Videokanál poslanca

.. neboli dodržané zákonné lehoty ani transparentnosť pri zverejnení informácií o výbere a navyše predpoklady na výber kandidátov boli účelovo prispôsobené vopred vybraným kandidátom. Navyše, keď ministerstvo po našich mnohých urgenciách a sťažnostiach z časti zverejnilo členov výberovej komisie, dozvedeli sme sa, že išlo o podriadených pána Machalu a ľudí s ním spriaznených. Tento proces je naozaj neuveriteľný a je až tak neuveriteľný, že upútal aj pozornosť európskej komisárky pani Viery Jourovej, ktorá od ministerstva kultúry žiada vysvetlenie nakoľko môže ísť o príkrm porušenie európskej legislatívy. Čo jej na tento list ministerstvo kultúry odpovedalo opäť nevieme nakoľko aj túto informáciu nám ministerstvo odmietlo poskytnúť a opäť možno nám to pani ministerka vysvetlí teraz. V každom prípade za nomináciu Lukáša Machalu do rady STVR plne zodpovedá ministerka kultúry. Takže si môžeme pripísať ďalší bod na nekonečný zoznam dôvodov na jej odvolanie. Podobne ako pri Slovenskej televízii a rozhlase aj pri novelách zákonov o fonde na podporu umenia a audiovizuálnom fonde sme upozorňovali na to, že okrem ideových a vecných problémov, ktoré tieto zákony prinášajú ich schválenie spôsoby aj ochromenie činnosti týchto fondov. Že bude značne oneskorená a na dlhú dobu pozastavená ich činnosť kvôli prechodu na nový spôsob rozhodovania, schvaľovania schém štátnej pomoci či voľby novej rady. Pán poslanec Michalko sa nám tu opäť dušoval, že teda sa nič také nestane a že prvé výzvy v SPÚ napríklad vypíše v polovici septembra. No bohužiaľ už dnes vieme, že výzvy boli oneskorené, že fond posúval termíny a že z protimonopolného úradu stále nemá definitívne schválenie nových schém štátnej pomoci. Samotná kapitola je rada fondu, pretože najmä kvôli rade fondu a kvôli tomu, že ministerstvo kultúry chcelo mať v tejto rade viac nominantov sa menil zákon. Ministerka vymenovala svojich nominantov v poslednom možnom momente a opäť to neboli samozrejme tie nespochybniteľné profesné autority, ktoré nám tu boli sľubované. Ale tým sa tento kabaret iba začal. Potom ako ministerstvo kultúry zistilo, že nie všetci ich nominanti sú poslušné bábky, ktoré budú hlasovať podľa príkazov Lukáša Machalu prestala sa väčšina nominantov ministerstva kultúry zúčastňovať zasadaní a rada fondu tak nebola uznášania schopná. A aby toho nebolo dosť následne ministerka odvolala toho jediného svojho nominanta, ktorý sa zasadaní zúčastňoval a odvolala ho práve preto, že sa ich zúčastňoval. A na dovŕšenie celej frašky sa jeho náhradníčka, ktorú tam pani ministerka nominovala namiesto neho po týždni vzdala svojej funkcie. Ono to znie ako taká nepodarená komédia omylov. Keby to nebola ale smutná realita, ktorá spôsobuje, že celá štátom nezriaďovaná kultúra dnes nedokáže kvôli týmto legislatívnym a personálnym experimentom a snahe ovládnuť verejnoprávne fondy, celá kultúrna obec nemôže riadne pracovať a tvoriť. Ja pevne verím, že napríklad pánovi Michelkovi ako navrhovateľovi tohto nedomysleného zákona je aspoň trocha ľúto k čomu toto nádherné legislatívne dobrodružstvo dospelo, ale aj za túto paralýzu zodpovedá dnes ministerka kultúry, ktorá nedokáže zabezpečiť riadny výkon svojich nominantov v rade fondu. Navyše v čase, keď sa o tejto legislatíve tu v Národnej rade rokovalo, pani ministerka preukázateľne zabránila inej dohode koaličných strán na novele zákona o FPÚ, ktorá by týmto problémom predišla. Podobným problémom čelí samozrejme aj audiovizuálny fond, ktorý má síce trocha iný cyklus výziev a trocha iné zloženie rady, ale tam napríklad zase ministerstvo kultúry porušilo hneď ten nový zákon, ktorý si schválili tým, že svojich členov rady pani ministerka nenavrhla v zákonom stanovenom termíne a do dnes ani nedokázala navoliť všetkých svojich nominantov. Bohužiaľ je to opäť len chaos a rozklad čo zatiaľ vidíme ako dôsledok krokov ministerky kultúry v tých najlepšie fungujúcich inštitúciách. Ani jeden fond dnes nefunguje lepšie ako pred rokom. Naopak. Ich činnosť je dlhodobo ochromená a vzhľadom k tomu čo sa deje v iných dotačných schémach, ktoré ministerstvo kultúry spravuje k čomu sa teda hneď dostanem, existuje veľmi vážna obava, že v momente ako začnú rady fondov rozhodovať o projektoch čo je ich nová kompetencia príde k úplnému kolapsu financovania kultúry, keďže pán Machala a pani ministerka budú chcieť samozrejme meniť rozhodnutia komisii. No, kým ministerstvo kultúry viedlo túto krížiacku výpravu na ovládnutie verejnoprávnych fondov, ktoré efektívnejšie a transparentnejšie nahradili predošlé dotačné schémy ministerstva kultúry, zároveň nedokázalo zadministrovať ani tú jedinú dotačnú schému, ktorá bola zameraná na rekonštrukciu kultúrnych pamiatok. Tú jedinú, ktorá im na ministerstve ostala. Výzva na rekonštrukciu kultúrnych pamiatok na rok 2024 bola vyhlásená už v októbri 2023. Ministerstvo následne znížilo sumu vyčlenenú na túto výzvu o viac ako 3 milióny eur. Sedem mesiacov po vyhlásení výzvy nebolo ministerstvo schopné ani len zostaviť komisiu. Táto vznikla až koncom mája 2024. Výsledky grantového konania začalo ministerstvo zverejňovať až v septembri tohto roka. Vzniknuté omeškanie spôsobilo historicky prvý výpadok financovania obnovy a výskumu kultúrneho dedičstva na Slovensku. Okrem nezvratných škôd na kultúrnych pamiatkach spôsobila nečinnosť ministerstva napríklad aj výpadok príjmov remeselníkov realizujúcich obnovu pamiatok, ktoré sa realizujú neraz v chudobných regiónoch Slovenska s obmedzenými pracovnými príležitosťami. Odborné komisie, ktoré projekty posudzovali z prihlásených projektov vybrali na podporu tie najkvalitnejšie, ktoré v hodnotení získali viac ako 80 bodov. Ministerka však do veľkej mieri alebo takmer do úplnej odporúčania komisií nerešpektovala a svojvoľne rozhodla o pridelení dotácie projektom, ktoré získali menej bodov. Jeden napríklad iba 24 bodov a medzi týmito podporenými projektami bol napríklad projekt obnovy kaštieľa v Holíči, kde je starostom pán Čambal nominant Slovenskej národnej strany. Tomuto projektu pridelila najvyššiu dotáciu vo výške 750-tisíc eur a to napriek tomu, že s 57 bodmi patril k odbornou komisiou najnižšie hodnoteným. Podľa medializovaných názorov odborníkov na pamiatky dokonca niektoré podporené projekty môžu viesť na k narušeniu či dokonca zničeniu pamiatkovej hodnoty stavieb. Naopak, niektoré z najvyššie hodnotených projektov sa ministerka rozhodla nepodporiť. Pričom ministerstvo nezdôvodnilo, prečo neprihliadalo na názor odbornej komisie. V dodatkoch k výzve 2024, ktoré pripravilo ministerstvo kultúry v júly 2024 a ktoré teda podpísala pani ministerka sa pri tom píše, že o konečnom rozhodnutí o podporení alebo nepodporení žiadostí, komisia rozhoduje hlasovaním. Na protest proti porušeniu ustanovenia, lebo pani ministerka porušila toto ustanovenie, ktoré sama podpísala a proti svojvoľnému nakladaniu s verejnými financiami odstúpili členovia a členky dvoch odborných komisií tohto dotačného programu. No, týmito