18. schôdza

Ďakujem pekne. Chcem poďakovať pani Jurinovej, že celé tie mesiace sledovala aj prácu ombudsmanky, aj celé tie zauzlené prípady okolo zariadení sociálnej starostlivosti. Ale chcem k tomu dodať, že celá tá situácia odzrkadľuje neschopnosť tejto koalície vymaniť sa konečne z 90. rokov. Lebo všetko, aj to, čo teraz pani Jurinová povedala, potvrdzuje, že aj tam platil fenomén "náš človek".
Ja si pamätám tie 90. roky, kedy tento tzv. sociálny kapitál, čiže styky, známosti a politická legitimácia, ktorý za bývalého režimu bol vlastne tým hlavným kapitálom, nerozhodovali schopnosti ani financie, dôležitejšie boli styky, preukaz, známosti, konexie. Keď tento systém vzťahov sa preniesol aj do 90. rokov, bolo to, bohužiaľ, daň za obrovské množstvo nomenklatúry a obrovské množstvo a dlhé trvanie totalitného systému vlády jednej strany, ktorá všade dosadzovala "našich ľudí". Ak ale sme v novom storočí, v 21. storočí a vidíme tieto príznaky obrany "nášho človeka", raz v podobe Bašternáka, inokedy v podobe zdanlivo malého prípadu nejakého zariadenia, tak narážame na bariéru ďalšieho postupu.
Práva detí majú tisíc iných problémov, v rómskych rodinách, v rodinách postihnutých ľudí. Práva detí na Slovensku si vyžadujú veľa pozornosti. Ale pokiaľ bude bariérou princíp, že stále fungujú 90. roky, tak sa budeme zaoberať a musíme sa zaoberať odstráne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za podporu kolegu Jána Budaja. Áno, vyzerá to naozaj tak, že sme stále ešte v područí 90. rokoch a nie sme schopní sa z toho vymaniť. Presne tak ako si, pán kolega, poukázal na to, čo sa dialo vtedy a že kým nemáme stranícku knižku a nejakú inú previazanosť, tak sa nič nepodarí. Presne aj to som zo začiatku svojho príspevku hovorila, že nám chýba a rovnako teda, musím konštatovať, že chýba aj pani komisárke objektívna nestrannosť. Práve preto, že tie jej väzby, ktoré mala jednak na ministerstve, jednak keď bola ešte zamestnankyňa, nielen ministerka, tie vzťahy sa prenášajú aj do jej terajšieho pôsobenia.
Preto sa obávam, aj keď mnoho ľudí vníma, že sociálnoprávna ochrana detí na Slovensku si zaslúži veľkú revíziu, tak bojím sa, že vy tomu nápomocná veľmi, pani komisárka, nebudete.
Ďakujem pekne.

Dnes tu nemám pána ministra Richtera. Môžem poprosiť niekoho, kto by mi posunul ten mikrofón? (Predkladateľka V. Tomanová upravuje mikrofón pre rečníčku.)
Vážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, vážení kolegovia, ja by som v prvom rade hneď na začiatok chcela skonštatovať, že som potešená tým, že správa komisárky pre deti sa dostala do programu v normálnom čase, aj keď nie v normálnom parlamentnom čase. Ale samozrejme už za štandardných podmienok, teda keď nás je tu tradične málo. Mrzí ma, že v normálnom čase nemala možnosť predniesť svoju správu aj komisárka pre zdravotne postihnutých, pre osoby so zdravotným postihnutím a musela to robiť takmer pred polnocou.
Na rozdiel od komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím alebo aj verejnej ochrankyne práv, ja by som sa teda zamerala predovšetkým na tie časti alebo, respektíve zamerala by som svoj prejav na to, čo som vo vašej správe, pani komisárka, nenašla. A tak, že na rozdiel od komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím a verejnej ochrankyne práv sa vo vašej správe neobjavujú niektoré početné skupiny detí, ako už spomínal pán kolega Budaj, a teda neobjavujú sa napríklad vôbec deti so zdravotným postihnutím. Tvrdíte, že nemôžete písať o konkrétnych prípadoch detí, ale vo vašej správe však nie je často ani všeobecná zmienka o žiadnych iných skupinách detí a ich problémoch.
