existenciu, hoci túto tému pani ministerka deklaruje ako prioritu svojho rezortu.
A to ešte stále nie je všetko, pretože vďaka pani ministerke dokonca zaviali nad slovenskými pamiatkami čierne vlajky, a nie je to iba metafora. Naozaj sa to deje. Na kolabovanie programu Obnovme si svoj dom, neodborné a neskoré prideľovanie financií z dotačného programu, reagovali správcovia časti ohrozených pamiatok protestným vyvesením čiernych vlajok alebo symbolickým vypnutím osvetlenia pamiatky. Chceli tak upozorniť na skutočnosť, že aj tá minimálna finančná podpora na obnovu pamiatok zo strany štátu skolabovala. Do tohto protestu sa zapojili desiatky pamiatok po celom Slovensku. Ochrana pamiatok je prioritou ministerstva kultúry a pamiatkari sú z vášho vedenia rezortu zhrození a dávajú to najavo, pani ministerka. Nevadí vám to?!
A ešte stále to nie je v oblasti ochrany pamiatok všetko, pretože výboru pre kultúru a médiá boli nedávno oficiálne oznámené rozsiahle prepúšťanie odborných zamestnancov Pamiatkového úradu a niektorých krajských pamiatkových úradov, ktoré nadobudne účinnosť 31. októbra. Výpovedná lehota uplynie 31. decembra, čo znamená, že dotknutý zamestnanci budú oficiálne prepustení do konca roka. Celkovo má byť zrušených 33 pracovných miest, čo predstavuje 10 % z celkového počtu zamestnancov úradu.
Čuduj sa svete, najväčšie škrty zasiahnu odbor ochrany pamiatkového fondu, kde z 12 zamestnancov zostane len päť a odbor bude zároveň zrušený ako samostatná organizačná jednotka. Ja to ešte raz poviem veľmi jednoducho. Konsolidácia na Pamiatkovom úrade znamená, že sa zruší odbor, ktorý je zmyslom existencie pamiatkového úradu. Pritom Pamiatkový úrad rovnako ako krajské pamiatkové úrady je už niekoľko rokov hlboko personálne poddimenzovaný.
Ja iba pre porovnanie uvediem, že napríklad v Českej republike, ktorá má povedzme dvojnásobný počet pamiatok, sa stará o tieto pamiatky desaťnásobne početnejšia pamiatkarská obec. Toto avizované prepúšťanie odborných zamestnancov je neprimerané, je ďaleko nad rámec avizovanej vládnej konsolidácie. Pracovné miesta v oblasti ochrany pamiatok sú v štátnej správe nezameniteľné, čo prakticky znamená, že tí prepustení odborníci nemajú alternatívu uplatnenia, pretože Pamiatkový úrad je jediný, ktorý vykonáva tieto funkcie.
Navyše tento krok ohrozuje schopnosť Pamiatkového úradu plniť si svoje zákonné povinnosti a vedeckovýskumnú činnosť, čo podkopáva jeho poslanie ako dôležitej verejnej inštitúcie. Vo všeobecnosti to však pôsobí tak, že pani ministerka si preložila slovo konsolidácia ako výhovorku na prepustenie odborných kapacít alebo akýchkoľvek nepohodlných ľudí.
Na základe neoficiálnych informácií, ktoré prenikli z ministerstva kultúry, sa, samozrejme, nazdávame, že rušenie odboru pamiat... odboru ochrany pamiatkového fondu je len prvým krokom k pripravovanej redukcii pamiatkového fondu, pamiatkových zón a území. Tento zámer uvažuje o redukovaní pamiatkového fondu na Slovensku o 80 %, čo by v praxi znamenalo zrušenie ochrany vyše 8-tisíc z aktuálnych niečo viac ako 10-tisíc chránených kultúrnych pamiatok. Dôsledky takéhoto zásahu do integrity slovenského kultúrneho dedičstva by boli nepredstaviteľné a nezvratné. Takže keď teda zhrnieme ročný výkon pani ministerky v oblasti pamiatkovej starostlivosti, ktorý, ktorú teda deklaruje ako svoju prioritu, ministerka, ktorá sa bije do pŕs za tradičnú slovenskú kultúru a kultúrne dedičstvo, znížila sumy alokované na obnovu pamiatok, znefunkčnila hlavnú schému na podporu ochrany pamiatok, spôsobila, že pamiatky chátrajú oveľa viac ako predtým, a pod zámienkou konsolidácie sa chystá zlikvidovať jedinú štátnu inštitúciu, ktorá sa ochranou pamiatok zaoberá, a väčšinu pamiatok zrušiť. „Good job!“ by povedali asi naši americki kolegovia. Ale istý americký biznisman a prezident by asi skôr povedal, že You are fired! („Si prepustený,“ pozn. red.) No kým sa teda ale nám na Slovensku rozpadávajú vďaka pani ministerke kultúrne pamiatky, kultúrne inštitúcie a kultúrne politiky, ona sa venuje, samozrejme, dôležitejším veciam. Zrejme odkedy sa zúčastnila narodeninovej oslavy svojho generálneho tajomníka v Budmerickom kaštieli, tak tento jej nejak tak osobitne prirástol k srdcu. A kaštieľ, o ktorý sa roky starala obec Budmerice, ktorý bol prístupný pre verejnosť a v relatívne dobrom stave oproti mnohým iným kultúrnym pamiatkam, pani ministerka vyhlásila za poškodený a odňala zo správy obce. Ešte koncom júla ukončila zmluvu o spolupráci s Obecnými službami Budmerice. Ministerstvo tvrdilo vtedy, že dôvodom bolo to, že sociálny podnik obce, ktorý sa o kaštieľ staral, neuviedol kaštieľ pri odovzdaní do pôvodného stavu, čo samospráva, samozrejme, popiera. Medzitým sme videli videá z tzv. inšpekcie kaštieľa, kde pani ministerka skúmavo hľadí do bazénovej šachty alebo pohoršene ukazuje na drobné poškodenia omietky po závesných systémoch. No očividne je kaštieľ nenávratne poškodený a treba ho zavrieť pre verejnosť.
Ten pravý zámer je dnes úplne jasný z následných krokov ministerky, ktorá následne po tom, ako prehlásila kaštieľ kvôli nejakým drobným poškodeniam za, za poškodený, tak prenajala ho jednoosobovej firme KRINO stav z Cífera, ktorá v tejto oblasti nemá absolútne žiadne skúsenosti, a navyše bola len nedávno zaregistrovaná na verejné zákazky. Táto firma s veľmi obmedzenými finančnými výsledkami za uplynulé roky a bez, teda bez predošlých verejných zákaziek, teraz dostala najväčší kontrakt vo svojej histórii, správu významnej kultúrnej pamiatky, pritom nie je známe, na základe čoho ministerstvo túto firmu vybralo ani či prebehlo riadne výberové konanie. Ministerka takto ukončila spoluprácu s Obecnými službami Budmerice, ktoré mali kaštieľ dlhodobo v správe, úplne účelovo, len preto, aby ministerstvo kultúry malo zámienku na zadanie pochybnej zákazky niekomu inému. Tento krok, samozrejme, vyvoláva vážne obavy z netransparentnosti a účelovosti pri nakladaní s verejným majetkom. Podpis zmluvy so spoločnosťou bez dostatočnej kvalifikácie a skúseností, ktorá navyše za tie služby účtuje viac než jej predchodca, obec Budmerice, vyvoláva otázky, čo bolo skutočným dôvodom tohto kroku. Samospráva Budmeríc tvrdí, že ide o snahu pomsty a šikanovania zo strany ministerstva, a zároveň varuje, že tieto rozhodnutia poškodzujú záujmy verejnosti a ohrozujú budúcnosť významného kultúrneho dedičstva.
Rozoberám to podrobne práve preto, že je to vo veľmi výraznom kontraste k tomu, ako ministerstvo kultúry pristupuje k tým všetkým ostatným pamiatkam, o čom sa tu celkom dlho pred chvíľou rozprávala. A je tento prípad aj ďalším dôkazom toho, že vedenie ministerstva kultúry pod pani Šimkovičovou je na míle vzdialené od transparentnosti a odbornosti. Môžeme, samozrejme, len hádať, čo sa bude diať v nateraz stále zavretom kaštieli o rok alebo o dva, koľko narodeninových osláv osôb blízkych vládnej koalícii či iných skvelých kultúrnych podujatí sa tam uskutoční.
Ale, viete, tá neprimerane veľká pozornosť, ktorú ministerstvo kultúry venuje práve tomuto kaštieľu na úkor všetkých ostatných pamiatok, len ukazuje na to, že manažérske zlyhania v iných oblastiach vyplývajú aj z neschopnosti pani ministersky prioritizovať jednotlivé agendy.
Ono sa to prejavuje aj v mnohých iných veciach, a konkrétne napríklad vo vzťahu pani ministerky k Národnej rade Slovenskej republiky, ktorej sa má ako ministerka zodpovedať. Asi si všetci spomínate na deň, kedy mala pani ministerka predkladať vcelku dôležitý zákon, ale nikto ju nevedel nájsť, až sa nakoniec našla teda v Chorvátsku. Ale podobný prístup má aj k zasadaniam vlastného gestorského výboru. Od začiatku svojho mandátu vo výraznej miere ignoruje zasadania výboru pre kultúru a médiá. Z ôsmich zasadaní, na ktoré bola pozvaná, sa zúčastnila len troch, a pre úplnosť treba uviesť, že aj na týchto zasadaniach za ňu na všetky otázky poslancov odpovedali prísediaci úradníci ministerstva kultúry a štátny tajomník. Na ďalších dvoch zasadaniach, na ktorých mala prezentovať zásadné návrhy vlastných zákonov, ju bez udania dôvodu zastupoval štátny tajomník Bernaťák, pričom výbor nebol požiadaný o súhlas podľa § 53 zákona o rokovacom poriadku. Ministerka sa bez udania akéhokoľvek dôvodu nezúčastnila štyroch zasadaní výboru pre kultúru a médiá, na ktoré si ju poslanci priamo predvolali, pretože od nej chceli vysvetlenie k aktuálnym krokom a dianiu v rezorte kultúry.