krokmi ministerstvo kultúry spôsobilo, že projekty obnovy, ktoré sú v kritickom stave stále stoja a pamiatky na Slovensku chátrajú. A chaos a očividný klientelizmus zo strany pani ministerky nie len spomaľuje obnovu pamiatok ale zároveň ohrozuje ich ďalšiu existenciu. Hoci túto tému pani ministerka deklaruje ako prioritu svojho rezortu. A to ešte stále nie je všetko, pretože vďaka pani ministerke dokonca zaviali nad slovenskými pamiatkami čierne vlajky a nie je to iba metafora. Naozaj sa to deje. Na kolabovanie programu obnovme si svoj dom, neodborné a neskoré prideľovanie financií z dotačného programu, reagovali správcovia časti ohrozených pamiatok protestným vyvesením čiernych vlajok alebo symbolickým vypnutím osvetlenia pamiatky. Chceli tak upozorniť na skutočnosť, že aj tá minimálna finančná podpora na obnovu pamiatok zo strany štátu skolabovala. Do tohto protestu sa zapojili desiatky pamiatok po celom Slovensku. Ochrana pamiatok je prioritou ministerstva kultúry a pamiatkari sú z vášho vedenia rezortu zhrození a dávajú to najavo pani ministerka, nevadí vám to? A ešte stále to nie je v oblasti ochrany pamiatok všetko, pretože Výboru pre kultúru a médiá boli nedávno oficiálne oznámené rozsiahle prepúšťanie odborných zamestnancov pamiatkového úradu a niektorých krajských pamiatkových úradov, ktoré nadobudne účinnosť 31. októbra. Výpovedná lehota uplynie 31. decembra čo znamená, že dotknutý zamestnanci budú oficiálne prepustení do konca roka. Celkovo má byť zrušených 33 pracovných miest čo predstavuje 10 % z celkového počtu zamestnancov úradu. Čuduj sa svete, najväčšie škrty zasiahnu odbor ochrany pamiatkového fondu, kde z 12tich zamestnancov zostane len päť a odbor bude zároveň zrušený ako samostatná organizačná jednotka. Ja to ešte raz poviem veľmi jednoducho. Konsolidácia na pamiatkovom úrade znamená, že sa zruší odbor, ktorý je zmyslom existencie pamiatkového úradu. Pri tom pamiatkový úrad rovnako ako krajské pamiatkové úrady je už niekoľko rokov hlboko personálne poddimenzovaný. Ja iba pre porovnanie uvediem, že napríklad v Českej republike, ktorá má povedzme dvojnásobný počet pamiatok sa stará o tieto pamiatky desať násobne početnejšia pamiatkarska obec. Toto avizované prepúšťanie odborných zamestnancov je neprimerané, je ďaleko nad rámec avizovanej vládnej konsolidácie. Pracovné miesta v oblasti ochrany pamiatok sú v štátnej správe nezameniteľné čo prakticky znamená, že tí prepustení odborníci nemajú alternatívu uplatnenia, pretože pamiatkový úrad je jediný, ktorý vykonáva tieto funkcie. Navyše tento krok ohrozuje schopnosť pamiatkového úradu plniť si svoje zákonné povinnosti a vedeckovýskumnú činnosť, čo podkopáva jeho poslanie ako dôležitej verejnej inštitúcie. Vo všeobecnosti to však pôsobí tak, že pani ministerka si preložila slovo konsolidácia ako výhovorku na prepustenie odborných kapacít alebo akýchkoľvek nepohodlných ľudí. Na základe neoficiálnych informácií, ktoré prenikli z ministerstva kultúry sa samozrejme nazdávame, že rušenie odboru pamiat odboru ochrany pamiatkového fondu je len prvým krokom k pripravovanej redukcii pamiatkového fondu pamiatkových zón a území. Tento zámer uvažuje o redukovaní pamiatkového fondu na Slovensku o 80 %, čo by v praxi znamenalo zrušenie ochrany vyše 8-tisícz aktuálnych niečo viac ako 10-tisíc chránených kultúrnych pamiatok. Dôsledky takéhoto zásahu do integrity slovenského kultúrneho dedičstva by boli nepredstaviteľné a nezvratné. Takže, keď teda zhrnieme ročný výkon pani ministerky v oblasti pamiatkovej starostlivosti, ktorý, ktorú teda deklaruje ako svoju prioritu. Ministerka, ktorá sa bije do pŕs za tradičnú slovenskú kultúru a kultúrne dedičstvo znížila sumy alokované na obnovu pamiatok. Znefunkčnila hlavnú schému na podporu ochrany pamiatok Spôsobila, že pamiatky chátrajú oveľa viac ako predtým a pod zámienkou konsolidácie sa chystá zlikvidovať jedinú štátnu inštitúciu, ktorá sa ochranou pamiatok zaoberá a väčšinu pamiatok zrušiť. Good job by povedali asi naši americký kolegovia. Ale istý americký business men a prezident by asi skôr povedal, že you are fired (si prepustený). No kým sa teda ale nám na Slovensku rozpadávajú vďaka pani ministerke kultúrne pamiatky, kultúrne inštitúcie a kultúrne politiky ona sa venuje samozrejme dôležitejším veciam. Zrejme odkedy sa zúčastnila narodeninovej oslavy svojho generálneho tajomníka v Budmerickom kaštieli

Takže ďakujem vážený pán predsedajúci za slovo. Dobré ráno vážené kolegyne, vážení kolegovia. Ono je to už vlastne druhýkrát, čo sa tu v pléne stretávame k tejto téme, k téme odvolávania ministerky kultúry a akurát teda v týchto dňoch uplynul rok mandátu tejto vlády, teda aj mandátu pani ministerky a je to podľa mňa celkom úctyhodný výkon a vizitka práce ministra a to aj v európskom kontexte. Ja keď som tu stála v máji pri tom prvom, pri tej prvej schôdzi na odvolávanie ministerky kultúry, tak vtedy som hovorila, že pani Šimkovičová nikdy nemala byť ministerkou kultúry, pretože kvôli svojej minulosti, kvôli svojim chýbajúcim skúsenostiam a schopnostiam, alebo aj celkovej nedostatočnej kondícii na výkon funkcie ministerky, vlastne nepoznám inú európsku krajinu, v ktorej by sa mohla stať ministerkou. No bohužiaľ odvtedy sa zdá, že tento nádherný príbeh pokračuje. A možno je nádherný pre pani ministerku a pre jej generálneho tajomníka služobného úradu pána Machalu, ku ktorému sa ešte viackrát dostaneme, ale rozhodne nie je nádherný pre slovenskú kultúru. V každom prípade sa však dá povedať, že niečo takéto slovenská kultúra ešte nezažila a obávam sa, že toto konštatovanie sa netýka len tých ostatných 35 rokov demokratických dejín, ale v istých ohľadoch siaha aj pred toto obdobie. Ja, moja úloha dnes tu je zdôvodňovať, prečo je potrebné čo najrýchlejšie pani ministerku Šimkovičovú odvolať a táto úloha je v zásade veľmi jednoduchá, pretože mám pocit, že po roku jej pôsobenia na ministerstve kultúry dnes už takmer každý občan Slovenska celkom jasne vidí, že nemá vlastne ani najmenšie predpoklady na výkon funkcie ministerky a že každý ďalší deň vo funkcii je pre kultúru na Slovensku naozaj fatálny. Stačí len veľmi stručne zrekapitulovať, čo sa jej podarilo za rok pôsobenia, pretože za ten rok sa jej podarilo rozložiť a nahlodať prakticky všetko dobré a fungujúce, čo v kultúre na Slovensku máme. Verejnoprávne médiá, verejnoprávne fondy, pamiatkovú starostlivosť, erbové kultúrne inštitúcie a takto môžeme ďalej pokračovať. Každým jedným jej krokom, či takmer každým jej verejným výrokom pribúdajú ďalšie a ďalšie dôvody na jej odchod. Jej vyjadrenia na adresu umelcov a kultúrnych pracovníkov, alebo výroky voči rôznym typom menšín, najmä voči queer ľuďom, smutne pripomínajú tridsiate roky v Nemecku. Pani ministerka Šimkovičová a jej smutný tieň Lukáš Machala sú naozaj nekompatibilní s kultúrou a bohužiaľ to už vidia aj vaši voliči pani kolegovia z koalície. Ja tu nechcem opakovať všetko, čo z tohto pultu už zaznelo na adresu pani ministerky