Váš úrad je síce ešte len v začiatkoch, a preto si myslím, že tá iniciatíva by mala vychádzať aj z vašej strany, aby ste podchytili záujmy naozaj všetkých detí, nielen tých, ktoré sa na váš úrad obrátia. V celej správe nielenže nie je žiadna zmienka o niektorých týchto skupinách detí, budem za chvíľku menovať, ale neobsahuje ani niektoré výrazy ako deti so zdravotným postihnutím či znevýhodnením, deti zo znevýhodneného prostredia, deti so špecifickými potrebami. Špecifické sú len opatrenia, ustanovenia, konania. Pritom v roku 2016 sme tu mali hneď niekoľko veľmi silných tém, na ktoré by ste mohli upriamiť pozornosť a ktorým ste sa mohli venovať. Jednou z nich, jednu z nich otvorila napríklad pani ombudsmanka, a to je bezbariérovosť škôl. Verejná ochrankyňa práv robila prieskum na školách a školy vôbec nepovažujú za dôležité vytvárať podmienky pre deti so zdravotným postihnutím, odkazujú ich na špeciálne školy. Spolupracovali ste s ňou v tejto oblasti? Prebrali ste po nej štafetu,? Pretože je to stále len načatá téma a treba v nej určite pokračovať. Bol tu urobený naozaj veľmi dobrý prieskum, ale to samozrejme nestačí. Treba hľadať nejaké riešenia a to očakávam aj od vás. Čím viac sa v takýchto problémoch bude, čím viac ľudí sa bude v týchto problémoch angažovať, tým väčšia šanca, že sa niektoré stereotypy zmenia. Tak sa pýtam, že akým dielom ste k tomuto prispeli vy? A napríklad aj toto by som čakala, že bude v správe za rok 2016.
Ďalšou veľkou témou, ktorá tu rezonuje už niekoľko rokov, a myslím si, že dosť v poslednom, práve v roku 2016, sú asistenti učiteľa. Už dlhodobo je tu snaha, aby asistent učiteľa bol nárokovateľný a aby teda každé dieťa, ktoré toho asistenta potrebuje, ho aj dostalo. Opäť sa pýtam, ako v tomto smere postupujete vy? Čo pre toto robíte vy?
Ďalšia téma bola podmienky rodičov detí v nemocniciach. Predkladal sa tu v roku 2016 aj návrh zákona, samozrejme, z opozície. Viem, že sa angažujete pri opatrovateľských príspevkoch tak, aby nestrácali tí rodičia nárok, ale neviem, či sa angažujete aj v tom, aby mali rodičia dôstojné podmienky a aby sa o tie deti v nemocniciach mohli starať. Opäť žiadna informácia. Mám pocit, že mnoho vecí ste v tej správe vôbec nepodchytili. Neviem, možno sa im venujete, možno nie, toto všetko by som ja očakávala v správe. To sú všetko všeobecné informácie, ktoré nie je problém, si myslím, nejakým spôsobom zverejniť a nie je problém deklarovať nejakú vašu činnosť.
Ja už som na výbore spomínala, že na komisárku s prehľadom, aký máte vy a teda aj s veľmi bohatými skúsenosťami v rôznych smeroch, sa od vás očakáva oveľa viac ako to, čo ste nám zatiaľ predložili. Už na výbore som spomínala, že podľa mňa asi tretina vašej správy patrí do roku 2017. A to je tá časť, ktorá sa venuje resocializačným strediskám. Pretože prieskumy v týchto resocializačných strediskách ste robili na jeseň v roku 2016 v jednej polovici a v druhej polovici vo februári roku 2017. To znamená, celá tá analýza bola robená až v roku 2017 a patrí do roku 2017 a tým pádom tretina celej správy tam vôbec nemala čo robiť.