Viete, my tu máme nejaký rokovací poriadok a podľa teda § 53 tohto zákona majú výbory právo pozývať na svoje schôdze členov vlády a vyžadovať od nich vysvetlenia, správy a potrebné podklady. Členovia vlády sú povinní prísť na schôdzu výboru, podať požadované vysvetlenie a správy a predložiť podklady, preto takéto konanie ministerky považujeme za závažné porušovanie zákona o rokovacom poriadku Národnej rady a za hrubé pohŕdanie vlastne týmto zákonodarným orgánom a jeho kontrolnou funkciou voči členom vlády.
A ja na základe informácie od pracovníkov Národnej rady a nejakej historickej pamäte tejto inštitúcie si dovoľujem tvrdiť, že podobné správanie ministra slovenskej vlády si tento najvyšší zákonodarný orgán naozaj nepamätá. My sme spolu s kolegom Dubécim otvoreným listom požiadali pána premiéra o zabezpečenie toho, aby si pani ministerka plnila povinnosti, ktoré jej zo zákona vyplývajú. To sa očividne neudialo a pani ministerka sa naďalej zasadaní výboru nezúčastňuje. V kontexte tejto schôdze je to len ďalší dôvod podporujúci jej odvolanie.
Tým sa dostávam k druhej skupine dôvodov, ktoré každý jeden z nich je dostatočný ako podklad na odvolanie. A táto druhá skupina sa týka najmä personálnej politiky, ktorá by sa dala zhrnúť do takého názvu čistky a pomsta. Bezprostredným dôvodom, pre ktorý sme vlastne podali pôvodnú žiadosť o zvolanie mimoriadnej schôdze na odvolanie pani ministerky kultúry, bol spôsob, akým pani ministerka odvolala riaditeľa a riaditeľku Slovenského národného divadla a Slovenskej národnej galérie. 6. augusta bol ministerkou kultúry Martinou Šimkovičovou zo svojej funkcie odvolaný generálny riaditeľ SND Matej Drlička. To odvolanie prišlo v strede divadelných prázdnin a prišlo po rekordne úspešnej 104. divadelnej sezóne SND, keď sa divadlo tešilo mimoriadnej diváckej priazni a bolo finančne zastabilizované. Odvolanie bolo doručené bez udania dôvodu priamo do domácnosti riaditeľa Drličku a viac ako 12 hodín ministerstvo kultúry neuviedlo vôbec žiadne dôvody. Neskôr pani ministerka Drličku obvinila z politického aktivizmu a niekoľkých veľmi diskutabilných pochybení.
Len deň po tom odvolala ministerka z postu šéfky Slovenskej národnej galérie Alexandru Kusú, ktorá viedla galériu od roku 2010 a úspešne dokončila náročnú rekonštrukciu. Riaditeľka bola opäť odvolaná bez jasného vysvetlenia, hoci ministerstvo ako dôvod uviedlo neakceptovateľný postup pri rekonštrukcii budovy, ničím nepodložilo toto tvrdenie dodnes.
Hoci minister či ministerka, samozrejme, môžu odvolávať riaditeľov erbových inštitúcií a v zásade to môžu urobiť prakticky bez udania dôvodu, ale to ešte neznamená, že je to aj múdre robiť. Aj v minulosti si ministri dávali záležať na zdôvodňovaní takýchto závažných personálnych krokov, pretože, samozrejme, predvídali prudkú reakciu a odpor kultúrnej obce a verejnosti. Pani ministerka Šimkovičová sa s relevantnými dôvodmi naozaj neunúvala. Problém však nie je iba v tom, že ide o eklatantný príklad spupných mocenských praktík, ktoré sa v rezorte kultúry naozaj rozmáhajú, ale takýmto konaním veľmi zásadne ohrozila samotný chod divadla a galérie. Slovenské národné divadlo po odvolaní riaditeľa Drličku takmer štyri týždne neriadil nikto. Odstúpil aj ekonomický riaditeľ a nikto nebol poverený riadením. Následne, a teda čo sa týka SNG, tam bol riadením poverený človek bez akejkoľvek kvalifikácie, ktorý nerozumie ani základnej misii tejto inštitúcie, a ako nám na poslaneckom prieskume povedal, on by namiesto tých výstav radšej galériu komerčne prenajímal, lebo to vlastne prinesie viac zisku. Tento pán Bittner odišiel z galérie síce po siedmich týždňoch, ale nie ako by ste čakali do zabudnutia, kam patrí, ale do Slovenského národného múzea, kde pani ministerka opäť medzičasom odvolala riaditeľa, tentokrát úplne bez udania dôvodu, pretože medzičasom si tuto Národná rada schválila zákon, ktorý jej to umožnil. Nahradil ho ešte menej kompetentný audítor, pán Timko, s ktorým tento pán Bittner podnikal vo firme Gastrometal.
Naše nedávne poslanecké prieskumy v týchto dvoch inštitúciách odhalili pochmúrnu atmosféru, nezhody medzi vedením a zamestnancami a osobitne v prípade Slovenskej národnej galérie úplne absentujúce schopnosti dosadených riaditeľov, čo i len pochopiť samotný zmysel existencie tejto inštitúcie.
Viete, ja si všeličo pamätám v kultúre. Už celkom dlho to sledujem, čo sa v kultúre deje, ale ja si naozaj nepamätám, že by takúto situáciu, že by minister bez udania dôvodu odvolal významného riaditeľa veľkej kultúrnej inštitúcie a nemal nikoho na jeho miesto. To nemá obdobu! Ja tomu ani nerozumiem, ako sa niečo také môže stať. A ak by sme to kvalifikovali iba ako manažérske zlyhanie, a nie rovno sabotáž voči týmto inštitúciám, malo by to byť samo osebe dostatočným dôvodom na okamžité odvolanie ministerky, a čudujem sa, že napríklad pán premiér to takto nevidí, pretože tá slepá pomsta a ničenie všetkého musí mať nejaké hranice aj v rezorte kultúry, aj keď to možno pre pána premiéra nie je až taký podstatný rezort, pretože, viete, Slovenské národné divadlo, to nie je nejaké lokálne divadlo s pár zamestnancami, ale je to inštitúcia, ktorá má takmer tisíc zamestnancov, ktorá za iných okolností by bola v Klube 500. A fakt, že bola táto inštitúcia takmer štyri týždne bez riaditeľa, sa naozaj výrazne podpísal na jej súčasnom stave, čo som my videli na tom poslaneckom prieskume, a že tá súčasná riaditeľka, čokoľvek si o nej myslíme, to má naozaj ťažké práve kvôli tým štyrom týždňom, kedy to divadlo bolo bez vedenia.
Navyše v tomto prechodnom období sa pani ministerka sama a úplne v rozpore so zákonom vyhlásila za zastupujúcu štatutárku, čo je naozaj konanie, ktoré nemá oporu vo vôbec žiadnom zákone tejto krajiny, a verejní činitelia, samozrejme, môžu robiť len to, čo im zákon dovoľuje. Je to v rozpore so zákonom o výkone funkcie vo verejnom záujme a tiež to zakladá veľmi hrubý konflikt záujmov, pretože ministerka kontroluje sama seba ako štatutárku SND.
Už sme spomínali, že toto svojvoľné konanie pani ministerky, ktorá má očividne pocit, že je nad zákonom, je celkom časté, ale ak je pravda, že podpísala výplaty v SND za viac ako milión eur, tak je to naozaj závažné porušenie zákona. V tejto súvislosti sme, ako som už spomínala, podali podnety na Národný kontrolný úrad a aj Generálnu prokuratúru, a teda podľa najnovších informácií Generálna prokuratúra už aj začala vec prešetrovať. Pýtate sa, teda prečo treba Martinu Šimkovičovú odvolať ešte stále? Už pri minulom odvolávaní sme spomínali prípad, to bol jeden z prvých krokov pani ministerky personálny, kedy netransparentne rozhodla o odvolaní riaditeľky Bibiany, pričom aj samotní predstavitelia ministerstva priznali, že vymenovanie novej riaditeľky je politická nominácia. Nová riaditeľka Bibiany nemá, samozrejme, žiadnu relevantnú skúsenosť z vedenia kultúrnych inštitúcií. Pani Flach predtým pôsobila v ekonomickej oblasti a podobne ako pani ministerka býva v Kittsee a v minulosti sa teda starala o dcéru pani ministerky.
Medzičasom však medzi týmito dvomi odvolávaniami ministerstvo kultúry ale muselo vypísať výberové konanie na jej miesto, keďže ona bola len dočasne poverená. A v tomto výberovom konaní, samozrejme, okamžite neváhalo využiť možnosť neverejného vypočutia pri hľadaní novej riaditeľky, čo je opäť vec, ktorú si toto plénum nedávno schválilo v novom zákone, a môžte hádať, kto tento neverejný konkurz vyhral. Áno, uhádli ste, bola to pani Flach, ktorá bola údajne jediná účastníčka, ktorá sa na výberové konanie dostavila. Opäť, o prihlásených účastníkoch, zložení výberovej komisie, víťaznej koncepcii riadenia inštitúcie či akejkoľvek inej skutočnosti z tohto výberového konania nevieme nič, pretože ministerstvo kultúry nám tieto dáta aj po infožiadosti opäť odmietlo zverejniť. Činnosť pani Flach v Bibiane je pritom od marca sprevádzaná konfliktami s odborníkmi, neuskutočnenými projektmi a výpoveďami zamestnancov.
No tu vidíme celú históriu toho, ako pani ministerka dosadzuje do funkcií svojich známych a odvoláva kvalitných a renomovaných odborníkov, no a to nie je všetko, pretože okrem toho masívne prepúšťa desiatky odborníkov z ministerstva kultúry, a ten spôsob a rozsah je, samozrejme, ďalšia veľká kapitola a ďalší veľký dôvod na odvolanie pani ministerky.