kultúry, pretože už sme tu strávili jeden deň jej odvolávaním a všetky tie dôvody, ktoré sme uviedli v máji platia aj naďalej a v súvislosti s ďalšími krokmi pani ministerky nadobúdajú oveľa hrozivejšiu a fatálnu podobu. Táto druhá schôdza na odvolávanie pani ministerky sa mala uskutočniť v auguste a vtedy som mala v pláne zhrnúť iba to, čo pani ministerka urobila od mája do augusta, lebo aj toho bolo viac než dosť na to, aby každý súdny človek dvihol ruku za jej odvolanie. My dnes máme koniec októbra a medzičasom pribudli opäť ďalšie desiatky dôvodov, takže sa mi tento zoznam tak troška rozrástol do dosť nebývalých rozmerov. A nechcem vás tu držať a deprimovať príliš dlho, takže sa pokúsim zhrnúť len tie naozaj najvypuklejšie problémy, ktoré sa vyskytli od minulého odvolávania. Prvý okruh problematický, ktorý je dôvodom na to, aby pani ministerka ďalej nepôsobila vo svojej funkcii sa týka najmä jej nekompetentnosti, neschopnosti riadiť rezort a rozrastajúceho sa klientelizmu v rezorte kultúry. Samozrejme nedá sa nezačať verejnoprávnymi médiami a zákonom o STVR, pretože to bol prvý zákon, ktorý pani ministerka sama do Národnej rady predložila. Počas tej búrlivej rozpravy o tomto zákone, ktorým Slovenská republika založila nové verejnoprávne médiá, sme upozorňovali na všetky problémy, ktoré tento zákon prinesie, osobitne v prechodnej fáze, ktorá bola v novom zákone upravená úplne nedostatočne a neuspokojivo. Tieto obavy sa potvrdili hneď prvým dňom vzniku STVR. Prvé dni STVR ukázali, že neboli zabezpečené ani základné prevádzkové podmienky, ako je poverenie riaditeľa, pridelenie identifikačného čísla organizácie, či kontrolného orgánu. STVR dodnes nemá ani len logo. Tento žalostný stav trvá už takmer štyri mesiac a zrejme bude trvať ešte pomerne dlho. No apropo logo STVR. To si vraj objednala práve pani ministerka kultúry akousi podprahovou zákazkou. Dodnes ho ale nikto nevidel, nakoľko nám ho aj napriek žiadosti o poskytnutie informácií odmietla poskytnúť. Neodpovedala ani na otázku, na základe akého právneho titulu, z akej rozpočtovej kapitoly, alebo na základe akého rozpočtového opatrenia objednalo ministerstvo kultúry logo pre inú verejnoprávnu inštitúciu, prečo bol termín odovzdania loga STVR päť dní pred tým, ako zmluva nadobudla platnosť a na základe akých kritérií vybrali zhotoviteľa. Možno to môže teraz pani ministerka vysvetliť, keď nám už neodpovedá na tie žiadosti. Ťažko povedať, či viera, že ministerka stojí nad zákonmi a je niečo ako lénny pán v oblasti kultúry, takže si môže objednávať a podpisovať čokoľvek. Teda ťažko povedať, čí táto idea pochádza z jej hlavy, alebo z hlavy jej generálneho tajomníka služobného úradu, ale ešte sa k nej v priebehu tejto rozpravy vrátim a je ďalším dobrým dôvodom na jej odvolanie. My sme teda požiadali NKÚ a Generálnu prokuratúru, aby tento a ďalšie svojvoľné kroky pri správe verejného majetku ministerky kultúry prešetrili, ale naozaj nie je mysliteľné, aby takáto prax ďalej pokračovala. O tom, že ministerka sústavne porušuje zákon o slobodnom prístupe k informáciám, neodpovedá na otázky v infožiadostiach a bez udania dôvodu zamieta rozklady, by vedeli okrem mňa rozprávať aj mnohí ďalší kolegovi z opozície. Aj v tejto veci sme podali sťažnosť na okresný úrad a pripravujeme aj podanie na správny súd, ale nerešpektovanie zákona a chýbajúca transparentnosť pri prakticky všetkých činnostiach je ďalším dobrým dôvodom na odchod pani ministerky. V súvislosti so Slovenskou televíziou a rozhlasom sa objavili aj znepokojivé informácie o možnej cenzúre vo verejnoprávnom médiu, keď malo jeho vedenie podľa reportérky Barbory Šišolákovej zasahovať do jej reportáže práve tu s ministrom Tarabom, o dozore nad zálohovým systémom plastových fliaš. Najprv ju malo vedenie STVR pustiť do vysielania v oklieštenej podobe, následne jej pokračovanie mali stopnúť úplne. Takáto cenzúra je jasným dôsledkom zmien, ktoré mi pani ministerka urobila a hlavne rétoriky zo strany ministerstva kultúry a predstaviteľov vládnej koalície, ale ja osobne som teda nezaznamenala žiadnu reakciu pani ministerky na tieto problematické udalosti, alebo to, že by situáciu ako zvykne hovoriť, nariadila prešetriť.
Ďalším problémom Slovenskej televízie a rozhlasu je to, že nový zákon zaviedol systém čisto politických nominácií do Rady STVR, pri ktorých má rozhodujúce slovo práve ministerka kultúry. Keď sme na to v rozprave opakovane upozorňovali, uisťoval nás pán predseda kultúrneho výboru Michelko o tom, že sa nemáme báť, lebo pani ministerka tam určite nominuje nespochybniteľných odborníkov. No dočkali sme sa. Nespochybniteľní odborníci, ktorých tam pani Šimkovičová nominovala sa skladajú z bývalého hovorcu Vladimíra Mečiara, z neznámych ľudí bez CV a čuduj sa svete, z generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva kultúry pána Machalu. Tento renesančný človek si sám napísal zákon, v ktorom explicitne umožnil, aby mohol byť do rady navrhnutý a následne ho tam samozrejme pani ministerka navrhla. Viete, ak je vo Wikipedii heslo konflikt záujmov, tak tento prípad by tam mal byť v takom rámčeku ako vysvetlenie, že čo to vlastne znamená. Samotný proces výberu členov rady vyvoláva samozrejme, zo strany ministerstva kultúry, vyvoláva vážne pochybnosti o dodržaní zákonného postupu, pretože pravdepodobne neboli dodržané zákonné lehoty, ani transparentnosť pri zverejnení informácií o výbere a navyše predpoklady na výber kandidátov boli účelovo prispôsobené vopred vybraným kandidátom. Navyše, keď ministerstvo
=====

(Prosím, vymazať rámček.)

Ďakujem, pán predsedajúci, a ďakujem teda aj kolegom za pripomienky. Ja vlastne, teraz je to tak rok, čo sedím v tomto parlamente ako opozičná poslankyňa a ja vlastne teraz začínam zisťovať, že v čom je to skutočné utrpenie byť v opozícii, lebo vlastne strašne frustrujúce stále hovoriť, že ja som vám to vravela. A nečakala som, že tie moje predpovede, lebo ja som zjavne asi dobrý prognostik na rozdiel od pána Michelka, že sa budú tak rýchlo a tak presne vypĺňať a úprimne vám hovorím, kolegovia, že toto je na mojej práci najfrustrujúcejšie. Nie to, že nepresadím nejaké svoje predstavy o tom ako má Slovensko vyzerať, ale to, že vlastne vám hovorím jednoduché dôsledky toho, čo prijmete a ono sa to potom stane a vy ako keby myknete plecami. To ma naozaj frustruje a s tým sa budem musieť ešte nejakým spôsobom vysporadúvať, ak sa to vôbec dá, lebo to, čo ja tu počúvam, je, že vy všetci viete, že ten proces je zlý a ešte stále sa dá s ním niečo robiť, nehovorím, že veľa, ale dá, dá sa urobiť protiváha k pánovi Machalovi, ktorého zjavne nevie zastaviť nikto, ani pán premiér. Ale vy hovoríte, choďme týmto zlým procesom, urobme to takto a potom niekedy v budúcnosti to možno zmeníme. Len viete, kedy bude tá budúcnosť? Za šesť rokov, lebo vy ste tam tých ľudí navrhli navoliť na šesť rokov. To znamená, že potom o šesť rokov budeme tu s pánom Jarjabkom zase tak vzdychať, že joj, kde sú tie korene toho, že to teraz je zlé.