Rovnako sa mi zdalo povrchné urobiť jeden, alebo teda vy máte tam tri detské domovy, pilotný projekt na vzorke asi tridsiatich detí, tu sme si to vyjasňovali. Ale nie je problém, že aká je vzorka, je problém potom, aká je tá hĺbka, keďže sa jedná o pilotný projekt. A z vašich záverov jediný problém bol len v tom, že dotazníky by mali byť viacjazyčné. Prepáčte, ale mám pocit, že na tejto úrovni by ten prieskum naozaj neurobil ani stredoškolák.
Ďalšia dôležitá skupina, ktorá by určite, ale určite mala mať samostatnú kapitolu vo vašej správe, sú rómske deti. Výskyt slova Róm sa vo vašej správe neobjavuje vôbec. Myslím, že jedenkrát len v súvislosti práve s tými dotazníkmi, ktorých sa zúčastnili rómske deti. Pritom rómska otázka je u nás rozoberaná v mnohých smeroch ako veľmi vážny problém, len u vás nič. Práve vy by ste nás mali informovať o špecifických problémoch rómskych detí. No nič také sa nedeje. To isté tu máme so vzdelávaním detí. Deti dosahujú nedostatočné výsledky, neviem, nakoľko sa tejto téme venujete. Ďalšia skupina detí sú deti žijúce v chudobe. Máme tu desiatky príbehov detí, ktoré nemajú vytvorené dostatočne dobré podmienky, a aj ony by si zaslúžili určite veľmi, veľmi veľkú pozornosť.
Potom tu máme niektoré prípady, ktoré sa objavili v roku 2016 a ktorým ste sa venovali nielen vy, ale aj komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím alebo verejná ochrankyňa práv. Je zaujímavé, že tie závery sú dosť rôzne. A to možno napríklad aj v prípade Marka.
Tiež by ma zaujímalo, akým spôsobom vyzývate deti alebo komunikujete s deťmi, aby sa vám ozývali. Mne sa napríklad stránka, vaša stránka zdá veľmi strohá. Nie je kamarátska k deťom a tiež by to chcelo možno viac obrázkov, viac farieb, viac animácií, pretože aspoň nejaká časť musí byť venovaná práve deťom, keď hovoríme o tom, že je to určené pre deti.
A tak sa ešte pýtam, aké aktivity ste robili z vlastnej iniciatívy za ten rok? Pretože na to sme asi zvyknutí aj od komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím. Nájdete tam veľa pasáží, veľa formulácií, že robili sa monitoringy z vlastnej iniciatívy, že sa angažovala v prípadoch z vlastnej iniciatívy. To isté aj verejná ochrankyňa práv v minulom roku. Preto sa pýtam na vašu vlastnú iniciatívu.
Rovnako ma zaujíma, aká je vaša spolupráca s detským organizáciami? Nakoľko vám dôverujú? S ktorými spolupracujete a v akom rozsahu? Domácimi i zahraničnými. Žiaľ, správa neobsahuje žiadne konkrétne návrhy opatrení a v podstate ani nijaké závažné pochybenia. Všetci však vieme, že táto spoločnosť má k dokonalosti a k dodržiavaniu práv veľmi ďaleko, tým skôr k právam dieťaťa. A tak je pre mňa záhadou, že nič z toho tam nevidíte. A to mi je naozaj ľúto.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Chcem sa poďakovať kolegyni, poslankyni Silvii Shahzad, že hovorila veľa o tom, čo v správe chýba. O chvíľu vystúpim s vlastným príspevkom, kde sa budem viac venovať tomu, čo som tam našla, ale rovnako tak ma trápi, že tam chýba strašne veľa vecí práve o nedodržiavaní práv detí v oblasti vzdelávania. Tak ako Silvia spomenula, deti so zdravotným postihnutím alebo zo sociálne vylúčeného spoločenstva, na ktoré, ktoré majú problémy, na ktoré nás upozorňovala pravidelne verejná ochrankyňa práv, mi v tejto správe zásadným spôsobom chýbajú.