V auguste ste ministerstvo kultúry zrušilo svoju analytickú jednotku, ktorá sa volala Inštitút kultúrnej politiky a prepustilo viac ako 30 vysokoodborných pracovníkov bez akéhokoľvek relevantného dôvodu. Napriek tomu, že tento inštitút poskytoval analytické služby a podporoval rozhodovací proces na ministerstve, pán generálny tajomník služobného úradu Machala uviedol, že ich nepotrebuje, lebo rezort plánuje robiť analýzy inak. Ako inak, nepovedal.
Inštitút kultúrnej politiky bol pritom modernou analytickou jednotkou, ktorá zabezpečovala nezávislý analytický servis a hrala kľúčovú úlohu pri rozpočtových rokovaniach a strategických projektoch. Je úplne jasné, že toto rozhodnutie vedie k spomaleniu bežnej agendy rezortu a návratu k zastaralým metódam práce bez využívania moderných databáz. Ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej a Lukáša Machalu totiž zjavne nepotrebuje ani dáta, ani odborníkov, a hoci ako oficiálny dôvod udáva konsolidáciu, skutočným dôvodom, ktorým sa vedenie ministerstva vo vnútri ani netají, bola iná politická príslušnosť vyhodených zamestnancov a iné názory.
Opäť. Ak by sme mali vo wikipédii heslo politické čistky, tak personálna politika ministerstva kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej by tam mohla byť uvedená ako žiarivý príklad zo súčasnosti.
Pani ministerka totiž čelí veľmi vážnej kritike zo všetkých strán za neefektívne riadenie a neetické správanie na ministerstve, ktoré vedie. Aj odborové zväzy už upozornili, že od začiatku roka 2024, za desať mesiacov, zaviedla osem organizačných zmien, z ktorých väčšina nemala žiadne opodstatnenie. Pod jej vedením sa situácia na ministerstve dramaticky zhoršila. Objavili sa správy o šikane a o vážnych problémoch v medziľudských vzťahoch. Pani Šimkovičová ignoruje sťažnosti zamestnancov a namiesto riešenia problémov prepúšťa tých, ktorí sa odvážili upozorniť na šikanu či nekompetentné riadenie. Tento autokratický prístup vedie k nárastu napätia a destabilizácii celého pracovného prostredia Ministerstva kultúry.
Zamestnanci dokonca tvrdia, že tí, ktorí nesúhlasia s krokmi vedenia, sú označovaní za protislovenské živly, voči ktorým sa zakročí. Práve tejto skupiny zamestnancov sa majú týkať aj ďalšie výpovede začiatkom budúceho roka. Aby ste mali predstavu, že v akom rozsahu sa to prepúšťanie deje, tak od októbra ’23 do septembra ’24, za necelý rok, bolo podľa medializovaných správ prepustených z ministerstva kultúry dokopy 85 zamestnancov. To je až 40 % zamestnancov oproti stavu spred októbra 2023. Ide o takmer o 400 % vyššiu fluktuáciu, aká v organizácii prirodzene býva, čo vedie, samozrejme, k strate inštitucionálnej pamäte, k ohrozeniu výkonu štátnej služby a, pochopiteľne, je v priamom rozpore s nejakými princípmi efektívneho riadenia podľa zákona o štátnej službe. Navyše keď si urobíme nejaký kvalifikovaný odhad, tak, lebo realitu nevieme, keďže zase ministerstvo neodpovedá, ale podľa kvalifikovaného odhadu, to znamená, že ministerstvo kultúry minulo od októbra 2023 na odstupnom asi 0,5 mil. eur pre prepustených zamestnancov.
Autoritársky prístup a nehorázna personálna politika pani Šimkovičovej má naozaj devastujúci vplyv na celý rezort. A ohrozuje nielen jeho stabilitu, ale aj schopnosť ministerstva plniť si základné úlohy, a to najmä v oblasti tvorby a realizácie kultúrnej politiky. A, samozrejme, je ďalším z nekonečného zoznamu dôvodov na jej odvolanie.
Tretia oblasť dôvodov, by sa dala stručne zhrnúť tým, že sa týka výrokov pani ministerky, týka sa vyhrážok kultúrnej obci a nepravdivých tvrdení vo verejnom priestore. Ako som už spomínala, jedným z dôvodov, prečo pani ministerka Šimkovičová nikdy do tejto funkcie nemala byť vymenovaná, je práve jej minulosť v konšpiračných médiách. Neprejde ani deň hádam, kedy sa na internete nezjaví nejaký bizarný, nehorázny či základy vedeckého poznania spochybňujúci výrok z jej internetových vysielaní s pánom poslancom Kotlárom či ďalšími hviezdami tejto konšpiračnej scény.
Len v prípade pani ministerky to nie je len minulosť, ktorá ju dobieha, pretože pri jej zriedkavých výstupoch v štandardných médiách, kde vždy vystupuje bez oponenta a s vopred pripravenými otázkami, ju stačí len trocha dlhšie nechať hovoriť a máme dosť dôvodov na jej odvolanie.
Výroky o ohrozenej bielej rase, o tom, že LGBTI ľudia nemôžu mať deti, o tom, že queer ľudia sú homofóbni voči nej a ostatným heterosexuálom a podobné myšlienkové konštrukcie sú ako vystrihnuté z 30. rokov nášho storočia. Tieto výroky majú, bohužiaľ, častokrát v pravom slova zmysle neonacistický charakter a pani ministerku naozaj nijako neospravedlňuje, že o tejto analógii nevie a hovorí iba to, čo má v hlave.
Pani ministerka, vy si určite pamätáte, že vás vyhodili z televízie Markíza práve pre takéto xenofóbne výroky. Prečo si myslíte, že podobné a ešte oveľa horšie by nemali byť dôvodom na vaše odvolanie z pozície ministerky?
Asi preto, že táto vláda má, bohužiaľ, oveľa menšiu starosť o svoju reputáciu ako renomovaná televízia a ide jej len o jedno, ochraňovať seba a svojich ľudí. Slovensko a jeho reputácia je im očividne ukradnutá.
Možno práve preto sa môže pán Machala vyhrážať všetkým svojim kritikom súdnymi procesmi, vyhodením z kultúrnych inštitúcií či výpoveďami a nik mu na to nič nepovie. Ak však má niekto výroky a myslenie podobné nacistom, nemôže sa čudovať, že ho označujú za neonacistu. A ak má také výroky ministerka kultúry krajiny EÚ, ktorá má navyše v portfóliu ochranu menšín a kultúrnej diverzity, je to explicitný dôvod na jej odvolanie a odoslanie do zabudnutia. O to závažnejšie pôsobí fakt, že ministerka podala trestné oznámenie na spisovateľa Michala Hvoreckého a vyhráža sa trestným stíhaním aj ďalším svojim kritikom.
No a týmto sa dostávame k poslednej veľkej skupine dôvodov na odvolanie, je to vlastne jeden dôvod, je to pomerne bizarný dôvod, uznávam, a nie veľmi častý, pretože jeho podstatou vlastne je, že za takmer všetko, čo tu bolo teraz, doteraz povedané, môže niekto iný, a nie pani ministerka.
A ten dôvod sa volá Lukáš Machala. Je totiž všeobecne známe, že väčšina zhubných krokov a rozvratných činností, ktoré sa v rezorte kultúry dejú, pochádza práve z hlavy generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva kultúry.
A ja uznávam, že asi nie je úplným štandardom odvolávať ministra alebo ministerku za to, že v skutočnosti ministerstvo riadi a určuje jeho smerovanie niekto iný, ale, viete, pán Machala, je nikým nevoleným štátnym úradníkom a jeho skutočnou zodpovednosťou je administratívny a technický chod úradu ministerstva, ale on sa namiesto toho politicky vyjadruje na tlačových konferenciách, chodí do televíznych politických relácií (na rečnícky pult priniesli pohár vody), ďakujem, nakrúca videá, v ktorých prezentuje politické postoje a vyhráža sa kultúrnym pracovníkom, umelcom a kultúre ako takej.
A opäť, ja si ani v súčasnosti, ani v minulosti nepamätám čo i len jeden príklad toho, že by si nejaký štátny úradník z akéhokoľvek ministerstva dovolil takto vystupovať. Jednak tým hrubo porušuje zákon o štátnej službe, ktorý mu ukladá zachovávať princíp politickej neutrality a nevyjadrovať sa k politickým otázkam, a jednak je to urážka voči pani ministerke, je to urážka voči strane, ktorá pani ministerku nominovala, a podľa mňa je to aj urážka voči celej vládnej koalícii.
Vám nevadí, kolegovia z koalície, že vám tu pobieha nejaký človek, ktorý nenesie žiadnu politickú zodpovednosť a vyjadruje sa za vás?! Nevadí vám, že nejaký úradník, ktorý je hnaný osobnou pomstou a nenávisťou v skutočnosti vytvára obraz o vás a vám škodí? Pretože ak ho tam nechcete... alebo ak ho tam chcete, spravte z neho ministra a bude to také korektnejšie, alebo aspoň štátneho tajomníka a bude môcť mať všetky tieto politické vyjadrenia. Ale ak ho tam nechcete, odvolajte ministerku, ktorá toto dopustila, a dajte na jej miesto svojprávneho človeka, ktorý bude niesť politickú zodpovednosť, pretože toto, čo sa deje, naozaj nemá obdobu a podľa mňa to vyhovuje ani vám.
Pani ministerka totiž nerobí hanbu len doma, ale robí ju aj v zahraničí. O jej pracovnej ceste do Abú Dhabí sme tu rozsiahlo pojednali pri minulom odvolávaní, ale medzitým sa vybrala napríklad do Spojených štátov amerických. A cieľ a program jej 11-dňovej cesty bol síce dlho utajený a podrobnosti sme sa dozvedeli až z následnej žiadosti o poskytnutie povinných informácií, ale to, čo sme sa tam dozvedeli, bolo, že cieľom cesty 11-dňovej do Ameriky bolo odovzdanie sumy 10-tisíc eur Národnému českému a slovenskému múzeu a knižnici v Cedar Rapids. A tak aj vyzeral celý program. Pani ministerka v ňom reálne nemala žiadne stretnutia s relevantnými partnermi v USA, strávila dva dni v New Yorku a tri dni na Floride bez akéhokoľvek dôvodu, z ostatného kultúrneho a turistického programu neexistujú žiadne výstupy pre Slovenskú republiku.