Tak tu sú tie korene, takže ešte teraz urobme, čo sa urobiť dá. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, toto je teda rozprava k následnej voľbe členov rady nového verejnoprávneho média. My sme tu v prvej polovici tohto roka mali celkom dlhú a napätú debatu o tom zákone, ktorým sa vlastne menil zákon o verejnoprávnych médiách na Slovensku. No ale teda výsledkom tejto dlhej, napätej a dramatickej debaty bolo, bohužiaľ, schválenie veľmi kontroverzného zákona, ktorým Slovenská republika teda založila úplne nové verejnoprávne médiá. My sme už vtedy upozorňovali na mnohé úskalia tejto právnej úpravy, a to najmä v súvislosti s novými kompetenciami Rady STVR a tiež na nedomyslené prechodné ustanovenia tohto nového zákona. Vtedy, keď sme na to upozorňovali, tak kolegovia z koalície sa nám smiali, že maľujeme čerta na stenu, že sa vlastne len snažíme politicky zneužívať nejaké katastrofické scenáre, ktoré nikdy nenastanú. Ale priznám sa, že ja osobne ani v tých najkatastrofickejších víziách by som si nepomyslela, že bude koniec októbra a my sa ešte len začneme rozprávať o voľbe členov Rady STVR. Nenapadlo by ma, že táto nová verejnoprávna inštitúcia, ktorá existuje už od 1. júla tohto roku, bude aj po štyroch mesiacoch stále bez orgánov a bez riaditeľa, a bude ju riadiť poverený štatutár s obmedzenými právomocami, ktorého nikto nekontroluje.
Ten fakt, že o voľbe členov Rady STVR začíname rokovať až dnes, je problém najmä preto, že nový zákon veľmi radikálne zmenil právomoci rady, ktorá nielen volí a odvoláva generálneho riaditeľa, ale aj schvaľuje akékoľvek zmluvné vzťahy STVR a schvaľuje aj koncepciu riadenia a rozvoja Slovenskej televízie a rozhlasu a ich programových služieb. Nová rada sa teda stáva veľmi významným exekutívnym orgánom a bez nej táto nová inštitúcia nedokáže plnohodnotne fungovať. No, varovali sme pri tom, keď sa ten zákon schvaľoval v tomto pléne, varovali sme Národnú radu a varovali sme aj vládu, že predkladatelia zákona naozaj hrubým nedomyslením prechodných opatrení a nepremyslene stanovenou účinnosťou vydali verejnoprávne médiá napospas totálnemu chaosu a rozkladu. A, bohužiaľ, nieže všetky tieto varovania sa naplnili, ale deje sa presne to, čo sme predpovedali, akurát to trvá oveľa dlhšie, ako sme si vôbec vedeli predstaviť, a tá nová inštitúcia, ktorá nemá Logo, nemá korporátnu identitu, nemá riaditeľa, nemá ani radu, pričom táto rada má väčšinu právomocí, táto nová inštitúcia sa potáca na pokraji funkčnosti a funguje iba vďaka stovkám profesionálov vo svojich radoch, ktorí ju nechcú nechať padnúť. Ale okej, dnes máme teda pred sebou aspoň zoznam ľudí, ktorí sú kandidátmi na päť miest do Rady STVR. Je to tých päť miest, ktoré v tejto rade volí tento zákonodarný orgán ako doplnok k ďalším štyrom, ktoré v tejto rade obsadzuje ministerstvo kultúry. Toto všetko sú tie nové ustanovenia v zákone a najmä tí nominanti ministerstva kultúry boli jedným z najspornejších bodov novej legislatívy.
Tuto pán predseda výboru pre kultúru a médiá pán Michelko sa nám dušoval v rozprave, že keď hovoríme, že to bude problém, tak že maľujeme čerta na stenu a že ministerstvo kultúry by sa vlastne neodvážilo nominovať na tieto miesta nikoho iného ako nejaké nespochybniteľné odborné autority. No my dnes, bohužiaľ, tie mená alebo tých nominantov ministerstva kultúry poznáme a neviem teda, pán Michelko, že či stále trváte na tom pôvodnom tvrdení, ale, bohužiaľ, tí ľudia nie sú ani nespochybniteľné ani odborné a už vôbec nie autority. Čuduj sa svete teda kraľuje tomuto zoznamu meno generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva kultúry pána Lukáša Machalu a tento pán je očividne renesančný človek, lebo on si sám napísal ten zákon. Osobitne si doňho ustanovil, že funkcia člena rady je zlučiteľná s funkciou generálneho tajomníka služobného úradu, čo je, samozrejme, jednak elementárny konflikt záujmov a jednak základ proste politického ovplyvňovania verejnoprávnych médií. A potom sa do rady nechal zvoliť nejakou tajomnou komisiou na ministerstve kultúry, ktorá sa skladala z jeho podriadených. Ide o natoľko neuveriteľný proces, že si ho všimla teda už aj Európska komisia a Európska komisárka Jourová, ktorá požiadala ministerstvo o nejaké vysvetlenie tohto veľmi zvláštneho nominačného procesu. A čo im teda ministerstvo odpísalo, netušíme, keďže ako obvykle nám protizákonne odmietajú sprístupniť povinné informácie, ale možno by sme sa to mohli pýtať. Aj vy by ste sa to možno mohli pýtať.
No a tí ďalší nominanti ministerstva kultúry do rady majú buď problematickú minulosť, alebo ich nikto nepozná, takže asi vyškrtneme to slovo nespochybniteľné autority, že?
Ja to považujem za dôležité spomínať, pretože k týmto štyrom ľuďom my tu máme dovoliť k týmto autoritám ďalších päť ľudí v pléne a my dnes máme pred sebou zoznam viac ako 40 kandidátov, ktorí by túto funkciu chceli vykonávať. 79-2
Otázka znie, že či sa v takto nastavenom procese vieme zodpovedne rozhodnúť, kto z tých ľudí by to mal byť.
Dáva vám ten proces priestor na skúmanie jednotlivých kandidátov a preverenie ich schopností zastávať túto funkciu? Toto je hlavný dôvod, pre ktorý som sa rozhodla vystúpiť v tejto rozprave, pretože by som vás, kolegyne a kolegovia, chcela upozorniť na to, ako zle je nastavený proces výberu členov rady a aké dôsledky táto voľba v Národnej rade môže mať. Ten proces je teda podľa zákona naoko jednoduchý. Prídu nám nominácie, tie preskúma príslušný výbor, ktorým je výbor pre kultúru a médiá, predloží plénu a plénum zvolí. Čo to však znamená v praxi? Ako už spomenul pán poslanec Michelko, tých jednotlivých kandidátov môžu navrhovať rôzne občianske združenia a neziskové organizácie s prakticky akýmkoľvek zameraním svojej činnosti. A my máme dnes pred sebou zoznam kandidátov, veľmi dobre si ho pozrite, lebo pri každom tom mene je aj, že kto nominoval toho kandidáta a máme tam napríklad kandidáta, ktorého nominovalo občianske združenie Cyklo green park, iného nominoval Klub priateľov ľudovej piesne, Spolok Kráľa Svätopluka či dokonca občianske združenie Ľadové Labute, Klub otužilcov Čaňa. Myslím si, že už len z týchto príkladov celkom jasne vyplýva, že celý tento systém nominácií nemá vôbec žiaden zmysel, pretože výbor pre kultúru a médiá nemá vlastne žiadnu kompetenciu skúmať kredibilitu toho nominujúceho subjektu a navyše aj keby mal, tak táto nijako tým pádom ani nezaváži pri voľbe kandidáta v pléne. Ide teda len o čisto formálnu nezmyselnú podmienku, ktorá celý proces komplikuje a robí ho podľa môjho názoru aj mierne nedôstojným. Ak by sa tí kandidáti nominovali sami, bolo by to v podstate to isté, akurát by sme tu nič nepredstierali a nemuseli by si zakladať kadejaké obskúrne občianske združenia, ktoré ich nominujú. A na druhej strane, ak by tých ľudí, lebo niektorých nominovali aj celkom kredibilné organizácie, ale ak by všetkých nominovali tie naozaj kredibilné profesné a odborné organizácie, musel by na našej strane existovať niekto, kto túto skutočnosť nejako vyhodnocuje a nejako s ňou naloží. V celom tomto procese však ale náš výbor pre kultúru a médiá nemá vôbec žiadnu kompetenciu a napríklad sa stal aj taký prípad, že teda po právnych konzultáciách sme nemohli