Ďakujem kolegyni Silvii Shahzad, ktorá sa tak neúnavne a systematicky zasadzuje za ochranu tých najzraniteľnejších. Aj teraz veľmi dobre zhrnula to, čo v tejto správe by malo byť. Keď som si správu prečítala, tak z prečítanej správy sa mi až zdá, že táto inštitúcia alebo tento úrad je asi zbytočný na základe tejto správy. Ja by som, vieme dobre o mnohých porušeniach práv detí. Hovorili sme o nich aj tu v parlamente. V tejto správe nič z toho neni a už vôbec sú tam neni navrhnuté konkrétne opatrenia pre zlepšenie v jednotlivých oblastiach. Je to škoda.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, pani komisárka, kolegovia poslanci, kolegyne poslankyne. V mojom príspevku sa chcem venovať najme hodnoteniu tej časti správy, ktorá sa zaoberá monitoringom dodržiavania práv detí v resocializačných zariadeniach.
Zisťovanie stavu ochrany a dodržiavania práv detí vo vybraných resocializačných strediskách pre deti uskutočnila komisárka pre deti z vlastnej iniciatívy, ako aj na základe uznesenia č. 22 výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. Monitoring sa zrealizoval medzi chovancami resocializačných zariadení dotazníkovou metódou. Na základe odpovedí, ktoré som na svoje otázky ohľadom spôsobu vypĺňania dotazníkov od pani komisárky získala na zasadnutí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, musím konštatovať, že dotazníky boli v resocializačných zaradeniach vyplnené veľmi povrchne a že pri vypĺňaní nebol vytvorený dostatočný priestor na vysvetlenie všetkých otázok ani priestor na ich skutočne slobodné zodpovedanie. Pani komisárka nám predstavila na výbore nasledovný postup: rozdanie dotazníkov, vyplnenie pod dozorom dospelej osoby, zozbieranie a následné vyhodnotenie, ktorého kľúčovým výstupom sú úhľadné farebné koláčiky. Predpokladám, že všetci vieme, o akých koláčikoch tu hovorím. Nemôžem ich tu totiž ukázať, pretože názorné ukážky v podobe grafov sú v tejto sále aj v 21. storočí zakázané. Budem ale predpokladať, že sme všetci správu čítali a všetci vieme, o akých grafoch hovorím.
Tento spomínaný postup vyplnenia dotazníkov je veľmi diskutabilný vzhľadom na tak citlivú tému, akou je dodržiavanie práv detí v zariadeniach, kde žijú deti v režime pripomínajúcom väzenie. Pokúsim sa vysvetliť prečo. Aby sa naozaj ukázalo, či deti v resocializačných zariadeniach skutočne, čo deti v resocializačných zariadeniach skutočne zažívajú, ako tieto zážitky vnímajú a aká je ich vnútorná škála pri hodnotení zažitých skúseností od vyslovene pozitívnych zážitkov až po tie negatívne, musel by prieskum oveľa hlbšie preniknúť pod povrch každodenného režimu v resocializačných zariadeniach. Otázky by sa museli chovancom klásť tak, aby čo najlepšie korešpondovali s tzv. kultúrou ich resocializačného zariadenia. Prieskum pani Tomanovej takouto hlbšou sondou do života detí v resocializačných zariadeniach rozhodne nie je. Otázky sú v dotazníkoch položené príliš všeobecne a abstraktne na to, aby sme z nich mohli naozaj vedieť, čo si deti myslia. Pri takto zle položených otázkach nemôžeme čakať, že sa respondenti skutočne otvoria a povedia svoj názor. Na takto zle položené otázky sa spravidla nedozvieme nič zásadné ani od dospelých, nieto ešte od detí. Navyše od detí, ktoré sa od rovesníkov vymykajú v mnohých smeroch a žijú v špecifickom prostredí.
Pokúsim sa vysvetliť, prečo je tak dôležité pri prieskume v resocializačných zariadeniach brať toto všetko na zreteľ. Pri realizácii prieskumu, ako aj pri jeho hodnotení si treba uvedomiť, že kolektív detí v týchto zariadeniach funguje v iných súvislostiach ako bežné detské kolektívy v školách, v centrách voľného času alebo v športových kluboch. Táto skutočnosť významne ovplyvňuje predstavy chovancov o tom, čo je bežné správanie detí a dospelých. To znamená, že ovplyvňuje aj ich predstavy o primeranej forme prevýchovy a o neprimeranom treste. Tento rozdiel vo vnímaní tzv. bežnej reality, ktorá v uzavretom reedukačnom zariadení rozhodne nie je bežná, sa premieta aj do rozdielnych foriem rovesníckeho správania, ktoré sa od bežných foriem v školách či v školských kluboch alebo v záujmových krúžkoch významne odlišujú. Inými slovami, deti v reedukačných centrách, ktoré žijú v obmedzujúcom režime týchto zariadení, majú spravidla iné predstavy o tom, čo je žiaduce a akceptovateľné, ako ich rovesníci, ktorí nie sú vytrhnutí z bežného detského prostredia.