Na spoločnú akciu prezidentov Slovenskej a Českej republiky nebola pozvaná, pretože si to neželal český prezident, ktorý s ňou nechcel byť na jednej fotografii. V realite štát minul takmer 50-tisíc eur na cestovné a ubytovanie ministerky a jej delegácie, aby táto mohla odovzdať 10-tisíc eur na akvizíciu kníh reverenda Matúša Jankolu. Naozaj skvelé využívanie verejných zdrojov a draho plateného času ministerky slovenskej vlády. Keby poslala bankovým prevodom 60-tisíc eur spomínanému múzeu, tie náklady pre štát by boli rovnaké a múzeum by malo viac peňazí.
Vzhľadom k tomu, že pani ministerka sa v najbližších dňoch chystá do Číny, môžeme sa zrejme tešiť na ďalšie podobné príhody. A je možné, že vláda jej tieto cesty schvaľuje aj preto, že keď je v zahraničí, nemôže škodiť doma, ale myslím, že jej odvolanie by tento problém vyriešilo efektívnejšie.
Nuž teda takto je to, vážené kolegyne a kolegovia. Ja tu už rozprávam 56 minút a to som stále iba pri dôvodoch, ktoré vznikli za posledné mesiace od toho posledného odvolávania pani ministerky. A keby sme mali túto rozpravu budúci týždeň, určite by ešte pribudli nejaké ďalšie.
Skúste si úplne úprimne každý sám za seba urobiť teraz také mentálne cvičenie a zamyslieť sa nad tým, čo je dnes 28. 10. 2024 v rezorte kultúry lepšie ako pred rokom, ktorá inštitúcia funguje lepšie, ktoré politiky sú kvalitnejšie, ktorí ľudia majú lepšie podmienky na prácu v kultúre, ktorí diváci sú spokojnejší. Ja som si urobila toto cvičenie a priviedlo ma naozaj do zúfalého stavu mysle. Ak si ho urobíte poctivo, zistíte, že úplne všetko, čoho sa pani ministerka a pán Machala čo i len dotkli, je dnes v horšom stave, ako pred nástupom tejto vlády. A to sa pohybujeme iba v rovine faktov, to ešte nie sme pri tých pocitoch.
No, toto cvičenie si asi v rezorte kultúry urobili viacerí, pretože všetky tieto a mnohé iné dôvody viedli k tomu, že po necelom roku od nástupu novej vlády došlo k niečomu, čo sa v slovenskej kultúre ešte nestalo. Kultúrna obec 5. septembra 2024 ohlásila štrajkovú pohotovosť a vznik hnutia Kultúrny štrajk. Ľudia, ktorí pracujú v kultúre, sú podľa vlastných slov znepokojení najmä tým, že vedenie ministerstva sa obracia proti ľuďom pracujúcim v kultúre namiesto toho, aby ich reprezentovalo, že fungujúce zákony nahradil chaos, ktorý paralyzuje kultúru na Slovensku, a že ľudia v kultúre čelia konštantnej finančnej neistote, ktorá sa stále zhoršuje. Títo ľudia žiadajú preto odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry, žiadajú zastavenie účelových a deštruktívnych zmien v rezorte, žiadajú okamžité zastavenie ideologickej cenzúry, žiadajú okamžitú finančnú stabilizáciu sektora a lepšie ohodnotenie ľudí, ktorí v kultúre pracujú. No za vyše mesiac, odkedy tento kultúrny štrajk vznikol, sa k nemu pridalo takmer 4-tisíc ľudí pôsobiacich vo vyše 400 zriaďovaných i nezriaďovaných organizáciách po celom Slovensku. Treba podľa vás ešte nejaký ďalší dôvod na odvolanie ministerky? Si myslím, že ani nie, pretože tie dôvody sú tak jasné, že ich vidia takmer všetci na Slovensku.
Už pri minulom odvolávaní bola k dispozícii petícia občanov s takmer 200-tisíc podpismi, v ktorej žiadali odvolanie pani ministerky, a bolo to necelé tri mesiace po jej vymenovaní, čo je celkom rekord, a dnes máme k dispozícii ďalšiu, ktorá je k dnešnému dňu približne rovnako úspešná. Darmo sa pani ministerka vyhráža signatárom, darmo na nich podáva trestné oznámenia, darmo polícia šikanuje iniciátorov a bezdôvodne si ich predvoláva. Ľudia to vidia, vidíte to aj vy, kolegovia z koalície, pretože vy dobre viete, že činnosť žiadneho iného ministra nevyhnala do ulíc toľko ľudí, ako sa do podarilo ministerke kultúry. Desiatky tisíc ľudí protestovali už v máji a v auguste vyšli do ulíc ďalšie desaťtisíce. A ja vám prezradím také tajomstvo, medzi tými ľuďmi v tých uliciach boli aj vaši voliči, voliči koalície. Ja si myslím, že je čas priznať si to, že ministerka kultúry škodí aj vám.
Za ten uplynulý rok, lebo teraz je to asi tak presne rok, čo tu sedíme, sme o kultúre v parlamente diskutovali až nebývalo veľa. Nebola to ale, bohužiaľ, debata o tom, akú má táto vláda a jej ministerka víziu pre kultúru, nebola to ani debata o tom, čo kultúra pre Slovensko znamená a ako by mohla zlepšiť životy ľudí, ktorí tu žijú. Bola to, bohužiaľ, radosť iná, pretože väčšinu času išlo o novely zákonov, ktorými sa rozbíjali a ničili kultúrne inštitúcie a fungujúce kultúrne politiky na Slovensku.
A viackrát počas tej rozpravy bolo úplne jasné, že aj kolegovia z koalície, a dokonca aj zo samotnej Slovenskej národnej strany nesúhlasia s krokmi ministerky kultúry, že ich uráža jej neprofesionalita a arogancia a že jej návrhy a kroky považujú za likvidačné pre kultúru. Bohužiaľ, nakoniec vždy za tieto návrhy hlasovali. Ako mi smutne povedal jeden koaličný poslanec, taký je život v koalícii. No, ja som ešte nebola nikdy súčasťou vládnej koalície, ale dovolím si tvrdiť, že život v koalícii nemusí nutne znamenať bezmocnosť a sebadeštrukciu.
Konanie Martiny Šimkovičovej dnes škodí kultúre, škodí Slovensku, ale škodí najmä vládnej koalícii. A preto by som chcela vyzvať kolegov z koaličných strán, ja viem, že pre mnohých z vás nie je kultúra iba zákusok po nedeľnom obede, ale že ju máte radi a že jej chcete pomôcť. Hlasujte za odvolanie Martiny Šimkovičovej a zasaďte sa za to, aby kultúru riadila nejaká kompetentná osoba z vašich radov, za ktorú sa nebudeme musieť všetci hanbiť. Hľadajte možnosti, ako kultúru zbaviť tohto zmaru a ničenia, ktorého sme svedkami za posledný rok. Alebo sa budete všetci len prizerať, ako sa slovenská kultúra potápa ako Titanic za zvukov novej slovenskej hymny, ktorú vám clivo preludujú pani Šimkovičová s pánom Machalom? Umelci a pracovníci kultúry, ale aj jej diváci sú aj vašimi voličmi, sú voličmi SMER-u, HLAS-u aj SNS. A mnohí z nich nechcú, aby sa to, čo roky budovali, potopilo vďaka dvom ľuďom, ktorí sa náhodne ocitli niekde, kde nepatria. Zastaňte sa všetkých tých, ktorí majú radi kultúru, a zastaňte sa kultúrneho Slovenska. História si to určite zapamätá viac ako pani ministerku.
A aby sme vám to trocha uľahčili, ako už pán predsedajúci povedal, v súlade s § 39 ods. 8 zákona o rokovacom poriadku sme podali návrh, aby sa o návrhu skupiny poslancov Národnej rady na vyslovenie nedôvery členke vlády Martine Šimkovičovej hlasovalo tajne.
Prajem všetkým kolegom šťastnú ruku pri hlasovaní.
Ďakujem. (Potlesk.)

(Prosím, vymazať rámček.)

Ďakujem, pán predsedajúci, a ďakujem teda aj kolegom za pripomienky. Ja vlastne, teraz je to tak rok, čo sedím v tomto parlamente ako opozičná poslankyňa a ja vlastne teraz začínam zisťovať, že v čom je to skutočné utrpenie byť v opozícii, lebo vlastne strašne frustrujúce stále hovoriť, že ja som vám to vravela. A nečakala som, že tie moje predpovede, lebo ja som zjavne asi dobrý prognostik na rozdiel od pána Michelka, že sa budú tak rýchlo a tak presne vypĺňať a úprimne vám hovorím, kolegovia, že toto je na mojej práci najfrustrujúcejšie. Nie to, že nepresadím nejaké svoje predstavy o tom ako má Slovensko vyzerať, ale to, že vlastne vám hovorím jednoduché dôsledky toho, čo prijmete a ono sa to potom stane a vy ako keby myknete plecami. To ma naozaj frustruje a s tým sa budem musieť ešte nejakým spôsobom vysporadúvať, ak sa to vôbec dá, lebo to, čo ja tu počúvam, je, že vy všetci viete, že ten proces je zlý a ešte stále sa dá s ním niečo robiť, nehovorím, že veľa, ale dá, dá sa urobiť protiváha k pánovi Machalovi, ktorého zjavne nevie zastaviť nikto, ani pán premiér. Ale vy hovoríte, choďme týmto zlým procesom, urobme to takto a potom niekedy v budúcnosti to možno zmeníme. Len viete, kedy bude tá budúcnosť? Za šesť rokov, lebo vy ste tam tých ľudí navrhli navoliť na šesť rokov. To znamená, že potom o šesť rokov budeme tu s pánom Jarjabkom zase tak vzdychať, že joj, kde sú tie korene toho, že to teraz je zlé.