ani len vyradiť životopis kandidátky, ktorá preukázateľne nespĺňala kritériá pre oblasť, za ktorú sa do rady hlási, čiže výbor je vlastne ešte menej ako administrátor celého tohto procesu. A na základe tohto je úplne jasné, že ani výbor, ani plénum Národnej rady nedokáže posudzovať kandidátov a porovnávať ich schopnosť zastávať tú funkciu, na ktorú sa hlásia, pretože zákon neukladá dokonca ani žiadne vypočutie kandidátov, ako to napríklad nariaďuje v prípade Rady pre mediálne služby alebo aj iných podobných orgánov. Tí kandidáti navyše nepredkladajú žiadne projekty, žiadne motivačné listy ani akékoľvek iné dokumenty okrem, okrem životopisu, ktoré by nám umožnili nahliadnuť do ich predstáv a plánov o tom, čo v tej rade chcú robiť, alebo akým spôsobom vidia túto svoju úlohu. Výsledkom je to, že celý tento proces je vlastne výlučne politický, je postavený na zákulisnom lobingu a vlastne odborné kvality kandidátov v ňom hrajú veľmi podružnú rolu. Ešte stále si niekto tu myslí, že týmto procesom sa dokážeme dopracovať k tým nespochybniteľným odborným autoritám? Ja osobne by som chcela vlastne na základe tohto navrhnúť svojim cteným kolegom a kolegyniam v tomto pléne, aby sme v tejto chvíli namiesto voľby členov rady sa radšej pokúsili najprv spoločnými silami zrevidovať túto nešťastnú legislatívu aspoň v tejto technickej časti voľby členov rady v Národnej rade a ona má aj množstvo iných problémov, ale skúsme možno len tuto nejaké technické úpravy urobiť, pretože si hovorím, že ak to vydržalo doteraz, tá voľba, tak ešte jednu schôdzu ona určite vydrží. A skúsme sa možno zamyslieť nad spôsobom predvýberu kandidátov nad lepšími kritériami, nad tým, ako dať právnu váhu nominujúcim subjektom a ich reálnej autorite v sektore, ktorý zastupujú. Inšpirujme sa kľudne napríklad Českou republikou, kde mnohé z toho majú vyriešené. Keď už tento zákonodarný orgán súhlasil s veľmi kontroverznou reformou verejnoprávnych médií, ktorá môže byť v blízkom čase aj predmetom sankcií z Európskej únie, keď sme už nechali generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva kultúry ísť si svoju spanilú jazdu a porušovať všetky mysliteľné pravidlá pri vlastnej nominácii sa do rady, pokúsme sa aspoň dosiahnuť to, aby zástupcovia Národnej rady v tejto rade boli zvolení dôstojným spôsobom, ktorý zaručuje ako takú odbornosť a kredit. Skúsme zrevidovať proces tak, aby sme sa aspoň na niektorých kandidátoch vedeli dohodnúť na základe ich odbornosti naprieč koalíciou a opozíciou. Môžete to považovať odo mňa za naivné, ale ja si túto naivitu rada zachovám, pretože stále verím, že mnohí z vás chcú podobne ako ja napríklad vedieť, že vaša práca má zmysel a vidieť čo najlepšie výsledky. Takže myslím si, že máme šancu to ukázať aj pri tejto voľbe členov Rady STVR. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, toto je teda rozprava k následnej voľbe členov rady nového verejnoprávneho média. My sme tu v prvej polovici tohto roka mali celkom dlhú a napätú debatu o tom zákone, ktorým sa vlastne menil zákon o verejnoprávnych médiách na Slovensku. No ale teda výsledkom tejto dlhej, napätej a dramatickej debaty bolo, bohužiaľ, schválenie veľmi kontroverzného zákona, ktorým Slovenská republika teda založila úplne nové verejnoprávne médiá. My sme už vtedy upozorňovali na mnohé úskalia tejto právnej úpravy, a to najmä v súvislosti s novými kompetenciami Rady STVR a tiež na nedomyslené prechodné ustanovenia tohto nového zákona. Vtedy, keď sme na to upozorňovali, tak kolegovia z koalície sa nám smiali, že maľujeme čerta na stenu, že sa vlastne len snažíme politicky zneužívať nejaké katastrofické scenáre, ktoré nikdy nenastanú. Ale priznám sa, že ja osobne ani v tých najkatastrofickejších víziách by som si nepomyslela, že bude koniec októbra a my sa ešte len začneme rozprávať o voľbe členov Rady STVR. Nenapadlo by ma, že táto nová verejnoprávna inštitúcia, ktorá existuje už od 1. júla tohto roku, bude aj po štyroch mesiacoch stále bez orgánov a bez riaditeľa, a bude ju riadiť poverený štatutár s obmedzenými právomocami, ktorého nikto nekontroluje.
Ten fakt, že o voľbe členov Rady STVR začíname rokovať až dnes, je problém najmä preto, že nový zákon veľmi radikálne zmenil právomoci rady, ktorá nielen volí a odvoláva generálneho riaditeľa, ale aj schvaľuje akékoľvek zmluvné vzťahy STVR a schvaľuje aj koncepciu riadenia a rozvoja Slovenskej televízie a rozhlasu a ich programových služieb. Nová rada sa teda stáva veľmi významným exekutívnym orgánom a bez nej táto nová inštitúcia nedokáže plnohodnotne fungovať. No, varovali sme pri tom, keď sa ten zákon schvaľoval v tomto pléne, varovali sme Národnú radu a varovali sme aj vládu, že predkladatelia zákona naozaj hrubým nedomyslením prechodných opatrení a nepremyslene stanovenou účinnosťou vydali verejnoprávne médiá napospas totálnemu chaosu a rozkladu. A, bohužiaľ, nieže všetky tieto varovania sa naplnili, ale deje sa presne to, čo sme predpovedali, akurát to trvá oveľa dlhšie, ako sme si vôbec vedeli predstaviť, a tá nová inštitúcia, ktorá nemá Logo, nemá korporátnu identitu, nemá riaditeľa, nemá ani radu, pričom táto rada má väčšinu právomocí, táto nová inštitúcia sa potáca na pokraji funkčnosti a funguje iba vďaka stovkám profesionálov vo svojich radoch, ktorí ju nechcú nechať padnúť. Ale okej, dnes máme teda pred sebou aspoň zoznam ľudí, ktorí sú kandidátmi na päť miest do Rady STVR. Je to tých päť miest, ktoré v tejto rade volí tento zákonodarný orgán ako doplnok k ďalším štyrom, ktoré v tejto rade obsadzuje ministerstvo kultúry. Toto všetko sú tie nové ustanovenia v zákone a najmä tí nominanti ministerstva kultúry boli jedným z najspornejších bodov novej legislatívy.
Tuto pán predseda výboru pre kultúru a médiá pán Michelko sa nám dušoval v rozprave, že keď hovoríme, že to bude problém, tak že maľujeme čerta na stenu a že ministerstvo kultúry by sa vlastne neodvážilo nominovať na tieto miesta nikoho iného ako nejaké nespochybniteľné odborné autority. No my dnes, bohužiaľ, tie mená alebo tých nominantov ministerstva kultúry poznáme a neviem teda, pán Michelko, že či stále trváte na tom pôvodnom tvrdení, ale, bohužiaľ, tí ľudia nie sú ani nespochybniteľné ani odborné a už vôbec nie autority. Čuduj sa svete teda kraľuje tomuto zoznamu meno generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva kultúry pána Lukáša Machalu a tento pán je očividne renesančný človek, lebo on si sám napísal ten zákon. Osobitne si doňho ustanovil, že funkcia člena rady je zlučiteľná s funkciou generálneho tajomníka služobného úradu, čo je, samozrejme, jednak elementárny konflikt záujmov a jednak základ proste politického ovplyvňovania verejnoprávnych médií. A potom sa do rady nechal zvoliť nejakou tajomnou komisiou na ministerstve kultúry, ktorá sa skladala z jeho podriadených. Ide o natoľko neuveriteľný proces, že si ho všimla teda už aj Európska komisia a Európska komisárka Jourová, ktorá požiadala ministerstvo o nejaké vysvetlenie tohto veľmi zvláštneho nominačného procesu. A čo im teda ministerstvo odpísalo, netušíme, keďže ako obvykle nám protizákonne odmietajú sprístupniť povinné informácie, ale možno by sme sa to mohli pýtať. Aj vy by ste sa to možno mohli pýtať.