Na ilustráciu uvediem niektoré markantné rozdiely. Dominujúcim prvkom organizácie života v prevýchovných zariadeniach je celodenný a celotýždenný režim. Tieto deti majú oveľa viac organizovaných činností a oveľa menej času pre seba ako iní rovesníci. Ďalším významným faktorom je sústavná prítomnosť dospelého. Je to pochopiteľné, keďže na tieto deti treba dávať zvýšený pozor. Avšak dôsledkom tejto zvýšenej kontroly je oveľa väčší priestor na vznik a fungovanie paralelných subkultúrnych organizácií života, do ktorých tieto deti pred všade prítomnou autoritou unikajú.
Podvolenie sa daným príkazom a zákazom je ďalší charakteristický prvok. V resocializačnom zariadení platia pevné pravidlá s takmer nulovou flexibilitou a s takmer nulovou toleranciou a zároveň s takmer nulovou šancou na diskusiu či obojstrannú dohodu. To na jednej strane deťom ponúka prehľadnú štruktúru fungovania a pocit bezpečia, no na druhej strane tieto mantinely do istej miery paralyzujú ich schopnosť samostatne sa rozhodovať, čo je správne a čo nie, ako aj konať na základe vnútorných rozhodnutí. Miera prepojenia s reálnym životom súvisí s organizačnou formou výchovnej skupiny, či ide o uzavretú, polootvorenú alebo otvorenú skupinu. V každom prípade je však sociálny kontakt s vonkajším svetom regulovaný. Z toho vyplýva, že regulovaná a veľmi obmedzená je aj možnosť dozvedieť sa niektoré informácie a v diskusii, či už s dospelými alebo s rovesníkmi, ich objektívne zhodnotiť. Totiž v reedukačnom centre je regulované ešte aj používanie osobných vecí. Takže ak hovorím, že deti majú obmedzený prístup k mnohým informáciám sveta za múrmi zariadenia, narážam tým na to, že informácie týkajúce sa práv detí, ktoré sú im často aj v bežnom rodinnom a v školskom prostredí neznáme, nemajú kde a ako deti v reedukačných centrách získať a nemajú s kým o nich diskutovať. Tzv. prevýchova je v týchto zariadeniach zo samotnej podstaty postavená skôr na prísnom vymedzení toho, čo sa smie a čo nie, a na obmedzení prístupu ku všetkému, čo s tzv. prevýchovou nesúvisí.
Všetky tieto odlišnosti vplývajú aj na spôsob komunikácie chovancov. V popredí sú u nich iné témy ako u iných rovesníkov a badateľná je zároveň absencia niektorých tém, ktoré iní rovesníci bežne riešia. Chovanci používajú spravidla iné výrazové prostriedky. Objavuje sa u nich špecifická terminológia, iné metafory, nové zvraty. Do tejto komunikácie sa zodpovedný výskumník, ktorý má záujem urobiť relevantný prieskum, musí najprv ponoriť, pochopiť ju a pri samotnom prieskume by ju mal vedieť šikovne využiť, keďže práve táto špecifická komunikácia je pre deti aktuálne žijúce v tomto uzavretom prostredí najzrozumiteľnejšia.