Tak tu sú tie korene, takže ešte teraz urobme, čo sa urobiť dá. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, toto je teda rozprava k následnej voľbe členov rady nového verejnoprávneho média. My sme tu v prvej polovici tohto roka mali celkom dlhú a napätú debatu o tom zákone, ktorým sa vlastne menil zákon o verejnoprávnych médiách na Slovensku. No ale teda výsledkom tejto dlhej, napätej a dramatickej debaty bolo, bohužiaľ, schválenie veľmi kontroverzného zákona, ktorým Slovenská republika teda založila úplne nové verejnoprávne médiá. My sme už vtedy upozorňovali na mnohé úskalia tejto právnej úpravy, a to najmä v súvislosti s novými kompetenciami Rady STVR a tiež na nedomyslené prechodné ustanovenia tohto nového zákona. Vtedy, keď sme na to upozorňovali, tak kolegovia z koalície sa nám smiali, že maľujeme čerta na stenu, že sa vlastne len snažíme politicky zneužívať nejaké katastrofické scenáre, ktoré nikdy nenastanú. Ale priznám sa, že ja osobne ani v tých najkatastrofickejších víziách by som si nepomyslela, že bude koniec októbra a my sa ešte len začneme rozprávať o voľbe členov Rady STVR. Nenapadlo by ma, že táto nová verejnoprávna inštitúcia, ktorá existuje už od 1. júla tohto roku, bude aj po štyroch mesiacoch stále bez orgánov a bez riaditeľa, a bude ju riadiť poverený štatutár s obmedzenými právomocami, ktorého nikto nekontroluje.
Ten fakt, že o voľbe členov Rady STVR začíname rokovať až dnes, je problém najmä preto, že nový zákon veľmi radikálne zmenil právomoci rady, ktorá nielen volí a odvoláva generálneho riaditeľa, ale aj schvaľuje akékoľvek zmluvné vzťahy STVR a schvaľuje aj koncepciu riadenia a rozvoja Slovenskej televízie a rozhlasu a ich programových služieb. Nová rada sa teda stáva veľmi významným exekutívnym orgánom a bez nej táto nová inštitúcia nedokáže plnohodnotne fungovať. No, varovali sme pri tom, keď sa ten zákon schvaľoval v tomto pléne, varovali sme Národnú radu a varovali sme aj vládu, že predkladatelia zákona naozaj hrubým nedomyslením prechodných opatrení a nepremyslene stanovenou účinnosťou vydali verejnoprávne médiá napospas totálnemu chaosu a rozkladu. A, bohužiaľ, nieže všetky tieto varovania sa naplnili, ale deje sa presne to, čo sme predpovedali, akurát to trvá oveľa dlhšie, ako sme si vôbec vedeli predstaviť, a tá nová inštitúcia, ktorá nemá Logo, nemá korporátnu identitu, nemá riaditeľa, nemá ani radu, pričom táto rada má väčšinu právomocí, táto nová inštitúcia sa potáca na pokraji funkčnosti a funguje iba vďaka stovkám profesionálov vo svojich radoch, ktorí ju nechcú nechať padnúť. Ale okej, dnes máme teda pred sebou aspoň zoznam ľudí, ktorí sú kandidátmi na päť miest do Rady STVR. Je to tých päť miest, ktoré v tejto rade volí tento zákonodarný orgán ako doplnok k ďalším štyrom, ktoré v tejto rade obsadzuje ministerstvo kultúry. Toto všetko sú tie nové ustanovenia v zákone a najmä tí nominanti ministerstva kultúry boli jedným z najspornejších bodov novej legislatívy.
Tuto pán predseda výboru pre kultúru a médiá pán Michelko sa nám dušoval v rozprave, že keď hovoríme, že to bude problém, tak že maľujeme čerta na stenu a že ministerstvo kultúry by sa vlastne neodvážilo nominovať na tieto miesta nikoho iného ako nejaké nespochybniteľné odborné autority. No my dnes, bohužiaľ, tie mená alebo tých nominantov ministerstva kultúry poznáme a neviem teda, pán Michelko, že či stále trváte na tom pôvodnom tvrdení, ale, bohužiaľ, tí ľudia nie sú ani nespochybniteľné ani odborné a už vôbec nie autority. Čuduj sa svete teda kraľuje tomuto zoznamu meno generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva kultúry pána Lukáša Machalu a tento pán je očividne renesančný človek, lebo on si sám napísal ten zákon. Osobitne si doňho ustanovil, že funkcia člena rady je zlučiteľná s funkciou generálneho tajomníka služobného úradu, čo je, samozrejme, jednak elementárny konflikt záujmov a jednak základ proste politického ovplyvňovania verejnoprávnych médií. A potom sa do rady nechal zvoliť nejakou tajomnou komisiou na ministerstve kultúry, ktorá sa skladala z jeho podriadených. Ide o natoľko neuveriteľný proces, že si ho všimla teda už aj Európska komisia a Európska komisárka Jourová, ktorá požiadala ministerstvo o nejaké vysvetlenie tohto veľmi zvláštneho nominačného procesu. A čo im teda ministerstvo odpísalo, netušíme, keďže ako obvykle nám protizákonne odmietajú sprístupniť povinné informácie, ale možno by sme sa to mohli pýtať. Aj vy by ste sa to možno mohli pýtať.
No a tí ďalší nominanti ministerstva kultúry do rady majú buď problematickú minulosť, alebo ich nikto nepozná, takže asi vyškrtneme to slovo nespochybniteľné autority, že?
Ja to považujem za dôležité spomínať, pretože k týmto štyrom ľuďom my tu máme dovoliť k týmto autoritám ďalších päť ľudí v pléne a my dnes máme pred sebou zoznam viac ako 40 kandidátov, ktorí by túto funkciu chceli vykonávať.
Otázka znie, že či sa v takto nastavenom procese vieme zodpovedne rozhodnúť, kto z tých ľudí by to mal byť.
Dáva vám ten proces priestor na skúmanie jednotlivých kandidátov a preverenie ich schopností zastávať túto funkciu? Toto je hlavný dôvod, pre ktorý som sa rozhodla vystúpiť v tejto rozprave, pretože by som vás, kolegyne a kolegovia, chcela upozorniť na to, ako zle je nastavený proces výberu členov rady a aké dôsledky táto voľba v Národnej rade môže mať. Ten proces je teda podľa zákona naoko jednoduchý. Prídu nám nominácie, tie preskúma príslušný výbor, ktorým je výbor pre kultúru a médiá, predloží plénu a plénum zvolí. Čo to však znamená v praxi? Ako už spomenul pán poslanec Michelko, tých jednotlivých kandidátov môžu navrhovať rôzne občianske združenia a neziskové organizácie s prakticky akýmkoľvek zameraním svojej činnosti. A my máme dnes pred sebou zoznam kandidátov, veľmi dobre si ho pozrite, lebo pri každom tom mene je aj, že kto nominoval toho kandidáta a máme tam napríklad kandidáta, ktorého nominovalo občianske združenie Cyklo green park, iného nominoval Klub priateľov ľudovej piesne, Spolok Kráľa Svätopluka či dokonca občianske združenie Ľadové Labute, Klub otužilcov Čaňa. Myslím si, že už len z týchto príkladov celkom jasne vyplýva, že celý tento systém nominácií nemá vôbec žiaden zmysel, pretože výbor pre kultúru a médiá nemá vlastne žiadnu kompetenciu skúmať kredibilitu toho nominujúceho subjektu a navyše aj keby mal, tak táto nijako tým pádom ani nezaváži pri voľbe kandidáta v pléne. Ide teda len o čisto formálnu nezmyselnú podmienku, ktorá celý proces komplikuje a robí ho podľa môjho názoru aj mierne nedôstojným. Ak by sa tí kandidáti nominovali sami, bolo by to v podstate to isté, akurát by sme tu nič nepredstierali a nemuseli by si zakladať kadejaké obskúrne občianske združenia, ktoré ich nominujú. A na druhej strane, ak by tých ľudí, lebo niektorých nominovali aj celkom kredibilné organizácie, ale ak by všetkých nominovali tie naozaj kredibilné profesné a odborné organizácie, musel by na našej strane existovať niekto, kto túto skutočnosť nejako vyhodnocuje a nejako s ňou naloží. V celom tomto procese však ale náš výbor pre kultúru a médiá nemá vôbec žiadnu kompetenciu a napríklad sa stal aj taký prípad, že teda po právnych konzultáciách sme nemohli ani len vyradiť životopis kandidátky, ktorá preukázateľne nespĺňala kritériá pre oblasť, za ktorú sa do rady hlási, čiže výbor je vlastne ešte menej ako administrátor celého tohto procesu. A na základe tohto je úplne jasné, že ani výbor, ani plénum Národnej rady nedokáže posudzovať kandidátov a porovnávať ich schopnosť zastávať tú funkciu, na ktorú sa hlásia, pretože zákon neukladá dokonca ani žiadne vypočutie kandidátov, ako to napríklad nariaďuje v prípade Rady pre mediálne služby alebo aj iných podobných orgánov. Tí kandidáti navyše nepredkladajú žiadne projekty, žiadne motivačné listy ani akékoľvek iné dokumenty okrem, okrem životopisu, ktoré by nám umožnili nahliadnuť do ich predstáv a plánov o tom, čo v tej rade chcú robiť, alebo akým spôsobom vidia túto svoju úlohu. Výsledkom je to, že celý tento proces je vlastne výlučne politický, je postavený na zákulisnom lobingu a vlastne odborné kvality kandidátov v ňom hrajú veľmi podružnú rolu. Ešte stále si niekto tu myslí, že týmto procesom sa dokážeme dopracovať k tým nespochybniteľným odborným autoritám? Ja osobne by som chcela vlastne na základe tohto navrhnúť svojim cteným kolegom a kolegyniam v tomto pléne, aby sme v tejto chvíli namiesto voľby členov rady sa radšej pokúsili najprv spoločnými silami zrevidovať túto nešťastnú legislatívu aspoň v tejto technickej časti voľby členov rady v Národnej rade a ona má aj množstvo iných problémov, ale skúsme možno len tuto nejaké technické úpravy urobiť, pretože si hovorím, že ak to vydržalo doteraz, tá voľba, tak ešte jednu schôdzu ona určite vydrží. A skúsme sa možno zamyslieť nad spôsobom predvýberu kandidátov nad lepšími kritériami, nad tým, ako dať právnu váhu nominujúcim subjektom a ich reálnej autorite v sektore, ktorý zastupujú. Inšpirujme sa kľudne napríklad Českou republikou, kde mnohé z toho majú vyriešené. Keď už tento zákonodarný orgán súhlasil s veľmi kontroverznou reformou verejnoprávnych médií, ktorá môže byť v blízkom čase aj predmetom sankcií z Európskej únie, keď sme už nechali generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva kultúry ísť si svoju spanilú jazdu a porušovať všetky mysliteľné pravidlá pri vlastnej nominácii sa do rady, pokúsme sa aspoň dosiahnuť to, aby zástupcovia Národnej rady v tejto rade boli zvolení dôstojným spôsobom, ktorý zaručuje ako takú odbornosť a kredit. Skúsme zrevidovať proces tak, aby sme sa aspoň na niektorých kandidátoch vedeli dohodnúť na základe ich odbornosti naprieč koalíciou a opozíciou. Môžete to považovať odo mňa za naivné, ale ja si túto naivitu rada zachovám, pretože stále verím, že mnohí z vás chcú podobne ako ja napríklad vedieť, že vaša práca má zmysel a vidieť čo najlepšie výsledky. Takže myslím si, že máme šancu to ukázať aj pri tejto voľbe členov Rady STVR. Ďakujem. (Potlesk.)