No a tí ďalší nominanti ministerstva kultúry do rady majú buď problematickú minulosť, alebo ich nikto nepozná, takže asi vyškrtneme to slovo nespochybniteľné autority, že?
Ja to považujem za dôležité spomínať, pretože k týmto štyrom ľuďom my tu máme dovoliť k týmto autoritám ďalších päť ľudí v pléne a my dnes máme pred sebou zoznam viac ako 40 kandidátov, ktorí by túto funkciu chceli vykonávať. 79-2
Otázka znie, že či sa v takto nastavenom procese vieme zodpovedne rozhodnúť, kto z tých ľudí by to mal byť.
Dáva vám ten proces priestor na skúmanie jednotlivých kandidátov a preverenie ich schopností zastávať túto funkciu? Toto je hlavný dôvod, pre ktorý som sa rozhodla vystúpiť v tejto rozprave, pretože by som vás, kolegyne a kolegovia, chcela upozorniť na to, ako zle je nastavený proces výberu členov rady a aké dôsledky táto voľba v Národnej rade môže mať. Ten proces je teda podľa zákona naoko jednoduchý. Prídu nám nominácie, tie preskúma príslušný výbor, ktorým je výbor pre kultúru a médiá, predloží plénu a plénum zvolí. Čo to však znamená v praxi? Ako už spomenul pán poslanec Michelko, tých jednotlivých kandidátov môžu navrhovať rôzne občianske združenia a neziskové organizácie s prakticky akýmkoľvek zameraním svojej činnosti. A my máme dnes pred sebou zoznam kandidátov, veľmi dobre si ho pozrite, lebo pri každom tom mene je aj, že kto nominoval toho kandidáta a máme tam napríklad kandidáta, ktorého nominovalo občianske združenie Cyklo green park, iného nominoval Klub priateľov ľudovej piesne, Spolok Kráľa Svätopluka či dokonca občianske združenie Ľadové Labute, Klub otužilcov Čaňa. Myslím si, že už len z týchto príkladov celkom jasne vyplýva, že celý tento systém nominácií nemá vôbec žiaden zmysel, pretože výbor pre kultúru a médiá nemá vlastne žiadnu kompetenciu skúmať kredibilitu toho nominujúceho subjektu a navyše aj keby mal, tak táto nijako tým pádom ani nezaváži pri voľbe kandidáta v pléne. Ide teda len o čisto formálnu nezmyselnú podmienku, ktorá celý proces komplikuje a robí ho podľa môjho názoru aj mierne nedôstojným. Ak by sa tí kandidáti nominovali sami, bolo by to v podstate to isté, akurát by sme tu nič nepredstierali a nemuseli by si zakladať kadejaké obskúrne občianske združenia, ktoré ich nominujú. A na druhej strane, ak by tých ľudí, lebo niektorých nominovali aj celkom kredibilné organizácie, ale ak by všetkých nominovali tie naozaj kredibilné profesné a odborné organizácie, musel by na našej strane existovať niekto, kto túto skutočnosť nejako vyhodnocuje a nejako s ňou naloží. V celom tomto procese však ale náš výbor pre kultúru a médiá nemá vôbec žiadnu kompetenciu a napríklad sa stal aj taký prípad, že teda po právnych konzultáciách sme nemohli ani len vyradiť životopis kandidátky, ktorá preukázateľne nespĺňala kritériá pre oblasť, za ktorú sa do rady hlási, čiže výbor je vlastne ešte menej ako administrátor celého tohto procesu. A na základe tohto je úplne jasné, že ani výbor, ani plénum Národnej rady nedokáže posudzovať kandidátov a porovnávať ich schopnosť zastávať tú funkciu, na ktorú sa hlásia, pretože zákon neukladá dokonca ani žiadne vypočutie kandidátov, ako to napríklad nariaďuje v prípade Rady pre mediálne služby alebo aj iných podobných orgánov. Tí kandidáti navyše nepredkladajú žiadne projekty, žiadne motivačné listy ani akékoľvek iné dokumenty okrem, okrem životopisu, ktoré by nám umožnili nahliadnuť do ich predstáv a plánov o tom, čo v tej rade chcú robiť, alebo akým spôsobom vidia túto svoju úlohu. Výsledkom je to, že celý tento proces je vlastne výlučne politický, je postavený na zákulisnom lobingu a vlastne odborné kvality kandidátov v ňom hrajú veľmi podružnú rolu. Ešte stále si niekto tu myslí, že týmto procesom sa dokážeme dopracovať k tým nespochybniteľným odborným autoritám? Ja osobne by som chcela vlastne na základe tohto navrhnúť svojim cteným kolegom a kolegyniam v tomto pléne, aby sme v tejto chvíli namiesto voľby členov rady sa radšej pokúsili najprv spoločnými silami zrevidovať túto nešťastnú legislatívu aspoň v tejto technickej časti voľby členov rady v Národnej rade a ona má aj množstvo iných problémov, ale skúsme možno len tuto nejaké technické úpravy urobiť, pretože si hovorím, že ak to vydržalo doteraz, tá voľba, tak ešte jednu schôdzu ona určite vydrží. A skúsme sa možno zamyslieť nad spôsobom predvýberu kandidátov nad lepšími kritériami, nad tým, ako dať právnu váhu nominujúcim subjektom a ich reálnej autorite v sektore, ktorý zastupujú. Inšpirujme sa kľudne napríklad Českou republikou, kde mnohé z toho majú vyriešené. Keď už tento zákonodarný orgán súhlasil s veľmi kontroverznou reformou verejnoprávnych médií, ktorá môže byť v blízkom čase aj predmetom sankcií z Európskej únie, keď sme už nechali generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva kultúry ísť si svoju spanilú jazdu a porušovať všetky mysliteľné pravidlá pri vlastnej nominácii sa do rady, pokúsme sa aspoň dosiahnuť to, aby zástupcovia Národnej rady v tejto rade boli zvolení dôstojným spôsobom, ktorý zaručuje ako takú odbornosť a kredit. Skúsme zrevidovať proces tak, aby sme sa aspoň na niektorých kandidátoch vedeli dohodnúť na základe ich odbornosti naprieč koalíciou a opozíciou. Môžete to považovať odo mňa za naivné, ale ja si túto naivitu rada zachovám, pretože stále verím, že mnohí z vás chcú podobne ako ja napríklad vedieť, že vaša práca má zmysel a vidieť čo najlepšie výsledky. Takže myslím si, že máme šancu to ukázať aj pri tejto voľbe členov Rady STVR. Ďakujem. (Potlesk.)

Okej, ďakujem pekne, pán predsedajúci, a ďakujem, pán minister, za odpoveď. Ja rozumiem tomu, že tá redukcia aj tých hodín, aj tých podporných opatrení je daná konsolidáciou a je daná finančnými možnosťami, len tá miera redukcie či už vlastne celkových hodín, alebo aj tých jednotlivých opatrení v tom katalógu je tak masívna, že moja otázka je, či ten systém včasného varovania, ktorý je aj súčasťou zákonov, o ktorých teraz rokujeme, potom má zmysel a či vôbec bude fungovať, pokiaľ vy takto zásadne zredukujete aj podporné opatrenia, aj počet tých hodín, ktorý je na nich vyčlenený. Ďakujem pekne.

Vážené kolegyne, kolegovia, na záver môjho prejavu budem čítať potom pozmeňovací návrh.
Čo sa týka vlastne nášho postoja k tomuto zákonu o minimálnej mzde, tak to veľmi presne zhrnul už kolega Kišš, takže ja sa chcem venovať takému jednému aspektu toho zákona alebo možno takému nedostatku tej predkladanej novely, pretože, ako tu už spomínal aj pán poslanec Hajko, ale teda aj pani Vaľová sa toho dotkla nejakým spôsobom, tak asi všetci si uvedomujeme, že ten problematický aspekt debaty o minimálnej mzde je ten známy fakt, že minimálnu mzdu dlhodobo nedodržuje najmä štát vo forme tabuľkových platov pre zamestnancov štátnej a verejnej správy. Takže keď tu počúvame, ako teda niekto chce zabezpečiť tie sociálne istoty, tak bolo by naozaj namieste sa už konečne ako keby zaoberať týmto problémom najmä v situácii, keď štát niečo podobné v podstate prikazuje súkromným zamestnávateľom.