S uvedenými skutočnosťami súvisí aj ďalší typický prejav komunikácie detí v reedukačných zariadeniach a tým je zhoršenie úrovne bežnej komunikácie. V odbornej terminológii sa označuje pojmom obmedzený rečový kód. Obmedzený rečový kód znamená okrem iného aj obmedzenú schopnosť týchto detí narábať s abstraktnými pojmami. A tu sme pri koreni veci. Pred sebou máme správu, z ktorej vyplýva, že v prieskume boli deťom v resocializačných zariadeniach kladené dotazníkovou formou aj veľmi všeobecné, tzv. nevýpovedné otázky, pri ktorých opýtaní chovanci pravdepodobne vôbec nevedeli, na čo presne sa ich pýtajú. Deti, z ktorých, ako som už spomínala, majú mnohé obmedzenú schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, nemajú kontakt s vonkajším svetom a medzi sebou komunikujú takpovediac vlastným jazykom, mali odpovedať napríklad na takéto otázky: Poznáš pojem práva detí? Myslíš si, že sú v zariadení dodržiavané? Stretol si sa už so zlým zaobchádzaním?
Čo konkrétne si mali pod týmito otázkami chovanci predstaviť? A čo si vlastne pod týmito otázkami predstavovali samotní zostavovatelia dotazníka? Takto všeobecne sa v žiadnom poctivo robenom prieskume, ktorý má odhaliť skryté neprávosti a osobné traumy, nepýta poctivý a odborne podkutý výskumník ani dospelých respondentov, o ktorých by bolo možné predpokladať, že vďaka ukončenému vzdelaniu, osobnej skúsenosti a neobmedzenému prístupu k informáciám by už hádam mohli vedieť, na čo sa ich vlastne v dotazníku pýtajú. V žiadnom prípade však nie sú tieto otázky dobre položené, ak sa prieskum týka detí. Tobôž detí v resocializačnom zariadení, v ktorom žijú izolovane od vonkajšieho sveta a v ktorom sú ponorené do vlastnej subkultúry.
Zároveň by mal poctivý výskumník vziať do úvahy aj ďalšie skutočnosti, a to životné príbehy konkrétnych detí. Vzhľadom na zložitosť životnej situácie jednotlivých detí v diagnostických a resocializačných centrách je jednoducho nutné brať do úvahy pri akomkoľvek výskume či prieskume všetky skutočnosti, ktoré formovali ich názore a postoje ešte pred tým, ako sa do takéhoto zariadenia dostali. Jednoducho poctivý prieskum, ktorý sa týka práv detí, šikanovania a násilia musí brať do úvahy, čím všetkým si tieto deti vo svojom krátkom živote prešli, aké situácie zažili a ako v tejto súvislosti vnímajú svet okolo seba.
Na záver tejto mojej prvej výhrady týkajúcej sa nesprávne položených otázok si kladiem aj ja jednu otázku: neboli tieto otázky v dotazníkoch položené zámerne, diletantsky? Po prvé, nechce sa mi veriť, že úrad komisára pre deti skutočne obsadili až takí diletanti, ktorí si toto všetko iba neuvedomili. Ale priznávam, aj to je jedna z možností. V takom prípade sa ale rovno pýtam, či by nemala pani komisárka z úradu radšej sama odísť, nakoľko ide o ďalší príklad hrubej nekompetentnosti.
Pani komisárka pre deti sa však na výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny na moju otázku, či takýto nevydarený prieskum robili vôbec odborníci, vehementne zaštítila vysokou odbornosťou univerzitného pracoviska, ktorý jej tento prieskum pomohol realizovať. To ma vedie k druhej otázke. Naozaj sa nájdu v akademickej obci až takí diletanti? Nechce sa mi veriť, že takto odfláknutý prieskum vyšiel z prostredia vedy a výskumu, ale na Slovensku je potrebné aj túto druhú možnosť pripustiť. Avšak obe spomínané možnosti sú naozaj skôr nepravdepodobné. Pravdou bude najskôr to, že pani komisárka dala urobiť prieskumy v resocializačných zariadeniach zámerne zavádzajúco. Nie v najlepšom záujme detí, ale v záujme niektorých zariadení. Ak je to tak, je toto ešte vážnejší dôvod na to, aby úrad komisára pre deti čo najrýchlejšie opustila. Znamená to totiž, že pani Tomanová zámerne zneužila deti na vylepšenie imidžu resocializačných zariadení a to najmä jedného, konkrétne zariadenia Čistý deň.