Okej, ďakujem pekne, pán predsedajúci, a ďakujem, pán minister, za odpoveď. Ja rozumiem tomu, že tá redukcia aj tých hodín, aj tých podporných opatrení je daná konsolidáciou a je daná finančnými možnosťami, len tá miera redukcie či už vlastne celkových hodín, alebo aj tých jednotlivých opatrení v tom katalógu je tak masívna, že moja otázka je, či ten systém včasného varovania, ktorý je aj súčasťou zákonov, o ktorých teraz rokujeme, potom má zmysel a či vôbec bude fungovať, pokiaľ vy takto zásadne zredukujete aj podporné opatrenia, aj počet tých hodín, ktorý je na nich vyčlenený. Ďakujem pekne.

Vážené kolegyne, kolegovia, na záver môjho prejavu budem čítať potom pozmeňovací návrh.
Čo sa týka vlastne nášho postoja k tomuto zákonu o minimálnej mzde, tak to veľmi presne zhrnul už kolega Kišš, takže ja sa chcem venovať takému jednému aspektu toho zákona alebo možno takému nedostatku tej predkladanej novely, pretože, ako tu už spomínal aj pán poslanec Hajko, ale teda aj pani Vaľová sa toho dotkla nejakým spôsobom, tak asi všetci si uvedomujeme, že ten problematický aspekt debaty o minimálnej mzde je ten známy fakt, že minimálnu mzdu dlhodobo nedodržuje najmä štát vo forme tabuľkových platov pre zamestnancov štátnej a verejnej správy. Takže keď tu počúvame, ako teda niekto chce zabezpečiť tie sociálne istoty, tak bolo by naozaj namieste sa už konečne ako keby zaoberať týmto problémom najmä v situácii, keď štát niečo podobné v podstate prikazuje súkromným zamestnávateľom.
A je určite ocenenia hodné, že minimálna mzda v posledných rokoch stúpala a vďaka tomuto zákonu bude stúpať aj naďalej. Len nárast tej minimálnej mzdy sa len zriedka vlastne premietol do rastu tabuľkových platov, ktoré sú základom odmeňovania vo verejnom sektore. A neustále čelíme situácii, že, alebo takému paradoxu, že zamestnanci štátnej a verejnej správy, ktorí by mali byť vlastne pilierom kvalitnej verejnej služby, sú často odmeňovaní podstatne nižšou sumou, ako je minimálna mzda z hľadiska tabuľkových platov. Tento problém, samozrejme, najvýraznejšie zasahuje zamestnancov v tých nižších platových triedach, ako je I. a II. trieda v štátnej službe a I. až III. trieda podľa zákona o odmeňovaní zamestnancov vo verejnom záujme.
Keď sa na to pozrieme vo všeobecnosti, na tento problém, tak je očividné, že to nespravodlivé nastavenie tarifných platov vytvára systémové nerovnosti, pretože niečo iné žiadame od štátu a niečo iné žiadame od súkromných zamestnávateľov, že takéto nadstavenie tarifných platov znižuje atraktivitu práce vo verejnom sektore a v dlhodobom horizonte môže odrádzať talentovaných pracovníkov od vôbec vstupu do štátnej správy. Veľakrát aj pracovné podmienky, ale teda najmä to ohodnotenie nedosahujú v tej verejnej a v štátnej správe úroveň súkromného sektora napriek tomu, že náplň práce a požadovaná kvalifikácia sú porovnateľné, ak nie niektorými špecifikami aj oveľa náročnejšie. A takýto nedostatok motivácie spôsobený nízkymi mzdami a neatraktívnymi pracovnými podmienkami zhoršuje efektivitu a kvalitu verejnej správy a môže mať, samozrejme, aj širší dopad na dôveru verejnosti voči štátnym inštitúciám, ktoré potom nefungujú tak, ako by sme od nich čakali.
A ja predpokladám, však sme sa o tom aj s pánom ministrom rozprávali, že si všetci uvedomujeme, že ak sa tento prístup k odmeňovaniu zamestnancov verejného a štátneho sektora nezmení, hrozí nielen ďalšie prehlbovanie nerovnosti a strata kvalifikovaných odborníkov, ale hrozí aj to, že bude narastať ten rozdiel medzi rastom minimálnej mzdy, ktorá je nastavená na nejaký automat, a medzi odmeňovaním vlastne ľudí vo verejnej a štátnej správe. A my si uvedomujeme, že v situácii, kedy vláda konsoliduje a kedy sa hľadá každé euro a vláda sa snaží šetriť, niekde lepšie, niekde horšie, určite v tejto chvíli nie je možné prísť s komplexnou reformou odmeňovania štátnych a verejných zamestnancov, ktorá by zahŕňala všetky tie tarifné tabuľky, nakoľko je asi ťažké nájsť miliardu eur alebo aj viac, čo by to mohlo stáť. Ale je dôležité si uvedomiť, že táto reforma vládu čaká a čím neskôr sa ňou bude zaoberať, tým viac peňazí a vedľajších škôd to bude znamenať.
V každom prípade, ak teda prijímame zákon, ktorý vytvára alebo navyšuje povinnosť pre súkromných zamestnávateľov, bolo by férové urobiť aspoň malý krok k tomu, aby štát ukázal ochotu dodržiavať vlastné zákony a pravidlá. A na tomto je postavený ten pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý by sme vlastne chceli predložiť s kolegami. Samozrejme, on nenahrádza tú komplexnú reformu tarifných platov štátnych zamestnancov, ale prakticky zaručí aspoň to, že tarifné alebo takzvané tabuľkové platy nebudú môcť byť nižšie ako aktuálna minimálna mzda. Tento mechanizmu má teda za cieľ, samozrejme, to, aby platové ohodnotenie zamestnancov odrážalo základné potreby a zodpovedalo nejakej elementárnej ekonomickej realite a odstraňovalo aspoň tú úplne elementárnu nespravodlivosť a zároveň takéto opatrenie by mohlo byť aj základom ďalšej reformy pre, reformy tej celej tabuľky platových taríf. Ja budem ten pozmeňovací návrh čítať, ale jeho podstatou je, že vlastne kolektívne zmluvy, ktoré stanovujú platové tarify zamestnancov vo verejnej a v štátnej správe, budú vyjednávané v súlade s aktuálnymi legislatívnymi normami upravujúcimi minimálnu mzdu, čím sa dosiahne, že nebude existovať štátny alebo verejný zamestnanec, ktorý by mal tarifný plat nižší ako minimálna mzda.
Ja verím teda, že hoci sa asi na mnohých veciach nezhodujeme možno aj v súvislosti s týmto zákonom, tak že máme nejaký spoločný cieľ, a to sú spravodlivé a rovné platové podmienky pre všetkých zamestnancov, aj tých, ktorí pracujú v štátnej správe a vo verejnom sektore, a že asi sa zhodneme na tom, že všetci zamestnanci by mali mať dôstojné pracovné podmienky vrátane jednotnej minimálnej mzde, ktorá, mzdy, ktorá zabráni diskriminácii a neprimeraným rozdielom v odmeňovaní. Je podľa mňa zároveň dôležité to, aby štát, pokiaľ niečo vyžaduje od súkromných zamestnávateľov, aby uplatňoval takú istú normu najprv u svojich zamestnancov a išiel tým príkladom. Samozrejme, to určite viete, že tento náš pozmeňujúci návrh má aj podporu odborových zväzov a je v súlade s požiadavkami odborových zväzov. Napríklad konfederácia odborových zväzov dlhodobo presadzuje spravodlivé platové podmienky pre zamestnancov vo verejnom sektore a zdôrazňuje, že všetci zamestnanci bez ohľadu na pozíciu alebo pracovné zaradenie by mali mať nárok na minimálnu mzdu, ktorá zohľadňuje rastúce životné náklady a pokrýva základné potreby pracovníkov.