A je určite ocenenia hodné, že minimálna mzda v posledných rokoch stúpala a vďaka tomuto zákonu bude stúpať aj naďalej. Len nárast tej minimálnej mzdy sa len zriedka vlastne premietol do rastu tabuľkových platov, ktoré sú základom odmeňovania vo verejnom sektore. A neustále čelíme situácii, že, alebo takému paradoxu, že zamestnanci štátnej a verejnej správy, ktorí by mali byť vlastne pilierom kvalitnej verejnej služby, sú často odmeňovaní podstatne nižšou sumou, ako je minimálna mzda z hľadiska tabuľkových platov. Tento problém, samozrejme, najvýraznejšie zasahuje zamestnancov v tých nižších platových triedach, ako je I. a II. trieda v štátnej službe a I. až III. trieda podľa zákona o odmeňovaní zamestnancov vo verejnom záujme.
Keď sa na to pozrieme vo všeobecnosti na tento problém, tak je očividné, že to nespravodlivé nastavenie tarifných platov vytvára systémové nerovnosti, pretože niečo iné žiadame od štátu a niečo iné žiadame od súkromných zamestnávateľov, že takéto nadstavenie tarifných platov znižuje atraktivitu práce vo verejnom sektore a v dlhodobom horizonte môže odrádzať talentovaných pracovníkov od vôbec vstupu do štátnej správy. Veľakrát aj pracovné podmienky, ale teda najmä to ohodnotenie nedosahujú v tej verejnej a v štátnej správe úroveň súkromného sektora napriek tomu, že náplň práce a požadovaná kvalifikácia sú porovnateľné, ak nie niektorými špecifikami aj oveľa náročnejšie. A takýto nedostatok motivácie spôsobený nízkymi mzdami a neatraktívnymi pracovnými podmienkami zhoršuje efektivitu a kvalitu verejnej správy a môže mať, samozrejme, aj širší dopad na dôveru verejnosti voči štátnym inštitúciám, ktoré potom nefungujú tak, ako by sme od nich čakali.
A ja predpokladám, však sme sa o tom aj s pánom ministrom rozprávali, že si všetci uvedomujeme, že ak sa tento prístup k odmeňovaniu zamestnancov verejného a štátneho sektora nezmení, hrozí nielen ďalšie prehlbovanie nerovnosti a strata kvalifikovaných odborníkov, ale hrozí aj to, že bude narastať ten rozdiel medzi rastom minimálnej mzdy, ktorá je nastavená na nejaký automat, a medzi odmeňovaním vlastne ľudí vo verejnej a štátnej správe. A my si uvedomujeme, že v situácií, kedy vláda konsoliduje a kedy sa hľadá každé euro a vláda sa snaží šetriť, niekde lepšie, niekde horšie, určite v tejto chvíli nie je možné prísť s komplexnou reformou odmeňovania štátnych a verejných zamestnancov, ktorá by zahŕňala všetky tie tarifné tabuľky, nakoľko je asi ťažké nájsť miliardu eur alebo aj viac, čo by to mohlo stáť. Ale je dôležité si uvedomiť, že táto reforma vládu čaká a čím neskôr sa ňou bude zaoberať, tým viac peňazí a vedľajších škôd to bude znamenať.
V každom prípade, ak teda prijímame zákon, ktorý vytvára alebo navyšuje povinnosť pre súkromných zamestnávateľov, bolo by férové urobiť aspoň malý krok k tomu, aby štát ukázal ochotu dodržiavať vlastné zákony a pravidlá. A na tomto je postavený ten pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý by sme vlastne chceli predložiť s kolegami. Samozrejme, on nenahrádza tú komplexnú reformu tarifných platov štátnych zamestnancov, ale prakticky zaručí aspoň to, že tarifné alebo takzvané tabuľkové platy nebudú môcť byť nižšie ako aktuálna minimálna mzda. Tento mechanizmu má teda za cieľ, samozrejme, to, aby platové ohodnotenie zamestnancov odrážalo základné potreby a zodpovedalo nejakej elementárnej ekonomickej realite a odstraňovalo aspoň tú úplne elementárnu nespravodlivosť a zároveň takéto opatrenie by mohlo byť aj základom ďalšej reformy pre, reformy tej celej tabuľky platových taríf. Ja budem ten pozmeňovací návrh čítať, ale jeho podstatou je, že vlastne kolektívne zmluvy, ktoré stanovujú platové tarify zamestnancov vo verejnej a v štátnej správe, budú vyjednávané v súlade s aktuálnymi legislatívnymi normami upravujúcimi minimálnu mzdu, čím sa dosiahne, že nebude existovať štátny alebo verejný zamestnanec, ktorý by mal tarifný plat nižší ako minimálna mzda.
Ja verím teda, že hoci sa asi na mnohých veciach nezhodujeme možno aj v súvislosti s týmto zákonom, tak že máme nejaký spoločný cieľ, a to sú spravodlivé a rovné platové podmienky pre všetkých zamestnancov, aj tých, ktorí pracujú v štátnej správe a vo verejnom sektore, a že asi sa zhodneme na tom, že všetci zamestnanci by mali mať dôstojné pracovné podmienky vrátane jednotnej minimálnej mzde, ktorá, mzdy, ktorá zabráni diskriminácii a neprimeraným rozdielom v odmeňovaní. Je podľa mňa zároveň dôležité to, aby štát, pokiaľ niečo vyžaduje od súkromných zamestnávateľov, aby uplatňoval takú istú normu najprv u svojich zamestnancov a išiel tým príkladom. Samozrejme, to určite viete, že tento náš pozmeňujúci návrh má aj podporu odborových zväzov a je v súlade s požiadavkami odborových zväzov. Napríklad konfederácia odborových zväzov dlhodobo presadzuje spravodlivé platové podmienky pre zamestnancov vo verejnom sektore a zdôrazňuje, že všetci zamestnanci bez ohľadu na pozíciu alebo pracovné zaradenie by mali mať nárok na minimálnu mzdu, ktorá zohľadňuje rastúce životné náklady a pokrýva základné potreby pracovníkov.
Takže prv než teda budem čítať ten pozmeňovací návrh, ja verím, že aj pán minister a vláda zváži toto alebo iné podobné riešenie aj pri schvaľovaní novely zákona o minimálnej mzde. Čiže budem čítať ten pozmeňovací návrh, ospravedlňujem sa, je to pomerne nudná vec, ale tak to musíme robiť... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, podpredseda NR SR
Prosím, zastaviť čas.

Jaurová, Zora, poslankyňa NR SR
Doplňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Zory Jaurovej, Zuzany Mesterovej a poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ivana Štefunka k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 663/2007 o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
V súlade s ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov predkladáme nasledujúci doplňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 663/2007 o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia dopĺňajú niektoré zákony. Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme tieto doplnenia.
1. Za článok IV sa vkladajú nové články V až VII, ktoré znejú:
„Čl. V
Zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení zákona č. 58/1999 Z. z., zákona č. 181/1999 Z. z., zákona č. 356/1999 Z. z., zákona č. 224/2000 Z. z., zákona č. 464/2000 Z. z., zákona č. 241/2001 Z. z., zákona č. 98/2002 Z. z., zákona č. 328/2002 Z. z., zákona č. 422/2002 Z. z., zákona č. 659/2002 Z. z., zákona č. 212/2003 Z. z., zákona č. 178/2004 Z. z., zákona č. 201/2004 Z. z., zákona č. 365/2004 Z. z., zákona č. 382/2004 Z. z., zákona č. 727/2004 Z. z., zákona č. 732/2004 Z. z., zákona č. 69/2005 Z. z., zákona č. 623/2005 Z. z., zákona č. 342/2007 Z. z., zákona č. 513/2007 Z. z., zákona č. 61/2008 Z. z., zákona č. 278/2008 Z. z., zákona č. 445/2008 Z. z., zákona č. 491/2008 Z. z., zákona č. 70/2009 Z. z., zákona č. 60/2010 Z. z., zákona č. 151/2010 Z. z., zákona č. 543/2010 Z. z., zákona č. 547/2010 Z. z., zákona č. 48/2011 Z. z., zákona č. 79/2012 Z. z., zákona č. 345/2012 Z. z., zákona č. 361/2012 Z. z., zákona č. 80/2013 Z. z., zákona č. 462/2013 Z. z., zákona č. 307/2014 Z. z., zákona č. 406/2015 Z. z., zákona č. 125/2016 Z. z., zákona č. 69/2018 Z. z., zákona č. 177/2018 Z. z., zákona č. 347/2018 Z. z., zákona č. 6/2019 Z. z., zákona č. 319/2019 Z. z., zákona č. 73/2020 Z. z., zákona č. 423/2020 Z. z., zákona č. 76/2021 Z. z., zákona č. 310/2021 Z. z., zákona č. 412/2021 Z. z., zákona č. 453/2021 Z. z., zákona č. 478/2021 Z. z., zákona č. 125/2022 Z. z., zákona č. 222/2022 Z. z., zákona č. 350/2022 Z. z., zákona č. 197/2023 Z. z. a zákona č. 238/2024 Z. z. sa dopĺňa takto:
V § 85 ods. 6 prvej vete sa na konci pripájajú tieto slová: „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu”.