K tomuto tvrdeniu ma doviedla aj druhá moja výhrada voči tomuto prieskumu. Už som spomínala, v čom je život chovancov v resocializačných zariadenia neštandardný v porovnaní s bežnými každodennými situáciami ich rovesníkov za múrmi týchto zariadení. Preto ak chce niekto reálne zistiť, či deti v týchto zariadeniach netrpia a či sú ich práva dodržiavané, nestačí mu jednoducho prísť, dať deťom vyplniť dotazník a odísť. Navyše, chovanci dotazníky vypĺňali za prítomnosti osoby, ktorá pre ne zosobňovala dohľad autority. Či už išlo o zamestnancov resocializačného zariadenia alebo o ľudí, ktorých si na monitoring najal úrad komisárky pre deti. Pýtam sa, do akej miery sa mohli deti slobodne vyjadriť v situácii, keď poriadne nerozumeli položeným otázkam a ešte k tomu nad nimi stál človek, ktorý má vplyv na udeľovanie odmien a trestov a ktorého v rámci takto nastavených pravidiel je výhodnejšie, ak aj nie potešiť správnou odpoveďou, tak rozhodne aspoň nenaštvať tou nesprávnou? Ak by poctivý výskumník naozaj chcel vedieť, čo si deti v týchto zariadeniach myslia, nevybavil by to jedným dotazníkom. Najprv by sa snažil získať si dôveru chovancov, opakovane by sa k nim vracal. Robil by s nimi aj hĺbkové kvalitatívne rozhovory a pozoroval by aj celkovú situáciu a klímu v danom zariadení.
A sme opäť pri výskumných metódach. Jeden dotazník na to, čo ním chcela pani Tomanová potvrdiť, jednoducho nestačí. Ak sa pani komisárka vo svojich tvrdeniach, že deťom je v resocializačných zariadeniach v podstate dobre, opiera iba o jeden takýto dotazník, je to z jej strany buď diletantské, alebo zámerne manipulatívne. Naozaj neviem, čo je horšie. S určitosťou však viem, že výsledky jej prieskumu v týchto zariadeniach nemajú žiadnu relevantnú hodnotu. Samotné percentuálne vyjadrenie takto ľahko spochybniteľných výsledkov, nech je aj uvedené v úhľadných farebných koláčikoch, nie je totiž dostatočné pre spoľahlivejšie interpretácie. Inými slovami, mňa osobne tento prieskum nepresvedčil o tom, že deti v resocializačných zariadeniach skutočne vedia, aké sú ich práva, že skutočne dokážu posúdiť primeranosť trestov a že dokážu samé od seba rozpoznať, čo je už za hranicou primeranosti. Nemôžem brať vážne fakt, že sa v prieskume v niektorých zariadeniach spokojnosť pomerne vyšplhala aj na 100 percent. U tínedžerov, ktorí sú v tomto veku obzvlášť kritickí? Zariadenie Čistý deň, plných 100 percent chovancov odpovedalo, že práva detí poznajú, že sú v zariadení práva detí dodržiavané, že majú prístup k informáciám, že sa majú komu posťažovať a že im je v zariadení k dispozícii osoba, na ktorú sa môžu absolútne spoľahnúť. Sto percent opýtaných sa v zariadení Čistý deň vyjadrilo, že majú vytvorené podmienky na prípravu do školy, hoci vieme, že mnohí počas pobytu v zariadení do školy vôbec nechodia a že sa môžu venovať činnostiam, ktoré ich bavia. Prosím vás pekne, takýto ideálny stav je ťažké dosiahnuť aj v mnohých úplne bežných rodinách, je ilúziou, že by mohol nastať na 100 percent v resocializačnom zariadení.
Vážení kolegovia, vážené kolegyne, na základe uvedených argumentov, ktoré sú len špičkou ľadovca vytvoreného z množstva ďalších, ktoré som nespomenula, ale ktoré spomenuli, ale možno ešte v ústnej rozprave spomenú ďalší moji kolegovia, vás žiadam, aby sme správu pani komisárky Viery Tomanovej nebrali na vedomie, ale aby sme ju dali prepracovať.
Ďakujem vám za pozornosť.