Takže prv než teda budem čítať ten pozmeňovací návrh, ja verím, že aj pán minister a vláda zváži toto alebo iné podobné riešenie aj pri schvaľovaní novely zákona o minimálnej mzde. Čiže budem čítať ten pozmeňovací návrh, ospravedlňujem sa, je to pomerne nudná vec, ale tak to musíme robiť... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Prosím, zastaviť čas.

Jaurová, Zora, poslankyňa NR SR
Doplňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Zory Jaurovej, Zuzany Mesterovej a poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ivana Štefunka k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 663/2007 o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
V súlade s ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov predkladáme nasledujúci doplňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 663/2007 o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme tieto doplnenia.
1. Za článok IV sa vkladajú nové články V až VII, ktoré znejú:
„Čl. V
Zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení zákona č. 58/1999 Z. z., zákona č. 181/1999 Z. z., zákona č. 356/1999 Z. z., zákona č. 224/2000 Z. z., zákona č. 464/2000 Z. z., zákona č. 241/2001 Z. z., zákona č. 98/2002 Z. z., zákona č. 328/2002 Z. z., zákona č. 422/2002 Z. z., zákona č. 659/2002 Z. z., zákona č. 212/2003 Z. z., zákona č. 178/2004 Z. z., zákona č. 201/2004 Z. z., zákona č. 365/2004 Z. z., zákona č. 382/2004 Z. z., zákona č. 727/2004 Z. z., zákona č. 732/2004 Z. z., zákona č. 69/2005 Z. z., zákona č. 623/2005 Z. z., zákona č. 342/2007 Z. z., zákona č. 513/2007 Z. z., zákona č. 61/2008 Z. z., zákona č. 278/2008 Z. z., zákona č. 445/2008 Z. z., zákona č. 491/2008 Z. z., zákona č. 70/2009 Z. z., zákona č. 60/2010 Z. z., zákona č. 151/2010 Z. z., zákona č. 543/2010 Z. z., zákona č. 547/2010 Z. z., zákona č. 48/2011 Z. z., zákona č. 79/2012 Z. z., zákona č. 345/2012 Z. z., zákona č. 361/2012 Z. z., zákona č. 80/2013 Z. z., zákona č. 462/2013 Z. z., zákona č. 307/2014 Z. z., zákona č. 406/2015 Z. z., zákona č. 125/2016 Z. z., zákona č. 69/2018 Z. z., zákona č. 177/2018 Z. z., zákona č. 347/2018 Z. z., zákona č. 6/2019 Z. z., zákona č. 319/2019 Z. z., zákona č. 73/2020 Z. z., zákona č. 423/2020 Z. z., zákona č. 76/2021 Z. z., zákona č. 310/2021 Z. z., zákona č. 412/2021 Z. z., zákona č. 453/2021 Z. z., zákona č. 478/2021 Z. z., zákona č. 125/2022 Z. z., zákona č. 222/2022 Z. z., zákona č. 350/2022 Z. z., zákona č. 197/2023 Z. z. a zákona č. 238/2024 Z. z. sa dopĺňa takto:
V § 85 ods. 6 prvej vete sa na konci pripájajú tieto slová: „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu”.
Čl. IV
Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení zákona č. 438/2002 Z. z., zákona č. 666/2002 Z. z., zákona č. 424/2003 Z. z., zákona č. 451/2003 Z. z., zákona č. 462/2003 Z. z., zákona č. 180/2004 Z. z., zákona č. 215/2004 Z. z., zákona č. 365/2004 Z. z., zákona č. 382/2004 Z. z., zákona č. 447/2004 Z. z., zákona č. 729/2004 Z. z., zákona č. 254/2005 Z. z., zákona č. 561/2005 Z. z., zákona č. 404/2006 Z. z., zákona č. 256/2007 Z. z., zákona č. 327/2007 Z. z., zákona č. 330/2007 Z. z., zákona č. 519/2007 Z. z., zákona č. 614/2007 Z. z., zákona č. 445/2008 Z. z., zákona č. 591/2008 Z. z., zákona č. 82/2009 Z. z., zákona č. 199/2009 Z. z., zákona č. 602/2009 Z. z., zákona č. 151/2010 Z. z., zákona č. 543/2010 Z. z. zákona č. 48/2011 Z. z., zákona č. 400/2011 Z. z., zákona č. 345/2012 Z. z., zákona č. 80/2013 Z. z., zákona č. 190/2013 Z. z., zákona č. 37/2014 Z. z., zákona č. 308/2014 Z. z., zákona č. 129/2015 Z. z., zákona č. 375/2015 Z. z., zákona č. 125/2016 Z. z. zákona č. 177/2018 Z. z., zákona č. 347/2018 Z. z., zákona č. 319/2019 Z. z., zákona č. 466/2019 Z. z., zákona č. 73/2020 Z. z., zákona č. 76/2021 Z. z., zákona č. 310/2021 Z. z., zákona č. 412/2021 Z. z., zákona č. 125/2022 Z. z., zákona č. 127/2022 Z. z., zákona č. 222/2022 Z. z., zákona č. 350/2022 Z. z., zákona č. 413/2022 Z. z. a zákona č. 258/2024 Z. z. sa dopĺňa takto:
1. V § 131 ods. 1 prvej vete sa za slová „podľa § 190 sa” vkladajú slová „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu”.
2. V § 131 ods. 2 sa za slová „navrhne vláda” vkladajú slová „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu”.
Čl. VII
Zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 369/2004 Z. z., zákona č. 413/2004 Z. z., zákona č. 81/2005 Z. z., zákona č. 204/2005 Z. z., zákona č. 131/2005 Z. z., zákona č. 628/2005 Z. z., zákona č. 231/2006 Z. z., zákona č. 316/2006 Z. z., zákona č. 348/2007 Z. z., zákona č. 519/2007 Z. z., zákona č. 245/2008 Z. z., zákona č. 385/2008 Z. z., zákona č. 474/2008 Z. z., zákona č. 317/2009 Z. z., zákona č. 400/2009 Z. z., zákona č. 578/2009 Z. z., zákona č. 102/2010 Z. z., zákona č. 151/2010 Z. z., zákona č. 390/2011 Z. z., zákona č. 62/2012 Z. z., zákona č. 438/2012 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 288/2013 Z. z., zákona č. 462/2013 Z. z., zákona č. 325/2014 Z. z., zákona č. 32/2015 Z. z., zákona č. 392/2015 Z. z., zákona č. 217/2016 Z. z., zákona č. 243/2017 Z. z. zákona č. 63/2018 Z. z., zákona č. 318/2018 Z. z., zákona č. 138/2019 Z. z., zákona č. 224/2019 Z. z., zákona č. 381/2019 Z. z., zákona č. 470/2019 Z. z., zákona č. 395/2021 Z. z., zákona č. 414/2021 Z. z., zákona č. 264/ 2022 Z. z., zákona č. 389/2022 Z. z. a zákona č. 182/2023 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:
1. V § 28 ods. 1 prvej vete sa za slová „platových taríf" vkladajú slová „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu”.
2. V § 28 ods. 1 druhej vete sa na konci pripájajú tieto slová „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný rok podľa osobitného predpisu”.”.
Nasledujúce novelizačné články sa primerane preznačia.
Navrhuje sa účinnosť od 1. januára 2025, čo sa premietne do článku o účinnosti.
2. Za článok V sa vkladajú nové články VI a VII, ktoré znejú:
Čl. Vl
Zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 334/2017 Z. z., zákona č. 63/2018 Z. z., zákona č. 112/2018 Z. z., zákona č. 177/2018 Z. z., zákona č. 318/2018 Z. z., zákona č. 347/2018 Z. z., zákona č. 6/2019 Z. z., zákona č. 35/2019 Z. z., zákona č. 54/2019 Z. z., zákona č. 83/2019 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 90/2019 Z. z., zákona č. 319/2019 Z. z., zákona č. 397/2019 Z. z., zákona č. 470/2019 Z. z., zákona č. 126/2020 Z. z., zákona č. 134/2020 Z. z., zákona č. 423/2020 Z. z., zákona č. 76/2021 Z. z., zákona č. 395/2021 Z. z., zákona č. 453/2021 Z. z., zákona č. 485/2021 Z. z., zákona č. 82/2022 Z. z., zákona č. 186/2022 Z. z., zákona č. 222/2022 Z. z.. zákona č. 350/2022 Z. z., zákona č. 99/2024 Z. z., zákona č. 142/2024 Z. z. a zákona č. 201/2024 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:
1. V § 159 ods. 1 prvej vete sa za slová „zvýšené platové tarify štátnych zamestnancov” vkladajú slová „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu a”.
2. V § 159 ods. 3 sa na konci pripájajú tieto slová „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu”.
Čl. VlI
Zákon č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 319/2019 Z. z., zákona č. 126/2020 Z. z., zákona č. 76/2021 Z. z. a zákona č. 186/2021 Z. z., zákona č. 431/2021 Z. z., zákona č. 123/2022 Z. z., zákona č. 125/2022 Z. z., zákona č. 232/2022 Z. z., zákona č. 350/2002 Z. z. a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 509/2022 Z. z. sa dopĺňa takto:
V § 161 ods. 3 prvej vete sa na konci pripájajú tieto slová: „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu”.”.
Nasledujúci novelizačný článok sa primerane preznačí.
Navrhuje sa účinnosť od 1. januára 2025, čo sa premietne do článku o účinnosti.
Skončila som s pozmeňovacím návrhom a chcem teda len povedať, že dúfam, že už takéto veci sa skoro v parlamente nebudú musieť takto čítať, lebo naozaj sme v roku 2024 a malo by sa s tým niečo robiť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci.
Samozrejme, doplňujúca otázka je teda na pána ministra vnútra, ale napriek tomu ju položím, pretože v týchto prípadoch je vždy dôležité posudzovať, že či tá miera obmedzenia slobody osôb pri takomto zásahu je úmerná možnosti získať nejaké relevantné dôkazy o nezákonnej činnosti.