Čl. IV
Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení zákona č. 438/2002 Z. z., zákona č. 666/2002 Z. z., zákona č. 424/2003 Z. z., zákona č. 451/2003 Z. z., zákona č. 462/2003 Z. z., zákona č. 180/2004 Z. z., zákona č. 215/2004 Z. z., zákona č. 365/2004 Z. z., zákona č. 382/2004 Z. z., zákona č. 447/2004 Z. z., zákona č. 729/2004 Z. z., zákona č. 254/2005 Z. z., zákona č. 561/2005 Z. z., zákona č. 404/2006 Z. z., zákona č. 256/2007 Z. z., zákona č. 327/2007 Z. z., zákona č. 330/2007 Z. z., zákona č. 519/2007 Z. z., zákona č. 614/2007 Z. z., zákona č. 445/2008 Z. z., zákona č. 591/2008 Z. z., zákona č. 82/2009 Z. z., zákona č. 199/2009 Z. z., zákona č. 602/2009 Z. z., zákona č. 151/2010 Z. z., zákona č. 543/2010 Z. z. zákona č. 48/2011 Z. z., zákona č. 400/2011 Z. z., zákona č. 345/2012 Z. z., zákona č. 80/2013 Z. z., zákona č. 190/2013 Z. z., zákona č. 37/2014 Z. z., zákona č. 308/2014 Z. z., zákona č. 129/2015 Z. z., zákona č. 375/2015 Z. z., zákona č. 125/2016 Z. z. zákona č. 177/2018 Z. z., zákona č. 347/2018 Z. z., zákona č. 319/2019 Z. z., zákona č. 466/2019 Z. z., zákona č. 73/2020 Z. z., zákona č. 76/2021 Z. z., zákona č. 310/2021 Z. z., zákona č. 412/2021 Z. z., zákona č. 125/2022 Z. z., zákona č. 127/2022 Z. z., zákona č. 222/2022 Z. z., zákona č. 350/2022 Z. z., zákona č. 413/2022 Z. z. a zákona č. 258/2024 Z. z. sa dopĺňa takto:
1. V § 131 ods. 1 prvej vete sa za slová „podľa § 190 sa” vkladajú slová „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu”.
2. V § 131 ods. 2 sa za slová „navrhne vláda” vkladajú slová „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu”.
Čl. VII
Zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 369/2004 Z. z., zákona č. 413/2004 Z. z., zákona č. 81/2005 Z. z., zákona č. 204/2005 Z. z., zákona č. 131/2005 Z. z., zákona č. 628/2005 Z. z., zákona č. 231/2006 Z. z., zákona č. 316/2006 Z. z., zákona č. 348/2007 Z. z., zákona č. 519/2007 Z. z., zákona č. 245/2008 Z. z., zákona č. 385/2008 Z. z., zákona č. 474/2008 Z. z., zákona č. 317/2009 Z. z., zákona č. 400/2009 Z. z., zákona č. 578/2009 Z. z., zákona č. 102/2010 Z. z., zákona č. 151/2010 Z. z., zákona č. 390/2011 Z. z., zákona č. 62/2012 Z. z., zákona č. 438/2012 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 288/2013 Z. z., zákona č. 462/2013 Z. z., zákona č. 325/2014 Z. z., zákona č. 32/2015 Z. z., zákona č. 392/2015 Z. z., zákona č. 217/2016 Z. z., zákona č. 243/2017 Z. z. zákona č. 63/2018 Z. z., zákona č. 318/2018 Z. z., zákona č. 138/2019 Z. z., zákona č. 224/2019 Z. z., zákona č. 381/2019 Z. z., zákona č. 470/2019 Z. z., zákona č. 395/2021 Z. z., zákona č. 414/2021 Z. z., zákona č. 264/ 2022 Z. z., zákona č. 389/2022 Z. z. a zákona č. 182/2023 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:
1. V § 28 ods. 1 prvej vete sa za slová „platových taríf vkladajú slová „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu”.
2. V § 28 ods. 1 druhej vete sa na konci pripájajú tieto slová „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný rok podľa osobitného predpisu”.”.
Nasledujúce novelizačné články sa primerane preznačia.
Navrhuje sa účinnosť od 1. januára 2025, čo sa premietne do článku o účinnosti.
2. Za článok V sa vkladajú nové články VI a VII, ktoré znejú:
Čl. Vl
Zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 334/2017 Z. z., zákona č. 63/2018 Z. z., zákona č. 112/2018 Z. z., zákona č. 177/2018 Z. z., zákona č. 318/2018 Z. z., zákona č. 347/2018 Z. z., zákona č. 6/2019 Z. z., zákona č. 35/2019 Z. z., zákona č. 54/2019 Z. z., zákona č. 83/2019 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 90/2019 Z. z., zákona č. 319/2019 Z. z., zákona č. 397/2019 Z. z., zákona č. 470/2019 Z. z., zákona č. 126/2020 Z. z., zákona č. 134/2020 Z. z., zákona č. 423/2020 Z. z., zákona č. 76/2021 Z. z., zákona č. 395/2021 Z. z., zákona č. 453/2021 Z. z., zákona č. 485/2021 Z. z., zákona č. 82/2022 Z. z., zákona č. 186/2022 Z. z., zákona č. 222/2022 Z. z.. zákona č. 350/2022 Z. z., zákona č. 99/2024 Z. z., zákona č. 142/2024 Z. z. a zákona č. 201/2024 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:
1. V § 159 ods. 1 prvej vete sa za slová „zvýšené platové tarify štátnych zamestnancov” vkladajú slová „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu a”.
2. V § 159 ods. 3 sa na konci pripájajú tieto slová „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu”.
Čl. VlI
Zákon č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 319/2019 Z. z., zákona č. 126/2020 Z. z., zákona č. 76/2021 Z. z. a zákona č. 186/2021 Z. z., zákona č. 431/2021 Z. z., zákona č. 123/2022 Z. z., zákona č. 125/2022 Z. z., zákona č. 232/2022 Z. z., zákona č. 350/2002 Z. z. a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 509/2022 Z. z. sa dopĺňa takto:
V § 161 ods. 3 prvej vete sa na konci pripájajú tieto slová: „v súlade s výškou minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok podľa osobitného predpisu”.”.
Nasledujúci novelizačný článok sa primerane preznačí.
Navrhuje sa účinnosť od 1. januára 2025, čo sa premietne do článku o účinnosti.
Skončila som s pozmeňovacím návrhom a chcem teda len povedať, že dúfam, že už takéto veci sa skoro v parlamente nebudú musieť takto čítať, lebo naozaj sme v roku 2024 a malo by sa s tým niečo robiť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci.
Samozrejme, doplňujúca otázka je teda na pána ministra vnútra, ale napriek tomu ju položím, pretože v týchto prípadoch je vždy dôležité posudzovať, že či tá miera obmedzenia slobody osôb pri takomto zásahu je úmerná možnosti získať nejaké relevantné dôkazy o nezákonnej činnosti.
Tak by som sa chcela spýtať, či v prípade toho posledného zásahu v klube WAX2 išlo o postup podľa zákona o Policajnom zbore, alebo išlo o postup orgánov činných v trestnom konaní pre účely trestného konania a či tie dôkazy, ktoré tam boli získané je možné použiť v trestnom konaní?
Ďakujem. A poprosím, tiež písomne tú odpoveď.

Ďakujem. Ja by som poprosila, to stanovisko písomne.
Ďakujem.