Tak by som sa chcela spýtať, či v prípade toho posledného zásahu v klube WAX2 išlo o postup podľa zákona o Policajnom zbore, alebo išlo o postup orgánov činných v trestnom konaní pre účely trestného konania a či tie dôkazy, ktoré tam boli získané je možné použiť v trestnom konaní?
Ďakujem. A poprosím tiež písomne tú odpoveď.

Ďakujem. Ja by som poprosila to stanovisko písomne.
Ďakujem.

Ja vlastne chcem len reagovať na túto veľmi bizarnú diskusiu, ktorá sa tu rozpútala k tomuto zákonu.
Pán predsedajúci, nehnevajte sa, ale toto selektívne uplatňovanie rokovacieho poriadku, ktoré tu predvádzate, celý ten čas vedľa pani poslankyne Plavákovej sedí pani poslankyňa Kleinert s takými istými nálepkami, ktorej pán Danko na začiatku povedal, že ale ju neupozorňuje, tak to vás upozorňujem na to, že to je veľmi selektívny prístup.
Včera tu bol pán poslanec Hlina, ktorý mal ako celý, samozrejme, už to urobil presne kvôli tejto debate, mal tu celý notebook polepený nálepkami.
Čiže ja by som vás naozaj poprosila, aby ste uplatňovali túto vašu interpretáciu rokovacieho poriadku na všetkých poslancov rovnako, pretože inak porušujete ústavu.
Ďakujem.

No, ja tu teda vystupujem ako jedna z predkladateliek tohto zákona, ktorý je teda o registrácii cirkví a náboženských spoločností, ale musím povedať, že tá rozprava o tomto zákone nám tu v posledných dňoch nabrala naozaj pomerne zvláštny spád, a je to veľmi smutný paradox, že tieto veci, ktoré ja považujem za absolútne bezprecedentné v histórii tohto parlamentu, sa tu odohrávajú v rámci rozpravy o registrácii cirkví a náboženských spoločností. To by som tak zaznamenala na vašom mieste.
A je mi naozaj trocha ťažko vystúpiť k tejto téme po tom, čo sa tu odohralo v stredu a čo sa tu teda odohráva aj teraz, pretože veľmi ťažko sa hovorí o vzťahu štátu a cirkvi, o viere, ktorá má robiť človeka lepším, o kresťanských hodnotách a o podpore tých, ktorí ich presadzujú, po tom, čo sme tu zažili zo strany pána podpredsedu Danka, teraz pána podpredsedu Gašpara, ale teda najmä pána poslanca Huliaka.
Viete, etika, étos a morálka sa nebuduje prázdnymi rečami o politickej kultúre, nebudeje sa ani búchaním sa do pŕs, kto je väčší kresťan, alebo naťahovaním sa o tom, kto postaví väčší stožiar, pretože skutočná, a ak chcete, a to hovorím tuto na túto stranu parlamentu (rečníčka gestom ľavej ruky ukázala na časť sály), kresťanská a národná, ale najmä civilizovaná politická kultúra sa buduje len tak, že ju budeme žiť, že ju budete žiť vy všetci, že ju budete žiť vy, pán predsedajúci, že ju bude žiť pán Danko, že ju bude žiť pán Huliak a všetci podobní.
A ja tu chcem povedať a poviem to tu ešte veľakrát, ak poslanec Huliak sa po tom, čo tu predviedol v súvislosti s kolegyňou Plavákovou, nevzdá svojho mandátu, nemôžme brať už nikdy vážne žiadne prázdne reči zo strany SNS o politickej kultúre, o morálke, nebodaj o kresťanských hodnotách alebo vlastne o čomkoľvek. A ja to tu budem opakovať zakaždým, keď pán poslanec Huliak bude v tomto pléne.
Ale teda vrátim sa k téme tejto rozpravy, ktorou je teda ten návrh novely zákona o registrácii cirkví a náboženských spoločností. A ako som už bola spomenula, máme tu v tomto parlamente pomerne veľa poslancov a poslankýň, ktorí sa veľmi deklaratívne hlásia ku kresťanským hodnotám. A je mi aj troška ľúto, že tu napríklad teraz nie sú, pretože nie je úplne časté, že by sme sa okrem toho oháňania sa kresťanskými hodnotami o nich naozaj aj bavili v tomto pléne a predkladali zákony, ktoré napríklad s týmito hodnotami súvisia. A verte-neverte, zmyslom toho zákona, ktorý tu s kolegom a kolegyňou predkladáme, je totiž vniesť viac kresťanských hodnôt aj do registrácií cirkví a odstrániť komunistický model, ktorého sa ešte stále na Slovensku držíme pri registrácii cirkvi. A najmä je cieľom tohto zákona odstrániť teda diskrimináciu voči rôznym novým, opäť najmä kresťanským spoločenstvám a náboženským zoskupeniam.
„Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! A sami doň nevchádzate a tým, ktorí by chceli vojsť, nedovolíte!“
Tak takto sa k nám prihovára samotný Ježiš Kristus. A je dôležité si uvedomiť, vďaka zákonom, ktoré dnes máme a ktoré v minulosti prijal tento parlament, nemôžu všetci ľudia na Slovensku praktizovať svoju vieru za rovnakých podmienok. Moji kolegovia predo mnou, síce teda s tými nečakanými prestávkami a divergenciami, ale pomerne presne popísali, o čo v tomto zákone ide, a tiež to, že sa snaží odstrániť aj ústavnú nerovnosť pri registrácii cirkví a náboženských spoločností, takže ja vám porozprávam jeden krátky príbeh.
Ja osobne som členkou jednej z malých slovenských protestantských cirkví, cirkvi bratskej. Môj starý otec bol jeden z prvých pastorov tejto cirkvi a jej spoluzakladateľom na Slovensku. Dodnes si pamätám, ako sme v 80. rokoch v montážnej jame v garáži schovávali jeho v Amerike vytlačené samizdaty, ktoré sa potom potajomky distribuovali do rôznych kresťanských komunít, protestantských, katolíckych, prebudeneckých, všetci boli na jednej lodi, pretože všetkých režim perzekvoval rovnako.
Uvedomme si, kolegovia a kolegyne, že základ toho zoznamu štátom uznaných cirkví, ktorý dnes máme na Slovensku, pochádza ešte z čias komunizmu a nebol vytvorený preto, aby cirkvám pomáhal, ale na to, aby ich kontroloval. Financovanie cirkví, zoznam uznaných spoločenstiev boli nástrojom na dohľad na cirkvami počas komunizmu. A my dnes ten istý zoznam používame ako údajný výdobytok politík štátu voči cirkvám. Bohužiaľ, výsledkom je narastajúca nerovnosť v prístupe k rôznym veriacim spoločenstvám a náboženským spoločnostiam.
Ten systém je od základu zlý a výsledky hovoria za všetko. Moja štátom uznaná cirkev má podľa posledného sčítania obyvateľstva 3 440 členov. Ak by vznikla v súčasnosti, potrebovala by ich 50-tisíc. Prečo vlastne? Akú relevanciu má zoznam, ktorý vznikol v 50. rokoch a zostavili ho komunistickí tvorcovia represívnej legislatívy? Tak ako na prelome 19. a 20. storočia vznikali rôzne prebudenecké cirkvi, tak ako môj starý otec našiel svoju vieru ako Slovák uprostred Uhorska vďaka americkým misionárom, tak ako sa moja stará mama, nemecká evanjelická diakonisa z Vojvodiny šírila svoju vieru a pomáhala ľuďom kdesi v okolí Nyíregyházi, tak aj dnes a stále vznikajú nové a nové komunity ľudí, ktorí hľadajú rôznym spôsobom Boha a pravdu o svete. A ak je Slovensko demokratická krajina, ktorá zaručuje slobodu náboženského vyznania a viery, ako deklaruje v ústave, tak nemôže pripúšťať, že viera niektorých občanov je lepšia a hodnotnejšia ako iná.
Náboženstvo je jednou zo súčastí ľudskej dôstojnosti a pre mnohých jeho prívržencov je to oveľa viac, než len obyčajná voľba životného štýlu, je to najhlbšia súčasť ich identity. A toto si pripomínajme aj pri iných identitárnych diskusiách v tomto parlamente.
Morálny základ slobody vierovyznania spočíva v tom, že vieru chápe sekulárny štát ako niečo, čo prispieva k skvalitneniu života a k zlepšeniu spoločnosti. Štát uznáva, že existujú aj sekulárne dôvody, prečo je viera považovaná za spoločenskú hodnotu, a práve preto garantuje slobodu vierovyznania. Menej právnickým jazykom povedané, aj v sekulárnom štáte uznávame, že viera môže robiť ľudí a spoločnosť lepšími, a práve takúto vieru chceme podporovať vo všetkých jej prejavoch, ktoré nezasahujú do práv a identity iných občanov. Práve preto je úlohou štátu zabezpečiť, aby mal každý rovnaký prístup k viere, k náboženským prejavom a zároveň aby viera jedného neobmedzovala práva druhého.
Myslím si, že 35 rokov po páde komunizmu by sme sa k tomuto cieľu mohli konečne spoločne vydať, katolíci, protestanti, prebudenecké cirkvi aj iní veriaci. Hádam nepotrebujeme ten útlak a represiu na to, aby sme boli všetci na jednej lodi.
A úplne na záver, keďže sa tu bavíme o cirkvách a kresťanstve a keďže som včera počula, že pán Huliak je podľa svojich slov hlboko veriaci kresťan, tak tu mám jeden citát z Biblie, špeciálne pre pána poslanca Huliaka, ku ktorému sa Starý zákon prihovára v Knihe prísloví:
„Ako k letu nepatrí smiech a k žatve dážď, nepristane bláznovi česť. Ako preletovanie vrabca a poletovanie lastovičky, ani bezdôvodná kliatba nedosiahne cieľ. Ako sa pes vráti k tomu, čo vyvráti, opakuje blázon svoje bláznovstvo. Videl si muža, čo sa sám sebe zdá múdry? Blázon má viac nádeje, než on.“
Ďakujem, kolegovia. (Potlesk.)